znak

SLOVENSKÁ REPUBLIKA

U Z N E S E N I E

Ústavného súdu Slovenskej republiky

II. ÚS 471/2014-15

Ústavný súd Slovenskej republiky na neverejnom zasadnutí 30. júla 2014 v senáte zloženom   z predsedu   Lajosa   Mészárosa   (sudca   spravodajca),   zo   sudkyne   Ľudmily Gajdošíkovej a sudcu Sergeja Kohuta predbežne prerokoval sťažnosť spoločnosti Člověk v tísni, o. p. s., so sídlom pobočky na Slovensku, Palešovo námestie 34, Spišské Podhradie, Slovenská   republika,   IČO   35562617,   zastúpeného   advokátom   JUDr.   Pavlem   Uhlem, Advokátska kancelária, Kořenského 15, Praha 5 – Smíchov, Česká republika, v postavení hosťujúceho euroadvokáta, vo veci namietaného porušenia základných práv podľa čl. 12 a čl. 46 ods. 1 Ústavy Slovenskej republiky, práva podľa čl. 6 ods. 1 Dohovoru o ochrane ľudských práv a základných slobôd a práva na voľný pohyb služieb podľa čl. 56 Zmluvy o fungovaní Európskej únie rozhodnutiami Agentúry Ministerstva školstva, vedy, výskumu a športu Slovenskej republiky pre štrukturálne fondy Európskej únie o neschválení žiadosti o   nenávratný   finančný   príspevok   pod   kódom   NFP26130130209   z   18.   apríla   2012, o odmietnutí   žiadosti   o   preskúmanie   rozhodnutia   o   neschválení   žiadosti,   číslo   spisu: R 60/2012-05, číslo záznamu: A 18760/2012-PaVOl z 18. mája 2012, o neschválení žiadosti o   nenávratný   finančný   príspevok   pod   kódom   NFP26130130221   z   18.   apríla   2012, o odmietnutí   žiadosti   o   preskúmanie   rozhodnutia   o   neschválení   žiadosti,   číslo   spisu: R 60/2012-05, číslo záznamu: A 18762/2012-PaVOl z 18. mája 2012, o neschválení žiadosti o   nenávratný   finančný   príspevok   pod   kódom   NFP26130130223   z   18.   apríla   2012, o odmietnutí   žiadosti   o   preskúmanie   rozhodnutia   o neschválení   žiadosti,   číslo   spisu: R 60/2012-05, číslo záznamu: A 18761/2012-PaVOl z 18. mája 2012 a takto

r o z h o d o l :

Sťažnosť spoločnosti Člověk v tísni, o. p. s.,   o d m i e t a.

O d ô v o d n e n i e :

I.

1. Ústavnému súdu Slovenskej republiky (ďalej len „ústavný súd“) bola 23. júla 2012 doručená sťažnosť českej o. p. s. Člověk v tísni so sídlom pobočky na Slovensku, Palešovo námestie 34, Spišské Podhradie (ďalej len „sťažovateľka“), v ktorej namieta, že Agentúra Ministerstva školstva, vedy, výskumu a športu Slovenskej republiky pre štrukturálne fondy Európskej únie (ďalej len „Agentúra“) troma rozhodnutiami z 18. apríla 2012 o neschválení žiadosti o nenávratný príspevok a troma rozhodnutiami z nasledujúceho dňa, ktorými boli odmietnuté   žiadosti   o preskúmanie   uvedených   rozhodnutí   o odmietnutí   žiadosti   tým,   že vyžadovala sídlo právnickej osoby v Slovenskej republike, porušila jej základné právo na spravodlivý proces podľa čl. 46 ods. 1 Ústavy Slovenskej republiky (ďalej len „ústava“) a čl.   6   ods.   1   Dohovoru   o ochrane   ľudských   práv   a základných   slobôd   (ďalej   len „dohovor“), čl. 12 ústavy a čl. 56 Zmluvy o fungovaní Európskej únie (ďalej aj „ZFEÚ“). Sťažovateľka tvrdí, že neposkytnutie nenávratného finančného príspevku (ďalej len „NFP“) z dôvodu jej českého pozadia bolo diskriminačné z hľadiska slovenského ústavného práva a európskeho práva. Taktiež namieta nedostatky administratívneho procesu, z ktorého sa nedozvedela odpoveď na námietky diskriminácie.

2. Sťažovateľka uviedla, že je právnickou osobou – obecně prospěšnou společností – založenou   podľa   práva   Českej   republiky,   podobnou   neziskovým   organizáciám   podľa zákona č. 213/1997 Z. z. o neziskových organizáciách poskytujúcich všeobecne prospešné služby (ďalej aj „zákon č. 213/1997 Z. z.“). Od roku 2004 je sťažovateľka aktívna aj na Slovensku,   najprv na základe povolenia   podľa   zákona č.   116/1985 Zb.   o   podmienkach činnosti organizácií s medzinárodným prvkom v Československej socialistickej republike (ďalej len „zákon č. 116/1985 Zb.“), neskôr ako nezisková organizácia podľa § 37 zákona č. 213/1997   Z.   z.   Sťažovateľka   v režime   tohto   zákona   pôsobí   v Slovenskej   republike, vo verejných   registroch   je   považovaná   za   slovenský   subjekt,   podlieha   plnej   slovenskej jurisdikcii,   podriaďuje sa všetkým predpisom   verejného práva, platí dane a odvody, má slovenské IČO a sídlo pobočky na Slovensku.

