znak

SLOVENSKÁ REPUBLIKA

U Z N E S E N I E

Ústavného súdu Slovenskej republiky

II. ÚS 471/2015-18

Ústavný súd Slovenskej republiky na neverejnom zasadnutí 5. augusta 2015 v senátezloženom z predsedu Sergeja Kohuta (sudca spravodajca) a zo sudcov Lajosa Mészárosaa Ladislava Orosza predbežne prerokoval sťažnosť obchodnej spoločnosti Rapid life životnápoisťovňa, a. s., Garbiarska 2, Košice, zastúpenej Advokátskou kanceláriou JUDr. DanielBlyšťan s. r. o., Rastislavova 68, Košice, konajúcou prostredníctvom konateľa a advokátaJUDr. Daniela Blyšťana, ktorou namieta porušenie svojich základných práv podľa čl. 20ods. 1, čl. 46 ods. 1 a čl. 48 ods. 2 Ústavy Slovenskej republiky a čl. 36 ods. 1 Listinyzákladných práv a slobôd, ako aj práv podľa čl. 6 ods. 1 Dohovoru o ochrane ľudských práva základných slobôd a čl. 1 ods. 1 Dodatkového protokolu k Dohovoru o ochrane ľudskýchpráv   a základných   slobôd   postupom   Najvyššieho súdu Slovenskej   republiky   v   konanívedenom   pod   sp.   zn.   1   Oboer   158/2013   a jeho   uznesením   z 29.   júla   2014,   postupomKrajského súdu v Prešove v konaní vedenom pod sp. zn. 5 CoE 112/2011 a jeho uznesenímz 26.   januára   2012   a   postupom   Okresného   súdu Prešov   v konaní   vedenom   pod   sp.   zn.11 Er 615/2010 a jeho uznesením z 9. júna 2011, a takto

r o z h o d o l :

Sťažnosť obchodnej spoločnosti Rapid life životná poisťovňa, a. s., o d m i e t a.

O d ô v o d n e n i e :

I.

Ústavnému súdu Slovenskej republiky (ďalej len „ústavný súd“) bola 9. októbra 2014osobne   doručená   sťažnosť   obchodnej   spoločnosti   Rapid   life   životná   poisťovňa,   a.   s.,Garbiarska   2,   Košice   (ďalej   len   „sťažovateľka“, v citáciách   aj   „sťažovateľ“),   zastúpenejAdvokátskou kanceláriou JUDr. Daniel Blyšťan s. r. o., Rastislavova 68, Košice, konajúcouprostredníctvom konateľa a advokáta JUDr. Daniela Blyšťana, ktorou namieta porušeniesvojich základných práv podľa čl. 20 ods. 1, čl. 46 ods. 1 a čl. 48 ods. 2 Ústavy Slovenskejrepubliky (ďalej len „ústava“) a čl. 36 ods. 1 Listiny základných práv a slobôd (ďalej len„listina“), ako aj práv podľa čl. 6 ods. 1 Dohovoru o ochrane ľudských práv a základnýchslobôd (ďalej len „dohovor“) a čl. 1 ods. 1 Dodatkového protokolu k Dohovoru o ochraneľudských práv a základných slobôd (ďalej len „dodatkový protokol“) postupom Najvyššiehosúdu   Slovenskej   republiky   (ďalej   len   „najvyšší   súd“)   v   konaní   vedenom   pod sp.   zn.1 Oboer 158/2013   (ďalej   aj   „napadnuté   konanie   najvyššieho   súdu“)   a   jeho   uznesenímz 29. júla 2014 (ďalej aj „napadnuté uznesenie najvyššieho súdu“), postupom Krajskéhosúdu v Prešove (ďalej len „krajský súd“) v konaní vedenom pod sp. zn. 5 CoE 112/2011(ďalej aj „napadnuté konanie krajského súdu“) a jeho uznesením z 26. januára 2012 (ďalej aj„napadnuté   uznesenie   krajského   súdu“)   a   postupom   Okresného súdu   Prešov   (ďalej   len„okresný súd“) v konaní vedenom pod sp. zn. 11 Er 615/2010 (ďalej aj „napadnuté konanieokresného   súdu“)   a   jeho   uznesením   z 9.   júna   2011   (ďalej   aj   „napadnuté   uznesenieokresného súdu“).

Sťažovateľka je právnickou osobou podnikajúcou v oblasti poisťovníctva. Na základepoistnej   zmluvy   uzavretej   medzi   sťažovateľkou   a   povinným   sa   tento   zaviazal   platiťdohodnuté poistné. Povinný v rozpore s poistnou zmluvou dohodnuté poistné prestal platiť.Sťažovateľka sa v súlade s uzavretou rozhodcovskou doložkou obrátila na Arbitrážny súdKošice (ďalej len „arbitrážny súd“), ktorý rozhodcovským rozsudkom sp. zn. 2 C 185/2009zo 6. mája 2010 zaviazal povinného na zaplatenie dlžného poistného v sume 461,66 €s príslušenstvom. Keďže povinný dlžné poistné v lehote vyplývajúcej z rozhodcovskéhorozsudku   nezaplatil,   sťažovateľka   podala   súdnemu   exekútorovi   návrh   na vykonanieexekúcie na podklade rozhodcovského rozsudku ako exekučného titulu. Súdny exekútorpredložil okresnému súdu žiadosť o udelenie poverenia na vykonanie exekúcie v prospechsťažovateľky. Okresný súd uznesením sp. zn. 11 Er 615/2010 z 9. júna 2011 zamietol jehožiadosť   o   udelenie   poverenia   na   vykonanie   exekúcie.   O odvolaní   sťažovateľky   protinapadnutému uzneseniu okresného súdu rozhodol krajský súd uznesením sp. zn. 5 CoE112/2011 z 26. januára 2012 tak, že rozhodnutie prvostupňového súdu ako vecne správnepotvrdil.   Následne   najvyšší   súd   uznesením   sp.   zn.   1   Oboer   158/2013   z 29. júla   2014odmietol dovolanie proti uzneseniu krajského súdu sp. zn. 5 CoE 112/2011 z 26. januára2012 ako neprípustné podľa § 243b ods. 5 Občianskeho súdneho poriadku (ďalej len „OSP“)v spojení s § 218 ods. 1 písm. c) OSP.

Sťažovateľka   ďalej   uvádza,   že   o   jej   žiadosti   o   udelenie   poverenia   na   vykonanieexekúcie   bolo   rozhodnuté   bez   nariadenia   pojednávania,   hoci   okresný   súd   vykonalsamostatné   nové   dokazovanie   skutkového   stavu   (okresný   súd   nevychádzal   podľasťažovateľky   z   obsahu   rozhodcovského   spisu,   ale   nanovo   konštruoval   skutkový   stavprostredníctvom listinných dôkazov, ktoré si od nej vyžiadal, na základe ktorých dospelk opačným   právnym   záverom   ako   arbitrážny   súd   v označenom   konaní,   čo   viedlok faktickému   zrušeniu   účinkov   rozhodcovského   rozsudku   ako   exekučného   titulusťažovateľky).

