znak

SLOVENSKÁ REPUBLIKA

U Z N E S E N I E

Ústavného súdu Slovenskej republiky

II. ÚS 472/2014-10

Ústavný súd Slovenskej republiky na neverejnom zasadnutí 30. júla 2014 v senáte zloženom   z predsedu   Lajosa   Mészárosa   (sudca   spravodajca),   zo   sudkyne   Ľudmily Gajdošíkovej   a sudcu   Sergeja   Kohuta   predbežne   prerokoval   sťažnosť   A.   S.,   zastúpenej advokátom JUDr. Tiborom Bickom, Advokátska kancelária, Dukelská 972/7-3, Považská Bystrica, vo veci namietaného porušenia čl. 17 ods. 1 a 2 a čl. 46 ods. 1 Ústavy Slovenskej republiky, ako aj čl. 5 ods. 1 písm. a) a čl. 6 ods. 1 a 3 písm. b), c) a d) Dohovoru o ochrane ľudských   práv   a   základných   slobôd   rozsudkom   Okresného   súdu   Bratislava   II   sp.   zn. 1 T 109/2009   z 24.   novembra   2011,   uznesením   Krajského   súdu   v   Bratislave   sp.   zn. 4 To 52/2012 zo 6. septembra   2012   a uznesením   Najvyššieho súdu   Slovenskej   republiky sp. zn. 2 Tdo 27/2013 zo 4. júna 2013 a takto

r o z h o d o l :

Sťažnosť A. S.   o d m i e t a.

O d ô v o d n e n i e :

I.

Ústavnému súdu Slovenskej republiky (ďalej len „ústavný súd“) bola 12. septembra 2013 doručená sťažnosť A. S. (ďalej len „sťažovateľka“) vo veci namietaného porušenia čl. 17 ods. 1 a 2 a čl. 46 ods. 1 Ústavy Slovenskej republiky (ďalej len „ústava“), ako aj čl. 5 ods. 1 písm. a) a čl. 6 ods. 1 a 3 písm. b), c) a d) Dohovoru o ochrane ľudských práv a základných slobôd (ďalej len „dohovor“) rozsudkom Okresného súdu Bratislava II (ďalej len „okresný súd“) sp. zn. 1 T 109/2009 z 24. novembra 2011, uznesením Krajského súdu v Bratislave   (ďalej   len   „krajský   súd“)   sp.   zn.   4 To 52/2012   zo   6.   septembra   2012 a uznesením   Najvyššieho   súdu   Slovenskej   republiky   (ďalej   len   „najvyšší   súd“)   sp. zn. 2 Tdo 27/2013 zo 4. júna 2013. Sťažnosť bola podaná na poštovú prepravu 9. septembra 2013.

Zo   sťažnosti   vyplýva,   že   rozsudkom   okresného   súdu   sp.   zn.   1   T   109/2009 z 24. novembra   2011   bola   sťažovateľka   uznaná   vinnou   jednak   pokračovacím   trestným činom sprenevery podľa § 248 ods. 4 písm. c) Trestného zákona účinného do 31. decembra 2005 a tiež pokračovacím zločinom sprenevery podľa § 213 ods. 1 a 3 Trestného zákona účinného od 1. januára 2006 (ďalej len „Trestný zákon“), a to v podstate preto, že ako účtovníčka – ekonómka spoločnosti A., s. r. o. (ďalej len „poškodená“), so samostatným dispozičným právom od 10. januára 2005 do 8. júna 2005 vybrala v rôznych pobočkách S. z účtu poškodenej 1 800 000 Sk, peniaze nezaúčtovala do pokladne, ale 15. júna 2005 túto sumu   zaúčtovala   ako   pôžičku   spoločníkovi   Ing.   R.   a   peniaze   si   prisvojila   ku   škode poškodenej. Ďalej od 3. januára 2006 do 24. júla 2006 vybrala z účtu poškodenej v S. celkom   2 470 000 Sk,   tieto   nezaúčtovala   do   pokladne,   nevystavila   k   týmto   výberom príjmové pokladničné doklady do pokladne a tieto si prisvojila ku škode poškodenej. Potom v čase od 6. marca 2006 do 23. marca 2006 vybrala z účtu poškodenej v D. (ku ktorému mala spoludispozičné právo) celkom 170 000 Sk, tieto výbery nezaúčtovala do pokladne, nevystavila k nim príjmové pokladničné doklady a peniaze si prisvojila. Napokon v období od 30. januára 2006 do 30. mája 2006 vybrala z účtu poškodenej v D. celkom 340 000 Sk, tieto   výbery   nezaúčtovala   do   pokladne,   ale   ich   zaúčtovala   ako   úhradu   fiktívnych dodávateľských faktúr, pričom peniaze si ponechala.

Za uvedené skutky bol sťažovateľke uložený trest odňatia slobody v trvaní 8 rokov a 2   mesiace   so   zaradením   do   Ústavu   na   výkon   trestu   odňatia   slobody   s   minimálnym stupňom stráženia. Bola tiež zaviazaná nahradiť poškodenej škodu vo výške 158 666,93 €.