3.   Sťažovateľka   poskytuje   všeobecne   prospešné   služby   a na   ten   účel   dostávala dotácie, granty či iné typy podpôr určených neziskovým subjektom, ktoré sú činné na území Slovenskej   republiky,   a to   dosiaľ   bez   predsudkov   ku   skutočnosti,   že   ide   štrukturálne o pobočku organizácie so sídlom v Českej republike. Otázka sídla nikdy nepredstavovala prekážku   jej   činnosti   ani   spôsobilosti   uchádzať   sa   o finančné   prostriedky   z verejných zdrojov.   Ak   sťažovateľka   niektoré   prostriedky   v minulosti   nedostala,   tak   to   bolo   vždy z legitímnych dôvodov. To platilo aj o poskytovaní podpory z prostriedkov Európskej únie prostredníctvom národných orgánov Slovenskej republiky.

4. Sťažovateľka podala 18. a 19. januára 2012 tri žiadosti o poskytnutie nenávratného finančného   príspevku,   ktoré   adresovala   Agentúre   v rámci   operačného   programu Vzdelávanie,   prioritná   os   3   –   Podpora   vzdelávania   osôb   s   osobitými   vzdelávacími potrebami, a to vo vzťahu k trom obciach, v ktorých by prebiehala realizácia zamýšľaných projektov, obciam Sveržov, Doľany a Petrovany.

5. Agentúra 18. apríla 2012 rozhodla o neschválení žiadosti, pričom odkázala, že žiadateľ   nie   je oprávnený   v zmysle   podmienok   definovaných   vo   výzve   na predkladanie žiadostí. V sprievodnom liste potom uvedený záver rozviedla, že žiadateľ musí mať sídlo na území   Slovenska,   pričom   sťažovateľka   túto   podmienku   nespĺňa.   Podľa   sťažovateľky Agentúra vyšla z civilistickej doktríny ponímania právnických osôb, podľa ktorej má každá právnická osoba len jedno sídlo, a to tam, kde sídli jej vedenie. Agentúra tak nezohľadnila verejnoprávnu tradíciu vnímania registrovaných sídiel pobočiek zahraničných subjektov ako ekvivalentných sídlu v krajine, kde je vykonaná registrácia.

6.   Sťažovateľka   uvádza,   že   podmienka   sídla   bola   vyjadrená   v jedinom   úradnom dokumente,   ktorým   bola výzva   na predkladanie   žiadostí,   pričom   tento   dokument   nie   je z formálneho hľadiska rozhodnutím ani normatívnym aktom. Podľa sťažovateľky to je len informatívny dokument a ide o výsledok inej správnej činnosti. Nemá normatívny význam, a už   vôbec   nemôže   derogovať   zákon,   či   nebodaj   ústavu.   Pre   explicitnosť   sťažovateľka dodáva, že podmienku sídla vo výzve interpretovala tým spôsobom, že ju možno splniť sídlom pobočky.

7. Agentúra v poučení uviedla, že proti rozhodnutiam nie je možné podať žiadosť o preskúmanie. Rozhodnutia boli doručené, prevzaté 24. apríla 2012. Napriek poučeniam o neexistencii   opravných   prostriedkov   sťažovateľka   vychádzala   z   §   14   ods.   6   zákona č. 528/2008   Z.   z.   o   pomoci   a   podpore   poskytovanej   z   fondov   Európskej   únie   v znení neskorších predpisov (ďalej len „zákon č. 528/2008 Z. z.“), vyvodila z neho prípustnosť opravného prostriedku a podala žiadosť o prieskum. V opravnom prostriedku vysvetlila, že sa   domnieva,   že   vecný   prieskum   by   mal   zahŕňať   aj   prieskum   formálnych   dôvodov odmietnutia, pretože nemôže dôjsť k úvahám o vecných dôvodoch, ak je žiadosť nezákonne odmietnutá z dôvodov a limine.

