znak

SLOVENSKÁ REPUBLIKA

U Z N E S E N I E

Ústavného súdu Slovenskej republiky

II. ÚS 471/2010-8

Ústavný súd Slovenskej republiky na neverejnom zasadnutí senátu 10. novembra 2010   predbežne prerokoval   sťažnosť MUDr.   D.   B.,   B.,   vo veci   namietaného porušenia základných práv zaručených v čl. 46 ods. 1 a čl. 48 ods. 2 Ústavy Slovenskej republiky a práv zaručených v čl. 3, čl. 6 ods. 1, čl. 13 a čl. 14 Dohovoru o ochrane ľudských práv a základných slobôd postupom Okresného súdu Bratislava I v konaní vedenom pod sp. zn. 8 C 43/06 a rozhodnutím Krajského súdu v Bratislave sp. zn. 4 Co 5/2010 z 28. apríla 2010 a takto

r o z h o d o l :

Sťažnosť MUDr. D. B.   o d m i e t a.  

O d ô v o d n e n i e :

I.

Ústavnému súdu Slovenskej republiky (ďalej len „ústavný súd“) bola 24. mája 2010 doručená   sťažnosť   MUDr.   D.   B.   (ďalej   len   „sťažovateľ“),   ktorou   namietal   porušenie základných práv zaručených v čl. 46 ods. 1 a čl. 48 ods. 2 Ústavy Slovenskej republiky (ďalej   len „ústava“)   a práv   zaručených   v   čl.   3,   čl.   6 ods.   1,   čl. 13   a čl. 14   Dohovoru o ochrane ľudských práv a základných slobôd (ďalej len „dohovor“) postupom Okresného súdu Bratislava I (ďalej len „okresný súd“ alebo „súd“) v konaní vedenom pod sp. zn. 8 C 43/06   a rozhodnutím   Krajského   súdu   v Bratislave   (ďalej   aj   „krajský   súd“)   sp.   zn. 4 Co 5/2010 z 28. apríla 2010

Zo sťažnosti a z jej príloh vyplýva, že v konaní vedenom pod sp. zn. 8 C 43/06 okresný súd koná o žalobe sťažovateľa z 11. mája 2006. Podľa názoru sťažovateľa napriek jeho sťažnosti na prieťahy v konaní, ktoré predseda súdu označil za dôvodné, okresný súd tento postup vo veci neodstránil a prieťahy naďalej pokračujú. „Následne sudkyňa začala protizákonné   vymáhanie   súdnych   poplatkov   a odmietanie   ustanoviť   advokáta,   pretože sťažovateľ   je   vyčerpaný   z neustáleho   porušovania   zákonov   sudcami(...)   Napokon protizákonné rozhodovanie potvrdil ďalším protizákonným rozhodnutím 4 Co/5/2010-160, Krajský súd Bratislava.“.

Sťažovateľ nárok na oslobodenie od súdnych poplatkov odvodzuje zo svojej zlej sociálnej situácie, keďže je plne invalidný a „zo zákona č. 71/1992 Zb. §4 ods. 1(...): keď je žaloba   podaná   proti   nečinnosti   sudkyne   alebo   chybnému   rozhodovaniu   na   základe KLAMSTIEV a skresľovania skutkového stavu“.  

Vzhľadom na uvedené podstatné skutočnosti sťažovateľ navrhol, aby ústavný súd o jeho sťažnosti nálezom takto rozhodol:

„Okresný súd Bratislava I a Krajský súd Bratislava porušujú základné ľudské práva D.   B.   garantované   čl. 46 ods.   1   a čl. 48 ods.2   Ústavy   Slovenskej   republiky   a   tiež garantované čl. 3, čl. 6 ods. l, čl. 13 a čl. 14 Dohovoru.

Ústavný   súd   Slovenskej   republiky   zrušuje   uznesenie   4   Co   5/2010-160   z   dňa 28. 04. 2010 ako protizákonný a protiústavný a proti medzinárodnému dohovoru.

Ústavný súd Slovenskej republiky OSLOBODZUJE D. B. od súdnych poplatkov a prikazuje Okresnému súdu Bratislava I ustanoviť advokáta na ďalšie konanie.

Ústavný súd prikazuje Okresnému súdu Bratislava I konať vo veci 8 C 43/06   bez ďalších prieťahov.