Sťažovateľka podala proti rozsudku okresného súdu odvolanie. Namietala, že nebolo absolútne   zistené,   či   vôbec   poškodenej   vznikla   škoda,   pretože   zo   znaleckého   posudku znalkyne Ing. P. a jej výpovede na hlavnom pojednávaní vyplýva, že „údajný“ schodok bol iba účtovným schodkom. Či skutočne poškodenej vznikla škoda a v akej výške, nie je možné podľa znalkyne zistiť, pretože v inkriminovanom období neboli vykonávané fyzické inventúry peňažných prostriedkov. Z výpovedí Ing. R., JUDr. B., Ing. V., Ing. B. a z ďalších dôkazov vyplýva, že účtovné doklady poškodenej neboli uzamknuté a zabezpečené proti zásahu   neoprávnených   osôb.   Preto   nebolo   možné   vylúčiť,   že   neznáma   osoba   účelovo vybrala z účtovníctva účtovné doklady, pričom ich neexistencia je štatutárnymi orgánmi poškodenej účelovo vykladaná tak, že sťažovateľka tieto nevystavila a peniaze si prisvojila. Znalkyňa Ing. P. potvrdila, že v takom prípade by vznikol účtovný schodok. Skutočnosť, že v   účtovníctve   poškodenej   sa   nenachádzali   príjmové   doklady   o   zaúčtovaní   výberov finančných čiastok z banky do pokladne, je účelovo vykladaná v neprospech sťažovateľky, pretože ani znalkyňa Ing. P., ale ani napr. Ing. V. ako ekonóm nevedeli uviesť, kto mal tento doklad vystaviť, pričom Ing. V. dokonca uviedol, že ak vybral peniaze z banky a odovzdal ich sťažovateľke na zaúčtovanie do pokladne, o odovzdaných peniazoch si nepýtal žiaden doklad a tento ani nedostal. Ing. V. dokonca uviedol, že takýto doklad sa nevystavuje. Pochybnosti o tom, či sťažovateľka vôbec mohla vyberať peniaze prostredníctvom Grid karty vniesol do veci práve Ing. R., ktorý kartu osobne prevzal v banke a u neho sa aj našla v stole. Nie je žiaden doklad o tom, kto a kedy sťažovateľke kartu odovzdal, ale ani o tom, kedy a komu ju vrátila. Operácie vykonané v banke v súvislosti s výbermi sú definované tak, že boli vykonané osobou, na ktorú bola karta vystavená. To ale nedokazuje, že operácia bola naozaj vykonaná touto osobou. Vážne pochybnosti vyplynuli aj zo spôsobu účtovania v programe Money S3, lebo do tohto programu mohli vstupovať aj iné osoby s možnosťou vykonať hocijaké úkony. Ing. R. nepoprel, že mal z titulu pôžičiek vybrané peniaze v sume cca 28 000 000 Sk. Nebolo teda preukázané, že by sťažovateľka fiktívne vykázala na neho pôžičky, ktoré neprevzal.

Uznesením krajského súdu sp. zn. 4 To 52/2012 zo 6. septembra 2012 bolo odvolanie sťažovateľky   proti   rozsudku   okresného   súdu   zamietnuté.   Krajský   súd   sa   vôbec nevysporiadal s jej námietkami. Odôvodnenie uznesenia je iba veľmi formálne, pričom bez konkrétneho   zamerania   poukazuje na   účelovo   z kontextu   vytrhnuté   dôkazy.   Pôsobí   tak zjavne   arbitrárne.   Krajský   súd   sa   prakticky   vôbec   nezaoberal   nezákonnosťou   výroku o náhrade škody, a to zo základného hľadiska, či vôbec poškodenej vznikla škoda a v akej výške, ako aj veľmi rozporným tvrdením štatutárnych zástupcov o výške škody, keďže z notárskej   zápisnice   o   uznaní dlhu   z   30.   októbra   2006   vyplýva,   že   sťažovateľka   mala poškodenej   odcudziť   5 000   000   Sk,   hoci z rozsudku   okresného   súdu   vyplýva,   že mala spreneveriť 158 666,93 €.

Proti uzneseniu krajského súdu podala sťažovateľka dovolanie, a to pre porušenie jej práva na obhajobu a na spravodlivý proces, ako aj pre nesprávne právne posúdenie veci. Zdôraznila neexistenciu skutkových zistení dokazujúcich, že sa trestnej činnosti dopustila, ako aj arbitrárnosť rozhodnutí nižších súdov v tom, že sa tieto absolútne nezapodievali jej výhradami a svoje rozhodnutia nedostatočne odôvodnili, resp. neodôvodnili vôbec v tom smere, že sa vytýkanými výhradami nezaoberali.

