znak

SLOVENSKÁ REPUBLIKA

U Z N E S E N I E

Ústavného súdu Slovenskej republiky

II. ÚS 470/2015-12

Ústavný súd Slovenskej republiky na neverejnom zasadnutí 5. augusta 2015 v senátezloženom z predsedu Sergeja Kohuta (sudca spravodajca) a zo sudcov Lajosa Mészárosaa Ladislava   Orosza predbežne   prerokoval   sťažnosť ⬛⬛⬛⬛, ⬛⬛⬛⬛,   zastúpeného   advokátkou   JUDr.   Michaelou   Macalákovou,J. Milca 11, Žilina, vo veci namietaného porušenia základných práv podľa čl. 36 písm. b),čl. 46 ods. 1 a čl. 48 ods. 2 Ústavy Slovenskej republiky a porušenia čl. 12 ods. 1, 2 a 4a čl. 152   ods.   4   Ústavy   Slovenskej   republiky   postupom   a rozsudkom   Okresného   súduPezinok sp. zn. 8 C 238/2011 z 13. septembra 2012, postupom a rozsudkom Krajského súduv Bratislave   sp.   zn.   5   Co   651/2012   zo   17.   septembra   2013   a   postupom   a uznesenímNajvyššieho súdu Slovenskej republiky sp. zn. 7 Cdo 83/2014 z 29. apríla 2014 a takto

r o z h o d o l :

Sťažnosť ⬛⬛⬛⬛ o d m i e t a.

O d ô v o d n e n i e :

I.

Ústavnému súdu Slovenskej republiky (ďalej len „ústavný súd“) bola 4. augusta 2014doručená sťažnosť ⬛⬛⬛⬛, ⬛⬛⬛⬛ (ďalej len „sťažovateľ“),ktorou namieta porušenie svojich základných práv podľa čl. 36 písm. b), čl. 46 ods. 1 a čl.48 ods. 2 Ústavy Slovenskej republiky (ďalej len „ústava“) a porušenie čl. 12 ods. 1, 2 a 4 ačl. 152 ods. 4 ústavy postupom a rozsudkom Okresného súdu Pezinok (ďalej len „okresnýsúd“) sp. zn. 8 C 238/2011 z 13. septembra 2012 (ďalej aj „rozsudok okresného súdu“),postupom   a rozsudkom   Krajského   súdu   v Bratislave   (ďalej   len   „krajský   súd“   alebo„odvolací súd“) sp. zn. 5 Co 651/2012 zo 17. septembra 2013 a postupom a uznesenímNajvyššieho súdu Slovenskej republiky (ďalej len „najvyšší súd“ alebo „dovolací súd“) sp.zn. 7 Cdo 83/2014 z 29. apríla 2014.

Z obsahu sťažnosti vyplynulo, že „Sťažovateľ dňa 31.08.2010 uzatvoril so Základnou školou s mat. školou, Orešie č. 3, 902 03 Pezinok... (ďalej už iba ako žalovaný) Pracovnú zmluvu č. 52/2010. Žalovaný prijal sťažovateľa do pracovného pomeru na dobu určitú od 02.09.2010 do 30.06.2010 (správne má byť do 30.06.2011, pozn.) so skúšobnou dobou 3 mesiace na vykonávanie práce učiteľ ZŠ.

... Sťažovateľ u žalovaného vyučoval matematiku, hudobnú výchovu a anglický jazyk. K vyučovaniu predmetov matematika a hudobná výchova bol kvalifikovaný na základe Diplomu   Žilinskej   univerzity   B   *000012,   21/FPV   zo   dňa   19.06.2003.   Kvalifikáciu   na výučbu   anglického   jazyka   v   spornom   čase   sťažovateľ   mal   s   odkazom   na   vyhlášku   č. 437/2009   Z.z.,   ktorou   sa   ustanovovali   kvalifikačné   požiadavky   jednotlivých   kategórií pedagogických zamestnancov a odborných zamestnancov.

...   Žalovaný   ukončil   so   sťažovateľom   pracovný   pomer   v   skúšobnej   dobe   ku   dňu 31.10.2010   bez   uvedenia   dôvodu.   Neskôr   ako   dôvod   ukončenia   pracovného   pomeru so sťažovateľom uvádzal, že sťažovateľ nie je kvalifikovaný na výučbu anglického jazyka a ako učiteľku angličtiny prijal p. ⬛⬛⬛⬛, ktorá nemala vysokoškolské vzdelanie, ale iba certifikát z Cambridskej univerzity z anglického jazyka.

...   Sťažovateľ   s   ukončením   pracovného   pomeru   nesúhlasil,   z   ktorého   dôvodu skončenie pracovného pomeru odmietol osobne podpísať a prevziať...

Skončenie   pracovného   pomeru   formou   výpovede   bolo   následne   sťažovateľovi oznámené poštou odoslanou 28.10.2010 a doručenou dňa 02.11.2013.

Nakoľko   sťažovateľ   považoval   správanie   a   právne   úkony   žalovaného za protiprávne..., podal dňa 12.08.2011 žalobu, ktorou sa domáhal, aby mu súd priznal nemajetkovú ujmu za porušenie antidiskriminačného zákona v celkovej výške 11.016,- Eur. V priebehu konania sťažovateľ zmenil žalobný návrh, pričom súd pripustil zmenu návrhu... Po   vykonanom   dokazovaní   vydal   Okresný   súd   Pezinok,   Rozsudok sp. zn. 8C/238/2011-213 zo dňa 13.09.2012, ktorým súd návrh sťažovateľa zamietol.... Sťažovateľ voči Rozsudok sp. zn. 8C/238/2011-213 zo dňa 13.09.2012 podal ako oprávnená osoba v zákonom stanovenej lehote dňa 26.04.2012 odvolanie....

Odvolací súd, Krajský súd v Bratislave vydal Rozsudok sp. zn. 5Co/651/2012-230 zo dňa 17.09.2013, ktorým len bez nariadenia pojednávania potvrdil Rozsudok Okresného súdu v Pezinku sp. zn. 8C/238/2011-213 zo dňa 13.09.2012....

Sťažovateľ   voči   Rozsudku   Krajského   súdu   Bratislava   sp.   zn.   5Co/651/2012-230 zo dňa 17.09.2013 podal dovolanie z dôvodu podľa § 236 ods. 1 O.s.p., ktoré však Najvyšší súd Slovenskej republiky Uznesením sp. zn. 7Cdo/83/2014 zo dňa 29.04.2014 odmietol.“.

Podľa sťažovateľa „žalovaný ukončil pracovný pomer k 31.10.2010 so sťažovateľom ako   kvalifikovaným   učiteľom   matematiky,   hudobnej   výchovy   a   anglického   jazyka a na miesto učiteľky prijal nekvalifikovanú pracovnú silu… p. ⬛⬛⬛⬛.

