znak

SLOVENSKÁ REPUBLIKA

U Z N E S E N I E

Ústavného súdu Slovenskej republiky

II. ÚS 472/2013-29

Ústavný súd Slovenskej republiky na neverejnom zasadnutí senátu 3. októbra 2013 predbežne   prerokoval   sťažnosť   Ing.   V.   K.   a   Ing.   H.   K.,   obaja   bytom   K.,   zastúpených advokátom JUDr. A. T., K., vo veci namietaného porušenia čl. 12 ods. 1 a 2, čl. 46 ods. 1, čl. 48 ods. 2 v spojení s čl. 2 ods. 2, čl. 144 ods. 1 a čl. 154c Ústavy Slovenskej republiky, čl. 36 ods. 1, čl. 38 ods. 2 v spojení s čl. 3 ods. 1 Listiny základných práv a slobôd, čl. 6 ods. 1,   čl. 13   a   čl.   14 Dohovoru   o   ochrane   ľudských   práv   a   základných   slobôd,   čl.   1 Protokolu č. 12 k Dohovoru o ochrane ľudských práv a základných slobôd v spojení s čl. 1 Dohovoru   o ochrane   ľudských   práv   a   základných   slobôd   uznesením   Okresného   súdu Košice I č. k. 31 K 13/2009-457 z 13. marca 2012 a takto

r o z h o d o l :

Sťažnosť Ing. V. K. a Ing. H. K. o d m i e t a   ako zjavne neopodstatnenú.

O d ô v o d n e n i e :

I.

Skutkový stav a obsah sťažnosti

1. Ústavnému súdu Slovenskej republiky (ďalej len „ústavný súd“) bola 23. mája 2012   doručená   sťažnosť   Ing.   V.   K.   (ďalej   len   „sťažovateľ“)   a   Ing.   H.   K.   (ďalej   len „sťažovateľka“, spolu len „sťažovatelia“), ktorou   namietajú porušenie práva na rovnosť v právach   a   zákazu   diskriminácie   zaručených   v   čl.   12   ods.   1   a   2   Ústavy   Slovenskej republiky (ďalej len „ústava“), základného práva na súdnu ochranu zaručeného v čl. 46 ods. 1 ústavy, základného práva na prerokovanie veci v ich prítomnosti a na vyjadrenie sa k vykonaným dôkazom zaručeného v čl. 48 ods. 2 ústavy, všetko v spojení s čl. 2 ods. 2, čl. 144 ods. 1 a čl. 154c ústavy, ďalej obsahovo totožných práv zaručených v čl. 36 ods. 1 a čl. 38 ods. 2 v spojení s čl. 3 ods. 1 Listiny základných práv a slobôd (ďalej len „listina“), ako aj práva na spravodlivé súdne konanie zaručeného v čl. 6 ods. 1 Dohovoru o ochrane ľudských   práv   a   základných   slobôd   (ďalej   len   „dohovor“),   práva   na   účinný   opravný prostriedok   zaručeného   v   čl.   13   dohovoru   a   zákazu   diskriminácie   zaručeného   v   čl.   14 dohovoru a v čl. 1 Protokolu č. 12 k dohovoru, všetko v spojení s čl. 1 dohovoru uznesením Okresného súdu Košice I (ďalej len „okresný súd“) č. k. 31 K 13/2009-457 z 13. marca 2012.

2.   Z obsahu   sťažnosti   a jej   príloh,   ako   aj   z listín   vyžiadaných   ústavným   súdom v rámci   prípravy   predbežného   prerokovania   sťažnosti   (zápisnica   zo   schôdze   veriteľov z 1. marca 2012 a prihláška pohľadávky č. 1) bol zistený tento skutkový stav:

2.1   Sťažovateľ   je   od   20.   júna   2009   zapísaný   v   obchodnom   registri   ako   jediný spoločník spoločnosti F., s. r. o. (ďalej len „úpadca“), a od 30. decembra 1998 bol jej zamestnancom.   Sťažovateľka   je   jeho   manželka   a   od   22.   januára   1999   bola   tiež zamestnankyňou úpadcu.

2.2   Na   návrh   Slovenskej   republiky,   zastúpenej   Daňovým   úradom   Košice   II   bol na úpadcu uznesením okresného súdu č. k. 31 K 13/2009-155 z 10. júla 2009 vyhlásený konkurz. Ďalším veriteľom, ktorého existenciu okresný súd zistil, bol Colný úrad Košice (ďalej len „colný úrad“). Na odvolanie úpadcu vyhlásenie konkurzu potvrdil aj Krajský súd v Košiciach uznesením č. k. 2 CoKR 3/2009-228 zo 16. septembra 2009. Sťažnosť proti tomuto   uzneseniu   bola   odmietnutá   uznesením   ústavného   súdu   č.   k.   I.   ÚS   29/2010-38 z 27. januára 2010.

2.3 Do vyhláseného konkurzu na úpadcu si prihlásili svoje pohľadávky okrem iného aj títo veritelia:

a) colný úrad – pohľadávku v celkovej sume 1 608 670,10 € z titulu colného dlhu vymeraného rozhodnutím colného úradu z 22. novembra 2002 (v spojení s rozhodnutím odvolacieho orgánu), ktorý vznikol „podľa § 397 ods. 6 zákona č. 238/2001 Z. z. Colný zákon...,   t.   j.   nezákonným   odňatím   tovaru,   ktorý   podlieha   dozorným   platbám,   colnému dohľadu“ a k nemu prislúchajúcich úrokov z omeškania,

b) sťažovateľ – pohľadávky v celkovej sume 484 064,37 € (a ďalšie podmienené pohľadávky v sume 711 086,69 €) vzniknuté z rôznych zmluvných vzťahov k spoločnosti (medzi nimi pracovný pomer a príkazná zmluva) a k nim prislúchajúce príslušenstvo,

c) sťažovateľka – pohľadávku v celkovej sume 59 047,72 € vzniknutú z pracovného pomeru k úpadcovi a prislúchajúce príslušenstvo.

Sťažovatelia   zároveň   podali   správcovi   podstaty   úpadcu   podnet,   aby   pohľadávku colného   úradu   poprel.   Jedným   z   dôvodov   popretia   mala   byť   neexistujúca   aktívna legitimácia colného úradu, keďže veriteľom (oprávneným) z colného dlhu je štát a colný úrad môže len konať v jeho mene. Colný úrad taktiež nemá ani vlastnú právnu subjektivitu. Pohľadávka prihlásená colným úradom preto mala byť popretá.

Správca   poprel   prihlásené   pohľadávky   sťažovateľov,   ich   žiadosti   o   popretie pohľadávky colného úradu nevyhovel a túto pohľadávku uznal v celom rozsahu. Sťažnosť sťažovateľov   proti   tomuto   postupu   správcu   a   okresného   súdu   ústavný   súd   odmietol uznesením č. k. I. ÚS 28/2010-28 z 27. januára 2010.