Uznesením najvyššieho súdu sp. zn. 2 Tdo 27/2013 zo 4. júna 2013 bolo dovolanie odmietnuté s odôvodnením, že napadnuté rozhodnutia boli zákonné, skutok bol správne právne posúdený, pričom najvyšší súd nemôže vykonané dôkazy sám hodnotiť, a to aj napriek   tomu,   že   sťažovateľka   v   dovolaní   výslovne   uviedla,   že   si   je   tejto   skutočnosti vedomá a nežiada, aby najvyšší súd vykonané dôkazy znova hodnotil.

Podľa sťažovateľky vo veci neexistujú skutkové zistenia, na ktorých by mohlo byť založené odsudzujúce rozhodnutie a uložený taký prísny nepodmienečný trest, ako v danom prípade. Dôvody, pre ktoré Ing. R. ako konateľ poškodenej podal na sťažovateľku trestné oznámenie, táto jasne a logicky ozrejmila. Bolo potrebné jednoznačne a bez akýchkoľvek pochybností preukázať, že si prisvojila peniaze poškodenej. To však vykonanými dôkazmi preukázané   nebolo,   ba   vykonané   dôkazy   to   dokonale   vyvrátili.   Nebolo   zistené,   že   by sťažovateľka   nadobudla   hocijaký   hodnotnejší   majetok,   nezistili   sa   žiadne   jej   účty s akýmikoľvek   sumami,   ktoré   by   nevedela   vysvetliť,   ale   najmä   nebolo   zisťované a preukázané, z akého dôvodu by tak vôbec mala konať. Zo žiadneho vykonaného dôkazu nevyplýva,   že   by   si   prisvojila   z peňazí   poškodenej   čo   i   len   jednu   korunu.   Zodpovedá skutočnosti,   že   počas   obdobia,   keď   u poškodenej   pracovala,   nikto   z   jej   nadriadených nevykonal fyzickú kontrolu v pokladni, ktorú istý čas mala na starosti. K tomu obdobiu poukazuje   sťažovateľka   najmä   na   zistený   fakt,   podľa   ktorého   od   januára   2005   do 11. februára 2005 vykonávala funkciu pokladníčky Š., od 11. februára 2005 do 10. augusta 2005   E.   A.   a   od   11.   augusta   2005   do   26.   júla   2006   vykonávala   funkciu   pokladníčky sťažovateľka. Nezodpovedá preto pravde obžalobné a rozsudočné tvrdenie, že počas celého obdobia od januára 2005 do konca júla 2006 vykonávala sťažovateľka funkciu pokladníčky. Najdôležitejšou   skutočnosťou   je   znalecký   posudok   Ing. P.   a   jej   výpoveď   na   hlavnom pojednávaní, z ktorej jednoznačne vyplýva, že vzhľadom na to, že u poškodenej nebola vykonávaná inventarizácia pokladne a chýba veľká časť účtovných dokladov, nie je možné zistiť, či peniaze skutočne chýbali a v akej sume, pretože schodok vypočítaný znalkyňou je len účtovným schodkom. Dôležité je aj to, že znalkyňa mala účelovo odpovedať iba na otázku, či boli peniaze zaúčtované do pokladne. Nebola jej teda uložená povinnosť zisťovať použitie   týchto   peňazí.   Znalkyňa   na   hlavnom   pojednávaní   uviedla,   že   ak   by   mala posudzovať výdavky, bol by výsledok jej zistení iný. Nikto z vypočutých svedkov, ktorí nemali   žiaden   dôvod   vypovedať   v   prospech   sťažovateľky,   nevedeli   uviesť   a   ani   inak nevedeli   dokázať,   že   spreneverila   čo   i   len   korunu.   Usvedčujúce   časti   ich   výpovedí   sú založené   výslovne   iba   na   ich   subjektívnom   hodnotení   bez   akejkoľvek   usvedčujúcej hodnoty.   Čo   sa   týka   chýbajúcich   účtovných   dokladov,   sťažovateľka   zdôrazňuje,   že v kancelárii, v ktorej sedela, sedeli aj zamestnanci iných spoločností (podliehajúci Ing. R.) a táto nebola uzamknutá, preto nebol problém, aby „hocikto   hocičo“   z účtovnej agendy poškodenej vybral. Znalkyňa Ing. P. uviedla, že práve preto, že chýbajú doklady, vznikol v účtovníctve   poškodenej   účtovný   schodok.   Nemenej   dôležitý   je   aj   prístup   iných nekompetentných   osôb   do   programu   Money   S3,   v   ktorom   bolo   vedené   účtovníctvo poškodenej.

Na základe nejestvujúcich dôkazov a skutkových zistení všeobecné súdy nesprávne ustálili   skutok,   ktorého   sa   mala   sťažovateľka   dopustiť,   pričom   tento   skutok   nesprávne právne posúdili.