Takýto postup je podľa sťažovateľky v rozpore so zákonom, pričom v tejto súvislostipoukazuje aj na judikatúru najvyššieho súdu, Súdneho dvora Európskej únie a aj ústavnéhosúdu, ktoré s vecou súvisia (predovšetkým Plz. ÚS 1/2014 a II. ÚS 499/2012).

Podľa sťažovateľky najvyšší súd ako súd dovolací «Napriek namietaným ústavno- procesným pochybeniam okresného a krajského súdu... napriek arbitrárnym svojvoľným záverom   okresného   súdu   vo   veci   „určenia“   neprijateľnosti   podmienky,   napriek nepreskúmateľným záverom krajského súdu, NS SR nezistil prípustnosť dovolania, i keď porušenie   základného   práva   účastníka   konania   zo   strany   súdu...   zakladá   prípustnosť dovolania vždy.». Sťažovateľka považuje za nesprávny záver najvyššieho súdu vyjadrenýv napadnutom uznesení, podľa ktorého nedostatočné odôvodnenie rozhodnutia súdu zakladávadu konania v zmysle § 241 ods. 2 písm. b) OSP, a nie vadu konania v zmysle § 237písm. f) OSP.

Sťažovateľka považuje za jediné a ústavne kompatibilné rozhodnutie ústavného súduvo   veciach   exekučných   konaní   začatých   z   jej   strany „nález   ústavného   súdu č. II. ÚS 499/2012“.

Sťažovateľka v sťažnosti formuluje výhrady proti skutkovým a právnym záveromkrajského súdu a tiež namieta jeho nedostatočné odôvodnenie.

Vychádzajúc z uvedených skutočností, sťažovateľka navrhuje, aby ústavný súd prijaljej sťažnosť na ďalšie konanie a nálezom vyslovil, že označenými postupmi a rozhodnutiamiokresného súdu, krajského súdu a najvyššieho súdu boli porušené jej základné práva podľačl. 20 ods. 1, čl. 46 ods. 1 a čl. 48 ods. 2 ústavy a čl. 36 ods. 1 listiny a práva podľa čl. 6 ods.1 dohovoru, ako aj čl. 1 ods. 1 dodatkového protokolu, aby označené rozhodnutia okresnéhosúdu, krajského súdu a najvyššieho súdu zrušil a vec vrátil najvyššiemu súdu na ďalšiekonanie a aby jej priznal úhradu trov právneho zastúpenia.

II.

Ústavný súd rozhoduje podľa čl. 127 ods. 1 ústavy o sťažnostiach fyzických osôbalebo právnických osôb, ak namietajú porušenie svojich základných práv alebo slobôd,alebo ľudských práv a základných slobôd vyplývajúcich z medzinárodnej zmluvy, ktorúSlovenská republika ratifikovala a bola vyhlásená spôsobom ustanoveným zákonom, ako ochrane týchto práv a slobôd nerozhoduje iný súd.

Ústavný   súd   podľa   §   25   ods.   1   zákona   Národnej   rady   Slovenskej   republikyč. 38/1993 Z. z. o organizácii Ústavného súdu Slovenskej republiky, o konaní pred níma o postavení   jeho   sudcov   v   znení   neskorších   predpisov   (ďalej   len   „zákon   o   ústavnomsúde“) každý návrh predbežne prerokuje na neverejnom zasadnutí senátu bez prítomnostinavrhovateľa,   ak   tento   zákon   neustanovuje   inak.   Pri   predbežnom   prerokovaní   každéhonávrhu ústavný súd skúma, či dôvody uvedené v § 25 ods. 2 zákona o ústavnom súdenebránia   jeho   prijatiu   na   ďalšie   konanie.   Podľa   tohto   ustanovenia   návrhy   vo   veciach,na prerokovanie   ktorých   nemá   ústavný   súd   právomoc,   návrhy,   ktoré   nemajú   zákonompredpísané   náležitosti,   neprípustné   návrhy   alebo   návrhy   podané   niekým   zjavneneoprávneným,   ako   aj   návrhy   podané   oneskorene   môže   ústavný   súd   na   predbežnomprerokovaní odmietnuť uznesením bez ústneho pojednávania. Ústavný súd môže odmietnuťaj návrh, ktorý je zjavne neopodstatnený.

II.1   K   namietanému   porušeniu   sťažovateľkou   označených   základných   práv podľa ústavy a listiny a práv podľa dohovoru a dodatkového protokolu postupom okresného súdu v napadnutom konaní a jeho napadnutým uznesením

Z čl. 127 ods. 1 ústavy vyplýva, že právomoc ústavného súdu poskytovať ochranuzákladným právam a slobodám je daná iba subsidiárne, teda len vtedy, keď o ochrane týchtopráv a slobôd nerozhodujú všeobecné súdy.

Proti napadnutému uzneseniu okresného súdu, ako aj konaniu, ktoré predchádzalojeho vydaniu, mohla sťažovateľka podať odvolanie (čo aj využila), o ktorom bol oprávnený aaj povinný rozhodnúť krajský súd. Právomoc krajského súdu rozhodnúť v posudzovanej vecio odvolaní sťažovateľky vylučuje právomoc ústavného súdu.

Ústavný súd preto pri predbežnom prerokovaní túto časť sťažnosti odmietol podľa§ 25 ods. 2 zákona o ústavnom súde pre nedostatok svojej právomoci na jej prerokovanie. II.2   K   namietanému   porušeniu   sťažovateľkou   označených   základných   práv podľa ústavy a listiny a práv podľa dohovoru a dodatkového protokolu postupom krajského   súdu   v   napadnutom   konaní   a   jeho   napadnutým   uznesením,   ako   aj

postupom najvyššieho súdu v napadnutom konaní a jeho napadnutým uznesením

Z   §   25   ods.   2   zákona   o   ústavnom   súde   vyplýva,   že   úlohou   ústavného   súdupri predbežnom prerokovaní sťažnosti je tiež posúdiť, či táto nie je zjavne neopodstatnená.V súlade s konštantnou judikatúrou ústavného súdu o zjavne neopodstatnenú sťažnosť idevtedy,   keď   namietaným   postupom   alebo   namietaným   rozhodnutím   príslušného   orgánuverejnej moci nemohlo dôjsť k porušeniu základného práva alebo slobody, ktoré označilsťažovateľ, a to buď pre nedostatok príčinnej súvislosti medzi označeným postupom aleborozhodnutím   príslušného   orgánu   verejnej   moci   a   základným   právom   alebo   slobodou,porušenie ktorých sa namietalo, prípadne z iných dôvodov. Za zjavne neopodstatnenú pretomožno považovať sťažnosť, pri predbežnom prerokovaní ktorej ústavný súd nezistí žiadnumožnosť porušenia označeného základného práva alebo slobody, reálnosť ktorej by moholposúdiť po jej prijatí na ďalšie konanie (I. ÚS 66/98, tiež napr. I. ÚS 4/00, II. ÚS 101/03, IV.ÚS 136/05, III. ÚS 198/07).

Sťažovateľka v sťažnosti formuluje výhrady proti skutkovým a právnym záveromkrajského súdu vyjadreným v napadnutom uznesení, ktorým potvrdil uznesenie okresnéhosúdu o zamietnutí žiadosti súdneho exekútora o udelenie poverenia na vykonanie exekúciena základe rozhodcovského rozsudku ako exekučného titulu, a tiež namieta nedostatočnéodôvodnenie napadnutého uznesenia, ako aj skutočnosť, že krajský súd sa v napadnutomuznesení nevysporiadal ústavne akceptovateľným spôsobom s jej odvolacími dôvodmi.

