znak

SLOVENSKÁ REPUBLIKA

U Z N E S E N I E

Ústavného súdu Slovenskej republiky

II. ÚS 474/2010-15

Ústavný súd Slovenskej republiky na neverejnom zasadnutí senátu 10. novembra 2010   predbežne   prerokoval   sťažnosť   spoločnosti   P.,   s.   r.   o.,   zastúpenej   advokátkou JUDr. A. C., B., vo veci namietaného porušenia základného práva na súdnu ochranu a na rovnosť účastníkov súdneho konania podľa čl. 46 ods. 1 a čl. 47 ods. 3 Ústavy Slovenskej republiky   v konaní   vedenom   Krajským   súdom   v Banskej   Bystrici   pod   sp.   zn. 16 CoE 172/2010 a takto

r o z h o d o l :

Sťažnosť spoločnosti P., s. r. o., o d m i e t a   pre neprípustnosť.

O d ô v o d n e n i e :

I.

Ústavnému súdu Slovenskej republiky (ďalej len „ústavný súd“) bola 25. októbra 2010   doručená   sťažnosť   spoločnosti   P.,   s.   r.   o.   (ďalej   len   „sťažovateľka“),   vo   veci namietaného   porušenia   základného   práva   na   súdnu   ochranu   a na   rovnosť   účastníkov súdneho konania podľa čl. 46 ods. 1 a čl. 47 ods. 3 Ústavy Slovenskej republiky (ďalej len „ústava“) v konaní vedenom Krajským súdom v Banskej Bystrici (ďalej len „krajský súd“) pod sp. zn. 16 CoE 172/2010. Sťažnosť bola odovzdaná na poštovú prepravu 22. októbra 2010.

Zo sťažnosti vyplýva, že návrhom na vykonanie exekúcie zo 16. júla 2008 podaným súdnej exekútorke JUDr. J. K. sa sťažovateľka domáhala vymoženia sumy 23 049 Sk s prísl. na základe exekučného titulu, ktorým bol rozhodcovský rozsudok sp. zn. RK-718/07-EK z 20. septembra 2007, ktorý nadobudol právoplatnosť 31. októbra 2007 a vykonateľnosť 6. novembra 2007.

Uznesením Okresného súdu Brezno (ďalej len „okresný súd“) č. k. 4 Er 157/08-16 z 27. mája 2010 bola exekúcia zastavená z dôvodu, že rozhodcovský rozsudok je v rozpore so   zákonom.   Proti   uzneseniu   okresného   súdu   podala   sťažovateľka   odvolanie,   v ktorom namietala nedostatok oprávnenia okresného súdu ako exekučného súdu preskúmavať vecnú stránku exekučného titulu, teda zaoberať sa   správnosťou skutkových a právnych záverov orgánu, ktorý ho vydal.

Uznesením krajského súdu č. k. 16 CoE 172/2010-41 z 29. júla 2010 bolo uznesenie okresného súdu   potvrdené.   Písomné   vyhotovenie uznesenia   bolo sťažovateľke   doručené 24. augusta 2010.

Podľa názoru sťažovateľky uznesením krajského súdu boli porušené jej označené základné   práva   podľa   ústavy.   Ustanovenia   zákona   č.   244/2002   Z.   z.   o rozhodcovskom konaní v znení neskorších predpisov (ďalej len „zákon o rozhodcovskom konaní“), najmä § 45 ods. 1 písm. c) nedávajú exekučnému súdu právomoc preskúmavať exekučný titul. Preskúmanie   exekučným   súdom   sa   má   vzťahovať   len   na   zhodnotenie   materiálnej a formálnej vykonateľnosti exekučného titulu a na posúdenie rozporu plnenia priznaného exekučným   titulom   ako   plnenia   objektívne   možného,   právom   dovoleného   a v súlade s dobrými mravmi. Z tohto dôvodu exekučný súd nemá právo preskúmavať právny dôvod, na   základe   ktorého   sa   v rozhodcovskom   konaní   plnenie   uplatnilo.   V tomto   smere sťažovateľka poukazuje na judikatúru Súdneho dvora Európskej únie (ďalej len „Súdny dvor“),   najmä   na   rozhodnutia   vo   veci Asturcom   Telecominicaciones   SL   proti   Cristina Rodríguez   Nogueira   (C-40/08) a vo   veci Mostaza   Claro   (C-168/05).   Nezohľadnenie odvolania v časti namietajúcej nedostatok právomoci predstavuje porušenia práva na súdnu ochranu. Navyše, postupom krajského súdu bol porušený čl. 47 ods. 3 ústavy z dôvodu, že napriek   absolútnej   pasivite   druhého   účastníka   rozhodcovského   konania   (povinného)   bol tento postavený do pozície, ako keby podal námietky v samotnom rozhodcovskom konaní. Takýmto postupom bol povinný zvýhodnený, čím sa porušila zásada rovnosti účastníkov konania.