Čo sa týka výroku o náhrade škody, je podstatné, že povinnosť vec správne právne posúdiť sa vzťahuje aj na použitie iných právnych predpisov, ako sú trestnoprávne predpisy. V   danom   prípade   je   povinnosť   nahradiť   škodu   poškodenej   upravená   v   Občianskom zákonníku.   Vzhľadom   na   absolútnu   nepreukázateľnosť   toho,   že   sťažovateľka   spôsobila poškodenej škodu, treba za protiústavný považovať aj výrok o náhrade škody.

Spôsobom   porušujúcim   základné   práva   a   slobody   bola   sťažovateľka   pozbavená slobody a ku dňu podania sťažnosti sa už 1 rok nachádzala vo výkone dlhodobého trestu odňatia slobody. Už pred nástupom do výkonu trestu bola nútená vzhľadom na ohrozenie na živote domáhať sa ochrany polície, čomu bolo vyhovené a bola zaradená do programu svedkov.   Bola   tým   vytrhnutá   z   normálneho spôsobu   života,   boli   pretrhnuté   jej   rodinné vzťahy a zväzky, bola zničená jej pracovná kariéra a jej uplatnenie. Uvedené skutočnosti sú dôvodom na priznanie finančného zadosťučinenia v sume 200 000 €.

Sťažovateľka   navrhuje   vydať   nález,   ktorým   by   ústavný   súd   vyslovil   porušenie označených článkov ústavy a dohovoru v konaniach vedených okresným súdom pod sp. zn. 1 T 109/2009, krajským súdom pod sp. zn. 4 To 52/2012 a najvyšším súdom pod sp. zn. 2 Tdo 27/2013 s tým, aby boli rozsudok okresného súdu z 24. novembra 2011, uznesenie krajského súdu zo 6. septembra 2012 a uznesenie najvyššieho súdu zo 4. júna 2013 zrušené a sťažovateľka bola ihneď prepustená z výkonu trestu odňatia slobody na slobodu. Domáha sa tiež priznania primeraného finančného zadosťučinenia vo výške 200 000 € od okresného súdu   a krajského   súdu.   Napokon   požaduje   náhradu   trov   právneho   zastúpenia   vo   výške 331,12 €.

II.

Z uznesenia krajského súdu sp. zn. 4 To 52/2012 zo 6. septembra 2012 vyplýva, že ním   bolo   zamietnuté   odvolanie   sťažovateľky   proti   rozsudku   okresného   súdu   sp.   zn. 1 T 109/2009 z 24. novembra 2011. Podľa názoru krajského súdu okresný súd správne zistil a ustálil skutkový stav tak, ako je uvedený v skutkových vetách výrokovej časti rozsudku. V odôvodnení   rozsudku   podrobne   a   jasne   vyložil,   ktoré   skutočnosti   vzal   za   dokázané, o ktoré   dôkazy   svoje   skutkové   zistenia   oprel,   existenciu   ktorých   skutočností   pokladal so zreteľom na výsledky vykonaného dokazovania za vylúčenú alebo pochybnú a akými úvahami sa spravoval pri hodnotení dôkazov. Z odôvodnenia rozsudku je tiež zrejmé, ako sa okresný súd vyrovnal s obhajobou sťažovateľky a akými právnymi úvahami sa spravoval pri posudzovaní jej konania v otázke viny a trestu. I krajský súd má vinu sťažovateľky za jednoznačne preukázanú. Napriek tomu, že sťažovateľka poprela spáchanie skutkov, jej obhajobné   tvrdenia   sú   neprijateľné,   keďže   z   vykonaného   dokazovania   je   zrejmé,   že rozkrádanie   finančných   prostriedkov   patriacich   poškodenej   vykonávala   výlučne sťažovateľka a nikto iný, pričom rozkrádanie zakrývala spôsobom opísaným v skutkovej vete   a   zároveň   spôsobila   na   majetku   poškodenej   značnú   škodu.   V   tomto   smere   treba poukázať na svedecké výpovede Ing. R., JUDr. B., Ing. V., W., B. a Š., ako aj na znalecký posudok   Ing.   P.,   pričom   nemožno   prehliadnuť   ani   rozsiahly   spisový   materiál zadokumentovaný vo vyšetrovacom spise. Z týchto dôkazných prostriedkov je zrejmé, že finančné prostriedky z účtov poškodenej vyberala sťažovateľka ako účtovníčka, mala ich po výbere z banky vo svojej dispozícii a neurobila v súvislosti s nimi základný účtovný úkon, ktorým   je   ich   zaúčtovanie   do   pokladne   poškodenej,   lebo   tieto   zaúčtovala   ako   fiktívnu pôžičku   pre Ing.   R.   alebo ich   nezaúčtovala vôbec,   prípadne ich   zaúčtovala ako úhradu fiktívnej, resp. už predtým uhradenej faktúry, a takýmto spôsobom zakrývala rozkrádanie zverených   finančných   prostriedkov.   Predmetné   výbery   z   banky   vykonala   výlučne sťažovateľka, pričom bola jedinou účtovníčkou poškodenej a nikto iný nemohol vykonávať účtovné   operácie   v účtovnom   programe.   Pokiaľ   znalkyňa   Ing.   P.   konštatovala,   že   ňou zistený   schodok   bol   iba   účtovný   a   že   v   účtovníctve   nenašla   exaktný   dôkaz,   že   si sťažovateľka   prisvojila   nejaké   peniaze,   treba   uviesť,   že   okresný   súd   hodnotí   znalecký posudok   voľne   ako   každý   iný   dôkaz   (nemôže   ho   hodnotiť   iba   izolovane),   pričom v posudzovanej veci výrok o vine sťažovateľky nevychádzal výlučne iba z tohto dôkazného prostriedku, ale sa opieral aj o ďalšie dôkazy, ktoré tvorili vo svojom súhrne (vrátane aj tohto znaleckého dokazovania) ničím nenarušenú a uzavretú sústavu dôkazov vzájomne sa doplňujúcich a na seba nadväzujúcich, ktoré v celku zhodne a spoľahlivo preukazujú všetky okolnosti žalovaných skutkov a usvedčujú z ich spáchania výlučne sťažovateľku, pričom sú v takom príčinnom vzťahu k dokazovanej skutočnosti, že z nich možno vyvodiť iba jeden jediný   záver   so súčasným   vylúčením   možnosti   akéhokoľvek   iného záveru.   Okresný   súd nepochybil ani v časti ustálenia právnej kvalifikácie protiprávneho konania sťažovateľky, ale ani pri rozhodovaní o druhu a výmere trestu. Správny je aj výrok o povinnosti nahradiť škodu. Sťažovateľka na jednej strane poukázala na nadbytočnosť tohto výroku vzhľadom na existenciu notárskej zápisnice o uznaní dlhu, ale tiež spochybnila túto notársku zápisnicu s tým, že k jej podpísaniu došlo proti jej vôli na základe fyzického a psychického nátlaku zo strany ďalších osôb. Pokiaľ v adhéznom konaní bol poškodenou riadne a včas uplatnený nárok   na   náhradu   škody,   je   súd   povinný   súčasne   s   výrokom   o   vine   rozhodnúť   aj o povinnosti   nahradiť   spôsobenú   škodu.   O   nároku   poškodenej   nebolo   rozhodnuté v občianskom súdnom konaní alebo v inom príslušnom konaní.

