SLOVENSKÁ REPUBLIKA
U Z N E S E N I E
Ústavného súdu Slovenskej republiky
II. ÚS 471/2015-18
Ústavný súd Slovenskej republiky na neverejnom zasadnutí 5. augusta 2015 v senátezloženom z predsedu Sergeja Kohuta (sudca spravodajca) a zo sudcov Lajosa Mészárosaa Ladislava Orosza predbežne prerokoval sťažnosť obchodnej spoločnosti Rapid life životnápoisťovňa, a. s., Garbiarska 2, Košice, zastúpenej Advokátskou kanceláriou JUDr. DanielBlyšťan s. r. o., Rastislavova 68, Košice, konajúcou prostredníctvom konateľa a advokátaJUDr. Daniela Blyšťana, ktorou namieta porušenie svojich základných práv podľa čl. 20ods. 1, čl. 46 ods. 1 a čl. 48 ods. 2 Ústavy Slovenskej republiky a čl. 36 ods. 1 Listinyzákladných práv a slobôd, ako aj práv podľa čl. 6 ods. 1 Dohovoru o ochrane ľudských práva základných slobôd a čl. 1 ods. 1 Dodatkového protokolu k Dohovoru o ochrane ľudskýchpráv a základných slobôd postupom Najvyššieho súdu Slovenskej republiky v konanívedenom pod sp. zn. 1 Oboer 158/2013 a jeho uznesením z 29. júla 2014, postupomKrajského súdu v Prešove v konaní vedenom pod sp. zn. 5 CoE 112/2011 a jeho uznesenímz 26. januára 2012 a postupom Okresného súdu Prešov v konaní vedenom pod sp. zn.11 Er 615/2010 a jeho uznesením z 9. júna 2011, a takto
r o z h o d o l :
Sťažnosť obchodnej spoločnosti Rapid life životná poisťovňa, a. s., o d m i e t a.
O d ô v o d n e n i e :
I.
Ústavnému súdu Slovenskej republiky (ďalej len „ústavný súd“) bola 9. októbra 2014osobne doručená sťažnosť obchodnej spoločnosti Rapid life životná poisťovňa, a. s.,Garbiarska 2, Košice (ďalej len „sťažovateľka“, v citáciách aj „sťažovateľ“), zastúpenejAdvokátskou kanceláriou JUDr. Daniel Blyšťan s. r. o., Rastislavova 68, Košice, konajúcouprostredníctvom konateľa a advokáta JUDr. Daniela Blyšťana, ktorou namieta porušeniesvojich základných práv podľa čl. 20 ods. 1, čl. 46 ods. 1 a čl. 48 ods. 2 Ústavy Slovenskejrepubliky (ďalej len „ústava“) a čl. 36 ods. 1 Listiny základných práv a slobôd (ďalej len„listina“), ako aj práv podľa čl. 6 ods. 1 Dohovoru o ochrane ľudských práv a základnýchslobôd (ďalej len „dohovor“) a čl. 1 ods. 1 Dodatkového protokolu k Dohovoru o ochraneľudských práv a základných slobôd (ďalej len „dodatkový protokol“) postupom Najvyššiehosúdu Slovenskej republiky (ďalej len „najvyšší súd“) v konaní vedenom pod sp. zn.1 Oboer 158/2013 (ďalej aj „napadnuté konanie najvyššieho súdu“) a jeho uznesenímz 29. júla 2014 (ďalej aj „napadnuté uznesenie najvyššieho súdu“), postupom Krajskéhosúdu v Prešove (ďalej len „krajský súd“) v konaní vedenom pod sp. zn. 5 CoE 112/2011(ďalej aj „napadnuté konanie krajského súdu“) a jeho uznesením z 26. januára 2012 (ďalej aj„napadnuté uznesenie krajského súdu“) a postupom Okresného súdu Prešov (ďalej len„okresný súd“) v konaní vedenom pod sp. zn. 11 Er 615/2010 (ďalej aj „napadnuté konanieokresného súdu“) a jeho uznesením z 9. júna 2011 (ďalej aj „napadnuté uznesenieokresného súdu“).
Sťažovateľka je právnickou osobou podnikajúcou v oblasti poisťovníctva. Na základepoistnej zmluvy uzavretej medzi sťažovateľkou a povinným sa tento zaviazal platiťdohodnuté poistné. Povinný v rozpore s poistnou zmluvou dohodnuté poistné prestal platiť.Sťažovateľka sa v súlade s uzavretou rozhodcovskou doložkou obrátila na Arbitrážny súdKošice (ďalej len „arbitrážny súd“), ktorý rozhodcovským rozsudkom sp. zn. 2 C 185/2009zo 6. mája 2010 zaviazal povinného na zaplatenie dlžného poistného v sume 461,66 €s príslušenstvom. Keďže povinný dlžné poistné v lehote vyplývajúcej z rozhodcovskéhorozsudku nezaplatil, sťažovateľka podala súdnemu exekútorovi návrh na vykonanieexekúcie na podklade rozhodcovského rozsudku ako exekučného titulu. Súdny exekútorpredložil okresnému súdu žiadosť o udelenie poverenia na vykonanie exekúcie v prospechsťažovateľky. Okresný súd uznesením sp. zn. 11 Er 615/2010 z 9. júna 2011 zamietol jehožiadosť o udelenie poverenia na vykonanie exekúcie. O odvolaní sťažovateľky protinapadnutému uzneseniu okresného súdu rozhodol krajský súd uznesením sp. zn. 5 CoE112/2011 z 26. januára 2012 tak, že rozhodnutie prvostupňového súdu ako vecne správnepotvrdil. Následne najvyšší súd uznesením sp. zn. 1 Oboer 158/2013 z 29. júla 2014odmietol dovolanie proti uzneseniu krajského súdu sp. zn. 5 CoE 112/2011 z 26. januára2012 ako neprípustné podľa § 243b ods. 5 Občianskeho súdneho poriadku (ďalej len „OSP“)v spojení s § 218 ods. 1 písm. c) OSP.
Sťažovateľka ďalej uvádza, že o jej žiadosti o udelenie poverenia na vykonanieexekúcie bolo rozhodnuté bez nariadenia pojednávania, hoci okresný súd vykonalsamostatné nové dokazovanie skutkového stavu (okresný súd nevychádzal podľasťažovateľky z obsahu rozhodcovského spisu, ale nanovo konštruoval skutkový stavprostredníctvom listinných dôkazov, ktoré si od nej vyžiadal, na základe ktorých dospelk opačným právnym záverom ako arbitrážny súd v označenom konaní, čo viedlok faktickému zrušeniu účinkov rozhodcovského rozsudku ako exekučného titulusťažovateľky).