… Žalovaný sa tak dopustil voči sťažovateľovi porušenia § 13 ods. 1 Zákonníka práce a   súčasne   tak   §   2   ods.   1,   2,   3   §   6   ods.   1   a   2   a   §   14   zákona   č.   365/2004   Z.   z. antidiskriminačného zákona, čím sa zároveň dopustil porušenia   čl. 12 ods. 1 a   čl. 36 písm. b) Ústavy Slovenskej republiky z nasledovných dôvodov:

- v zmysle prílohy č. 1 vyhlášky MS SR č. 437/2009 Z. z. sťažovateľ mal kvalifikačné predpoklady na vyučovanie predmetov hudobná výchova a anglický jazyk,

- v zmysle § 9 vyhlášky MŠ SR č. 42/1996 Z. z. a tiež časti V. bod 18 písm. d) prílohy č.   1   vyhlášky   MŠ   SR   č.   437/2009   Z.   z.   sťažovateľ   spĺňal   kvalifikačné   predpoklady   na vyučovanie anglického jazyka, keďže študoval anglický jazyk formou rozširujúceho štúdia na Filozofickej fakulte, Katolíckej univerzity v Ružomberku…

- v zmysle § 6 ods. 1, 2, § 7 a § 8 zákona č. 317/2009 Z. z. o pedagogických zamestnancoch a   odborných zamestnancoch a   o zmene   a doplnení   niektorých zákonov spĺňal sťažovateľ trvalo aj kvalifikačné predpoklady.“.

V odôvodnení sťažnosti sťažovateľ vo vzťahu k namietanému postupu a rozhodnutiuokresného súdu okrem iného uviedol:

„Sťažovateľ vidí prejav arbitrárnosti predovšetkým v skutočnosti, že prvostupňový súd sa napriek jeho opakovaným prednesom, kedy realizoval vlastný vplyv na priebeh konania   ako   jeho   účastník,   nevysporiadal...   s   jeho   majoritným   tvrdením,   ktoré   malo podstatný   vplyv   na   právne   posúdenie   skutkového   stavu   a   osvedčenie   záveru   o   tom, či ukončenie   pracovnoprávneho   vzťahu   žalovaným   výpoveďou   bez   udania   dôvodu a následne prijatie nekvalifikovanej učiteľskej pracovnej sily na výuku anglického jazyka, nie   je   porušením   zákonných   ustanovení...,   ktoré   porušenie   mohlo   mať   za   následok diskrimináciu sťažovateľa...

Žalovaný je povinný zamestnávať v zmysle zákona č. 317/2009 Z. z. o pedagogických zamestnancoch   a   odborných   zamestnancoch   len   kvalifikované   pracovné   sily...,   ktorými skutočnosťami sa ani prvostupňový súd nezaoberal. Analýza predmetných skutočností je rozhodujúca   pri   kvalifikácii   úvah   o   existencii/neexistencii   diskriminácie v pracovnoprávnych vzťahoch... Prvostupňový súd spomenutú kvalifikáciu v tomto prípade nevykonal   a   zaoberal   sa   len   citovaním   ustanovení   a   konštatovaniami   v   mimoriadne všeobecnej úrovni, ktorá nemôže byť akceptovaná s odkazom na individuálny charakter dotknutého   sporu.   Uvedeným   spôsobom   sa   v   postupe   a   rozhodovacej   činnosti prvostupňového zhmotnilo porušenie ustanovenia čl. 46 ods. 1, čl. 48 ods. 2 a v končenom dôsledku tiež čl. 152 ods. 4 Ústavy Slovenskej republiky.

... prvostupňový súd v odôvodnení rozsudku ďalej konštatuje, že sťažovateľ v čase trvania pracovného pomeru ešte len študoval predmet anglický jazyk, a preto v rámci trvalého pracovného pomeru túto výuku nemal ani poskytovať... Sťažovateľ uvedené tvrdenie považuje za nesprávne skutkové zistenie, ktoré bolo následne nesprávne právne posúdené. Sťažovateľ v čase trvania pracovného pomeru mal vysokoškolské vzdelanie druhého stupňa učiteľstvo:   matematika   a   hudobná   výchova   a   prebiehalo   u   navrhovateľa   rozširujúce štúdium učiteľstva angličtiny na vysokej škole, čo znamená v zmysle vyhlášky MS SR č. 437/2009, časť. V., bod 18. písm. d), že bol sťažovateľ kvalifikovaný učiteľ angličtiny pre 2. stupeň základných škôl ako potvrdilo i Ministerstvo školstva SR... Kvalifikácia sťažovateľa, tak jednoznačne bola v spornom čase daná.

...   Ústredným   argumentačným   záverom   prvostupňového   súdu   sa   stalo   tvrdenie, že pracovný   pomer   sťažovateľa   u   žalovaného   bol   ukončený   formou   výpovede   zo   strany žalovaného bez udania dôvodu a z tohto titulu, teda ani nemohlo dôjsť týmto úkonom žalovaného   k   diskriminácii,   pretože   aj   akékoľvek   iné   skončenie   pracovného   pomeru výpoveďou v skúšobnej dobe zo strany zamestnávateľa by predstavovalo diskrimináciu... Sťažovateľ sa domnieva, že deklarovaným záverom tak súd judikoval záver o tom, že žiadny zamestnanec   sa   z   dôvodu   diskriminácie,   pre   prípad   skončenia   pracovného   pomeru výpoveďou v skúšobnej dobe, nemôže domáhať spravodlivosti na nestrannom a nezávislom súde, ale musí predmetné bez ďalšieho strpieť.

... Prvostupňový súd uskutočnil na základe vykonaného dokazovania mylný skutkový záver o tom, že sťažovateľ bol zamestnancom žalovaného ako učiteľ matematiky a hudobnej výchovy, keď nevzal na zreteľ Pracovnú zmluvu č. 52/2010 uzatvorenú medzi sťažovateľom a žalovaným, ktorá nešpecifikuje zameranie výučby sťažovateľa ani popis vykonávanej práce, pričom na predmetné sa dá usudzovať len s ohľadom na diplom získaný sťažovateľom v dotknutom   odbore. V dôsledku   uvedeného máme za to,   že sťažovateľ   bol   u žalovaného zamestnaný ako učiteľ matematiky, hudobnej výchovy a anglického jazyka, keďže sa tak na pojednávaní dňa 13.09.2012 vyjadril sám žalovaný. Prvostupňový súd na tento podstatný rozpor nereflektoval ani ho v procese dokazovania neodstraňoval...“

Podľa sťažovateľa k porušeniu označených práv v odvolacom konaní malo dôjsť tým, že „Odvolací   súd   nesprávne   rozhodoval   vo   veci,   keď   rozhodoval   bez   nariadenia pojednávania, keďže dôvody pre nariadenie pojednávania tu v zmysle § 214 ods. 1, písm. c, d O.s.p. existovali a to s poukazom na skutočnosť, že vzhľadom na povahu a charakter merita   veci   išlo   o   dôležitý   verejný,   resp.   spoločenský   záujem,   ktorý   v   tomto   prípade predstavuje ochrana pred zneužívaním zákazu diskriminácie zamestnávateľmi... a súčasne išlo   o   tvrdené   porušenie   zásady   rovnakého   zaobchádzania   formou   diskriminácie v pracovnoprávnom vzťahu, resp. aj pri ukončení pracovnoprávneho vzťahu.

... Označeným konaním odvolací súd zmaril možnosť sťažovateľovi ako žalobcovi vykonávať vlastný vplyv na priebeh a výsledok konania, za ktorým účelom zákon priznáva sťažovateľovi, vtedy v postavení žalobcu, široké spektrum procesných práv a to aj v prípade odvolacieho konania.

