SLOVENSKÁ REPUBLIKA

N Á L E Z

Ústavného súdu Slovenskej republiky

V mene Slovenskej republiky

II. ÚS 473/2014-62

Ústavný súd Slovenskej republiky na neverejnom zasadnutí 18. marca 2015 v senátezloženom z predsedu Sergeja Kohuta, zo sudkyne Ľudmily Gajdošíkovej a sudcu LajosaMészárosa   (sudca   spravodajca) predbežne   prerokoval   prijatú   sťažnosť ⬛⬛⬛⬛, ⬛⬛⬛⬛, zastúpeného ⬛⬛⬛⬛, ⬛⬛⬛⬛, pre namietané porušenie čl. 48 ods. 1 Ústavy Slovenskejrepubliky, čl. 38 ods. 1 Listiny základných práv a slobôd a čl. 6 ods. 1 Dohovoru o ochraneľudských   práv   a   základných   slobôd   v   konaní   vedenom   Najvyšším   súdom   Slovenskejrepubliky pod sp. zn. 2 To 13/2010 v súvislosti s právom nebyť odňatý zákonnému sudcovi,ako aj čl. 46 ods. 1 a čl. 48 ods. 1 Ústavy Slovenskej republiky, čl. 38 ods. 1 Listinyzákladných práv a slobôd a čl. 6 ods. 1 Dohovoru o ochrane ľudských práv a základnýchslobôd   v   konaní   vedenom   Najvyšším   súdom   Slovenskej   republiky   pod   sp.   zn.1 Tdo V 9/2013 v súvislosti s právom na súdnu ochranu a právom nebyť odňatý zákonnémusudcovi a takto

r o z h o d o l :

1. Najvyšší súd Slovenskej republiky unesením sp. zn. 1 Tdo V 9/2013 z 24. októbra2014 p o r u š i l   základné právo ⬛⬛⬛⬛ na súdnu ochranu a na zákonného sudcupodľa čl. 46 ods. 1 a čl. 48 ods. 1 Ústavy Slovenskej republiky, jeho základné právo nazákonného sudcu podľa čl. 38 ods. 1 Listiny základných práv a slobôd, ako aj jeho právo naprejednanie veci nestranným súdom podľa čl. 6 ods. 1 Dohovoru o ochrane ľudských práva základných slobôd.

2. Uznesenie   Najvyššieho   súdu   Slovenskej   republiky   sp.   zn.   1   Tdo   V   9/2013z 24. októbra 2013   z r u š u j e a vec   v r a c i a na ďalšie konanie.

3. ⬛⬛⬛⬛   p r i z n á v a   úhradu   trov   právneho   zastúpenia   v   sume417,98 € (slovom štyristosedemnásť eur a deväťdesiatosem centov), ktorú j e   Najvyšší súdSlovenskej republiky   p o v i n n ý   vyplatiť na účet ⬛⬛⬛⬛,do dvoch mesiacov od právoplatnosti tohto nálezu.

4. Vo zvyšnej časti sťažnosti   n e v y h o v u j e.

O d ô v o d n e n i e :

I.

Uznesením Ústavného súdu Slovenskej republiky (ďalej len „ústavný súd“) č. k.II. ÚS 473/2014-28 z 30. júla 2014 bola prijatá na ďalšie konanie sťažnosť (ďalej len „sťažovateľ“) pre namietané porušenie čl. 48 ods. 1 Ústavy Slovenskej republiky(ďalej len „ústava“), čl. 38 ods. 1 Listiny základných práv a slobôd (ďalej len „listina“)a čl. 6 ods. 1 Dohovoru o ochrane ľudských práv a základných slobôd (ďalej len „dohovor“)v konaní vedenom Najvyšším súdom Slovenskej republiky (ďalej aj „najvyšší súd“) podsp. zn. 2 To 13/2010 v súvislosti s právom nebyť odňatý zákonnému sudcovi, ako aj čl. 46ods. 1 a čl. 48 ods. 1 ústavy, čl. 38 ods. 1 listiny a čl. 6 ods. 1 dohovoru v konaní vedenomnajvyšším súdom pod sp. zn. 1 Tdo V 9/2013 v súvislosti s právom na súdnu ochranua právom nebyť odňatý zákonnému sudcovi.

Podľa § 30 ods. 2 zákona Národnej rady Slovenskej republiky   č. 38/1993 Z. z.o organizácii Ústavného súdu Slovenskej republiky, o konaní pred ním a o postavení jehosudcov   v   znení   neskorších   predpisov   (ďalej   len   „zákon   o   ústavnom   súde“)   prerokovalústavný   súd   túto   vec   na   neverejnom   zasadnutí,   keďže   sťažovateľ   podaním   právnejzástupkyne z 8. decembra 2014 a najvyšší súd vo vyjadrení z 12. januára 2015 vyslovilisúhlas, aby sa upustilo od ústneho pojednávania. Ústavný súd vychádzal pritom z listinnýchdôkazov a vyjadrení nachádzajúcich sa v jeho spise.

Zo sťažnosti vyplýva, že rozsudkom Krajského súdu v Košiciach (ďalej len „krajskýsúd“)   č.   k.   2   T   33/02-6553   zo   14.   decembra   2004   bol   sťažovateľ   uznaný   za   vinnéhoz viacčinného súbehu trestných činov výtržníctva podľa § 202 ods. 1, ublíženia na zdravípodľa § 224 ods. 1 a 2 a vraždy podľa § 219 ods. 1 Trestného zákona, za čo bol odsúdený naúhrnný trest odňatia slobody vo výmere 11 rokov so zaradením do III. nápravnovýchovnejskupiny.   Vo   zvyšnej   časti   obžaloby   bol   podľa   §   226   písm.   a)   Trestného   poriadkuoslobodený   spod   obžaloby,   pretože   bolo   dokázané,   že   sa   skutok   nestal.   Na   základeodvolania sťažovateľa a prokurátora rozsudkom najvyššieho súdu sp. zn. 3 To 44/2005z 23. novembra 2005 bol rozsudok krajského súdu zrušený vo výrokoch o uznaní vinya o uložení   trestu   s   tým,   že   v   uvedenom   rozsahu   bola   vec   vrátená   na   ďalšie   konanie.Zároveň   odvolanie   prokurátora   smerujúce   proti   oslobodzujúcej   časti   rozsudku   bolozamietnuté.

Novým   rozsudkom   krajského   súdu   č.   k.   2   T   33/02-7237   z   2.   mája   2007   bolsťažovateľ oslobodený spod obžaloby s tým, že skutok nebol trestným činom. Na základeodvolania prokurátora uznesením najvyššieho súdu sp. zn. 2 To 12/2007 z 18. decembra2008 bol rozsudok krajského súdu zrušený a vec mu bola vrátená na ďalšie konanie. Napokon rozsudkom krajského súdu č. k. 2 T 33/02-7408 z 25. mája 2010 bolsťažovateľ uznaný za vinného v rovnakom rozsahu ako v prvom rozsudku krajského súdu zo14. decembra 2004 a bol mu s použitím § 40 ods. 1 Trestného zákona uložený úhrnný trestodňatia   slobody   vo   výmere   7   rokov   so   zaradením   do   I.   nápravnovýchovnej   skupiny.Na základe   odvolania   sťažovateľa   a   prokurátora   rozsudkom   najvyššieho   súdu   sp.   zn.2 To 13/2010 z 15. marca 2011 bol rozsudok krajského súdu zrušený vo výroku o trestes tým, že sťažovateľovi bol uložený trest odňatia slobody vo výmere 11 rokov so zaradenímdo III. nápravnovýchovnej skupiny.

Sťažovateľ 14. júna 2011 podal proti rozsudku najvyššieho súdu sťažnosť ústavnémusúdu, v ktorej inter alia namietal porušenie základného práva na zákonného sudcu podľačl. 48 ods. 1 ústavy. Uznesením ústavného súdu č. k. III. ÚS 343/2011-18 z 13. septembra2011 bola sťažnosť v časti týkajúcej sa namietaného porušenia čl. 48 ods. 1 ústavy a čl. 6ods.   1   dohovoru   odmietnutá   pre   nedostatok   právomoci   ústavného   súdu   vyplývajúcizo skutočnosti, že sťažovateľom označené porušenie práva na zákonného sudcu je možnésubsumovať   pod   dovolací   dôvod   v   zmysle   §   371   ods.   1   písm.   b)   Trestného   poriadku,čo znamená, že proti rozsudku najvyššieho súdu môže sťažovateľ podať ešte dovolanie,a preto   oprávnenie   a   povinnosť   poskytnúť   ochranu   označenému   právu   sťažovateľa   mánajvyšší súd v rámci dovolacieho konania.

