znak

SLOVENSKÁ REPUBLIKA

N Á L E Z

Ústavného súdu Slovenskej republiky

V mene Slovenskej republiky

II. ÚS 471/2011-66

Ústavný súd Slovenskej republiky na neverejnom zasadnutí 13. marca 2012 v senáte zloženom z predsedu Lajosa Mészárosa, zo sudkyne Ivetty Macejkovej a sudcu Sergeja Kohuta   prerokoval   prijatú   sťažnosť   JUDr.   V.   S.,   K.,   zastúpeného   advokátom JUDr. J. M., K., vo veci namietaného porušenia čl. 12 ods. 1 prvej vety a ods. 2, čl. 13 ods. 3, čl. 20, čl. 46 ods. 1 a čl. 48 ods. 2 Ústavy Slovenskej republiky, čl. 1 a čl. 3 ods. 1 Listiny základných práv a slobôd, čl. 6 ods. 1 a čl. 14 Dohovoru o ochrane ľudských práv a základných slobôd, čl. 1 Dodatkového protokolu k Dohovoru o ochrane ľudských práv a základných slobôd, čl. 26 Medzinárodného paktu o občianskych a politických právach a čl. 21 ods. 1 Charty základných práv Európskej únie v konaní vedenom Krajským súdom v Košiciach pod sp. zn. 1 Co 176/2009 a takto

r o z h o d o l :

1. Krajský súd v Košiciach v konaní vedenom pod sp. zn. 1 Co 176/2009   p o r u š i l základné právo   JUDr.   V.   S.   na   súdnu   ochranu   podľa   čl.   46   ods.   1   Ústavy   Slovenskej republiky, ako aj jeho právo na spravodlivé súdne konanie podľa čl. 6 ods. 1 Dohovoru o ochrane ľudských práv a základných slobôd.  

2. Rozsudok Krajského súdu v Košiciach č. k. 1 Co 176/2009-240 zo 14. októbra 2010   z r u š u j e   a vec   v r a c i a   na ďalšie konanie.

3. JUDr. V. S. priznáva náhradu trov právneho zastúpenia v sume 392,73 € (slovom tristodeväťdesiatdva eur a sedemdesiattri centov), ktorú   j e   Krajský súd v Košiciach p o v i n n ý   vyplatiť na účet právneho zástupcu JUDr. J. M., K., do jedného mesiaca od právoplatnosti nálezu.

4. Sťažnosti   JUDr.   V.   S.   v   časti   požadujúcej   priznanie   primeraného   finančného zadosťučinenia v sume 26 000 €   n e v y h o v u j e.

O d ô v o d n e n i e :

I.

Uznesením Ústavného súdu Slovenskej republiky (ďalej len „ústavný súd“) č. k. II. ÚS   471/2011-35   z   20.   októbra   2011   bola   prijatá   na   ďalšie   konanie   sťažnosť JUDr. V. S., K. (ďalej len „sťažovateľ“), vo veci namietaného porušenia čl. 12 ods. 1 prvej vety a ods. 2, čl. 13 ods. 3, čl. 20, čl. 46 ods. 1 a čl. 48 ods. 2 Ústavy Slovenskej republiky (ďalej   len   „ústava“),   čl.   1   a   čl.   3   ods.   1   Listiny   základných   práv   a   slobôd   (ďalej   len „listina“), čl. 6 ods. 1 a čl. 14 Dohovoru o ochrane ľudských práv a základných slobôd (ďalej len „dohovor“), čl. 1 Dodatkového protokolu k Dohovoru o ochrane ľudských práv a základných   slobôd   (ďalej   len   „dodatkový   protokol“),   čl.   26   Medzinárodného   paktu o občianskych a politických právach (ďalej len „pakt“) a čl. 21 ods. 1 Charty základných práv Európskej únie (ďalej len „charta“) v konaní vedenom Krajským súdom v Košiciach (ďalej len „krajský súd“) pod sp. zn. 1 Co 176/2009.

Podľa   § 30 ods.   2   zákona Národnej   rady   Slovenskej   republiky   č.   38/1993 Z.   z. o organizácii Ústavného súdu Slovenskej republiky, o konaní pred ním a o postavení jeho sudcov   v   znení   neskorších   predpisov   (ďalej   len   „zákon   o   ústavnom   súde“)   prerokoval ústavný súd túto vec na neverejnom zasadnutí, keďže sťažovateľ podaním z 25. novembra 2011 a tiež krajský súd vo vyjadrení zo 14. novembra 2011 vyslovili súhlas, aby sa upustilo od ústneho pojednávania. Ústavný súd vychádzal pritom z listinných dôkazov a vyjadrení nachádzajúcich sa v jeho spise.

