znak

SLOVENSKÁ REPUBLIKA

U Z N E S E N I E

Ústavného súdu Slovenskej republiky

II. ÚS 473/2015-12

Ústavný súd Slovenskej republiky na neverejnom zasadnutí 5. augusta 2015 v senátezloženom z predsedu Sergeja Kohuta (sudca spravodajca) a zo sudcov Lajosa Mészárosaa Ladislava   Orosza   predbežne   prerokoval   sťažnosť ⬛⬛⬛⬛,

,   zastúpeného   advokátkou   JUDr.   Adrianou   Krajníkovou,   Advokátska   kancelária,Kuzmányho 57, Košice, vo veci namietaného porušenia jeho základného práva podľa čl. 46ods. 1 Ústavy Slovenskej republiky a práva podľa čl. 6 ods. 1 Dohovoru o ochrane ľudskýchpráv a základných slobôd rozsudkom Krajského súdu v Košiciach sp. zn. 6 To 38/2014z 30. apríla 2014 a uznesením Najvyššieho súdu Slovenskej republiky sp. zn. 5 Tdo 46/2014z 22. augusta 2014 a takto

r o z h o d o l :

Sťažnosť ⬛⬛⬛⬛ o d m i e t a.

O d ô v o d n e n i e :

I.

Ústavnému súdu Slovenskej republiky (ďalej len „ústavný súd“) bola 22. októbra2014 doručená sťažnosť ⬛⬛⬛⬛, ⬛⬛⬛⬛ (ďalej len „sťažovateľ“),ktorou namieta porušenie svojho základného práva podľa čl. 46 ods. 1 Ústavy Slovenskejrepubliky (ďalej len „ústava“) a práva podľa čl. 6 ods. 1 Dohovoru o ochrane ľudských práva základných slobôd a práv (ďalej len „dohovor“) rozsudkom Krajského súdu v Košiciach(ďalej len „krajský súd“) sp. zn. 6 To 38/2014 z 30. apríla 2014 (ďalej len „rozsudokkrajského súdu“) a uznesením Najvyššieho súdu Slovenskej republiky (ďalej len „najvyššísúd“) sp. zn. 5 Tdo 46/2014 z 22. augusta 2014 (ďalej len „rozsudok najvyššieho súdu“).

Z obsahu sťažnosti vyplýva: „Rozsudkom Okresného súdu Košice II, zo dňa 18.11.2013, sp. zn. 8T 144/2009-694, som bol uznaný vinným z trestného činu úverového podvodu podľa § 9 ods. 2, § 250a ods. 1, 4 Tr. zák. účinného v čase skutku, za čo mi bol uložený trest odňatia slobody vo výmere 48 mesiacov nepodmienečne, podľa § 39a ods. 2 písm. a/ Tr. zák. účinného v čase spáchania skutku, so zaradením do I. nápravnovýchovnej skupiny.

Rozsudkom Krajského súdu v Košiciach, zo dňa 30.4.2014, sp.zn. 6To/38/2014-747, bol zrušený rozsudok Okresného súdu Košice I, zo dňa 18.11.2013, sp. zn. 8T 144/2009- 694, vo výroku o treste, a bol mi uložený podľa § 250a ods. 4 Tr. zák. účinného v čase spáchania skutku, trest odňatia slobody vo výmere 36 mesiacov nepodmienečne, podľa § 39a   ods.   2   písm.   a/   Tr.   zák.   účinného   v   čase   spáchania   skutku,   so   zaradením   do   I. nápravnovýchovnej skupiny.

Uznesením   Najvyššieho   súdu   Slovenskej   republiky,   zo   dňa   22.8.2014,   sp.   zn. 5 Tdo 46/2014-818, bolo moje dovolanie podľa § 382 písm. c/ Tr. por. odmietnuté. Najvyšší súd mal za to, že moje námietky nenapĺňajú dovolací dôvod podľa § 371 písm. i/ Tr. por. a už vôbec nie dôvod podľa § 371 ods. 1 písm. c/ Tr. por., keďže v tomto dovolaní som namietal predovšetkým skutkové závery okresného a krajského súdu... Námietka porušenia práva na obhajobu spočívala v nasledujúcom:... Zápisnica z hlavného pojednávania, zo dňa 18.11.2013, je v rozpore s § 58 ods. 1 písm. e/ Tr. por., nakoľko neobsahuje zákonom predpísaný záznam v časti po poučení o opravnom prostriedku a to procesný návrh a vyjadrenie mojej obhajkyne po poučení, naviac, osoba obhajkyne ani nie je na tomto úkone zaznamenaná v zápisnici, napriek tomu, že bola prítomná...