Námietky, ktoré sťažovateľka formuluje proti napadnutému uzneseniu najvyššiehosúdu   ako   dovolacieho   súdu,   sú   založené   predovšetkým   na   jej   nesúhlase   s   názoromdovolacieho súdu, podľa ktorého v jej veci neboli naplnené dôvody prípustnosti dovolaniapodľa § 237 písm. f) OSP, hoci okresný súd v predmetnej veci podľa jej tvrdenia vykonaldokazovanie   listinami (poistnou zmluvou a poistnými podmienkami), ale   napriek tomunenariadil   pojednávania,   a   tak   ju   ako   účastníčku   konaní   neoboznámil   s   vykonanýmidôkazmi a neumožnil jej vyjadriť sa k nim, pričom krajský súd takýto postup okresnéhosúdu potvrdzujúcim uznesením odobril. Sťažovateľka tiež tvrdí, že napadnuté uznesenienajvyššieho súdu je nedostatočne odôvodnené.

V   nadväznosti   na   námietky   sťažovateľky   ústavný   súd   v   prvom   rade   poukazujena svoju konštantnú judikatúru, v ktorej opakovane zdôrazňuje, že nie je súčasťou systémuvšeobecných   súdov,   ale   podľa   čl.   124   ústavy   je   nezávislým   súdnym   orgánom   ochranyústavnosti.   Pri   uplatňovaní   tejto   právomoci   nie   je   úlohou   ústavného   súdu   zastupovaťvšeobecné súdy, ktorým predovšetkým prislúcha interpretácia a aplikácia zákonov. Úlohaústavného   súdu   sa   obmedzuje   na   kontrolu   zlučiteľnosti   účinkov   takejto   interpretáciea aplikácie s ústavou alebo kvalifikovanou medzinárodnou zmluvou o ľudských právacha základných slobodách (napr. I. ÚS 19/02, I. ÚS 27/04, I. ÚS 74/05).

Podľa čl. 46 ods. 1 ústavy každý sa môže domáhať zákonom ustanoveným postupomsvojho   práva   na   nezávislom   a   nestrannom   súde   a   v   prípadoch   ustanovených   zákonomna inom orgáne Slovenskej republiky.

Podľa čl. 36 ods. 1 listiny každý sa môže ustanoveným postupom domáhať svojhopráva na nezávislom a nestrannom súde a v určených prípadoch na inom orgáne.

Podľa   čl.   48   ods.   2   ústavy   má   každý   právo   na   to,   aby   sa   jeho   vec   verejneprerokovala... a v jeho prítomnosti a aby sa mohol vyjadriť ku všetkým vykonávanýmdôkazom.

Podľa   čl.   6   ods.   1   dohovoru   každý   má   právo   na   to,   aby   jeho   záležitosť   bolaspravodlivo, verejne a v primeranej lehote prejednaná nezávislým a nestranným súdomzriadeným zákonom, ktorý rozhodne o jeho občianskych právach alebo záväzkoch aleboo oprávnenosti akéhokoľvek trestného obvinenia proti nemu.

Podľa   čl.   20   ods.   1   ústavy   každý   má   právo   vlastniť   majetok.   Vlastnícke   právovšetkých vlastníkov má rovnaký zákonný obsah a ochranu. Majetok nadobudnutý v rozpores právnym poriadkom ochranu nepožíva. Dedenie sa zaručuje.

V súlade s čl. 1 dodatkového protokolu každá fyzická alebo právnická osoba máprávo   pokojne   užívať   svoj   majetok.   Nikoho   nemožno   zbaviť   jeho   majetku   s výnimkouverejného   záujmu   a za   podmienok,   ktoré   ustanovuje   zákon   a   všeobecné   zásadymedzinárodného práva.

Ústavný   súd   poznamenáva,   že   prípadné   porušenie   základného   práva   na   súdnuochranu   podľa   siedmeho   oddielu   druhej   hlavy   ústavy   (čl.   46   až   čl.   50   ústavy,   resp.čl. 36 listiny)   a   jeho   porovnateľného   práva   na   spravodlivé   súdne   konanie   podľa   čl.   6dohovoru možno posudzovať spoločne, keďže nie sú medzi nimi zásadnejšie odlišnosti(m. m. IV. ÚS 195/07).

Podstata základného práva na súdnu ochranu podľa čl. 46 ods. 1 ústavy spočívav tom,   že   každý   sa   môže   domáhať   ochrany   svojich   práv   na   súde.   Tomuto   oprávneniuzodpovedá povinnosť súdu nezávisle a nestranne vo veci konať tak, aby bola právu, ktoréhoporušenie sa namieta, poskytnutá ochrana v medziach zákonov, ktorú tento článok ústavyo základnom práve na súdnu ochranu vykonáva (čl. 46 ods. 4 ústavy v spojení s čl. 51ústavy). Do obsahu základného práva na súdnu ochranu patrí aj právo každého na to, aby sav jeho veci rozhodovalo podľa relevantnej právnej normy, ktorá môže mať základ v platnomprávnom poriadku Slovenskej republiky alebo v takých medzinárodných zmluvách, ktoréSlovenská   republika   ratifikovala,   a   bola   vyhlásená   spôsobom,   ktorý   predpisuje   zákon(IV. ÚS 77/02). Súčasne má každý právo na to, aby sa v jeho veci vykonal ústavne súladnývýklad   aplikovanej   právnej   normy,   ktorý   predpokladá   použitie   ústavne   súladneinterpretovanej platnej a účinnej normy na zistený stav veci.

Súčasťou obsahu práva na spravodlivé súdne konanie je aj právo účastníka konaniana také odôvodnenie súdneho rozhodnutia, ktoré jasne a zrozumiteľne odpovie na všetkyprávne   a   skutkovo   relevantné   otázky   súvisiace   s   predmetom   súdnej   ochrany,   t.   j.s uplatnením nárokov a obranou proti takému uplatneniu. Všeobecný súd však nemusí daťodpoveď na všetky otázky nastolené účastníkom konania, ale len na tie, ktoré majú pre vecpodstatný význam, prípadne dostatočne objasňujú skutkový a právny základ rozhodnutiabez toho, aby zachádzali do všetkých detailov sporu uvádzaných účastníkmi konania.

II.2.1 K napadnutému konaniu a napadnutému uzneseniu najvyššieho súdu

Z už uvedeného vyplýva, že podstatu argumentácie sťažovateľky tvorí námietka, žeokresný   súd   pri   rozhodovaní   o   vydaní   poverenia   súdnemu   exekútorovi   na   vykonanieexekúcie podľa § 44 Exekučného poriadku vykonal dokazovanie bez toho, aby nariadilpojednávanie,   čím   jej   odňal   možnosť   vyjadriť   sa   k   vykonávaným   dôkazom,   prípadnenavrhnúť vlastné dôkazy na vyvrátenie záverov okresného súdu. Uvedený nedostatok pritomnenapravil v predmetnej veci ani krajský súd a následne ani najvyšší súd v rámci konania odovolaní. Nadväzujúc na uvedenú námietku, sťažovateľka ďalej všeobecným súdom vytýka,že   jej   neumožnili   vyjadriť   sa   k   vykonávanému   dokazovaniu   ani   mimo   nariadeniapojednávania a neumožnili jej uniesť dôkazné bremeno, čo samo osebe podľa jej názorupostačuje   pre   záver   o   porušení   ňou   označených   práv.   Podľa   názoru   sťažovateľkyje napadnuté   uznesenie   najvyššieho   súdu   arbitrárne   a   zjavne   nepreskúmateľné   a   postupnajvyššieho súdu, ktorý predchádzal jeho vydaniu, odporujúci označeným článkom ústavy,listiny a dohovoru.