Z uznesenia najvyššieho súdu sp. zn. 2 Tdo 27/2013 zo 4. júna 2013 vyplýva, že ním bolo   odmietnuté   dovolanie   sťažovateľky   proti   uzneseniu   krajského   súdu   sp.   zn. 4 To 52/2012   zo   6.   septembra   2012.   Podľa   názoru   najvyššieho   súdu   sťažovateľkou uplatnený dôvod dovolania podľa § 371 ods. 1 písm. c) Trestného poriadku vyžaduje, aby bolo zásadným spôsobom porušené právo na obhajobu. Nemožno úspešne podať dovolanie z tohto dôvodu   na tom podklade, že sa návrhu na vykonanie dokazovania nevyhovelo. Sťažovateľka a jej obhajca toto právo neuplatnili v určených prípadoch. Podané návrhy na doplnenie dokazovania boli okresným súdom akceptované a navrhnutí svedkovia boli vypočutí. Sťažovateľka pod dovolací dôvod podľa § 371 ods. 1 písm. c) Trestného poriadku zaradila jej vlastné hodnotenie dôkazov a výčitku okresnému súdu a krajskému súdu za to, že   sa   s   dôkazmi,   najmä   vo   vzťahu   k   znaleckým   posudkom,   nesprávne   vysporiadali a nezisťovali,   či   peniaze   u   poškodenej   chýbali.   V   tejto   súvislosti   treba   uviesť,   že   za porušenie práva na obhajobu podľa § 371 ods. 1 písm. c) Trestného poriadku nemožno považovať obsah a rozsah vlastnej úvahy orgánu činného v trestnom konaní alebo súdu o voľbe použitých dôkazných prostriedkov pri plnení povinností podľa § 2 ods. 10 a 11 Trestného poriadku. Ak by záver orgánu činného v trestnom konaní alebo súdu urobený v zmysle § 2 ods. 12 Trestného poriadku (orgány činné v trestnom konaní a súd hodnotia dôkazy získané zákonným spôsobom podľa svojho vnútorného presvedčenia založeného na starostlivom uvážení všetkých okolností prípadu jednotlivo i v ich súhrne nezávisle od toho, či ich obstaral súd, orgány činné v trestnom konaní alebo niektorá zo strán) o tom, že určitú skutkovú okolnosť považuje za dokázanú a že ju nebude overovať ďalšími dôkazmi, zakladal opodstatnenosť dôvodu dovolania podľa § 371 ods. 1 písm. c) Trestného poriadku, odporovalo by to viazanosti dovolacieho súdu zisteným skutkovým stavom v zmysle § 371 ods. 1 písm. i) Trestného poriadku, ktorá vyjadruje zásadu, že účelom dovolacieho konania je   posudzovanie   právnych   otázok,   a   nie   posudzovanie   správnosti   a   úplnosti   zistenia skutkového stavu. Druhým dovolacím dôvodom uplatneným sťažovateľkou je ustanovenie § 371 ods. 1 písm. i) Trestného poriadku (rozhodnutie je založené na nesprávnom právnom posúdení   zisteného   skutku   alebo   na   nesprávnom   použití   iného   hmotnoprávneho ustanovenia), pričom správnosť a úplnosť zisteného skutku dovolací súd nemôže skúmať a meniť. Dovolací súd hodnotí skutkový stav pri rozhodovaní o dovolaní opierajúcom sa o dovolací dôvod uvedený v § 371 ods. 1 písm. i) Trestného poriadku len z toho hľadiska, či skutok alebo iná okolnosť skutkovej povahy boli správne právne posúdené. Z tohto pohľadu hodnotí aj skutočnosť, či skutok, z ktorého bola sťažovateľka uznaná za vinnú, bol v tzv. skutkovej vete rozsudku okresného súdu vymedzený tak, aby zodpovedal znakom skutkovej podstaty príslušných trestných činov. Tento dovolací dôvod pripúšťa iba právne námietky vo vzťahu ku skutkovému stavu zistenému všeobecnými súdmi nižších stupňov. Podstata správnej právnej kvalifikácie je, že skutok ustálený v pôvodnom konaní, ktorého správnosť a úplnosť dovolací súd nemôže skúmať a meniť, bol subsumovaný (podradený) pod správnu skutkovú podstatu trestného činu uvedenú v osobitnej časti Trestného zákona. Len opačný prípad (nesprávna subsumpcia) odôvodňuje naplnenie dovolacieho dôvodu   podľa § 371 ods. 1 písm. i) Trestného poriadku. Správnosť a úplnosť zisteného skutkového stavu je teda dovolací   súd   povinný   prezumovať.   Sťažovateľkou   uplatnené   argumenty   odôvodňujúce nesprávnosť právneho posúdenia žalovaných skutkov odvodené od vlastného hodnotenia vykonaných dôkazov, bez zohľadnenia skutkových zistení a záverov všeobecných súdov v pôvodnom konaní spolu s poukazom na nepresvedčivosť obsahu dôkazov a tendenčnosť nositeľov dôkazov (výpovedí svedkov), predstavujú len namietanie skutkových zistení, čo je v dovolacom konaní neprípustné. V dovolacom konaní sa nemožno úspešne domáhať revidovania   vyhodnotenia   dôkazov,   čo   sa   týka   výberov   finančných   prostriedkov sťažovateľkou   z   bánk,   prehodnotenia   dôkazov   o   nepoužití   vybraných   finančných prostriedkov v prospech poškodenej, či iného pohľadu sťažovateľky na hodnotenie záverov znaleckých posudkov oproti vyhodnoteniu dôkazov okresným súdom a krajským súdom v rozpore   s   odlišnou   predstavou   sťažovateľky.   Podstatou   tejto   časti   dovolania   je   teda evidentne snaha dosiahnuť, aby dovolací súd prehodnotil vykonané dôkazy a na základe ich iného hodnotenia dospel k iným, odlišným skutkovým záverom než okresný súd a krajský súd.