... odvolací súd, ktorý sa rozhodol upustiť od nariadenia pojednávania mal existenciu týchto dôvodov vyslovene preukázať a nie obmedziť sa na konštatovanie, že prejednáva vec bez nariadenia pojednávania v zmysle § 214 ods. 2 O.s.p. bez podrobnejšieho odôvodnenia, prečo od pojednávania upustil....

Skutočnosť, že odvolací súd nenariadil vo veci pojednávanie sa odráža do porušenia ústavného práva podľa čl. 48 ods. 2 v podobe zmarenia práva na verejné prerokovanie veci za   súčasného   zmarenia   práva   vyjadriť   sa   ku   všetkým   vykonávaným   dôkazom   a   práva na prerokovanie veci v prítomnosti účastníka konania…

Odvolací súd arbitrárne rozhodol o odvolaní sťažovateľa, keď sa v Rozsudku… oprel výlučne   o   zistenia   a   právne   závery   prvostupňového   súdu   a   vlastné   úvahy,   smerujúce k stotožneniu   sa   so   skutkovými   a   právnymi   závermi   prvostupňového   súdu   riadne neodôvodnil.   Rozhodnutie   odvolacieho   súdu   je   tak   nepresvedčivé   a   popiera   základné princípy spravodlivého procesu.

…   Arbitrárnosť   rozhodnutia   vidí   sťažovateľ   v   tom,   že   neboli   naplnené   atribúty v zmysle § 219 ods. 1 a ods. 2 O.s.p…, keď odvolací súd po absolútnom stotožnení sa so skutkovými   a   právnymi   závermi   prvostupňového   súdu   v   záujme   právnej   istoty a spravodlivosti nedoplnil na zdôraznenie správnosti takéhoto rozhodnutia žiadne ďalšie dôvody.“.

Vo vzťahu k namietanému postupu a rozhodnutiu dovolacieho súdu sťažovateľ najmäuviedol:

„NSSR   Dovolanie   navrhovateľa...   odmietol,   pretože   dovolanie   považoval   podľa § 238 ods. 1 ods. 2 a ods. 3 O.s.p. za neprípustné, napriek skutočnosti, že dovolateľ sa opieral o zákonné znenie ustanovenia § 237f O.s.p., keďže v konaní pred Krajským súdom Bratislava   mu   bolo   odňaté   jeho   právo   konať   pred   súdom   ako   účastníkovi   konania a vykonávať práva účastníka konania, keď odvolací súd rozhodol vo veci bez nariadenia pojednávania..., hoci v tomto prípade existovali dôvody na nariadenie pojednávania podľa § 214 ods. 1, písm. c, d O.s.p...

Rovnako   podmienka   prípustnosti   dovolania   podľa   §   237f   O.s.p.   bola   daná   tým, že účastníkovi konania sa hoc len v dovolacom konaní odňala možnosť konať pred súdom až do   takej   miery,   že   sťažovateľ   nemohol   uplatniť   svoj   vplyv   na   priebeh   a   výsledok dovolacieho konania, keď sa nemohol vyjadrovať k všetkým skutočnostiam a dôkazom, keď nemohol predkladať nové dôkazy. Predovšetkým mu bola odňatá možnosť uplatniť svoj vplyv na priebeh konania možnosťou podať dovolanie...

Dovolací súd sa stotožnil so závermi odvolacieho súdu, čo sa týka notoricky známych skutočností   o   diskriminácii   (Uznesenie   NSSR   sp.   7Cdo/83/2014,   ods.   3,   str.   5),   ale opomenul   vysvetliť,   z   ktorého   dôvodu   uprednostnenie   zamestnávania   nekvalifikovaného učiteľa   s certifikátom   bez   vysokoškolského   vzdelania   II.   st.   pred   sťažovateľom   ako kvalifikovaným   učiteľom   v   zmysle   zákona,   nie   je   možné   považovať   za   diskrimináciu. Rovnako   sa   nevysporiadal   so   špecifickým   charakterom   diskriminácie   v   oblasti pracovnoprávnych vzťahov.

... dovolací súd sa nesprávne stotožnil aj s ďalším záverom odvolacieho súdu..., keď deklaruje, že nebolo nevyhnutné sa vysporadúvať s otázkou kvalifikácie/nekvalifikácie a tým potenciálneho porušenia čl. 36 ods. 1 Ústavy Slovenskej republiky....

Sťažovateľ sa tiež domnieva, že NSSR pochybil, keď dovolanie odmietol z dôvodu, že je neprípustné nakoľko tu dôvod prípustnosti, tak ako vyššie preukázal v zmysle § 237f O.s.p. jestvoval.“

Sťažovateľ v sťažnosti žiada aj „náhradu nemajetkovej ujmy v celkovej výške 10.000,- Eur“ z dôvodu,   že „v   dôsledku   existujúceho   judikovaného   stavu,   ktorý   je   toho   času považovaný za zákonný utrpel ujmu..., ktorá spočíva v pocitoch neistoty, krivdy a poníženia, ako aj v strate pocitu spoločenského uplatnenia, vlastnej hodnoty, spoločenskej prestíže a ľudskej   dôstojnosti,   v   neposlednom   rade   v   zhoršení   jeho   psychického   a   zdravotného stavu“.

Na základe uvedeného sťažovateľ navrhol, aby ústavný súd prijal sťažnosť na ďalšiekonanie a nálezom takto rozhodol:

„1. Základné   právo   sťažovateľa   na   slobodu   a   rovnosť   v   dôstojnosti   a   právach zaručené   v čl.   12   ods.   1,   2   a   4   Ústavy   Slovenskej   republiky,   právo   na   ochranu   pred svojvoľným prepúšťaním a diskrimináciou zaručené v čl. 36 písm. b) Ústavy Slovenskej republiky, právo na súdnu ochranu a právo na spravodlivé súdne konanie zaručené v čl. 46 ods. 1 Ústavy Slovenskej republiky a právo na prerokovanie veci v prítomností účastníka konania, právo na verejné prerokovanie veci a právo vyjadriť sa k všetkým vykonávaným dôkazom zaručené v čl. 48 ods. 2 Ústavy Slovenskej republiky, čl. 152 ods. 4 Ústavy Slovenskej republiky postupom a rozsudkom Okresného súdu Pezinok sp. zn. 8C/238/2011- 2123   zo   dňa   13.09.2012,   postupom   a   rozsudkom   Krajského   súdu   Bratislava   sp.   zn. 5Co/651/2012 zo dňa 17.09.2013 ako aj postupom a Uznesením NSSR sp. zn. 7Cdo 83/2014 zo dňa 29.04.2014 porušené boli.

2. Uznesenie Najvyššieho súdu Slovenskej republiky sp. zn. 7Cdo/83/2014 zo dňa 29.04.2014 sa zrušuje a vec sa mu vracia na ďalšia konanie.

3. Ústavný   súd   Slovenskej   republiky   priznáva   finančné   zadosťučinenie   vo   výške 10.000,- Eur, ktoré sú mu povinné NS SR, Krajský súd Bratislava a Okresný súd Pezinok sťažovateľovi   vyplatiť   spoločne   a   nerozdielne   do   dvoch   mesiacov   od   právoplatnosti rozhodnutia Ústavného súdu Slovenskej republiky.

