znak

SLOVENSKÁ REPUBLIKA

U Z N E S E N I E

Ústavného súdu Slovenskej republiky

II. ÚS 474/2013-10

Ústavný súd Slovenskej republiky na neverejnom zasadnutí senátu 3. októbra 2013 predbežne prerokoval sťažnosť JUDr. D. P., T., zastúpeného advokátkou JUDr. S. P., B., vo veci namietaného porušenia čl. 46 ods. 1 a čl. 48 ods. 2 Ústavy Slovenskej republiky a čl. 6   ods.   1   a   3 Dohovoru   o ochrane   ľudských   práv   a   základných   slobôd   rozsudkom Krajského súdu v Trnave č. k. 21 Cob 82/2012-202 z 9. októbra 2012 a takto

r o z h o d o l :

Sťažnosť JUDr. D. P.   o d m i e t a   pre nedostatok právomoci.

O d ô v o d n e n i e :

1.   Ústavnému   súdu   Slovenskej   republiky   (ďalej   len   „ústavný   súd“)   bola 12. decembra 2012 doručená sťažnosť JUDr. D. P. (ďalej len „sťažovateľ“) podľa čl. 127 ods. 1 Ústavy Slovenskej republiky (ďalej len „ústava“).

Sťažnosť,   v   ktorej   nie   je   možné   identifikovať   jednoznačný   sťažnostný   petit, sťažovateľ odôvodnil takto:

„Vec sa týka žaloby podanej na Okresnom súde Trnava zo dňa 03. 03. 2011 pod spisovou zn. 10 C/291/2008. Sťažovateľ sa žalobou na Okresnom súde Trnava domáhal zaplatenia sumy 4.687,36 (zrejme eur, pozn.) z titulu nezaplateného nájomného za marec 2009 ako aj časť poistky, ku ktorej uhrádzaniu sa odporca zaviazal v zmysle zmluvy o nájme nebytových priestorov evidovanej pod č. 1/2006 zo dňa 15. 02. 2006.

V predmetnom konaní Okresný súd Trnava návrh sťažovateľa rozsudkom zo dňa 05. 03. 2012 zamietol z dôvodu, že navrhovateľ dostatočne nepreukázal aktívnu legitimáciu v predmetnom spore, teda že navrhovateľ nebol vlastníkom predmetných nehnuteľností. K uvedenému udávam, že je nesporné, že navrhovateľ bol vlastníkom predmetných nehnuteľností do 29. 03. 2009 a za toto obdobie aj požaduje od odporcu úhradu za služby spojené s nájmom bytu (do 29. 03. 2009).

Ústavnú sťažnosť podáva JUDr. D. P., v zastúpení JUDr. S. P... Sťažnosť smeruje proti Slovenskej republike zastúpenej Krajským súdom v Trnave...

Sťažovateľ žiada, aby Ústavný súd... rozhodol, že došlo k porušeniu čl. 46 ods. 1 Ústavy SR a čl. 6 ods. 1 Dohovoru... – právo na spravodlivé súdne konanie a čl. 48 ods. 2 Ústavy   SR,   ako   aj   k   porušeniu   čl.   6   ods.   3   Dohovoru...   –   právo   osobnej   prítomnosti na súdnom konaní a k porušeniu čl. 6 ods. 3 písm. d) – právo na riadne dokazovanie a aby súd vyslovil, že konaním Krajského súdu v Trnave pod spisovou zn. 21 Cob 82/2012, boli porušené jeho základné práva zakotvené v Ústave SR a v ustanoveniach Dohovoru... Sťažovateľ navrhuje, aby Ústavný súd... po predbežnom prerokovaní prijal sťažnosť na ďalšie konanie. Ak bude Ústavný súd toho názoru, že nie je potrebné ďalšie objasnenie veci, súhlasíme aby sa konalo bez ústneho pojednávania.