Takýto postup je podľa sťažovateľky v rozpore so zákonom, pričom v tejto súvislostipoukazuje aj na judikatúru najvyššieho súdu, Súdneho dvora Európskej únie a aj ústavnéhosúdu, ktoré s vecou súvisia (predovšetkým Plz. ÚS 1/2014 a II. ÚS 499/2012).
Podľa sťažovateľky najvyšší súd ako súd dovolací «Napriek namietaným ústavno- procesným pochybeniam okresného a krajského súdu... napriek arbitrárnym svojvoľným záverom okresného súdu vo veci „určenia“ neprijateľnosti podmienky, napriek nepreskúmateľným záverom krajského súdu, NS SR nezistil prípustnosť dovolania, i keď porušenie základného práva účastníka konania zo strany súdu... zakladá prípustnosť dovolania vždy.». Sťažovateľka považuje za nesprávny záver najvyššieho súdu vyjadrenýv napadnutom uznesení, podľa ktorého nedostatočné odôvodnenie rozhodnutia súdu zakladávadu konania v zmysle § 241 ods. 2 písm. b) OSP, a nie vadu konania v zmysle § 237písm. f) OSP.
Sťažovateľka považuje za jediné a ústavne kompatibilné rozhodnutie ústavného súduvo veciach exekučných konaní začatých z jej strany „nález ústavného súdu č. II. ÚS 499/2012“.
Sťažovateľka v sťažnosti formuluje výhrady proti skutkovým a právnym záveromkrajského súdu a tiež namieta jeho nedostatočné odôvodnenie.
Vychádzajúc z uvedených skutočností, sťažovateľka navrhuje, aby ústavný súd prijaljej sťažnosť na ďalšie konanie a nálezom vyslovil, že označenými postupmi a rozhodnutiamiokresného súdu, krajského súdu a najvyššieho súdu boli porušené jej základné práva podľačl. 20 ods. 1, čl. 46 ods. 1 a čl. 48 ods. 2 ústavy a čl. 36 ods. 1 listiny a práva podľa čl. 6 ods.1 dohovoru, ako aj čl. 1 ods. 1 dodatkového protokolu, aby označené rozhodnutia okresnéhosúdu, krajského súdu a najvyššieho súdu zrušil a vec vrátil najvyššiemu súdu na ďalšiekonanie a aby jej priznal úhradu trov právneho zastúpenia.
II.
Ústavný súd rozhoduje podľa čl. 127 ods. 1 ústavy o sťažnostiach fyzických osôbalebo právnických osôb, ak namietajú porušenie svojich základných práv alebo slobôd,alebo ľudských práv a základných slobôd vyplývajúcich z medzinárodnej zmluvy, ktorúSlovenská republika ratifikovala a bola vyhlásená spôsobom ustanoveným zákonom, ako ochrane týchto práv a slobôd nerozhoduje iný súd.
Ústavný súd podľa § 25 ods. 1 zákona Národnej rady Slovenskej republikyč. 38/1993 Z. z. o organizácii Ústavného súdu Slovenskej republiky, o konaní pred níma o postavení jeho sudcov v znení neskorších predpisov (ďalej len „zákon o ústavnomsúde“) každý návrh predbežne prerokuje na neverejnom zasadnutí senátu bez prítomnostinavrhovateľa, ak tento zákon neustanovuje inak. Pri predbežnom prerokovaní každéhonávrhu ústavný súd skúma, či dôvody uvedené v § 25 ods. 2 zákona o ústavnom súdenebránia jeho prijatiu na ďalšie konanie. Podľa tohto ustanovenia návrhy vo veciach,na prerokovanie ktorých nemá ústavný súd právomoc, návrhy, ktoré nemajú zákonompredpísané náležitosti, neprípustné návrhy alebo návrhy podané niekým zjavneneoprávneným, ako aj návrhy podané oneskorene môže ústavný súd na predbežnomprerokovaní odmietnuť uznesením bez ústneho pojednávania. Ústavný súd môže odmietnuťaj návrh, ktorý je zjavne neopodstatnený.
II.1 K namietanému porušeniu sťažovateľkou označených základných práv podľa ústavy a listiny a práv podľa dohovoru a dodatkového protokolu postupom okresného súdu v napadnutom konaní a jeho napadnutým uznesením
Z čl. 127 ods. 1 ústavy vyplýva, že právomoc ústavného súdu poskytovať ochranuzákladným právam a slobodám je daná iba subsidiárne, teda len vtedy, keď o ochrane týchtopráv a slobôd nerozhodujú všeobecné súdy.
Proti napadnutému uzneseniu okresného súdu, ako aj konaniu, ktoré predchádzalojeho vydaniu, mohla sťažovateľka podať odvolanie (čo aj využila), o ktorom bol oprávnený aaj povinný rozhodnúť krajský súd. Právomoc krajského súdu rozhodnúť v posudzovanej vecio odvolaní sťažovateľky vylučuje právomoc ústavného súdu.
Ústavný súd preto pri predbežnom prerokovaní túto časť sťažnosti odmietol podľa§ 25 ods. 2 zákona o ústavnom súde pre nedostatok svojej právomoci na jej prerokovanie. II.2 K namietanému porušeniu sťažovateľkou označených základných práv podľa ústavy a listiny a práv podľa dohovoru a dodatkového protokolu postupom krajského súdu v napadnutom konaní a jeho napadnutým uznesením, ako aj
postupom najvyššieho súdu v napadnutom konaní a jeho napadnutým uznesením
Z § 25 ods. 2 zákona o ústavnom súde vyplýva, že úlohou ústavného súdupri predbežnom prerokovaní sťažnosti je tiež posúdiť, či táto nie je zjavne neopodstatnená.V súlade s konštantnou judikatúrou ústavného súdu o zjavne neopodstatnenú sťažnosť idevtedy, keď namietaným postupom alebo namietaným rozhodnutím príslušného orgánuverejnej moci nemohlo dôjsť k porušeniu základného práva alebo slobody, ktoré označilsťažovateľ, a to buď pre nedostatok príčinnej súvislosti medzi označeným postupom aleborozhodnutím príslušného orgánu verejnej moci a základným právom alebo slobodou,porušenie ktorých sa namietalo, prípadne z iných dôvodov. Za zjavne neopodstatnenú pretomožno považovať sťažnosť, pri predbežnom prerokovaní ktorej ústavný súd nezistí žiadnumožnosť porušenia označeného základného práva alebo slobody, reálnosť ktorej by moholposúdiť po jej prijatí na ďalšie konanie (I. ÚS 66/98, tiež napr. I. ÚS 4/00, II. ÚS 101/03, IV.ÚS 136/05, III. ÚS 198/07).