8.   Sťažovateľka   porušenie   práva   na   spravodlivý   proces   rozdelila   na   porušenie v rovine   formálnej   a porušenie   v rovine   materiálnej.   Sťažovateľka   v rovine   formálnej namieta, že jej opravný prostriedok – žiadosť o preskúmanie rozhodnutia bola nezákonne odmietnutá   ako oneskorená. Zákon   č.   528/2008 Z.   z. síce   vylučuje použitie Správneho poriadku,   ale   s výnimkou   §   27   o počítaní   času.   Agentúra   dostala   opravný   prostriedok 2. mája 2012, a to bol vzhľadom na štátny sviatok – 1. máj 2012 – aj posledný deň lehoty. Napriek   tomu Agentúra   v rozhodnutí   uviedla,   že žiadosť   bola podaná oneskorene.   A to nehovoriac o sťažovateľkinom argumente, že podľa § 27 ods. 3 Správneho poriadku by lehota mala byť zachovaná aj odovzdaním na poštovú prepravu.

9. Sťažovateľka na tomto mieste ešte pripomenula nesprávne poučenie o opravnom prostriedku. Ďalej uviedla, že v režime vylúčenia súdneho prieskumu chráni čl. 46 ods. 1 ústavy riadnosť opravného konania v správnom konaní. Nezákonné odmietnutie žiadosti o preskúmanie je tak porušením uvedeného základného práva.

10. Sťažovateľka v rovine materiálnej namieta, že zmyslom každého procesu, ktorý končí   v neprospech   účastníka,   je   odpoveď   na   otázku   „prečo?“.   Takýto   proces   je spravodlivý. V bežnom správnom konaní podľa Správneho poriadku má účastník možnosť vyjadriť   sa   k podkladom   („Správny   orgán   je   povinný   dať   účastníkom   konania a zúčastneným osobám možnosť, aby sa pred vydaním rozhodnutia mohli vyjadriť k jeho podkladu   i   k   spôsobu   jeho   zistenia,   prípadne   navrhnúť   jeho   doplnenie.“   §   33   ods.   2 Správneho   poriadku).   Sťažovateľka   rozumie,   že   v tzv.   dotačnom   konaní   sú   obmedzené obvyklé procesné záruky, avšak na druhej strane je nevyhnutné, aby aspoň v jednej fáze konania mal možnosť účastník účinne polemizovať s dôvodmi, ktoré môžu viesť k vydaniu nepriaznivého rozhodnutia. V predmetnej veci sa sťažovateľka len dozvedela, že jej proces nie je otvorený bez možnosti polemizovať vecne alebo právne. Voľnosť dotačného procesu môže znamenať aj väčší priestor k audiatur et altera pars. Táto zásada bola popretá úplne a absolútne.

11.   Sťažovateľka   ďalej   namieta   hmotné   základné   právo,   právo   na   rovné zaobchádzanie   jednak   v rovine   národného   práva   a tiež   v rovine   práva   európskeho. Sťažovateľka predpokladá, že princíp rovnosti sa týka aj právnických osôb. Uvádza, že jej veci sa týka rovnosť v podobe rovnosti šancí. Bezdôvodné podmienky vníma ako prejav mocenskej svojvôle. Svojvôľu ilustruje príkladom, ak by bola stanovená podmienka, že dotáciu môžu získať len subjekty začínajúce sa na písmeno „Č“. Aj poskytovanie dotácii je kryté čl. 2 ods. 2 ústavy. Stanovenie podmienky sídla na území Slovenskej republiky sa práve takto javí sťažovateľke ako svojvoľné. Neexistuje žiadny rozumne obhájiteľný vecný dôvod podmienky sídla na území Slovenskej republiky. Zvlášť svojrázne je to z pohľadu sťažovateľkinej   plnej   administratívnej   integrácie   na   základe   zákona   č.   116/1985   Zb. a zápisu do registra podľa zákona č. 213/1997 Z. z. o neziskových organizáciách, pričom podľa jeho § 37 právnická osoba so sídlom mimo územia Slovenskej republiky, ktorá je neziskovou organizáciou podľa práva štátu, na ktorého území má svoje sídlo, alebo jej organizačná zložka, môže na území Slovenskej republiky pôsobiť za rovnakých podmienok a v rovnakom rozsahu ako nezisková organizácia vzniknutá podľa tohto zákona, ak splní podmienky na zápis do registra ustanovené týmto zákonom.

12. V rovine práva európskeho považuje sťažovateľka zmluvu o fungovaní európskej únie za ľudskoprávnu zmluvu myslenú čl. 127 ústavy, ktorý upravuje ústavnú sťažnosť. Sťažovateľka   uvádza,   že   európske   právo   je   vybudované   na   odstraňovaní   akýchkoľvek vnútorných   bariér   medzi   členskými   štátmi,   pričom   štyri   základné   pôvodné   piliere   tejto integrácie   sú   nazývané   ako   princípy   voľného   pohybu   osôb,   tovaru,   služieb   a kapitálu. Sťažovateľka tak namieta porušenie čl. 56 ZFEÚ, podľa ktorého „V rámci nasledujúcich ustanovení sú zakázané obmedzenia slobody poskytovať služby v Únii vo vzťahu k štátnym príslušníkom   členských   štátov,   ktorí   sa   usadili   v   niektorom   inom   členskom   štáte   ako príjemca služieb.“.