Uznesenie najvyššieho súdu sp. zn. 2 Tdo 27/2013 zo 4. júna 2013 bolo obhajcovi sťažovateľky (podľa dátumovej pečiatky) doručené 16. júla 2013.

III.

Podľa čl. 127 ods. 1 ústavy ústavný súd rozhoduje o sťažnostiach fyzických osôb alebo právnických osôb, ak namietajú porušenie svojich základných práv alebo slobôd alebo ľudských   práv   a   základných   slobôd   vyplývajúcich   z   medzinárodnej   zmluvy,   ktorú Slovenská republika ratifikovala a bola vyhlásená spôsobom ustanoveným zákonom, ak o ochrane týchto práv a slobôd nerozhoduje iný súd.

Ústavný   súd   podľa   §   25   ods.   1   zákona   Národnej   rady   Slovenskej   republiky č. 38/1993 Z. z. o organizácii Ústavného súdu Slovenskej republiky, o konaní pred ním a o postavení   jeho   sudcov   v   znení   neskorších   predpisov   (ďalej   len   „zákon   o   ústavnom súde“)   každý   návrh   predbežne   prerokuje   na   neverejnom   zasadnutí   bez   prítomnosti navrhovateľov. Pri predbežnom prerokovaní každého návrhu ústavný súd skúma, či dôvody uvedené v § 25 ods. 2 zákona o ústavnom súde nebránia jeho prijatiu na ďalšie konanie. Podľa tohto ustanovenia návrhy vo veciach, na ktorých prerokovanie nemá ústavný súd právomoc, návrhy, ktoré nemajú náležitosti predpísané zákonom, neprípustné návrhy alebo návrhy podané niekým zjavne neoprávneným, návrhy podané oneskorene, ako aj návrhy zjavne neopodstatnené môže ústavný súd na predbežnom prerokovaní odmietnuť uznesením bez ústneho pojednávania.