Citovaná obžaloba okresného prokurátora je v rozpore s § 235 písm. d/ Tr. por., nakoľko neprodukuje žiaden dôkaz vo vzťahu k mojej osobe. Ide súčasne o procesnú vadu konania, a uvedené som namietal u ž počas konania, ako aj v odvolaní...

Rozsudok odvolacieho súdu, ako aj súdu prvého stupňa, nie je odôvodnený v súlade s § 168 ods. 1 Tr. por.

Z   odôvodnenia   oboch   rozsudkov   nie   je   zrejmé,   ako   sa   okresný   a   krajský   súd vyrovnali s obhajobou a ani to, akými úvahami sa spravovali, keď posudzovali dokázané skutočnosti podľa príslušných ustanovení zákona v otázke viny.

Konajúce   súdy   založili   svoje   rozhodnutie   iba   na   vyrovnaní   sa   s   obžalobou, vychádzajúc z výpovede iba (jediného) spoluobvineného, bez žiadneho dôkazu proti mne. Pre   účely   predmetného   rozsudku   sa   konajúce   súdy   vôbec   nevyrovnali   s   argumentami obhajoby,   prezentovanými   jednak   v   konaní,   ako   aj   v   záverečnej   reči   (doloženej   aj v písomnom podaní)...

Porušením zákona vo vzťahu k mojej osobe - §58 ods. 1 písm. e/ Tr. por. a § 168 ods. 1 Tr. por., zároveň došlo k porušeniu zákona v ust. § 2 ods. 14 Tr. por., nakoľko uvedené ustanovenia boli plne rešpektované vo vzťahu k strane obžaloby, kde zápisnica z hlavného pojednávania, zo dňa 18. 11. 2013, obsahuje procesný návrh a vyjadrenie sa prokurátora   po   poučení   o   opravnom   prostriedku   (pričom   toto   absentuje   na   strane obhajoby, dokonca obhajkyňa nie je ani zaznamenaná na takomto úkone, napriek svojej prítomnosti a prednesu), ako aj rozsudok súdu sa v odôvodnení vyrovnal s argumentmi obžaloby (pričom nevyrovnal sa s argumentmi obhajoby)...

...   moje   dovolacie   námietky   sa   týkali   práve   tejto   skutočnosti   -   nevytvorenia podmienok   na   moje   plné   uplatnenie   procesných   práv   na   súde,   kde   (na   rozdiel   od prokurátora), nebol prednes mojej obhajkyne zaznamenaný do zápisnice podľa § 58 ods. 1 písm. e/ Tr. por., pričom naviac išlo o procesný návrh týkajúci sa opravného prostriedku (ktorý procesný úkon je právne jeden z najvážnejších, kde jeho učinenie, alebo neučinenie, má rozhodný právny význam pre obžalovaného). Skutočnosť, na ktorú odkazuje dovolací súd, že odvolací súd vlastne prejednal moje odvolanie (a dokonca v môj prospech, pretože zmiernil výšku trestu), je tu neadekvátna, nakoľko ďalší inštančný postup nemôže zhojiť nezákonný   stav,   ktorý   vyplýva   z   porušenia   akéhokoľvek   ustanovenia   zákona,   v   danom prípade § 58 ods. 1 písm. e/ Tr. por., § 168 ods. 1 Tr. por. Odvolací súd za tohto stavu nemal   vôbec   vec   meritórne   skúmať   a   rozhodnúť   ale   mal   postupovať   tak,   aby   konanie na okresnom súde bolo zosúladené so zákonom aj podľa citovaných ustanovení.“

Sťažovateľ navrhuje, aby ústavný súd rozhodol týmto nálezom:„Základné   právo   sťažovateľa   zaručené   podľa   čl.   46   ods.   1   Ústavy   Slovenskej republiky,   ako   aj   právo   na   spravodlivé   súdne   konanie   podľa   čl.   6   ods.   1   Dohovorom o ochrane ľudských práv a základných slobôd, bolo Uznesením Najvyššieho súdu Slovenskej republiky, zo dňa 22.8.2014, sp. zn. 5 Tdo 46/2014-818, ako aj Rozsudkom Krajského súdu v Košiciach, zo dňa 30.4.2014, sp. zn. 6To/38/2014-747, porušené.

