SLOVENSKÁ REPUBLIKA
N Á L E Z
Ústavného súdu Slovenskej republiky
V mene Slovenskej republiky
II. ÚS 473/2014-62
Ústavný súd Slovenskej republiky na neverejnom zasadnutí 18. marca 2015 v senátezloženom z predsedu Sergeja Kohuta, zo sudkyne Ľudmily Gajdošíkovej a sudcu LajosaMészárosa (sudca spravodajca) predbežne prerokoval prijatú sťažnosť ⬛⬛⬛⬛, ⬛⬛⬛⬛, zastúpeného ⬛⬛⬛⬛, ⬛⬛⬛⬛, pre namietané porušenie čl. 48 ods. 1 Ústavy Slovenskejrepubliky, čl. 38 ods. 1 Listiny základných práv a slobôd a čl. 6 ods. 1 Dohovoru o ochraneľudských práv a základných slobôd v konaní vedenom Najvyšším súdom Slovenskejrepubliky pod sp. zn. 2 To 13/2010 v súvislosti s právom nebyť odňatý zákonnému sudcovi,ako aj čl. 46 ods. 1 a čl. 48 ods. 1 Ústavy Slovenskej republiky, čl. 38 ods. 1 Listinyzákladných práv a slobôd a čl. 6 ods. 1 Dohovoru o ochrane ľudských práv a základnýchslobôd v konaní vedenom Najvyšším súdom Slovenskej republiky pod sp. zn.1 Tdo V 9/2013 v súvislosti s právom na súdnu ochranu a právom nebyť odňatý zákonnémusudcovi a takto
r o z h o d o l :
1. Najvyšší súd Slovenskej republiky unesením sp. zn. 1 Tdo V 9/2013 z 24. októbra2014 p o r u š i l základné právo ⬛⬛⬛⬛ na súdnu ochranu a na zákonného sudcupodľa čl. 46 ods. 1 a čl. 48 ods. 1 Ústavy Slovenskej republiky, jeho základné právo nazákonného sudcu podľa čl. 38 ods. 1 Listiny základných práv a slobôd, ako aj jeho právo naprejednanie veci nestranným súdom podľa čl. 6 ods. 1 Dohovoru o ochrane ľudských práva základných slobôd.
2. Uznesenie Najvyššieho súdu Slovenskej republiky sp. zn. 1 Tdo V 9/2013z 24. októbra 2013 z r u š u j e a vec v r a c i a na ďalšie konanie.
3. ⬛⬛⬛⬛ p r i z n á v a úhradu trov právneho zastúpenia v sume417,98 € (slovom štyristosedemnásť eur a deväťdesiatosem centov), ktorú j e Najvyšší súdSlovenskej republiky p o v i n n ý vyplatiť na účet ⬛⬛⬛⬛,do dvoch mesiacov od právoplatnosti tohto nálezu.
4. Vo zvyšnej časti sťažnosti n e v y h o v u j e.
O d ô v o d n e n i e :
I.
Uznesením Ústavného súdu Slovenskej republiky (ďalej len „ústavný súd“) č. k.II. ÚS 473/2014-28 z 30. júla 2014 bola prijatá na ďalšie konanie sťažnosť (ďalej len „sťažovateľ“) pre namietané porušenie čl. 48 ods. 1 Ústavy Slovenskej republiky(ďalej len „ústava“), čl. 38 ods. 1 Listiny základných práv a slobôd (ďalej len „listina“)a čl. 6 ods. 1 Dohovoru o ochrane ľudských práv a základných slobôd (ďalej len „dohovor“)v konaní vedenom Najvyšším súdom Slovenskej republiky (ďalej aj „najvyšší súd“) podsp. zn. 2 To 13/2010 v súvislosti s právom nebyť odňatý zákonnému sudcovi, ako aj čl. 46ods. 1 a čl. 48 ods. 1 ústavy, čl. 38 ods. 1 listiny a čl. 6 ods. 1 dohovoru v konaní vedenomnajvyšším súdom pod sp. zn. 1 Tdo V 9/2013 v súvislosti s právom na súdnu ochranua právom nebyť odňatý zákonnému sudcovi.
Podľa § 30 ods. 2 zákona Národnej rady Slovenskej republiky č. 38/1993 Z. z.o organizácii Ústavného súdu Slovenskej republiky, o konaní pred ním a o postavení jehosudcov v znení neskorších predpisov (ďalej len „zákon o ústavnom súde“) prerokovalústavný súd túto vec na neverejnom zasadnutí, keďže sťažovateľ podaním právnejzástupkyne z 8. decembra 2014 a najvyšší súd vo vyjadrení z 12. januára 2015 vyslovilisúhlas, aby sa upustilo od ústneho pojednávania. Ústavný súd vychádzal pritom z listinnýchdôkazov a vyjadrení nachádzajúcich sa v jeho spise.
Zo sťažnosti vyplýva, že rozsudkom Krajského súdu v Košiciach (ďalej len „krajskýsúd“) č. k. 2 T 33/02-6553 zo 14. decembra 2004 bol sťažovateľ uznaný za vinnéhoz viacčinného súbehu trestných činov výtržníctva podľa § 202 ods. 1, ublíženia na zdravípodľa § 224 ods. 1 a 2 a vraždy podľa § 219 ods. 1 Trestného zákona, za čo bol odsúdený naúhrnný trest odňatia slobody vo výmere 11 rokov so zaradením do III. nápravnovýchovnejskupiny. Vo zvyšnej časti obžaloby bol podľa § 226 písm. a) Trestného poriadkuoslobodený spod obžaloby, pretože bolo dokázané, že sa skutok nestal. Na základeodvolania sťažovateľa a prokurátora rozsudkom najvyššieho súdu sp. zn. 3 To 44/2005z 23. novembra 2005 bol rozsudok krajského súdu zrušený vo výrokoch o uznaní vinya o uložení trestu s tým, že v uvedenom rozsahu bola vec vrátená na ďalšie konanie.Zároveň odvolanie prokurátora smerujúce proti oslobodzujúcej časti rozsudku bolozamietnuté.
Novým rozsudkom krajského súdu č. k. 2 T 33/02-7237 z 2. mája 2007 bolsťažovateľ oslobodený spod obžaloby s tým, že skutok nebol trestným činom. Na základeodvolania prokurátora uznesením najvyššieho súdu sp. zn. 2 To 12/2007 z 18. decembra2008 bol rozsudok krajského súdu zrušený a vec mu bola vrátená na ďalšie konanie. Napokon rozsudkom krajského súdu č. k. 2 T 33/02-7408 z 25. mája 2010 bolsťažovateľ uznaný za vinného v rovnakom rozsahu ako v prvom rozsudku krajského súdu zo14. decembra 2004 a bol mu s použitím § 40 ods. 1 Trestného zákona uložený úhrnný trestodňatia slobody vo výmere 7 rokov so zaradením do I. nápravnovýchovnej skupiny.Na základe odvolania sťažovateľa a prokurátora rozsudkom najvyššieho súdu sp. zn.2 To 13/2010 z 15. marca 2011 bol rozsudok krajského súdu zrušený vo výroku o trestes tým, že sťažovateľovi bol uložený trest odňatia slobody vo výmere 11 rokov so zaradenímdo III. nápravnovýchovnej skupiny.
Sťažovateľ 14. júna 2011 podal proti rozsudku najvyššieho súdu sťažnosť ústavnémusúdu, v ktorej inter alia namietal porušenie základného práva na zákonného sudcu podľačl. 48 ods. 1 ústavy. Uznesením ústavného súdu č. k. III. ÚS 343/2011-18 z 13. septembra2011 bola sťažnosť v časti týkajúcej sa namietaného porušenia čl. 48 ods. 1 ústavy a čl. 6ods. 1 dohovoru odmietnutá pre nedostatok právomoci ústavného súdu vyplývajúcizo skutočnosti, že sťažovateľom označené porušenie práva na zákonného sudcu je možnésubsumovať pod dovolací dôvod v zmysle § 371 ods. 1 písm. b) Trestného poriadku,čo znamená, že proti rozsudku najvyššieho súdu môže sťažovateľ podať ešte dovolanie,a preto oprávnenie a povinnosť poskytnúť ochranu označenému právu sťažovateľa mánajvyšší súd v rámci dovolacieho konania.