Okresný súd Bratislava I je povinný zaplatiť D. B. satisfakciu vo výške 10.000 Eur a Krajskému   súdu   Bratislava   satisfakciu   vo   výške   20.000   Eur   v   lehote 15 dni   od   dňa doručenia   Nálezu   Ústavného   sudu.   V   prípade   omeškania   súdy   musia   zaplatiť   úroky z omeškania vo výške 17,6 % ročne od dňa doručenia nálezu do zaplatenia.

Okresný súd Bratislava I je povinný zaplatiť trovy advokáta, v lehote 15 dní od dňa doručenia nálezu.“

II.

Podľa čl. 127 ods. 1 ústavy ústavný súd rozhoduje o sťažnostiach fyzických osôb alebo právnických   osôb,   ak namietajú porušenie   svojich   základných   práv alebo slobôd, alebo ľudských   práv   a základných   slobôd   vyplývajúcich   z medzinárodnej   zmluvy, ktorú Slovenská   republika   ratifikovala   a bola   vyhlásená   spôsobom   ustanoveným   zákonom, ak o ochrane týchto práv a slobôd nerozhoduje iný súd.

Podľa čl. 127 ods. 2 ústavy ak ústavný súd vyhovie sťažnosti, svojím rozhodnutím vysloví, že právoplatným rozhodnutím, opatrením alebo iným zásahom boli porušené práva alebo slobody podľa odseku 1, a zruší také rozhodnutie, opatrenie alebo iný zásah.

Podľa čl. 127 ods. 3 ústavy ústavný súd môže svojím rozhodnutím, ktorým vyhovie sťažnosti, priznať tomu, koho práva podľa odseku   1 boli porušené, primerané finančné zadosťučinenie.

Ústavný   súd   podľa   §   25   ods.   1   zákona   Národnej   rady   Slovenskej   republiky č. 38/1993 Z. z. o organizácii Ústavného súdu Slovenskej republiky, o konaní pred ním a o postavení   jeho   sudcov   v   znení   neskorších   predpisov   (ďalej   len   „zákon   o   ústavnom súde“)   každý   návrh   predbežne   prerokuje   na   neverejnom   zasadnutí   bez   prítomnosti navrhovateľa,   ak   tento   zákon   neustanovuje   inak.   Pri   predbežnom   prerokovaní   každého návrhu ústavný súd skúma, či dôvody uvedené v § 25 ods. 2 zákona o ústavnom súde nebránia jeho prijatiu na ďalšie konanie. Podľa tohto ustanovenia návrhy vo veciach, na ktorých   prerokovanie   nemá   ústavný   súd   právomoc,   návrhy,   ktoré   nemajú   zákonom predpísané   náležitosti,   neprípustné   návrhy   alebo   návrhy   podané   niekým   zjavne neoprávneným,   ako   aj   návrhy   podané   oneskorene   môže   ústavný   súd   na   predbežnom prerokovaní odmietnuť uznesením bez ústneho pojednávania. Ústavný súd môže odmietnuť aj návrh, ktorý je zjavne neopodstatnený.

O zjavne   neopodstatnený   návrh   ide   vtedy,   ak   ústavný   súd   pri   jeho   predbežnom prerokovaní nezistí žiadnu možnosť porušenia označeného základného práva alebo slobody, reálnosť ktorej by mohol posúdiť po jeho prijatí na ďalšie konanie. Inými slovami, ústavný súd môže pri predbežnom prerokovaní odmietnuť taký návrh, ktorý sa na prvý pohľad a bez najmenšej pochybnosti javí ako neopodstatnený (I. ÚS 117/05, I. ÚS 225/05).

1.   Zo sťažnosti   vyplýva,   že   sťažovateľ   namieta   predovšetkým   porušenie   svojho základného práva na prerokovanie veci bez zbytočných prieťahov podľa čl. 48 ods. 2 ústavy a práva na prejednanie svojej záležitosti v primeranej lehote podľa čl. 6 ods. 1 dohovoru postupom okresného súdu v konaní vedenom pod sp. zn. 8 C 43/06.  

Podľa čl. 48 ods. 2 ústavy každý má právo, aby sa jeho vec verejne prerokovala bez zbytočných prieťahov.

Podľa   čl.   6   ods.   1   dohovoru   každý   má   právo   na   to,   aby   jeho   záležitosť   bola spravodlivo, verejne a v primeranej lehote prejednaná nezávislým a nestranným súdom.