V zmysle právneho názoru ústavného súdu podal sťažovateľ 3. júna 2013 dovolanie.Vyplýva z neho, že namietal jednak nesprávne zloženie odvolacieho senátu najvyššiehosúdu, a to tak v odvolacom konaní vedenom pod sp. zn. 2 To 12/2007, ako aj v odvolacomkonaní vedenom pod sp. zn. 2 To 13/2010 [dovolací dôvod podľa § 371 ods. 1 písm. b)Trestného   poriadku],   ako   aj   nesprávne   použitie   hmotnoprávneho   ustanovenia   [dovolacídôvod podľa § 371 ods. 1 písm. i) Trestného poriadku]. Nezákonnosť v zložení odvolacíchsenátov najvyššieho súdu rozhodujúcich pod sp. zn. 2 To 12/2007 a sp. zn. 2 To 13/2010videl v tom, že pôvodne, teda pri prvotnom rozhodovaní najvyššieho súdu ako odvolaciehosúdu pod sp. zn. 3 To 44/2005 (uznesenie z 23. novembra 2005), bola vec pridelená v súlades   rozvrhom   práce   na   rok   2005   do   senátu   3   To.   Následne   pri   opätovnom   rozhodovanív odvolacom konaní proti rozsudku krajského súdu z 2. mája 2007 bola už vec pridelená narozhodnutie   inému   senátu   (senátu   2   To),   a   to   bez   existencie   právne   významného,odôvodneného a vecného dôvodu v rozpore s pravidlami stanovenými pre prideľovanie vecína rozhodovanie v zmysle rozvrhu práce [čl. IV bod 1 a 2 písm. a) a b)], resp. v zmysle čl. 3ods.   6   rokovacieho   poriadku   Najvyššieho   súdu   Slovenskej   republiky   uverejnenéhov Zbierke   zákonov   Slovenskej   republiky   pod   č.   291/2006   Z.   z.   (ďalej   len   „rokovacíporiadok“).   V   zmysle   čl.   IV   bodu   1   rozvrhu   práce   na   rok   2007 „zastupovanie   sudcu (predsedu senátu) sa uplatní v prípade vylúčenia sudcu z prerokovania a rozhodovania veci alebo výskytu takých okolností na strane sudcu (predsedu senátu), ktorému krátkodobo alebo   dlhodobo   (spravidla   na   čas   presahujúci   šesť   týždňov)   bránia   alebo   budú   brániť v riadnom   výkone   činnosti   v senáte.   V zmysle   čl.   IV bodu   2   písm.   a)   predsedu   senátu vo funkcii   predsedu   senátu   zastupuje   v   poradí   ďalší   predseda   tohto   senátu   uvedený v osobitnej časti rozvrhu práce. Ak to nie je možné, zastúpi ho predseda senátu zo senátu s nasledujúcim   vyšším   poradovým   číslom.   Zastupujúcim   senátom   je   senát   s   najbližším vyšším poradovým číslom“. V zmysle čl. IV bodu 2 písm. b) „ak predsedu senátu nemôže zastúpiť predseda senátu podľa písm. a), zastupujú ich podľa uvedených kritérií členovia senátu   s   ďalším   vyšším   poradovým   číslom.“.   Podľa   čl.   3   ods.   6   rokovacieho   poriadku„ak bude na najvyššom súde vec, ktorá bola vrátená na   ďalšie konanie a rozhodnutie vo veci,   bude   pridelená   tomu   senátu,   ktorému   bola   pôvodne   pridelená.   Ak   taký   senát v pôvodom zložení už neexistuje, pridelí sa vec náhodným výberom pomocou technických prostriedkov   a   programových   prostriedkov   schválených   ministerstvom   podľa   rozvrhu práce.“. Z naposledy citovaného ustanovenia podľa sťažovateľa vyplýva, že pri opätovnomprideľovaní   veci   (odvolania)   na   rozhodnutie   boli   porušené   pravidlá   stanovené   preprideľovanie vecí, keď bez existencie relevantného skutkového dôvodu predpokladanéhov ustanovení čl. IV bodu 1 rozvrhu práce na rok 2007 došlo k odňatiu veci z rozhodovaniapôvodného senátu 3 To (ktorému vec napadla pri prvom odvolaní) do iného senátu 2 To.Nerešpektovali sa pritom ani kritériá podľa čl. IV bodu 2 rozvrhu práce na rok 2007. Tátonezákonnosť pri prideľovaní veci v roku 2007 postihuje aj následné pridelenie veci v roku2010 v súvislosti s rozhodovaním o odvolaní sťažovateľa proti rozsudku krajského súduz 25. mája 2010, pretože i v tomto prípade bola vec pridelená senátu 2 To, hoci správne malo   veci   vzhľadom   na   už   uvedené   skutočnosti   rozhodovať   senát   3   To.   Okrem   toho   bolv konaní vedenom pod sp. zn. 2 To 13/2010 odvolací senát nesprávne zložený aj z inéhopohľadu.   Zloženie   senátu   totiž   nebolo   v   súlade   s   rozvrhom   práce   na   rok   2011.JUDr. Miroslav Osif ako dočasne pridelený sudca bol síce sudcom najvyššieho súdu, ale navýkon funkcie bol od 1. februára 2011 do 31. júla 2011 zaradený do senátu 4 T. Z opatreniač. 1 zo 14. januára 2011 vydaného predsedom najvyššieho súdu, ktorým zmenil a doplnilrozvrh práce na rok 2011, ale ani z časti IV čl. IV rozvrhu práce nevyplýva dôvod, pre ktorýJUDr.   Miroslav   Osif   15. marca   2011   rozhodoval   v   senáte   2   To.   Sťažovateľ   sa   v   tejtosúvislosti nemôže stotožniť s názorom najvyššieho súdu uvedeným v rozsudku z 15. marca2011,   podľa   ktorého   už   pri   rozhodovaní   najvyššieho   súdu   18.   decembra   2008   konala rozhodoval senát 2 To, čo však sťažovateľ vtedy nenamietal. Ide o to, že nezákonnosť priprideľovaní veci v súvislosti s rozhodovaním o odvolaní 18. decembra 2008 sťažovateľobjektívne   nemohol   namietať,   lebo   sa   rozhodovalo   na   neverejnom   zasadnutí,   pričomnásledne ani z obsahu písomného vyhotovenia uznesenia nebolo zloženie senátu zistiteľné,a to aj napriek tomu, že podľa § 176 ods. 1 písm. a) Trestného poriadku uznesenie musíobsahovať označenie orgánu, o ktorého rozhodnutie ide, ako aj mená a priezviská osôb,ktoré sa na rozhodnutí zúčastnili.

Uznesením   najvyššieho   súdu   sp.   zn.   1   Tdo   V   9/2013   z   24.   októbra   2013   bolodovolanie sťažovateľa podľa § 382 písm. c) Trestného poriadku odmietnuté.

Podľa   názoru   sťažovateľa   jeho   základné   právo   nebyť   odňatý   zákonnému   sudcovipodľa čl. 48 ods. 1 ústavy, ako aj obdobné právo podľa čl. 6 ods. 1 dohovoru bolo porušenétým, že o jeho odvolaní rozhodol iný senát než ten, ktorému vec pôvodne napadla. Má týmna mysli uznesenie sp. zn. 2 To 12/2007 z 18. decembra 2008. Táto nezákonnosť postihujeaj následný rozsudok sp. zn. 2 To 13/2010 z 15. marca 2011, pretože právo nemôže byťzaložené na nepráve, pričom ústavne konformné nebolo navyše ani samotné zloženie tohtosenátu.