V zmysle právneho názoru ústavného súdu podal sťažovateľ 3. júna 2013 dovolanie.Vyplýva z neho, že namietal jednak nesprávne zloženie odvolacieho senátu najvyššiehosúdu, a to tak v odvolacom konaní vedenom pod sp. zn. 2 To 12/2007, ako aj v odvolacomkonaní vedenom pod sp. zn. 2 To 13/2010 [dovolací dôvod podľa § 371 ods. 1 písm. b)Trestného poriadku], ako aj nesprávne použitie hmotnoprávneho ustanovenia [dovolacídôvod podľa § 371 ods. 1 písm. i) Trestného poriadku]. Nezákonnosť v zložení odvolacíchsenátov najvyššieho súdu rozhodujúcich pod sp. zn. 2 To 12/2007 a sp. zn. 2 To 13/2010videl v tom, že pôvodne, teda pri prvotnom rozhodovaní najvyššieho súdu ako odvolaciehosúdu pod sp. zn. 3 To 44/2005 (uznesenie z 23. novembra 2005), bola vec pridelená v súlades rozvrhom práce na rok 2005 do senátu 3 To. Následne pri opätovnom rozhodovanív odvolacom konaní proti rozsudku krajského súdu z 2. mája 2007 bola už vec pridelená narozhodnutie inému senátu (senátu 2 To), a to bez existencie právne významného,odôvodneného a vecného dôvodu v rozpore s pravidlami stanovenými pre prideľovanie vecína rozhodovanie v zmysle rozvrhu práce [čl. IV bod 1 a 2 písm. a) a b)], resp. v zmysle čl. 3ods. 6 rokovacieho poriadku Najvyššieho súdu Slovenskej republiky uverejnenéhov Zbierke zákonov Slovenskej republiky pod č. 291/2006 Z. z. (ďalej len „rokovacíporiadok“). V zmysle čl. IV bodu 1 rozvrhu práce na rok 2007 „zastupovanie sudcu (predsedu senátu) sa uplatní v prípade vylúčenia sudcu z prerokovania a rozhodovania veci alebo výskytu takých okolností na strane sudcu (predsedu senátu), ktorému krátkodobo alebo dlhodobo (spravidla na čas presahujúci šesť týždňov) bránia alebo budú brániť v riadnom výkone činnosti v senáte. V zmysle čl. IV bodu 2 písm. a) predsedu senátu vo funkcii predsedu senátu zastupuje v poradí ďalší predseda tohto senátu uvedený v osobitnej časti rozvrhu práce. Ak to nie je možné, zastúpi ho predseda senátu zo senátu s nasledujúcim vyšším poradovým číslom. Zastupujúcim senátom je senát s najbližším vyšším poradovým číslom“. V zmysle čl. IV bodu 2 písm. b) „ak predsedu senátu nemôže zastúpiť predseda senátu podľa písm. a), zastupujú ich podľa uvedených kritérií členovia senátu s ďalším vyšším poradovým číslom.“. Podľa čl. 3 ods. 6 rokovacieho poriadku„ak bude na najvyššom súde vec, ktorá bola vrátená na ďalšie konanie a rozhodnutie vo veci, bude pridelená tomu senátu, ktorému bola pôvodne pridelená. Ak taký senát v pôvodom zložení už neexistuje, pridelí sa vec náhodným výberom pomocou technických prostriedkov a programových prostriedkov schválených ministerstvom podľa rozvrhu práce.“. Z naposledy citovaného ustanovenia podľa sťažovateľa vyplýva, že pri opätovnomprideľovaní veci (odvolania) na rozhodnutie boli porušené pravidlá stanovené preprideľovanie vecí, keď bez existencie relevantného skutkového dôvodu predpokladanéhov ustanovení čl. IV bodu 1 rozvrhu práce na rok 2007 došlo k odňatiu veci z rozhodovaniapôvodného senátu 3 To (ktorému vec napadla pri prvom odvolaní) do iného senátu 2 To.Nerešpektovali sa pritom ani kritériá podľa čl. IV bodu 2 rozvrhu práce na rok 2007. Tátonezákonnosť pri prideľovaní veci v roku 2007 postihuje aj následné pridelenie veci v roku2010 v súvislosti s rozhodovaním o odvolaní sťažovateľa proti rozsudku krajského súduz 25. mája 2010, pretože i v tomto prípade bola vec pridelená senátu 2 To, hoci správne malo veci vzhľadom na už uvedené skutočnosti rozhodovať senát 3 To. Okrem toho bolv konaní vedenom pod sp. zn. 2 To 13/2010 odvolací senát nesprávne zložený aj z inéhopohľadu. Zloženie senátu totiž nebolo v súlade s rozvrhom práce na rok 2011.JUDr. Miroslav Osif ako dočasne pridelený sudca bol síce sudcom najvyššieho súdu, ale navýkon funkcie bol od 1. februára 2011 do 31. júla 2011 zaradený do senátu 4 T. Z opatreniač. 1 zo 14. januára 2011 vydaného predsedom najvyššieho súdu, ktorým zmenil a doplnilrozvrh práce na rok 2011, ale ani z časti IV čl. IV rozvrhu práce nevyplýva dôvod, pre ktorýJUDr. Miroslav Osif 15. marca 2011 rozhodoval v senáte 2 To. Sťažovateľ sa v tejtosúvislosti nemôže stotožniť s názorom najvyššieho súdu uvedeným v rozsudku z 15. marca2011, podľa ktorého už pri rozhodovaní najvyššieho súdu 18. decembra 2008 konala rozhodoval senát 2 To, čo však sťažovateľ vtedy nenamietal. Ide o to, že nezákonnosť priprideľovaní veci v súvislosti s rozhodovaním o odvolaní 18. decembra 2008 sťažovateľobjektívne nemohol namietať, lebo sa rozhodovalo na neverejnom zasadnutí, pričomnásledne ani z obsahu písomného vyhotovenia uznesenia nebolo zloženie senátu zistiteľné,a to aj napriek tomu, že podľa § 176 ods. 1 písm. a) Trestného poriadku uznesenie musíobsahovať označenie orgánu, o ktorého rozhodnutie ide, ako aj mená a priezviská osôb,ktoré sa na rozhodnutí zúčastnili.
Uznesením najvyššieho súdu sp. zn. 1 Tdo V 9/2013 z 24. októbra 2013 bolodovolanie sťažovateľa podľa § 382 písm. c) Trestného poriadku odmietnuté.
Podľa názoru sťažovateľa jeho základné právo nebyť odňatý zákonnému sudcovipodľa čl. 48 ods. 1 ústavy, ako aj obdobné právo podľa čl. 6 ods. 1 dohovoru bolo porušenétým, že o jeho odvolaní rozhodol iný senát než ten, ktorému vec pôvodne napadla. Má týmna mysli uznesenie sp. zn. 2 To 12/2007 z 18. decembra 2008. Táto nezákonnosť postihujeaj následný rozsudok sp. zn. 2 To 13/2010 z 15. marca 2011, pretože právo nemôže byťzaložené na nepráve, pričom ústavne konformné nebolo navyše ani samotné zloženie tohtosenátu.
