znak

SLOVENSKÁ REPUBLIKA

U Z N E S E N I E

Ústavného súdu Slovenskej republiky

II. ÚS 472/2010-12

Ústavný súd Slovenskej republiky na neverejnom zasadnutí senátu 10. novembra 2010   predbežne   prerokoval   sťažnosť   JUDr.   J.   B.,   K.,   zastúpeného   advokátkou JUDr. V. B., K., vo veci namietaného porušenia základného práva na súdnu ochranu podľa čl. 46 ods. 1 Ústavy Slovenskej republiky a práva na spravodlivé súdne konanie podľa čl. 6 ods.   1   Dohovoru   o ochrane   ľudských   práv   a základných   slobôd   v konaní   vedenom Krajským súdom v Košiciach pod sp. zn. 2 Cob 150/2009 a takto

r o z h o d o l :

Sťažnosť JUDr. J. B. o d m i e t a pre zjavnú neopodstatnenosť.

O d ô v o d n e n i e :

I.

Ústavnému   súdu   Slovenskej   republiky   (ďalej len   „ústavný   súd“)   bola osobne do podateľne 15. októbra 2010 doručená sťažnosť JUDr. J. B., K. (ďalej len „sťažovateľ“), ktorou namieta porušenie základného práva na súdnu ochranu podľa čl. 46 ods. 1 Ústavy Slovenskej republiky (ďalej len „ústava“) a práva na spravodlivé súdne konanie podľa čl. 6 ods.   1   Dohovoru   o ochrane   ľudských   práv   a základných   slobôd   (ďalej   len   „dohovor“) v konaní   vedenom   Krajským   súdom   v Košiciach   (ďalej   len   „krajský   súd“)   pod   sp.   zn. 2 Cob 150/2009.

Zo sťažnosti vyplýva, že sťažovateľ bol ako žalovaný účastníkom konania vedeného Okresným   súdom   Košice   I   (ďalej   len   „okresný   súd“)   pod   sp.   zn.   26   Cb   236/2008. Spoločnosť S., a. s., ako žalobkyňa (ďalej len „žalobkyňa“) sa domáhala od sťažovateľa zaplatenia   sumy   143   074,50   Sk   (4   749,24   €).   Žalobu   odôvodnila   tým,   že   sťažovateľ odoberal   na   odbernom   mieste   v K.   zemný   plyn   mimo   určeného   plynomera   cez   prepoj s meradlom, ktoré nebolo namontované prevádzkovateľom siete, a preto je povinný uhradiť žalobkyni   ako   dodávateľovi   plynu   škodu,   ktorú   jej   neoprávneným   odberom   spôsobil. Spôsob výpočtu škody žalobkyňa stanovila odkazom na príslušnú vyhlášku. Sťažovateľ sa bránil   viacerými   námietkami.   Predovšetkým   tvrdil,   že   v skutočnosti   neodoberal neoprávnene nemeraný plyn, a tým nespôsobil ani škodu. Za odber plynu platil na základe fakturácie a odpočtov žalobkyne. Za fakturačné obdobie od 19. augusta 2005 do 18. apríla 2006 uhradil na zálohových platbách 84 420 Sk a za fakturačné obdobie od 19. apríla 2006 do 18. apríla 2007 sumu 43 230 Sk. Uhradil aj spotrebu plynu vo výške 2 998 m3 nameranú 18.   apríla   2006   plynomerom „s   nelegálnym   meradlom“,   keďže   plynomer   s legálnym meradlom vykazoval najmenej od 19. augusta 2005 do 19. apríla 2006 nulovú spotrebu. V tejto súvislosti sťažovateľ poukázal na ustanovenie § 59 ods. 2 zákona č. 655/2004 Z. z. (správne má byť zákon č. 656/2004 Z. z., pozn.) o energetike a o zmene niektorých zákonov v znení neskorších predpisov (ďalej len „zákon o energetike“), podľa ktorého odberateľ, ktorý   neoprávnene   odoberal   plyn,   je   povinný   uhradiť   dodávateľovi   plynu, prevádzkovateľovi   prepravnej   siete   a prevádzkovateľovi   distribučnej   siete   škodu,   ak vznikla. Ďalej namietal, že rekonštrukciu odberného plynového zariadenia vykonali odborne spôsobilé osoby pod vedením spoločnosti G., s. r. o., ktorá namontovala do objektu dva plynomery. Žalobkyňa vedela o existencii dvoch plynomerov, svojím súhlasom tento stav potvrdila a existenciu oboch plynomerov akceptovala. Oba plynomery sa nachádzali vedľa seba na mieste viditeľnom priamo z ulice. Tvrdil tiež, že zamestnanci žalobkyne porušili svoje povinnosti podľa ustanovenia § 54 ods. 1 a 3 zákona o energetike, ak pri odpočte spotreby   plynu   nevychádzali   zo   skutočne   nameraných   údajov   o dodávke   plynu,   ale z fiktívneho množstva odobratého plynu, ktoré sa objavilo aj vo vyúčtovacej faktúre, a tiež z dôvodu, že pri pravidelnom odčítaní meradla museli zistiť, že na odbernom mieste sú namontované   dva   plynomery,   z ktorých   iba   jeden   považovali   za   legálny,   avšak   plyn odpočítavali   aj   z meradla   plynomeru,   ktorý   neskôr   označili   za „nelegálny“. V tejto súvislosti poukázal na bod 9.3 obchodných podmienok, podľa ktorého žiadna zo strán nemá nárok na náhradu škody, ak nesplnenie povinnosti druhej strany bolo spôsobené jej konaním alebo nedostatkom súčinnosti, ktorú bola táto strana povinná poskytnúť. Napokon namietal, že nie je zrejmé, ako dospela žalobkyňa k žalovanej sume, pretože jej výpočet považoval za nepreskúmateľný.