Po zrušení prvého rozsudku krajského súdu v ďalších odvolacích konaniach bolotreba za nespochybniteľných zákonných sudcov považovať každého zo sudcov senátu 3 To,ktorý   rozhodol   rozsudkom   sp.   zn.   3   To   44/2005   z   23.   novembra   2005.   Pri   druhomodvolacom konaní v roku 2007 bol už v platnosti rokovací poriadok vydaný na základezmocňujúcich   ustanovení   zákona   č.   757/2004   Z.   z.   o   súdoch   a   o   zmene   a   doplneníniektorých zákonov v znení neskorších predpisov a tento bol záväzný aj pre vtedajšiehopredsedu najvyššieho súdu pri prerokovaní a vydaní rozvrhu práce na rok 2007, ku ktorémudošlo jeho opatrením sp. zn. Spr. 591/2006 z 15. decembra 2006. K tomu treba poznamenať,že senát 3 To existoval v roku 2007 v pôvodnom zložení. Preto nič nebránilo postupu podľapravidla vyplývajúceho z čl. 3 ods. 6 rokovacieho poriadku. V konečnom dôsledku toznamená,   že   rozvrh   práce   na   rok   2007,   ako   akt riadenia   predsedu   súdu   nebol   vydanýv súlade s rokovacím poriadkom, a teda ani so zákonom a ústavou. K tomu treba dodať, žeuznesením sp. zn. 2 To 12/2007 z 18. decembra 2008 bolo rozhodnuté diametrálne odlišne,než rozhodol pôvodný senát 3 To, pričom toto nové stanovisko bolo v ďalšom konanízáväzné   a   pre   výsledok   veci   určujúce.   To   isté   sa   vzťahuje   aj   na   rozsudok   sp.   zn.2 To 13/2010 z 15. marca 2011.

Zo sťažnosti ďalej vyplýva, že opatrením č. 2 z 9. marca 2011, ktorým sa menila dopĺňal rozvrh práce na rok 2011, bol znížený rozsah nápadu vecí do všetkých registrovsenátu 2 T o jednu tretinu s účinnosťou od 9. marca 2011 do 31. marca 2011 z dôvodudlhodobej práceneschopnosti člena senátu JUDr. Libora Duľu a zároveň bol do tohto senátudočasne pridelený sudca senátu 4 T JUDr. Miroslav Osif od 9. marca 2011 do 30. apríla2011. K tejto zmene v zložení senátu došlo 6 dní pred rozhodnutím veci, a to napriek tomu,že zastupovanie sudcov primárne upravuje časť IV čl. IV ods. 1 a 2 písm. a) a b) rozvrhupráce na rok 2011. Tento zásah predsedu najvyššieho súdu nespĺňal navyše ani kritériápredvídateľnosti   a transparentnosti,   lebo   bol   vykonaný   spôsobom,   ktorý   naplnenie   tejtoústavnej zásady z pohľadu strán konania vylučoval. Opatrenie č. 2 sp. zn. Spr 254/2011,Spr 289/2011 z 9. marca 2011 predstavuje ústavne nesúladnú zmenu rozvrhu práce na rok2011, ktorá nerešpektuje možnosti zmien zákonného senátu.

Porušenie čl. 46 ods. 1 a čl. 48 ods. 1 ústavy, čl. 38 ods. 1 listiny a čl. 6 ods. 1dohovoru v dovolacom konaní vedenom pod sp. zn. 1 Tdo V 9/2013 vidí sťažovateľ v tom,že   najvyšší   súd   sa   nevysporiadal   ústavne   konformným   spôsobom   s   konkrétnouargumentáciou sťažovateľa obsiahnutou v podanom dovolaní, a to v súvislosti s dovolacímdôvodom podľa § 371 ods. 1 písm. b) Trestného poriadku.

Navyše podľa sťažovateľa zároveň došlo k zmene v obsadení samotného dovolaciehosenátu, a to v počte, ktorý tvorí ratio decidendi pri prijímaní rozhodnutia senátu.

V súvislosti s námietkou nevysporiadania sa s konkrétnou argumentáciou sťažovateľak   dovolaciemu   dôvodu   podľa   §   371   ods.   1   písm.   b)   Trestného   poriadku   poukazujesťažovateľ   na   text dovolania,   v   ktorom argumentuje   proti   nesprávnemu   prideleniu   veciopätovne došlej na rozhodnutie senátu 2 T, a to predovšetkým poukázaním na ustanoveniečl.   3   ods.   4   a   6   rokovacieho   poriadku.   Zároveň   v   tejto   súvislosti   poukazuje   aj   nanezákonnosť zloženia senátu pri rozhodovaní 15. marca 2011, keď JUDr. Miroslav Osif boldo senátu pridelený opatrením č. 2 z 9. marca 2011, ktorým sa zmenil rozvrh práce na rok2011. I v tomto smere v podrobnostiach poukazuje na obsah dovolania.

Zásadným a kľúčovým argumentom proti zmene zákonného senátu 3 T na senát 2 Tv roku 2007 a v roku 2010 bolo poukázanie na ustanovenie čl. 3 ods. 4 a 6 rokovaciehoporiadku, avšak sťažovateľ namieta, že dovolací súd túto skutočnosť nielenže nevzal doúvahy, ale vo   svojom uznesení   24.   októbra 2013   existenciu   rokovacieho   poriadku akoplatnej právnej normy   v celom rozsahu ignoroval. Odôvodnenie uznesenia preto v tejtočasti neposkytuje dostatočný základ pre jeho výrok.

Vo   vzťahu   k   obsadeniu   senátu   2   T,   ktorý   rozhodol   15.   marca   2011,   sťažovateľzdôrazňuje, že v čase rozhodovania dovolacieho súdu (24. októbra 2013) už boli známeprávne záväzné nálezy ústavného súdu sp. zn. III. ÚS 212/2011 z 18. októbra 2011, ako ajsp. zn. IV. ÚS 459/2012 z 13. augusta 2013.

Porušenie práva nebyť odňatý zákonnému sudcovi podľa čl. 48 ods. 1 ústavy, čl. 38ods. 1 listiny a čl. 6 ods. 1 dohovoru aj v samotnom dovolacom konaní vedenom pod sp. zn.1 Tdo V 9/2013 je zrejmé podľa názoru sťažovateľa z nasledovného:

Podľa platného rozvrhu práce na rok 2013 je v osobitnej časti rozvrhu práce určenézloženie senátu 1 Tdo V tak, že predsedom senátu je JUDr. Harald Stiffel, stálymi členmisenátu a predsedami senátu sú JUDr. Peter Krajčovič, JUDr. Pavol Toman, JUDr. MilanLipovský a JUDr. Štefan Michálik. Ďalej sú tam JUDr. Viliam Dohňanský, JUDr. PavolFarkaš a JUDr. Daniel Hudák. Náhradnými členmi senátu sú JUDr. Ing. Anton Jakubík,JUDr. Martin Piovartsy, JUDr. Peter Szabo, JUDr. Peter Hatala a JUDr. Gabriela Šimonová.Vo veci sťažovateľa dovolací senát 24. októbra 2013 rozhodol v zložení JUDr. Harald Stiffel– predseda senátu a sudcovia JUDr. Jana Serbová, JUDr. Peter Szabo, JUDr. Daniel Hudáka JUDr. Viliam Dohňanský. Dôvod pre takúto zásadnú zmenu v obsadení senátu nebolomožné zistiť ani následne z ustanovení osobitnej časti rozvrhu práce. Nie je tiež zrejmýdôvod na vylúčenie všetkých štyroch členov senátu a ich nahradenie náhradníkmi mimoporadia. Podľa sťažovateľa už vôbec nemožno zistiť dôvod, pre ktorý sa v senáte nachádzalaJUDr. Jana Serbová, ktorá je inak stálou členkou senátu 2 Tdo V. Sťažovateľovo dovolanienapadlo na najvyššom súde 3. júla 2013, pričom do rozhodnutia o dovolaní 24. októbra2013 sa právna zástupkyňa sťažovateľa viackrát snažila telefonicky zistiť zloženie senátu,avšak   neúspešne,   s   odôvodnením,   že „zloženie   senátu   si   určí   predseda   senátu   pred rozhodnutím“. V rozhodujúcom období došlo aj k vydaniu niekoľkých opatrení k rozvrhupráce (č. 5 z 18. júna 2013 až č. 10 z 22. októbra 2013), no žiadne z nich sa netýkalo možnejzmeny zloženia senátu 1 Tdo V. Z toho je zrejmé, že hoci sa v dovolaní malo rozhodovaťokrem iného aj o nezákonnom zložení odvolacieho senátu, absolútne sa nerešpektovaliústavné   požiadavky   predvídateľnosti   obsadenia   súdu   vrátane   zastupovania   vo   vzťahu   kúčastníkom   konania   v   záujme   vylúčenia   reálnej   možnosti   relevantných   námietok   vočizloženiu   senátu.   Takáto   zásadná   zmena   v   obsadení   senátu   nevylučuje   pochybnosti   onestrannosti rozhodnutia o dovolaní a vzbudzuje u strán konania pocit manipulácie s ichprávami. Súčasne podľa sťažovateľa vyvoláva dojem účelovosti rozhodnutia a nedostatkunestrannosti súdu.