Po zrušení prvého rozsudku krajského súdu v ďalších odvolacích konaniach bolotreba za nespochybniteľných zákonných sudcov považovať každého zo sudcov senátu 3 To,ktorý rozhodol rozsudkom sp. zn. 3 To 44/2005 z 23. novembra 2005. Pri druhomodvolacom konaní v roku 2007 bol už v platnosti rokovací poriadok vydaný na základezmocňujúcich ustanovení zákona č. 757/2004 Z. z. o súdoch a o zmene a doplneníniektorých zákonov v znení neskorších predpisov a tento bol záväzný aj pre vtedajšiehopredsedu najvyššieho súdu pri prerokovaní a vydaní rozvrhu práce na rok 2007, ku ktorémudošlo jeho opatrením sp. zn. Spr. 591/2006 z 15. decembra 2006. K tomu treba poznamenať,že senát 3 To existoval v roku 2007 v pôvodnom zložení. Preto nič nebránilo postupu podľapravidla vyplývajúceho z čl. 3 ods. 6 rokovacieho poriadku. V konečnom dôsledku toznamená, že rozvrh práce na rok 2007, ako akt riadenia predsedu súdu nebol vydanýv súlade s rokovacím poriadkom, a teda ani so zákonom a ústavou. K tomu treba dodať, žeuznesením sp. zn. 2 To 12/2007 z 18. decembra 2008 bolo rozhodnuté diametrálne odlišne,než rozhodol pôvodný senát 3 To, pričom toto nové stanovisko bolo v ďalšom konanízáväzné a pre výsledok veci určujúce. To isté sa vzťahuje aj na rozsudok sp. zn.2 To 13/2010 z 15. marca 2011.
Zo sťažnosti ďalej vyplýva, že opatrením č. 2 z 9. marca 2011, ktorým sa menila dopĺňal rozvrh práce na rok 2011, bol znížený rozsah nápadu vecí do všetkých registrovsenátu 2 T o jednu tretinu s účinnosťou od 9. marca 2011 do 31. marca 2011 z dôvodudlhodobej práceneschopnosti člena senátu JUDr. Libora Duľu a zároveň bol do tohto senátudočasne pridelený sudca senátu 4 T JUDr. Miroslav Osif od 9. marca 2011 do 30. apríla2011. K tejto zmene v zložení senátu došlo 6 dní pred rozhodnutím veci, a to napriek tomu,že zastupovanie sudcov primárne upravuje časť IV čl. IV ods. 1 a 2 písm. a) a b) rozvrhupráce na rok 2011. Tento zásah predsedu najvyššieho súdu nespĺňal navyše ani kritériápredvídateľnosti a transparentnosti, lebo bol vykonaný spôsobom, ktorý naplnenie tejtoústavnej zásady z pohľadu strán konania vylučoval. Opatrenie č. 2 sp. zn. Spr 254/2011,Spr 289/2011 z 9. marca 2011 predstavuje ústavne nesúladnú zmenu rozvrhu práce na rok2011, ktorá nerešpektuje možnosti zmien zákonného senátu.
Porušenie čl. 46 ods. 1 a čl. 48 ods. 1 ústavy, čl. 38 ods. 1 listiny a čl. 6 ods. 1dohovoru v dovolacom konaní vedenom pod sp. zn. 1 Tdo V 9/2013 vidí sťažovateľ v tom,že najvyšší súd sa nevysporiadal ústavne konformným spôsobom s konkrétnouargumentáciou sťažovateľa obsiahnutou v podanom dovolaní, a to v súvislosti s dovolacímdôvodom podľa § 371 ods. 1 písm. b) Trestného poriadku.
Navyše podľa sťažovateľa zároveň došlo k zmene v obsadení samotného dovolaciehosenátu, a to v počte, ktorý tvorí ratio decidendi pri prijímaní rozhodnutia senátu.
V súvislosti s námietkou nevysporiadania sa s konkrétnou argumentáciou sťažovateľak dovolaciemu dôvodu podľa § 371 ods. 1 písm. b) Trestného poriadku poukazujesťažovateľ na text dovolania, v ktorom argumentuje proti nesprávnemu prideleniu veciopätovne došlej na rozhodnutie senátu 2 T, a to predovšetkým poukázaním na ustanoveniečl. 3 ods. 4 a 6 rokovacieho poriadku. Zároveň v tejto súvislosti poukazuje aj nanezákonnosť zloženia senátu pri rozhodovaní 15. marca 2011, keď JUDr. Miroslav Osif boldo senátu pridelený opatrením č. 2 z 9. marca 2011, ktorým sa zmenil rozvrh práce na rok2011. I v tomto smere v podrobnostiach poukazuje na obsah dovolania.
Zásadným a kľúčovým argumentom proti zmene zákonného senátu 3 T na senát 2 Tv roku 2007 a v roku 2010 bolo poukázanie na ustanovenie čl. 3 ods. 4 a 6 rokovaciehoporiadku, avšak sťažovateľ namieta, že dovolací súd túto skutočnosť nielenže nevzal doúvahy, ale vo svojom uznesení 24. októbra 2013 existenciu rokovacieho poriadku akoplatnej právnej normy v celom rozsahu ignoroval. Odôvodnenie uznesenia preto v tejtočasti neposkytuje dostatočný základ pre jeho výrok.
Vo vzťahu k obsadeniu senátu 2 T, ktorý rozhodol 15. marca 2011, sťažovateľzdôrazňuje, že v čase rozhodovania dovolacieho súdu (24. októbra 2013) už boli známeprávne záväzné nálezy ústavného súdu sp. zn. III. ÚS 212/2011 z 18. októbra 2011, ako ajsp. zn. IV. ÚS 459/2012 z 13. augusta 2013.
Porušenie práva nebyť odňatý zákonnému sudcovi podľa čl. 48 ods. 1 ústavy, čl. 38ods. 1 listiny a čl. 6 ods. 1 dohovoru aj v samotnom dovolacom konaní vedenom pod sp. zn.1 Tdo V 9/2013 je zrejmé podľa názoru sťažovateľa z nasledovného:
Podľa platného rozvrhu práce na rok 2013 je v osobitnej časti rozvrhu práce určenézloženie senátu 1 Tdo V tak, že predsedom senátu je JUDr. Harald Stiffel, stálymi členmisenátu a predsedami senátu sú JUDr. Peter Krajčovič, JUDr. Pavol Toman, JUDr. MilanLipovský a JUDr. Štefan Michálik. Ďalej sú tam JUDr. Viliam Dohňanský, JUDr. PavolFarkaš a JUDr. Daniel Hudák. Náhradnými členmi senátu sú JUDr. Ing. Anton Jakubík,JUDr. Martin Piovartsy, JUDr. Peter Szabo, JUDr. Peter Hatala a JUDr. Gabriela Šimonová.Vo veci sťažovateľa dovolací senát 24. októbra 2013 rozhodol v zložení JUDr. Harald Stiffel– predseda senátu a sudcovia JUDr. Jana Serbová, JUDr. Peter Szabo, JUDr. Daniel Hudáka JUDr. Viliam Dohňanský. Dôvod pre takúto zásadnú zmenu v obsadení senátu nebolomožné zistiť ani následne z ustanovení osobitnej časti rozvrhu práce. Nie je tiež zrejmýdôvod na vylúčenie všetkých štyroch členov senátu a ich nahradenie náhradníkmi mimoporadia. Podľa sťažovateľa už vôbec nemožno zistiť dôvod, pre ktorý sa v senáte nachádzalaJUDr. Jana Serbová, ktorá je inak stálou členkou senátu 2 Tdo V. Sťažovateľovo dovolanienapadlo na najvyššom súde 3. júla 2013, pričom do rozhodnutia o dovolaní 24. októbra2013 sa právna zástupkyňa sťažovateľa viackrát snažila telefonicky zistiť zloženie senátu,avšak neúspešne, s odôvodnením, že „zloženie senátu si určí predseda senátu pred rozhodnutím“. V rozhodujúcom období došlo aj k vydaniu niekoľkých opatrení k rozvrhupráce (č. 5 z 18. júna 2013 až č. 10 z 22. októbra 2013), no žiadne z nich sa netýkalo možnejzmeny zloženia senátu 1 Tdo V. Z toho je zrejmé, že hoci sa v dovolaní malo rozhodovaťokrem iného aj o nezákonnom zložení odvolacieho senátu, absolútne sa nerešpektovaliústavné požiadavky predvídateľnosti obsadenia súdu vrátane zastupovania vo vzťahu kúčastníkom konania v záujme vylúčenia reálnej možnosti relevantných námietok vočizloženiu senátu. Takáto zásadná zmena v obsadení senátu nevylučuje pochybnosti onestrannosti rozhodnutia o dovolaní a vzbudzuje u strán konania pocit manipulácie s ichprávami. Súčasne podľa sťažovateľa vyvoláva dojem účelovosti rozhodnutia a nedostatkunestrannosti súdu.