2.4   Sťažovatelia   sa   potom   žalobou   domáhali   určenia   pravosti   svojich   popretých pohľadávok.   Po   úspešnom   určení   pravosti   týchto   pohľadávok   a   pohľadávok   niektorých ďalších veriteľov sťažovateľ 29. januára 2012 navrhol konanie schôdze veriteľov, na ktorej by došlo k rekonštrukcii veriteľského výboru, ktorého predsedom bol dovtedy colný úrad. Ako dôvod sťažovateľ uviedol jednak úspešné určenie pravosti niektorých pohľadávok, čo by   ich   veriteľom   prinavrátilo   hlasovacie   práva,   jednak   skutočnosť,   že   práve   konanie colného úradu je podľa neho príčinou konkurzu na úpadcu. Zodpovednosť štátu za toto konanie   bola   podľa   neho   vyslovená   (neprávoplatným)   rozsudkom   Okresného   súdu Košice II. Správca mal podľa sťažovateľa zažalovať štát o ďalšiu náhradu škody a v tomto zmysle   mu   mal   veriteľský   výbor   uložiť   záväzný   pokyn.   Kým   je však   colný   úrad   sám členom veriteľského výboru, bude pri hlasovaní v konflikte záujmov.

2.5 Schôdza veriteľov zvolaná správcom sa konala 1. marca 2012 a zúčastnili sa na nej okrem iných veriteľov aj colný úrad, ktorému vzhľadom na výšku jeho pohľadávky patrilo   69,32   %   hlasov   prítomných   veriteľov,   a   sťažovatelia,   ktorým   spoločne   patrilo 24,95 % hlasov prítomných veriteľov.

Podľa obsahu zápisnice o schôdzi veriteľov boli výsledkom hlasovania na nej tieto uznesenia:

„Uznesenie č. 1 Schôdza veriteľov berie na vedomie poučenie o hlasovaní v zmysle § 35, § 36, § 37 ZKR a hlasovacie práva prítomných veriteľov.“

Za toto uznesenie hlasovalo 75,04 % prítomných veriteľov, proti nemu 24,96 %.„Uznesenie č. 2 Schôdza veriteľov berie na vedomie správu o stave konkurzu a činnosti   správcu a správu o speňažení majetku úpadcu.“

Za toto uznesenie hlasovalo 100 % prítomných veriteľov.„Uznesenie č. 3 Schôdza   veriteľov   berie   na   vedomie   správu   Ing.   V.   K. (t.   j.   sťažovateľa,   pozn.) o nároku úpadcu na náhradu škody a návrh postupu pri vymáhaní náhrady škody.“Za toto uznesenie hlasovalo 100 %.„Uznesenie č. 4 Odvolanie člena veriteľského výboru Colný úrad... schôdza veriteľov neschválila.“Toto uznesenie bolo dôsledkom skutočnosti, že za odvolanie colného úradu hlasovalo 24,96 % prítomných veriteľov, proti nemu 75,04 %.

„Uznesenie č. 5 Za   člena   veriteľského   výboru   schôdza   veriteľov   volí   veriteľa   Ing.   V.   K... (t.   j. sťažovateľa)

Za toto uznesenie hlasovalo 94,28 % prítomných veriteľov, proti nemu 5,72 %.„Uznesenie č. 6 Za člena veriteľského výboru schôdza veriteľov volí veriteľa S., a. s....“

Za toto uznesenie hlasovalo 100 % prítomných veriteľov.V zápisnici je ďalej zapísané, že sťažovateľ podal námietku proti uzneseniu č. 1 v tomto   znení: „Namieta   voči   hlasovaniu   Colného   úradu...   z   dôvodu,   že   zákon   mu nepriznáva procesnú ani hmotno-právnu subjektivitu v tomto konaní.“ V závere zápisnice je rukou dopísaný text: „Namietame voči hlasovaniu Colného úradu... z dôvodu, že mu zákon nepriznáva   procesnú   ani   hmotno-právnu   subjektivitu   v   tomto   konaní.“,   pod   ktorým   sú podpísaní sťažovatelia.

2.6   Po   skončení   schôdze   sťažovatelia   podali   okresnému   súdu   návrh   na   zrušenie uznesení schôdze veriteľov z 1. marca 2012, ktorý odôvodnili takto:

«O návrhoch hlasoval na schôdzi aj veriteľ „Colný úrad Košice“. Voči hlasovaniu tohto veriteľa vzniesli námietku do zápisnice veritelia Ing. V. K. a Ing. H. K. a to z dôvodu, že   Colný   úrad   Košice   nedisponuje   v   občianskom   súdnom   konaní   procesnou   ani hmotnoprávnou subjektivitou.

Navrhujeme   súdu,   aby   akékoľvek   rozhodnutia,   ktoré   schôdza   prijala   za   účasti veriteľa „Colný úrad Košice“ na hlasovaní, zrušil ako nezákonné.

Svoju námietku na schôdzi a tento návrh opierame o rozhodnutie NS SR ako súdu dovolacieho, zo dňa 23. 9. 2010, SP. ZN. Cdo 260/2009 (zrejme 4 Cdo 260/2009, pozn.) v ktorom   súd   rozhodol,   že   na   základe   aktuálne   platných   zákonov   colné   úrady   nie   sú právnickými   osobami,   v   občianskom   súdnom   konaní   nemajú   právnu   ani   procesnú subjektivitu a v občianskom súdnom konaní sa jedná o subjekt nespôsobilý byť nositeľom práv a povinností.

Realizácia   konkurzného   konania   aj   na   podklade   vôle   colného   úradu   predstavuje nezákonný   zásah   do   práv   ostatných   veriteľov   úpadcu,   vrátane   zásahu   do   ich   práv základných.»

2.7 Okresný súd uznesením č. k. 31 K 13/2009-457 z 13. marca 2012 tento návrh sťažovateľov   zamietol.   V   odôvodnení   uviedol,   že   vychádzal   z   obsahu   spisu   a   obsahu zápisnice o schôdzi publikovanej v obchodnom vestníku, pretože vzhľadom na sedemdňovú lehotu, v ktorej má podľa § 35 ods. 8 zákona č. 7/2005 Z. z. o konkurze a reštrukturalizácii v znení účinnom do 31. decembra 2011 (ďalej len „konkurzný zákon“) o návrhu rozhodnúť, nemohol   vykonávať   dokazovanie   výsluchom   účastníkov.   Samotné   zamietnutie   návrhu sťažovateľov okresný súd odôvodnil takto:

„Súd   zo   zápisnice   zo   schôdze   veriteľov   zo   dňa   01.   03.   2012   uverejnenej v Obchodnom vestníku č. 47B/2012 zistil, že námietku podal iba veriteľ Ing. V. K... a to voči uzneseniu č. 1 – hlasovacie práva veriteľov na schôdzi konkurzných veriteľov. Námietku uplatnil voči hlasovaniu Colného úradu Košice z dôvodu, že zákon mu nepriznáva procesnú ani hmotno-právnu subjektivitu v tomto konaní.