Porušenie práva domáhať sa zákonom ustanoveným postupom svojho základnéhopráva na nezávislom a nestrannom súde podľa čl. 46 ods. 1 ústavy a práva na spravodlivésúdne   konanie   a   prejednanie   záležitosti   nezávislým   a   nestranným   súdom   podľa   čl.   6dohovoru   vidí   sťažovateľ   vo   vyhláseniach   predsedu   najvyššieho   súdu   k   rozhodovaniuústavného   súdu   o   právnych   otázkach,   ktoré   boli   práve   v   konkrétnom   období   rovnakopredmetom rozhodovania o sťažovateľovom dovolaní. Dňa 28. októbra 2013 sa sťažovateľ vpriebehu vykonávania činnosti „zvyšovanie právneho povedomia“ na internetovom kioskuv Ústave na výkon trestu odňatia slobody Banská Bystrica – Kráľová dozvedel o existenciivyhlásení predsedu najvyššieho súdu vo vzťahu k rozhodovacej činnosti ústavného súdu.Následne požiadal právnu zástupkyňu o zaslanie výtlačkov tlačových informácií č. 63/2013z 15. augusta 2013, č. 64/2013 z 21. augusta 2013 a č. 65/2013 z 22. augusta 2013. Ide„o reakciu predsedu NS SR na vyhlásenie niekoľkých sudcov NS SR k včerajšiemu verdiktu ústavného súdu SR“ zo 14. augusta 2013 a «vyhlásenie predsedu NS SR Š. H. k rozhodnutiu Ústavného súdu SR v kauze tzv. „Duckého zmeniek“» z 13. augusta 2013. Pritom dovolaniesťažovateľa   bolo   najvyššiemu   súdu   predložené   na   rozhodnutie   3. júla   2013.   Podstatnouprávnou   otázkou,   o   ktorej   mal   najvyšší   súd   rozhodnúť,   bolo   porušenie   zákona   priprideľovaní veci senátu, rovnako ako nezákonnosť v zmenách rozvrhu práce opatrením č. 2z 9. marca 2011. Predseda najvyššieho súdu sa následne 13. augusta 2013 na oficiálnejstránke   najvyššieho   súdu   vyjadril   k   právne   identickej   otázke „nezákonnosť   v   zmenách rozvrhu práce“, resp. k rozhodnutiu ústavného súdu vo veci sp. zn. IV. ÚS 459/2012, ktorétúto nezákonnosť „osvedčilo“ ako neústavnú, tak, že ju označil ako „právne nezmysly týchto sudcov“, resp. že „ich rozhodnutia sú nielen právne neobhájiteľné, ale zaváňajú korupciou   a evidentnou   účelovosťou“.   Následne,   ako   to   vyplýva   z   tlačovej   informácieústavného súdu č. 65/2013 z 22. augusta 2013, sa predseda najvyššieho súdu v rovnakýchintenciách vyjadroval aj vo viacerých elektronických a printových médiách, pričom 20.augusta 2013 v súvislosti s rozhodovacou činnosťou ústavného súdu aj v otázke práva nebyťodňatý   zákonnému   sudcovi   podľa   čl.   48   ods.   1   ústavy   informoval   o   podaní   trestnéhooznámenia   a podnetu   na   disciplinárne   konanie   na   konkrétnych   sudcov   ústavného   súdu.Sťažovateľ v sťažnosti poukazuje tiež na to, že v celom priebehu už opísaných udalostípredseda najvyššieho súdu ako čelný predstaviteľ vrcholného orgánu štátnej moci zaujalprávny   názor,   resp.   prejudikoval   rozhodnutie   najvyššieho   súdu   v   práve   prebiehajúcejprávnej   veci,   keď   odmietol   právne   záväzné   stanovisko   ústavného   súdu.   Vo   svetleuvedeného   je   nielen   zjavný,   ale   priam   nepochybný   záver   o   účelovosti   rozhodnutia   odovolaní,   ako   aj   o nedostatku   nestrannosti   súdu,   ktorý   o ňom   rozhodoval.   Obavasťažovateľa, že o jeho veci nerozhodoval nestranný súd, môže byť považovaná za objektívneoprávnenú.

V   súvislosti   s   dvojmesačnou   zákonnou   lehotou   na   podanie   sťažnosti   sťažovateľpoukazuje na to, že uznesenie najvyššieho súdu sp. zn. 1 Tdo V 9/2013 z 24. októbra 2013bolo jeho obhajcovi doručené 25. novembra 2013.

Sťažovateľ žiada vydať nález, ktorým by ústavný súd vyslovil porušenie čl. 48 ods. 1ústavy, čl. 38 ods. 1 listiny a čl. 6 ods. 1 dohovoru v konaní vedenom najvyšším súdom podsp. zn. 2 To 12/2007 v súvislosti s právom nebyť odňatý zákonnému sudcovi, čl. 48 ods. 1ústavy, čl. 38 ods. 1 listiny a čl. 6 ods. 1 dohovoru v konaní vedenom najvyšším súdom podsp. zn. 2 To 13/2010 v súvislosti s právom nebyť odňatý zákonnému sudcovi, čl. 46 ods. 1a čl. 48 ods. 1 ústavy, čl. 38 ods. 1 listiny a čl. 6 ods. 1 dohovoru v konaní vedenomnajvyšším súdom pod sp. zn. 1 Tdo V 9/2013 v súvislosti s právom na súdnu ochranua s právom nebyť odňatý zákonnému sudcovi, ako aj čl. 46 ods. 1 ústavy a čl. 6 dohovoruv konaní vedenom najvyšším súdom pod sp. zn. 1 Tdo V 9/2013 v súvislosti s právom nanezávislý a nestranný súd, resp. s právom na spravodlivé súdne konanie a prerokovaniezáležitosti nezávislým súdom. Ďalej žiada, aby bolo uznesenie najvyššieho súdu sp. zn.1 Tdo V 9/2013 z 24. októbra 2013 zrušené a vec bola vrátená na ďalšie konanie s tým, abysa zároveň najvyššiemu súdu zakázalo pokračovať v porušovaní základného práva aleboslobody   v   ďalšom   konaní.   Domáha   sa   tiež,   aby   rozsudok   najvyššieho   súdu   sp.   zn.2 To 13/2010 z 15. marca 2011, ako aj uznesenie najvyššieho súdu sp. zn. 2 To 12/2007z 18.   decembra   2008   boli   zrušené   a   najvyššiemu   súdu   sa   prikázalo   obnoviť   stav   predporušením označených práv. Napokon sa domáha náhrady trov právneho zastúpenia.