Sťažovateľka   navrhuje   vydať   nález,   ktorým   by   ústavný   súd   vyslovil   porušenie označených   článkov   ústavy   v konaní   vedenom   krajským   súdom   pod   sp.   zn. 16 CoE 172/2010 s tým, aby bolo uznesenie z 29. júla 2010 zrušené a vec vrátená na ďalšie konanie. Požaduje tiež náhradu trov právneho zastúpenia v sume 303,30 € vrátane dane z pridanej hodnoty.

Z uznesenia krajského súdu č. k. 16 CoE 172/2010-41 z 29. júla 2010 vyplýva, že ním   bolo   potvrdené   uznesenie   okresného   súdu   č.   k.   4   Er   157/08-16   z 27.   mája   2010. Napadnutým   uznesením   okresný   súd   rozhodol   tak, že exekúciu   vyhlásil   za neprípustnú a zároveň ju zastavil podľa ustanovenia § 57 ods. 1 písm. g) zákona č. 233/1995 Z. z. o súdnych exekútoroch a exekučnej činnosti (Exekučný poriadok) a o zmene a doplnení ďalších zákonov v znení neskorších predpisov v spojení s ustanovením § 45 ods. 1 písm. c) a   §   45   ods.   2   zákona   o rozhodcovskom   konaní   a tiež   podľa   §   2   písm.   a)   a b)   zákona č. 258/2001 Z.   z. o spotrebiteľských   úveroch   a o zmene a doplnení zákona Slovenskej národnej   rady   č.   71/1986   Zb.   o   Slovenskej   obchodnej   inšpekcii   v   znení   neskorších predpisov. Podľa názoru krajského súdu odvolacia námietka oprávneného (sťažovateľa), podľa ktorej exekučný súd prekročil rámec svojej preskúmavacej činnosti, keď posudzoval súladnosť exekučného titulu so zákonom, neobstojí. „Skutočnosť, či sú naplnené formálne i materiálne   predpoklady   pre   vedenie   exekúcie,   skúma   exekučný   súd   pri   rozhodovaní o žiadosti   exekútora   o   vydanie   poverenia   na   vykonanie   exekúcie   (§   44   Exekučného poriadku), ďalej na námietku povinného proti exekúcii (§ 50) a taktiež na prípadný návrh povinného na odklad či zastavenie exekúcie (§ 58 Exekučného poriadku). Súd môže zároveň v   tomto   rozsahu   skúmať   exekučný   titul   počas   celého   exekučného   konania   a   v   prípade zistenia,   že   nie   sú   splnené   podmienky   materiálnej   alebo   formálnej   vykonateľnosti exekučného titulu, musí na zistenie nezákonnosti vedenia exekúcie aj adekvátne procesné zareagovať...