Z konečného zoznamu s vyznačením popretých pohľadávok zostavených správcom vyplýva skutočnosť, že obaja navrhovatelia (t. j. sťažovatelia, pozn.) si riadne prihlásili svoje pohľadávky do konkurzného konania prostredníctvom prihlášok a navrhovatelia sú konkurznými   veriteľmi   zistených   pohľadávok   zapísaných   do   konečného   zoznamu pohľadávok vyhotoveného správcom. Zo samotnej zápisnice zo schôdze veriteľov je zrejmé, že   navrhovatelia   sa   zúčastnili   predmetnej   schôdze   veriteľov,   pričom   však   do   zápisnice odôvodnenú námietku rozporu prijatého uznesenia so zákonom podal iba veriteľ Ing. V. K... Na základe uvedeného súd dospel k záveru, že aktívne vecne legitimovaný na podanie návrhu na zrušenie uznesenia schôdze veriteľov č. 1 bol v zmysle ust. § 35 ods. 8 ZKR (konkurzný zákon, pozn.) iba navrhovateľ v prvom rade. Taktiež možno konštatovať, že aktívne vecne legitimovaný na podanie návrhu na zrušenie uznesenia schôdze veriteľov č. 2 až č. 6 nebol v zmysle ust. § 35 ods. 8 ZKR ani jeden z navrhovateľov z dôvodu, že voči týmto uzneseniam si ani jeden z navrhovateľov neuplatnil na schôdzi veriteľov do zápisnice odôvodnenú námietku rozporu prijatého uznesenia so zákonom.

Z   konečného   zoznamu   s   vyznačením   popretých   pohľadávok   taktiež   vyplýva skutočnosť,   že   na   základe   správcom   vyhotoveného   konečného   zoznamu   pohľadávok s vyznačením popretých správca nepoprel prihlášku veriteľa: Colný úrad Košice... vo výške 1.608.670,10   €   zo   žiadneho   dôvodu   a   teda   ani   z   navrhovateľmi   uvádzaného   dôvodu nedisponovania hmotnoprávnou či procesnou subjektivitou. Správca predmetnú prihlášku pohľadávky tohto veriteľa zaradil do konečného zoznamu ako pohľadávku zistenú v celom prihlásenom   rozsahu   a   pridelil   jej   v   konečnom   zozname   poradové   číslo   1.   Zaradením pohľadávky   predmetného   veriteľa   správcom   do   konečného   zoznamu   sa   tento   veriteľ v zmysle ust. § 32 ods. 4 ZKR v spojení s ust. § 24 ods. 1 ZKR v súlade s platnou právnou úpravou konkurzného konania stal účastníkom konkurzného konania a uplynutím lehoty na popieranie pohľadávok sa jeho prihlásená pohľadávka v rozsahu, v akom nebola popretá, považuje za zistenú.

Vzhľadom na skutočnosť, že súd v zmysle ZKR vykonáva počas celého konkurzného konania   nad   predmetným   konaním   dohľad,   súd   pristúpil   aj   k   vykonaniu   dohľadu   nad samotným hlasovaním pri prijatí námietkou napadnutého uznesenia č. 1 schôdze veriteľov, pričom zistil skutočnosť, že toto bolo prijaté potrebnou väčšinou účastníkov konkurzného konania v zmysle vyššie uvedených ustanovení ZKR....

Na   základe   vyššie   uvedených   skutočností   a   po   preštudovaní   všetkých   listinných dôkazov dospel (okresný súd, pozn.) k záveru, že konkurzný správca predmetnú prihlášku pohľadávky veriteľa Colný úrad Košice... zaradil do konečného zoznamu, pričom ju zaradil ako pohľadávku zistenú v celom prihlásenom rozsahu a pridelil jej v konečnom zozname poradové   číslo   1.   Predmetný   veriteľ   je   vzhľadom   na   túto   skutočnosť   do   dnešného   dňa účastníkom konkurzného konania a uplynutím lehoty na popieranie pohľadávok sa jeho prihlásená pohľadávka v rozsahu, v akom nebola popretá, považuje za zistenú, pričom taktiež možno konštatovať, že námietkou napadnuté uznesenie predmetnej schôdze veriteľov bolo   prijaté   potrebnou   väčšinou   hlasov   účastníkov   konkurzného   konania.   Z   uvedených dôvodov má tunajší súd za to, že nedošlo k rozporu prijatého uznesenia so zákonom.“

3. Proti tomuto uzneseniu smeruje obsiahla sťažnosť sťažovateľov.

3.1 Sťažovatelia predovšetkým naďalej spochybňujú spôsobilosť colného úradu byť účastníkom konania, odkazujúc na uznesenie Najvyššieho súdu Slovenskej republiky (ďalej len „najvyšší súd“) sp.   zn. 4 Cdo 260/2009 z 23. septembra 2010. Z neho podľa nich vyplýva   záver,   že   colný   úrad   nie   je   právnickou   osobou,   túto   jeho   vlastnosť   nemožno vyvodiť   ani   podľa   kritérií   určených   staršou   judikatúrou   (R   86/2002),   a   preto   nemajú procesnú   subjektivitu   a   nemôžu   byť   účastníkmi   konania.   Tento   nedostatok   je   podľa sťažovateľov   nedostatkom   podmienok   konania,   ktorý   nemohla   zhojiť   ani   právoplatnosť uznesenia o konkurze a ktorý mal viesť k zastaveniu konkurzného konania analogickou aplikáciou § 103 a § 104 ods. 1 Občianskeho súdneho poriadku (ďalej aj „OSP“).

3.2   Ďalší   okruh   námietok   sťažovateľov   smeruje   proti   nepriznaniu   aktívnej legitimácie sťažovateľke, hoci táto rovnako vzniesla námietku do zápisnice, jej námietka však nebola zapísaná. Sťažovatelia navyše uplatnili námietky proti všetkým uzneseniam schôdze veriteľov, nielen uzneseniu č. 1. Okresný súd však mal vychádzať z originálnej zápisnice, nie z nesprávnej verzie uverejnenej v obchodnom vestníku. Sťažovatelia osobitne zdôraznili,   že   na   schôdzi   veriteľov   sa   žiadna   zápisnica   nepodpisovala,   takže   nemali možnosť zistiť jej obsah a prípadné rozpory. Rozpory medzi zápisnicou a ich tvrdeniami mohol   a   mal   odstrániť   okresný   súd   na   pojednávaní,   ktoré   mal   nariadiť.   Tým,   že   tak neurobil, porušil ustanovenia čl. 46 ods. 1, čl. 48 ods. 2 v spojení s čl. 2 ods. 2 ústavy, čl. 36 ods. 1 a čl. 38 ods. 2 listiny a čl. 6 ods. 1 v spojení s čl. 1 dohovoru.

3.3 Okresný súd vo svojom uznesení nedal podľa sťažovateľov podrobnú odpoveď na ich najpodstatnejší argument o neexistencii procesnej spôsobilosti colného úradu, ktorý podkladali uznesením najvyššieho súdu sp. zn. 4 Cdo 260/2009. Tým okresný súd porušil čl. 46 ods. 1 a čl. 48 ods. 2 ústavy, čl. 36 ods. 1 a čl. 38 ods. 2 listiny a čl. 6 ods. 1 v spojení s čl. 1 dohovoru.