Sťažnosť odôvodňuje sťažovateľ tým, že Krajský súd na základe odvolania zo dňa 02. 04. 2012 pod spisovou zn. 21 Cob 8212012 rozhodol na neverejnom zasadnutí zo dňa 09. 10. 2012 s tým, že odvolací súd napadnutý rozsudok súdu prvého stupňa potvrdil. Tým že, odvolací súd rozhodoval vo veci na neverejnom zasadnutí, bola sťažovateľovi odňatá možnosť ako účastníkovi konať pred odvolacím súdom, predložiť a predniesť navrhované dôkazy, ktoré sťažovateľovi neboli známe v čase rozhodovania prvostupňového súdu a to najmä   rozhodnutie   Najvyššieho   súdu   SR   pod   spisovou   zn.   3   Obo   17/2012-138   zo   dňa 31. 08. 2012 zastúpený predsedom senátu JUDr. P. D. a rozhodnutie Najvyššieho súdu SR pod sp. zn. 3 Obo 36/2011 zo dňa 27. 08. 2012 zastúpený predsedníčkou senátu Mgr. Ľ. K. v obdobnej veci vymáhania nájomného.

Naliehavú potrebu účasti na pojednávaní pred odvolacím súdom vidíme najmä aj v tom,   že   v   obdobných   veciach   sťažovateľ   vystupuje   v   pozícii   navrhovateľa   v   cca   400 žalobách   na   úhradu   nájomného   a   v   cca   400   žalobách   na   zaplatenie   služieb   a   energií spojených   s   užívaním   bytu   voči   jednotlivým   nájomcom,   pričom   žaloby   nie   sú   vedené v prvostupňovom konaní iba na Okresnom súde v Trnave ale podľa príslušnosti žalovaných aj na iných okresných súdoch na území Slovenskej republiky. Súdy mimo Okresného súdu v Trnave nepopierajú aktívnu legitimáciu navrhovateľa, t. j. S., a. s. v likvidácii a vyhoveli podaným návrhom. Návrhy, či už v napadnutej veci alebo ďalších, boli podané na základe rozhodnutí či už Krajského súdu v Bratislave č. 1 CoKR 17/2008 zo dňa 29. 01. 2009, ako aj   rozhodnutia   NS   SR   č.   3   Obo   17/2012,   v   ktorom   súdy   vyslovili   právny   názor,   že navrhovateľ je vo veciach vymáhania či už nájomného alebo úhrad za služby spojené s nájmom oprávnený vymáhať dlžné čiastky a teda aktívne legitimovaný na podanie návrhu v predmetných konaniach.

Na základe vyššie uvedených skutočností považujeme rozhodnutie Okresného súdu Trnava,   sp.   zn.   15   Cb/64/2011   a   rozhodnutie   Krajského   súdu   v   Trnave   sp.   zn. 21 Cob/82/2012,   ktorým   rozhodnutie   prvostupňového   súdu   potvrdi1,   za   nezákonné z dôvodu, že nebolo účastníkom umožnené konať pred odvolacím súdom a týmto postupom došlo   k nedostatočnému   vykonaniu   dôkazov   potrebných   na   zistenie   rozhodujúcich skutočností, ktoré viedlo k neúplnému zisteniu skutkového stavu veci.

Týmto máme za to, že konaním súdu bolo porušené právo osobnej prítomnosti na súdnom konaní, ktoré je spojené s procesnými následkami neúčasti na občianskom súdnom konaní. To znamená, že právo na osobnú účasť na súdnom konaní sa považuje za jedno z oprávnení   účastníka,   ktoré   mu   bolo   v   tomto   prípade   spomínaným   postupom   súdu odopreté. Navrhovateľ sa cíti priamo diskriminovaný pri vykonávaní práv a povinností, ktoré v danom prípade nie sú v súlade s dobrými mravmi a sú v rozpore z najvyšším zákonom Slovenskej republiky Ústavou SR. Spomínaním postupom odvolacieho súdu bol porušený aj čl. 6 ods. 3 písm. d) Európskeho dohovoru – právo na riadne dokazovanie, ktorý je výslovne v Európskom dohovore zakotvený.