Ústavný súd Slovenskej republiky zrušuje Uznesenie Najvyššieho súdu Slovenskej republiky, zo dňa 22.8.2014, sp. zn. 5 Tdo 46/2014-818, ako aj Rozsudok Krajského súdu v Košiciach, zo dňa 30.4.2014-747 a vec vracia na ďalšie konanie.

Ústavný súd SR zakazuje Najvyššiemu súdu Slovenskej republiky a Krajskému súdu v Košiciach, pokračovať v porušovaní namietaných základných práv sťažovateľa.

Najvyšší súd Slovenskej republiky a Krajský súd v Košiciach sú povinní nahradiť sťažovateľovi trovy konania - právneho zastúpenia na účet jeho právnej zástupkyne vo výške 275,94 €.“

II.

Podľa čl. 127 ods. 1 ústavy ústavný súd rozhoduje o sťažnostiach fyzických osôbalebo právnických osôb, ak namietajú porušenie svojich základných práv alebo slobôd aleboľudských   práv   a   základných   slobôd   vyplývajúcich   z   medzinárodnej   zmluvy,   ktorúSlovenská republika ratifikovala a bola vyhlásená spôsobom ustanoveným zákonom, ako ochrane týchto práv a slobôd nerozhoduje iný súd.

Ústavný   súd   podľa   §   25   ods.   1   zákona   Národnej   rady   Slovenskej   republikyč. 38/1993 Z. z. o organizácii Ústavného súdu Slovenskej republiky, o konaní pred níma o postavení jeho sudcov v znení neskorších prepisov (ďalej len „zákon o ústavnom súde“)každý návrh predbežne prerokuje na neverejnom zasadnutí bez prítomnosti navrhovateľa, aktento zákon neustanovuje inak. Pri predbežnom prerokovaní každého návrhu ústavný súdskúma, či dôvody uvedené v § 25 ods. 2 zákona o ústavnom súde nebránia jeho prijatiu naďalšie konanie. Podľa tohto ustanovenia návrhy vo veciach, na ktorých prerokovanie nemáústavný súd právomoc, návrhy, ktoré nemajú zákonom predpísané náležitosti, neprípustnénávrhy   alebo   návrhy   podané   niekým   zjavne   neoprávneným,   ako   aj   návrhy   podanéoneskorene   môže   ústavný   súd   na   predbežnom   prerokovaní   odmietnuť   uznesením   bezústneho   pojednávania.   Ústavný   súd   môže   odmietnuť   aj   návrh,   ktorý   je   zjavneneopodstatnený.

Ústavný súd predbežne prerokoval sťažnosť sťažovateľa a skúmal, či nie sú danédôvody uvedené v § 25 ods. 2 zákona o ústavnom súde, ktoré bránia jej prijatiu na ďalšiekonanie.

O zjavnú neopodstatnenosť sťažnosti v zmysle judikatúry ústavného súdu ide vtedy,keď   namietaným   postupom   alebo   rozhodnutím   orgánu   štátu   nemohlo   vôbec   dôjsťk porušeniu toho základného práva alebo slobody, ktoré označil sťažovateľ, a to buď prenedostatok vzájomnej príčinnej súvislosti medzi namietaným postupom alebo rozhodnutímorgánu štátu a základným právom alebo slobodou, ktorých porušenie sa namietalo, aleboz iných   dôvodov.   Za   zjavne   neopodstatnenú   sťažnosť   možno   preto   považovať   tú,   pripredbežnom   prerokovaní   ktorej   ústavný   súd   nezistí   možnosť   porušenia   označenéhozákladného práva alebo slobody, ktorej reálnosť by mohol posúdiť po jej prijatí na ďalšiekonanie (II. ÚS 101/03, IV. ÚS 136/05).