Zo sťažnosti vyplýva, že sťažovateľ žalobou z 27. decembra 2005 požadoval uložiť S. (ďalej len „žalovaný“) zdržať sa všetkých úkonov poškodzujúcich a znevýhodňujúcich ho   ako   člena   družstva.   Nárokoval   si   aj   zaplatenie   nemajetkovej   ujmy   vzniknutej   jeho znevýhodnením   pri   prideľovaní   bytov   uprednostneným   osobám.   Rozsudkom   Okresného súdu Košice II (ďalej len „okresný súd“) č. k. 44 C 614/2005-178 z 3. marca 2009 bola žaloba zamietnutá s tým, že pri prideľovaní bytov po neplatičoch za rovnakých podmienok ako pre členov aj nečlenov nedochádzalo k porušovaniu zásady rovnakého zaobchádzania, keďže nie je osobitným zákonom ustanovené právo člena bytového družstva na pridelenie bytu po neplatičovi, lebo nejde o byt v riadnom užívaniaschopnom stave. Iba vo vzťahu k bytu užívaniaschopnému má člen bytového družstva právo v zmysle čl. 12 ods. 1 písm. E a F stanov S. (ďalej len „stanovy“). Sťažovateľ v odvolaní z 8. marca 2009 poukázal na to, že   sa   v   konaní   netvrdilo   ani   sa   nepreukázalo,   že   všetky   byty   neboli   v riadnom užívaniaschopnom   stave.   Rozsudkom   krajského   súdu   č.   k.   1 Co   176/2009-240 zo 14. októbra   2010   bol   rozsudok   okresného   súdu   potvrdený.   Podľa   jeho názoru   zákon č. 365/2004   Z.   z.   o   rovnakom   zaobchádzaní   v niektorých   oblastiach   a   o   ochrane   pred diskrimináciou a o zmene a doplnení niektorých zákonov (antidiskriminačný zákon) v znení neskorších   predpisov   (ďalej   len   „antidiskriminačný   zákon“)   poskytuje   ochranu   pred diskrimináciou iba z dôvodov konkrétne vymedzených v ustanovení § 2 ods. 1 a vymedzuje okruh   konkrétnych   vzťahov,   pri   ktorých   môže k diskriminácii   dôjsť.   Takto vymedzený okruh   znamená,   že   na   základe   neho   nemožno   poskytovať   ochranu   pri   porušení   práva z iného dôvodu alebo v inej oblasti. Uznesením Najvyššieho súdu Slovenskej republiky (ďalej   len   „najvyšší   súd“)   sp.   zn.   4 Cdo 34/2011   zo   14.   júla   2011   bolo   dovolanie sťažovateľa proti rozsudku krajského súdu odmietnuté ako neprípustné, v dôsledku čoho sa najvyšší súd nezaoberal rozsudkom krajského súdu z hľadiska jeho vecnej správnosti.

Podľa názoru sťažovateľa všeobecné súdy mu neposkytli ochranu proti rozdielnemu zaobchádzaniu   bez   objektívneho   a   rozumného   ospravedlnenia,   hoci   išlo   o   osoby v podobných situáciách. Podľa   okresného súdu a krajského súdu   pre vzťah sťažovateľa a žalovaného je určujúci Obchodný zákonník, ide o obchodno-právny vzťah a na tento sa zásada   rovnakého   zaobchádzania   už   pre   samotnú   podstatu   veci   nemôže   vzťahovať. Žalovaný je predovšetkým podnikateľským subjektom a v súlade s takýmto poňatím sa do popredia   dostáva   najmä   majetkovo-právny   aspekt   členstva.   Sťažovateľ   považuje za podstatné, že všeobecné súdy vychádzali z nesprávneho znenia ustanovenia § 2 ods. 1 antidiskriminačného   zákona,   keďže   vychádzali   zo   znenia   vyplývajúceho   zo   zákona č. 400/2009   Z.   z.   o   štátnej   službe   a   o   zmene   a   doplnení   niektorých   zákonov   v znení neskorších   predpisov.   Pritom   v   čase   podania   žaloby   znelo   ustanovenie   §   2   ods.   1 antidiskriminačného zákona takto: „Dodržiavanie zásady rovnakého zaobchádzania spočíva v   zákaze   diskriminácie   z akéhokoľvek   dôvodu,   vo   výkone   práv   a   povinností   v   súlade s dobrými mravmi, ako aj v prijímaní opatrení na ochranu pred diskrimináciou, ak je možné prijatie takýchto opatrení požadovať vzhľadom na konkrétne okolnosti a na možnosti osoby, ktorá má povinnosť túto zásadu dodržiavať.“ Správne mali vec posúdiť podľa toho znenia, ktoré bolo účinné v čase podania žaloby. Preto treba právny záver všeobecných súdov považovať za arbitrárny bez opory v právnom stave existujúcom v čase podania žaloby. Antidiskriminačný   zákon   sa   vzťahuje   na   akýkoľvek   dôvod   diskriminácie   a   v   žiadnom prípade nevymedzuje okruh konkrétnych vzťahov, pri ktorých môže k diskriminácii dôjsť. Keďže   sťažovateľ   počas   konania   pred   všeobecnými   súdmi   jednak   tvrdil,   že   žalovaný nezaobchádzal pri prideľovaní bytov po neplatičoch odlišne s osobami, ktorých situácia sa líši, teda s dlhodobými vlastníkmi členských podielov majúcimi právo na pridelenie bytu na jednej strane a žiadateľmi o byt, ktorí v čase prijímania za členov takéto právo nemali, na strane druhej, ale tiež, že realizáciou koncepcie prideľovania bytov po neplatičoch sa zvýhodňuje určitá skupina osôb (napr. vlastní zamestnanci žalovaného), záver súdov, podľa ktorého sťažovateľ netvrdil, že jeho nárok vychádza z diskriminácie z niektorého z dôvodov vymedzených v antidiskriminačnom zákone, nemá žiadne opodstatnenie a je výsledkom opomenutia   zohľadniť   všetky   sťažovateľove   podania.   Pritom   ustanovenie   §   2   ods.   1 antidiskriminačného   zákona   v   znení   účinnom   v   čase   podania   žaloby   žiadne   dôvody diskriminácie nevymedzoval, pretože diskrimináciu zakázal z akéhokoľvek dôvodu.