Sťažovateľka v sťažnosti formuluje výhrady proti skutkovým a právnym záveromkrajského súdu vyjadreným v napadnutom uznesení, ktorým potvrdil uznesenie okresnéhosúdu o zamietnutí žiadosti súdneho exekútora o udelenie poverenia na vykonanie exekúciena základe rozhodcovského rozsudku ako exekučného titulu, a tiež namieta nedostatočnéodôvodnenie napadnutého uznesenia, ako aj skutočnosť, že krajský súd sa v napadnutomuznesení nevysporiadal ústavne akceptovateľným spôsobom s jej odvolacími dôvodmi.
Námietky, ktoré sťažovateľka formuluje proti napadnutému uzneseniu najvyššiehosúdu ako dovolacieho súdu, sú založené predovšetkým na jej nesúhlase s názoromdovolacieho súdu, podľa ktorého v jej veci neboli naplnené dôvody prípustnosti dovolaniapodľa § 237 písm. f) OSP, hoci okresný súd v predmetnej veci podľa jej tvrdenia vykonaldokazovanie listinami (poistnou zmluvou a poistnými podmienkami), ale napriek tomunenariadil pojednávania, a tak ju ako účastníčku konaní neoboznámil s vykonanýmidôkazmi a neumožnil jej vyjadriť sa k nim, pričom krajský súd takýto postup okresnéhosúdu potvrdzujúcim uznesením odobril. Sťažovateľka tiež tvrdí, že napadnuté uznesenienajvyššieho súdu je nedostatočne odôvodnené.
V nadväznosti na námietky sťažovateľky ústavný súd v prvom rade poukazujena svoju konštantnú judikatúru, v ktorej opakovane zdôrazňuje, že nie je súčasťou systémuvšeobecných súdov, ale podľa čl. 124 ústavy je nezávislým súdnym orgánom ochranyústavnosti. Pri uplatňovaní tejto právomoci nie je úlohou ústavného súdu zastupovaťvšeobecné súdy, ktorým predovšetkým prislúcha interpretácia a aplikácia zákonov. Úlohaústavného súdu sa obmedzuje na kontrolu zlučiteľnosti účinkov takejto interpretáciea aplikácie s ústavou alebo kvalifikovanou medzinárodnou zmluvou o ľudských právacha základných slobodách (napr. I. ÚS 19/02, I. ÚS 27/04, I. ÚS 74/05).
Podľa čl. 46 ods. 1 ústavy každý sa môže domáhať zákonom ustanoveným postupomsvojho práva na nezávislom a nestrannom súde a v prípadoch ustanovených zákonomna inom orgáne Slovenskej republiky.
Podľa čl. 36 ods. 1 listiny každý sa môže ustanoveným postupom domáhať svojhopráva na nezávislom a nestrannom súde a v určených prípadoch na inom orgáne.
Podľa čl. 48 ods. 2 ústavy má každý právo na to, aby sa jeho vec verejneprerokovala... a v jeho prítomnosti a aby sa mohol vyjadriť ku všetkým vykonávanýmdôkazom.
Podľa čl. 6 ods. 1 dohovoru každý má právo na to, aby jeho záležitosť bolaspravodlivo, verejne a v primeranej lehote prejednaná nezávislým a nestranným súdomzriadeným zákonom, ktorý rozhodne o jeho občianskych právach alebo záväzkoch aleboo oprávnenosti akéhokoľvek trestného obvinenia proti nemu.
Podľa čl. 20 ods. 1 ústavy každý má právo vlastniť majetok. Vlastnícke právovšetkých vlastníkov má rovnaký zákonný obsah a ochranu. Majetok nadobudnutý v rozpores právnym poriadkom ochranu nepožíva. Dedenie sa zaručuje.
V súlade s čl. 1 dodatkového protokolu každá fyzická alebo právnická osoba máprávo pokojne užívať svoj majetok. Nikoho nemožno zbaviť jeho majetku s výnimkouverejného záujmu a za podmienok, ktoré ustanovuje zákon a všeobecné zásadymedzinárodného práva.
Ústavný súd poznamenáva, že prípadné porušenie základného práva na súdnuochranu podľa siedmeho oddielu druhej hlavy ústavy (čl. 46 až čl. 50 ústavy, resp.čl. 36 listiny) a jeho porovnateľného práva na spravodlivé súdne konanie podľa čl. 6dohovoru možno posudzovať spoločne, keďže nie sú medzi nimi zásadnejšie odlišnosti(m. m. IV. ÚS 195/07).
Podstata základného práva na súdnu ochranu podľa čl. 46 ods. 1 ústavy spočívav tom, že každý sa môže domáhať ochrany svojich práv na súde. Tomuto oprávneniuzodpovedá povinnosť súdu nezávisle a nestranne vo veci konať tak, aby bola právu, ktoréhoporušenie sa namieta, poskytnutá ochrana v medziach zákonov, ktorú tento článok ústavyo základnom práve na súdnu ochranu vykonáva (čl. 46 ods. 4 ústavy v spojení s čl. 51ústavy). Do obsahu základného práva na súdnu ochranu patrí aj právo každého na to, aby sav jeho veci rozhodovalo podľa relevantnej právnej normy, ktorá môže mať základ v platnomprávnom poriadku Slovenskej republiky alebo v takých medzinárodných zmluvách, ktoréSlovenská republika ratifikovala, a bola vyhlásená spôsobom, ktorý predpisuje zákon(IV. ÚS 77/02). Súčasne má každý právo na to, aby sa v jeho veci vykonal ústavne súladnývýklad aplikovanej právnej normy, ktorý predpokladá použitie ústavne súladneinterpretovanej platnej a účinnej normy na zistený stav veci.
Súčasťou obsahu práva na spravodlivé súdne konanie je aj právo účastníka konaniana také odôvodnenie súdneho rozhodnutia, ktoré jasne a zrozumiteľne odpovie na všetkyprávne a skutkovo relevantné otázky súvisiace s predmetom súdnej ochrany, t. j.s uplatnením nárokov a obranou proti takému uplatneniu. Všeobecný súd však nemusí daťodpoveď na všetky otázky nastolené účastníkom konania, ale len na tie, ktoré majú pre vecpodstatný význam, prípadne dostatočne objasňujú skutkový a právny základ rozhodnutiabez toho, aby zachádzali do všetkých detailov sporu uvádzaných účastníkmi konania.