Z petitu sťažnosti vyplýva, že sťažovateľ sa domáha vyslovenia porušenia svojichpráv podľa čl. 46 ods. 1 ústavy a podľa čl. 6 ods. 1 dohovoru rozsudkom krajského súdua uznesením najvyššieho súdu.

Podľa čl. 46 ods. 1 ústavy každý sa môže domáhať zákonom ustanoveným postupomsvojho   práva   na   nezávislom   a   nestrannom   súde   a   v   prípadoch   ustanovených   zákonomna inom orgáne Slovenskej republiky.

Podľa   čl.   6   ods.   1   dohovoru   každý   má   právo   na   to,   aby   jeho   záležitosť   bolaspravodlivo, verejne a v primeranej lehote prejednaná nezávislým a nestranným súdomzriadeným zákonom, ktorý rozhodne o jeho občianskych právach alebo záväzkoch aleboo oprávnenosti akéhokoľvek trestného obvinenia proti nemu.

1.   K   namietanému   porušeniu   sťažovateľom   označeného   článku   ústavy a dohovoru rozsudkom krajského súdu

Ústavný súd nie je súdom vyššej inštancie rozhodujúcim o opravných prostriedkochv rámci sústavy všeobecných súdov. Ústavný súd nie je zásadne oprávnený preskúmavaťa posudzovať právne názory všeobecného súdu, ktoré ho pri výklade a uplatňovaní zákonovviedli k rozhodnutiu, ani preskúmavať, či v konaní pred všeobecnými súdmi bol alebo nebolnáležite   zistený   skutkový   stav,   a   aké   skutkové   a   právne   závery   zo   skutkového   stavuvšeobecný   súd   vyvodil.   Úloha   ústavného   súdu   sa   vymedzuje   na   kontrolu   zlučiteľnostiúčinkov takejto interpretácie a aplikácie s ústavou, prípadne medzinárodnými zmluvamio ľudských právach a základných slobodách. Z tohto postavenia ústavného súdu vyplýva, žemôže   preskúmavať   rozhodnutie   všeobecného   súdu   v   prípade,   ak   v   konaní,   ktoré   mupredchádzalo, alebo   samotným   rozhodnutím   došlo k   porušeniu   základného   práva   aleboslobody. Skutkové a právne závery všeobecného súdu môžu byť teda predmetom kontrolyzo strany ústavného súdu vtedy, ak by vyvodené závery boli zjavne neodôvodnené aleboarbitrárne, a tak z ústavného hľadiska neospravedlniteľné a neudržateľné, a zároveň by maliza následok porušenie základného práva alebo slobody (mutatis mutandis I. ÚS 13/00,I. ÚS 17/01, III. ÚS 268/05).

Z   pohľadu   ústavného   súdu   treba   najprv   poznamenať,   že   napriek   tomu,   že   protirozsudku   krajského   súdu   bolo   možné   podať   dovolanie   (ktoré   sťažovateľ   aj   podal),nepovažuje   ústavný   súd   sťažnosť   v   časti   smerujúcej   proti   rozsudku   krajského   súduza vybočujúcu   z   medzí   jeho   právomoci,   keďže   uplatnené   námietky   sťažovateľa   protirozsudku krajského súdu boli sčasti spôsobilým dovolacím dôvodom v zmysle § 371 ods. 1Trestného poriadku, avšak v ďalšej časti dovolací prieskum neumožňovali.

Z obsahu rozsudku krajského súdu vyplýva: „Z odôvodnenia napadnutého rozsudku je zrejmé, ako sa okresný súd vysporiadal s obhajobou obžalovaného prezentovanou len prostredníctvom svojej obhajkyne i s ďalšími vo veci vykonanými dôkazmi.