4. Najvyšší   súd   Slovenskej   republiky   je   povinný   uhradiť   sťažovateľovi   trovy konania..., a to do 30 dní od doručenia tohto nálezu na účet jeho právneho zástupcu.“

Z rozsudku okresného súdu sp. zn. 8 C 238/2011 z 13. septembra 2012 vyplýva, že ním okresný súd ako nedôvodný zamietol návrh sťažovateľa, ktorým sa domáhal náhrady nemajetkovej ujmy v sume 5 016 € z dôvodu porušenia zákona č. 365/2004 Z. z. o rovnakom zaobchádzaní   v   niektorých   oblastiach   a o ochrane   pred   diskrimináciou   a o zmene   a doplnení   niektorých   zákonov   (antidiskriminačný   zákon)   v znení   neskorších   predpisov. Okresný   súd   dospel   k záveru   o nepreukázaní   porušenia   ani   jedného   z príslušných ustanovení Zákonníka práce či antidiskriminačného zákona zo strany odporcu. Svoj právny záver   odôvodnil   tým,   že «... samotné   tvrdenie   navrhovateľa   o tom,   že   odporca   prijal do pracovného učiteľku angličtiny s certifikátom bez vysokoškolského vzdelania II stupňa a de facto ju uprednostnil pred ním ako kvalifikovaným učiteľom nie je možné považovať za diskrimináciu. V danom prípade súd poukazuje na vyjadrenie odporcu, ktorý uviedol, že navrhovateľa prijali do pracovného pomeru ako učiteľa matematiky a hudobnej výchovy, teda nie ako učiteľa angličtiny. Pričom ako s učiteľom matematiky a hudobnej výchovy s ním   aj   ukončili   pracovný   pomer   v skúšobnej   dobe.   Z uvedeného   je   teda   zrejmé, že pri prijímaní   do   pracovného   pomeru   u navrhovateľa   zohrali   úlohu   iné   predpoklady ako pri prijatí do zamestnania u učiteľky angličtiny. Súd... taktiež poukazuje na skutočnosť, že   navrhovateľ   v čase   trvania   pracovného   pomeru,   ešte   len   študoval   študijný   predmet „anglický   jazyk“,   a preto   v rámci   trvalého   pracovného   pomeru   túto   výuku   nemal ani poskytovať.

Je   pravdou,   že   zo   strany   odporcu   došlo   k ukončeniu   pracovného   pomeru s navrhovateľom   v skúšobnej   dobe.   Či   došlo   k platnému,   alebo   neplatnému   skončeniu pracovného pomeru v skúšobnej dobe bude súd riešiť v konaní vedenom na tunajšom súde pod   sp.   zn.   8C   336/2010.   Súd   však   v danom   prípade   musí   skonštatovať,   že   v prípade akéhokoľvek výsledku v spore vedenom na tunajšom súde pod sp. zn. 8C 336/2010 nie je možné   bez   ďalšieho   konštatovať   diskrimináciu,   ktorá   má   spočívať   v tom,   že   zo   strany zamestnávateľa   došlo   k ukončeniu   pracovného   pomeru   v skúšobnej   dobe.   Zaujatie opačného   stanoviska   by   v podstate   znamenalo,   že   každé   jedno   skončenie   pracovného pomeru   v skúšobnej   dobe,   či   už   platné   alebo   neplatné,   v podstate   znamená   zavedenie diskriminácie a umožnenie nárokov z toho plynúcich.

Podľa   názoru   súdu   základné   kritérium   pre   diskrimináciu   je,   že   dôjde   k takému konaniu, keď sa v tej istej situácii zaobchádza s jedným človekom inak než s iným človekom na základe jeho odlišnosti napr. rasového alebo etnického pôvodu, vierovyznania, veku, rodu, pohlavia alebo sexuálnej orientácie...

V danom prípade súd nemal za to, že by boli naplnené podmienky pre diskrimináciu navrhovateľa,   pričom   samotná   skutočnosť,   že   došlo   k prijatiu   učiteľky   angličtiny,   ktorá nemala   vysokoškolské   vzdelanie   II   stupňa,   a navrhovateľovi   nebolo   zo   strany   odporcu umožnené   u odporcu   vyučovať   anglický   jazyk   a súčasne   s ním   bol   ukončený   pracovný pomer v skúšobnej dobe, nezakladá bez ďalšieho diskrimináciu. Súd má za to, že uvedený postup je v kompetencii riaditeľa školy, ktorý zvolil pre danú situáciu uvedené riešenie. Na základe uvedeného súd nezistil, že by došlo v čase pracovného pomeru medzi navrhovateľom   a odporcom   k diskriminácii,   a preto   súd   ďalšie   predpoklady   vo   vzťahu k nároku   na   náhradu   nemajetkovej   ujmy   ani   neskúmal,   a žalobný   návrh   ako   celok zamietol.».

⬛⬛⬛⬛

II.

Podľa čl. 127 ods. 1 ústavy ústavný súd rozhoduje o sťažnostiach fyzických osôbalebo právnických osôb, ak namietajú porušenie svojich základných práv alebo slobôd,alebo ľudských práv a základných slobôd vyplývajúcich z medzinárodnej zmluvy, ktorúSlovenská   republika   ratifikovala   a   bola   vyhlásená   spôsobom   ustanoveným   zákonom,ak o ochrane týchto práv a slobôd nerozhoduje iný súd.

Ústavný   súd   podľa   § 25   ods. 1   zákona   Národnej   rady   Slovenskej   republikyč. 38/1993 Z. z. o organizácii Ústavného súdu Slovenskej republiky, o konaní pred níma o postavení   jeho   sudcov   v znení   neskorších   predpisov   (ďalej   len   „zákon   o   ústavnomsúde“)   každý   návrh   predbežne   prerokuje   na   neverejnom   zasadnutí   bez   prítomnostinavrhovateľa,   ak   tento   zákon   neustanovuje   inak.   Pri predbežnom   prerokovaní   každéhonávrhu ústavný súd skúma, či dôvody uvedené v § 25 ods. 2 zákona o ústavnom súdenebránia   jeho   prijatiu   na   ďalšie   konanie.   Podľa   tohto   ustanovenia   návrhy   vo   veciach,na prerokovanie   ktorých   nemá   ústavný   súd   právomoc,   návrhy,   ktoré   nemajú   zákonompredpísané   náležitosti,   neprípustné   návrhy   alebo   návrhy   podané   niekým   zjavneneoprávneným,   ako   aj   návrhy   podané   oneskorene   môže   ústavný   súd   na   predbežnomprerokovaní odmietnuť uznesením bez ústneho pojednávania. Ústavný súd môže odmietnuťaj návrh, ktorý je zjavne neopodstatnený.

Predmetom sťažnosti je sťažovateľom namietané porušenie základných práv podľa čl.36 písm. b), čl. 46 ods. 1 a čl. 48 ods. 2 ústavy a porušenie čl. 12 ods. 1, 2 a 4 a čl. 152 ods.4 ústavy postupom a rozsudkom okresného súdu sp. zn. 8 C 238/2011 z 13. septembra 2012,postupom a rozsudkom krajského súdu sp. zn. 5 Co 651/2012 zo 17. septembra 2013 apostupom a uznesením najvyššieho súdu sp. zn. 7 Cdo 83/2014 z 29. apríla 2014.