II.2.1 K napadnutému konaniu a napadnutému uzneseniu najvyššieho súdu
Z už uvedeného vyplýva, že podstatu argumentácie sťažovateľky tvorí námietka, žeokresný súd pri rozhodovaní o vydaní poverenia súdnemu exekútorovi na vykonanieexekúcie podľa § 44 Exekučného poriadku vykonal dokazovanie bez toho, aby nariadilpojednávanie, čím jej odňal možnosť vyjadriť sa k vykonávaným dôkazom, prípadnenavrhnúť vlastné dôkazy na vyvrátenie záverov okresného súdu. Uvedený nedostatok pritomnenapravil v predmetnej veci ani krajský súd a následne ani najvyšší súd v rámci konania odovolaní. Nadväzujúc na uvedenú námietku, sťažovateľka ďalej všeobecným súdom vytýka,že jej neumožnili vyjadriť sa k vykonávanému dokazovaniu ani mimo nariadeniapojednávania a neumožnili jej uniesť dôkazné bremeno, čo samo osebe podľa jej názorupostačuje pre záver o porušení ňou označených práv. Podľa názoru sťažovateľkyje napadnuté uznesenie najvyššieho súdu arbitrárne a zjavne nepreskúmateľné a postupnajvyššieho súdu, ktorý predchádzal jeho vydaniu, odporujúci označeným článkom ústavy,listiny a dohovoru.
Ústavný súd v súvislosti s rozhodovaním o sťažnosti sťažovateľky z vlastnejrozhodovacej činnosti zistil, že v ostatnom období mu bolo doručených viacero v zásadeidentických sťažností sťažovateľky, v ktorých táto s odkazom na nález ústavného súdusp. zn. II. ÚS 499/2012 z 10. júla 2013 v jej identickej veci poukazuje na právny závervyslovený v označenom rozhodnutí týkajúci sa zabezpečenia záruk kontradiktórnostikonania pri preskúmavaní žiadosti súdneho exekútora o udelenie poverenia na vykonanieexekúcie. Podľa právneho názoru vysloveného ústavným súdom v označenom náleze«v prerokúvanej veci okresný súd i krajský súd pri rozhodovaní o vydaní poverenia podľa§ 44 ods. 2 Exekučného poriadku neobmedzili svoje skúmanie len na obsah exekučnéhotitulu, návrhu na vykonanie exekúcie a žiadosti o vydanie poverenia, ale nad rámec tohopreskúmali aj obsah poistnej zmluvy s pripojenými všeobecnými poistnými podmienkamia na ten účel nimi vykonali listinný dôkaz. Z takto vykonaného listinného dôkazu dospelisúdy k (odchylnému) skutkovému stavu, na ktorom založili svoj právny záver o právnejpovahe rozhodcovskej doložky ako neprijateľnej podmienky a v dôsledku toho o jejneplatnosti. Týmto postupom v podstate znemožnili sťažovateľke uplatniť svoje právopriznané exekučným titulom, ktorého účinky (§ 37 rozhodcovského zákona) sa v zásadezhodujú s účinkami právoplatného rozsudku, teda právoplatne priznaného nároku. Za týchtookolností bolo podľa názoru ústavného súdu povinnosťou minimálne okresného súdu daťsťažovateľke priestor, aby sa zoznámila s dôkazmi, ktoré okresný súd vykonal, a skutkovýmizisteniami, ktoré z nich vyvodzuje, a vyjadrila sa k nim, ako aj aby prípadne navrhla inédôkazy na vyvrátenie týchto skutkových zistení. Uvedený priestor nevyhnutne nevyžadujekonanie pojednávania, vyžaduje však písomné alebo ústne vypočutie sťažovateľkyk uvedeným otázkam. Len týmto postupom dôjde ku skutočnému naplneniu právasťažovateľky na prerokovanie (takto vymedzenej odlišnej) veci „v jej prítomnosti“a na „vyjadrenie sa k vykonaným dôkazom“, ktoré jej zaručuje čl. 48 ods. 2 ústavy.».Na tomto základe ústavný súd v označenom náleze rozhodol, že najvyšší súd porušilzákladné práva sťažovateľky podľa čl. 48 ods. 2 a čl. 46 ods. 1 ústavy, čl. 36 ods. 1 listiny,ako aj jej právo podľa čl. 6 ods. 1 dohovoru, keďže síce mal k dispozícii efektívne právneprostriedky nápravy pochybení, ktorých sa dopustili v predmetnej veci konajúcea rozhodujúce nižšie všeobecné súdy, ale ich nevyužil (neuplatnil).
Po vydaní nálezu ústavného súdu sp. zn. II. ÚS 499/2012 z 10. júla 2013 III. senátústavného súdu vo svojich rozhodnutiach sp. zn. III. ÚS 433/2013 z 10. septembra 2013,sp. zn. III. ÚS 455/2013 z 26. septembra 2013 a sp. zn. III. ÚS 480/2013 z 2. októbra 2013a I. senát v uznesení sp. zn. I. ÚS 641/2013 z 30. októbra 2013 odmietli identickésťažnosti sťažovateľky podľa § 25 ods. 2 zákona o ústavnom súde, pričom v uzneseniachsp. zn. I. ÚS 675/2013 z 13. novembra 2013, sp. zn. I. ÚS 14/2014 z 23. januára 2014a sp. zn. I. ÚS 41/2014 z 29. januára 2014 I. senát ústavného súdu vyslovil právny názor,podľa ktorého:
«Pokiaľ sťažovateľka „in concreto“ namietala skutočnosť, že sa nemohla vyjadriťk vykonávanému dokazovaniu zo strany okresného súdu v súvislosti s rozhodovanímo vydaní poverenia súdnemu exekútorovi, ústavný súd predostiera, že z pohľadu„materiálneho“ uvedenú možnosť sťažovateľka mala a aj ju využila v rámci ňou podanýchopravných prostriedkov (odvolania a dovolania) a v rozsahu veci primeranom sa s touto jejobranou zaoberali aj vyššie súdy (krajský súd a najvyšší súd). Z hľadiska princípumateriálnej pravdy reálny proces v danej veci teda zabezpečil, aby sa všeobecné súdyv rámci inštančného postupu zaoberali aj podstatnými dôvodmi uvádzanými sťažovateľkouv sťažnosti, aj keď nie podľa predstáv sťažovateľky, t. j. v rámci konania pred okresnýmsúdom, ale v jeho celostnom priebehu.» (pozri I. ÚS 675/2013, I. ÚS 14/2014 bod 38,I. ÚS 41/2014).
V konkrétnych okolnostiach veci sťažovateľky je z hľadiska prípadného vysloveniaporušenia ňou označených základných práv podľa čl. 46 ods. 1 ústavy a čl. 36 ods. 1 listiny,ako aj čl. 48 ods. 2 ústavy a práva podľa čl. 6 ods. 1 dohovoru podstatná odpoveď na otázku,či možno pochybenie súdu prvého stupňa spočívajúce v tom, že nedal sťažovateľke možnosťvyjadriť sa k svojim skutkovým zisteniam a z nich vyplývajúcemu (novému) právnemuposúdeniu veci, ktoré zakladajú dôvod na zamietnutie žiadosti o udelenie poverenia navykonanie exekúcie (hoci žiadosť súdneho exekútora preskúmal nad rámec uvedený v § 44ods. 2 Exekučného poriadku), konvalidovať v odvolacom (príp. dovolacom) konaní.