Ústavný   súd   v   súvislosti   s   rozhodovaním   o   sťažnosti   sťažovateľky   z   vlastnejrozhodovacej činnosti zistil, že v ostatnom období mu bolo doručených viacero v zásadeidentických   sťažností sťažovateľky, v   ktorých   táto s odkazom na   nález   ústavného súdusp. zn. II. ÚS 499/2012 z 10. júla 2013 v jej identickej veci poukazuje na právny závervyslovený   v   označenom   rozhodnutí   týkajúci   sa   zabezpečenia   záruk   kontradiktórnostikonania pri preskúmavaní žiadosti súdneho exekútora o udelenie poverenia na vykonanieexekúcie.   Podľa   právneho   názoru   vysloveného   ústavným   súdom   v označenom   náleze«v prerokúvanej veci okresný súd i krajský súd pri rozhodovaní o vydaní poverenia podľa§ 44 ods. 2 Exekučného poriadku neobmedzili svoje skúmanie len na obsah exekučnéhotitulu, návrhu na vykonanie exekúcie a žiadosti o vydanie poverenia, ale nad rámec tohopreskúmali aj obsah poistnej zmluvy s pripojenými všeobecnými poistnými podmienkamia na ten účel nimi vykonali listinný dôkaz. Z takto vykonaného listinného dôkazu dospelisúdy k (odchylnému) skutkovému stavu, na ktorom založili svoj právny záver o právnejpovahe   rozhodcovskej   doložky   ako   neprijateľnej   podmienky   a v dôsledku   toho   o   jejneplatnosti.   Týmto   postupom   v   podstate   znemožnili   sťažovateľke   uplatniť   svoje   právopriznané exekučným titulom, ktorého účinky (§ 37 rozhodcovského zákona) sa v zásadezhodujú s účinkami právoplatného rozsudku, teda právoplatne priznaného nároku. Za týchtookolností bolo podľa názoru ústavného súdu povinnosťou minimálne okresného súdu daťsťažovateľke priestor, aby sa zoznámila s dôkazmi, ktoré okresný súd vykonal, a skutkovýmizisteniami, ktoré z nich vyvodzuje, a vyjadrila sa k nim, ako aj aby prípadne navrhla inédôkazy na vyvrátenie týchto skutkových zistení. Uvedený priestor nevyhnutne nevyžadujekonanie   pojednávania,   vyžaduje   však   písomné   alebo   ústne   vypočutie   sťažovateľkyk uvedeným   otázkam.   Len   týmto   postupom   dôjde   ku   skutočnému   naplneniu   právasťažovateľky   na   prerokovanie   (takto   vymedzenej   odlišnej)   veci   „v   jej   prítomnosti“a na „vyjadrenie sa k vykonaným dôkazom“, ktoré jej zaručuje čl. 48 ods. 2   ústavy.».Na tomto   základe   ústavný   súd   v   označenom   náleze   rozhodol,   že   najvyšší   súd   porušilzákladné práva sťažovateľky podľa čl. 48 ods. 2 a čl. 46 ods. 1 ústavy, čl. 36 ods. 1 listiny,ako aj jej právo podľa čl. 6 ods. 1 dohovoru, keďže síce mal k dispozícii efektívne právneprostriedky   nápravy   pochybení,   ktorých   sa   dopustili   v   predmetnej   veci   konajúcea rozhodujúce nižšie všeobecné súdy, ale ich nevyužil (neuplatnil).

Po vydaní nálezu ústavného súdu sp. zn. II. ÚS 499/2012 z 10. júla 2013 III. senátústavného súdu vo svojich rozhodnutiach sp. zn. III. ÚS 433/2013 z 10. septembra 2013,sp. zn. III. ÚS 455/2013 z 26. septembra 2013 a sp. zn. III. ÚS 480/2013 z 2. októbra 2013a I.   senát   v   uznesení   sp.   zn.   I.   ÚS   641/2013   z   30.   októbra   2013   odmietli   identickésťažnosti sťažovateľky podľa § 25 ods. 2 zákona o ústavnom súde, pričom v uzneseniachsp. zn. I. ÚS 675/2013 z 13. novembra 2013, sp. zn. I. ÚS 14/2014 z 23. januára 2014a sp. zn. I. ÚS 41/2014 z 29. januára 2014 I. senát ústavného súdu vyslovil právny názor,podľa ktorého:

«Pokiaľ sťažovateľka „in concreto“ namietala skutočnosť, že sa nemohla vyjadriťk vykonávanému   dokazovaniu   zo   strany   okresného   súdu   v   súvislosti   s   rozhodovanímo vydaní   poverenia   súdnemu   exekútorovi,   ústavný   súd   predostiera,   že   z   pohľadu„materiálneho“ uvedenú možnosť sťažovateľka mala a aj ju využila v rámci ňou podanýchopravných prostriedkov (odvolania a dovolania) a v rozsahu veci primeranom sa s touto jejobranou   zaoberali   aj   vyššie   súdy   (krajský   súd   a   najvyšší   súd).   Z   hľadiska   princípumateriálnej pravdy reálny proces v danej veci teda zabezpečil, aby sa všeobecné súdyv rámci inštančného postupu zaoberali aj podstatnými dôvodmi uvádzanými sťažovateľkouv sťažnosti, aj keď nie podľa predstáv sťažovateľky, t. j. v rámci konania pred okresnýmsúdom, ale v jeho celostnom priebehu.» (pozri I. ÚS 675/2013, I. ÚS 14/2014 bod 38,I. ÚS 41/2014).

V konkrétnych okolnostiach veci sťažovateľky je z hľadiska prípadného vysloveniaporušenia ňou označených základných práv podľa čl. 46 ods. 1 ústavy a čl. 36 ods. 1 listiny,ako aj čl. 48 ods. 2 ústavy a práva podľa čl. 6 ods. 1 dohovoru podstatná odpoveď na otázku,či možno pochybenie súdu prvého stupňa spočívajúce v tom, že nedal sťažovateľke možnosťvyjadriť sa k svojim skutkovým zisteniam a z nich vyplývajúcemu (novému) právnemuposúdeniu veci, ktoré zakladajú dôvod na zamietnutie   žiadosti o udelenie poverenia navykonanie exekúcie (hoci žiadosť súdneho exekútora preskúmal nad rámec uvedený v § 44ods. 2 Exekučného poriadku), konvalidovať v odvolacom (príp. dovolacom) konaní.