Podľa čl. 36 písm. b) ústavy zamestnanci majú právo na spravodlivé a uspokojujúcepracovné podmienky. Zákon im zabezpečuje najmä ochranu proti svojvoľnému prepúšťaniuzo zamestnania a diskriminácii v zamestnaní.

Podľa čl. 46 ods. 1 ústavy každý sa môže domáhať zákonom ustanoveným postupomsvojho   práva   na   nezávislom   a   nestrannom   súde   a   v   prípadoch   ustanovených   zákonomna inom orgáne Slovenskej republiky.

Podľa čl. 48 ods. 2 ústavy každý má právo, aby sa jeho vec verejne prerokovala bezzbytočných   prieťahov   a   v   jeho   prítomnosti   a   aby   sa   mohol   vyjadriť   ku   všetkýmvykonávaným dôkazom.

Podľa čl. 12 ods. 1 ústavy ľudia sú slobodní a rovní v dôstojnosti a právach. Základnépráva a slobody sú neodňateľné, nescudziteľné, nepremlčateľné a nezrušiteľné.

Podľa čl. 12 ods. 2 ústavy základné práva a slobody sa zaručujú na území Slovenskejrepubliky všetkým bez ohľadu na pohlavie, rasu, farbu pleti, jazyk, vieru a náboženstvo,politické či iné zmýšľanie, národný alebo sociálny pôvod, príslušnosť k národnosti aleboetnickej skupine, majetok, rod alebo iné postavenie. Nikoho nemožno z týchto dôvodovpoškodzovať, zvýhodňovať alebo znevýhodňovať.

Podľa čl. 12 ods. 4 ústavy nikomu nesmie byť spôsobená ujma na právach pre to, žeuplatňuje svoje základné práva a slobody.

Podľa čl. 152 ods. 4 ústavy výklad a uplatňovanie ústavných zákonov, zákonova ostatných všeobecne záväzných právnych predpisov musí byť v súlade s touto ústavou.

II.1 K   namietanému   porušeniu   označených   práv   postupom   a rozsudkom okresného súdu sp. zn. 8 C 238/2011 z 13. septembra 2012

Ústava nezakotvuje ústavný súd ako jediný a výlučný orgán ochrany základných práva slobôd fyzických osôb a právnických osôb. V zmysle princípu subsidiarity formulovanéhov čl. 127 ods. 1 ústavy (ak o ochrane týchto práv a slobôd nerozhoduje iný súd) preto nemalústavný súd právomoc preskúmavať namietaný rozsudok okresného súdu a postup, ktorýpredchádzal jeho vydaniu, keďže právomoc rozhodnúť o ochrane práv sťažovateľa, ktoréním údajne mali byť porušené, mal v rámci riadneho inštančného postupu a prostredníctvomodvolania krajský súd, pričom podanie odvolania sťažovateľ aj využil, hoci s nie priaznivýmvýsledkom.

Sťažnosť bola preto v tejto časti odmietnutá pre nedostatok právomoci ústavnéhosúdu   na   jej   prerokovanie   a   rozhodnutie   podľa   §   25   ods.   2   zákona   o   ústavnom   súde(I. ÚS 103/02, III. ÚS 70/02).

II.2 K   namietanému   porušeniu   označených   práv   postupom   a   rozsudkom krajského súdu sp. zn. 5 Co 651/2012 zo 17. septembra 2013 a postupom a uznesením najvyššieho súdu sp. zn. 7 Cdo 83/2014 z 29. apríla 2014

O   zjavnej   neopodstatnenosti   návrhu   možno   hovoriť   vtedy,   keď   namietanýmpostupom   orgánu štátu nemohlo   vôbec   dôjsť k   porušeniu toho   základného práva   aleboslobody, ktoré označil navrhovateľ, a to buď pre nedostatok vzájomnej príčinnej súvislostimedzi označeným postupom orgánu štátu a základným právom alebo slobodou, porušeniektorých sa namietalo, prípadne z iných dôvodov. Za zjavne neopodstatnený návrh pretomožno považovať ten, pri predbežnom prerokovaní ktorého ústavný súd nezistil žiadnumožnosť porušenia označeného základného práva alebo slobody, reálnosť ktorej by moholposúdiť po jeho prijatí na ďalšie konanie (I. ÚS 66/98, I. ÚS 110/02, I. ÚS 88/07). K inýmdôvodom, ktoré môžu zakladať záver o zjavnej neopodstatnenosti sťažnosti, nesporne patríaj   ústavnoprávny   rozmer,   resp.   ústavnoprávna   intenzita   namietaných   pochybení,resp. nedostatkov   v   činnosti   alebo   rozhodovaní   príslušného   orgánu   verejnej   moci,posudzovaná   v kontexte   s konkrétnymi   okolnosťami   prípadu   (IV.   ÚS   362/09,   m.   m.IV. ÚS 62/08).

Podľa   názoru   sťažovateľa   krajský   súd   rozhodol   arbitrárne,   keď   po   stotožnení   saso skutkovými   a   právnymi   závermi   prvostupňového   súdu   nedoplnil   na   zdôraznenie   ich správnosti ďalšie dôvody. V dôsledku toho napadnuté rozhodnutie nespĺňa atribúty § 219 ods. 2 Občianskeho súdneho poriadku (ďalej len „OSP“) a je nepresvedčivé. Sťažovateľ tiežnamieta procesné pochybenie krajského súdu, ktorý o jeho odvolaní rozhodol bez nariadeniapojednávania,   v dôsledku   čoho   mu   bola   odňatá   možnosť   konať   pred   súdom.   Podľasťažovateľa pochybil aj najvyšší súd, keď jeho dovolanie ako neprípustné odmietol napriektomu, že preukázal, že v odvolacom konaní mu bola odňatá možnosť konať pred odvolacímsúdom tým, že odvolací súd rozhodol bez nariadenia pojednávania. V dôsledku odmietnutiadovolania najvyšší súd odňal sťažovateľovi možnosť konať pred dovolacím súdom.

II.2.1 K   namietanému   porušeniu   označených   práv   postupom   a rozsudkom krajského súdu sp. zn. 5 Co 651/2012 zo 17. septembra 2013

Ústavný súd, majúc na zreteli účel základného práva na súdnu ochranu zaručenéhočl.   46   a   nasl.   ústavy,   už   vo   svojich   predchádzajúcich   rozhodnutiach   konštatoval,   žev prípade procesného rozhodnutia najvyššieho súdu o dovolaní (t. j. pri jeho odmietnutí) jelehota   sťažovateľa   na   podanie   sťažnosti   ústavnému   súdu   považovaná   za   zachovanú   ajvo vzťahu k predchádzajúcemu právoplatnému rozhodnutiu odvolacieho súdu (porovnaj tiežrozsudok Európskeho súdu pre ľudské práva z 12. 11. 2002 vo veci Zvolský a Zvolskáverzus   Česká   republika,   sťažnosť   č.   46129/99,   body   51,   53   a   54),   a   preto   v   rámcipredbežného   prerokovania   sťažnosti   sťažovateľa   posudzoval   aj   opodstatnenosť   jej   časti,ktorá smeruje proti napadnutému rozsudku krajského súdu a postupu, ktorý predchádzaljeho vydaniu.