Na rozhodnutie o tej časti sťažnosti, ktorá smeruje proti konaniu vedenému okresným súdom pod sp. zn. 1 T 109/2009, nie je daná právomoc ústavného súdu.

Ako   to   vyplýva   z   citovaného   čl.   127   ods.   1   ústavy,   právomoc   ústavného   súdu poskytovať ochranu základným právam a slobodám je daná iba subsidiárne, teda len vtedy, keď o ochrane týchto práv a slobôd nerozhodujú všeobecné súdy.

Proti rozsudku   okresného súdu sp. zn. 1 T 109/2009 z 24. novembra 2011 bolo prípustné odvolanie ako riadny opravný prostriedok, a preto právomoc poskytnúť ochranu označeným   právam   sťažovateľky   podľa   ústavy   a   dohovoru   mal   krajský   súd   v   rámci odvolacieho konania. Tým je zároveň vylúčená v uvedenom rozsahu právomoc ústavného súdu. Treba tiež dodať, že sťažovateľka právo podať odvolanie aj využila.

Zvyšnú časť sťažnosti treba považovať za zjavne neopodstatnenú.

O   zjavnej   neopodstatnenosti   návrhu   možno   hovoriť   vtedy,   keď   namietaným postupom a rozhodnutím orgánu štátu nemohlo vôbec dôjsť k porušeniu toho základného práva alebo slobody, ktoré označil navrhovateľ, a to buď pre nedostatok vzájomnej príčinnej súvislosti medzi označeným postupom orgánu štátu a základným právom alebo slobodou, porušenie ktorých sa namietalo, prípadne z iných dôvodov. Za zjavne neopodstatnený návrh preto   možno   považovať   ten,   pri   predbežnom   prerokovaní   ktorého   ústavný   súd   nezistil žiadnu možnosť porušenia označeného základného práva alebo slobody, reálnosť ktorej by mohol   posúdiť   po   jeho   prijatí   na   ďalšie   konanie   (m.   m.   I.   ÚS   66/98,   I.   ÚS   110/02, I. ÚS 88/07).

Podľa   konštantnej   judikatúry   ústavný   súd   nie   je   súčasťou   systému   všeobecných súdov,   ale   podľa   čl.   124   ústavy   je   nezávislým   súdnym   orgánom   ochrany   ústavnosti. Pri uplatňovaní tejto právomoci ústavný súd nie je oprávnený preskúmavať a posudzovať ani   právne   názory   všeobecného   súdu,   ani   jeho   posúdenie   skutkovej   otázky.   Úlohou ústavného súdu totiž nie je zastupovať všeobecné súdy, ktorým predovšetkým prislúcha interpretácia   a   aplikácia   zákonov.   Úloha   ústavného   súdu   sa   obmedzuje   na   kontrolu zlučiteľnosti   účinkov   takejto   interpretácie   a   aplikácie   s   ústavou   alebo   kvalifikovanou medzinárodnou   zmluvou   o   ľudských   právach   a   základných   slobodách.   Posúdenie   veci všeobecným súdom sa môže stať predmetom kritiky zo strany ústavného súdu iba v prípade, ak   by   závery,   ktorými   sa   všeobecný   súd   vo   svojom   rozhodovaní   riadil,   boli   zjavne neodôvodnené alebo arbitrárne. O arbitrárnosti (svojvôli) pri výklade a aplikácii zákonného predpisu všeobecným súdom by bolo možné uvažovať len v prípade, ak by sa tento natoľko odchýlil od znenia príslušných ustanovení, že by zásadne poprel ich účel a význam (mutatis mutandis I. ÚS 115/02, I. ÚS 12/05, I. ÚS 352/06).  

Jadrom sťažnosti je námietka sťažovateľky, podľa ktorej vykonané dôkazy neboli okresným súdom a krajským súdom správne vyhodnotené, pretože v skutočnosti pri ich komplexnom   hodnotení bolo   potrebné dospieť   k záveru, že   k   spáchaniu   trestného činu nedošlo   najmä   preto,   že   sa   nepreukázala   existencia   škody.   To   zároveň   zakladá   podľa sťažovateľky   aj   nesprávne   hmotnoprávne   posúdenie   veci,   a   to   tak   v   otázke   viny sťažovateľky, ako aj čo do jej povinnosti nahradiť škodu.

