znak

SLOVENSKÁ REPUBLIKA

U Z N E S E N I E

Ústavného súdu Slovenskej republiky

II. ÚS 473/2013-17

Ústavný súd Slovenskej republiky na neverejnom zasadnutí senátu 3. októbra 2013 predbežne   prerokoval   sťažnosť   Ing.   A.   N.,   B.,   vo veci   namietaného   porušenia jej základného   práva   zaručeného   v čl.   46   ods.   1   Ústavy   Slovenskej   republiky   a práva zaručeného   v   čl.   6   ods.   1   Dohovoru   o   ochrane   ľudských   práv   a základných   slobôd rozsudkom   Krajského   súdu   v Bratislave   č.   k.   12   Co   227/2008-125   z 30.   októbra   2008 v spojení s jeho uznesením č. k. 4 Co 173/2012-282 z 30. apríla 2012 a takto

r o z h o d o l :

Sťažnosť Ing. A. N. o d m i e t a   pre nesplnenie zákonom predpísaných náležitostí.

O d ô v o d n e n i e :

1. Ústavnému súdu Slovenskej republiky (ďalej len „ústavný súd“) bola 24. augusta 2012 doručená sťažnosť Ing. A. N. (ďalej len „sťažovateľka“) s návrhom, aby vo veci samej bolo rozhodnuté takto:

„... podávam návrh na vydanie Vášho stanoviska k porušeniu môjho základného práva   na   súdnu   ochranu   podľa   čl.   46   ods.   1   Ústavy   Slovenskej   republiky   a   práva na spravodlivé súdne konanie podľa čl. 6 Dohovoru o ochrane ľudských práv a základných slobôd a zároveň sa domáham,   aby bol rozsudok Krajského súdu (v Bratislave,   pozn.) č. k. 7 Co 30/2007-121 zo dňa 19. 02. 2008, tak vo výrokovej časti veta prvá ako aj v samom odôvodnení zrušený a vec mu bola vrátená na ďalšie konanie. Poprípade, aby bolo porušovateľovi   (počnúc   Okresným   súdom   Bratislava   IV)   prikázané   obnoviť   stav   pred porušením práva alebo slobody a vo veci ďalej konať.“

Z   obsahu   sťažnosti   vyplynulo,   že   sťažovateľka   v   podstate   napáda   rozsudok Krajského   súdu   v   Bratislave   (ďalej   len   „krajský   súd“)   č.   k. 12   Co   227/2008-125 z 30. októbra   2008.   Proti   tomuto   rozsudku   podala   dovolanie,   následne   ju   Okresný   súd Bratislava IV (ďalej len „okresný súd“) vyzval na zaplatenie súdneho poplatku a poučil ju, že v dovolacom konaní musí byť zastúpená advokátom. Sťažovateľka opätovne potom, ako bola jej podobná žiadosť právoplatne zamietnutá, požiadala o oslobodenie od súdnych poplatkov   a   ustanovenie   advokáta.   Tieto   žiadosti   okresný   súd   zamietol,   krajský   súd jeho rozhodnutie   potvrdil   a   Najvyšší   súd   Slovenskej   republiky   dovolanie   podané   proti uzneseniu krajského súdu odmietol. Následne okresný súd opätovne vyzval sťažovateľku na zaplatenie   súdneho   poplatku   za   dovolanie   proti   rozsudku   č.   k.   12   Co   227/2008-125 a po jeho   nezaplatení   dovolacie   konanie   zastavil.   Krajský   súd   jeho   uznesenie   potvrdil uznesením   č.   k.   4   Co   173/2012-282   z   30.   apríla   2012,   ktoré   bolo   sťažovateľke   podľa jej vlastných slov doručené 29. júna 2012. Od tohto dátumu sťažovateľka počítala lehotu na podanie sťažnosti.

2.   Ústavný   súd   vyzval   sťažovateľku   na   odstránenie   nedostatkov   jej   sťažnosti, teda aby

a) predložila splnomocnenie spĺňajúce náležitosti § 20 ods. 2 zákona Národnej rady Slovenskej republiky č. 38/1993 Z. z. o organizácii Ústavného súdu Slovenskej republiky, o konaní pred ním a o postavení jeho sudcov v znení neskorších predpisov (ďalej len „zákon o ústavnom súde“) – sťažovateľka bola zároveň poučená o možnostiach bezplatnej právnej pomoci,

b) presne označila rozhodnutie, proti ktorému jej sťažnosť smeruje, keďže v petite a prednese sťažnosti sú uvedené odlišné rozhodnutia,

c) oznámila a preukázala, že proti uzneseniu krajského súdu č. k. 4 Co 173/2012-282 z 30. apríla 2012 podala dovolanie.