Z vyjadrenia podpredsedníčky najvyššieho súdu JUDr. Jarmily Urbancovej sp. zn.KP 3/2014 zo 6. februára 2014 doručeného ústavnému súdu 17. februára 2014 podaného navýzvu ústavného súdu vyjadriť sa k prijateľnosti sťažnosti najmä vo vzťahu k tvrdenémunesprávnemu   zloženiu   dovolacieho   senátu   1   Tdo   V   vyplýva,   že   najvyšší   súd   sav odôvodnení rozhodnutia vysporiadal so všetkými námietkami sťažovateľa, rovnako tak ajs jeho tvrdením o nezákonnom zložení odvolacieho súdu, ktoré opakovane uplatňuje ajv konaní   pred   ústavným   súdom,   a   preto   najvyšší   súd   v   tomto   smere   na   odôvodneniepredmetného rozhodnutia poukazuje. Argument sťažovateľa, podľa ktorého v dovolacomkonaní bol nezákonne zložený senát, je vzhľadom na ustanovenie § 31 ods. 3 Trestnéhoporiadku vecne neopodstatnený. Podľa tohto ustanovenia z rozhodovania na súde vyššiehostupňa je okrem vylúčenia podľa odseku 2 vylúčený sudca, prísediaci, probačný a mediačnýúradník, vyšší súdny úradník a súdny tajomník, ktorý sa zúčastnil na rozhodovaní na súdenižšieho   stupňa,   a   naopak.   Z   rozhodovania   o   dovolaní   je   vylúčený   ten,   kto   sav prejednávanej veci zúčastnil na rozhodovaní ako sudca alebo prísediaci súdu iného stupňa.Z rozhodovania o sťažnosti na nadriadenom orgáne je vylúčený prokurátor, ktorý napadnutérozhodnutie vydal alebo dal naň súhlas alebo pokyn. V zmysle tohto ustanovenia boličlenovia senátu 1 Tdo V určení rozvrhom práce na rok 2013 okrem sudcov JUDr. PetraSzaba, JUDr. Daniela Hudáka a JUDr. Viliama Dohňanského z rozhodovania o dovolanísťažovateľa v predmetnej trestnej veci vylúčení. Vzhľadom na túto skutočnosť predsedasenátu JUDr. Harald Stiffel opatrením zo 16. októbra 2013 zložil v predmetnej trestnej vecipäťčlenný senát tak, že určil za jeho členov tých sudcov, ktorých sa vylúčenie netýkalo(JUDr. Peter Szabo, JUDr. Daniel Hudák a JUDr. Viliam Dohňanský), a ďalšieho členadovolacieho   senátu,   sudkyňu   JUDr.   Janu   Serbovú,   doplnil   zo   stálych   členov   senátu2 Tdo V. Vychádzajúc z uvedeného, možno konštatovať, že zo strany senátu konajúcehoo mimoriadnom opravnom prostriedku sťažovateľa nedošlo k porušeniu čl. 46 ods. 1 a čl. 48ods. 1 ústavy, ale ani čl. 6 ods. 1 dohovoru. Najvyšší súd považuje preto sťažnosť za vecneneopodstatnenú.

K vyjadreniu podpredsedníčky najvyššieho súdu bolo pripojené opatrenie predsedusenátu JUDr. Haralda Stiffela sp. zn. 1 Tdo V 9/2013 zo 16. októbra 2013, ktorým určiltermín   neverejného   zasadnutia   na   rozhodnutie   o   dovolaní   podanom   sťažovateľom   na24. október   2013   o   13.30   h   s   tým,   že   zo   zákona   sú   vylúčení   sudcovia,   ktorí   vo   vecimeritórne rozhodovali ako súd II. stupňa podľa pripojenej prílohy. Zároveň určil päťčlennýsenát   v   zložení   JUDr.   Jana   Serbová,   JUDr.   Peter   Szabo,   JUDr.   Daniel   Hudáka JUDr. Viliam Dohňanský.

Z prílohy opatrenia predsedu senátu označenej ako „Zloženie senátov na Najvyššom súde SR, ktoré vo veci rozhodovali“ vyplýva, že v trestnej veci proti sťažovateľovi sp. zn.1 Tdo V 9/2013 podľa lustrácie predchádza 27 prípadov rozhodovania najvyššieho súdutýkajúceho sa sťažovateľa, a to v časovom rozpätí od 22. októbra 2002 do 19. októbra 2011,pričom v každom prípade sú uvedené mená sudcov, ktorí sa rozhodovania zúčastnili, ako ajčísla listov jednotlivých rozhodnutí tak, ako sa tieto nachádzajú v trestnom spise.

Z repliky právnej zástupkyne sťažovateľa z 5. marca 2014 doručenej ústavnému súdu7. marca 2014, ktorou reaguje na vyjadrenie podpredsedníčky najvyššieho súdu, vyplýva, ženajvyšší súd ani teraz neodpovedal na viaceré sťažnostné námietky, a to najmä čo sa týkaustanovenia   čl.   3   ods.   6   rokovacieho   poriadku.   V   súvislosti   s   námietkou   nesprávnehozloženia dovolacieho senátu sa poukazuje výhradne na ustanovenie § 31 ods. 3 Trestnéhoporiadku. Z tohto ustanovenia vyplýva, že z rozhodovania o dovolaní je vylúčený ten, kto sazúčastnil na rozhodovaní   ako sudca   súdu   iného stupňa.   Sudca   najvyššieho súdu,   ktorýrozhodoval v trestnej veci ako sudca súdu II. stupňa, je sudcom súdu toho istého stupňa(najvyššieho súdu) ako sudca, ktorý rozhodoval alebo má rozhodovať v konaní o dovolanína najvyššom súde. Preto odvolávanie sa na ustanovenie § 31 ods. 3 Trestného poriadkunemá   opodstatnenie   a   „zákonnosť“   zloženia   senátu   vo   veci   sťažovateľa   absolútneneodôvodňuje.   Ďalej   je   podstatné,   že   najvyšší   súd   v   konaní   vedenom   pod   sp.   zn.5 Tost 13/2013 dňa 25. apríla 2013 rozhodoval o povolení obnovy konania v trestnej vecisťažovateľa ako súd odvolací v zložení senátu JUDr. Juraj Kliment, JUDr. Milan Karabína JUDr. Peter Szabo. Pri aplikácii ustanovenia § 31 ods. 3 Trestného poriadku by musel byťz rozhodovania o dovolaní sťažovateľa vylúčený aj JUDr. Peter Szabo. Právna zástupkyňadáva   do   pozornosti   pripojený   zoznam   rozhodnutí   najvyššieho   súdu   v   trestnej   vecisťažovateľa s uvedením zloženia jednotlivých senátov uvádza pod poradovými číslami 24 –27 uznesenia sp. zn. 1 Tost 30 až 33/2011 z 19. októbra 2011 v zložení senátu JUDr. PavolToman,   JUDr.   Peter   Farkaš   a   JUDr.   Gabriela   Šimonová,   pričom   takéto   uzneseniasťažovateľovi,   ale   ani   jeho   právnemu   zástupcovi   neboli   nikdy   doručené.   V   uvedenomobdobí bola trestná vec sťažovateľa už od 15. marca 2011 rozsudkom najvyššieho súdusp. zn. 2 To 13/2010 právoplatne skončená a sťažovateľ bol od 7. apríla 2011 vo výkonetrestu. Možno urobiť záver, že uvedenie týchto uznesení je účelovou snahou odôvodniťvylúčenie riadneho člena senátu 1 Tdo V JUDr. Pavla Tomana a náhradných členov senátuJUDr. Pavla Farkaša a JUDr. Gabriely Šimonovej z rozhodovania o dovolaní sťažovateľa.V skutočnosti   jediným   členom   senátu,   u   ktorého   by   bolo   možné   pochybovať   o   jehozaujatosti, bol JUDr. Peter Krajčovič, keďže tento bol predsedom senátu, ktorý 15. marca2011 pod sp. zn. 2 To 13/2010 v trestnej veci sťažovateľa naposledy rozhodol právoplatnýmrozsudkom,   ktorý   bol   potom   napadnutý   dovolaním.   Sťažovateľ   ďalej   upozorňuje,   žez opatrenia predsedu senátu zo 16. októbra 2013, ktorým vylúčil sudcov a následne zložilpäťčlenný senát 1 Tdo V, nie je zrejmé, podľa akého zákonného ustanovenia, resp. akéhoustanovenia rozvrhu práce na rok 2013 postupoval, ale ani to, aké ustanovenie rozvrhupráce ho k tomuto postupu blanketárne splnomocnilo. Primárnym predpisom pre dopĺňaniesenátu pri vylúčení člena senátu Tdo V je poznámka č. 1 v osobitnej časti rozvrhu práce,podľa ktorej ak došlo k vylúčeniu predsedu senátu alebo člena senátu Tdo V, doplneniesenátu vykoná riadiaci predseda senátu spomedzi náhradných členov senátu podľa poradia,v akom sú v prehľade o zložení senátu uvedení. Ak nie je možné takto senát doplniť,postupuje sa podľa všeobecnej časti rozvrhu práce. Podľa čl. IV ods. 2 rozvrhu práce na rok2013   (všeobecná   časť)   ak   došlo   k   vylúčeniu   predsedu   senátu   z prerokovávaniaa rozhodovania veci, zastupuje ho ďalší predseda toho istého senátu v poradí uvedenomv osobitnej časti rozvrhu práce. Ak je v senáte len jeden predseda senátu, zastupuje hopredseda zastupiteľského senátu. Ak je v zastupujúcom senáte viac predsedov senátov, určízastupujúceho predsedu senátu riadiaci predseda zastupujúceho senátu. Ak sa predsedomsenátu stal ďalší predseda senátu, tretím členom senátu sa stane votant zo zastupujúcehosenátu,   v   prípade   viacerých   votantov   určí   zastupujúceho   votanta   riadiaci   predsedazastupujúceho senátu. Rovnako v zmysle čl. V ods. 2 prvej vety rozvrhu práce na rok 2013rozhoduje o zastupovaní sudcov riadiaci predseda zastupujúceho senátu. Podľa čl. V ods. 3rozvrhu   práce   na   rok   2013   ak   v   osobitnej   časti   nie   je   ustanovené   inak,   zastupujúcimsenátom je senát s najbližším vyšším poradovým číslom, senát s najvyšším poradovýmčíslom zastupuje senát s najnižším poradovým číslom. V zmysle týchto ustanovení malpreto   o   vylúčení   sudcov   rozhodovať   senát.   Následne   zastupujúcich   sudcov   mal   zrejmeanalogickým   postupom   určiť   riadiaci   predseda   zastupujúceho   senátu   (v   danom   prípadesenátu 2 Tdo V).