Oporu   v   právnej   úprave   nemá   ani   úvaha   oprávneného,   že   súd,   pokiaľ   skúma súladnosť so zákonom, je povinný obmedziť sa výlučne na rozhodcovský rozsudok (jeho výrok) a nie skúmať súladnosť so zákonom aj hmotnoprávneho vzťahu, z ktorého nároku sa potom   oprávnený vedenia exekúcie   domáha.   Predovšetkým,   musí   byť   zrejmé,   že nárok, ktorého vymoženia sa oprávnený domáha, nie je objektívne nemožný, neodporuje zákonu, neobchádza ho, ani nie je v rozpore s dobrými mravmi. Preto súd ani nemohol vychádzať len   z   obsahu   predloženého   rozhodcovského   rozsudku,   obzvlášť,   ak   neobsahuje   údaje nevyhnutné na to, aby súd mohol ustáliť, o aký zmluvný vzťah z pôvodnej zmluvy o úvere sa jedná. Podľa mienky odvolacieho súdu neobstojí názor odvolateľa, že takýmto postupom exekučný   súd v istom   zmysle nahrádza konanie   o   žalobách o zrušenie rozhodcovského rozsudku podľa § 40 Zákona o rozhodcovskom konaní. Účastník rozhodcovského konania sa môže žalobou podanou na príslušnom súde domáhať zrušenia rozhodcovského rozsudku, pokiaľ sú naplnené zákonné podmienky presne špecifikované v ustanovení § 40 a 41 Zákona o   rozhodcovskom   konaní.   Rozhodcovský   rozsudok,   ktorý   sa   stal   právoplatným,   je   po uplynutí   lehoty   na   plnenie   vykonateľným   exekučným   titulom   (§   42   ods.   1   písm.   d) Exekučného poriadku). Súdu však vyplýva oprávnenie i povinnosť osobitne v exekučnom konaní   skúmať   zákonnosť   postupu   rozhodcovského   súdu   v   rozhodcovskom   konaní. Umožňuje mu to ustanovenie § 45 Zákona o rozhodcovskom konaní, v zmysle ktorého môže súd exekučné konanie zastaviť buď na návrh alebo aj bez návrhu účastníka konania (odsek 2),   ak   rozhodcovský   rozsudok   bol   vydaný   vo   veci,   ktorá   nemôže   byť   predmetom rozhodcovského konania, alebo rozhodcovský rozsudok bol vydaný vo veci, o ktorej už predtým právoplatne rozhodol súd alebo sa o nej právoplatne rozhodlo v inom konaní. Rovnako môže exekučný súd exekúciu zastaviť aj bez návrhu, ak zistí, že rozhodcovský rozsudok   zaväzuje   účastníka   rozhodcovského   konania   na   plnenie,   ktoré   je   objektívne nemožné, právom nedovolené alebo odporuje dobrým mravom. Pokiaľ   súd   skúmal   podmienky   vedenia   exekúcie,   spôsobilosť   predmetného rozhodcovského rozsudku ako exekučného titulu, správne postupoval, pokiaľ nevychádzal len z obsahu predloženého rozsudku rozhodcu, keďže predmetom rozhodcovského konania bol nárok veriteľa z titulu poskytnutého úveru na základe zmluvy o revolvingovom úvere č . 8000061903 zo dňa 29. 12. 2006. Právnym základom, z ktorého uplatnený nárok vzišiel, je   tak   jednoznačne   predmetná   zmluva   o   revolvingovom   úvere   (napokon   to   vyplýva   i z odôvodnenia rozhodcovského rozsudku), a preto aj právny rámec uplatneného nároku sa odvíja z obsahu predmetnej zmluvy ako celku, v celom jej kontexte, nielen jej určitej časti (zabezpečenia poskytnutého úveru blankozmenkou). Z uvedeného dôvodu preto neobstojí argument   oprávneného,   že   rozhodcovským   rozsudkom   nebol   priznaný   nárok   zo   zmluvy o úvere, ale zmenkový nárok a daný vzťah medzi oprávneným a povinným je zmenkovým vzťahom a je nutné vychádzať z jeho charakteru ako abstraktného vzťahu bez možnosti skúmania   kauzy.   Takýto   záver   by   bol napokon   v   rozpore   s   obsahom   a   odôvodnením samotného exekučného titulu. Exekučný súd správne právny vzťah medzi oprávneným a povinným vzhľadom na obsah predmetnej zmluvy o úvere posúdil ako spotrebiteľský vzťah a predmetnú zmluvu ako zmluvu o spotrebiteľskom úvere...

... Odvolací súd, aj vzhľadom na konkrétnu odvolaciu námietku oprávneného, sa podrobne oboznámil a preskúmal Zmluvu o revolvingovom úvere zo dňa 29. 12. 2006, ktorá vytvárala   právny   rámec   vzťahu   medzi   veriteľom   (oprávneným)   a   dlžníkom   (povinným), obzvlášť   v   časti   Zmluvné   dojednania, čl. 14   upravujúci   sankcie   spojené   s   porušením zmluvných povinností. Takto koncipovaná zmluvná podmienka vzájomne sa kumulujúcich zmluvných pokút je nekalou, resp. neprijateľnou podmienku... V danom prípade možno potom zhrnúť, že pokiaľ plnenie zo spotrebiteľskej zmluvy o úvere   je   plnením   právom   nedovoleným   a   v   rozpore   s   dobrými   mravmi,   a   z   výroku rozhodcovského rozsudku nie je možné oddeliť plnenie právom dovolené od plnenia, ktoré bolo oprávnenému priznané v rozpore so zákonom, správny bol potom záver, keď exekučný súd aj bez návrhu vyhlásil exekúciu za neprípustnú a podľa ust.   § 57 ods. 1 písm. g) Exekučného poriadku ju zastavil.“

Podľa zistenia ústavného súdu sťažovateľka nepodala proti uzneseniu krajského súdu dovolanie.

II.