Ústavný súd si pri výklade práva na prerokovanie veci bez zbytočných prieťahov osvojil judikatúru Európskeho súdu pre ľudské práva k čl. 6 ods. 1 dohovoru, pokiaľ ide o právo na prejednanie veci v primeranej lehote, preto v obsahu týchto práv nemožno vidieť zásadnú odlišnosť (napr. II. ÚS 55/98, I. ÚS 132/03).

Ústavný   súd   vo   svojej   rozhodovacej   činnosti   konštantne   vychádza   z názoru,   že účelom práva na prerokovanie veci bez zbytočných prieťahov je odstránenie stavu právnej neistoty, v ktorej sa nachádza osoba domáhajúca sa rozhodnutia súdu (mutatis mutandis II. ÚS 26/95).

Zo spisu Okresného súdu Bratislava I sp. zn. 8 C 43/06, ktorý si na účely posúdenia prijateľnosti sťažnosti na ďalšie konanie ústavný súd zadovážil, vyplýva, že posudzované súdne konanie sa začalo 11. mája 2006, keď sťažovateľ podal na okresnom súde neúplný žalobný   návrh proti   JUDr.   A.   O.,   sudkyni   Krajského   súdu   v Bratislave   (ďalej   len „odporkyňa“) na „neplatnosť chybných uznesení a ochranu osobnosti“. Dňa 19. júna 2006 súd uznesením č. k. 8 C 43/06-41 vyzval sťažovateľa na odstránenie nedostatkov podania. Dňa 3. júla 2006 sťažovateľ doručil súdu žiadosť o ustanovenie právneho zástupcu. Dňa 10. júla 2006 súd uznesením č. k. 8 C 43/06-60 odmietol sťažovateľov návrh na začatie konania doručený súdu 11. mája 2006. Dňa 25. júla 2006 sťažovateľ doručil súdu odvolanie proti uzneseniu o odmietnutí návrhu na začatie konania. Dňa 14. augusta 2006 bol spis predložený   krajskému   súdu   na   rozhodnutie   o odvolaní   sťažovateľa. Dňa   31.   júla   2007 okresný súd vyzval sťažovateľa na preukázanie jeho majetkovej a finančnej situácie, aby mohol   rozhodnúť   aj   o   otázke ustanovenia   právneho   zástupcu. Dňa   10.   augusta   2007 sťažovateľ doručil súdu požadované doklady. Dňa 14. februára 2008 súd uznesením č. k. 8 C   43/06-72   návrh   sťažovateľa   na   ustanovenie   právneho   zástupcu   zamietol.   Dňa 27. februára   2008   sťažovateľ   doručil   súdu   odvolanie   proti   uzneseniu   o zamietnutí ustanovenia právneho zástupcu. Dňa 24. mája 2008 súd uznesením č. k. 8 C 43/06-75 vyzval sťažovateľa na odstránenie nedostatkov odvolania doručeného súdu   27. februára 2008 – sťažovateľ na výzvu nereagoval. Dňa 13. júna 2008 bol spis predložený krajskému súdu   na   rozhodnutie   o odvolaní   sťažovateľa.   Dňa   26.   septembra   2008   krajský   súd uznesením č. k. 8 Co 137/2008-93 potvrdil uznesenie okresného súdu o odmietnutí podania sťažovateľa z 11. mája 2006 a uznesenie okresného súdu o zamietnutí ustanovenia právneho zástupcu   sťažovateľovi.   Dňa 7.   novembra   2008   bol   spis   vrátený   okresnému   súdu.   Dňa 24. novembra 2008 sťažovateľ podal dovolanie proti uzneseniu odvolacieho súdu, poukázal na „mafiánske   prepojenie“ krajského   súdu   a okresného   súdu   a súčasne   požiadal oslobodenie   od   platenia   súdnych   poplatkov   a ustanovenie   advokáta.   Svoje   dovolacie dôvody opieral o ustanovenie § 237 písm. f) Občianskeho súdneho poriadku – účastníkovi konania sa   postupom   súdu   odňala možnosť konať pred   súdom.   Dňa 26.   februára 2009 okresný súd vyzval sťažovateľa na preukázanie skutočností rozhodných pre oslobodenie od súdnych   poplatkov   a ustanovenie   advokáta.   Dňa   16.   marca   2009   sťažovateľ   predložil požadované doklady. Dňa 18. septembra 2009 okresný súd uznesením č. k. 8 C 43/06-114 sťažovateľovi nepriznal oslobodenie od súdnych poplatkov a zamietol návrh na ustanovenie právneho zástupcu. Dňa 30. septembra 2009 sťažovateľ podal odvolanie proti uzneseniu okresného   súdu   z 18.   septembra   2009,   v ktorom   uviedol,   že   konajúca   sudkyňa „je chronický   kriminálnik   a marič   základných   práv   a chráni   justičných   kriminálnikov(...)   je súčasťou justičnej mafie(...)“. V dňoch 9. a 30. októbra 2010 sťažovateľ doručil okresnému súdu podania, v ktorých podáva podnet na disciplinárne konanie proti konajúcej sudkyni. Dňa 11. januára 2010 bol spis predložený krajskému súdu na rozhodnutie o odvolaní proti uzneseniu o nepriznaní oslobodenia od súdnych poplatkov a ustanovení právneho zástupcu z 18. septembra 2009. Dňa 19. januára 2010 predsedníčka senátu a členky senátu krajského súdu, ktorému bola vec pridelená na rozhodnutie, vzniesli námietku zaujatosti z dôvodu, že žalovanou v spore je sudkyňa – členka tohto senátu krajského súdu. Dňa 15. februára 2010 bol spis predložený Najvyššiemu súdu Slovenskej republiky (ďalej len „najvyšší súd“) na rozhodnutie o vznesených námietkach zaujatosti. Dňa 5. marca 2010 najvyšší súd vrátil spis krajskému súdu ako predčasne predložený na doplnenie námietok zaujatostí. Dňa 31. marca 2010   bol   spis   opätovne   po   doplnení   predložený   najvyššiemu   súdu.   Dňa   8.   apríla   2010 najvyšší   súd   rozhodol   o námietkach   zaujatosti   sudcov   krajského   súdu   a vylúčil   ich z konania a rozhodovania vo veci. Spis bol doručený krajskému súdu 14. apríla 2010. Dňa 21. apríla 2010 bol spis pridelený inému senátu krajského súdu. Dňa 28. apríla 2010 krajský súd potvrdil odvolaním napadnuté uznesenie okresného súdu z 18. septembra 2009. Dňa 3. mája 2010 bol vydaný pokyn na doručenie uznesenia krajského súdu. Dňa 21. mája 2010 sťažovateľ podal podanie, v ktorom zdôrazňuje svoje zákonné právo na oslobodenie od súdnych poplatkov a upresňuje označenie odporcu.