Sťažovateľ   ďalej   namietal,   že   záver   okresného   súdu,   podľa   ktorého   právo na pridelenie bytu v zmysle stanov sa vzťahuje len na byty v užívaniaschopnom stave, sa neopiera   o   žiaden   vykonaný   dôkaz.   Táto   námietka   sťažovateľa   ostala   bez   odozvy. Rovnako   sa   všeobecné   súdy   nezapodievali   ani   jeho   tvrdením,   podľa   ktorého   žalovaný klamal   svojich   členov   tvrdením,   že   byty   nemá,   pričom   ich   prideľoval   svojvoľne zamestnancom, známym, deťom členov predstavenstva a pod. Neobstojí ani tvrdenie, podľa ktorého   v obchodno-právnych   vzťahoch   zákaz   diskriminácie   neplatí.   Možno   to   vyvodiť z ustanovenia   §   5   ods.   2   písm.   d)   antidiskriminačného   zákona.   Sťažovateľ   dostatočne preukázal v konaní svoje právo na pridelenie bytu vyplývajúce z ustanovenia § 685 ods. 2 Občianskeho   zákonníka,   ako   aj   z čl.   12   písm.   E   a   F   stanov.   Keďže   sa   sťažovateľ   až z rozsudku   okresného   súdu   dozvedel,   že   byty   po   neplatičoch   vraj   neboli v užívaniaschopnom stave, nemal ani možnosť sa k tejto skutočnosti pred okresným súdom vyjadriť. Krajský súd a najvyšší súd neposkytli sťažovateľovi vyjadrenia žalovaného k jeho odvolaniu, resp. jeho dovolaniu. Samotná koncepcia prideľovania bytov po neplatičoch, z ktorej žalovaný vychádza, je diskriminujúca, pretože žiadateľmi môžu byť fyzické osoby, zamestnanci   družstva,   funkcionári   družstva,   pričom   žiadateľ   bytu   nemusí   byť   členom družstva. Takáto koncepcia je svojvoľná, a preto neprípustná. Jej realizáciou je zvýhodnená určitá skupina osôb. Krajský súd porušil čl. 142 ods. 3 ústavy, ako aj čl. 6 ods. 1 dohovoru a čl. 14 ods. 1 paktu tým, že jeho rozsudok nebol vyhlásený verejne, keďže účastníci neboli o vyhlásení rozsudku upovedomení predpísaným spôsobom.

Sťažovateľ   navrhuje   vydať   nález,   ktorým   by   ústavný   súd   vyslovil   porušenie označených   ustanovení   ústavy,   listiny,   dohovoru,   dodatkového protokolu,   paktu,   charty, smernice Rady č. 2000/43/ES z 29. júna 2000 (ďalej aj „smernica“), antidiskriminačného zákona, Občianskeho zákonníka a stanov s tým, aby bolo uznesenie najvyššieho súdu sp. zn. 4 Cdo 34/2011 zo 14. júla 2011 zrušené a vec bola vrátená na ďalšie konanie. Požaduje tiež primerané finančné zadosťučinenie od najvyššieho súdu vo výške 26 000 €.

Z vyjadrenia predsedu krajského súdu zo 14. novembra 2011 doručeného ústavnému súdu 16. novembra 2011 vyplýva, že navrhuje sťažnosti nevyhovieť. Podľa jeho názoru dôvody sťažnosti sú zhodné s dôvodmi odvolania proti rozsudku okresného súdu. Pokiaľ sťažovateľ   tvrdí,   že   rozsudok   krajského   súdu   nevyhovuje   požiadavkám   kladeným na odôvodnenie rozhodnutia, treba uviesť, že všeobecný súd nemusí dať odpoveď na všetky otázky nastolené účastníkom konania, ale len na tie, ktoré majú pre vec podstatný význam bez   toho,   aby   zachádzali   do   všetkých   detailov   sporu   uvádzaných   účastníkmi   konania. Rozsudok okresného súdu a krajského súdu týmto požiadavkám kladeným na odôvodnenie rozhodnutia   zodpovedá.   Skutkové   a   právne   závery   nie   sú   zjavne   neodôvodnené a nezlučiteľné   s   čl.   46   ods.   1   ústavy.   Skutočnosť,   že   krajský   súd   neodôvodnil   svoje rozhodnutie   podľa   predstáv   sťažovateľa,   nemožno   v   žiadnom   prípade   považovať za porušenie čl. 46 ods. 1 ústavy. Treba poznamenať, že odvolanie sťažovateľa obsahovalo 96 bodov, a preto nebolo možné, ale ani účelné polemizovať s každým tam uvádzaným argumentom.   Navyše,   sťažovateľ   v   odvolaní   neuviedol   také   významné   skutočnosti, s ktorými by sa už okresný súd nevysporiadal. S prihliadnutím na argumentáciu sťažovateľa o   dôvodoch   zákazu   diskriminácie   treba   poznamenať,   že   dôvody   zákazu   diskriminácie uvedené v antidiskriminačnom zákone prekračujú nevyhnutný rámec dôvodov, v súvislosti s ktorými   ukladajú   povinnosť   dodržiavať   zásadu   rovnakého   zaobchádzania antidiskriminačné   smernice   Európskej   únie.   Výpočet   dôvodov   zákazu   diskriminácie v ustanovení   §   2   ods.   1   antidiskriminačného   zákona zahŕňa   všetky   dôvody,   na základe ktorých sa zaručujú základné práva a slobody na území Slovenskej republiky podľa čl. 12 ústavy.   Okrem   nich   tento   demonštratívny   výpočet   ešte   explicitne   zahŕňa   zdravotné postihnutie,   vek,   sexuálnu orientáciu,   ako   aj   manželský   a rodinný   stav.   Väčšina   týchto dôvodov   sa   týka   vlastností   alebo   daností,   ktoré   sú   dané   človeku   ako   ľudskej   bytosti a (prípadne   alebo)   tvoria   podstatnú   a   neoddeliteľnú   časť   ľudskej   identity.   Povinnosť dodržiavať zásadu rovnakého zaobchádzania v oblasti k prístupu k tovarom a službám a ich poskytovanie je stanovené smernicou, ktorou sa zavádza zásada rovnakého zaobchádzania s osobami bez ohľadu na rasový alebo etnický pôvod, a smernicou Rady č. 2004/113/ES o vykonávaní zásady rovnakého zaobchádzania medzi mužmi a ženami v prístupe k tovaru a službám a k ich poskytovaniu. „Rasová“ smernica (smernica č. 2000/43/ES) rozširuje povinnosť dodržiavať zásadu rovnakého zaobchádzania aj na oblasť prístupu k bývaniu a k jeho   poskytovaniu.   Do   oblasti   bývania   spadajú   všetky   formy   bývania   poskytované fyzickými alebo právnickými osobami (okrem bývania poskytovaného fyzickými osobami – nepodnikateľmi) bez ohľadu na jeho odplatnosť alebo bezodplatnosť.