Porušenie práva domáhať sa zákonom ustanoveným postupom svojho základnéhopráva na nezávislom a nestrannom súde podľa čl. 46 ods. 1 ústavy a práva na spravodlivésúdne konanie a prejednanie záležitosti nezávislým a nestranným súdom podľa čl. 6dohovoru vidí sťažovateľ vo vyhláseniach predsedu najvyššieho súdu k rozhodovaniuústavného súdu o právnych otázkach, ktoré boli práve v konkrétnom období rovnakopredmetom rozhodovania o sťažovateľovom dovolaní. Dňa 28. októbra 2013 sa sťažovateľ vpriebehu vykonávania činnosti „zvyšovanie právneho povedomia“ na internetovom kioskuv Ústave na výkon trestu odňatia slobody Banská Bystrica – Kráľová dozvedel o existenciivyhlásení predsedu najvyššieho súdu vo vzťahu k rozhodovacej činnosti ústavného súdu.Následne požiadal právnu zástupkyňu o zaslanie výtlačkov tlačových informácií č. 63/2013z 15. augusta 2013, č. 64/2013 z 21. augusta 2013 a č. 65/2013 z 22. augusta 2013. Ide„o reakciu predsedu NS SR na vyhlásenie niekoľkých sudcov NS SR k včerajšiemu verdiktu ústavného súdu SR“ zo 14. augusta 2013 a «vyhlásenie predsedu NS SR Š. H. k rozhodnutiu Ústavného súdu SR v kauze tzv. „Duckého zmeniek“» z 13. augusta 2013. Pritom dovolaniesťažovateľa bolo najvyššiemu súdu predložené na rozhodnutie 3. júla 2013. Podstatnouprávnou otázkou, o ktorej mal najvyšší súd rozhodnúť, bolo porušenie zákona priprideľovaní veci senátu, rovnako ako nezákonnosť v zmenách rozvrhu práce opatrením č. 2z 9. marca 2011. Predseda najvyššieho súdu sa následne 13. augusta 2013 na oficiálnejstránke najvyššieho súdu vyjadril k právne identickej otázke „nezákonnosť v zmenách rozvrhu práce“, resp. k rozhodnutiu ústavného súdu vo veci sp. zn. IV. ÚS 459/2012, ktorétúto nezákonnosť „osvedčilo“ ako neústavnú, tak, že ju označil ako „právne nezmysly týchto sudcov“, resp. že „ich rozhodnutia sú nielen právne neobhájiteľné, ale zaváňajú korupciou a evidentnou účelovosťou“. Následne, ako to vyplýva z tlačovej informácieústavného súdu č. 65/2013 z 22. augusta 2013, sa predseda najvyššieho súdu v rovnakýchintenciách vyjadroval aj vo viacerých elektronických a printových médiách, pričom 20.augusta 2013 v súvislosti s rozhodovacou činnosťou ústavného súdu aj v otázke práva nebyťodňatý zákonnému sudcovi podľa čl. 48 ods. 1 ústavy informoval o podaní trestnéhooznámenia a podnetu na disciplinárne konanie na konkrétnych sudcov ústavného súdu.Sťažovateľ v sťažnosti poukazuje tiež na to, že v celom priebehu už opísaných udalostípredseda najvyššieho súdu ako čelný predstaviteľ vrcholného orgánu štátnej moci zaujalprávny názor, resp. prejudikoval rozhodnutie najvyššieho súdu v práve prebiehajúcejprávnej veci, keď odmietol právne záväzné stanovisko ústavného súdu. Vo svetleuvedeného je nielen zjavný, ale priam nepochybný záver o účelovosti rozhodnutia odovolaní, ako aj o nedostatku nestrannosti súdu, ktorý o ňom rozhodoval. Obavasťažovateľa, že o jeho veci nerozhodoval nestranný súd, môže byť považovaná za objektívneoprávnenú.
V súvislosti s dvojmesačnou zákonnou lehotou na podanie sťažnosti sťažovateľpoukazuje na to, že uznesenie najvyššieho súdu sp. zn. 1 Tdo V 9/2013 z 24. októbra 2013bolo jeho obhajcovi doručené 25. novembra 2013.
Sťažovateľ žiada vydať nález, ktorým by ústavný súd vyslovil porušenie čl. 48 ods. 1ústavy, čl. 38 ods. 1 listiny a čl. 6 ods. 1 dohovoru v konaní vedenom najvyšším súdom podsp. zn. 2 To 12/2007 v súvislosti s právom nebyť odňatý zákonnému sudcovi, čl. 48 ods. 1ústavy, čl. 38 ods. 1 listiny a čl. 6 ods. 1 dohovoru v konaní vedenom najvyšším súdom podsp. zn. 2 To 13/2010 v súvislosti s právom nebyť odňatý zákonnému sudcovi, čl. 46 ods. 1a čl. 48 ods. 1 ústavy, čl. 38 ods. 1 listiny a čl. 6 ods. 1 dohovoru v konaní vedenomnajvyšším súdom pod sp. zn. 1 Tdo V 9/2013 v súvislosti s právom na súdnu ochranua s právom nebyť odňatý zákonnému sudcovi, ako aj čl. 46 ods. 1 ústavy a čl. 6 dohovoruv konaní vedenom najvyšším súdom pod sp. zn. 1 Tdo V 9/2013 v súvislosti s právom nanezávislý a nestranný súd, resp. s právom na spravodlivé súdne konanie a prerokovaniezáležitosti nezávislým súdom. Ďalej žiada, aby bolo uznesenie najvyššieho súdu sp. zn.1 Tdo V 9/2013 z 24. októbra 2013 zrušené a vec bola vrátená na ďalšie konanie s tým, abysa zároveň najvyššiemu súdu zakázalo pokračovať v porušovaní základného práva aleboslobody v ďalšom konaní. Domáha sa tiež, aby rozsudok najvyššieho súdu sp. zn.2 To 13/2010 z 15. marca 2011, ako aj uznesenie najvyššieho súdu sp. zn. 2 To 12/2007z 18. decembra 2008 boli zrušené a najvyššiemu súdu sa prikázalo obnoviť stav predporušením označených práv. Napokon sa domáha náhrady trov právneho zastúpenia.