Rozsudkom okresného súdu č. k. 26 Cb 236/2008-102 z 3. júla 2009 bolo žalobe v celom rozsahu vyhovené. Okresný súd považoval za preukázané, že k neoprávnenému odberu došlo, lebo sťažovateľ odoberal plyn s meradlom (výrobné číslo 5183487), ktoré nebolo   namontované   prevádzkovateľom   siete.   Keďže   na   tento   plynomer   bol   pripojený spotrebič   a pri   demontáži   vykazoval   stav   10   256   m3,   bol   okresný   súd   toho   názoru,   že neoprávneným odberom vznikla žalobkyni škoda. Túto vyčíslila v súlade s ustanovením § 1 vyhlášky   Ministerstva   hospodárstva   Slovenskej   republiky   č.   155/2005   Z.   z.,   ktorou   sa ustanovuje   spôsob   výpočtu   škody   spôsobenej   neoprávneným   odberom   plynu.   Obranu sťažovateľa považoval okresný súd za účelovú, a to najmä preto, lebo na tom istom mieste došlo   jednak   k riadnemu   odberu   zemného   plynu   na   základe   zmluvy   (s „legálnym“ meradlom),   ale   aj   k neoprávnenému   odberu   plynomerom   nenamontovaným prevádzkovateľom siete (s „nelegálnym“ meradlom), pričom nie je možné zamieňať tieto vzťahy   súbežne   existujúce   medzi   účastníkmi   konania   v období   od   19. apríla   2006   do 16. augusta 2006. Okresný súd uveril tvrdeniam žalobkyne, ktoré uviedla na vysvetlenie rozporu daného tým, že stav plynomeru č. 924275202196 bol 19. augusta 2005 – 16 851 m3, 31. decembra 2005 – 16 851 m3, 18. apríla 2006 – 19 849 m3 a 19. apríla 2006 – 16 851 m3. Podľa akceptovaného vysvetlenia vo vyúčtovacej faktúre za obdobie od 19. augusta 2005 do 18. apríla 2006 bola spotreba stanovená odhadom pre neprístupnosť odberného miesta, čo preukazuje aj skutočnosť, že sa na nehnuteľnosti v danom období realizovali rekonštrukčné práce. S poukazom na vyúčtovaciu faktúru za obdobie od 19. apríla 2006 do 18. apríla 2007 a v nej uvedené dáta odpočtov stavu plynomeru, na montážny list meradla zo 16. augusta 2006 a na zápisy zo 16. augusta 2006, 28. augusta 2006 a 4. septembra 2006 dospel okresný súd k názoru, že žalobkyňa neporušila svoje povinnosti vyplývajúce z ustanovenia § 54 zákona   o energetike.   Navyše,   sťažovateľ   nepreukázal,   akú   konkrétnu   povinnosť vyplývajúcu zo zmluvy a právnych predpisov mala žalobkyňa porušiť a kedy k tomu malo dôjsť.