13. Sťažovateľka ďalej vysvetľuje, že čl. 56 ZFEÚ zmluvy nebráni, aby sa na ňu nevzťahovala sloboda pohybu služieb. Ďalej argumentuje, že je právne nerozhodné, či je príjemcom služby sťažovateľka alebo jej klienti. Demonštratívny výpočet služieb v čl. 57 ZFEÚ   znamená,   že   typ   služby   poskytovaný   sťažovateľkou   nie   je   vylúčený   z ochrany zmluvy. Aj národné právo v texte zákona č. 213/1997 Z. z. považuje činnosť neziskových organizácií za služby. Z uvedeného vyplýva, že činnosť sťažovateľky je chránená čl. 56 ZFEÚ.

14. Podľa sťažovateľky možno uvažovať, že jej nikto v ničom nebránil, že Agentúra jej len neposkytla dotáciu, čo nie je obmedzenie podľa čl. 56 ZFEÚ. Napriek racionálnemu jadru   táto   úvaha neobstojí.   Niektoré   služby sú   zabezpečované   tržne,   odplatne,   a tam   je funkčná ochrana hospodárskej súťaže. Existujú však služby, ktoré neplatia klienti, ale štát, ktorý na úhradu týchto služieb používa nástroje podobné nástrojom hospodárskej súťaže. Ak štát vykonáva túto činnosť, tak je zaviazaný v procese distribúcie týchto prostriedkov a ich zabezpečovania zaistiť rovné postavenie subjektom z iných štátov Únie. ZFEÚ v čl. 56 aj   k takýmto   službám   zakazuje   obmedzenia.   Inými   slovami,   ak   sú   určitá   činnosť   či poskytovanie služieb závislé na distribúcii verejných peňazí, nie je táto skutočnosť právne uznateľným   dôvodom,   aby   v procese   distribúcie   a súťaže   o tieto   prostriedky   bol   nejaký poskytovateľ vylúčený preto, že ma sídlo v inom členskom štáte únie. Samotná odplatnosť, ako   je   definovaná   v ZFEÚ,   nevyžaduje   ani   ziskovosť,   možno   tu   zahrnúť   i poskytnutie dotácie,   či   iný   podobný   príspevok,   ktorý   je   poskytnutý   na realizáciu   projektu,   o ktorý žiadala   sťažovateľka.   Sťažovateľka   si   uvedomuje,   že   rozhodovanie   o prostriedkoch   sa neriadi súťažným právom, ale poukazuje na to, že základný princíp voľného pohybu služieb sa nemôže vzťahovať len na súťažné právo, ale musí sa vzťahovať na akékoľvek odvetvie, kde   sú   poskytované   služby,   zvlášť,   ak   sú   hradené   štátom.   Vzhľadom   na   uvedené sťažovateľka tvrdí, že jej právo na rovné zaobchádzanie podľa ZFEÚ porušené bolo.

15.   Sťažovateľka   ako   podporu   argumentácie   dopĺňa,   že   podľa   nej   dochádza   aj k porušeniu   sekundárneho   práva   Európskej   únie   implementovaného   podľa   §   1   zákona č. 528/2008 Z. z., a to predovšetkým nariadenia Rady (ES) č. 1083/2006 z 11. júla 2006, ktorým sa ustanovujú všeobecné ustanovenia o Európskom fonde regionálneho rozvoja, Európskom   sociálnom   fonde   a   Kohéznom   fonde   a   ktorým   sa   zrušuje   nariadenie   (ES) č. 1260/1999 (Ú. v. EÚL 210, 31. 7. 2006) v znení nariadenia Rady (ES) č. 1989/2006 z 21. decembra 2006 (Ú. v. EÚ L 411, 30. 12. 2006). Táto norma označuje činnosť, ktorú má   vykonávať   príjemca   prostriedkov   ako   „službu“: «verejné   výdavky“:   všetky   verejné príspevky   na   financovanie   operácií,   ktoré   pochádzajú   z   rozpočtu   štátu,   regionálnych a miestnych   orgánov   a   Európskych   spoločenstiev   v   súvislosti   so   štrukturálnymi   fondmi a Kohéznym fondom, a akékoľvek podobné výdavky. Za podobný výdavok sa považuje každý príspevok   na   financovanie   operácií   pochádzajúci z rozpočtu   verejnoprávnych   subjektov alebo   združení   jedného   alebo   viacerých   regionálnych   alebo   miestnych   orgánov,   alebo verejnoprávnych   subjektov   konajúcich   v   súlade   so   smernicou   Európskeho   parlamentu a Rady 2004/18/ES z 31. marca 2004 o koordinácii postupov zadávania verejných zákaziek na   práce,   verejných   zákaziek   na   dodávku   tovaru   a   verejných   zákaziek   na služby;» V ustanovení čl. 44 nariadenia Rady (ES) č. 1989/2006 sa uvádzajú rôzne formy poskytnutia prostriedkov, pričom nástroje súkromnoprávne (verejné zákazky) a verejnoprávne (dotácie, granty) sú postavené na roveň. V nariadení niet opory pre záver, že by členský štát mohol vylúčiť   nejakého   poskytovateľa   z riadneho   prístupu   k   týmto   činnostiam   pre   jeho   sídlo v inom členskom štáte.