Obžalovaný počas celého konania využil svoje zákonné právo a vo veci odmietol vypovedať ku skutkovým otázkam ohľadne jeho zavinenia, preto okresnému súdu neostávalo nič iné, ako vyvodiť záver o vine obžalovaného z dôkazov vo veci vykonaných zákonu zodpovedajúcim spôsobom, ktoré vyznievali jednoznačne v neprospech obžalovaného. Krajský   súd   preto   nemá   pochybnosti   o   správnosti   skutkových   zistení   uvedených vo výroku napadnutého rozsudku, keďže zodpovedajú výsledkom vykonaného dokazovania v priebehu   celého   konania,   najmä   na   hlavnom   pojednávaní.   Úvahy   okresného   súdu vo vzťahu k obžalovanému považuje aj krajský súd za správne a presvedčivé. Výpoveď spoluobvineného ⬛⬛⬛⬛ nebola ničím spochybnená a správne preto ju okresný súd vyhodnotil ako dôveryhodnú a zároveň v hlavnej miere ovplyvňujúcu dôkaznú situáciu v danej trestnej veci.

Podľa odvolacieho súdu obžalovaný ⬛⬛⬛⬛ nemal žiaden relevantný dôvod obžalovaného krivo obviniť, v jeho výpovediach v prípravnom konaní, ako aj na hlavnom pojednávaní mal len iba úplne nepodstatné rozpory. V dobe jeho výpovedí na hlavnom pojednávaní už mal súdom prijaté vyhlásenie, že nepopiera spáchanie skutku, a teda nič by mu   nebránilo   určitým   spôsobom   modifikovať   svoju   výpoveď   v   prospech   obžalovaného, poprípade tvrdiť, že si už presne nepamätá na okolnosti skutku a pod...

Čiastočne pochybil okresný súd pri uložení trestu obžalovanému, keď nedostatočne v tomto smere zhodnotil najmä jeho osobu, ako aj skutočnosť, že sa žalovaný skutok stal skoro pred 10 rokmi, pričom sa na neho hľadí, akoby nebol odsúdený...

Z   týchto   dôvodov   krajský   súd   odvolaniu   žalovaného   vyhovel   len   čiastočne   (čo do výroku o treste) a rozhodol tak, ako je to uvedené vo výrokovej časti tohto rozsudku.“

Krajský   súd   ďalej   v   odôvodnení   rozsudku   vyhodnotil   odvolanie   sťažovateľa   akovšeobecné   a   nie   dostatočne   konkretizované,   preto   v   ďalších   podrobnostiach   poukázalna odôvodnenie odvolaním napadnutého rozsudku Okresného súdu Košice II, s ktorým sav plnom rozsahu stotožnil.

Ústavný súd nezistil taký výklad ustanovení citovaných v označenom rozhodnutíkrajského súdu a ich uplatnenie vo veci sťažovateľa, ktorý by mohol vyvolať nezlučiteľnéúčinky   s   ústavou.   Skutočnosť,   že   sťažovateľ   sa   s   právnym   názorom   krajského   súdunestotožňuje, nemôže sama osebe viesť k záveru o zjavnej neopodstatnenosti, arbitrárnostinázoru, alebo svojvôli krajského súdu a nezakladá ani oprávnenie ústavného súdu nahradiťprávny názor krajského súdu svojím vlastným.

Sťažovateľom uvádzané skutočnosti nijako v okolnostiach danej veci neindikujú taképochybenia v namietanom rozsudku krajského súdu, ktoré by mali ústavnoprávny rozmer,teda   ktoré   by   vytvárali   priestor   na   možnosť   vyslovenia   porušenia   označených   právsťažovateľa podľa ústavy a dohovoru po prijatí sťažnosti na ďalšie konanie.

Vzhľadom na už uvedené dôvody ústavný súd vyslovil, že sťažnosť je v tejto častizjavne neopodstatnená, a preto ju odmietol už na predbežnom prerokovaní podľa § 25 ods. 2zákona o ústavnom súde.