Predmetom prieskumu zo strany ústavného súdu bola vo vzťahu k tejto časti sťažnostinámietka   sťažovateľa   o   nesprávnych   skutkových   a   právnych   záveroch,   na ktorých   jezaložený   napadnutý   rozsudok   krajského   súdu.   Namietané   odňatie   možnosti   konaťpred odvolacím súdom, ktoré je obsahom sťažovateľom označeného základného práva podľačl. 48 ods. 2 ústavy a zároveň dovolacím dôvodom v zmysle § 237 písm. f) OSP, moholsťažovateľ uplatniť v dovolacom konaní, ktoré sám inicioval. Ústavný súd, vychádzajúcz princípu subsidiarity svojej právomoci, sa preto uvedenou námietkou nezaoberal (napr.I. ÚS 85/97, I. ÚS 89/97).

Ústavný   súd,   poukazujúc   na   svoju   stabilizovanú   judikatúru,   zdôrazňuje,   ževo veciach   patriacich   do   právomoci   všeobecných   súdov   nie   je   alternatívnou   animimoriadnou opravnou inštitúciou (m. m. II. ÚS 1/95, II. ÚS 21/96). Preto nie je zásadneoprávnený   preskúmavať   a posudzovať   právne   názory   všeobecného   súdu,   ktoré   ho   privýklade   a   uplatňovaní   zákonov   viedli   k   rozhodnutiu   vo   veci   samej,   ani   preskúmavať,či v konaní pred všeobecným súdom bol náležite zistený skutkový stav a aké skutkovéa právne závery zo skutkového stavu všeobecný súd vyvodil. Úloha ústavného súdu saobmedzuje na kontrolu zlučiteľnosti účinkov takejto interpretácie a aplikácie s ústavou,prípadne medzinárodnými zmluvami o ľudských právach a základných slobodách. Do sférypôsobnosti všeobecných súdov môže ústavný súd zasiahnuť len vtedy, ak by ich konaniealebo rozhodovanie bolo zjavne nedôvodné alebo arbitrárne, a tak z ústavného hľadiskaneospravedlniteľné a neudržateľné, a zároveň by malo za následok porušenie niektoréhozákladného práva alebo slobody (m. m. I. ÚS 13/00, I. ÚS 139/02, III. ÚS 180/02 atď.).O svojvôli   pri   výklade   alebo   aplikácii   právneho   predpisu   všeobecným   súdom   by   bolomožné   uvažovať   vtedy,   ak   by   sa   jeho   názor   natoľko   odchýlil   od   znenia   príslušnýchustanovení, že by zásadne poprel ich účel a význam (napr. I. ÚS 115/02, I. ÚS 176/03).

Krajský   súd   v rozsudku   sp.   zn.   5   Co   651/2012   zo   17.   septembra   2013   v   rámciodvolacieho prieskumu dospel k záveru, že rozsudok okresného súdu je potrebné ako vecnesprávny potvrdiť. V celom rozsahu sa stotožnil s odôvodnením rozsudku okresného súdu,na ktoré podľa § 219 ods. 2 OSP odkázal, pričom uviedol:

„Diskriminácia je také konanie, keď sa v tej istej situácii zaobchádza s jedným, človekom (skupinou ľudí, organizáciou, krajinou, skupinou krajín) inak než s iným človekom (skupinou ľudí, organizáciou, krajinou, skupinou krajín) na základe jeho odlišnosti napr. rasového alebo   etnického   pôvodu, vierovyznania,   veku, rodu,   pohlavia alebo   sexuálnej orientácie,   pričom   rozhodovanie   o   tom,   či   došlo   alebo   nedošlo   ku   diskriminácii,   sa uskutočňuje na základe toho, či existuje príčinná súvislosť medzi znevýhodnením a použitím kritéria pre rozlišovanie.

Diskriminácia   je   v   moderných   demokratických   spoločnostiach   považovaná za neprípustnú a minimálne jej vyššie vymedzené formy sú v súčasnosti zakazované zákonmi a medzinárodnými zmluvami.

V uvedenom prípade prvostupňový súd postupujúc na základe dôkladne zisteného skutkového   stavu   a   správnej   aplikácie   príslušných   zákonných   ustanovení   rozhodol rozsudkom, ktorý v súlade s § 157 ods. 2 O.s.p. riadne odôvodnil, dôsledne sa vysporiadal so všetkými rozhodujúcimi skutočnosťami podstatnými pre skutkové i právne posúdenie veci a po vyhodnotení všetkých relevantných argumentov a námietok účastníkov súvisiacich s meritom predmetného konania prejednávanú vec i správne rozhodol.

Návrhom doručeným prvostupňovému súdu dňa 12.08.2011 a po niekoľkých jeho doplneniach   a   úpravách   návrhu   sa   navrhovateľ   domáhal   priznania   nemajetkovej   ujmy za porušenie antidiskrimmačného zákona, pôvodne vo výške 11.016 € a po jeho späťvzatí vo výške   5,016   €.   Návrh   súd   ako   nedôvodný   v   súlade   s   nepreukázaním   porušenia   ani jedného z príslušných ustanovení Zákonníka práce, či zákona č. 365/2004 Z.z. o rovnakom zaobchádzaní   v   niektorých   oblastiach   a   o   ochrane   pred   diskrimináciou   a   o   zmene a doplnení   niektorých   zákonov   (antidiskriminačný   zákon)   zo   strany   odporcu   zamietol. Podporne odvolací súd aj z ďalšieho rozhodnutia Okresného súdu Pezinok, týkajúceho sa rovnakých účastníkov, zistil, že súd zamietol návrh navrhovateľa na určenie neplatnosti rozviazania   pracovného   pomeru   (z   ktorého   navrhovateľ   vychádza   aj   v   tomto   konaní) a rozsudok nadobudol právoplatnosť dňa 05.03.2013. Z uvedeného rozsudku je zrejmé, že pracovný   pomer   uzavretý   účastníkmi   na   dobu   určitú,   počnúc   dňom   02.09.2010 do 30.06.2011 bol uzavretý s dohodnutou skúšobnou dobou v trvaní troch mesiacov. Medzi pravidelné obsahové náležitosti pracovnej zmluvy patrí aj dohoda účastníkov o skúšobnej dobe, ktorá musí byť uskutočnená pod sankciou neplatnosti v písomnej forme a v pracovnej zmluve. Dĺžka skúšobnej doby je maximálne tri mesiace. Podľa ustanovenia § 72 Zákonníka práce môže zamestnávateľ i zamestnanec skončiť pracovný pomer aj v skúšobnej dobe, a to z akéhokoľvek dôvodu alebo bez uvedenia dôvodu....

Pracovný   pomer   je   záväzkový   právny   vzťah,   ktorý   je   na   rozdiel od obchodnoprávnych   vzťahov   či   občianskoprávnych   vzťahov   založený   na   princípe podriadenosti a nadriadenosti. Pracovný pomer ako záväzkový právny vzťah nie je založený na   princípe   rovnosti.   Prvky   rovnosti subjektov prevládajú len pri   založení pracovného pomeru.   V   priebehu   trvania   pracovného   pomeru   prevládajú   prvky   podriadenosti zamestnanca voči svojmu zamestnávateľovi.