Z prehľadu   procesných   úkonov   vyplýva,   že   postup   okresného   súdu   nebol v napadnutom   konaní   vždy   bez   prieťahov   (najmä   obdobie   od   10.   augusta   2007   do 14. februára 2008). Zároveň z tohto prehľadu prima facie vyplýva aj to, že k predlžovaniu napadnutého konania prispieva samotný sťažovateľ, a to podaním neúplného a nepresného návrhu na začatie konania, ako aj nepresných odvolaní proti rozhodnutiam súdov, kde po výzve   súdov   na odstránenie   týchto   prekážok   nasleduje,   dá   sa   povedať   už automaticky, žiadosť sťažovateľa o ustanovenie právneho zástupcu v konaní.

Okrem   uvedeného   sťažovateľ   opakovane požiadal   súd   o oslobodenie   od   súdnych poplatkov   (zároveň   aj   o ustanovenie   právneho   zástupcu   v konaní),   a preto   k predĺženiu napadnutého konania podstatne prispela aj potreba dokladovania osobných, majetkových a zárobkových pomerov sťažovateľa.

Proti rozhodnutiam o neoslobodení od súdnych poplatkov a neustanovení právneho zástupcu sťažovateľ využil právne prostriedky nápravy, na čo mal právo, avšak z týchto dôvodov musel počítať aj s predĺžením napadnutého konania.

Ďalším   dôvodom   predlžovania konania   bola aj potreba   rozhodovania   o zaujatosti konajúcich sudov krajského súdu, pretože žalovanou stranou je sudkyňa tohto krajského súdu.