2.   K   namietanému   porušeniu   sťažovateľom   označeného   článku   ústavy

a dohovoru uznesením najvyššieho súdu

Sťažovateľ v podanej sťažnosti namieta, že dovolanie podal z dôvodu porušenia právana obhajobu výlučne v zmysle dovolacieho dôvodu podľa ustanovenia § 371 ods. 1 písm. c)zákona č. 301/2005 Z. z. Trestný poriadok v znení neskorších predpisov (ďalej len „Trestnýporiadok“), pričom pokiaľ aj v dovolaní poukazoval na skutkové závery, „toto som činil v rámci ozrejmenia okolností, z ktorých vyvodzujem dovolaciu námietku zásadného porušenia na obhajobu“, a preto posúdenie časti námietok najvyšším súdom ako argumentácie vovzťahu k ďalšiemu dovolacieho dôvodu podľa ustanovenia § 371 ods. 1 písm. i) Trestnéhoporiadku   bolo   nesprávne.   Sťažovateľ   namieta   túto   skutočnosť: „Celým   rozhodnutím dovolacieho súdu dominuje najmä vysporadúvanie sa s otázkou dovolania podľa § 371 ods. 1 písm. i) Tr. por., aj keď na tento dovolací dôvod som nepoukazoval, a vec nie je vybavená podľa skutočne uplatneného dovolacieho dôvodu § 371 ods. 1 písm. c/ Tr. por.“

Z obsahu uznesenia najvyššieho súdu vyplýva: «V posudzovanom prípade tvorila základ   dovolacích   námietok   obvineného   kritika   spôsobu,   ktorým   oba   súdy   hodnotili vykonané dôkazy. Obvinený jednotlivé dôkazy v celom trestnom konaní hodnotil inak ako súdy, lebo hodnotenie dôkazov súdmi vyznievajúce v jeho neprospech nezodpovedalo jeho predstavám...

Naopak, z dikcie § 371 ods. 1 písm. i/ Tr. por. je evidentne zrejmé, že dôvodom dovolania nemôžu byť nesprávne skutkové zistenia. Dovolací súd skutkové zistenia urobené súdmi prvého a druhého stupňa nemôže ani meniť, ani dopĺňať. Inak povedané, vo vzťahu ku skutkovému stavu zistenému súdmi prvého prípadne druhého stupňa, ktorý je vyjadrený v tzv. skutkovej vete výroku, môže obvinený v dovolaní uplatňovať len námietky právneho charakteru, nikdy nie námietky skutkové. Za skutkové sa pritom považujú tie námietky, ktoré smerujú proti skutkovým zisteniam súdov, proti rozsahu vykonaného dokazovania, prípadne proti hodnoteniu dôkazov súdmi oboch stupňov.

Dovolací   súd   nie   je   možné   chápať   ako   tretiu   „odvolaciu“   inštanciu   zameranú k preskúmaniu rozhodnutia súdu druhého stupňa. Dovolací súd nemôže v tomto konaní posudzovať správnosť a úplnosť skutkových zistení, pretože nie je oprávnený bez ďalšieho prehodnocovať   vykonané   dôkazy   bez   toho,   aby   ich   mohol   v   konaní   o   dovolaní   sám vykonávať. Ťažisko dokazovania je v konaní pred súdom prvého stupňa a jeho skutkové závery môže doplňovať alebo korigovať len odvolací súd...

Rovnako tomu tak je aj v prípade dovolacej námietky obvineného týkajúcej   sa   absencie   vyjadrenia   jeho   obhajcu   v   zápisnici   o   hlavnom   pojednávaní z 18. novembra 2013 o podanom odvolaní.

Konštantná judikatúra dovolacieho súdu právo na obhajobu v zmysle dovolacieho dôvodu podľa § 371 ods. 1 písm. c/ Tr. por. chápe ako vytvorenie podmienok pre plné uplatnenie   procesných   práv   obvineného   a   jeho   obhajcu   a   zákonný   postup   pri   reakcii orgánov činných v trestnom konaní a súdu na uplatnenie každého obhajovacieho práva. Právo   na   obhajobu   garantované   čl.   6   ods.   3   Dohovoru   o   ochrane   ľudských   práv a základných slobôd ako aj čl. 50 ods. 3 Ústavy Slovenskej republiky nachádza svoj odraz v celom rade ustanovení Trestného poriadku upravujúcich jednotlivé čiastkové obhajovacie práva obvineného v rôznych štádiách trestného konania.

Prípadné porušenie len niektorého z nich, pokiaľ sa to zásadným spôsobom neprejaví na postavení obvineného v trestnom konaní, samo osobe nezakladá dovolací dôvod podľa § 371 ods. 1 písm. c/ Tr. por...