K   porušeniu   Dohovoru   a   Ústavy   SR   došlo   rozsudkom   Krajského   súdu   v   Trnave zo dňa 09. 11. 2012 pod spis. zn. 21 Cob 82/2012.“

K sťažnosti bol pripojený rozsudok Krajského súdu v Trnave (ďalej len „krajský súd“) č. k. 21 Cob 82/2012-202 z 9. októbra 2012, z čoho ústavný súd vyvodil, že sťažnosť smeruje proti nemu (hoci v sťažnosti je dvakrát datovaný ako rozsudok z 9. novembra 2012).

2. Ústavný   súd   podľa   §   25   ods.   1 zákona   Národnej   rady   Slovenskej   republiky č. 38/1993 Z. z. o organizácii Ústavného súdu Slovenskej republiky, o konaní pred ním a o postavení   jeho   sudcov   v   znení   neskorších   predpisov   (ďalej   len   „zákon   o   ústavnom súde“) sťažnosť sťažovateľa predbežne prerokoval, pričom ju skúmal z hľadísk uvedených v § 25 ods. 2 zákona o ústavnom súde.

3. Podľa čl. 127 ods. 1 ústavy rozhoduje ústavný súd o sťažnostiach fyzických osôb, ak namietajú porušenie tam označených práv, ak o nich nerozhoduje iný súd. Predpokladmi prípustnosti   sťažnosti   podľa   citovaného   ústavného   článku   je   tak   jednak   tvrdenie sťažovateľa, že označeným aktom verejnej moci došlo k porušeniu jeho práva zaručeného ústavou   alebo kvalifikovanou medzinárodnou   zmluvou, jednak neexistencia   iného   súdu, ktorý tomuto právu môže pred uvedeným aktom verejnej moci poskytnúť ochranu.

Sťažovateľ vidí porušenie svojich práv v podstate výlučne v tom, že odvolací súd, ktorý potvrdil rozsudok súdu prvého stupňa, rozhodol bez odvolacieho pojednávania, čím mu znemožnil predniesť na pojednávaní ním tvrdené nové dôkazy. Nesprávny postup súdu, ktorým znemožnil účastníkovi konania realizáciu tých procesných práv, ktoré mu procesné predpisy priznávajú, však konštantná judikatúra všeobecných súdov i právna veda zhodne považujú   za   odňatie   možnosti   konať   pred   súdom   (porov.   napríklad   3 Cdo 132/2012, 5 Cdo 375/2012,   6   Cdo   467/2012,   Bajánková,   J.   In:   Števček,   M.,   Ficová,   S.   a   kol. Občiansky súdny poriadok. Komentár. Praha: C. H. BECK, 2009, s. 671), ktoré v zmysle § 237 písm. f) a § 243b ods. 1 a 2 Občianskeho súdneho poriadku (ďalej aj „OSP“) vždy zakladajú prípustnosť a dôvodnosť dovolania. V prerokúvanej veci navyše ani nejde o spor vyvolaný alebo súvisiaci s konkurzným konaním, keďže predmetom je zaplatenie istiny na základe (predkonkurznej) zmluvy medzi úpadcom T., a. s., a žalovaným (porov. v tomto zmysle   už   uznesenie   Najvyššieho   súdu   Slovenskej   republiky   sp. zn.   4 Ndob 11/2011, ktorým   bola   v   prerokúvanej   veci   určená   vecná   a   miestna   príslušnosť   Okresného   súdu Trnava), takže nemožno ani uvažovať o obmedzeniach prípustnosti dovolania vyplývajúcich z konkurzných predpisov.