Z vyjadrenia podpredsedníčky najvyššieho súdu JUDr. Jarmily Urbancovej sp. zn.KP 3/2014 zo 6. februára 2014 doručeného ústavnému súdu 17. februára 2014 podaného navýzvu ústavného súdu vyjadriť sa k prijateľnosti sťažnosti najmä vo vzťahu k tvrdenémunesprávnemu zloženiu dovolacieho senátu 1 Tdo V vyplýva, že najvyšší súd sav odôvodnení rozhodnutia vysporiadal so všetkými námietkami sťažovateľa, rovnako tak ajs jeho tvrdením o nezákonnom zložení odvolacieho súdu, ktoré opakovane uplatňuje ajv konaní pred ústavným súdom, a preto najvyšší súd v tomto smere na odôvodneniepredmetného rozhodnutia poukazuje. Argument sťažovateľa, podľa ktorého v dovolacomkonaní bol nezákonne zložený senát, je vzhľadom na ustanovenie § 31 ods. 3 Trestnéhoporiadku vecne neopodstatnený. Podľa tohto ustanovenia z rozhodovania na súde vyššiehostupňa je okrem vylúčenia podľa odseku 2 vylúčený sudca, prísediaci, probačný a mediačnýúradník, vyšší súdny úradník a súdny tajomník, ktorý sa zúčastnil na rozhodovaní na súdenižšieho stupňa, a naopak. Z rozhodovania o dovolaní je vylúčený ten, kto sav prejednávanej veci zúčastnil na rozhodovaní ako sudca alebo prísediaci súdu iného stupňa.Z rozhodovania o sťažnosti na nadriadenom orgáne je vylúčený prokurátor, ktorý napadnutérozhodnutie vydal alebo dal naň súhlas alebo pokyn. V zmysle tohto ustanovenia boličlenovia senátu 1 Tdo V určení rozvrhom práce na rok 2013 okrem sudcov JUDr. PetraSzaba, JUDr. Daniela Hudáka a JUDr. Viliama Dohňanského z rozhodovania o dovolanísťažovateľa v predmetnej trestnej veci vylúčení. Vzhľadom na túto skutočnosť predsedasenátu JUDr. Harald Stiffel opatrením zo 16. októbra 2013 zložil v predmetnej trestnej vecipäťčlenný senát tak, že určil za jeho členov tých sudcov, ktorých sa vylúčenie netýkalo(JUDr. Peter Szabo, JUDr. Daniel Hudák a JUDr. Viliam Dohňanský), a ďalšieho členadovolacieho senátu, sudkyňu JUDr. Janu Serbovú, doplnil zo stálych členov senátu2 Tdo V. Vychádzajúc z uvedeného, možno konštatovať, že zo strany senátu konajúcehoo mimoriadnom opravnom prostriedku sťažovateľa nedošlo k porušeniu čl. 46 ods. 1 a čl. 48ods. 1 ústavy, ale ani čl. 6 ods. 1 dohovoru. Najvyšší súd považuje preto sťažnosť za vecneneopodstatnenú.
K vyjadreniu podpredsedníčky najvyššieho súdu bolo pripojené opatrenie predsedusenátu JUDr. Haralda Stiffela sp. zn. 1 Tdo V 9/2013 zo 16. októbra 2013, ktorým určiltermín neverejného zasadnutia na rozhodnutie o dovolaní podanom sťažovateľom na24. október 2013 o 13.30 h s tým, že zo zákona sú vylúčení sudcovia, ktorí vo vecimeritórne rozhodovali ako súd II. stupňa podľa pripojenej prílohy. Zároveň určil päťčlennýsenát v zložení JUDr. Jana Serbová, JUDr. Peter Szabo, JUDr. Daniel Hudáka JUDr. Viliam Dohňanský.
Z prílohy opatrenia predsedu senátu označenej ako „Zloženie senátov na Najvyššom súde SR, ktoré vo veci rozhodovali“ vyplýva, že v trestnej veci proti sťažovateľovi sp. zn.1 Tdo V 9/2013 podľa lustrácie predchádza 27 prípadov rozhodovania najvyššieho súdutýkajúceho sa sťažovateľa, a to v časovom rozpätí od 22. októbra 2002 do 19. októbra 2011,pričom v každom prípade sú uvedené mená sudcov, ktorí sa rozhodovania zúčastnili, ako ajčísla listov jednotlivých rozhodnutí tak, ako sa tieto nachádzajú v trestnom spise.
Z repliky právnej zástupkyne sťažovateľa z 5. marca 2014 doručenej ústavnému súdu7. marca 2014, ktorou reaguje na vyjadrenie podpredsedníčky najvyššieho súdu, vyplýva, ženajvyšší súd ani teraz neodpovedal na viaceré sťažnostné námietky, a to najmä čo sa týkaustanovenia čl. 3 ods. 6 rokovacieho poriadku. V súvislosti s námietkou nesprávnehozloženia dovolacieho senátu sa poukazuje výhradne na ustanovenie § 31 ods. 3 Trestnéhoporiadku. Z tohto ustanovenia vyplýva, že z rozhodovania o dovolaní je vylúčený ten, kto sazúčastnil na rozhodovaní ako sudca súdu iného stupňa. Sudca najvyššieho súdu, ktorýrozhodoval v trestnej veci ako sudca súdu II. stupňa, je sudcom súdu toho istého stupňa(najvyššieho súdu) ako sudca, ktorý rozhodoval alebo má rozhodovať v konaní o dovolanína najvyššom súde. Preto odvolávanie sa na ustanovenie § 31 ods. 3 Trestného poriadkunemá opodstatnenie a „zákonnosť“ zloženia senátu vo veci sťažovateľa absolútneneodôvodňuje. Ďalej je podstatné, že najvyšší súd v konaní vedenom pod sp. zn.5 Tost 13/2013 dňa 25. apríla 2013 rozhodoval o povolení obnovy konania v trestnej vecisťažovateľa ako súd odvolací v zložení senátu JUDr. Juraj Kliment, JUDr. Milan Karabína JUDr. Peter Szabo. Pri aplikácii ustanovenia § 31 ods. 3 Trestného poriadku by musel byťz rozhodovania o dovolaní sťažovateľa vylúčený aj JUDr. Peter Szabo. Právna zástupkyňadáva do pozornosti pripojený zoznam rozhodnutí najvyššieho súdu v trestnej vecisťažovateľa s uvedením zloženia jednotlivých senátov uvádza pod poradovými číslami 24 –27 uznesenia sp. zn. 1 Tost 30 až 33/2011 z 19. októbra 2011 v zložení senátu JUDr. PavolToman, JUDr. Peter Farkaš a JUDr. Gabriela Šimonová, pričom takéto uzneseniasťažovateľovi, ale ani jeho právnemu zástupcovi neboli nikdy doručené. V uvedenomobdobí bola trestná vec sťažovateľa už od 15. marca 2011 rozsudkom najvyššieho súdusp. zn. 2 To 13/2010 právoplatne skončená a sťažovateľ bol od 7. apríla 2011 vo výkonetrestu. Možno urobiť záver, že uvedenie týchto uznesení je účelovou snahou odôvodniťvylúčenie riadneho člena senátu 1 Tdo V JUDr. Pavla Tomana a náhradných členov senátuJUDr. Pavla Farkaša a JUDr. Gabriely Šimonovej z rozhodovania o dovolaní sťažovateľa.V skutočnosti jediným členom senátu, u ktorého by bolo možné pochybovať o jehozaujatosti, bol JUDr. Peter Krajčovič, keďže tento bol predsedom senátu, ktorý 15. marca2011 pod sp. zn. 2 To 13/2010 v trestnej veci sťažovateľa naposledy rozhodol právoplatnýmrozsudkom, ktorý bol potom napadnutý dovolaním. Sťažovateľ ďalej upozorňuje, žez opatrenia predsedu senátu zo 16. októbra 2013, ktorým vylúčil sudcov a následne zložilpäťčlenný senát 1 Tdo V, nie je zrejmé, podľa akého zákonného ustanovenia, resp. akéhoustanovenia rozvrhu práce na rok 2013 postupoval, ale ani to, aké ustanovenie rozvrhupráce ho k tomuto postupu blanketárne splnomocnilo. Primárnym predpisom pre dopĺňaniesenátu pri vylúčení člena senátu Tdo V je poznámka č. 1 v osobitnej časti rozvrhu práce,podľa ktorej ak došlo k vylúčeniu predsedu senátu alebo člena senátu Tdo V, doplneniesenátu vykoná riadiaci predseda senátu spomedzi náhradných členov senátu podľa poradia,v akom sú v prehľade o zložení senátu uvedení. Ak nie je možné takto senát doplniť,postupuje sa podľa všeobecnej časti rozvrhu práce. Podľa čl. IV ods. 2 rozvrhu práce na rok2013 (všeobecná časť) ak došlo k vylúčeniu predsedu senátu z prerokovávaniaa rozhodovania veci, zastupuje ho ďalší predseda toho istého senátu v poradí uvedenomv osobitnej časti rozvrhu práce. Ak je v senáte len jeden predseda senátu, zastupuje hopredseda zastupiteľského senátu. Ak je v zastupujúcom senáte viac predsedov senátov, určízastupujúceho predsedu senátu riadiaci predseda zastupujúceho senátu. Ak sa predsedomsenátu stal ďalší predseda senátu, tretím členom senátu sa stane votant zo zastupujúcehosenátu, v prípade viacerých votantov určí zastupujúceho votanta riadiaci predsedazastupujúceho senátu. Rovnako v zmysle čl. V ods. 2 prvej vety rozvrhu práce na rok 2013rozhoduje o zastupovaní sudcov riadiaci predseda zastupujúceho senátu. Podľa čl. V ods. 3rozvrhu práce na rok 2013 ak v osobitnej časti nie je ustanovené inak, zastupujúcimsenátom je senát s najbližším vyšším poradovým číslom, senát s najvyšším poradovýmčíslom zastupuje senát s najnižším poradovým číslom. V zmysle týchto ustanovení malpreto o vylúčení sudcov rozhodovať senát. Následne zastupujúcich sudcov mal zrejmeanalogickým postupom určiť riadiaci predseda zastupujúceho senátu (v danom prípadesenátu 2 Tdo V).