Podľa ustálenej rozhodovacej praxe dovolacieho súdu potom o zásadné porušenie práva na obhajobu ide najmä v prípade, keď obvinený nemal v konaní obhajcu, hoci v jeho trestnej veci boli splnené dôvody povinnej obhajoby. Výnimočne môže ísť aj o porušenie iných   obhajovacích   práv   obvineného,   ktorých   porušenie   sa   prejaví   na   jeho   postavení v konečnom dôsledku zásadným spôsobom.

V posudzovanom prípade obvinený ⬛⬛⬛⬛ podal proti rozsudku prvého stupňa odvolanie riadne a včas a na podklade tohto odvolania odvolací súd rozhodol v jeho prospech, keď mu na podklade rovnakého výroku o vine zmiernil uložený trest odňatia slobody. Za tohto stavu potom nebolo možné konštatovať, že okresný súd porušil práva obvineného ⬛⬛⬛⬛ na   obhajobu   a   krajský   súd   toto   procesné   pochybenie neodstránil.»

Napadnuté uznesenie najvyššieho súdu nie je podľa názoru ústavného súdu prejavominterpretačnej   alebo   aplikačnej   svojvôle   a   sťažovateľ   v   sťažnosti   neuviedol   takúargumentáciu   vo   vzťahu   k   napadnutému   uzneseniu   najvyššieho   súdu,   ktorá   by   bolaspôsobilá   vyvolať   pochybnosť   o   neudržateľnosti   napadnutého   rozhodnutia   z   ústavnéhohľadiska.

Vzhľadom na uvedené skutočnosti sťažnosť v tejto časti bolo potrebné odmietnuťpodľa § 25 ods. 2 zákona o ústavnom súde z dôvodu jej zjavnej neopodstatnenosti.

Nad   rámec   uvedeného   poukazuje   ústavný   súd   na   skutočnosť,   že   napriekkvalifikovanému   právnemu   zastúpeniu   sťažovateľ   nepredložil   v   konaní   pred   ústavnýmsúdom podané dovolanie, v súvislosti s ktorým namieta nesprávne posúdenie jeho obsahua námietok najvyšším súdom, keď najvyšší súd v uznesení konštatuje: „... obvinený v podanom dovolaní namietal predovšetkým skutkové závery okresného a krajského súdu.“

Ústavný   súd   už   v   rámci   svojej   rozhodovacej   činnosti   vyslovil,   že   je   v   záujmenavrhovateľov, aby k podnetu priložili čo najviac im dostupných dôkazov, a tým ústavnýsúd presvedčili, že prijatie ich podnetu na konanie vo veci samej má svoje opodstatnenie.Ústavný súd nie je substituentom navrhovateľov pri zabezpečovaní dôkazov ich tvrdenív podnete, ak si ich navrhovatelia môžu zabezpečiť sami (I. ÚS 35/99).

Ústavný súd z uvedeného dôvodu a so zreteľom na kvalifikované právne zastúpeniesťažovateľa konštatuje, že sťažnosť nie je v tejto časti objektívne spôsobilá vyvolať začatiekonania,   pretože   nespĺňa   náležitosti   predpísané   zákonom   o   ústavnom   súde,   a   preto   juodmietol už pri jej predbežnom prerokovaní (§ 25 ods. 2 zákona o ústavnom súde) z dôvodunesplnenia náležitostí predpísaných zákonom o ústavnom súde.

Nad   rámec   ústavný   súd   ďalej   uvádza,   že   sťažovateľ   sa   vo   vzťahu   k   zápisnicio hlavnom   pojednávaní   z   18.   novembra   2013   mohol   domáhať   jej   opravy   v   zmysleustanovenia § 60 ods. 1 Trestného poriadku, podľa ktorého o oprave, doplnení a námietkachproti záznamu alebo proti zápisnici rozhodne orgán, o ktorého záznam alebo zápisnicu ide.Proti tomuto rozhodnutiu je prípustná sťažnosť. Z podanej sťažnosti nevyplýva, či sťažovateľvyužil tento účinný prostriedok nápravy, ktorý mal k dispozícii.

Keďže   ústavný   súd   sťažnosť   odmietol,   bolo   bez   právneho   významu   zaoberať   saďalšími požiadavkami sťažovateľa v nej obsiahnutými.

P o u č e n i e :   Proti tomuto rozhodnutiu nemožno podať opravný prostriedok.

V Košiciach 5. augusta 2015