Z toho je zrejmé, že o porušení a ochrane práv sťažovateľa, ku ktorému malo dôjsť tým, že krajský súd prerokoval odvolanie sťažovateľa bez odvolacieho pojednávania, mohol a mal podľa ustanovenia § 237 písm. f) OSP a v súlade s čl. 127 ods. 1 ústavy rozhodovať iný (dovolací) súd, a to na základe dovolania sťažovateľa, ktoré mal podať. Právomoc tohto súdu však vylučuje, aby o nich mohol rozhodovať ústavný súd (zhodne už III. ÚS 168/02, č. 150/2002 Zb. ÚS, ale tiež III. ÚS 183/2012).

4. V merite veci však ústavný súd považuje za potrebné upozorniť na dve okolnosti.

4.1   Pokiaľ   sa   sťažovateľ   dovoláva   porušenia   práva   zaručeného   v   čl.   6   ods.   3 Dohovoru   o   ochrane   ľudských   práv   a základných   slobôd,   treba   uviesť,   že   už   podľa predvetia daného odseku sa práva v ňom uvedené zaručujú len „každému, kto je obvinený z trestného   činu“.   Napadnutý   rozsudok   krajského   súdu   bol   však   vydaný v občianskoprávnom konaní a sťažovateľ ani nijako neodôvodnil, prečo by sa mal v tomto konaní považovať za obvineného z trestného činu na účely uvedeného ustanovenia.

4.2   Ústavný   súd   už   konštantne   judikuje,   že   všeobecný   súd spravidla   neporuší základné právo na súdnu ochranu zaručené v čl. 46 ods. 1 ústavy, ak vo veci koná v súlade s príslušnými procesnými predpismi, najmä s Občianskym súdnym poriadkom (porov. napr. I. ÚS 64/2012 – bod 22, II. ÚS 193/2013 – časť II.1). Ustanovenie § 214 ods. 1 OSP umožňuje   odvolaciemu   súdu   rozhodnúť   o   odvolaní   bez   nariadenia   odvolacieho pojednávania. Tohto ustanovenia si sťažovateľ, ktorý je sám advokátom a v konaní pred krajským súdom bol tiež zastúpený advokátkou, musel byť vedomý. V prerokúvanej veci sťažovateľ chcel, aby krajský súd vykonal odvolacie pojednávanie, aby mohol predniesť nové   dôkazy   (medzičasom   vydané   rozsudky   Najvyššieho   súdu   Slovenskej   republiky). Otázku, či rozsudky súdov   v podobnej veci možno považovať v inej obdobnej veci za „dôkaz“ v zmysle § 125 OSP, tu nie je potrebné skúmať. Ak sťažovateľ chcel, aby krajský súd nariadil pojednávanie, mal ho upozorniť na existenciu nových rozsudkov a žiadať, aby sa nimi vykonalo dokazovanie. V takom prípade by bolo možné uvažovať nad tým, či by si ustanovenie § 214 ods. 2 písm. a) OSP nevyžadovalo nariadenie pojednávania. Sťažovateľ však neuvádza, že by niečo také urobil. Potom však nemožno vyčítať krajskému súdu, že – súc zo strany sťažovateľa neupozornený na uvedené rozsudky a nepoznajúc jeho snahu vykonať nimi dôkaz – nevidel potrebu dopĺňať dokazovanie a v súlade s § 214 ods. 1 OSP rozhodol o odvolaní sťažovateľa bez nariadenia pojednávania.

5.   Ustanovenie   §   25   ods.   2   zákona   o   ústavnom   súde   ukladá   ústavnému   súdu odmietnuť okrem iného sťažnosť, na ktorej prerokovanie nie je daná jeho právomoc. Keďže z   už   uvedených   dôvodov   je   zrejmé,   že   ústavný   súd   nemá   právomoc   na   prerokovanie predloženej sťažnosti, senát ústavného súdu ju na neverejnom zasadnutí odmietol.

P o u č e n i e : Proti tomuto rozhodnutiu nemožno podať opravný prostriedok.

V Košiciach 3. októbra 2013