Z vyjadrenia predsedníčky najvyššieho súdu č. k. KP 3/2014-5 z 11. novembra 2014doručeného ústavnému súdu 24. novembra 2014, ktorým zaujíma stanovisko k veci po jejprijatí na ďalšie konanie, vyplýva, že sťažnosť považuje za vecne neopodstatnenú. Senátyv trestných veciach vedených pod sp. zn. Tdo V sú zložené z predsedu senátu ad hoczo sudcov, ktorí sú zaradení do príslušného senátu v zmysle rozvrhu práce pre daný rok.K predmetnému zloženiu tohto senátu sa vyjadrovala už podpredsedníčka najvyššieho súdu,preto je potrebné na toto vyjadrenie odkázať. Právne závery, ktoré viedli dovolací súdk odmietnutiu dovolania podľa § 382 písm. c) Trestného poriadku, sú súčasťou náležitéhoa vnútorne konzistentného odôvodnenia, na ktoré predsedníčka najvyššieho súdu odkazuje.
Z repliky právnej zástupkyne sťažovateľa z 8. decembra 2014 doručenej ústavnémusúdu 10. decembra 2014, ktorou reaguje na vyjadrenie predsedníčky najvyššieho súdu,vyplýva, že najvyšší súd neuvádza žiadne nové skutočnosti či argumenty, pretože odkazujelen na argumenty obsiahnuté v rozhodnutiach, ako aj v skoršom stanovisku zo 6. februára2014.
II.
Z uznesenia najvyššieho súdu sp. zn. 1 Tdo V 9/2013 z 24. októbra 2013 vyplýva, žením bolo odmietnuté dovolanie sťažovateľa proti rozsudku najvyššieho súdu sp. zn.2 To 13/2010 z 15. marca 2011. Podľa názoru najvyššieho súdu v súvislosti s námietkousťažovateľa, podľa ktorej odvolací súd rozhodoval v nezákonnom zložení, treba konštatovať,že predmetná trestná vec bola senátu 2 To v zložení z predsedu senátu JUDr. JurajaMajchráka a sudcov JUDr. Petra Krajčoviča a JUDr. Ing. Antona Jakubíka, ktorý rozhodoluznesením sp. zn. 2 To 12/2007 z 18. decembra 2008, pridelená na základe zásadstanovených v čl. II bode 2 rozvrhu práce na rok 2007. Podľa tohto článku sa zapisovanie doregistrov vecí uskutočňuje pomocou výpočtovej techniky – elektronickej podateľne, podľazásad uvedených v tomto rozvrhu práce. V prípade nemožnosti využitia technickýcha programových prostriedkov sa postupuje podľa ustanovení § 8 až § 12 Kancelárskehoporiadku v zmysle zásad uvedených v tomto rozvrhu práce, a to podľa poradia nápadu vecí.V danom prípade bol spis pridelený v elektronickej podateľni pomocou výpočtovej technikynáhodným spôsobom. Pravidlo, podľa ktorého sa v zmysle uvedeného nepostupujevo veciach, ktoré opätovne napadli na najvyšší súd po tom, ako tento už konal a rozhodolo riadnom alebo mimoriadnom opravnom prostriedku, pretože v takom prípade konáa rozhoduje senát, v ktorom pôsobí sudca, ktorý bol sudcom spravodajcom v senáte, ktorývec vybavil, prípadne rozhodol naposledy, v rozvrhu práce na rok 2007 stanovené nebolo.Stalo sa tak až v čl. II bode 3 rozvrhu práce na rok 2008. Predmetná trestná vec teda podľatohto pravidla ani nemohla byť odňatá „zákonnému senátu 3 T (senátu, ktorý o odvolaní sťažovateľa rozhodoval v roku 2005) a bezdôvodne pridelená do senátu 2 T, navyše podľa nesprávne interpretovaných zásad stanovených na zastupovanie sudcov uvedených v čl. IV.“, ako sa mylne domnieva sťažovateľ. Sťažovateľ ďalej namietal aj zloženie senátu,ktorý rozhodol rozsudkom sp. zn. 2 To 13/2010 z 15. marca 2011, v tom smere, že jedenz členov senátu, dočasne pridelený sudca JUDr. Miroslav Osif, bol podľa rozvrhu prácezaradený do senátu 4 T, a preto nie je zrejmé, z akého dôvodu sa zmenilo zákonné zloženiesenátu v jeho trestnej veci. Podľa čl. II bodu 3a rozvrhu práce na rok 2010 sa podľa užspomínaného odseku 2 nepostupuje v trestných veciach, ktoré opätovne došli na najvyššísúd na rozhodnutie o odvolaní po tom, ako tento už konal a rozhodol o odvolaní, alebo akkonal a rozhodol vo veci samej o mimoriadnom opravnom prostriedku. V takom prípadekoná a rozhoduje senát, v ktorom pôsobí sudca, ktorý bol sudcom spravodajcom v senáte,ktorý o vyššie uvedenej veci v jej merite rozhodol naposledy. So zreteľom na uvedené bolspis v trestnej veci sťažovateľa po predložení veci na najvyšší súd 10. augusta 2010pridelený do senátu 2 To podľa čl. IV a čl. II bodu 3a rozvrhu práce najvyššieho súdu na rok2010 per analogiam. Opatrením č. 2 z 9. marca 2011 bol znížený rozsah nápadu vecí dovšetkých registrov senátu 2 T o jednu tretinu s účinnosťou od 9. marca 2011 do 31. marca2011 z dôvodu dlhodobej práceneschopnosti člena senátu JUDr. Libora Duľu a zároveň boldo tohto senátu dočasne pridelený sudca senátu 4 T JUDr. Miroslav Osif od 9. marca 2011do 30. apríla 2011.
Z uznesenia najvyššieho súdu sp. zn. 1 Tost 30/2011 z 19. októbra 2011 vyplýva, žením bola zamietnutá sťažnosť odsúdeného ⬛⬛⬛⬛ proti uzneseniu krajskéhosúdu sp. zn. 2 T 33/2002 z 15. júla 2011 o jeho povinnosti nahradiť štátu trovy obhajoby vovýške 1 866,23 €. Vo veci rozhodovali sudcovia JUDr. Pavol Toman, JUDr. Pavol Farkaša JUDr. Gabriela Šimonová.