Podľa čl. 127 ods. 1 ústavy ústavný súd rozhoduje o sťažnostiach fyzických osôb alebo právnických   osôb,   ak namietajú porušenie   svojich   základných   práv alebo slobôd, alebo ľudských   práv   a základných   slobôd   vyplývajúcich   z medzinárodnej   zmluvy, ktorú Slovenská   republika   ratifikovala   a bola   vyhlásená   spôsobom   ustanoveným   zákonom, ak o ochrane týchto práv a slobôd nerozhoduje iný súd.

Ústavný   súd   podľa   § 25   ods. 1   zákona   Národnej   rady   Slovenskej   republiky č. 38/1993 Z. z. o organizácii Ústavného súdu Slovenskej republiky, o konaní pred ním a o postavení   jeho   sudcov   v   znení   neskorších   predpisov   (ďalej   len   „zákon   o   ústavnom súde“)   každý   návrh   predbežne   prerokuje   na   neverejnom   zasadnutí   bez   prítomnosti navrhovateľa,   ak   tento   zákon   neustanovuje   inak.   Pri   predbežnom   prerokovaní   každého návrhu ústavný súd skúma, či dôvody uvedené v § 25 ods. 2 zákona o ústavnom súde nebránia   jeho   prijatiu   na   ďalšie   konanie.   Podľa   tohto   ustanovenia   návrhy   vo   veciach, na prerokovanie   ktorých   nemá   ústavný   súd   právomoc,   návrhy,   ktoré   nemajú   zákonom predpísané   náležitosti,   neprípustné   návrhy   alebo   návrhy   podané   niekým   zjavne neoprávneným,   ako   aj   návrhy   podané   oneskorene   môže   ústavný   súd   na   predbežnom prerokovaní odmietnuť uznesením bez ústneho pojednávania. Ústavný súd môže odmietnuť aj návrh, ktorý je zjavne neopodstatnený.

Podľa § 53 ods. 1 zákona o ústavnom súde sťažnosť nie je prípustná, ak sťažovateľ nevyčerpal opravné prostriedky alebo iné právne prostriedky, ktoré mu zákon na ochranu jeho základných práv alebo slobôd účinne poskytuje a na ktorých použitie je sťažovateľ oprávnený podľa osobitných predpisov.

Podľa § 53 ods. 2 zákona o ústavnom súde ústavný súd neodmietne prijatie sťažnosti, aj keď sa nesplnila podmienka podľa odseku 1, ak sťažovateľ preukáže, že túto podmienku nesplnil z dôvodov hodných osobitného zreteľa.

Podľa § 237 písm. f) Občianskeho súdneho poriadku dovolanie je prípustné proti každému rozhodnutiu odvolacieho súdu, ak účastníkovi konania sa postupom súdu odňala možnosť konať pred súdom.

Podstatou   sťažnosti   je   tvrdenie   sťažovateľky,   podľa   ktorého   všeobecné   súdy v rozpore   so   zákonom   a s judikatúrou   súdneho   dvora   neumožnili   jej   ako   oprávnenému subjektu   vymôcť   peňažnú   pohľadávku   od   povinných   judikovanú   právoplatným rozhodcovským   rozsudkom.   Sťažovateľka   teda   vlastne   tvrdí,   že   postupom   všeobecných súdov   bola   pozbavená   súdnej   ochrany   v exekučnom   konaní,   teda   možnosti   konať   pred súdom v exekučnom konaní.

Vzhľadom   na   citované   ustanovenie   Občianskeho   súdneho   poriadku   mohla sťažovateľka podať proti uzneseniu krajského súdu dovolanie a v rámci neho sa domáhať ochrany označených základných práv. Podľa zistenia ústavného súdu však sťažovateľka dovolanie nepodala.

Možno   urobiť   záver,   že   sťažovateľka   nevyčerpala   dovolanie   ako   mimoriadny opravný prostriedok, ktorý jej zákon na ochranu jej základných práv účinne poskytuje a na ktorého   použitie   bola   sťažovateľka   osobne   oprávnená   podľa   Občianskeho   súdneho poriadku. Preto treba sťažnosť považovať za neprípustnú.

Sťažovateľka ani len netvrdila (tým menej preukazovala), že by nesplnila podmienku vyčerpania   opravného   prostriedku   z dôvodov   hodných   osobitného   zreteľa.   Preto   vôbec neprichádzal do úvahy zo strany ústavného súdu postup v zmysle ustanovenia § 53 ods. 2 zákona o ústavnom súde.

Berúc do úvahy všetky uvedené skutočnosti ústavný súd rozhodol podľa § 25 ods. 2 zákona o ústavnom súde tak, ako to vyplýva z výroku tohto uznesenia.

P o u č e n i e : Proti tomuto rozhodnutiu nemožno podať opravný prostriedok.

V Košiciach 10. novembra 2010