Z judikatúry ústavného súdu vyplýva, že nie každý zistený prieťah v súdnom konaní má   nevyhnutne   za   následok   porušenie   základného   práva   na   prerokovanie   veci   bez zbytočných   prieťahov   zaručeného   v   čl.   48   ods.   2   ústavy   (II.   ÚS   57/01,   I.   ÚS   46/01, I. ÚS 66/02).   Pojem   „zbytočné   prieťahy“   obsiahnutý   v čl.   48   ods.   2   ústavy   je   pojem autonómny, ktorý   možno vykladať a aplikovať predovšetkým   materiálne. S ohľadom   na konkrétne   okolnosti   veci   sa   totiž   postup   dotknutého   súdu   nemusí   vyznačovať   takými významnými   prieťahmi,   ktoré   by   bolo   možné   kvalifikovať   ako   „zbytočné   prieťahy“ v zmysle   čl.   48   ods.   2   ústavy   (napr.   I.   ÚS   63/00).   Ústavný   súd   už   vo   svojich predchádzajúcich rozhodnutiach judikoval, že ojedinelá nečinnosť súdu, hoci aj v trvaní niekoľkých   mesiacov   sama   osebe   ešte   nemusí   zakladať porušenie   základného   práva   na prerokovanie veci bez zbytočných prieťahov podľa čl. 48 ods. 2 ústavy (napr. I. ÚS 42/01). Postup okresného súdu v danej veci sa v napadnutom konaní zjavne nevyznačuje takými významnými   prieťahmi,   ktoré   by   bolo   možné   kvalifikovať   ako   „zbytočné   prieťahy“ v zmysle čl. 48 ods. 2 ústavy.

S ohľadom na uvedené skutočnosti a v súlade so svojou doterajšou rozhodovacou činnosťou   preto neprichádza do   úvahy, aby ústavný súd   mohol   postup okresného   súdu v označenom konaní po prípadnom prijatí návrhu (sťažnosti) na ďalšie konanie kvalifikovať ako   porušenie   základného   práva   sťažovateľa   zaručeného   v čl.   48   ods.   2   ústavy   a práva podľa čl. 6 ods. 1 dohovoru, preto podľa § 25 ods. 2 zákona o ústavnom súde sťažnosť sťažovateľa v tejto časti odmietol ako zjavne neopodstatnenú.

Ústavný súd nad rámec uvádza, že pokiaľ by v budúcnosti v postupe všeobecného súdu   dochádzalo   k prieťahom   v konaní,   sťažovateľovi   nič   nebráni   v tom,   aby   opätovne podal sťažnosť pre porušenie základných práv a slobôd podľa čl. 127 ústavy.

2.   Okrem   uvedeného   ústavný   súd   pri   skúmaní   náležitostí   sťažnosti   zistil,   že   by pripadlo   do   úvahy   aj   odmietnutie   sťažnosti   pre   nesplnenie   zákonom   predpísaných náležitostí,   keďže   obsahom   podaní,   ktoré   sťažovateľ   adresoval   okresnému   súdu,   sú   aj urážlivé   a útočné   výroky   sťažovateľa   na   zákonnú   sudkyňu   v napadnutom   konaní,   a to konkrétne: „je   chronický   kriminálnik   a marič   základných   práv   a chráni   justičných kriminálnikov(...) je súčasťou justičnej mafie(...)“.

Používanie   takýchto   výrokov   voči   orgánom   verejnej   moci   a ich   príslušníkom prekračuje   hranice   normálne   správania   a vyjadruje   dešpekt   k právam,   k dôstojnosti a osobnosti   iných.   Sťažovateľ   bol   viacnásobne   aj   v iných   konaniach   ústavným   súdom upozornený na judikatúru Európskeho súdu pre ľudské práva, podľa ktorej v zásade smie byť sťažnosť odmietnutá ako neprijateľná, ak používa útočný, resp. hrubo urážlivý jazyk [napr. v prípade Řehák proti Českej republike (rozhodnutie komory–II. sekcia, z 18. mája 2004, sťažnosť č. 67208/01), v prípade Varbanov proti Bulharsku (rozsudok komory–IV. sekcia, 5. októbra 2000, sťažnosť č. 31365/96, ods. 36, ECHR 2000-X)]. Takéto správanie sťažovateľa je preto možné podľa názoru ústavného súdu označiť za zneužitie práva na podanie sťažnosti.

3. Sťažovateľ namieta porušenie základného práva na súdnu ochranu zaručeného v čl.   46   ods.   1   ústavy   uznesením   Krajského   súdu   v Bratislave   č.   k.   4   Co   5/2010-160 z 28. apríla 2010.

Ústavný   súd   konštatuje, že vzhľadom   na princíp   subsidiarity   zakotvený   v čl. 127 ods. 1 ústavy nebolo v jeho právomoci preskúmanie napadnutého uznesenia krajského súdu.