Sťažovateľ   v podanom   odvolaní   namietal,   že   v priebehu   konania   opakovane poukazoval na to, že pracovníci žalobkyne postupovali v rozpore s ustanovením § 54 ods. 1 a 3   zákona   o energetike,   ak   pri   odpočte   spotreby   plynu   nevychádzali   zo   skutočne nameraných   údajov,   ale   z fiktívneho   množstva   odobratého   plynu,   ktoré   sa   objavilo   aj vo vyúčtovacej   faktúre,   pričom   je   nepochybné,   že   meradlo   č. 924275202196   nemohlo 18. apríla 2006 vykazovať spotrebu 19 849 m3, keď v čase demontáže meradla 16. augusta 2006 vykazovalo stav 16 851 m3, čo znamená, že odpočítavali plyn aj z meradla, ktoré neskôr   označili   za   „nelegálne“.   Ďalej   uviedol,   že   žalobkyni   nevznikla   škoda,   lebo sťažovateľ platil za odber plynu na základe fakturácie a odpočtov, pričom zaplatil za celý odber, teda aj za odber cez nelegálny plynomer, pretože plynomer s legálnym meradlom nevykazoval od 1. apríla 2005 žiadnu spotrebu, a odber plynu bol preto zabezpečovaný iba cez plynomer s nelegálnym meradlom. Preto nie je správny záver, podľa ktorého vykonal platby iba za odber cez legálny plynomer a za odber cez nelegálny plynomer nezaplatil. Neobstojí   ani   tvrdenie   o tom,   že   cena   za   odber   zemného   plynu   na   základe   zmluvy s legálnym meradlom bola riadne vyúčtovaná a že tento odber bol nameraný do 16. augusta 2006 plynomerom č. 924275202196, pretože jednak tento plynomer nevykazoval spotrebu 2 998 m3, ktoré množstvo sa objavilo aj vo vyúčtovacej faktúre, a okrem toho aj tu platia už uvedené dôvody. Nie je tiež pravdou, že riadny odpočet plynu nemohol byť vykonaný pre neprístupnosť odberného miesta a že preto mala byť spotreba za obdobie od 19. augusta 2005 do 18. apríla 2006 stanovená odhadom, pretože oba plynomery boli a aj v súčasnosti sú umiestnené vo viditeľnom otvore spodnej časti nehnuteľnosti asi 40 cm od povrchu chodníka. Preto pri odčítaní nie je potrebné vojsť do suterénnych častí domu, ale odčítanie je   možné   vykonať   aj   priamo   z ulice.   Napokon   zdôraznil,   že   dve   odberné   miesta   boli vytvorené s vedomím a súhlasom žalobkyne, keďže jej pracovníci museli mať vedomosť o tom,   že   sú   tam   dva   plynomery,   pričom   meradlo   č. 924275202196   prinajmenšom   od 19. augusta 2005 nevykazuje žiadnu spotrebu a druhé neidentifikovateľné meradlo vykazuje spotrebu,   resp.   je   v činnosti.   Napriek   tomu   žalobkyňa   neprijala   žiadne   opatrenia   na zabránenie vzniku škody, čím porušila ustanovenie § 415 Občianskeho zákonníka a § 376 Obchodného   zákonníka.   Opakovane   pritom   poukázal   aj   na   ustanovenie   bode   9.3 obchodných podmienok.

Rozsudkom krajského súdu č. k. 2 Cob 150/2009-148 z 8. júla 2010 bol rozsudok okresného   súdu   potvrdený.   Krajský   súd   sa   v celom   rozsahu   stotožnil   s odôvodnením rozsudku okresného súdu.