Zistenie, že o v zásade identických veciach sťažovateľky rozhodujú senáty ústavnéhosúdu rozdielne, viedlo IV. senát ústavného súdu v konaní vedenom pod sp. zn.IV. ÚS 344/2012 k uplatneniu postupu podľa § 6 zákona o ústavnom súde, v rámci ktoréhoIV. senát ústavného súdu predložil kľúčové právne názory I., II. a III. senátu ústavného súduvyslovené v ich doterajších rozhodnutiach o v zásade identických sťažnostiach sťažovateľkyna posúdenie plénu ústavného súdu na účel zjednotenia právnych názorov pri rozhodovanío dosiaľ nerozhodnutých sťažnostiach sťažovateľky.
Plénum ústavného súdu návrh na zjednotenie odchylných právnych názorovprerokovalo na neverejnom zasadnutí 7. mája 2014, pričom prijalo toto stanovisko: «Pri preskúmavaní žiadosti exekútora o udelenie poverenia na vykonanie exekúcie(§ 44 Exekučného poriadku) sa môžu primerane uplatniť ustanovenia Občianskeho súdnehoporiadku vzťahujúce sa na dokazovanie. Ak exekučný súd pri preskúmavaní žiadostiexekútora o udelenie poverenia na vykonanie exekúcie vychádza aj z iných listín (či inýchdôkazov) než tých, ktoré sú výslovne uvedené v § 44 ods. 2 Exekučného poriadku(exekučný titul, návrh na vykonanie exekúcie a žiadosť o vydanie poverenia), a na tomtozáklade posúdi exekučný titul v neprospech oprávneného, je povinný dať mu možnosťvyjadriť sa k podkladom svojho preskúmania; ak tak exekučný súd neurobí, zakladá jehorozhodnutie dôvod na vyslovenie porušenia základného práva oprávneného vyjadriť saku všetkým vykonávaným dôkazom podľa čl. 48 ods. 2 Ústavy Slovenskej republiky.Pre ústavnú konformnosť konania ako celku postačuje, ak je oprávnenému táto možnosťreálne poskytnutá v odvolacom konaní“ (ďalej len „zjednocujúce stanovisko plénaústavného súdu“).»
Keďže podľa § 6 zákona o ústavnom súde je senát v ďalšom konaní viazanýuznesením pléna ústavného súdu o zjednotení odchylných právnych názorov, II. senátústavného súdu aplikoval právne závery vyslovené v zjednocujúcom stanovisku plénaústavného súdu aj na vec sťažovateľky posudzovanú v tomto konaní.
S prihliadnutím na skutočnosť, že sťažovateľka napáda postup a rozhodnutienajvyššieho súdu vydané v rámci konania o dovolaní, ústavný súd poukazuje aj na svojujudikatúru, podľa ktorej otázka posúdenia, či sú splnené podmienky na uskutočneniedovolacieho konania, patrí zásadne do výlučnej právomoci dovolacieho súdu, t. j.najvyššieho súdu, a nie do právomoci ústavného súdu (m. m. III. ÚS 480/2013).
Najvyšší súd v napadnutom uznesení, ktorým odmietol dovolanie podanésťažovateľkou proti napadnutému uzneseniu krajského súdu ako neprípustné podľa § 243bods. 5 v spojení s § 218 ods. 1 písm. c) OSP, k dovolaciemu dôvodu uplatnenémusťažovateľkou podľa § 237 písm. f) OSP uviedol, že dovolaním je napádané rozhodnutievydané v štádiu posudzovania splnenia zákonom ustanovených procesných predpokladov,za splnenia ktorých exekučný súd poverí súdneho exekútora vykonaním exekúcie. V tomtoštádiu, v ktorom exekučný súd skúma, či žiadosť o udelenie poverenia na vykonanieexekúcie alebo návrh na vykonanie exekúcie alebo exekučný titul nie sú v rozporeso zákonom (§ 44 ods. 2 Exekučného poriadku), sa vychádza z tvrdení oprávnenéhov návrhu na vykonanie exekúcie a z exekučného titulu, pričom v tomto štádiu sadokazovanie v zásade nevykonáva, pretože postačuje, ak sú rozhodujúce skutočnostidostatočne osvedčené okolnosťami vyplývajúcimi zo spisu vrátane do neho založenýchlistín. Vzhľadom na uvedené skutočnosti sa oboznamovanie s obsahom listín, ktoréje zamerané na posúdenie splnenia podmienok konania a predpokladov na vyhoveniežiadosti súdneho exekútora o poverenie na vykonanie exekúcie, podľa názoru najvyššiehosúdu nemusí vykonávať na pojednávaní a za prítomnosti oprávneného a povinného.
Obsahom čl. 48 ods. 2 ústavy sú dve relatívne samostatné práva (súčasti), a to právona verejné prerokovanie veci bez zbytočných prieťahov a v prítomnosti účastníka a právovyjadriť sa k vykonaným dôkazom. Formulácia uvedeného odseku naznačuje, že tieto právanie sú navzájom nevyhnutne previazané – právo na verejné prerokovanie vecibez zbytočných prieťahov v prítomnosti účastníka zaručuje uvedené ustanovenie i v takýchveciach, kde nedochádza k žiadnemu dokazovaniu, a naopak, právo vyjadriť sak vykonaným dôkazom má účastník aj tam, kde sa formálne pojednávanie nevykonáva.Preto treba i čl. 48 ods. 2 ústavy vykladať tak, že právo vyjadriť sa k vykonaným dôkazom jenezávislé od práva na konanie (verejného) pojednávania.
V nadväznosti na uvedené ústavný súd poukazuje aj na systematickú súvislosť medzi§ 44 ods. 2 a § 44 ods. 5 Exekučného poriadku, z ktorej možno vyvodiť, že okrem prípadovvýslovne uvedených v odseku 5 nie je konanie o vydanie poverenia súdnemu exekútorovikontradiktórnym konaním, pričom účasť povinného sa v ňom predpokladá len výnimočne,a to v takých prípadoch, kde mu treba vytvoriť priestor na uplatnenie prípadných námietok[napríklad v podobe návrhu na samostatné (ne)uznanie exekučného titulu]. Navyše,vzhľadom na účel exekúcie je opodstatnené vytvorenie určitého „efektu prekvapenia“ vočipovinnému, aby tento nemohol pred doručením upovedomenia zmariť uspokojeniepriznaného nároku. Nevyhnutným dôsledkom nariadenia pojednávania, na ktoré by bolotreba povinného predvolať (pozri § 115 ods. 1 OSP), by však bolo, že by sa o exekúciidozvedel, čo by v konečnom dôsledku mohlo mať za následok zmarenie účelu exekúcie.