Zistenie, že o v zásade identických veciach sťažovateľky rozhodujú senáty ústavnéhosúdu   rozdielne,   viedlo   IV.   senát   ústavného   súdu   v konaní   vedenom   pod   sp.   zn.IV. ÚS 344/2012 k uplatneniu postupu podľa § 6 zákona o ústavnom súde, v rámci ktoréhoIV. senát ústavného súdu predložil kľúčové právne názory I., II. a III. senátu ústavného súduvyslovené v ich doterajších rozhodnutiach o v zásade identických sťažnostiach sťažovateľkyna posúdenie plénu ústavného súdu na účel zjednotenia právnych názorov pri rozhodovanío dosiaľ nerozhodnutých sťažnostiach sťažovateľky.

Plénum   ústavného   súdu   návrh   na   zjednotenie   odchylných   právnych   názorovprerokovalo na neverejnom zasadnutí 7. mája 2014, pričom prijalo toto stanovisko: «Pri preskúmavaní žiadosti exekútora o udelenie poverenia na vykonanie exekúcie(§ 44 Exekučného poriadku) sa môžu primerane uplatniť ustanovenia Občianskeho súdnehoporiadku   vzťahujúce   sa   na   dokazovanie.   Ak   exekučný   súd   pri   preskúmavaní   žiadostiexekútora o udelenie poverenia na vykonanie exekúcie vychádza aj z iných listín (či inýchdôkazov)   než   tých,   ktoré   sú   výslovne   uvedené   v   §   44   ods.   2   Exekučného   poriadku(exekučný titul, návrh na vykonanie exekúcie a žiadosť o vydanie poverenia), a na tomtozáklade   posúdi   exekučný   titul   v   neprospech   oprávneného,   je   povinný   dať   mu   možnosťvyjadriť sa k podkladom svojho preskúmania; ak tak exekučný súd neurobí, zakladá jehorozhodnutie   dôvod   na   vyslovenie   porušenia   základného   práva   oprávneného   vyjadriť   saku všetkým   vykonávaným   dôkazom   podľa   čl.   48   ods.   2   Ústavy   Slovenskej   republiky.Pre ústavnú konformnosť konania ako celku postačuje, ak je oprávnenému táto možnosťreálne   poskytnutá   v   odvolacom   konaní“   (ďalej   len   „zjednocujúce   stanovisko   plénaústavného súdu“).»

Keďže   podľa   §   6   zákona   o   ústavnom   súde   je   senát   v   ďalšom   konaní   viazanýuznesením   pléna   ústavného   súdu   o   zjednotení   odchylných   právnych   názorov,   II.   senátústavného   súdu   aplikoval   právne   závery   vyslovené   v   zjednocujúcom   stanovisku   plénaústavného súdu aj na vec sťažovateľky posudzovanú v tomto konaní.

S   prihliadnutím   na   skutočnosť,   že   sťažovateľka   napáda   postup   a   rozhodnutienajvyššieho súdu vydané v rámci konania o dovolaní, ústavný súd poukazuje aj na svojujudikatúru,   podľa   ktorej   otázka   posúdenia,   či   sú   splnené   podmienky   na   uskutočneniedovolacieho   konania,   patrí   zásadne   do   výlučnej   právomoci   dovolacieho   súdu,   t.   j.najvyššieho súdu, a nie do právomoci ústavného súdu (m. m. III. ÚS 480/2013).

Najvyšší   súd   v   napadnutom   uznesení,   ktorým   odmietol   dovolanie   podanésťažovateľkou proti napadnutému uzneseniu krajského súdu ako neprípustné podľa § 243bods.   5   v   spojení   s   §   218   ods.   1   písm.   c)   OSP,   k   dovolaciemu   dôvodu   uplatnenémusťažovateľkou podľa § 237 písm. f) OSP uviedol, že dovolaním je napádané rozhodnutievydané v štádiu posudzovania splnenia zákonom ustanovených procesných predpokladov,za splnenia ktorých exekučný súd poverí súdneho exekútora vykonaním exekúcie. V tomtoštádiu,   v   ktorom   exekučný   súd   skúma,   či   žiadosť   o   udelenie   poverenia   na   vykonanieexekúcie   alebo   návrh   na   vykonanie   exekúcie   alebo   exekučný   titul   nie   sú   v   rozporeso zákonom   (§   44   ods.   2   Exekučného   poriadku),   sa   vychádza   z   tvrdení   oprávnenéhov návrhu   na   vykonanie   exekúcie   a   z   exekučného   titulu,   pričom   v   tomto   štádiu   sadokazovanie   v zásade   nevykonáva,   pretože   postačuje,   ak   sú   rozhodujúce   skutočnostidostatočne   osvedčené   okolnosťami vyplývajúcimi zo   spisu   vrátane   do   neho   založenýchlistín.   Vzhľadom   na   uvedené   skutočnosti   sa   oboznamovanie   s   obsahom   listín,   ktoréje zamerané   na   posúdenie   splnenia   podmienok   konania   a   predpokladov   na   vyhoveniežiadosti súdneho exekútora o poverenie na vykonanie exekúcie, podľa názoru najvyššiehosúdu nemusí vykonávať na pojednávaní a za prítomnosti oprávneného a povinného.

Obsahom čl. 48 ods. 2 ústavy sú dve relatívne samostatné práva (súčasti), a to právona verejné prerokovanie veci bez zbytočných prieťahov a v prítomnosti účastníka a právovyjadriť sa k vykonaným dôkazom. Formulácia uvedeného odseku naznačuje, že tieto právanie   sú   navzájom   nevyhnutne   previazané   –   právo   na   verejné   prerokovanie   vecibez zbytočných prieťahov v prítomnosti účastníka zaručuje uvedené ustanovenie i v takýchveciach,   kde   nedochádza   k   žiadnemu   dokazovaniu,   a   naopak,   právo   vyjadriť   sak vykonaným dôkazom má účastník aj tam, kde sa formálne pojednávanie nevykonáva.Preto treba i čl. 48 ods. 2 ústavy vykladať tak, že právo vyjadriť sa k vykonaným dôkazom jenezávislé od práva na konanie (verejného) pojednávania.

V nadväznosti na uvedené ústavný súd poukazuje aj na systematickú súvislosť medzi§ 44 ods. 2 a § 44 ods. 5 Exekučného poriadku, z ktorej možno vyvodiť, že okrem prípadovvýslovne uvedených v odseku 5 nie je konanie o vydanie poverenia súdnemu exekútorovikontradiktórnym konaním, pričom účasť povinného sa v ňom predpokladá len výnimočne,a to v takých prípadoch, kde mu treba vytvoriť priestor na uplatnenie prípadných námietok[napríklad   v   podobe   návrhu   na   samostatné   (ne)uznanie   exekučného   titulu].   Navyše,vzhľadom na účel exekúcie je opodstatnené vytvorenie určitého „efektu prekvapenia“ vočipovinnému,   aby   tento   nemohol   pred   doručením   upovedomenia   zmariť   uspokojeniepriznaného nároku. Nevyhnutným dôsledkom nariadenia pojednávania, na ktoré by bolotreba povinného predvolať (pozri § 115 ods. 1 OSP), by však bolo, že by sa o exekúciidozvedel, čo by v konečnom dôsledku mohlo mať za následok zmarenie účelu exekúcie.