Z repliky sťažovateľa z 25. novembra 2011 doručenej ústavnému súdu 1. decembra 2011 vyplýva, že sťažovateľ so stanoviskom predsedu krajského súdu nesúhlasí a v plnom rozsahu trvá na podanej sťažnosti. Opakovane poukazuje na to, že ustanovenie § 2 ods. 1 antidiskriminačného zákona v čase začatia konania vedeného okresným súdom malo odlišné znenie, než z akého vychádzali okresný súd a krajský súd. Sťažovateľ upravuje znenie požadovaného   nálezu   ústavného   súdu   tak,   že   žiada,   aby   ústavný   súd   zrušil   rozsudok krajského súdu č. k. 1 Co 176/2009-240 zo 14. októbra 2010 a vec vrátil na ďalšie konanie. Trvá na požiadavke priznania primeraného finančného zadosťučinenia vo výške 26 000 € a domáha sa aj náhrady trov právneho zastúpenia advokátom vo výške 1 281,45 €.

Keďže rozhodnutím ústavného súdu o sťažnosti mohol byť dotknutý na právach aj žalovaný ako účastník konania vedeného všeobecnými súdmi, ústavný súd doručil sťažnosť, uznesenie č. k. II. ÚS 471/2011-35 z 20. októbra 2011, vyjadrenie predsedu krajského súdu, ako aj repliku sťažovateľa žalovanému s možnosťou vyjadriť sa v merite veci.

Z   vyjadrenia   žalovaného   z   19.   decembra   2011   doručeného   ústavnému   súdu 21. decembra   2011   vyplýva,   že   žalovaný   žiada   sťažnosti   nevyhovieť,   a   to   na   základe v podstate rovnakých argumentov ako krajský súd.

Z podania predsedu krajského súdu z 29. decembra 2011 doručeného ústavnému súdu   3.   januára   2012   vyplýva,   že   krajský   súd   zotrváva   na   svojom   vyjadrení zo 14. novembra   2011,   a   to   v   súvislosti   so   stanoviskom,   ktoré   podal   ústavnému   súdu žalovaný.

II.

Zo   žaloby   sťažovateľa   z   27.   decembra   2005   vyplýva,   že   je   členom   žalovaného od 22. mája 1984, pričom bol zaradený do poradovníka na pridelenie družstevného bytu. Dňa 7. júla 1997 požiadal žalovaného o poskytnutie bytu po neplatičovi. Listom žalovaného z 10. júla 1997 bol sťažovateľ vyzvaný vyplniť a zaslať žiadosť o pridelenie bytu mimo poradovníka. Sťažovateľ žiadosť zaslal 15. júla 1997. Listom z 3. marca 2005 sťažovateľ požiadal žalovaného o zaslanie informácie a prešetrenie okolností pri prideľovaní bytov. Žalovaný mu 4. apríla 2005 oznámil, že po roku 1990 bolo potrebné zosúladiť stanovy a činnosť   žalovaného   s   novými   právnymi   predpismi.   Pôvodné   poradovníky   a   zoznam čakateľov na pridelenie bytov stratili opodstatnenie, lebo výstavba posledných bytov sa ukončila ešte v roku 1986. Sťažovateľ tvrdí že od roku 1996 žalovaný prideľoval byty aj nečlenom,   a   to   bez   akýchkoľvek   kritérií,   čím   sťažovateľa   ako   člena   poškodil   na   jeho právach a znevýhodnil ho oproti iným, ktorým boli byty bez akýchkoľvek kritérií pridelené.