Konanie pojednávania si nevyhnutne nevyžaduje ani požiadavka, aby bola vecprerokovaná v „prítomnosti účastníka“. Podľa názoru ústavného súdu je pojemv „prítomnosti účastníka“ potrebné vykladať nie doslovne, ale funkčne, teda aby spôsoba postup konania zaručoval, že účastník bude mať možnosť vnímať postup súdu a podľa tohonáležite zamerať svoju procesnú aktivitu. Preto je možné právo na prerokovanie veciv „prítomnosti účastníka“ rešpektovať aj tým, že súd účastníka upovedomí a dá účastníkovimožnosť vyjadriť sa k nej, napríklad aj písomne. Tieto prípady možno zároveň považovať zaprípady, v ktorých zákon z takéhoto prerokovania veci vylučuje verejnosť, a to v súlades poslednou vetou čl. 48 ods. 2 ústavy (m. m. II. ÚS 499/2012).
Vychádzajúc z dosiaľ uvedeného, ústavný súd zastáva názor, že nenariadenímpojednávania na prerokovanie žiadosti súdneho exekútora o vydanie povereniana vykonanie exekúcie k porušeniu základného práva sťažovateľky zaručeného v čl. 48ods. 2 ústavy nedošlo.
Sťažovateľka predovšetkým namieta, že v jej veci konajúce všeobecné súdy jejneumožnili vyjadriť sa k vykonávanému dokazovaniu ani mimo nariadenia pojednávania,a neumožnili jej tak uniesť dôkazné bremeno, čo samo osebe postačuje pre záver o porušeníjej označených práv.
Ústavný súd v nadväznosti na túto námietku sťažovateľky v prvom rade zdôrazňuje,že je to predovšetkým okresný súd ako súd prvostupňový, ktorý by v zásade mal vykonaťvšetky skutkové zistenia a príslušné dokazovanie pre náležité rozhodnutie vo veci. Ústavnýsúd v tejto súvislosti poukazuje aj na judikatúru Súdneho dvora Európskej únie (rozsudokSúdneho dvora Európskej únie vo veci Banif Plus Bank Zrt proti Csaba Csipai a spol. C-472/11 z 21. 2. 2013), podľa ktorej čl. 6 ods. 1 a čl. 7 ods. 1 Smernice Rady č. 93/13/EHSz 5. apríla 1993 o nekalých podmienkach v spotrebiteľských zmluvách sa majú vykladaťv tom zmysle, že vnútroštátny súd, ktorý konštatoval ex offo nekalú povahu zmluvnejpodmienky, nemusí na to, aby mohol vyvodiť dôsledky tohto konštatovania, čakať,či spotrebiteľ informovaný o svojich právach navrhne, aby uvedená podmienka bolazrušená. Zásada kontradiktórnosti však vo všeobecnosti zaväzuje vnútroštátny súd, ktorýv rámci preskúmania ex offo konštatoval nekalú povahu zmluvnej podmienky, informovaťúčastníkov konania v spore a vyzvať ich, aby sa k tomu kontradiktórne vyjadrili spôsobom,ktorý na tento účel stanovujú vnútroštátne procesnoprávne predpisy. Súd musí tedadodržiavať zásadu kontradiktórnosti najmä vtedy, ak rozhoduje v spore na základe dôvoduuplatneného bez návrhu (rozsudok z 2. 12. 2009 vo veci C-89/08). Rovnako Súdny dvorEurópskej únie už rozhodol, že zásada kontradiktórnosti znamená vo všeobecnosti právoúčastníka konania oboznamovať sa s dôkazmi a vyjadreniami predloženými súdua vyjadrovať sa k nim (rozsudok vo veci Varec zo 14. 2. 2008, C-450/06), ako aj to, žeje v rozpore so základnými právnymi zásadami, pokiaľ súdne rozhodnutie vychádzazo skutkových okolností alebo dokumentov, s ktorými sa účastníci konania nemohlizoznámiť a ku ktorým sa tak nemohli vyjadriť (rozsudok z 22. 3. 1961 vo veci Snupatv. Vysoký úrad, 42/59).
Vzhľadom na doteraz uvedené, rešpektujúc už citované zjednocujúce stanoviskopléna ústavného súdu sp. zn. PLz. ÚS 1/2014 zo 7. mája 2014, v súvislostiso sťažovateľkinou nosnou argumentáciou ústavný súd uzatvára, že aj na vec sťažovateľkymožno vzťahovať ustálený právny názor ústavného súdu, podľa ktorého sťažovateľka mala zpohľadu „materiálneho“ možnosť vyjadriť sa ku skutkovým zisteniam okresného súdua z nich vyplývajúcemu (novému) právnemu posúdeniu veci, ktoré zakladali dôvodna zamietnutie žiadosti o udelenie poverenia na vykonanie exekúcie, čo aj využila v rámciňou podaného opravného prostriedku (odvolania), a v rozsahu veci primeranom sa s toutojej obranou zaoberal krajský súd v rámci odvolacieho konania (m. m. I. ÚS 675/2013,I. ÚS 14/2014 bod 38, I. ÚS 41/2014).
Pre ústavnú udržateľnosť napadnutého postupu a uznesenia najvyššieho súdupostačuje, aby bola zásada kontradiktórnosti dodržaná v konaní ako celku (v posudzovanomprípade v konaní pred odvolacím súdom). Ústavný súd v tejto súvislosti vo svojej judikatúreopakovane uvádza, že „Presadzovanie názoru, že na každom jednom stupni súdnictva musíbyť uvedená zásada dodržaná bez výnimky, by podľa názoru ústavného súdu odvolaciemusúdu v zásade prisúdilo len funkciu akéhosi kasačného orgánu bez reálnej možnostikonvalidovať prípadné procesné nedostatky vlastným postupom“ (napr. I. ÚS 742/2013,II. ÚS 59/2014, III. ÚS 401/2013, IV. ÚS 70/2014).
V súlade s uvedeným ústavný súd opätovne poukazuje na to, že v posudzovanej vecisťažovateľka mala reálnu možnosť oboznámiť sa s dôvodmi zamietnutia žiadosti súdnehoexekútora o udelenie poverenia na vykonanie exekúcie už z napadnutého uzneseniaokresného súdu, proti ktorému aj podala odvolanie, v ktorom sa k týmto dôvodom vyjadrila.Preto aj keď okresný súd ústavne neakceptovateľným spôsobom pochybil, keď nedalsťažovateľke možnosť vyjadriť sa k listinným dôkazom, jeho preskúmaniu ani k nemuuskutočnenému právnemu posúdeniu, jeho pochybenie nemožno pričítať na ťarchunajvyššieho súdu, keďže tieto procesné nedostatky boli odstránené v rámci odvolaciehokonania. Z uvedeného dôvodu nemožno považovať napadnuté uznesenie najvyššieho súduani jeho postup, ktorý predchádzal vydaniu napadnutého uznesenia, za také, ktoré porušujesťažovateľkino základné právo vyjadriť sa k vykonávaným dôkazom podľa čl. 48 ods. 2ústavy.