Bolo teda slobodným rozhodnutím odporcu skončiť pracovný pomer s navrhovateľom bez uvedenia dôvodu. Prijatie   inej učiteľky na výuku angličtiny už z vyššie uvedených dôvodov nemôže v žiadnom prípade zakladať dôvod diskriminácie navrhovateľa dokonca i v tom prípade, ak by mal pracovnú zmluvu uzavretú ako učiteľ anglického jazyka. V jeho prípadne doplňujúce štúdium anglického jazyka na vysokej škole môže byť bonusom pri prijatí do iného zamestnania, ale nie naplnením kogentných ustanovení Zákonníka práce, či antidiskriminačného   zákona,   zakladajúceho   prípadný   nárok   navrhovateľa   na   náhradu nemajetkovej ujmy.

Postupom   prvostupňového   súdu   nedošlo   k   znemožneniu   účastníkovi   v   realizácii procesných   práv   priznaných   mu   Občianskym   súdnym   poriadkom   za   účelom   obhájenia a ochrany jeho práv a právom chránených záujmov. Nakoľko ale navrhovateľ absolútne nepreukázal opodstatnenosť svojich tvrdení, nemožno považovať odôvodnenie rozhodnutia prvostupňového súdu, nezodpovedajúce jeho predstavám a očakávaniam, za porušenie jeho práva na spravodlivý súdny proces.

Odvolací súd teda svojim potvrdzujúcim rozhodnutím odobril správnosť vyvodených skutkových i právnych záverov súdu prvého stupňa.“

V prvom rade sťažovateľ vytýka krajskému súdu, že sa v plnom rozsahu stotožnils prvostupňovým rozsudkom, ktorý on nepovažoval za správny. Odvolací súd tak urobil,opierajúc sa o ustanovenie § 219 ods. 2 OSP, podľa ktorého ak sa odvolací súd v celomrozsahu   stotožňuje   s   odôvodnením   napadnutého   rozhodnutia,   môže   sa   v   odôvodneníobmedziť   len na skonštatovanie   správnosti   dôvodov napadnutého rozhodnutia, prípadnedoplniť na zdôraznenie správnosti napadnutého rozhodnutia ďalšie dôvody.

Z   formulácie   ustanovenia   §   219   ods.   2   OSP   vyplýva,   že   nie   je   povinnosťouodvolacieho   súdu   uvádzať   ďalšie,   ešte   neuvedené   dôvody   na zdôraznenie   správnostiprvostupňového rozhodnutia (svedčí o tom slovné spojenie „prípadne doplniť“). Preto ak ajkrajský súd pri „zdôraznení správnosti“ uviedol opätovne dôvody, ktoré už boli obsiahnutév rozsudku okresného súdu, nemožno to považovať za porušenie ustanovenia § 219 ods. 2OSP, a už vôbec nie s prípadným dopadom na základné práva sťažovateľa.

Je teda evidentné, že krajský súd využil možnosť, ktorú mu poskytovalo príslušnézákonné ustanovenie procesného právneho predpisu, ktorým sa konanie riadilo. Ústavný súduž vo svojej judikatúre uviedol (napr. IV. ÚS 462/2012), že všeobecný súd nemôže porušiťzákladné právo na súdnu a inú právnu ochranu podľa čl. 46 ods. 1 ústavy, ak koná vo veciv súlade s procesnoprávnymi predpismi upravujúcimi postupy v príslušnom konaní.

Ústavný   súd   po   oboznámení   sa   s obsahom   odôvodnenia   napadnutého   rozsudkukrajského súdu (v spojení s dôvodmi rozsudku okresného súdu) konštatuje, že krajský súdobdobne ako súd prvého stupňa na základe vykonaného dokazovania dospel k záveru, že nieje možné bez ďalšieho považovať za diskrimináciu to, že došlo k prijatiu učiteľky angličtiny,ktorá nemala vysokoškolské vzdelanie druhého stupňa, pričom sťažovateľovi nebolo zostrany   žalovaného   umožnené   vyučovať   anglický   jazyk,   a   súčasne   došlo   k ukončeniupracovného pomeru so sťažovateľom v skúšobnej dobe bez uvedenia dôvodu. Podľa názorukonajúcich   súdov   v posudzovanom   prípade   neboli   splnené   zákonné   podmienky   nadiskrimináciu, teda nedošlo k nerovnakému zaobchádzaniu v rovnakej situácii, pretože priprijímaní sťažovateľa do pracovného pomeru (ako učiteľa matematiky a hudobnej výchovy)zohrali úlohu iné predpoklady, ako pri prijímaní do pracovného pomeru učiteľky angličtiny.V konaní   preto   nebolo   právne   významné   preukazovanie   skutočnosti,   či   sťažovateľ   bolkvalifikovaným učiteľom na výučbu angličtiny, čo sťažovateľ namietal v odvolaní.

Vychádzajúc   z citovaného,   ústavný   súd   na   rozdiel   od   sťažovateľa   nepovažujenapadnutý   rozsudok   krajského   súdu   za   nepresvedčivý,   keďže   z   neho   vyplýva   dostatokprávne relevantných argumentov odôvodňujúcich kľúčové právne závery odvolacieho súdu.Úlohou ústavného súdu pri rozhodovaní o sťažnostiach podľa čl. 127 ods. 1 ústavy nie jeposudzovanie právnej perfektnosti namietaných rozhodnutí všeobecného súdu z hľadiskaformálnych požiadaviek vyplývajúcich zo zákonov a iných všeobecne záväzných právnychpredpisov a z týchto aspektov jeho „vylepšovanie“ (IV. ÚS 325/08), ale posúdenie jehoústavnej   akceptovateľnosti   a   udržateľnosti.   Dôvody   napadnutého   rozsudku,   ktoré   viedliodvolací súd k rovnakému právnemu záveru, ku ktorému dospel aj súd prvého stupňa, pretonemôžu   podľa   názoru   ústavného   súdu   viesť   k   záveru   o   ústavnej   neakceptovateľnostinapadnutého rozsudku krajského súdu, ktorý by zároveň zakladal dôvod na vyslovenieporušenia čl. 46 ods. 1 ústavy.

Keďže   napadnuté   rozhodnutie   krajského   súdu   nevykazuje   znaky   svojvôle   a   jedostatočne odôvodnené na základe jeho vlastných myšlienkových postupov a hodnotení,ústavný súd nie je oprávnený ani povinný tieto postupy a hodnotenia nahrádzať (podobne ajI. ÚS 21/98, III. ÚS 209/04) a v tejto situácii nemá dôvod zasiahnuť do právneho názorukrajského súdu.

Vzhľadom   na   uvedené   skutočnosti   ústavný   súd   dospel   k záveru,   že   medzinapadnutým   rozsudkom   krajského   súdu   a postupom,   ktorý   predchádzal   jeho   vydaniu,a obsahom základného práva podľa čl. 46 ods. 1 ústavy neexistuje taká príčinná súvislosť, nazáklade ktorej by po prípadnom prijatí tejto časti sťažnosti na ďalšie konanie mohol reálnedospieť k záveru o ich porušení. Ústavný súd preto sťažnosť sťažovateľa v tejto časti pripredbežnom prerokovaní odmietol podľa § 25 ods. 2 zákona o ústavnom súde z dôvoduzjavnej neopodstatnenosti.