Z vyjadrenia predsedníčky najvyššieho súdu č. k. KP 3/2014-5 z 11. novembra 2014doručeného ústavnému súdu 24. novembra 2014, ktorým zaujíma stanovisko k veci po jejprijatí na ďalšie konanie, vyplýva, že sťažnosť považuje za vecne neopodstatnenú. Senátyv trestných veciach vedených pod sp. zn. Tdo V sú zložené z predsedu senátu ad hoczo sudcov, ktorí sú zaradení do príslušného senátu v zmysle rozvrhu práce pre daný rok.K predmetnému zloženiu tohto senátu sa vyjadrovala už podpredsedníčka najvyššieho súdu,preto je potrebné na toto vyjadrenie odkázať. Právne závery, ktoré viedli dovolací súdk odmietnutiu dovolania podľa § 382 písm. c) Trestného poriadku, sú súčasťou náležitéhoa vnútorne konzistentného odôvodnenia, na ktoré predsedníčka najvyššieho súdu odkazuje.

Z repliky právnej zástupkyne sťažovateľa z 8. decembra 2014 doručenej ústavnémusúdu 10. decembra 2014, ktorou reaguje na vyjadrenie predsedníčky najvyššieho súdu,vyplýva, že najvyšší súd neuvádza žiadne nové skutočnosti či argumenty, pretože odkazujelen na argumenty obsiahnuté v rozhodnutiach, ako aj v skoršom stanovisku zo 6. februára2014.

II.

Z uznesenia najvyššieho súdu sp. zn. 1 Tdo V 9/2013 z 24. októbra 2013 vyplýva, žením   bolo   odmietnuté   dovolanie   sťažovateľa   proti   rozsudku   najvyššieho   súdu   sp.   zn.2 To 13/2010 z 15. marca 2011. Podľa názoru najvyššieho súdu v súvislosti s námietkousťažovateľa, podľa ktorej odvolací súd rozhodoval v nezákonnom zložení, treba konštatovať,že   predmetná   trestná   vec   bola   senátu   2   To   v   zložení   z   predsedu   senátu   JUDr. JurajaMajchráka a sudcov JUDr. Petra Krajčoviča a JUDr. Ing. Antona Jakubíka, ktorý rozhodoluznesením   sp.   zn.   2   To   12/2007   z   18.   decembra   2008,   pridelená   na   základe   zásadstanovených v čl. II bode 2 rozvrhu práce na rok 2007. Podľa tohto článku sa zapisovanie doregistrov vecí uskutočňuje pomocou výpočtovej techniky – elektronickej podateľne, podľazásad   uvedených   v   tomto   rozvrhu   práce.   V   prípade   nemožnosti   využitia   technickýcha programových prostriedkov sa postupuje podľa ustanovení § 8 až § 12 Kancelárskehoporiadku v zmysle zásad uvedených v tomto rozvrhu práce, a to podľa poradia nápadu vecí.V danom prípade bol spis pridelený v elektronickej podateľni pomocou výpočtovej technikynáhodným   spôsobom.   Pravidlo,   podľa   ktorého   sa   v   zmysle   uvedeného   nepostupujevo veciach, ktoré opätovne napadli na najvyšší súd po tom, ako tento už konal a rozhodolo riadnom   alebo   mimoriadnom   opravnom   prostriedku,   pretože   v takom   prípade   konáa rozhoduje senát, v ktorom pôsobí sudca, ktorý bol sudcom spravodajcom v senáte, ktorývec vybavil, prípadne rozhodol naposledy, v rozvrhu práce na rok 2007 stanovené nebolo.Stalo sa tak až v čl. II bode 3 rozvrhu práce na rok 2008. Predmetná trestná vec teda podľatohto pravidla ani nemohla byť odňatá „zákonnému senátu 3 T (senátu, ktorý o odvolaní sťažovateľa rozhodoval v roku 2005) a bezdôvodne pridelená do senátu 2 T, navyše podľa nesprávne   interpretovaných   zásad   stanovených   na   zastupovanie   sudcov   uvedených v čl. IV.“, ako sa mylne domnieva sťažovateľ. Sťažovateľ ďalej namietal aj zloženie senátu,ktorý rozhodol rozsudkom sp. zn. 2 To 13/2010 z 15. marca 2011, v tom smere, že jedenz členov senátu, dočasne pridelený sudca JUDr. Miroslav Osif, bol podľa rozvrhu prácezaradený do senátu 4 T, a preto nie je zrejmé, z akého dôvodu sa zmenilo zákonné zloženiesenátu v jeho trestnej veci. Podľa čl. II bodu 3a rozvrhu práce na rok 2010 sa podľa užspomínaného odseku 2 nepostupuje v trestných veciach, ktoré opätovne došli na najvyššísúd na rozhodnutie o odvolaní po tom, ako tento už konal a rozhodol o odvolaní, alebo akkonal a rozhodol vo veci samej o mimoriadnom opravnom prostriedku. V takom prípadekoná a rozhoduje senát, v ktorom pôsobí sudca, ktorý bol sudcom spravodajcom v senáte,ktorý o vyššie uvedenej veci v jej merite rozhodol naposledy. So zreteľom na uvedené bolspis   v trestnej   veci   sťažovateľa   po predložení   veci   na   najvyšší   súd   10.   augusta   2010pridelený do senátu 2 To podľa čl. IV a čl. II bodu 3a rozvrhu práce najvyššieho súdu na rok2010 per analogiam. Opatrením č. 2 z 9. marca 2011 bol znížený rozsah nápadu vecí dovšetkých registrov senátu 2 T o jednu tretinu s účinnosťou od 9. marca 2011 do 31. marca2011 z dôvodu dlhodobej práceneschopnosti člena senátu JUDr. Libora Duľu a zároveň boldo tohto senátu dočasne pridelený sudca senátu 4 T JUDr. Miroslav Osif od 9. marca 2011do 30. apríla 2011.

Z uznesenia najvyššieho súdu sp. zn. 1 Tost 30/2011 z 19. októbra 2011 vyplýva, žením bola zamietnutá sťažnosť odsúdeného ⬛⬛⬛⬛ proti uzneseniu krajskéhosúdu sp. zn. 2 T 33/2002 z 15. júla 2011 o jeho povinnosti nahradiť štátu trovy obhajoby vovýške 1 866,23 €. Vo veci rozhodovali sudcovia JUDr. Pavol Toman, JUDr. Pavol Farkaša JUDr. Gabriela Šimonová.