16. Z dikcie celého nariadenia vyplýva, že cieľ, ktorý má byť dosiahnutý grantovou politikou a činnosťou fondu, je zhodný s cieľom samotnej Európskej únie, teda podporou vzájomnej súdržnosti, vyrovnávanie rozdielov medzi regiónmi, solidarita a úsilie o sociálnu podporu   potrebným.   Prostriedky,   ktoré   sú   pre   tento   cieľ   členským   štátom   poskytnuté, pochádzajú z daní všetkých občanov Európskej únie zo všetkých členských štátov. Bolo by absurdné,   aby   členský   štát   v procese   správy   týchto   prostriedkov   diskriminoval   subjekty z iných členských štátov. Vzhľadom na uvedené sťažovateľka tvrdí, že jej právo na rovné zaobchádzanie podľa ZFEÚ porušené bolo.

17. Sťažovateľka predsa len pripúšťa spornosť otázky, či je jej aktivita krytá voľným pohybom služieb, a odkazujúc na rozhodnutia IV. ÚS 206/08, III. ÚS 207/09 a PL. ÚS 3/09 žiada, aby ústavný súd predložil SDEÚ predbežnú otázku nasledujúceho znenia:

„Je třeba čl. 56 Smlouvy o fungovaní Evropské unie vykládat tak, že se princip volného pohybu služeb a zákaz jeho omezení a odlišného zacházení vztahuje i na služby poskytované   nevládními   organizacemi   v   důsledku   podpory   dle   nařízení   Rady   (ES) č. 1083/2006 ze dne 11. července 2006 o obecných ustanoveních o Evropském fondu pro regionální rozvoj, Evropském sociálním fondu a Fondu soudržnosti a o zrušení nařízení (ES) č. 1260/1999, poskytnuté orgánem členského státu, pokud nevládní organizace, která se o podporu uchází, má sídlo v jiném členském státě, splňuje jinak všechny požadavky které na ni klade národní právo státu, kde hodlá působit, včetně registrace pobočky? Vyplývá z obecných zásad práva Unie a principu volného pohybu služeb, že nevládní organizace, která má sídlo v jiném členském státě, se může svobodně ucházet o grant či jinou podobnou podporu za účelem poskytovaní obecně prospěšných služeb dle nařízení Rady (ES) č. 1083/2006 ze dne 11. července 2006 o obecných ustanoveních o Evropském fondu pro regionální rozvoj, Evropském sociálním fondu a Fondu soudržnosti a o zrušení nařízení (ES) č. 1260/1999, pokud splňuje všechny jiné předpoklady, které na nevládní organizace klade   národní právo,   včetně   registrace   sídla   pobočky   dle národního   práva, přičemž ze strany orgánu členského štátu nesmí být s ní odlišně zacházeno z důvodu sídla v jiném státě?“

18. Sťažovateľka explicitne nežiada   o primerané finančné zadosťučinenie, pričom žiada, aby ústavný súd vydal nasledujúci nález:

«Základní práva na spravedlivý proces dle čl. 46 odst. 1 Ústavy Slovenské republiky a dle čl. 6 odst. 1 Úmluvy o ochraně lidských práv a základních svobod a dále na rovné zacházení   a   dle   čl.   12   Ústavy   Slovenské   republiky   a   dle   čl.   56   Smlouvy   o   fungovaní Evropské unie byla porušená rozhodnutími „Agentúry Ministerstva školstva, vedy, výskumu a   športu   SR   pre   štrukturálne   fondy   EU“   o   „neschválení   žiadosti   nenávratný   finančný príspevok“ vydanými pod kódy NFP26130130209 dne 18. 4. 2012, NFP26130130221 dne 18. 4. 2012 a NFP26130130223 dne 18. 4. 2012 a „o odmietnutí žiadosti o preskúmanie rozhodnutia   o   neschválení   žiadosti",   vydanými   pod   číslem   spisu:   R   60/2012-05,   číslem záznamu:   A   18760/2012-PaVOl   dne   18.   5.   2012,   číslem   spisu:   R   60/2012-05,   číslem záznamu:   A   18762/2012-PaVOl   dne   18.   5.   2012   a   číslem   spisu:   R   60/2012-05,   číslem záznamu: A 18761/2012-PaVOl ze dne 18. 5. 2012.