Z rozsudku krajského súdu č. k. 1 Co 176/2009-240 zo 14. októbra 2010 vyplýva, že ním bol potvrdený rozsudok okresného súdu č. k. 44 C 614/2005-178 z 3. septembra 2009. Podľa názoru krajského súdu okresný súd správne vyhodnotil podmienky na poskytnutie ochrany podľa antidiskriminačného zákona a správne rozhodol, pokiaľ nárok sťažovateľa uplatnený   podľa   tohto   zákona   ako   nedôvodný   zamietol.   Za   vecne   správne   a   výstižné považuje aj dôvody rozsudku okresného súdu v časti konštatujúcej, že antidiskriminačný zákon   neupravuje   zásadu   rovnakého   zaobchádzania   všeobecne   vo   všetkých   oblastiach spoločenského života, ale zameriava sa len na oblasti v zákone priamo ustanovené a len v spojení s právami osôb ustanovenými osobitnými zákonmi, pričom v tomto prípade pre vzťah   sťažovateľa   a   žalovaného   je   určujúci   Obchodný   zákonník,   čo   znamená,   že   ide o obchodno-právny   vzťah,   na   ktorý   sa   zásada   rovnakého   zaobchádzania   už   pre   samu podstatu tohto vzťahu nemôže vzťahovať. Sťažovateľ uplatnený nárok na výzvu okresného súdu upravil 6. februára 2006 a v takomto znení ho krajský súd v zrušujúcom uznesení z 10. júla 2006   kvalifikoval   ako nárok   na   ochranu   práva   porušovaného   nedodržiavaním zásady   rovnakého   zaobchádzania   v   súvislosti   s   prideľovaním   bytov   žalovaným,   keď konštatoval,   že   petit   žaloby   v   plnom   rozsahu   zodpovedá   ustanoveniu   §   9   ods.   2 antidiskriminačného zákona. Sťažovateľ si takúto právnu kvalifikáciu svojho nároku počas ďalšieho konania osvojil, čo potvrdil aj v písomnom podaní z 22. augusta 2006. Podľa ustanovenia   §   2   ods.   1   antidiskriminačného   zákona   dodržiavanie   zásady   rovnakého zaobchádzania spočíva v zákaze diskriminácie z dôvodu pohlavia, náboženského vyznania alebo viery, rasy, príslušnosti k národnosti alebo etnickej skupine, zdravotného postihnutia, veku,   sexuálnej   orientácie,   manželského   stavu   a   rodinného   stavu,   farby   pleti,   jazyka, politického   alebo   iného   zmýšľania,   národného   alebo   sociálneho   pôvodu,   majetku,   rodu alebo   iného   postavenia.   Antidiskriminačný   zákon   poskytuje   teda   ochranu   pred diskrimináciou iba z konkrétne zákonom vymedzených dôvodov uvedených v § 2 ods. 1 a taktiež vymedzuje okruh konkrétnych vzťahov, pri ktorých k diskriminácii môže dôjsť (§ 3   ods.   1   antidiskriminačného   zákona).   Takto   vymedzený   rozsah   právnej   ochrany znamená, že na základe neho nemožno poskytovať ochranu pri porušení práva z iného dôvodu alebo v inej oblasti. Sťažovateľ v konaní nepreukázal, ale ani netvrdil, aby jeho nárok   vychádzal   z diskriminácie   z   niektorého   z   tých   dôvodov,   ktoré   antidiskriminačný zákon   vymedzuje.   Z obsahu   jeho   skutkových   tvrdení   možno   vyvodiť,   že   svoj   nárok odvodzuje od porušenia práva žalovaným voči nemu ako členovi pri prideľovaní bytov. Porušenie   takéhoto   práva   však   nepredstavuje   diskrimináciu   z   dôvodu   vymedzeného antidiskriminačným zákonom a rovnako ani nejde o právny vzťah v takej oblasti, ktorú zákon vymedzuje. Za takejto situácie nemožno žalobe sťažovateľa v zmysle vymedzených petitov   vyhovieť,   a   to   ani   v prípade,   ak   by   uniesol   dôkazné   bremeno   a   preukázal,   že zo strany žalovaného skutočne došlo k porušeniu iného právneho predpisu, resp. stanov. Sťažovateľom konkretizovanému petitu žaloby totiž možno vyhovieť iba za predpokladu splnenia podmienok na poskytnutie ochrany podľa antidiskriminačného zákona.

III.

Podľa čl. 127 ods. 1 ústavy ústavný súd rozhoduje o sťažnostiach fyzických osôb alebo právnických   osôb,   ak namietajú porušenie   svojich   základných   práv alebo slobôd, alebo ľudských práv a základných slobôd vyplývajúcich z medzinárodnej zmluvy, ktorú Slovenská   republika   ratifikovala   a   bola   vyhlásená   spôsobom   ustanoveným   zákonom, ak o ochrane týchto práv a slobôd nerozhoduje iný súd.

Podľa čl. 127 ods. 2 ústavy ak ústavný súd vyhovie sťažnosti, svojím rozhodnutím vysloví, že právoplatným rozhodnutím, opatrením alebo iným zásahom boli porušené práva alebo   slobody   podľa   odseku   1,   a   zruší   také   rozhodnutie,   opatrenie   alebo   iný   zásah. Ak porušenie práv alebo slobôd podľa odseku 1 vzniklo nečinnosťou, ústavný súd môže prikázať, aby ten, kto tieto práva alebo slobody porušil, vo veci konal. Ústavný súd môže zároveň vec vrátiť na ďalšie konanie, zakázať pokračovanie v porušovaní základných práv a slobôd alebo ľudských práv a základných slobôd vyplývajúcich z medzinárodnej zmluvy, ktorú Slovenská republika ratifikovala a bola vyhlásená spôsobom ustanoveným zákonom, alebo ak je to možné, prikázať, aby ten, kto porušil práva alebo slobody podľa odseku 1, obnovil stav pred porušením.