V   závere   výzvy   bola   sťažovateľka   ústavným   súdom   poučená,   že   neodstránenie vytknutých   nedostatkov   bude   mať   za   následok   odmietnutie   sťažnosti   pre   nesplnenie zákonom predpísaných náležitostí v zmysle § 25 ods. 2 zákona o ústavnom súde.

3. V reakcii na výzvu ústavného súdu podala sťažovateľka Centru právnej pomoci žiadosť o poskytnutie právnej pomoci na toto konanie pred ústavným súdom, táto však bola rozhodnutím Centra právnej pomoci právoplatným najneskôr 10. augusta 2013 v celom rozsahu   zamietnutá   v   podstate   z   dôvodu   zrejmej   bezúspešnosti   uplatňovaného   práva. Sťažovateľka tak napriek výzve ústavného súdu nebola zastúpená advokátom ani jej nebol ustanovený, a neodstránila ani ďalšie vytýkané nedostatky sťažnosti.

4.   Podľa   ustanovenia   §   25   ods.   2   zákona   o   ústavnom   súde   ústavný   súd   pri predbežnom   prerokovaní   odmietne   okrem   iného   takú   sťažnosť,   ktorá   nemá   náležitosti predpísané   zákonom.   Z   odseku   3   tohto   uznesenia   je   zrejmé,   že   sťažnosť   sťažovateľky nespĺňa požiadavku predpísanú ustanovením § 20 ods. 2 zákona o ústavnom súde. Preto bolo na neverejnom zasadnutí senátu rozhodnuté tak, ako to je uvedené vo výroku. Ústavný súd pritom vzhľadom na celý obsah sťažnosti ustálil, že táto má zrejme smerovať proti rozsudku krajského súdu uvedenému v záhlaví. Citáciu rozsudku č. k. 7 Co 30/2007-121 v petite ústavný súd považuje za pisársku chybu spôsobenú (zrejme) tým, že sťažovateľka petit sťažnosti kopírovala z inej sťažnosti podanej proti uvedenému rozsudku, ktorú však ústavný súd odmietol uznesením č. k. II. ÚS 511/2011-11 už 3. novembra 2011.

5. Ďalšie odôvodnenie tohto uznesenia by vôbec nebolo potrebné (§ 25 ods. 2 tretia veta zákona o ústavnom súde), avšak ústavný súd predsa dodáva, že sťažnosť sťažovateľky by   bolo   treba   odmietnuť   aj   ako   podanú   oneskorene.   Je   totiž   zrejmé,   že   sťažovateľka proti napadnutému   rozsudku   podala   dovolanie,   avšak   zaň   nezaplatila   súdny   poplatok. Dovolacie   konanie   bolo   preto   právoplatne   zastavené   a   sťažovateľka   nepreukázala, že by napadla   dovolaním   aj   toto   zastavujúce   uznesenie,   hoci   mohla   a   mala   (porov. R 50/1997, ako aj IV. ÚS 62/03, č. 185/2003 Zbierky nálezov a uznesení ústavného súdu). Za týchto okolností podľa názoru ústavného súdu nemožno vychádzať z toho, že lehota na podanie   sťažnosti   sa   má   počítať   (odvíjať)   od   právoplatného   skončenia   dovolacieho konania,   pretože   je   zrejmé,   že   dovolací   súd   sa   k   rozhodovaniu   o   podanom   dovolaní ani nedostal. Sťažovateľka pritom sama zmarila možnosť, aby dovolací súd jej dovolanie preskúmal. Preto treba v sťažovateľkinom prípade dvojmesačnú lehotu na podanie sťažnosti (§ 53 ods. 3   zákona   o   ústavnom   súde)   počítať   od   právoplatnosti   samotného   rozsudku krajského   súdu   č.   k.   12   Co   227/2008-125   z   30.   októbra   2008.   Tento   podľa   zistenia ústavného   súdu   nadobudol   právoplatnosť   15.   decembra   2008,   teda   takmer   štyri   roky pred podaním ústavnej sťažnosti.

P o u č e n i e : Proti tomuto rozhodnutiu nemožno podať opravný prostriedok.

V Košiciach 3. októbra 2013