Z uznesenia najvyššieho súdu sp. zn. 1 Tost 31/2011 z 19. októbra 2011 vyplýva, žením bola zamietnutá sťažnosť odsúdeného ⬛⬛⬛⬛ proti uzneseniu krajskéhosúdu sp. zn. 2 T 33/2002 z 15. júla 2011 o jeho povinnosti nahradiť štátu trovy náhradnejobhajoby vo výške 444,90 €. Vo veci rozhodovali sudcovia JUDr. Pavol Toman, JUDr.Pavol Farkaš a JUDr. Gabriela Šimonová.
Z uznesenia najvyššieho súdu sp. zn. 1 Tost 32/2011 z 19. októbra 2011 vyplýva, žením bola zamietnutá sťažnosť ⬛⬛⬛⬛ proti uzneseniu krajského súdu sp. zn.2 T 33/2002 z 15. augusta 2011 o jeho povinnosti nahradiť štátu trovy náhradnej obhajobyvo výške 716,70 €. Vo veci rozhodovali sudcovia JUDr. Pavol Toman, JUDr. Pavol Farkaša JUDr. Gabriela Šimonová.
Z uznesenia najvyššieho súdu sp. zn. 1 Tost 33/2011 z 19. októbra 2011 vyplýva, žením bola zamietnutá sťažnosť ⬛⬛⬛⬛ proti uzneseniu krajského súdu sp. zn.2 T 33/2002 z 15. augusta 2011 o jeho povinnosti nahradiť štátu trovy náhradnej obhajobyvo výške 716,70 €. Vo veci rozhodovali sudcovia JUDr. Pavol Toman, JUDr. Pavol Farkaša JUDr. Gabriela Šimonová.
III.
Podľa čl. 127 ods. 1 ústavy ústavný súd rozhoduje o sťažnostiach fyzických osôbalebo právnických osôb, ak namietajú porušenie svojich základných práv alebo slobôd,alebo ľudských práv a základných slobôd vyplývajúcich z medzinárodnej zmluvy, ktorúSlovenská republika ratifikovala a bola vyhlásená spôsobom ustanoveným zákonom,ak o ochrane týchto práv a slobôd nerozhoduje iný súd.
Podľa čl. 127 ods. 2 ústavy ak ústavný súd vyhovie sťažnosti, svojím rozhodnutímvysloví, že právoplatným rozhodnutím, opatrením alebo iným zásahom boli porušené právaalebo slobody podľa odseku 1, a zruší také rozhodnutie, opatrenie alebo iný zásah.Ak porušenie práv alebo slobôd podľa odseku 1 vzniklo nečinnosťou, ústavný súd môžeprikázať, aby ten, kto tieto práva alebo slobody porušil, vo veci konal. Ústavný súd môžezároveň vec vrátiť na ďalšie konanie, zakázať pokračovanie v porušovaní základných práva slobôd alebo ľudských práv a základných slobôd vyplývajúcich z medzinárodnej zmluvy,ktorú Slovenská republika ratifikovala a bola vyhlásená spôsobom ustanoveným zákonom,alebo ak je to možné, prikázať, aby ten, kto porušil práva alebo slobody podľa odseku 1,obnovil stav pred porušením.
Podľa čl. 46 ods. 1 ústavy každý sa môže domáhať zákonom ustanoveným postupomsvojho práva na nezávislom a nestrannom súde a v prípadoch ustanovených zákonom nainom orgáne Slovenskej republiky.
Podľa čl. 48 ods. 1 ústavy nikoho nemožno odňať jeho zákonnému sudcovi.Príslušnosť súdu ustanoví zákon.
Podľa čl. 38 ods. 1 listiny nikoho nemožno odňať zákonnému sudcovi. Príslušnosťsúdu ustanoví zákon.
Podľa čl. 6 ods. 1 prvej vety dohovoru každý má právo na to, aby jeho vec bolaspravodlivo, verejne a v primeranej lehote prejednaná nezávislým a nestranným súdomzriadeným zákonom, ktorý rozhodne o jeho občianskych právach alebo záväzkoch aleboo akomkoľvek trestnom čine, z ktorého je obvinený.
Podľa názoru sťažovateľa najvyšší súd v dovolacom konaní vedenom pod sp. zn.1 Tdo V 9/2013 konal a rozhodol v nesprávnom zložení senátu. Dovolací senát totiž nebolzložený v súlade s rozvrhom práce na rok 2013. Predovšetkým bolo v tejto súvislostiaplikované ustanovenie § 31 ods. 3 Trestného poriadku, hoci sa tak nemalo stať, pretožesudcov najvyššieho súdu rozhodujúcich v odvolacom konaní nemožno považovať za sudcovsúdu iného stupňa ako sudcov najvyššieho súdu rozhodujúcich v dovolacom konaní.Napokon aj keby sa malo aplikovať ustanovenie § 31 ods. 3 Trestného poriadku, dovolacísenát nebol zložený v súlade s rozvrhom práce. Okrem toho sa najvyšší súd v dovolacomkonaní ústavne konformným spôsobom nevysporiadal s argumentáciou sťažovateľaobsiahnutou v dovolaní, a to v súvislosti s dovolacím dôvodom podľa § 371 ods. 1 písm. b)Trestného poriadku.
Najvyšší súd je presvedčený, že žiadna z námietok sťažovateľa vo vzťahu vočidovolaciemu konaniu nie je dôvodná.
Z pohľadu ústavného súdu prichodí predovšetkým vo všeobecnej rovine konštatovať,že základné právo na zákonného sudcu treba pokladať za celkom neopomenuteľnúpodmienku výkonu súdnej moci, keďže na jednej strane dotvára a upevňuje sudcovskúnezávislosť a na strane druhej predstavuje pre účastníka konania záruku, že na rozhodnutiejeho veci sú povolané súdy a sudcovia podľa vopred ustanovených zásad tak, aby bolazachovaná zásada pevného a náhodného prideľovania súdnej agendy a aby bol vylúčený –pre rôzne dôvody a rozličné účely – výber súdov a sudcov „ad hoc“ (I. ÚS 239/04).
Procesný postup, v ktorom o veci účastníka konania nerozhodol zákonný sudca, resp.súd zriadený v súlade so zákonom, je nezlučiteľný s garanciami vyplývajúcimi z čl. 48ods. 1 ústavy, a preto rozhodnutie vydané v takomto konaní nemôže byť ústavneakceptovateľné (III. ÚS 116/06).
Podľa § 31 ods. 3 prvej a druhej vety Trestného poriadku z rozhodovania na súdevyššieho stupňa je okrem vylúčenia podľa ods. 2 vylúčený sudca(…), ktorý sa zúčastnil narozhodovaní na súde nižšieho stupňa a naopak. Z rozhodovania o dovolaní je vylúčený ten,kto sa v prejednávanej veci zúčastnil na rozhodovaní ako sudca alebo prísediaci súdu inéhostupňa.
Sťažovateľovu námietku, podľa ktorej sudcovia najvyššieho súdu rozhodujúcio odvolaní sú sudcami súdu toho istého stupňa ako sudcovia najvyššieho súdu rozhodujúcio dovolaní, nemožno z pohľadu ústavného súdu akceptovať. I keď podľa doslovnéhovýkladu tohto ustanovenia ide o sudcov súdu toho istého stupňa, z funkčného hľadiska trebadovolacie konanie považovať za konanie iného (vyššieho) stupňa, a preto aj sudcovrozhodujúcich v dovolacom konaní treba považovať pre účely dovolacieho konania zasudcov odlišného stupňa. Pri doslovnom výklade, ktorý zastáva sťažovateľ, by nebolrešpektovaný zmysel tohto ustanovenia, ktorý má zabezpečiť možnosť preskúmaniarozhodnutí súdov nižšieho stupňa čo najobjektívnejším spôsobom, teda aj tým, že prieskumvykonávajú odlišní sudcovia.
Možno konštatovať, že najvyšší súd ústavne aplikovateľným spôsobom aplikovalv dovolacom konaní ustanovenie § 31 ods. 3 Trestného poriadku.