Podľa čl. 46 ods. 1 ústavy každý sa môže domáhať zákonom ustanoveným postupom svojho práva na nezávislom a nestrannom súde a v prípadoch ustanovených zákonom na inom orgáne Slovenskej republiky.

Podľa čl. 6 ods. 1 prvej vety dohovoru každý má právo na to, aby jeho záležitosť bola spravodlivo(…) prejednaná nezávislým a nestranným súdom(…),   ktorý rozhodne o jeho občianskych právach alebo záväzkoch(…)

Podľa § 2 ods. 1 antidiskriminačného zákona v pôvodnom znení účinnom od 1. júla 2004   dodržiavanie   zásady   rovnakého   zaobchádzania   spočíva   v   zákaze   diskriminácie z akéhokoľvek dôvodu, vo výkone práv a povinností v súlade s dobrými mravmi, ako aj v prijímaní opatrení na ochranu pred diskrimináciou, ak je možné prijatie takýchto opatrení požadovať vzhľadom na konkrétne okolnosti a na možnosti osoby, ktorá má povinnosť túto zásadu dodržiavať.

Podľa § 2 ods. 1 antidiskriminačného zákona v znení účinnom od 1. septembra 2007 dodržiavanie   zásady   rovnakého   zaobchádzania   spočíva   v   zákaze   diskriminácie z akéhokoľvek dôvodu.

Podľa § 2 ods. 1 antidiskriminačného zákona v znení účinnom od 1. apríla 2008 dodržiavanie zásady rovnakého zaobchádzania spočíva v zákaze diskriminácie z dôvodu pohlavia, náboženského vyznania alebo viery, rasy, príslušnosti k národnosti alebo etnickej skupine,   zdravotného   postihnutia,   veku,   sexuálnej   orientácie,   manželského   stavu a rodinného stavu, farby pleti, jazyka, politického alebo iného zmýšľania, národného alebo sociálneho pôvodu, majetku, rodu alebo iného postavenia.

Sťažovateľ   je   presvedčený,   že   všeobecné   súdy   nesprávne   právne   posúdili   jeho žalobu, keď vychádzali z takého znenia ustanovenia § 2 ods. 1 antidiskriminačného zákona, ktorý   bol   účinný   v   čase   rozhodovania   všeobecných   súdov.   Podľa   jeho   názoru   mali vychádzať z toho znenia ustanovenia, ktoré bolo účinné v čase podania žaloby. Uvádza tiež, že   na   niektoré   podstatné   odvolacie   námietky   krajský   súd   nereagoval,   resp.   nereagoval dostatočne.

Krajský súd a žalovaný nezaujali k hlavnej námietke sťažovateľa nijaké explicitné stanovisko. Odôvodnenie rozsudku považujú obaja za dostatočné a súladné s judikatúrou Európskeho súdu pre ľudské práva.

Z   pohľadu   ústavného   súdu   sa   javí   hlavná   námietka   sťažovateľa   primárne   ako porušenie   základného   práva   na   súdnu   ochranu   podľa   čl.   46   ods.   1   ústavy,   resp.   práva na spravodlivé súdne konanie podľa čl. 6 ods. 1 dohovoru. Ústavný súd preto považuje za účelné   podanú   sťažnosť   skúmať   predovšetkým   z   pohľadu   týchto   ustanovení   ústavy a dohovoru.

Treba   predovšetkým   konštatovať,   že   okresný   súd   vo   svojom   rozsudku   č.   k. 44 C 614/2005-178   z   3.   marca   2009   na   s.   9   cituje   ustanovenie   §   2   ods.   1 antidiskriminačného zákona v znení účinnom od 1. apríla 2008. Na s. 12 z citovaného ustanovenia   vyvodzuje,   že   antidiskriminačný   zákon   neupravuje   zásadu   rovnakého zaobchádzania všeobecne, vo všetkých oblastiach spoločenského života, ale zameriava sa len na oblasti v zákone priamo ustanovené a len v spojení s právami osôb ustanovenými osobitnými zákonmi. Z odvolania sťažovateľa proti rozsudku okresného súdu z 8. marca 2009 (ktoré má 96 bodov) vyplýva, že v bode 46 sťažovateľ cituje ustanovenie § 2 ods. 1 antidiskriminačného zákona v pôvodnom znení účinnom od 1. júla 2004, avšak bez toho, aby explicitne vytýkal okresnému súdu, že vec nesprávne právne posúdil, keď vychádzal z aktuálneho znenia citovaného ustanovenia. Aj napriek tejto nedôslednosti je ústavný súd toho názoru, že odvolacie tvrdenie sťažovateľa o odlišnom znení citovaného ustanovenia zakladalo   povinnosť   krajského   súdu   preveriť   správnosť   právnej   kvalifikácie   použitej okresným   súdom.   Zároveň   treba   poznamenať,   že   vzhľadom   na   rozsiahlosť   podaného odvolania   mohla   táto   nie   dostatočne   dôrazne   formulovaná   námietka   sťažovateľa   ujsť pozornosti krajského súdu.