Z uznesenia najvyššieho súdu sp. zn. 1 Tost 31/2011 z 19. októbra 2011 vyplýva, žením bola zamietnutá sťažnosť odsúdeného ⬛⬛⬛⬛ proti uzneseniu krajskéhosúdu sp. zn. 2 T 33/2002 z 15. júla 2011 o jeho povinnosti nahradiť štátu trovy náhradnejobhajoby vo výške 444,90 €. Vo veci rozhodovali sudcovia JUDr. Pavol Toman, JUDr.Pavol Farkaš a JUDr. Gabriela Šimonová.

Z uznesenia najvyššieho súdu sp. zn. 1 Tost 32/2011 z 19. októbra 2011 vyplýva, žením   bola   zamietnutá   sťažnosť ⬛⬛⬛⬛ proti   uzneseniu   krajského   súdu   sp.   zn.2 T 33/2002 z 15. augusta 2011 o jeho povinnosti nahradiť štátu trovy náhradnej obhajobyvo výške 716,70 €. Vo veci rozhodovali sudcovia JUDr. Pavol Toman, JUDr. Pavol Farkaša JUDr. Gabriela Šimonová.

Z uznesenia najvyššieho súdu sp. zn. 1 Tost 33/2011 z 19. októbra 2011 vyplýva, žením   bola   zamietnutá   sťažnosť ⬛⬛⬛⬛ proti   uzneseniu   krajského   súdu   sp.   zn.2 T 33/2002 z 15. augusta 2011 o jeho povinnosti nahradiť štátu trovy náhradnej obhajobyvo výške 716,70 €. Vo veci rozhodovali sudcovia JUDr. Pavol Toman, JUDr. Pavol Farkaša JUDr. Gabriela Šimonová.

III.

Podľa čl. 127 ods. 1 ústavy ústavný súd rozhoduje o sťažnostiach fyzických osôbalebo právnických osôb, ak namietajú porušenie svojich základných práv alebo slobôd,alebo ľudských práv a základných slobôd vyplývajúcich z medzinárodnej zmluvy, ktorúSlovenská   republika   ratifikovala   a bola   vyhlásená   spôsobom   ustanoveným   zákonom,ak o ochrane týchto práv a slobôd nerozhoduje iný súd.

Podľa čl. 127 ods. 2 ústavy ak ústavný súd vyhovie sťažnosti, svojím rozhodnutímvysloví, že právoplatným rozhodnutím, opatrením alebo iným zásahom boli porušené právaalebo   slobody   podľa   odseku   1,   a   zruší   také   rozhodnutie,   opatrenie   alebo   iný   zásah.Ak porušenie práv alebo slobôd podľa odseku 1 vzniklo nečinnosťou, ústavný súd môžeprikázať, aby ten, kto tieto práva alebo slobody porušil, vo veci konal. Ústavný súd môžezároveň vec vrátiť na ďalšie konanie, zakázať pokračovanie v porušovaní základných práva slobôd alebo ľudských práv a základných slobôd vyplývajúcich z medzinárodnej zmluvy,ktorú Slovenská republika ratifikovala a bola vyhlásená spôsobom ustanoveným zákonom,alebo ak je to možné, prikázať, aby ten, kto porušil práva alebo slobody podľa odseku 1,obnovil stav pred porušením.

Podľa čl. 46 ods. 1 ústavy každý sa môže domáhať zákonom ustanoveným postupomsvojho práva na nezávislom a nestrannom súde a v prípadoch ustanovených zákonom nainom orgáne Slovenskej republiky.

Podľa   čl.   48   ods.   1   ústavy   nikoho   nemožno   odňať   jeho   zákonnému   sudcovi.Príslušnosť súdu ustanoví zákon.

Podľa čl. 38 ods. 1 listiny nikoho nemožno odňať zákonnému sudcovi. Príslušnosťsúdu ustanoví zákon.

Podľa čl. 6 ods. 1 prvej vety dohovoru každý má právo na to, aby jeho vec bolaspravodlivo, verejne a v primeranej lehote prejednaná nezávislým a nestranným súdomzriadeným zákonom, ktorý rozhodne o jeho občianskych právach alebo záväzkoch aleboo akomkoľvek trestnom čine, z ktorého je obvinený.

Podľa názoru sťažovateľa najvyšší súd v dovolacom konaní vedenom pod sp. zn.1 Tdo V 9/2013 konal a rozhodol v nesprávnom zložení senátu. Dovolací senát totiž nebolzložený v súlade s rozvrhom práce na rok 2013. Predovšetkým bolo v tejto súvislostiaplikované ustanovenie § 31 ods. 3 Trestného poriadku, hoci sa tak nemalo stať, pretožesudcov najvyššieho súdu rozhodujúcich v odvolacom konaní nemožno považovať za sudcovsúdu   iného   stupňa   ako   sudcov   najvyššieho   súdu   rozhodujúcich   v   dovolacom   konaní.Napokon aj keby sa malo aplikovať ustanovenie § 31 ods. 3 Trestného poriadku, dovolacísenát nebol zložený v súlade s rozvrhom práce. Okrem toho sa najvyšší súd v dovolacomkonaní   ústavne   konformným   spôsobom   nevysporiadal   s   argumentáciou   sťažovateľaobsiahnutou v dovolaní, a to v súvislosti s dovolacím dôvodom podľa § 371 ods. 1 písm. b)Trestného poriadku.

Najvyšší   súd   je   presvedčený,   že   žiadna   z   námietok   sťažovateľa   vo   vzťahu   vočidovolaciemu konaniu nie je dôvodná.

Z pohľadu ústavného súdu prichodí predovšetkým vo všeobecnej rovine konštatovať,že   základné   právo   na   zákonného   sudcu   treba   pokladať   za   celkom   neopomenuteľnúpodmienku výkonu súdnej moci, keďže na jednej strane dotvára a upevňuje sudcovskúnezávislosť a na strane druhej predstavuje pre účastníka konania záruku, že na rozhodnutiejeho veci sú povolané súdy a sudcovia podľa vopred ustanovených zásad tak, aby bolazachovaná zásada pevného a náhodného prideľovania súdnej agendy a aby bol vylúčený –pre rôzne dôvody a rozličné účely – výber súdov a sudcov „ad hoc“ (I. ÚS 239/04).

Procesný postup, v ktorom o veci účastníka konania nerozhodol zákonný sudca, resp.súd zriadený v súlade so zákonom, je nezlučiteľný s garanciami vyplývajúcimi z čl. 48ods. 1   ústavy,   a   preto   rozhodnutie   vydané   v   takomto   konaní   nemôže   byť   ústavneakceptovateľné (III. ÚS 116/06).

Podľa § 31 ods. 3 prvej a druhej vety Trestného poriadku z rozhodovania na súdevyššieho stupňa je okrem vylúčenia podľa ods. 2 vylúčený sudca(…), ktorý sa zúčastnil narozhodovaní na súde nižšieho stupňa a naopak. Z rozhodovania o dovolaní je vylúčený ten,kto sa v prejednávanej veci zúčastnil na rozhodovaní ako sudca alebo prísediaci súdu inéhostupňa.

Sťažovateľovu   námietku,   podľa   ktorej   sudcovia   najvyššieho   súdu   rozhodujúcio odvolaní sú sudcami súdu toho istého stupňa ako sudcovia najvyššieho súdu rozhodujúcio dovolaní,   nemožno   z   pohľadu   ústavného   súdu   akceptovať.   I   keď   podľa   doslovnéhovýkladu tohto ustanovenia ide o sudcov súdu toho istého stupňa, z funkčného hľadiska trebadovolacie   konanie   považovať   za   konanie   iného   (vyššieho)   stupňa,   a   preto   aj   sudcovrozhodujúcich   v   dovolacom   konaní   treba   považovať   pre   účely   dovolacieho   konania   zasudcov   odlišného   stupňa.   Pri   doslovnom   výklade,   ktorý   zastáva   sťažovateľ,   by   nebolrešpektovaný   zmysel   tohto   ustanovenia,   ktorý   má   zabezpečiť   možnosť   preskúmaniarozhodnutí súdov nižšieho stupňa čo najobjektívnejším spôsobom, teda aj tým, že prieskumvykonávajú odlišní sudcovia.

Možno konštatovať, že najvyšší súd ústavne aplikovateľným spôsobom aplikovalv dovolacom konaní ustanovenie § 31 ods. 3 Trestného poriadku.