3.4   Ďalšia   skupina   námietok   sťažovateľov   smeruje   proti   samotnej   okolnosti,   že pohľadávka colného úradu bola správcom uznaná napriek tomu, že mu dali podnet na jej popretie, o ktorom však správca rozhodol úplne arbitrárne. Sťažovatelia s odkazom na nález Ústavného   súdu   Českej   republiky   sp.   zn.   Pl.   ÚS   14/10   prízvukujú,   že   uspokojením pohľadávky colného úradu sa znižuje uspokojenie ich pohľadávok, čím dochádza k zásahu do ich pohľadávok, ktoré sú majetkom v zmysle čl. 1 Dodatkového protokolu k dohovoru, ako aj čl. 11 ods. 1 listiny, a jeho ochrany sa v zmysle čl. 36 ods. 1 listiny môžu domáhať. Toto právo je nepremlčateľné, preto sťažovatelia síce musia trpieť postavenie colného úradu ako   veriteľa,   ale   svoje   práva   budú   uplatňovať   proti   každému   novému   zásahu   (napr. v podobe   jeho   hlasovania   na   schôdzi   veriteľov).   Povinnosťou   súdov   je   potom   vyriešiť kolíziu ich práv s právom colného úradu.

Okolnosť,   že   colný   úrad   vystupuje   v   konaní,   hoci   nemá   procesnú   spôsobilosť, spôsobuje   podľa   nich   neodstrániteľný   nedostatok   podmienok   konania   a   analogicky k judikátu   R   58/1997   odôvodňuje   zastavenie   konkurzného   konania   ako „generálnej exekúcie“. Týmto nedostatkom trpí už uznesenie o vyhlásení konkurzu. Sťažovatelia tvrdia, že buď právo colného úradu je založené na nepráve a nemožno mu priznať ochranu, alebo sa mýlia a pre ten prípad rozvíjajú úvahu v tom smere, že chýbajúca právna subjektivita colného úradu znamená aj jeho chýbajúcu deliktuálnu spôsobilosť a nie je voči nemu možné sa domáhať náhrady škody za jeho protiprávny postup ako konkurzného veriteľa. Uvedená situácia spôsobuje nerovnosť (diskrimináciu) medzi nimi a colným úradom, pretože im takéto   povinnosti   vzniknúť   môžu,   kým   colný   úrad   môže   svoje „práva   uplatňovať bezbreho“ a nehrozí mu žiadna sankcia.

Tieto   skutočnosti   podľa   sťažovateľov   znamenajú,   že   uznesenie   okresného   súdu porušuje čl. 12 ods. 1 a 2, čl. 46 ods. 1, čl. 48 ods. 2 ústavy, čl. 36 ods. 1 a čl. 38 ods. 2 v spojení s čl. 3 ods. 1 listiny, ako aj čl. 6 ods. 1 a čl. 14 dohovoru a čl. 1 Protokolu č. 12 k dohovoru v spojení s čl. 1 dohovoru.

3.5 Porušenie čl. 12 ods. 1 a 2 a čl. 46 ods. 1 ústavy, čl. 36 ods. 1 a čl. 38 ods. 2 v spojení s čl. 3 ods. 1 listiny, ako aj čl. 6 ods. 1 a čl. 14 dohovoru a čl. 1 Protokolu č. 12 k dohovoru v spojení s čl. 1 dohovoru vidia sťažovatelia ďalej v tom, že okresný súd im v napadnutom   uznesení   za   analogickej   situácie   poskytol   menej   priaznivú   ochranu   než poskytol najvyšší súd inej žalovanej v uznesení sp. zn. 4 Cdo 260/2009. Odkázali pritom na judikatúru Európskeho súdu pre ľudské práva (ďalej len „ESĽP“) a ústavného súdu, podľa ktorých rozdielna judikatúra porušuje princíp právnej istoty.

3.6 Konečne, k porušeniu čl. 13 v spojení s čl. 1 dohovoru podľa sťažovateľov došlo k tomu, že neexistenciou riadneho opravného prostriedku proti napadnutému uzneseniu, v rámci ktorého by bolo možné už uvedené nedostatky odstrániť, nemali k dispozícii účinný prostriedok nápravy.

3.7   Na   základe   uvedenej   argumentácie   sťažovatelia „predbežne,   laicky“ navrhli ústavnému   súdu,   aby   nálezom   rozhodol   tak,   že „naše   základné   práva,   ľudské   práva a základné slobody chránené čl. 12 ods. 1, 2, čl. 46 ods. 1, čl. 48 ods. 2 Ústavy SR v spojení s čl. 2 ods. 2, čl. 144 ods. 1 a čl. 154c ods. 1 Ústavy SR, čl. 36 ods. 1, čl. 38 ods. 2 v spojení s čl. 3 ods. 1 Listiny základných práv a slobôd, čl. 6 ods. 1, čl. 13, čl. 14 Dohovoru, čl. 1 Protokolu   č.   12   k   Dohovoru,   v   spojení   s   čl.   1   Dohovoru,   uznesením   Okresného   súdu Košice I   zo   dňa   13.   3.   2012,   sp.   zn.   31K/13/2009-457   a   v konaní   ktoré   vydaniu   tohto uznesenia   predchádzalo,   porušené   boli“,   aby   napadnuté   uznesenie   zrušil   a   priznal sťažovateľom finančné zadosťučinenie v sume 1 000 €.

3.8 Osobitným podaním doručeným ústavnému súdu spolu so sťažnosťou požiadali sťažovatelia najskôr o ustanovenie právneho zástupcu na konanie pred ústavným súdom. V tejto súvislosti v sťažnosti požiadali ústavný súd, aby im po ustanovení advokáta umožnil „laicky   koncipovanú“ sťažnosť   opraviť   a   doplniť.   Na   výzvu   ústavného   súdu   však sťažovatelia predložili splnomocnenia pre zvoleného advokáta z 12. júna 2013 a požiadali ústavný   súd,   aby   pripustil „sprofesionalizovanie/opravu“ ich   sťažnosti   nimi splnomocneným advokátom v lehote, ktorú ústavný súd určí.

II.

Posúdenie veci ústavným súdom

4. Ústavný   súd   podľa   §   25   ods.   1 zákona   Národnej   rady   Slovenskej   republiky č. 38/1993 Z. z. o organizácii Ústavného súdu Slovenskej republiky, o konaní pred ním a o postavení   jeho   sudcov   v   znení   neskorších   predpisov   (ďalej   len   „zákon   o   ústavnom súde“) sťažnosť sťažovateľov predbežne prerokoval, pričom ju skúmal z hľadísk uvedených v § 25 ods. 2 zákona o ústavnom súde. Podľa tohto ustanovenia môže ústavný súd pri predbežnom   prerokovaní   odmietnuť   okrem   iného   taký   návrh,   ktorý   je   zjavne neopodstatnený.

5.   Skôr,   než   sa   ústavný   súd   bude   zaoberať   obsahom   sťažnosti,   musí   uviesť,   že nevyhovel žiadosti sťažovateľov a neurčil splnomocnenému advokátovi sťažovateľov lehotu na doplnenie, resp. opravu sťažnosti. Nedostatok sťažnosti sťažovateľov spočíval len v tom, že k nej nebolo pripojené splnomocnenie pre advokáta, ako to vyžaduje ustanovenie § 20 ods.   2 zákona o ústavnom súde. Podľa názoru   ústavného súdu   však sťažnosť ako taká zodpovedala požiadavkám uvedeným v § 20 ods. 1 a § 50 ods. 1 a 2 zákona o ústavnom súde. Bolo z nej zrejmé, kto ju podáva, akej veci sa týka, proti komu smeruje, boli v nej označené porušené základné práva a slobody a rozhodnutie, ktorými sa porušili, bola jasne odôvodnená   a   boli   v   nej   označené   dôkazy.   Účelom   výzvy   na   odstránenie   nedostatkov sťažnosti je odstránenie takých nedostatkov, ktoré bránia jej prerokovaniu ústavným súdom. Jej účelom nie je dávať sťažovateľom priestor na vylepšovanie ich argumentácie za stavu, že sú zastúpení nimi zvoleným advokátom [porov. v tomto smere II. ÚS 117/05, č. 81/2005 Zbierky nálezov a uznesení ústavného súdu (ďalej len „Zb. ÚS“)], ktorý navyše mohol sám kedykoľvek po prevzatí zastúpenia argumentáciu sťažnosti vylepšiť jej doplnením.Ústavný súd preto sťažnosť sťažovateľov prerokoval v takej podobe, v akej ju podali a následne doplnili svojím podaním z 13. júna 2013.