Konanie   pojednávania   si   nevyhnutne   nevyžaduje   ani   požiadavka,   aby   bola   vecprerokovaná   v   „prítomnosti   účastníka“.   Podľa   názoru   ústavného   súdu   je   pojemv „prítomnosti účastníka“ potrebné vykladať nie doslovne, ale funkčne, teda aby spôsoba postup konania zaručoval, že účastník bude mať možnosť vnímať postup súdu a podľa tohonáležite   zamerať   svoju   procesnú   aktivitu.   Preto   je   možné   právo   na   prerokovanie   veciv „prítomnosti účastníka“ rešpektovať aj tým, že súd účastníka upovedomí a dá účastníkovimožnosť vyjadriť sa k nej, napríklad aj písomne. Tieto prípady možno zároveň považovať zaprípady, v ktorých zákon z takéhoto prerokovania veci vylučuje verejnosť, a to v súlades poslednou vetou čl. 48 ods. 2 ústavy (m. m. II. ÚS 499/2012).

Vychádzajúc   z   dosiaľ   uvedeného,   ústavný   súd   zastáva   názor,   že   nenariadenímpojednávania   na   prerokovanie   žiadosti   súdneho   exekútora   o   vydanie   povereniana vykonanie exekúcie k porušeniu základného práva sťažovateľky zaručeného v čl. 48ods. 2 ústavy nedošlo.

Sťažovateľka   predovšetkým   namieta,   že   v   jej   veci   konajúce   všeobecné   súdy   jejneumožnili vyjadriť sa k vykonávanému dokazovaniu ani mimo nariadenia pojednávania,a neumožnili jej tak uniesť dôkazné bremeno, čo samo osebe postačuje pre záver o porušeníjej označených práv.

Ústavný súd v nadväznosti na túto námietku sťažovateľky v prvom rade zdôrazňuje,že je to predovšetkým okresný súd ako súd prvostupňový, ktorý by v zásade mal vykonaťvšetky skutkové zistenia a príslušné dokazovanie pre náležité rozhodnutie vo veci. Ústavnýsúd v tejto súvislosti poukazuje aj na judikatúru Súdneho dvora Európskej únie (rozsudokSúdneho dvora Európskej únie vo veci Banif Plus Bank Zrt proti Csaba Csipai a spol. C-472/11 z 21. 2. 2013), podľa ktorej čl. 6 ods. 1 a čl. 7 ods. 1 Smernice Rady č. 93/13/EHSz 5. apríla 1993 o nekalých podmienkach v spotrebiteľských zmluvách sa majú vykladaťv tom   zmysle,   že   vnútroštátny   súd,   ktorý   konštatoval ex   offo nekalú   povahu   zmluvnejpodmienky,   nemusí   na   to,   aby   mohol   vyvodiť   dôsledky   tohto   konštatovania,   čakať,či spotrebiteľ   informovaný   o   svojich   právach   navrhne,   aby   uvedená   podmienka   bolazrušená. Zásada kontradiktórnosti však vo všeobecnosti zaväzuje vnútroštátny súd, ktorýv rámci preskúmania ex offo konštatoval nekalú povahu zmluvnej podmienky, informovaťúčastníkov konania v spore a vyzvať ich, aby sa k tomu kontradiktórne vyjadrili spôsobom,ktorý   na   tento   účel   stanovujú   vnútroštátne   procesnoprávne   predpisy.   Súd   musí   tedadodržiavať zásadu kontradiktórnosti najmä vtedy, ak rozhoduje v spore na základe dôvoduuplatneného bez návrhu (rozsudok z 2. 12. 2009 vo veci C-89/08). Rovnako Súdny dvorEurópskej únie už rozhodol, že zásada kontradiktórnosti znamená vo všeobecnosti právoúčastníka   konania   oboznamovať   sa   s   dôkazmi   a   vyjadreniami   predloženými   súdua vyjadrovať sa k nim (rozsudok vo veci Varec zo 14. 2. 2008, C-450/06), ako aj to, žeje v rozpore   so   základnými   právnymi   zásadami,   pokiaľ   súdne   rozhodnutie   vychádzazo skutkových   okolností   alebo   dokumentov,   s   ktorými   sa   účastníci   konania   nemohlizoznámiť a ku ktorým sa tak nemohli vyjadriť (rozsudok z 22. 3. 1961 vo veci Snupatv. Vysoký úrad, 42/59).

Vzhľadom   na   doteraz   uvedené,   rešpektujúc   už   citované   zjednocujúce   stanoviskopléna   ústavného   súdu   sp.   zn.   PLz.   ÚS   1/2014   zo   7.   mája   2014,   v   súvislostiso sťažovateľkinou nosnou argumentáciou ústavný súd uzatvára, že aj na vec sťažovateľkymožno vzťahovať ustálený právny názor ústavného súdu, podľa ktorého sťažovateľka mala zpohľadu   „materiálneho“   možnosť   vyjadriť   sa   ku   skutkovým   zisteniam   okresného   súdua z nich   vyplývajúcemu   (novému)   právnemu   posúdeniu   veci,   ktoré   zakladali   dôvodna zamietnutie žiadosti o udelenie poverenia na vykonanie exekúcie, čo aj využila v rámciňou podaného opravného prostriedku (odvolania), a v rozsahu veci primeranom sa s toutojej obranou zaoberal krajský súd v rámci odvolacieho konania (m. m. I. ÚS 675/2013,I. ÚS 14/2014 bod 38, I. ÚS 41/2014).

Pre   ústavnú   udržateľnosť   napadnutého   postupu   a   uznesenia   najvyššieho   súdupostačuje, aby bola zásada kontradiktórnosti dodržaná v konaní ako celku (v posudzovanomprípade v konaní pred odvolacím súdom). Ústavný súd v tejto súvislosti vo svojej judikatúreopakovane uvádza, že „Presadzovanie názoru, že na každom jednom stupni súdnictva musíbyť uvedená zásada dodržaná bez výnimky, by podľa názoru ústavného súdu odvolaciemusúdu   v   zásade   prisúdilo   len   funkciu   akéhosi   kasačného   orgánu   bez   reálnej   možnostikonvalidovať prípadné procesné nedostatky vlastným postupom“ (napr. I. ÚS 742/2013,II. ÚS 59/2014, III. ÚS 401/2013, IV. ÚS 70/2014).

V súlade s uvedeným ústavný súd opätovne poukazuje na to, že v posudzovanej vecisťažovateľka mala reálnu možnosť oboznámiť sa s dôvodmi zamietnutia žiadosti súdnehoexekútora   o   udelenie   poverenia   na   vykonanie   exekúcie   už   z napadnutého   uzneseniaokresného súdu, proti ktorému aj podala odvolanie, v ktorom sa k týmto dôvodom vyjadrila.Preto   aj   keď   okresný   súd   ústavne   neakceptovateľným   spôsobom   pochybil,   keď   nedalsťažovateľke   možnosť   vyjadriť   sa   k   listinným   dôkazom,   jeho   preskúmaniu   ani   k   nemuuskutočnenému   právnemu   posúdeniu,   jeho   pochybenie   nemožno   pričítať   na   ťarchunajvyššieho súdu, keďže tieto procesné nedostatky boli odstránené v rámci odvolaciehokonania. Z uvedeného dôvodu nemožno považovať napadnuté uznesenie najvyššieho súduani jeho postup, ktorý predchádzal vydaniu napadnutého uznesenia, za také, ktoré porušujesťažovateľkino základné právo vyjadriť sa k vykonávaným dôkazom podľa čl. 48 ods. 2ústavy.