Podľa   názoru   sťažovateľa   rozsudok   krajského   súdu   nedáva   jasné   a zrozumiteľné odpovede na podstatné otázky položené sťažovateľom v podanom odvolaní. Konkrétne sa žiadnym spôsobom nevysporiadal s námietkou sťažovateľa, podľa ktorej nie je pravdou, že riadny odpočet plynu nemohol byť vykonaný pre neprístupnosť odberného miesta. Tvrdenie okresného súdu o tom, že cena za odber plynu na základe zmluvy s legálnym meradlom bola riadne vyúčtovaná a že tento odber bol nameraný do 16. augusta 2006, je v rozpore so skutočnosťou jednak preto, že plynomer spotrebu 2 998 m3 uvedenú vo vyúčtovacej faktúre   nevykazoval,   ale   aj   z dôvodu,   že   od   19.   augusta   2005   do   18.   apríla   2006 nevykazoval vôbec žiadnu spotrebu. Ďalej sa krajský súd nevysporiadal so skutočnosťou, že žalobkyňa   neurobila   žiadne   opatrenia   na   zabránenie   vzniku   škody,   hoci   o vytvorení a existencii dvoch odberných miest vedela. Pracovníci žalobkyne porušili svoje povinnosti najmä tým, že nevykonávali riadny odpočet plynu, resp. vykonávali odpočet aj z plynomeru, ktorý   neskôr   označili   za   plynomer   s nelegálnym   meradlom.   Krajský   súd   sa   dôsledne nevysporiadal ani s tvrdením sťažovateľa, podľa ktorého žalobkyni nevznikla škoda, lebo sťažovateľ zaplatil za celý odber, teda aj za odber cez nelegálny plynomer. V tejto súvislosti dáva sťažovateľ do pozornosti, že v celom konaní nebolo preukázané, že by stav plynomeru s nelegálnym meradlom v čase jeho namontovania bol 0 (nula). Je teda zrejmé, že krajský súd sa nezaoberal argumentáciou sťažovateľa. V opačnom prípade by dospel určite k inému rozhodnutiu.   Z rozsudku   nemožno   zistiť,   z akého   dôvodu   sa   sťažovateľ   vo   svojej argumentácii   mýlil   a naopak,   prečo   by   argumentácia   žalobkyne   mala   obstáť   aj   po zohľadnení argumentov sťažovateľa. Z týchto dôvodov došlo k porušeniu označených práv, pričom rozsudok krajského súdu je podľa sťažovateľa arbitrárny.

Sťažovateľ   navrhuje   vydať   nález,   ktorým   by   ústavný   súd   vyslovil   porušenie označených   článkov ústavy a dohovoru   v konaní vedenom krajským súdom   pod sp. zn. 2 Cob 150/2009 s tým, aby bol rozsudok z 8. júla 2010 zrušený a vec vrátená na ďalšie konanie. Požaduje tiež náhradu trov právneho zastúpenia advokátkou vo výške 342,24 €.

Z rozsudku krajského súdu č. k. 2 Cob 150/2009-148 z 8. júla 2010 vyplýva, že ním bol   potvrdený   rozsudok   okresného   súdu   č.   k.   26   Cb   236/2008-102   z 3.   júla   2009. Sťažovateľ v podanom odvolaní namietal neúplné zistenie skutkového stavu veci, nesprávne skutkové   zistenia,   ako   aj   nesprávne   právne   posúdenie   veci.   Žalobkyňa   vo   vyjadrení k odvolaniu   uviedla,   že   obrana   sťažovateľa   v konaní   je   zameraná   na   plynomer č. 924275202196, hoci odber týmto meradlom nie je predmetom sporu. Sťažovateľ zamieňa zmluvný vzťah medzi ním a dodávateľom plynu a zákonný zodpovednostný vzťah medzi ním   a prevádzkovateľom   distribučnej   siete.   Kým   dodávateľom   plynu   je   S.,   a.   s., prevádzkovateľom distribučnej siete je žalobkyňa (teda odlišná právnická osoba, pozn.). Zákonný vzťah so žalobkyňou vznikol sťažovateľovi z titulu neoprávneného odberu plynu meradlom,   ktoré   nebolo   namontované   prevádzkovateľom   distribučnej   siete.   Preto odvolávky sťažovateľa na zmluvu uzatvorenú s dodávateľom plynu sú právne irelevantné. Vytvorenie   technických   podmienok   na   existenciu   viacerých   odberných   miest   nemožno stotožňovať   s legálnym   odberom,   ku   ktorému   dochádza   až   po   namontovaní   meradla prevádzkovateľom   distribučnej   siete.   Ak   sa   sťažovateľ   domnieva,   že   sú   nezrovnalosti vo faktúrach za dodávku plynu, je to potrebné riešiť s dodávateľom plynu, ktorý faktúry vystavil,   čo   však   s týmto   sporom   nesúvisí.   Podľa   názoru   krajského   súdu   okresný   súd správne zistil skutkový stav veci, vec správne právne posúdil a správne rozhodol. Správne je konštatovanie, že na odbernom mieste došlo k riadnemu odberu zemného plynu na základe zmluvy, ale aj k neoprávnenému odberu plynomerom nenamontovaným prevádzkovateľom siete, pričom nie je možné zamieňať tieto súbežne existujúce právne vzťahy. Keďže došlo k neoprávnenému odberu plynomerom, ktorý nebol namontovaný prevádzkovateľom siete, v zmysle § 59 ods. 1 písm. d) zákona o energetike je sťažovateľ povinný nahradiť žalobkyni vzniknutú   škodu.   Pokiaľ   ide   o výšku   uplatnenej   škody,   táto   bola   vypočítaná   v súlade s platnou právnou úpravou, pričom jednotlivé položky výpočtu boli preukázané. Ostatné námietky sťažovateľa sa týkajú fakturácie na základe odpočtu meradla č. 924275202196 a nesúvisia s predmetom tohto sporu.