Vo svojej konštantnej judikatúre ústavný súd tiež uvádza, že súčasťou obsahuzákladného práva na súdnu ochranu podľa čl. 46 ods. 1 ústavy je aj právo účastníka konaniana také odôvodnenie súdneho rozhodnutia, ktoré jasne a zrozumiteľne dáva odpovede navšetky právne a skutkovo relevantné otázky súvisiace s predmetom súdnej ochrany, t. j.s uplatnením nárokov a obranou proti takému uplatneniu. Všeobecný súd pritom nemusí daťodpoveď na všetky otázky nastolené účastníkom konania, ale len na tie, ktoré majú pre vecpodstatný význam, prípadne dostatočne objasňujú skutkový a právny základ rozhodnutia.Odôvodnenie rozhodnutia všeobecného súdu, ktoré stručne a jasne objasní skutkovýa právny základ rozhodnutia, postačuje na záver o tom, že z tohto aspektu je plnerealizované základné právo účastníka na spravodlivý proces (IV. ÚS 115/03,III. ÚS 209/04). Podľa názoru ústavného súdu napadnuté uznesenie najvyššieho súduuvedené požiadavky na odôvodnenie napĺňa.
Sťažovateľka tiež namieta, že k porušeniu jej práv podľa ústavy, listiny a dohovorudošlo aj tým, že najvyšší súd sa v posudzovanej veci nedostatočne zaoberal dôvodnosťou jejdovolacej námietky podľa § 237 písm. f) OSP založenej na tvrdení, že napadnutéuznesenie krajského súdu je nepreskúmateľné (arbitrárne), keďže je nedostatočneodôvodnené. Ústavný súd v tejto súvislosti v zhode so svojou doterajšou judikatúrou (napr.IV. ÚS 481/2011, IV. ÚS 161/2012, IV. ÚS 196/2014) opakovane uvádza, že považujeza ústavne udržateľný právny názor najvyššieho súdu, podľa ktorého prípadný nedostatokriadneho odôvodnenia dovolaním napadnutého rozsudku, nedostatočne zistený skutkovýstav alebo nesprávne právne posúdenie veci nezakladá vadu konania podľa § 237 písm. f)OSP, ale len tzv. inú vadu konania podľa § 241 ods. 2 písm. b) OSP. Ústavný súd nezistilv posudzovanej veci relevantné dôvody na odchýlenie sa od svojej doterajšej judikatúry,a preto dospel k záveru, že aj táto námietka sťažovateľky je zjavne neopodstatnená.
Vychádzajúc zo všetkých doteraz uvádzaných skutočností, ústavný súd dospelk záveru, že medzi obsahom sťažovateľkou označených práv podľa ústavy, listinya dohovoru a napadnutým uznesením najvyššieho súdu, ako aj postupom, ktorý predchádzaljeho vydaniu, neexistuje taká príčinná súvislosť, na základe ktorej by po prípadnom prijatítejto časti sťažnosti na ďalšie konanie mohol reálne dospieť k záveru o ich porušení. Ústavnýpreto pri predbežnom prerokovaní sťažnosť v tejto časti odmietol podľa § 25 ods. 2 zákona oústavnom súde ako zjavne neopodstatnenú.
II.2.2 K namietanému porušeniu označených základných práv podľa ústavy a listiny a práva podľa dohovoru napadnutým uznesením krajského súdu a postupom, ktorý predchádzal jeho vydaniu
Ústavný súd, majúc na zreteli účel základného práva na súdnu ochranu zaručenéhočl. 46 a nasl. ústavy, už vo svojich predchádzajúcich rozhodnutiach konštatoval, žev prípade procesného rozhodnutia najvyššieho súdu o dovolaní (t. j. pri jeho odmietnutí)je lehota sťažovateľa na podanie sťažnosti ústavnému súdu považovaná za zachovanú ajvo vzťahu k predchádzajúcemu právoplatnému rozhodnutiu odvolacieho súdu (porovnaj tiežrozsudok Európskeho súdu pre ľudské práva z 12. 11. 2002 vo veci Zvolský a Zvolskáverzus Česká republika, sťažnosť č. 46129/99, body 51, 53 a 54), a preto v rámcipredbežného prerokovania sťažností sťažovateľky posudzoval aj opodstatnenosť ich častí,ktoré smerujú proti napadnutým uzneseniam krajského súdu a postupom, ktoré predchádzaliich vydaniu.
Predmetom prieskumu zo strany ústavného súdu bola vo vzťahu k tejto časti sťažnostinámietka sťažovateľky o nesprávnych skutkových a právnych záveroch, na ktorých jezaložené napadnuté uznesenie krajského súdu, ako aj jej námietka o jeho nedostatočnomodôvodnení.