6.   Z   rekapitulácie   obsahu   sťažnosti   je   zrejmé,   že   sťažovatelia   vznášajú   pomerne veľké   množstvo   námietok a vidia   v nich   porušenie   rôznych   práv   zaručených   v   ústave, listine, dohovore a dodatkových protokoloch k nemu. Vzhľadom na logické vzťahy medzi postupom a uznesením okresného súdu a jednotlivými námietkami sťažovateľov sa nimi bude ústavný súd zaoberať postupne v tomto poradí:

a)   nedostatky   v   postupe   okresného   súdu   pri   rozhodovaní   o   návrhu   sťažovateľov (pozri bod 3.2 tohto uznesenia),

b)   otázka   právnej   subjektivity,   resp.   aktívnej   legitimácie   colného   úradu,   vplyv na hlasovacie práva a reakcia okresného súdu na ich argumenty (pozri body 3.1, 3.3 až 3.5 tohto uznesenia),

c) neexistencia efektívneho prostriedku nápravy (bod 3.6 tohto uznesenia).

K bodu   a)   Nedostatky   v   postupe   okresného   súdu   pri   rozhodovaní   o   návrhu sťažovateľov

7.   Okresný   súd   v   prerokúvanej   veci   konal   o   návrhu   sťažovateľov   na   zrušenie uznesení schôdze veriteľov úpadcu konanej 1. marca 2012, a to v zmysle ustanovenia § 35 ods. 8 konkurzného zákona.

7.1 Citované ustanovenie umožňuje každému veriteľovi majúcemu právo hlasovať domáhať   sa   zrušenia   uznesenia   schôdze   veriteľov,   ak   na   nej   vzniesol   do   zápisnice odôvodnenú námietku rozporu so zákonom, pritom uznesenie možno napadnúť len dôvodmi uvedenými v námietke. V prerokúvanej veci je z obsahu návrhu sťažovateľov (pozri bod 2.6 tohto uznesenia) zrejmé, že návrh na zrušenie jednotlivých uznesení schôdze veriteľov bol podaný výlučne z dôvodu chýbajúcej procesnej spôsobilosti colného úradu. Sťažovatelia vo svojom návrhu voči jednotlivým uzneseniam nevzniesli žiadne iné meritórne výhrady, najmä nijako nenamietali voči ich obsahovej stránke, čo by v niektorých prípadoch bolo aj nelogické, keďže za ne sami hlasovali (uznesenia č. 2, 3, 5 a 6), ba dokonca jedným z nich (č. 5) bol sám sťažovateľ zvolený za člena veriteľského výboru.

7.2   Ústavný   súd   nepovažuje   za   potrebné   sa   podrobne   zaoberať   otázkou,   či rozhodovanie súdu o návrhu na zrušenie schôdze veriteľov podľa § 37 ods. 8 konkurzného zákona možno podradiť pod ustanovenie čl. 48 ods. 2 ústavy, resp. čl. 38 listiny. Ústavný súd totiž už v minulosti vyslovil, že záruky uvedené v tomto ustanovení sa nevzťahujú na rozhodovanie súdov, ktoré nie je rozhodovaním vo veci samej (porov. napr. I. ÚS 87/97, č. 56/97 Zb. ÚS). Na situácii sťažovateľov by sa nič nezmenilo ani v prípade, keby sa toto ustanovenie na toto rozhodovanie súdu vzťahovalo.

Sťažovatelia   totiž   vidia   porušenie   tohto   ustanovenia   v   tom,   že   okresný   súd neodstránil rozpor medzi ich návrhom a zápisnicou zo schôdze veriteľov (presnejšie tým vyhotovením zápisnice, z ktorého súd vychádzal), v ktorej nebola ručne dopísaná námietka uplatnená sťažovateľkou a v ktorej nebolo zachytené, že sťažovatelia vzniesli námietku aj proti uzneseniam č. 2 až 6. Dôsledkom toho bolo podľa sťažovateľov nepriznanie aktívnej legitimácie sťažovateľke a ani sťažovateľovi na podanie   návrhu   na zrušenie   vo vzťahu k uzneseniam č. 2 až 6. Okresný súd sa však zaoberal návrhom sťažovateľa na zrušenie uznesenia č. 1 a o tomto meritórne rozhodol tak, že návrh zamietol, lebo nezistil rozpor uznesenia   č.   1   so   zákonom,   keďže   colný   úrad   bol   veriteľom   uvedeným   v   konečnom zozname uznaných pohľadávok. Táto námietka (teda nedostatok oprávnenia colného úradu hlasovať) však bola zároveň spoločnou a jedinou námietkou sťažovateľov proti všetkým uzneseniam schôdze veriteľov. Vo výsledku sa preto tento postup okresného súdu prejavil v tom, že napadnuté uznesenie obsahuje len jeden výrok, a to „Návrh zamieta“. Hoci teda okresný súd v odôvodnení napadnutého uznesenia hovorí o úplnom nedostatku aktívnej legitimácie sťažovateľky a jej čiastočnom nedostatku u sťažovateľa, v skutočnosti dal obom sťažovateľom   odpoveď   na   jediný   nimi   uplatnený   dôvod   zrušenia   všetkých   uznesení. Je zrejmé,   že   na   rozhodnutí   okresného   súdu   by   sa   nič   nezmenilo   ani   vtedy,   keby sťažovateľmi   tvrdené   rozpory   medzi   ich   návrhom   a   zápisnicou   zo   schôdze   veriteľov odstránil,   ako   to   požadujú.   Znamenalo by   to   totiž   len   toľko,   že   okresný   súd   by návrh nezamietol z dôvodu nedostatku aktívnej legitimácie, ale meritórne (keďže je zjavné, že jediný sťažovateľmi uplatnený dôvod okresný súd za dôvod zrušenia uznesenia schôdze veriteľov nepovažoval).