II.

Podľa čl. 127 ods. 1 ústavy ústavný súd rozhoduje o sťažnostiach fyzických osôb alebo právnických   osôb,   ak namietajú porušenie   svojich   základných   práv alebo slobôd, alebo ľudských   práv   a základných   slobôd   vyplývajúcich   z medzinárodnej   zmluvy, ktorú Slovenská   republika   ratifikovala   a bola   vyhlásená   spôsobom   ustanoveným   zákonom, ak o ochrane týchto práv a slobôd nerozhoduje iný súd.

Ústavný   súd   podľa   § 25   ods. 1   zákona   Národnej   rady   Slovenskej   republiky č. 38/1993 Z.   z. o organizácii Ústavného súdu   Slovenskej republiky, o konaní pred ním a o postavení   jeho   sudcov   v znení   neskorších   predpisov   (ďalej   len   „zákon   o   ústavnom súde“)   každý   návrh   predbežne   prerokuje   na   neverejnom   zasadnutí   bez   prítomnosti navrhovateľa,   ak   tento   zákon   neustanovuje   inak.   Pri   predbežnom   prerokovaní   každého návrhu ústavný súd skúma, či dôvody uvedené v § 25 ods. 2 zákona o ústavnom súde nebránia   jeho   prijatiu   na   ďalšie   konanie.   Podľa   tohto   ustanovenia   návrhy   vo   veciach, na prerokovanie   ktorých   nemá   ústavný   súd   právomoc,   návrhy,   ktoré   nemajú   zákonom predpísané   náležitosti,   neprípustné   návrhy   alebo   návrhy   podané   niekým   zjavne neoprávneným,   ako   aj   návrhy   podané   oneskorene   môže   ústavný   súd   na   predbežnom prerokovaní odmietnuť uznesením bez ústneho pojednávania. Ústavný súd môže odmietnuť aj návrh, ktorý je zjavne neopodstatnený.

Sťažnosť treba považovať za zjavne neopodstatnenú.

O zjavnej   neopodstatnenosti   návrhu   možno   hovoriť   vtedy,   keď   namietaným postupom   orgánu   štátu   nemohlo   vôbec   dôjsť   k porušeniu   toho   základného   práva   alebo slobody, ktoré označil navrhovateľ, a to buď pre nedostatok vzájomnej príčinnej súvislosti medzi označeným postupom orgánu štátu a základným právom alebo slobodou, porušenie ktorých sa namietalo, prípadne z iných dôvodov. Za zjavne neopodstatnený návrh preto možno považovať ten, pri predbežnom prerokovaní ktorého ústavný súd nezistil žiadnu možnosť porušenia označeného základného práva alebo slobody, reálnosť ktorej by mohol posúdiť po jeho prijatí na ďalšie konanie (I. ÚS 66/98, I. ÚS 110/02, I. ÚS 88/07).