Sťažovateľ nepovažuje zloženie dovolacieho senátu za súladné s rozvrhom práce anipri aplikácii ustanovenia § 31 ods. 3 Trestného poriadku. V tejto súvislosti tvrdí, žebezdôvodne boli zo senátu vyradení JUDr. Pavol Toman a JUDr. Pavol Farkaš (stáličlenovia senátu), ako aj JUDr. Gabriela Šimonová (náhradná členka senátu). K ichvyradeniu došlo na tom základe, že títo sudcovia rozhodovali vo veciach sp. zn.1 Tost 30/2011, sp. zn. 1 Tost 31/2011, sp. zn. 1 Tost 32/2011 a sp. zn. 1 Tost 33/2011,pričom podľa sťažovateľa žiadne z uvedených rozhodnutí mu nikdy doručené nebolo, z čohousudzuje, že títo sudcovia v jeho veci nerozhodovali.
Podľa zistenia ústavného súdu vo všetkých uvedených veciach boli vydané uznesenia19. októbra 2011, ktorými boli preskúmané uznesenia krajského súdu týkajúce sa povinnosti ⬛⬛⬛⬛, ⬛⬛⬛⬛ a ⬛⬛⬛⬛ nahradiť štátu trovy ich obhajoby.
Ústavný súd v tejto súvislosti konštatuje, že uvedené uznesenia najvyššieho súdu bolivydané po právoplatnom skončení trestného konania vedeného proti sťažovateľovi(rozsudok najvyššieho súdu sp. zn. 2 To 13/2010 z 15. marca 2011), pričom z ich obsahuvyplýva, že sa osoby sťažovateľa nijako nedotýkajú.
Na základe dosiaľ uvedeného možno ustáliť, že vyradenie sudcov JUDr. PavlaTomana, JUDr. Pavla Farkaša a JUDr. Gabriely Šimonovej z konania a rozhodovaniao dovolaní sťažovateľa nebolo v súlade s rozvrhom práce.
Zloženie dovolacieho senátu nepovažuje sťažovateľ za správne ani v súvislostis nevyradením náhradného člena senátu JUDr. Petra Szaba, keďže tento 25. apríla 2013v konaní vedenom pod sp. zn. 5 Tost 13/2013 spolurozhodoval o povolení obnovy konania(senát v zložení JUDr. Juraj Kliment, JUDr. Milan Karabin a JUDr. Peter Szabo).
Uvedenú námietku sťažovateľa nepovažuje ústavný súd za dôvodnú, keďže išloo konanie nasledujúce po právoplatnom skončení trestnej veci sťažovateľa. Sudcovia, ktorí onávrhu na obnovu konania rozhodovali, sa teda nezúčastnili rozhodovania o vine a treste.
Ústavný súd na základe dosiaľ uvedeného konštatuje, že nesprávnym zloženímdovolacieho senátu najvyššieho súdu došlo k porušeniu základného práva sťažovateľa nasúdnu ochranu a na zákonného sudcu podľa čl. 46 ods. 1 a čl. 48 ústavy, základného právasťažovateľa na zákonného sudcu podľa čl. 38 ods. 1 listiny, ako aj jeho práva na prejednanieveci nestranným súdom podľa čl. 6 ods. 1 dohovoru (bol 1 výroku nálezu).
Podľa § 56 ods. 2 prvej vety zákona o ústavnom súde ak sa základné právo alebosloboda porušili rozhodnutím alebo opatrením, ústavný súd také rozhodnutie aleboopatrenie zruší.
Podľa § 56 ods. 3 písm. b) zákona o ústavnom súde ak ústavný súd sťažnosti vyhovie,môže vrátiť vec na ďalšie konanie.
Na základe citovaných ustanovení ústavný súd zrušil uznesenie najvyššieho súdusp. zn. 1 Tdo V 9/2013 z 24. októbra 2013 a vec vrátil na ďalšie konanie (bod 2 výrokunálezu).
V ďalšom konaní bude najvyšší súd povinný rozhodnúť v senáte zloženom v súlades rozvrhom práce, teda tak, aby o dovolaní sťažovateľa konali a rozhodovali zákonnísudcovia. Ich úlohou bude opätovne hodnotiť dovolacie námietky sťažovateľa. Idepredovšetkým (popri ďalších) o námietku, podľa ktorej odvolací senát najvyššieho súdunebol správne zložený, a to vzhľadom na to, že hoci prvýkrát rozhodoval najvyšší súdv odvolacom konaní v roku 2005 v senáte 3 To, napriek tomu v ďalších odvolacíchkonaniach už bola vec pridelená inému senátu, a to senátu 2 To, i keď podľa ustanoveniačl. 3 ods. 6 rokovacieho poriadku mala byť vec pridelená tomu senátu, ktorému bolapridelená pôvodne. Sťažovateľ v tejto súvislosti namieta, že i keď rozvrh práce v roku 2007túto zásadu nezohľadňoval, bolo treba aplikovať uvedené ustanovenie rokovacieho poriadku,ktorý je právnym predpisom vyššej právnej sily než rozvrh práce. Ústavný súd v tejtosúvislosti poukazuje na to, že sťažovateľ uznesenie najvyššieho súdu sp. zn. 2 To 12/2007 z18. decembra 2008 (teda v poradí druhé rozhodovanie najvyššieho súdu v odvolacomkonaní) nenapadol na ústavnom súde, teda nevyužil možnosť namietať porušenie jehozákladného práva na zákonného sudcu nesprávnym zložením odvolacieho senátu.
Ústavný súd priznal sťažovateľovi úhradu trov právneho zastúpenia advokátkouv sume 417,98 € (bod 3 výroku nálezu). Ide o dva úkony právnych služieb v roku 2013(prevzatie a príprava zastupovania a sťažnosť) po 133,16 € a o jeden úkon právnych služiebv roku 2014 (vyjadrenie z 5. marca 2014) v hodnote 134 €. Ďalej mu patril aj režijný paušáldvakrát po 7,81 € a jedenkrát 8,04 €.
Z ustanovenia čl. 127 ods. 1 ústavy vyplýva, že právomoc ústavného súdu poskytovaťochranu základným právam a slobodám je daná iba subsidiárne, teda len vtedy, keď oochrane týchto práv a slobôd nerozhodujú všeobecné súdy.
Tým, že ústavný súd zrušil dovolacie uznesenie najvyššieho súdu, právomocposkytnúť ochranu označeným právam sťažovateľa vo vzťahu k odvolaciemu konaniuvedenému najvyšším súdom pod sp. zn. 2 To 13/2010 prešla znovu na najvyšší súd akodovolací súd. Vo svojich dôsledkoch to znamená, že ústavný súd už nemá právomoc konať otej časti sťažnosti (pôvodne prijatej na ďalšie konanie), ktorá smeruje proti konaniuvedenému najvyšším súdom pod sp. zn. 2 To 13/2010.
Vzhľadom na uvedené ústavný súd postupom podľa § 31a zákona o ústavnom súde vspojení s ustanovením § 104 ods. 1 Občianskeho súdneho poriadku konanie zastavil v častitýkajúcej sa namietaného porušenia označených práv v konaní vedenom najvyšším súdompod sp. zn. 2 To 13/2010 (bod 4 výroku nálezu).
Z uvedených dôvodov ústavný súd rozhodol tak, ako to vyplýva z výrokovej častitohto rozhodnutia.
Vzhľadom na čl. 133, časť vety pred bodkočiarkou ústavy, podľa ktorého protirozhodnutiu ústavného súdu nemožno podať opravný prostriedok, treba pod právoplatnosťourozhodnutia uvedenou vo výroku tohto rozhodnutia rozumieť jeho doručenie účastníkomkonania.
P o u č e n i e : Proti tomuto rozhodnutiu nemožno podať opravný prostriedok.
V Košiciach 18. marca 2015