7.3 Možno preto uzavrieť, že aj keby sa na rozhodovanie okresného súdu o návrhu sťažovateľov vzťahovali ustanovenia čl. 48 ods. 2 ústavy a čl. 38 ods. 2 listiny a keby okresný   súd   postupoval   tak,   ako   to   od   neho   sťažovatelia   požadujú,   nemalo   by   to   na výsledné rozhodnutia okresného súdu vplyv. Prípadný nesprávny postup okresného súdu tak podľa   ústavného   súdu   nebol   kauzálny   pre   jeho   rozhodnutie,   v   dôsledku   čoho   podľa ústavného súdu postupom a rozhodnutím okresného súdu nedošlo k porušeniu uvedených dvoch článkov, ale ani s nimi súvisiacich čl. 46 ods. 1 ústavy, čl. 36 ods. 1 listiny a čl. 6 ods. 1   dohovoru.   Ustanovenie   čl.   2   ods.   2   ústavy   nemožno   navyše   považovať   za ustanovenie   zakladajúce   verejné   subjektívne   právo,   ktorého   porušenie   by   bolo   možné namietať   sťažnosťou   podľa   čl. 127   ústavy   (porov.   napr.   III.   ÚS   119/2011,   III.   ÚS 117/2012).

K bodu b) Právna subjektivita, resp. aktívna legitimácia colného úradu, vplyv na hlasovacie práva a reakcia okresného súdu na argumenty sťažovateľov

8. Ako už ústavný súd uviedol, sťažovatelia svoj návrh na zrušenie uznesení schôdze veriteľov z 1. marca 2012 odôvodnili len chýbajúcou procesnou spôsobilosťou colného úradu, ktorú vyvodzovali z uznesenia najvyššieho súdu. Okresný súd vo svojom uznesení nedal podľa sťažovateľov na ich argument žiadnu odpoveď.

8.1 Z odôvodnenia napadnutého uznesenia okresného súdu citovaného v bode 2.6 tohto uznesenia je zrejmé, že hlavným dôvodom, kvôli ktorému okresný súd považoval uznesenie   schôdze   veriteľov   za   súladné   so   zákonom,   bola   skutočnosť,   že   pohľadávka colného úradu nebola popretá. Tento záver odôvodnil ustanovením § 32 ods. 4 piatej vety konkurzného   zákona,   podľa   ktorého   sa   uplynutím   lehoty   na   popieranie   pohľadávok pohľadávka považuje za zistenú v rozsahu, v akom nebola popretá, v spojení s § 35 ods. 4 prvou vetou konkurzného zákona, podľa ktorého na schôdzi veriteľov môže hlasovať každý veriteľ, ktorého pohľadávka je v čase konania schôdze zistená, pričom má jeden hlas na každé euro zistenej sumy svojej pohľadávky.

Ústavný súd už vo svojej judikatúre vyslovil, že všeobecný súd v zásade nezasiahne do základného práva zaručeného v čl. 46 ods. 1 ústavy, ak koná spôsobom ustanoveným zákonom,   keďže   práve   to   je   obsahom   označeného   základného   práva   (porov.   napr. I. ÚS 64/2012 – bod 22, II. ÚS 193/2013 – časť II.1). Z citovaných zákonných ustanovení je ale zrejmé, že konkurzný zákon viaže oprávnenie veriteľa hlasovať na schôdzi veriteľov a počet jeho hlasov na zistenie jeho prihlásených pohľadávok, ktorým je márne uplynutie lehoty na ich popretie. Skutočnosť, že rozhodnutie o popretí pohľadávky je zverené výlučne správcovi,   znamená okrem iného aj to, že v prvom rade patrí do kompetencie správcu posúdiť aj to, či prihlasujúci veriteľ má právnu subjektivitu a či svoju pohľadávku môže uplatňovať vo svojom mene. Citované zákonné ustanovenia podľa názoru ústavného súdu umožňujú záver, ku ktorému dospel okresný súd v napadnutom uznesení. Názor, že súd by mal pri každom hlasovaní skúmať, či hlasujúci veriteľ má skutočne postavenie veriteľa, sa odkláňa   od   zákonnej   konštrukcie   koncentrácie   rozhodovania   o   uznaní   a   popieraní pohľadávky   vyjadrenej   v   §   32   ods.   4   prvej   vete   konkurzného   zákona   a   sťažovatelia nepredniesli žiadne osobitné dôvody, ktorými by takýto odklon mal byť odôvodnený.Ústavný   súd   pripomína   len   to,   že   sťažovatelia   sa   vo   svojich   podaniach   nijako nezaoberali   citovanými   ustanoveniami,   ale   neustále   poukazovali   na   ustanovenia   §   103 a § 104 OSP. Ustanovenia Občianskeho súdneho poriadku sa však v konkurznom konaní použijú len „primerane“ (porov. § 196 konkurzného zákona). Podľa názoru ústavného súdu nemožno preto vyčítať okresnému súdu, že vo svojom uznesení odkázal len na citované osobitné ustanovenia konkurzného zákona ako právny základ svojho rozhodnutia. Takéto odôvodnenie   dáva   podľa   ústavného   súdu   primeranú   odpoveď   na   hlavný   argument sťažovateľov uplatnený v návrhu na zrušenie uznesení schôdze veriteľov. Túto odpoveď nemožno považovať za zjavne neudržateľnú alebo arbitrárnu a napadnuté uznesenie tak vyhovuje ustanoveniam čl. 46 ods. 1 ústavy, čl. 36 ods. 1 listiny i čl. 6 ods. 1 dohovoru (porov. I. ÚS 13/00, I. ÚS 139/02, III. ÚS 262/04).

Zo sťažnosti ani z podaní sťažovateľov, ktoré tvorili prílohy sťažnosti, nie je navyše vôbec zrejmé, prečo vlastne sťažovatelia žiadajú konkurzné konanie zastaviť. Sami totiž priznávajú,   že   konkurz   je   „generálna   exekúcia“,   a   účastníkmi   konkurzného   konania   sú v zmysle § 32 konkurzného zákona všetci veritelia, ktorí si včas prihlásili svoje pohľadávky a splnili niektoré ďalšie podmienky. V prerokúvanej veci je zrejmé, že colný úrad nie je jediným prihláseným veriteľom, ale prihlásenými veriteľmi sú okrem iného nielen sami sťažovatelia,   ale   aj   viacero   ďalších   subjektov,   ktorých   právnu   subjektivitu   sťažovatelia nijako   nespochybnili   (napríklad   S.,   a.   s.,   a V.,   a.   s.).   Podľa   názoru   ústavného   súdu   je zastavenie celého konkurzného konania len kvôli chýbajúcej procesnej subjektivite jedného z viacerých veriteľov (aj keby boli názory sťažovateľov správne) ťažko predstaviteľné.Pokiaľ sťažovatelia tvrdia, že neodstrániteľným nedostatkom podmienok konania trpí už   uznesenie   okresného   súdu   o   vyhlásení   konkurzu   a   tiež   uznesenie   Krajského   súdu v Košiciach, ktorý toto uznesenie potvrdil, otvárajú tým otázky, ktoré už nastolili v inej sťažnosti, tú však ústavný súd odmietol uznesením č. k. I. ÚS 29/2010-38 z 27. januára 2010. Toto odmietajúce uznesenie bráni ústavnému súdu, aby sa ich námietkami opätovne zaoberal   vecne.   I   tak   však   zostáva   dodať,   že   tieto   námietky   nezodpovedajú   verne skutočnosti   –   z   listín   predložených   sťažovateľmi   v   konaní   sp.   zn.   I.   ÚS   29/2010   totiž vyplýva,   že   konkurz   na   úpadcu   bol   vyhlásený   jedine   na   návrh   Slovenskej   republiky   – Daňového úradu Košice II. Colný úrad v tomto konaní nevystupoval ako jediný účastník, ale   jeho   vyhlásením   sa   len   preukazovala   pluralita   veriteľov   úpadcu   ako   nevyhnutná podmienka   vyhlásenia   konkurzu   (§   3   ods.   2   konkurzného   zákona).   Ak   by   aj   súdy rozhodujúce o vyhlásení konkurzu posúdili nesprávne právnu subjektivitu colného úradu, resp. otázku totožnosti veriteľa ním uplatňovanej pohľadávky (štát, za ktorý konal colný úrad), s veriteľom, ktorý podal návrh na vyhlásenie konkurzu (štát, za ktorý konal daňový úrad), išlo by len o nesprávny skutkový alebo právny základ ich uznesenia o vyhlásení konkurzu (nesprávny v tom, či sú skutočne splnené podmienky na vyhlásenie konkurzu), no nie o otázku splnenia procesných podmienok na vydanie takéhoto uznesenia. Nedostatky v právnom alebo skutkovom hodnotení predpokladov vyhlásenia konkurzu sú však zhojené právoplatnosťou uznesenia.