Krajský súd v uznesení sp. zn. 5 CoE 112/2011 z 26. januára 2012 v rámciodvolacieho prieskumu dospel k záveru, že uznesenie okresného súdu sp. zn.11 Er 615/2010 z 9. júna 2011 je potrebné ako vecne správne potvrdiť v zmysle § 219ods. 1 a 2 OSP, pričom uviedol:
«Pokiaľ sa týka námietky oprávneného, že exekučný súd mal vo veci vykonávať dokazovanie a nariadiť pojednávanie, odvolací súd uvádza, že oprávnenému, ako účastníkovi konania nebola v exekučnom konaní odňatá možnosť konať pred súdom, lebo v prípade, ak nejde o obligatórne nariadenie pojednávania, môže súd rozhodnúť na základe listinných dôkazov. Postupom exekučného súdu, ktorý rozhodol len na základe listinných dôkazov, oprávnenému možnosť konať pred súdom odňatá nebola preto, lebo z predložených listín jednoznačne vyplývajú skutočnosti, pre ktoré bolo exekučné konanie zastavené. V tejto súvislosti je nedôvodná námietka oprávneného, že ak exekučný súd prvého stupňa „nesprávne postupoval a neúplne zistil skutkový stav, lebo vykonal dokazovanie niektorými z listín relevantných pre poistný vzťah bez toho, aby nariadil pojednávanie a umožnil oprávnenému preukázať, že povinný mal možnosť ovplyvniť dojednanie o rozhodcovskej doložke.“ Exekučný súd sa totiž s istotou a najmä presvedčivým spôsobom vysporiadal s otázkou rozhodcovskej doložky ako neprijateľnej podmienky a svoje rozhodnutie v tomto smere aj náležite zdôvodnil. Z odôvodnenia jeho rozhodnutia žiadna pochybnosť, ktorú by bolo potrebné odstraňovať akýmkoľvek spôsobom, nevyplýva... Vo vzťahu k odvolacej námietke oprávneného, že súd nemá oprávnenie preskúmať arbitrážny rozsudok, odvolací súd uvádza, že účinky materiálnej právoplatnosti rozhodcovského rozsudku v zmysle § 35 zák. č. 244/2002 Z. z. je potrebné na účely § 45 tohto zákona vylúčiť vo vzťahu k exekučnému súdu. Exekučný súd je pri postupe podľa § 45 zákona o rozhodcovskom konaní oprávnený hľadieť na rozhodcovský, rozsudok tak, akoby materiálne právoplatný nebol - nie je ním teda viazaný v zmysle § 159 O. s. p. a môže ho preskúmavať z hľadísk vyjadrených v § 45 zákona o rozhodcovskom konaní, aj čo do jeho materiálnej správnosti. Môže teda skúmať, či sú tú dôvody na zastavenie uvedené v § 57 zák. č. 233/1995 Z. z. o súdnych exekútoroch a exekučnej činnosti, či sú tu nedostatky uvedené v § 40 písm. a) alebo b) zák. č. 244/2002 Z. z. o rozhodcovskom konaní, alebo či rozhodcovský rozsudok zaväzuje účastníka rozhodcovského konania na plnenie, ktoré je objektívne nemožné, právom nedovolené alebo odporuje dobrým mravom. Toto ustanovenie (§ 45 zákona o rozhodcovskom konám) potom treba považovať za to zákonné zmocnenie, ktoré umožňuje exekučnému súdu jeho skúmanie. Toto skúmanie je exekučný súd oprávnený vykonávať tak, ako keby tu žiadny rozhodcovský rozsudok nebol, teda tak, ako by to mohol urobiť súd, keby sám rozhodoval o týchto otázkach. Môže preto samostatne posúdiť, či vec je spôsobilá na rozhodovanie v rozhodcovskom konaní (§ 1 ods. 1 zák. č. 244/2002 Z. z. o rozhodcovskom konaní), či v tej istej veci bolo už vydané právoplatné rozhodnutie súdu alebo rozhodcovského súdu, ďalej posúdiť obsah povinnosti uloženej rozhodcovským rozsudkom z hľadiska jej objektívnej možnosti, či nejde o plnenie právom nedovolené alebo priečiace sa dobrým mravom...»
Ústavný súd na rozdiel od sťažovateľky nepovažuje napadnuté uznesenie krajskéhosúdu za nedostatočne odôvodnené a nepreskúmateľné, keďže obsahuje dostatok právnerelevantných argumentov, ktoré ústavne akceptovateľným spôsobom odôvodňujúrozhodnutie prijaté v posudzovanej veci. Úlohou ústavného súdu pri rozhodovanío sťažnostiach podľa čl. 127 ods. 1 ústavy nie je posudzovanie právnej perfektnostinamietaných rozhodnutí všeobecného súdu z hľadiska formálnych požiadaviekvyplývajúcich zo zákonov a iných všeobecne záväzných právnych predpisov a z týchtoaspektov ich „vylepšovanie“ (IV. ÚS 325/08), ale posúdenie ich ústavnej akceptovateľnostia udržateľnosti.
Ústavný súd po preskúmaní právnych záverov napadnutého uznesenia krajskéhosúdu dospel k záveru, že v posudzovanej veci sa odvolací súd nedopustil takýchvýkladových omylov či iných pochybení, ktoré by zakladali rozpor napadnutého uzneseniakrajského súdu s obsahom základného práva na súdnu ochranu či práva na spravodlivésúdne konanie.
Ústavný súd považuje za potrebné reagovať aj na námietky sťažovateľky, ktorýmipoukazuje aj na nejednotnosť rozhodovacej praxe všeobecných súdov pri rozhodovanío vecne a právne podobných veciach. V tejto súvislosti ústavný súd v zhode so svojoudoterajšou judikatúrou (m. m. I. ÚS 17/01) predovšetkým zdôrazňuje, že mu neprislúchazjednocovať in abstracto judikatúru všeobecných súdov a suplovať právomoc, ktorá je podľa§ 8 ods. 3 zákona č. 757/2004 Z. z. o súdoch a o zmene a doplnení niektorých zákonov vznení neskorších predpisov zverená najvyššiemu súdu. Ústavný súd zároveň poznamenáva,že vývoj právnych názorov všeobecných súdov v právne obdobných prípadoch nemožnoautomaticky stotožňovať s porušením základného práva na súdnu ochranu, pokiaľ jeprípadná odlišnosť týchto právnych názorov založená na racionálnej právnej argumentácii.Je pritom vecou (a najmä povinnosťou) vo veci konajúcich všeobecných súdov vysporiadaťsa nielen so zákonnosťou, ale aj ústavnosťou svojich rozhodnutí (čl. 144 ods. 1 ústavy).
Keďže napadnuté rozhodnutie krajského súdu nevykazuje znaky svojvôlea je dostatočne odôvodnené na základe jeho vlastných myšlienkových postupova hodnotení, ústavný súd nie je oprávnený ani povinný tieto postupy a hodnotenia nahrádzať(podobne aj I. ÚS 21/98, III. ÚS 209/04) a v tejto situácii nemá dôvod zasiahnuťdo právneho názoru krajského súdu. K zhodnému názoru ústavný súd dospel aj v konanío iných porovnateľných sťažnostiach (III. ÚS 264/2012, I. ÚS 359/2012, I. ÚS 332/2012,IV. ÚS 366/2014, II. ÚS 389/2014 a iné).
Vzhľadom na uvedené skutočnosti ústavný súd dospel k záveru, že medzinapadnutým rozhodnutím krajského súdu a postupom, ktorý predchádzal jeho vydaniu,a obsahom sťažovateľkou označených základných práv podľa čl. 20 ods. 1, čl. 46 ods. 1 a čl.48 ods. 2 ústavy a čl. 36 ods. 1 listiny a práva podľa čl. 6 ods. 1 dohovoru, ako aj čl. 1 ods. 1dodatkového protokolu neexistuje taká príčinná súvislosť, na základe ktorej bypo prípadnom prijatí tejto časti sťažnosti mohol reálne dospieť k záveru o ich porušení.Ústavný súd preto aj túto časť sťažnosti odmietol podľa § 25 ods. 2 zákona o ústavnom súdeako zjavne neopodstatnenú.
Pretože sťažnosť sťažovateľky bola odmietnutá ako celok, ústavný súd o ďalšíchnávrhoch na ochranu ústavnosti uplatnených v sťažnosti nerozhodoval.
P o u č e n i e : Proti tomuto rozhodnutiu nemožno podať opravný prostriedok.
V Košiciach 5. augusta 2015