Podľa   konštantnej   judikatúry   ústavný   súd   nie   je   súčasťou   systému   všeobecných súdov, ale podľa čl. 124 ústavy je nezávislým súdnym orgánom ochrany ústavnosti. Pri uplatňovaní tejto právomoci ústavný súd nie je oprávnený preskúmavať a posudzovať ani právne názory všeobecného súdu, ani jeho posúdenie skutkovej otázky. Úlohou ústavného súdu totiž nie je zastupovať všeobecné súdy, ktorým predovšetkým prislúcha interpretácia a aplikácia zákonov. Úloha ústavného súdu sa obmedzuje na kontrolu zlučiteľnosti účinkov takejto   interpretácie a aplikácie s ústavou   alebo kvalifikovanou   medzinárodnou   zmluvou o ľudských právach a základných slobodách. Posúdenie veci všeobecným súdom sa môže stať predmetom kritiky zo strany ústavného súdu iba v prípade, ak by závery, ktorými sa všeobecný súd vo svojom rozhodovaní riadil, boli zjavne neodôvodnené alebo arbitrárne. O arbitrárnosti (svojvôli) pri výklade a aplikácii zákonného predpisu všeobecným súdom by bolo možné uvažovať len v prípade, ak by sa tento natoľko odchýlil od znenia príslušných ustanovení,   že   by   zásadne   poprel   ich   účel   a význam   (mutatis   mutandis   I.   ÚS   115/02, I. ÚS 12/05, I. ÚS 382/06).

Hoci rozsah sťažovateľom uplatnených námietok je širší, z praktického hľadiska sa zdá, že za rozhodujúcu treba považovať tú jeho námietku, podľa ktorej žalobkyni škoda nevznikla, lebo sťažovateľovi v skutočnosti bola vyúčtovaná spotreba plynu tak cez legálny, ako aj cez nelegálny plynomer, pričom fakturované čiastky sťažovateľ aj uhradil. Inými slovami,   podľa   názoru   sťažovateľa   požaduje   od   neho   žalobkyňa   nahradiť   škodu,   ktorá v skutočnosti nevznikla.

Uvedená   obrana   sťažovateľa   smeruje   vlastne   k tomu,   aby   došlo   k akémusi vzájomnému započítaniu nárokov, keďže sťažovateľ (pokiaľ by mal byť zodpovedný za uplatňovaný nárok žalobkyne) by mal mať zároveň nárok na vrátenie preplatku svojich úhrad, ktoré poskytol na základe riadnych vyúčtovaní, keďže podľa neho vyúčtovaná mu bola celá spotreba plynu, teda aj tvrdený nelegálny odber.

Ústavný   súd v tejto   súvislosti   konštatuje, že argumentácia   krajského súdu,   podľa ktorej   ide   o súbežné   nároky   z legálneho   a nelegálneho   odberu   plynu,   ktoré   nemožno zamieňať,   sa   javí   ako   presvedčivá   a logická.   Ako   to   vyplýva   z vyjadrenia   žalobkyne, zo strany sťažovateľa ide o dva právne vzťahy, keďže sťažovateľ bol jednak v zmluvnom vzťahu s dodávateľom plynu (subjektom odlišným od žalobkyne) a okrem toho v zákonnom vzťahu   so   žalobkyňou   ako   prevádzkovateľom   siete   z titulu   nelegálneho   odberu   plynu. Vzájomne započítať v rámci súdneho konania možno iba nároky účastníkov konania. Práve preto   sťažovateľ   nemohol   úspešne   požadovať,   aby   došlo   k   započítaniu   jeho   nároku   na vrátenie časti platieb za zmluvnú dodávku plynu od dodávateľa plynu na vyrovnanie jeho dlhu voči žalobkyni z titulu nezákonného odberu plynu. Sťažovateľovi však nič nebráni v tom,   aby   prípadný   údajný   preplatok   z titulu   zmluvného   zákonného   odberu   plynu   od dodávateľa plynu vymáhal.

Vo svetle uvedených skutočností nemožno argumentáciu krajského súdu považovať ani za arbitrárnu, ale ani za zjavne neodôvodnenú. Preto ani niet príčiny na to, aby ústavný súd do rozsudku krajského súdu zasiahol.

Vzhľadom na uvedené skutočnosti ústavný súd rozhodol podľa § 25 ods. 2 zákona o ústavnom súde tak, ako to vyplýva z výroku tohto uznesenia.

P o u č e n i e : Proti tomuto rozhodnutiu nemožno podať opravný prostriedok.

V Košiciach 10. novembra 2010