8.2   V   časti   sťažnosti,   v   ktorej   sťažovatelia   poukazujú   na   uznanie   pohľadávky colného   úradu   správcom   napriek   ich   výhradám   voči   týmto   pohľadávkam,   uplatňujú sťažovatelia rovnaké dôvody, akými sa ústavný súd už zaoberal v uznesení č. k. I. ÚS 29/2010-28   z 27. januára   2010,   ktorým   ich   sťažnosť   odmietol.   Ústavný   súd   nemôže akceptovať   tento   spôsob   snahy   o   opätovné   otvorenie   už   raz   uzavretých   námietok.   Z uvedeného dôvodu   nemožno ani prisvedčiť   úvahám sťažovateľov   o tom, že dôsledkom nepremlčateľnosti ich základného práva je ich právo opätovne tieto námietky vznášať pri každom hlasovaní schôdze veriteľov – nepremlčateľnosť základných práv totiž neznamená, že by v konkrétnom prípade nemohlo uplatnenie určitých práv podliehať napríklad časovým obmedzeniam (porov. II. ÚS 381/2012, č. 77/2012 Zb. ÚS).

Ústavný   súd   ďalej pripomína,   že v   zmysle   ustanovenia čl.   144 ods.   1 v   spojení s ods. 2   ústavy   sú   súdy   viazané   predovšetkým   zákonom.   Pokiaľ   mali   sťažovatelia ústavnoprávne výhrady k zákonnej úprave hlasovacích práv na schôdzi veriteľov, ktorá je naviazaná na zistenie pohľadávok správcom, resp. ústavnoprávne výhrady k nemožnosti poprieť pohľadávku iného veriteľa (v zmysle nimi citovaného nálezu českého ústavného súdu sp. zn. Pl. ÚS 14/10), mali možnosť spolu s návrhom na zrušenie uznesení schôdze veriteľov podať (konkurznému) súdu návrh na prerušenie konania a podanie príslušného návrhu ústavnému súdu [čl. 144 ods. 2 ústavy, § 109 ods. 1 písm. b) OSP], čomu podľa ústavného súdu nemôže brániť ani ustanovenie § 197 ods. 5 konkurzného zákona (porov. k podobnému ustanoveniu § 36 ods. 6 Exekučného poriadku meritórne prerokovanie veci sp. zn. PL. ÚS 111/2011, č. 1/2012 Zb. ÚS). Z podaní sťažovateľov nevyplýva, že by túto možnosť využili, práve naopak, zo sťažnosti a z jej príloh sa javí, že svoju ústavnoprávnu argumentáciu v uvedenom smere po prvýkrát rozvinuli až v sťažnosti ústavnému súdu.

8.3 Za vysoko špekulatívne – a preto za nespôsobilé byť v súčasnosti príčinou zásahu do práv sťažovateľov – považuje ústavný súd úvahy o údajnej deliktuálnej nespôsobilosti colného úradu a z toho prameniacej nerovnosti (diskriminácii) medzi ním na jednej strane a sťažovateľmi na druhej strane. Z obsahu sťažnosti je zrejmé, že tu ide len o subjektívny názor   sťažovateľov,   ktorí   nepredložili žiadne   rozhodnutie   súdu   v   ich   veci,   ktoré   by ho potvrdzovalo. Za predpokladu, že vymáhanie colných nedoplatkov formou ich prihlášky v konkurze je súčasťou právomoci colného úradu (pozri ďalej), nevidí ústavný súd dôvod, prečo   by   za   prípadné   nesprávne   konanie   colného   úradu   nemal   zodpovedať   štát. Z ustanovenia § 3 ods. 1 zákona č. 514/2003 Z. z. o zodpovednosti za škodu spôsobenú pri výkone verejnej moci a o zmene niektorých zákonov v znení neskorších predpisov totiž vyplýva, že štát zodpovedá za škodu spôsobenú orgánmi verejnej moci pri výkone verejnej moci.   Nie   je   preto   rozhodné,   či   orgán   verejnej   moci   koná   „vo   vlastnom   mene“   alebo „v mene   štátu“,   podstatné   je,   či   vykonáva   verejnú   moc,   kam   patrí   aj   úradný   postup o právach, právom chránených záujmoch a povinnosti fyzických osôb a právnických osôb – in casu úpadcu [k tomu porov. § 2 písm. a) cit. zákona].

8.4   Podstatnú   časť   svojej   argumentácie   týkajúcej   sa   diskriminácie   založili sťažovatelia na uznesení najvyššieho súdu sp. zn. 4 Cdo 260/2009, ktoré údajne riešilo analogickú situáciu, akou je situácia sťažovateľov. Záver sťažovateľov je však mylný.V uznesení najvyššieho súdu sp. zn. 4 Cdo 260/2009, ktoré (keďže ho sťažovatelia nepredložili)   si   ústavný   súd   zadovážil   z   webového   sídla   najvyššieho   súdu <www.nssr.gov.sk>, najvyšší súd riešil otázku, či môže colný úrad uplatňovať nároky na náhrady   škody,   resp.   vydanie   bezdôvodného   obohatenia   (bližšie   skutkové   alebo   právne okolnosti   uplatňovaného   nároku   z   odôvodnenia   uvedeného   uznesenia   nie   sú   zrejmé). Po podrobnej   analýze organizačných   predpisov   upravujúcich   postavenie   colných   úradov dospel najvyšší súd k záveru, že „colné úrady nie sú právnickými osobami, nemajú právnu ani procesnú subjektivitu a nemôžu byť preto účastníkmi občianskeho súdneho konania vo veciach,   v   ktorých   súdy   rozhodujú   o   sporoch   vyplývajúcich   z   občianskoprávnych vzťahov“. Tento záver však v prerokúvanej veci použiť nemožno.

V prerokúvanej veci colný úrad uplatnil prihláškou colnú pohľadávku – colný dlh a k nemu zodpovedajúce úroky z omeškania. Aj bez podrobnejšieho skúmania je tak zrejmé, že   pohľadávka   colného   úradu   nie   je   nárokom   z   občianskoprávnych   vzťahov,   ale   je verejnoprávnym nárokom vyplývajúcim z ustanovení príslušných colných predpisov. Už to samo   osebe   jednoznačne   vylučuje   analogickú   aplikáciu   záverov   vyslovených   najvyšším súdom v uznesení sp. zn. 4 Cdo 260/2009 na konkurznú vec sťažovateľov.