Rozhodnutí   „Agentúry   Ministerstva   školstva,   vedy,   výskumu   a   športu   SR   pre štrukturálne fondy EU“ o „neschválení žiadosti nenávratný finančný príspevok“ vydaná pod   kódy   NFP26130130209   dne   18.   4.   2012,   NFP26130130221   dne   18.   4.   2012 a NFP26130130223 dne 18. 4. 2012 a „o odmietnutí žiadosti o preskúmanie rozhodnutia o neschválení   žiadosti",   vydaná   pod   číslem   spisu:   R   60/2012-05,   číslem   záznamu: A 18760/2012-PaVOl   dne   18.   5.   2012,   číslem   spisu:   R   60/2012-05,   číslem   záznamu: A 18762/2012-PaVOl   dne   18.   5.   2012   a   číslem   spisu:   R   60/2012-05,   číslem   záznamu: A 18761/2012-PaVOl   ze   dne   18.   5.   2012   se   ruší   a   vec   se   vrací   orgánu   „Agentúra Ministerstva školstva, vedy, výskumu a športu SR pre štrukturálne fondy EU“ k dalšímu řízení.»

II.

19. Podstatou veci je tvrdenie sťažovateľky, podľa ktorého je ústavne diskriminačné jednak samotné stanovenie podmienky sídla na území Slovenskej republiky vo výzve, ale pri uznaní tejto podmienky aj výklad Agentúry, že sťažovateľka nie je takýmto subjektom. Skutočnosť, že na tieto otázky nedostala odpoveď, má byť porušením jej základného práva na inú   právnu   ochranu podľa   čl.   46   ods.   1 ústavy. Sťažovateľka   považuje rozhodnutie Agentúry o neschválení žiadosti o NFP za diskriminačné tak z pohľadu čl. 12 ústavy, ako aj z pohľadu   európskeho   práva.   Pretože   nie   je   ustálené,   či   čl.   56   Zmluvy   o fungovaní Európskej únie garantujúci voľný pohyb služieb sa vzťahuje aj na daný typ neziskových projektov, sťažovateľka navrhuje, aby ústavný súd predložil SDEÚ predbežnú otázku.

20. Sťažovateľke bolo doručené rozhodnutie o neschválení NFP odôvodnené tým, že nemala sídlo na území Slovenskej republiky. Zákon č. 528/2008 Z. z. pozná len žiadosť o preskúmanie   neschválenia   NFP,   ktorou   možno   namietať   len   posúdenie   splnenia VÝBEROVÝCH KRITÉRIÍ (§ 14 ods. 6). Zákon nenecháva žiaden procesný priestor pre vyriešenie právnych pochybností o podmienkach oprávnenosti žiadateľa [Výzva obsahuje podmienky poskytnutia pomoci a podpory, ktorými sú a) oprávnenosť žiadateľa (...) - § 13 ods. 3 písm. a)]. Formulácia zákonodarcu je v tomto smere jednoznačná. Sťažovateľka sa napriek textu zákona a napriek poučeniu, že nie je možné podať žiadosť o preskúmanie, pokúsila využiť tento opravný prostriedok, ktorý bol však odmietnutý z dôvodu, že ním nemožno namietať oprávnenosť žiadateľa, a pre oneskorenosť.

21. Ústavný súd musí najprv uviesť, že zložitosť a netrpezlivosť súčasnej slobodnej a tranzitívnej spoločnosti, je, zdá sa, pôdou pre vznik takpovediac neortodoxných právnych foriem, v ktorých sa prelínajú prvky vrchnostenské s prvkami súkromnoprávnymi. Ba čo viac, predmetná vec má aj rozmer európskoprávny. Už samotné ustálenie povahy Agentúry ako orgánu verejnej moci nie je jednoznačné. Každopádne, uvedené špecifiká nezbavujú ústavný súd povinnosti vo veci riadne rozhodnúť.

22.   Tzv.   dotačné   konanie   pre   projekty   tretieho   sektoru   je   charakteristické   istým napätím medzi iniciatívou žiadateľa, investovanou energiou na jednej strane a oslabením procesného komfortu na strane druhej. Ústavný súd rozumie významu práce tretieho sektora vrátane zahraničného, to mu však nemôže zväzovať ruky pri objektívnom posúdení veci.

23. Agentúra nebola zriadená zákonom (porov. čl. 122 ústavy), ale uznesením vlády, a preto je nejasné jej právne postavenie. Dotácie poskytuje kombináciou verejnoprávnych (rozhodnutie) a súkromnoprávnych (zmluva) inštrumentov. Ústavný súd pri posudzovaní, či je Agentúra orgánom verejnej moci, vychádza zo skutočnosti, že pred novelou zákonom č. 111/2012 Z. z. boli rozhodnutia Agentúry preskúmateľné v správnom súdnictve, resp. aktuálna výluka naznačuje, že taký prieskum bez výluky by prichádzal do úvahy. Taktiež Agentúra koná v konaní podobnom správnemu procesu, čo tiež naznačuje verejnoprávnosť, resp.   „vrchnostenskosť“.   Úplne   definitívnu   odpoveď   by   však   malo   dať   len   meritórne rozhodnutie ústavného súdu.