Pôvodné znenie ustanovenia § 2 ods. 1 antidiskriminačného zákona účinné od 1. júla 2004 bolo novelizované najprv zákonom č. 326/2007 Z. z., ktorým sa mení a dopĺňa zákon č.   365/2004   Z.   z.   o   rovnakom   zaobchádzaní   v   niektorých   oblastiach   a   o   ochrane pred diskrimináciou a o zmene a doplnení niektorých zákonov (antidiskriminačný zákon) v znení nálezu   Ústavného   súdu   Slovenskej   republiky   č.   539/2005   Z.   z.   Táto   novela   nadobudla účinnosť 1. septembra 2007. K ďalšej novelizácii došlo zákonom č. 85/2008 Z. z., ktorým sa mení a dopĺňa zákon č. 365/2004 Z. z. o rovnakom zaobchádzaní v niektorých oblastiach a o   ochrane   pred   diskrimináciou   a   o   zmene   a   doplnení   niektorých   zákonov (antidiskriminačný   zákon)   v   znení   neskorších   predpisov   a   o   zmene   a   doplnení   zákona Národnej rady Slovenskej republiky č. 308/1993 Z. z. o zriadení Slovenského národného strediska pre ľudské práva v znení neskorších predpisov. Táto novela nadobudla účinnosť 1. apríla 2008.

Možno konštatovať, že počnúc účinnosťou antidiskriminačného zákona od 1. júla 2004 až do poslednej novelizácie, ktorá nadobudla účinnosť 1. apríla 2008, ustanovenie § 2 ods. 1 zakazovalo diskrimináciu z akéhokoľvek dôvodu. Od 1. apríla 2008 až do súčasnosti sa zákaz diskriminácie vzťahuje na vymenované dôvody diskriminácie.

Podľa   konštantnej   judikatúry   ústavný   súd   nie   je   súčasťou   systému   všeobecných súdov,   ale   podľa   čl.   124   ústavy   je   nezávislým   súdnym   orgánom   ochrany   ústavnosti. Pri uplatňovaní tejto právomoci ústavný súd nie je oprávnený preskúmavať a posudzovať ani   právne   názory   všeobecného   súdu   ani   jeho   posúdenie   skutkovej   otázky.   Úlohou ústavného súdu totiž nie je zastupovať všeobecné súdy, ktorým predovšetkým prislúcha interpretácia   a   aplikácia   zákonov.   Úloha   ústavného   súdu   sa   obmedzuje   na   kontrolu zlučiteľnosti   účinkov   takejto   interpretácie   a   aplikácie   s   ústavou   alebo   kvalifikovanou medzinárodnou   zmluvou   o   ľudských   právach   a   základných   slobodách.   Posúdenie   veci všeobecným súdom sa môže stať predmetom kritiky zo strany ústavného súdu iba v prípade, ak   by   závery,   ktorými   sa   všeobecný   súd   vo   svojom   rozhodovaní   riadil,   boli   zjavne neodôvodnené alebo arbitrárne. O arbitrárnosti (svojvôli) pri výklade a aplikácii zákonného predpisu všeobecným súdom by bolo možné uvažovať len v prípade, ak by sa tento natoľko odchýlil od znenia príslušných ustanovení, že by zásadne poprel ich účel a význam (mutatis mutandis I. ÚS 115/02, I. ÚS 12/05, I. ÚS 352/06).

Treba prisvedčiť sťažovateľovi, že jeho žalobu nebolo možné právne posudzovať podľa takého znenia príslušného ustanovenia antidiskriminačného zákona, ktoré síce bolo účinné   v   čase   rozhodovania   všeobecných   súdov,   nie   však   v   čase,   keď   k   tvrdenej diskriminácii   malo dôjsť.   Podľa   sťažovateľa treba   jeho právnu   vec subsumovať pod   to znenie, ktoré bolo účinné v čase podania žaloby, teda v decembri 2005.

Vzhľadom na skutočnosť, že antidiskriminačný zákon je vo svojej relevantnej časti právnym predpisom hmotnoprávneho charakteru, musí byť aplikovaný v znení účinnom v čase, v ktorom k tvrdenej diskriminácii došlo. Odlišné hmotnoprávne posúdenie by bolo arbitrárne a znamenalo by porušenie základného práva na súdnu ochranu podľa čl. 46 ods. 1 ústavy, resp. práva na spravodlivé súdne konanie podľa čl. 6 ods. 1 dohovoru.

To v danom prípade znamená, že rozhodne nemožno pri právnom posúdení danej veci   vychádzať   zo   znenia   antidiskriminačného   zákona   účinného   v   čase   rozhodovania všeobecných súdov, pokiaľ k diskriminácii došlo už skôr.

Rovnako nemožno bez ďalšieho akceptovať ani právny názor sťažovateľa, podľa ktorého treba antidiskriminačný zákon aplikovať v znení účinnom v čase podania žaloby, teda   v   decembri   2005,   ibaže   by   k   diskriminácii   došlo   v   čase,   v   ktorom   bolo   znenie ustanovenia § 2 ods. 1 antidiskriminačného zákona totožné ako v decembri 2005.