V   súvislosti   s   dovolacím   konaním   vedeným   najvyšším   súdom   pod   sp.   zn. 2 Tdo 27/2013 považuje ústavný súd ako rozhodujúce, že prípustnosť dovolania z dôvodu nesprávneho   a   neúplného   zistenia   skutkového   stavu   je   výslovne   vylúčená   v zmysle ustanovenia   §   371   ods.   1   písm.   i)   Trestného   poriadku,   ako   na   to   v   podrobnom a presvedčivom odôvodnení poukazuje najvyšší súd. S tým úzko súvisí, že aj namietané porušenie obhajobných práv sťažovateľky je založené rovnako na jej odlišnom hodnotení vykonaného dokazovania, a preto rovnako nemôže zakladať prípustnosť dovolania. Takisto je   presvedčivý   aj   záver   najvyššieho   súdu,   podľa   ktorého   nemožno   za   nesprávne hmotnoprávne posúdenie veci v zmysle § 371 ods. 1 písm. i) Trestného poriadku považovať to,   že   predmetom   právneho   posúdenia   bol   nesprávne   zistený   skutkový   stav,   ako   sa domnieva sťažovateľka. To sa vzťahuje aj na výrok o náhrade škody, ktorý sťažovateľka namieta tiež z dôvodu, že podľa nej v skutočnosti žiadna škoda nevznikla.

V   súvislosti   s   odvolacím   konaním   vedeným   krajským   súdom   pod   sp.   zn. 4 To 52/2012   považuje ústavný   súd   argumentáciu   krajského   súdu   v   spojení   so   závermi okresného   súdu   za   úplnú,   vyčerpávajúcu   a   dostatočne   presvedčivú.   Žiadne   známky arbitrárnosti či zjavnej neodôvodnenosti v nich nenašiel. Skutočnosť, že sa sťažovateľka s týmito   závermi   nestotožňuje,   nemôže   sama   osebe   znamenať   porušenie   označených článkov ústavy a dohovoru.

Krajský   súd   jednoznačne   poukazuje   na   to,   že   komplexným   vyhodnotením vykonaných dôkazov sa dospelo k záveru o tom, že poškodenej vznikla škoda a že peňažné čiastky vytvárajúce škodu si sťažovateľka prisvojila.

Ako   relevantný   sa   javí   argument   sťažovateľky,   podľa   ktorého   znalkyňa   Ing. Pe. dostala účelovo za úlohu zodpovedať iba otázku, či boli peniaze zaúčtované do pokladne, teda nebola jej uložená povinnosť zisťovať použitie týchto peňazí, pričom znalkyňa mala na hlavnom pojednávaní uviesť, že ak by posudzovala aj výdavky, bol by výsledok jej zistení iný.

Sťažovateľka vo svojej sťažnosti zrejme poukazuje na to, že v prípade skúmania otázky,   aké výdavky   boli z pokladne   v   hotovosti   podľa   účtovných   dokladov   uhradené, mohlo by sa odkryť, že účtovnými dokladmi preukázané hotové výdavky prevyšujú sumu hotovostných   príjmov   do pokladne   vykazovaných   účtovnými   dokladmi.   Inými   slovami, komplexnou kontrolou by sa dalo preukázať, že v pokladni muselo byť v skutočnosti väčšie množstvo   peňažnej   hotovosti,   než   aké   vyplýva   z   účtovných   dokladov,   pretože   inak   by nebolo   možné   realizovať   hotovostné   výplaty   z   pokladne   v   takej   výške,   aká   vyplýva z účtovných dokladov.

Z pohľadu ústavného súdu treba v tejto súvislosti predovšetkým konštatovať, že po hypotetickom   doplnení   znaleckého   dokazovania   výsledkom   už   uvedenej   úvahy sťažovateľky   by   mohol   byť nielen   záver,   podľa   ktorého   v   pokladni   musela   byť väčšia hotovosť, než aká vyplývala z účtovných dokladov, ale rovnako aj záver, podľa ktorého účtovne   vykazované   množstvo   hotovosti   v   pokladni   postačovalo   pre   realizáciu   účtovne doložených   hotovostných   platieb.   Kým   prvý   záver   by   bol   jednoznačne   v   prospech sťažovateľky, zatiaľ druhý záver by dával skôr za pravdu obžalobe.

Za podstatnú treba v danej súvislosti považovať tú okolnosť, že z vlastných tvrdení sťažovateľky, ale ani z listinných dôkazov, ktoré ústavnému súdu predložila, nevyplýva, že by požiadala o doplnenie znaleckého posudku znalkyne Ing. P. v tom smere, aby tejto bola daná úloha skúmať aj hotovostné výdavky z pokladne. Za takéhoto stavu sa argumentácia sťažovateľky v konečnom dôsledku nejaví ako presvedčivá.  

Napokon   treba   poznamenať,   že   ústavný   súd   nie   je   „skutkovým   súdom“,   sám dokazovanie spravidla nevykonáva, a nie je preto ani oprávnený do skutkových záverov všeobecných súdov (okrem už uvedených prípadov) zasahovať.

Berúc do úvahy uvedené skutočnosti, ústavný súd rozhodol podľa § 25 ods. 2 zákona o ústavnom súde tak, ako to vyplýva z výroku tohto uznesenia.

P o u č e n i e : Proti tomuto rozhodnutiu nemožno podať opravný prostriedok.

V Košiciach 30. júla 2014