24. Účelom dotačného konania je efektívne alokovať v uzavretom čase ponúkané finančné prostriedky. K naplneniu tohto účelu poskytnutia dotácie, na ktorú explicitne nie je právny nárok (Na poskytnutie pomoci a podpory nie je právny nárok. - § 12 ods. 2 zákona) ustanovil   zákonodarca   lakonickejší   proces   s vylúčením   Správneho   poriadku,   s veľmi limitovaným   opravným   prostriedkom   a vylúčením   správneho   súdnictva.   Vylúčenie správneho súdnictva zákonodarca odôvodnil nasledovne: „Na poskytnutie pomoci nie je právny   nárok   (§   12   ods.   2).   Možnosť   štatutárneho   orgánu   preskúmať   rozhodnutie o schválení/neschválení žiadosti o nenávratný finančný príspevok považujeme za dostatočný právny prostriedok na zmenu rozhodnutia. Súdne konania sú zdĺhavé a vyplácanie pomoci podľa jednotlivých programov je časovo limitované, tzn. je určený časový limit, do ktorého je možné použiť– realizovať platbu voči prijímateľovi pomoci - prostriedky EÚ v rámci financovania   jednotlivých   programov.   Podanie   žaloby   podľa   piatej   časti   OSP   môže spôsobovať problémy s financovaním projektov v prípade úspešnosti žalobcu – žiadateľa o nenávratný finančný príspevok (dávame na vedomie, v prípade, ak by súdny spor bol ukončený   až   v čase,   kedy   už   nie   je   možné   prostriedky   EÚ   prefinancovať   prijímateľovi pomoci), malo by to v konečnom dôsledku výrazne negatívny vplyv na štátny rozpočet, nakoľko predmetný projekt by musel byť v plnej miere financovaný z prostriedkov štátneho rozpočtu. V praxi sa vyskytujú aj špekulatívne žaloby zo strany žiadateľov, kedy žiadateľ jednoznačne   nespĺňa   kritériá   spôsobilosti   alebo   oprávnenosť   žiadateľa   a   v   dôsledku formálnej   chyby   v   rozhodnutí   sa   snaží   dospieť   k   poskytnutiu   nenávratného   finančného príspevku. Je to nevhodná prax, ktorú treba vylúčiť.“

25.   Ústavný   súd   je   teda   prvým   nezávislým   súdnym   orgánom   v procedúre,   ktorú absolvovala   sťažovateľka.   Ústavný   súd   musí   pripomenúť,   že   môže   preskúmavať   len ústavnosť, a nie zákonnosť. Je zrejmé, že ústavný súd tu nemá suplovať správne súdnictvo, ale v prostredí nenárokového dotačného konania môže zabrániť len naozaj zjavnej a vypätej diskriminácii, svojvôli či neférovosti.

26. V predmetnej veci však bránia takémuto prieskumu procesné okolnosti. Ústavný súd si síce všimol vážne procesné pochybenie Agentúry, ktorému sa neskôr bude venovať, ale napriek tomu je nútený sťažnosť odmietnuť. Sťažovateľka sa pokúsila využiť zjavne neprípustný opravný prostriedok, žiadosť o preskúmanie rozhodnutia o neschválení žiadosti. Nemožno nič vyčítať opravnej inštancii, štatutárnemu orgánu Agentúry, že táto žiadosť bola odmietnutá,   pretože „nesmeruje   proti   posúdeniu   splnenia   výberových   kritérií“.   Z tohto pohľadu   bolo   nutné   podať   ústavnú   sťažnosť   už   voči   prvoinštančnému   rozhodnutiu. Sťažnosť   tak   musí   byť   odmietnutá   z dôvodu   oneskorenosti   proti   prvostupňovému rozhodnutiu   a zjavnej neopodstatnenosti,   čo   sa   týka rozhodnutia   druhostupňového.   Túto procesnú situáciu treba odlišovať od ustálenej judikatúry týkajúcej sa dovolania podľa § 237 Občianskeho   súdneho   poriadku,   kde   sa   prípustnosť   a dôvodnosť   dovolania   prekrývajú, a preto ústavný súd uznáva lehotu zachovanú aj proti napadnutého krajskému súdu (porov. III. ÚS 521/2012).