Z   dosiaľ   uvedeného   vyplýva, že   pre   správne   hmotnoprávne posúdenie   veci   bolo potrebné predovšetkým po skutkovej stránke ustáliť, kedy vlastne k namietanému konaniu žalovaného malo dôjsť. Takéto skutkové ustálenie však v rozsudkoch všeobecných súdov absentuje.   Zo   žaloby   sťažovateľa   sa   na   prvý   pohľad   zdá,   že   k   diskriminácii   malo vo všeobecnej   rovine   dochádzať   od   roku   1996   tým,   že   žalovaný   prideľoval   byty   aj nečlenom   bez   akýchkoľvek   kritérií.   Sťažovateľ   požiadal   žalovaného   o   pridelenie   bytu po neplatičovi 7. júla 1997. Byt mu však podľa všetkého pridelený nebol. Zdá sa preto, že v konkrétnej rovine pociťoval sťažovateľ diskrimináciu zo strany žalovaného od roku 1997. V   tomto   čase   však   antidiskriminačný   zákon   ešte   neexistoval.   Pokiaľ   by   preto   malo k diskriminácii sťažovateľa dochádzať v čase od roku 1997 do 30. júna 2004, potom by hmotnoprávna   subsumpcia   veci   pod   antidiskriminačný   zákon   vôbec   neprichádzala do úvahy.

Možno   urobiť   záver,   že   hmotnoprávnym   posúdením   veci   sťažovateľa   podľa   §   2 ods. 1   antidiskriminačného   zákona   v znení   účinnom   od   1.   apríla   2008   (bez   skutkového ustálenia o tom, kedy malo k diskriminácii dochádzať) došlo k porušeniu základného práva sťažovateľa na súdnu ochranu podľa čl. 46 ods. 1 ústavy, resp. práva na spravodlivé súdne konanie podľa čl. 6 ods. 1 dohovoru (bod 1 výroku nálezu).

Vychádzajúc z uvedeného záveru ústavný súd už nepovažoval za potrebné meritórne sa   zaoberať   namietaným   porušením   ďalších   ustanovení   ústavy,   listiny,   dohovoru, dodatkového protokolu, paktu a charty.

Podľa § 56 ods. 2 prvej vety zákona o ústavnom súde ak sa základné právo alebo sloboda   porušili   rozhodnutím   alebo   opatrením,   ústavný   súd   také   rozhodnutie   alebo opatrenie zruší.

Podľa   §   56   ods.   3   písm.   b)   zákona   o   ústavnom   súde   ak   ústavný   súd   sťažnosti vyhovie, môže vrátiť vec na ďalšie konanie.

Berúc do úvahy citované ustanovenia ústavný súd zrušil rozsudok krajského súdu č. k. 1 Co 176/2009-240 zo 14. októbra 2010 a vec vrátil na ďalšie konanie (bod 2 výroku nálezu). Krajský súd je v ďalšom konaní viazaný právnym názorom ústavného súdu.

Bude povinnosťou krajského súdu popri riešení otázky správnej právnej kvalifikácie vysporiadať   sa   v   potrebnom   rozsahu   aj   s   ďalšími   námietkami   sťažovateľa   (o žiaden vykonaný dôkaz sa neopiera záver, podľa ktorého právo na pridelenie bytu sa má vzťahovať len na byty v užívaniaschopnom stave, žalovaný klamal členov tvrdením, že nemá byty, neobstojí, že v obchodnoprávnych vzťahoch zákaz diskriminácie neplatí, sťažovateľ mal v zmysle   Občianskeho   zákonníka   a   stanov   žalovaného   právo   na   pridelenie   bytu,   až z rozsudku okresného súdu sa dozvedel, že byty po neplatičoch neboli v užívaniaschopnom stave, samotná koncepcia prideľovania bytov po neplatičoch bola diskriminujúca).

Ústavný   súd   priznal   sťažovateľovi   náhradu   trov   právneho   zastúpenia   advokátom v sume 392,73 €, a to za tri úkony právnych služieb v roku 2011 po 123,50 € (prevzatie a príprava   zastúpenia,   sťažnosť   a   replika   na vyjadrenie   krajského   súdu),   ako aj režijný paušál trikrát po 7,41 € (bod 3 výroku nálezu). Pokiaľ sťažovateľ požadoval náhradu trov právneho zastúpenia advokátom v sume 1 281,45 € (vychádzajúc z hodnoty požadovaného primeraného finančného zadosťučinenia), nebolo možné mu vyhovieť v časti prevyšujúcej priznanú sumu náhrady trov.

Nebolo   možné   vyhovieť   požiadavke   sťažovateľa   na   priznanie   primeraného finančného zadosťučinenia vo výške 26 000 € (bod 4 výroku nálezu). V danom prípade došlo   popri   vyslovení   porušenia   označených   práv   sťažovateľa   aj   k   zrušeniu   rozsudku krajského súdu a vráteniu veci na ďalšie konanie. Preto podľa názoru ústavného súdu ujma spôsobená   sťažovateľovi   bola   v   plnom   rozsahu   nahradená,   a   teda   vôbec   neprichádzalo do úvahy priznať sťažovateľovi peňažnú náhradu za vzniknutú ujmu.

Vzhľadom   na   čl.   133   ústavy,   podľa   ktorého   proti   rozhodnutiu   ústavného   súdu nemožno podať opravný prostriedok, treba pod právoplatnosťou nálezu uvedenou vo výroku tohto rozhodnutia rozumieť jeho doručenie účastníkom konania.

Z uvedených dôvodov ústavný súd rozhodol tak, ako to vyplýva z výrokovej časti tohto rozhodnutia.

P o u č e n i e :   Proti tomuto rozhodnutiu nemožno podať opravný prostriedok.

V Košiciach 13. marca 2012