Z obsahu sťažnosti, ako aj z predloženého súdneho spisu sp. zn. 8 C 43/06 vyplýva, že v danom prípade sťažovateľ nevyčerpal všetky prostriedky, ktoré mu zákon na ochranu jeho   základných   práv   a slobôd   v   systéme   všeobecných   súdov   účinne   poskytuje,   keďže nepodal dovolanie proti namietanému uzneseniu krajského súdu napriek tomu, že v ňom v podstate vidí odňatú možnosť konať pred súdom. Uvedený dôvod je dovolacím dôvodom podľa   § 237   písm.   f)   Občianskeho   súdneho   poriadku.   Podľa   uvedeného   ustanovenia   je dovolanie tiež prípustné proti rozhodnutiu odvolacieho súdu, ktorým sa účastníkovi konania postupom súdu odňala možnosť konať pred súdom.

Ústavou   daná   právomoc   ústavného   súdu   neumožňuje   ústavnému   súdu   nahrádzať rozhodovaciu   činnosť   (právomoc)   všeobecných   súdov,   ak   je   táto   založená   zákonom alebo na   základe   zákona,   t. j.   v   danom   prípade   na   základe   uplatnenia   postupu   podľa § 237 písm. f) Občianskeho súdneho poriadku. Ústavný súd môže založiť svoju právomoc na konanie až vtedy, ak fyzická osoba alebo právnická osoba nemala inú ústavnú a zákonnú možnosť účinnej ochrany svojich práv. Ústava ani zákon o ústavnom súde nepripúšťajú, aby si   sťažovateľ   ako účastník   konania   zvolil   medzi   súdnymi   orgánmi   ochrany   porušených základných práv a slobôd, naopak, čl. 127 ods. 1 ústavy jednoznačne požaduje vyčerpanie všetkých   sťažovateľovi   dostupných   a   účinných   prostriedkov   nápravy   pred   podaním sťažnosti ústavnému súdu.

Aj   podľa   stabilnej   judikatúry   ústavný   súd   nie   je   oprávnený   poskytovať   ochranu ústavnosti   vo   veciach,   v   ktorých   sa   sťažovateľ   mohol   domôcť   ochrany   v   konaní   pred všeobecným   súdom   vlastnými,   dovolenými   a   Občianskym   súdnym   poriadkom ustanovenými procesnými úkonmi (I. ÚS 161/02, I. ÚS 79/07).

Ako to vyplýva z už citovaného čl. 127 ods. 1 ústavy, právomoc ústavného súdu poskytovať ochranu základným právam a slobodám je daná iba subsidiárne, teda len vtedy, ak o ochrane týchto základných práv a slobôd nerozhodujú všeobecné súdy. Keďže proti uzneseniu   odvolacieho   súdu   bolo   možné   zo   sťažovateľom   tvrdeného   dôvodu   podať dovolanie [§ 237 písm. f) Občianskeho súdneho poriadku], právomoc poskytnúť ochranu označeným základným právam sťažovateľa má najvyšší súd ako súd dovolací, čím bola zároveň vylúčená právomoc ústavného súdu.

4. Sťažovateľ namietal aj porušenie práva zákazu mučenia podľa čl. 3 dohovoru (sťažovateľ uvádza, že «nikoho nemožno „odbiť“ ponižujúcim spôsobom»), práva na účinný prostriedok nápravy podľa čl. 13 dohovoru a zákazu diskriminácie podľa čl. 14 dohovoru. Ústavný súd konštatuje, že zo skutočností, ktoré sťažovateľ vo svojej sťažnosti uviedol, nevyplýva žiadna možnosť porušenia uvedených práv, reálnosť ktorej by mohol posúdiť po prijatí sťažnosti   na ďalšie   konanie,   a sťažovateľ neuviedol   žiadne skutočnosti,   ktoré by odôvodňovali   záver   o porušení   jeho   označených   práv,   preto   bolo   potrebné   sťažnosť   aj v tejto časti odmietnuť ako zjavne neopodstatnenú.

Vzhľadom   na   všetky   uvedené   dôvody   ústavný   súd   podľa   §   25   ods.   2   zákona o ústavnom súde rozhodol tak, ako to je uvedené vo výrokovej časti tohto rozhodnutia.

P o u č e n i e :   Proti tomuto rozhodnutiu nemožno podať opravný prostriedok.

V Košiciach 10. novembra 2010