Sťažovateľ nepovažuje zloženie dovolacieho senátu za súladné s rozvrhom práce anipri   aplikácii   ustanovenia   §   31   ods.   3   Trestného   poriadku.   V   tejto   súvislosti   tvrdí,   žebezdôvodne   boli   zo   senátu   vyradení   JUDr.   Pavol   Toman   a   JUDr.   Pavol   Farkaš   (stáličlenovia   senátu),   ako   aj   JUDr.   Gabriela   Šimonová   (náhradná   členka   senátu).   K   ichvyradeniu   došlo   na   tom   základe,   že   títo   sudcovia   rozhodovali   vo   veciach   sp.   zn.1 Tost 30/2011, sp. zn. 1 Tost 31/2011, sp. zn. 1 Tost 32/2011 a sp. zn. 1 Tost 33/2011,pričom podľa sťažovateľa žiadne z uvedených rozhodnutí mu nikdy doručené nebolo, z čohousudzuje, že títo sudcovia v jeho veci nerozhodovali.

Podľa zistenia ústavného súdu vo všetkých uvedených veciach boli vydané uznesenia19. októbra 2011, ktorými boli preskúmané uznesenia krajského súdu týkajúce sa povinnosti ⬛⬛⬛⬛, ⬛⬛⬛⬛ a ⬛⬛⬛⬛ nahradiť štátu trovy ich obhajoby.

Ústavný súd v tejto súvislosti konštatuje, že uvedené uznesenia najvyššieho súdu bolivydané   po   právoplatnom   skončení   trestného   konania   vedeného   proti   sťažovateľovi(rozsudok najvyššieho súdu sp. zn. 2 To 13/2010 z 15. marca 2011), pričom z ich obsahuvyplýva, že sa osoby sťažovateľa nijako nedotýkajú.

Na   základe   dosiaľ   uvedeného   možno   ustáliť,   že   vyradenie   sudcov   JUDr.   PavlaTomana,   JUDr.   Pavla   Farkaša   a   JUDr.   Gabriely   Šimonovej   z   konania   a   rozhodovaniao dovolaní sťažovateľa nebolo v súlade s rozvrhom práce.

Zloženie   dovolacieho   senátu   nepovažuje   sťažovateľ   za   správne   ani   v   súvislostis nevyradením náhradného člena senátu JUDr. Petra Szaba, keďže tento 25. apríla 2013v konaní vedenom pod sp. zn. 5 Tost 13/2013 spolurozhodoval o povolení obnovy konania(senát v zložení JUDr. Juraj Kliment, JUDr. Milan Karabin a JUDr. Peter Szabo).

Uvedenú   námietku   sťažovateľa   nepovažuje   ústavný   súd   za   dôvodnú,   keďže   išloo konanie nasledujúce po právoplatnom skončení trestnej veci sťažovateľa. Sudcovia, ktorí onávrhu na obnovu konania rozhodovali, sa teda nezúčastnili rozhodovania o vine a treste.

Ústavný   súd   na   základe   dosiaľ   uvedeného   konštatuje,   že   nesprávnym   zloženímdovolacieho senátu najvyššieho súdu došlo k porušeniu základného práva sťažovateľa nasúdnu ochranu a na zákonného sudcu podľa čl. 46 ods. 1 a čl. 48 ústavy, základného právasťažovateľa na zákonného sudcu podľa čl. 38 ods. 1 listiny, ako aj jeho práva na prejednanieveci nestranným súdom podľa čl. 6 ods. 1 dohovoru (bol 1 výroku nálezu).

Podľa § 56 ods. 2 prvej vety zákona o ústavnom súde ak sa základné právo alebosloboda   porušili   rozhodnutím   alebo   opatrením,   ústavný   súd   také   rozhodnutie   aleboopatrenie zruší.

Podľa § 56 ods. 3 písm. b) zákona o ústavnom súde ak ústavný súd sťažnosti vyhovie,môže vrátiť vec na ďalšie konanie.

Na základe citovaných ustanovení ústavný súd zrušil uznesenie najvyššieho súdusp. zn. 1 Tdo V 9/2013 z 24. októbra 2013 a vec vrátil na ďalšie konanie (bod 2 výrokunálezu).

V ďalšom konaní bude najvyšší súd povinný rozhodnúť v senáte zloženom v súlades rozvrhom   práce,   teda   tak,   aby   o   dovolaní   sťažovateľa   konali   a   rozhodovali   zákonnísudcovia.   Ich   úlohou   bude   opätovne   hodnotiť   dovolacie   námietky   sťažovateľa.   Idepredovšetkým (popri ďalších) o námietku, podľa ktorej odvolací senát najvyššieho súdunebol správne zložený, a to vzhľadom na to, že hoci prvýkrát rozhodoval najvyšší súdv odvolacom   konaní   v   roku   2005   v   senáte   3   To,   napriek   tomu   v   ďalších   odvolacíchkonaniach už bola vec pridelená inému senátu, a to senátu 2 To, i keď podľa ustanoveniačl. 3   ods.   6   rokovacieho   poriadku   mala   byť   vec   pridelená   tomu   senátu,   ktorému   bolapridelená pôvodne. Sťažovateľ v tejto súvislosti namieta, že i keď rozvrh práce v roku 2007túto zásadu nezohľadňoval, bolo treba aplikovať uvedené ustanovenie rokovacieho poriadku,ktorý je právnym predpisom vyššej právnej sily než rozvrh práce. Ústavný súd v tejtosúvislosti poukazuje na to, že sťažovateľ uznesenie najvyššieho súdu sp. zn. 2 To 12/2007 z18.   decembra   2008   (teda   v   poradí   druhé   rozhodovanie   najvyššieho   súdu   v odvolacomkonaní)   nenapadol   na   ústavnom   súde,   teda   nevyužil   možnosť   namietať   porušenie   jehozákladného práva na zákonného sudcu nesprávnym zložením odvolacieho senátu.

Ústavný   súd   priznal   sťažovateľovi   úhradu   trov   právneho   zastúpenia   advokátkouv sume 417,98 € (bod 3 výroku nálezu). Ide o dva úkony právnych služieb v roku 2013(prevzatie a príprava zastupovania a sťažnosť) po 133,16 € a o jeden úkon právnych služiebv roku 2014 (vyjadrenie z 5. marca 2014) v hodnote 134 €. Ďalej mu patril aj režijný paušáldvakrát po 7,81 € a jedenkrát 8,04 €.

Z ustanovenia čl. 127 ods. 1 ústavy vyplýva, že právomoc ústavného súdu poskytovaťochranu základným právam a slobodám je daná iba subsidiárne, teda len vtedy, keď oochrane týchto práv a slobôd nerozhodujú všeobecné súdy.

Tým,   že   ústavný   súd   zrušil   dovolacie   uznesenie   najvyššieho   súdu,   právomocposkytnúť   ochranu   označeným   právam   sťažovateľa   vo   vzťahu   k   odvolaciemu   konaniuvedenému najvyšším súdom pod sp. zn. 2 To 13/2010 prešla znovu na najvyšší súd akodovolací súd. Vo svojich dôsledkoch to znamená, že ústavný súd už nemá právomoc konať otej   časti   sťažnosti   (pôvodne   prijatej   na   ďalšie   konanie),   ktorá   smeruje   proti   konaniuvedenému najvyšším súdom pod sp. zn. 2 To 13/2010.

Vzhľadom na uvedené ústavný súd postupom podľa § 31a zákona o ústavnom súde vspojení s ustanovením § 104 ods. 1 Občianskeho súdneho poriadku konanie zastavil v častitýkajúcej sa namietaného porušenia označených práv v konaní vedenom najvyšším súdompod sp. zn. 2 To 13/2010 (bod 4 výroku nálezu).

Z uvedených dôvodov ústavný súd rozhodol tak, ako to vyplýva z výrokovej častitohto rozhodnutia.

Vzhľadom   na   čl.   133,   časť   vety   pred   bodkočiarkou   ústavy,   podľa   ktorého   protirozhodnutiu ústavného súdu nemožno podať opravný prostriedok, treba pod právoplatnosťourozhodnutia uvedenou vo výroku tohto rozhodnutia rozumieť jeho doručenie účastníkomkonania.

P o u č e n i e : Proti tomuto rozhodnutiu nemožno podať opravný prostriedok.

V Košiciach 18. marca 2015