27. Ústavný súd však nemôže nepoukázať na závažný procesný nedostatok, ktorý takmer   mal   ústavnoprávnu   relevanciu.   Štatutárny   orgán   Agentúry   odmietol   žiadosť o preskúmanie aj z dôvodu   oneskorenosti.   Sťažovateľka   prevzala   rozhodnutie   24.   apríla 2012 a podala opravný prostriedok na poštovú prepravu 30. apríla 2012. Podľa § 14 ods. 6 tretej   vety   zákona č.   528/2008   Z.   z.   žiadosť   o   preskúmanie rozhodnutia   o   neschválení žiadosti musí byť odôvodnená a podaná riadiacemu orgánu, ktorý rozhodnutie o neschválení žiadosti   vydal, do   siedmich   dní odo   dňa jeho doručenia. Agentúra opravný prostriedok odmietla s tým, že bol doručený 2. mája 2012. Ak pripustíme, čo tu nie je predmetom konania,   že   žiadosť   o preskúmanie   musí   mať   štatutárny   orgán   Agentúry   k dispozícii do siedmich dní odo dňa doručenia rozhodnutia, tak odmietnutie by bolo zákonné, ak by 1. mája 2012 nebol štátny sviatok, čo Agentúra pravdepodobne prehliadla, ak rozhodovala o dva   týždne   neskôr.   Alebo   Agentúra   opomenula, že   prvá   veta   §   27   ods.   2   správneho poriadku   (Do   lehoty   sa   nezapočítava   deň,   keď   došlo   ku   skutočnosti   určujúcej   začiatok lehoty.) mieri práve na lehoty počítané podľa dní. Zákon síce vylučuje aplikáciu Správneho poriadku, ale s výlukou § 27, ktorý sa vzťahuje na počítanie času, pričom podľa jeho odseku 2   in   fine „Ak   koniec   lehoty   pripadne   na   sobotu   alebo   na   deň   pracovného   pokoja,   je posledným dňom lehoty najbližší budúci pracovný deň.“. Posledný deň sedemdňovej lehoty pripadol na 1. máj 2012, a tak sa zachovanie lehoty posunulo na 2. máj 2012. Agentúra však v odmietacom rozhodnutí uviedla, že odmieta opravný prostriedok nielen pre oneskorenosť, ale aj pre neprípustnosť. Tým je táto vada v istom zmysle zhojená.

28.   Bez   toho,   aby   ústavný   súd   hodnotil   z hľadiska   zákonnosti   či   dogmatiky správneho   procesu   skutočnosť,   že   poučenie   Agentúrou   bolo   výsledkom   interpretácie, sťažovateľka   bola   zreteľne   poučená,   že   proti   jej   rozhodnutiu   nie   je   prípustný   opravný prostriedok.

29. Ústavný súd sa nad rámec veci vyjadrí k otázke diskriminácie. Na tomto mieste pripomína, že chráni hlavne pred diskrimináciou akcesorickou a na základe kvalifikovaného kritéria. Bez týchto kritérií by mohla byť za protiústavnú považovaná len vypäto svojvoľná diskriminácia.   Sťažovateľka   však   neidentifikovala   akcesorické   základné   právo, pravdepodobne vzhľadom na nenárokovú povahu dotačného konania.

30. Na tomto mieste možno nad rámec dodať, že bude úlohou ústavného súdu a je nesplnenou úlohou dogmatiky riadne vymedziť pojem „inej“ právnej ochrany, napríklad na ktoré nesúdne orgány verejnej moci sa vzťahuje a či je každý proces právnou ochranou, alebo len taký proces ktorého hlavným účelom je chrániť právo.

31. V predmetnej veci treba rozlišovať podmienku sídla vo výzve a administratívny výklad sídla. Podmienka sídla je predmetom správnej, ba priam politickej úvahy a táto by azda mohla byť predmetom ústavného prieskumu ojedinelejšie, resp. s nižšou prísnosťou prieskumu. Čo sa týka výkladu, či možno sťažovateľku akceptovať perspektívou výkladu spolkových zákonov za rovnocennú s tuzemskými právnickými osobami, tu má ústavný súd z výkladu   Agentúry   určité   rozpaky,   ale   na   druhej   strane   rozumie,   akým   spôsobom uvažovala Agentúra pri výklade zákona. Na autoritatívnejšie úvahy však v predmetnej veci niet priestoru.

32.   Ústavný súd ešte   uvádza, že slobodu   pohybu služieb   nepovažuje za slobodu namietateľnú prostredníctvom čl. 127 ústavy. Táto sloboda nie je takou, ktorá by patrila jednotlivcom zo samotnej ľudskej podstaty (ľudským právom), resp. slobodou, či základným právom obdobným druhej hlave ústavy. Veď aj samotné európske súdne orgány rozlišujú medzi   tradičnými   základnými   slobodami   a tzv.   štyrmi   slobodami,   ktoré   sú   zmyslom európskej integrácie (porov. C-112/00 Schmidberger v Republic of Austria [2003] ECR I-5659; Chalmers, D., Davies, G., Monti, G. European Union Law. 2nd edition. Cambridge, 2010, s. 758 a nasl.).

33. Napokon ústavný súd uvádza, že odmietnutie sťažnosti a limine znemožňuje aj rozvíjanie úvah o položení predbežnej otázky.

34.   Ústavný   súd   však   uzatvára,   že   aj   toto   odmietacie   uznesenie   môže   prispieť k úvahám o správnosti rozhodovacej činnosti Agentúry.

P o u č e n i e :   Proti tomuto rozhodnutiu nemožno podať opravný prostriedok.

V Košiciach 30. júla 2014