Vo   svojej   konštantnej   judikatúre   ústavný   súd   tiež   uvádza,   že   súčasťou   obsahuzákladného práva na súdnu ochranu podľa čl. 46 ods. 1 ústavy je aj právo účastníka konaniana také odôvodnenie súdneho rozhodnutia, ktoré jasne a zrozumiteľne dáva odpovede navšetky právne a skutkovo relevantné otázky súvisiace s predmetom súdnej ochrany, t. j.s uplatnením nárokov a obranou proti takému uplatneniu. Všeobecný súd pritom nemusí daťodpoveď na všetky otázky nastolené účastníkom konania, ale len na tie, ktoré majú pre vecpodstatný význam, prípadne dostatočne objasňujú skutkový a právny základ rozhodnutia.Odôvodnenie   rozhodnutia   všeobecného   súdu,   ktoré   stručne   a   jasne   objasní   skutkovýa právny   základ   rozhodnutia,   postačuje   na   záver   o   tom,   že   z   tohto   aspektu   je   plnerealizované   základné   právo   účastníka   na   spravodlivý   proces   (IV.   ÚS   115/03,III. ÚS 209/04).   Podľa   názoru   ústavného   súdu   napadnuté   uznesenie   najvyššieho   súduuvedené požiadavky na odôvodnenie napĺňa.

Sťažovateľka tiež namieta, že k porušeniu jej práv podľa ústavy, listiny a dohovorudošlo aj tým, že najvyšší súd sa v posudzovanej veci nedostatočne zaoberal dôvodnosťou jejdovolacej   námietky   podľa   §   237   písm.   f)   OSP   založenej   na   tvrdení,   že   napadnutéuznesenie krajského   súdu   je   nepreskúmateľné   (arbitrárne),   keďže   je   nedostatočneodôvodnené. Ústavný súd v tejto súvislosti v zhode so svojou doterajšou judikatúrou (napr.IV. ÚS 481/2011, IV. ÚS 161/2012, IV. ÚS 196/2014) opakovane uvádza, že považujeza ústavne udržateľný právny názor najvyššieho súdu, podľa ktorého prípadný nedostatokriadneho odôvodnenia dovolaním napadnutého rozsudku, nedostatočne zistený skutkovýstav alebo nesprávne právne posúdenie veci nezakladá vadu konania podľa § 237 písm. f)OSP, ale len tzv. inú vadu konania podľa § 241 ods. 2 písm. b) OSP. Ústavný súd nezistilv posudzovanej veci relevantné dôvody na odchýlenie sa od svojej doterajšej judikatúry,a preto dospel k záveru, že aj táto námietka sťažovateľky je zjavne neopodstatnená.

Vychádzajúc   zo   všetkých   doteraz   uvádzaných   skutočností,   ústavný   súd   dospelk záveru,   že   medzi   obsahom   sťažovateľkou   označených   práv   podľa   ústavy,   listinya dohovoru a napadnutým uznesením najvyššieho súdu, ako aj postupom, ktorý predchádzaljeho vydaniu, neexistuje taká príčinná súvislosť, na základe ktorej by po prípadnom prijatítejto časti sťažnosti na ďalšie konanie mohol reálne dospieť k záveru o ich porušení. Ústavnýpreto pri predbežnom prerokovaní sťažnosť v tejto časti odmietol podľa § 25 ods. 2 zákona oústavnom súde ako zjavne neopodstatnenú.

II.2.2 K namietanému porušeniu označených základných práv podľa ústavy a listiny a práva podľa dohovoru napadnutým uznesením krajského súdu a postupom, ktorý predchádzal jeho vydaniu

Ústavný súd, majúc na zreteli účel základného práva na súdnu ochranu zaručenéhočl.   46   a   nasl.   ústavy,   už   vo   svojich   predchádzajúcich   rozhodnutiach   konštatoval,   žev prípade procesného rozhodnutia najvyššieho súdu o dovolaní (t. j. pri jeho odmietnutí)je lehota sťažovateľa na podanie sťažnosti ústavnému súdu považovaná za zachovanú ajvo vzťahu k predchádzajúcemu právoplatnému rozhodnutiu odvolacieho súdu (porovnaj tiežrozsudok Európskeho súdu pre ľudské práva z 12. 11. 2002 vo veci Zvolský a Zvolskáverzus   Česká   republika,   sťažnosť   č.   46129/99,   body   51,   53   a   54),   a   preto   v   rámcipredbežného prerokovania sťažností sťažovateľky posudzoval aj opodstatnenosť ich častí,ktoré smerujú proti napadnutým uzneseniam krajského súdu a postupom, ktoré predchádzaliich vydaniu.

Predmetom prieskumu zo strany ústavného súdu bola vo vzťahu k tejto časti sťažnostinámietka   sťažovateľky   o   nesprávnych   skutkových   a   právnych   záveroch,   na ktorých   jezaložené napadnuté uznesenie krajského súdu, ako aj jej námietka o jeho nedostatočnomodôvodnení.

Krajský   súd   v   uznesení   sp.   zn.   5   CoE   112/2011   z 26.   januára   2012   v   rámciodvolacieho   prieskumu   dospel   k   záveru,   že   uznesenie   okresného   súdu   sp.   zn.11 Er 615/2010 z 9. júna 2011 je potrebné ako vecne správne potvrdiť v zmysle § 219ods. 1 a 2 OSP, pričom uviedol:

«Pokiaľ   sa   týka námietky   oprávneného,   že   exekučný   súd   mal vo veci vykonávať dokazovanie   a   nariadiť   pojednávanie,   odvolací   súd   uvádza,   že   oprávnenému,   ako účastníkovi konania nebola v exekučnom konaní odňatá možnosť konať pred súdom, lebo v prípade, ak nejde o obligatórne nariadenie pojednávania, môže súd rozhodnúť na základe listinných dôkazov. Postupom exekučného súdu, ktorý rozhodol len na základe listinných dôkazov,   oprávnenému   možnosť   konať   pred   súdom   odňatá   nebola   preto,   lebo z predložených listín jednoznačne vyplývajú skutočnosti, pre ktoré bolo exekučné konanie zastavené.   V   tejto   súvislosti   je   nedôvodná   námietka   oprávneného,   že   ak   exekučný   súd prvého   stupňa   „nesprávne   postupoval   a   neúplne   zistil   skutkový   stav,   lebo   vykonal dokazovanie   niektorými   z   listín   relevantných   pre   poistný   vzťah   bez   toho,   aby   nariadil pojednávanie   a   umožnil   oprávnenému   preukázať,   že   povinný   mal   možnosť   ovplyvniť dojednanie o rozhodcovskej doložke.“ Exekučný súd sa totiž s istotou a najmä presvedčivým spôsobom vysporiadal s otázkou rozhodcovskej doložky ako neprijateľnej podmienky a svoje rozhodnutie v tomto smere aj náležite zdôvodnil. Z odôvodnenia jeho rozhodnutia žiadna pochybnosť, ktorú by bolo potrebné odstraňovať akýmkoľvek spôsobom, nevyplýva... Vo vzťahu k odvolacej námietke oprávneného, že súd nemá oprávnenie preskúmať arbitrážny   rozsudok,   odvolací   súd   uvádza,   že   účinky   materiálnej   právoplatnosti rozhodcovského rozsudku v zmysle § 35 zák. č. 244/2002 Z. z. je potrebné na účely § 45 tohto zákona vylúčiť vo vzťahu k exekučnému súdu. Exekučný súd je pri postupe podľa § 45 zákona o rozhodcovskom konaní oprávnený hľadieť na rozhodcovský, rozsudok tak, akoby materiálne právoplatný nebol - nie je ním teda viazaný v zmysle § 159 O. s. p. a môže ho preskúmavať z hľadísk vyjadrených v § 45 zákona o rozhodcovskom konaní, aj čo do jeho materiálnej správnosti. Môže teda skúmať, či sú tú dôvody na zastavenie uvedené v § 57 zák. č. 233/1995 Z. z. o súdnych exekútoroch a exekučnej činnosti, či sú tu nedostatky uvedené v § 40 písm. a) alebo b) zák. č. 244/2002 Z. z. o rozhodcovskom konaní, alebo či rozhodcovský rozsudok zaväzuje účastníka rozhodcovského konania na plnenie, ktoré je objektívne nemožné, právom nedovolené alebo odporuje dobrým mravom. Toto ustanovenie (§ 45 zákona o rozhodcovskom konám) potom treba považovať za to zákonné zmocnenie, ktoré umožňuje exekučnému súdu jeho skúmanie. Toto skúmanie je exekučný súd oprávnený vykonávať tak, ako keby tu žiadny rozhodcovský rozsudok nebol, teda tak, ako by to mohol urobiť súd, keby sám rozhodoval o týchto otázkach. Môže preto samostatne posúdiť, či vec je spôsobilá na rozhodovanie v rozhodcovskom konaní (§ 1 ods. 1 zák. č. 244/2002 Z. z. o rozhodcovskom konaní), či v tej istej veci bolo už vydané právoplatné rozhodnutie súdu alebo   rozhodcovského   súdu,   ďalej   posúdiť   obsah   povinnosti   uloženej   rozhodcovským rozsudkom z hľadiska jej objektívnej možnosti, či nejde o plnenie právom nedovolené alebo priečiace sa dobrým mravom...»

Ústavný súd na rozdiel od sťažovateľky nepovažuje napadnuté uznesenie krajskéhosúdu   za   nedostatočne   odôvodnené   a   nepreskúmateľné,   keďže   obsahuje   dostatok   právnerelevantných   argumentov,   ktoré   ústavne   akceptovateľným   spôsobom   odôvodňujúrozhodnutie   prijaté   v   posudzovanej   veci.   Úlohou   ústavného   súdu   pri   rozhodovanío sťažnostiach   podľa   čl.   127   ods.   1   ústavy   nie   je   posudzovanie   právnej   perfektnostinamietaných   rozhodnutí   všeobecného   súdu   z   hľadiska   formálnych   požiadaviekvyplývajúcich zo zákonov a iných všeobecne záväzných právnych predpisov a z týchtoaspektov ich „vylepšovanie“ (IV. ÚS 325/08), ale posúdenie ich ústavnej akceptovateľnostia udržateľnosti.

Ústavný   súd   po   preskúmaní   právnych   záverov   napadnutého   uznesenia   krajskéhosúdu   dospel   k   záveru,   že   v posudzovanej   veci   sa   odvolací   súd   nedopustil   takýchvýkladových omylov či iných pochybení, ktoré by zakladali rozpor napadnutého uzneseniakrajského súdu s obsahom základného práva na súdnu ochranu či práva na spravodlivésúdne konanie.

Ústavný súd považuje za potrebné reagovať aj na námietky sťažovateľky, ktorýmipoukazuje   aj   na   nejednotnosť   rozhodovacej   praxe   všeobecných   súdov   pri   rozhodovanío vecne a právne podobných veciach. V tejto súvislosti ústavný súd v zhode so svojoudoterajšou judikatúrou (m. m. I. ÚS 17/01) predovšetkým zdôrazňuje, že mu neprislúchazjednocovať in abstracto judikatúru všeobecných súdov a suplovať právomoc, ktorá je podľa§ 8 ods. 3 zákona č. 757/2004 Z. z. o súdoch a o zmene a doplnení niektorých zákonov vznení neskorších predpisov zverená najvyššiemu súdu. Ústavný súd zároveň poznamenáva,že vývoj právnych názorov všeobecných súdov v právne obdobných prípadoch nemožnoautomaticky   stotožňovať   s   porušením   základného   práva   na   súdnu   ochranu,   pokiaľ   jeprípadná odlišnosť týchto právnych názorov založená na racionálnej právnej argumentácii.Je pritom vecou (a najmä povinnosťou) vo veci konajúcich všeobecných súdov vysporiadaťsa nielen so zákonnosťou, ale aj ústavnosťou svojich rozhodnutí (čl. 144 ods. 1 ústavy).

Keďže   napadnuté   rozhodnutie   krajského   súdu   nevykazuje   znaky   svojvôlea je dostatočne   odôvodnené   na   základe   jeho   vlastných   myšlienkových   postupova hodnotení, ústavný súd nie je oprávnený ani povinný tieto postupy a hodnotenia nahrádzať(podobne   aj   I.   ÚS   21/98,   III.   ÚS   209/04)   a   v   tejto   situácii   nemá   dôvod   zasiahnuťdo právneho názoru krajského súdu. K zhodnému názoru ústavný súd dospel aj v konanío iných porovnateľných sťažnostiach (III. ÚS 264/2012, I. ÚS 359/2012, I. ÚS 332/2012,IV. ÚS 366/2014, II. ÚS 389/2014 a iné).

Vzhľadom   na   uvedené   skutočnosti   ústavný   súd   dospel   k   záveru,   že   medzinapadnutým rozhodnutím   krajského súdu a postupom, ktorý predchádzal jeho vydaniu,a obsahom sťažovateľkou označených základných práv podľa čl. 20 ods. 1, čl. 46 ods. 1 a čl.48 ods. 2 ústavy a čl. 36 ods. 1 listiny a práva podľa čl. 6 ods. 1 dohovoru, ako aj čl. 1 ods. 1dodatkového   protokolu   neexistuje   taká   príčinná   súvislosť,   na   základe   ktorej   bypo prípadnom prijatí tejto časti sťažnosti mohol reálne dospieť k záveru o ich porušení.Ústavný súd preto aj túto časť sťažnosti odmietol podľa § 25 ods. 2 zákona o ústavnom súdeako zjavne neopodstatnenú.

Pretože   sťažnosť   sťažovateľky   bola   odmietnutá   ako   celok,   ústavný   súd   o   ďalšíchnávrhoch na ochranu ústavnosti uplatnených v sťažnosti nerozhodoval.

P o u č e n i e : Proti tomuto rozhodnutiu nemožno podať opravný prostriedok.

V Košiciach 5. augusta 2015