Pri prihlasovaní colných pohľadávok vzniknutých pred 1. májom 2004 (pred dňom pristúpenia Slovenskej republiky k Európskej únii) v konkurze alebo v reštrukturalizácii sa podľa § 91 ods. 3 zákona č. 199/2004 Z. z. Colný zákon a o zmene a doplnení niektorých zákonov   (ďalej   len   „colný   zákon   z   2004“)   postupuje   podľa   dovtedajších   predpisov. Z rozhodnutia colného úradu z 22. novembra 2002 vyplýva, že colný dlh bol vymeraný v súlade so zákonom č. 238/2001 Z. z. Colný zákon v znení neskorších predpisov (ďalej len „colný zákon z 2001“) napriek tomu, že vznikol už v roku 1995. Zo sťažnosti nevyplýva, že by toto rozhodnutie colného úradu bolo zrušené, preto z neho bude vychádzať aj ústavný súd. Colný zákon z 2001 upravoval prihlasovanie colných pohľadávok do konkurzného konania v ustanovení § 432 v rámci šiesteho dielu šiestej časti nazvaného „Vymáhanie“. Ustanovenie § 432 ods. 5 colného zákona z 2001 potom ustanovovalo, že colnú pohľadávku [ktorou sa v zmysle § 432 ods. 1 písm. a) prvého a tretieho bodu rozumeli nezaplatená dovozná   platba   zodpovedajúca   colnému   dlhu   a   úrok   z colnej   pohľadávky]   prihlási   do konkurzného konania colný úrad. Obsahovo totožná úprava je ustanovená aj v § 62 ods. 5 colného zákona z 2004, ktorý sa však – ako už bolo uvedené – na vec priamo nevzťahuje.Z citovaných ustanovení je podľa názoru ústavného súdu zrejmé, že právo prihlásiť colnú   pohľadávku   v konkurznom   konaní patrí   priamo   colnému   úradu.   Je preto   logický výklad, že na tento úkon (prihlásenie colnej pohľadávky v konkurze a reštrukturalizácii) musí colnému úradu patriť aj nevyhnutná procesná spôsobilosť, keďže v opačnom prípade by bolo toto ustanovenie zjavne nevykonateľné. V takom prípade je ale podľa ústavného súdu akceptovateľný záver, že colný úrad má na tento účel zákonom výslovne priznanú spôsobilosť byť účastníkom, ako to ustanovuje § 19 in fine OSP.

Tieto ustanovenia tak vylučujú tvrdenia sťažovateľov o analógii v oboch procesných situáciách (t. j. v situácii riešenej uznesením najvyššieho súdu sp. zn. 4 Cdo 260/2009 a situácii   sťažovateľov   riešenej   napadnutým   uznesením   okresného   súdu).   Vylúčením analógie oboch procesných situácií je bezdôvodné ďalej sa zaoberať otázkou, či mohlo rozdielnym postupom oboch súdov dôjsť k diskriminácii sťažovateľov a či vôbec možno takúto diskrimináciu odvodiť z nimi označených ustanovení ústavy, listiny a dohovoru.

8.5 Ústavný súd preto nemôže akceptovať námietku sťažovateľov, že zákonný postup okresného súdu, ktorý pri posudzovaní hlasovacích práv vychádza z konečného zoznamu zistených pohľadávok, zasahuje do ich práv zaručených v čl. 46 ods. 1 a čl. 48 ods. 2 ústavy, čl. 36 ods. 1 a čl. 38 ods. 2 listiny či čl. 6 ods. 1 dohovoru. Keďže ústavný súd zároveň nateraz nevidí sťažovateľmi tvrdenú ich diskrimináciu oproti colnému úradu, nevidí vôbec relevantný súvis medzi napadnutým uznesením okresného súdu a uvedenými právami sťažovateľov v spojení s čl. 12 ods. 1 a 2 ústavy, čl. 3 ods. 1 listiny a čl. 1 a 14 dohovoru. Pokiaľ ide o Protokol č. 12 k dohovoru, ten doteraz nenadobudol pre Slovenskú republiku platnosť, preto z neho sťažovatelia nemôžu odvodzovať žiadne práva (porov. prehľad na <http://conventions.coe.int/Treaty/Commun/ListeTableauCourt.asp?CL=ENG&MA=3>, tiež napr. rozhodnutie ESĽP z 21. mája 2013, Fehér a Dolník proti Slovensku, sťažnosť č. 14927/12 a 30414/12, ods. 53 až 55).

K bodu c) Neexistencia efektívneho prostriedku nápravy

9. Podľa ustálenej judikatúry ESĽP možno porušenie čl. 13 dohovoru vysloviť vtedy, ak sťažovateľom svedčí tzv. obhájiteľné tvrdenie porušenia práva (angl. arguable claim, franc. grief défendable). Takéto hájiteľné tvrdenie tu spravidla nie je v tých prípadoch, v ktorých sú tvrdené porušenia práv sťažovateľov podľa iných článkov dohovoru zjavne neopodstatnené (porov. napr. Herold Tele Media, s. r. o., a ďalší proti Slovensku, sťažnosť č. 46190/99, rozhodnutie z 28. septembra 2010, ods. 93). Pod pojmom efektívny prostriedok nápravy   v   zmysle   čl.   13   dohovoru   navyše   nemožno   nevyhnutne   rozumieť   existenciu riadneho opravného prostriedku (odvolania). Naopak, ESĽP vo svojej judikatúre považoval za efektívny prostriedok nápravy aj sťažnosť podľa čl. 127 ods. 1 ústavy [napr. Poštová banka, a. s., proti Slovensku, sťažnosť č. 22736/06, rozhodnutie z 20. októbra 2010, časť „Právo“   („Law“),   bod   2],   keďže   v   nej   možno   namietať   porušenie   práv   zaručených dohovorom a čl. 127 ods. 2 a 3 ústavy a poskytuje ústavnému súdu efektívne možnosti odstrániť vzniknuté porušenie týchto práv.

Keďže   v   prerokúvanej   veci   mali sťažovatelia   možnosť   podať   proti   napadnutému uzneseniu okresného súdu (túto) sťažnosť podľa čl. 127 ods. 1 ústavy, v ktorej namietli viaceré   porušenia   práv   zaručených   dohovorom,   mali   podľa   názoru   ústavného   súdu k dispozícii efektívny prostriedok nápravy v zmysle čl. 13 dohovoru. Súčasťou práva podľa tohto článku však nie je právo na úspech ich opravného prostriedku.

III.

Záver

10. Z uvedených dôvodov senát ústavného súdu na neverejnom zasadnutí podľa § 25 ods. 2 zákona o ústavnom súde odmietol zjavne neopodstatnenú sťažnosť sťažovateľov, tak ako to je uvedené vo výroku. Odmietnutím je sťažnosť posúdená (a vybavená) v celom rozsahu, vrátane návrhu na priznanie primeraného finančného zadosťučinenia.

P o u č e n i e :   Proti tomuto rozhodnutiu nemožno podať opravný prostriedok.

V Košiciach 3. októbra 2013