II.2.2 K   namietanému   porušeniu   označených   práv   postupom   a uznesením najvyššieho súdu sp. zn. 7 Cdo 83/2014 z 29. apríla 2014

Proti rozhodnutiu krajského súdu podal sťažovateľ dovolanie najvyššiemu súdu, ktorýho odmietol ako procesne neprípustné, keď nezistil dôvody jeho prípustnosti podľa § 237OSP ani podľa § 238 OSP. Sťažovateľ v sťažnosti tvrdil, že jeho dovolanie bolo prípustné,keďže v konaní pred odvolacím súdom mu bola odňatá možnosť konať pred súdom, keďodvolací súd rozhodol vo veci bez nariadenia pojednávania, hoci existovali dôvody nanariadenie pojednávania podľa § 214 ods. 1 písm. c) a d) OSP. V dôsledku toho boloporušené   základné   právo   sťažovateľa   na verejné   prerokovanie   veci,   základné   právo na prerokovanie veci v jeho prítomnosti, ako aj základné právo vyjadriť sa ku všetkým vykonávaným dôkazom garantované v čl. 48 ods. 2 ústavy.

Z obsahu dovolania sťažovateľa, ktoré bolo prílohou sťažnosti, ústavný súd zistil,že sťažovateľ   námietku   rozhodovania   veci   bez   nariadenia   odvolacieho   pojednávaniav dovolacom konaní neuplatnil. Sťažovateľ v dovolaní uviedol dovolací dôvod podľa § 237písm. f) OSP v dôsledku odňatia možnosti konať pred súdom, ktoré podľa neho spočívalov nedostatočnom odôvodnení rozhodnutia odvolacieho súdu vychádzajúceho z nesprávnehoprávneho posúdenia veci.

Ak sťažovateľ v rámci ochrany svojich základných práv a slobôd uplatní až v konanípred   ústavným   súdom   námietku,   ktorú   mohol   efektívne   uplatniť   a   neuplatnil   v   konanípred všeobecnými súdmi, ústavný súd na jej posúdenie nemá právomoc (IV. ÚS 76/2012,m. m. III. ÚS 135/03, III. ÚS 201/04, IV. ÚS 266/08).

Vzhľadom   na   to,   že   dovolací   súd   má   vždy   povinnosť   prihliadnuť   na   prípadnúprocesnú vadu uvedenú v § 237 OSP (aj vtedy, ak ju dovolateľ v dovolaní nenamietal), bolapredmetom posúdenia ústavného súdu v tomto konaní aj uvedená námietka sťažovateľa. Ústavný súd poukazuje na svoju stabilizovanú judikatúru, podľa ktorej posudzujespravodlivosť procesu ako celku (napr. m. m. II. ÚS 307/06), preto k vyhoveniu sťažnostidochádza zásadne iba v prípadoch, ak dospeje k názoru, že namietané a relevantné procesnépochybenia zo strany príslušného orgánu verejnej moci umožňujú prijatie záveru, že procesako   celok   bol   nespravodlivý   a   vzhľadom   na   to   aj   jeho   výsledok   môže   vyznievať   akonespravodlivý.   Ústavný   súd   preto   nepristupuje   k   vyhoveniu   sťažnosti   v prípadoch,   keďzo strany orgánov verejnej moci síce k určitému pochybeniu došlo, avšak jeho intenzitaa existujúca príčinná súvislosť medzi namietaným porušením ústavou garantovaného práva ajeho dôsledkami na spravodlivosť procesu ako celku nemala podstatný dosah (m. m. IV. ÚS320/2011).   V   tejto   súvislosti   ústavný   súd   zdôrazňuje,   že   nie   každé   porušenie   zákonazo strany   orgánu   verejnej   moci   má   automaticky   za   následok   porušenie   ústavougarantovaného   základného   práva,   v   danom   prípade   predovšetkým   základného   právana súdnu ochranu podľa čl. 46 ods. 1 ústavy.

Vzhľadom na predmet posudzovaného konania (ktorým bolo sťažovateľom tvrdenéporušenie   zásady   rovnakého   zaobchádzania)   krajský   súd   mal   na   prejednanie   odvolaniaobligatórne nariadiť pojednávanie v zmysle § 214 ods. 1 písm. c) OSP. Z odôvodneniarozsudku krajského súdu však vyplýva, že odvolací súd vec prejednal podľa § 214 ods. 2OSP bez nariadenia pojednávania, pričom svoj postup neodôvodnil. Vzhľadom na uvedenépochybenie odvolacieho súdu bola predmetom ďalšieho posúdenia ústavného súdu otázka,či nenariadenie odvolacieho pojednávania znamenalo v okolnostiach prípadu sťažovateľaporušenie čl. 46 ods. 1 a čl. 48 ods. 2 ústavy, resp. či malo vplyv na spravodlivosť konaniaako celku.

Z judikatúry   Európskeho   súdu   pre   ľudské   práva   (ďalej   len   „ESĽP“)   vyplýva,   žeprincíp rovnosti zbraní vyžaduje, aby každej procesnej strane bola daná primeraná možnosťpredniesť svoju záležitosť za podmienok, ktoré ju nestavajú do podstatne nevýhodnejšejsituácie, než v ktorej je jej odporca (K. c. Slovenská republika, rozsudok zo 4. 6. 2002,bod 45). Právo na kontradiktórne konanie zase znamená, že procesné strany musia dostaťpríležitosť nielen predložiť všetky dôkazy potrebné na to, aby ich návrh uspel, ale i zoznámiťsa   so   všetkými   dôkazmi   a   pripomienkami,   ktoré   boli   predložené   s   cieľom   ovplyvniťrozhodnutie súdu a vyjadriť sa k nim (pozri citovaný rozsudok K., bod 46).

Ústavný súd považuje pre posúdenie oprávnenosti námietky sťažovateľa o porušeníjeho   práva   na   kontradiktórne   konanie   za   právne   významnú   tú   skutočnosť,   že   všetkyskutkové   zistenia   a príslušné   dokazovanie   pre   náležité   rozhodnutie   vo   veci   sťažovateľavykonal   okresný   súd   ako   súd   prvostupňový.   Sťažovateľ   v odvolaní   namietal   nesprávneprávne   posúdenie   veci   prvostupňovým   súdom   a jeho   nesprávne   skutkové   zistenia,v odvolaní   však   nenavrhol   vykonanie   ďalších   dôkazov,   resp.   doplnenie   dokazovania.Z odôvodnenia rozhodnutia odvolacieho súdu tiež nevyplýva, že by sa odporca k odvolaniusťažovateľa vyjadril. Preto v okolnostiach prípadu sťažovateľa nemohlo dôjsť k porušeniuzásady   kontradiktórnosti   konania.   Je   potrebné   tiež   zdôrazniť,   že   krajský   súd   nedopĺňaldokazovanie,   v odôvodnení   svojho   rozhodnutia   len   podporne   odkázal   na   právoplatnérozhodnutie   okresného   súdu   o zamietnutí   návrhu   sťažovateľa   na   určenie   neplatnostirozviazania pracovného pomeru, z ktorého vychádzal (§ 135 ods. 2 OSP). Preto prípadnéďalšie tvrdenia prednesené účastníkmi konania na pojednávaní na odvolacom súde by podľanázoru ústavného súdu už nemohli mať vplyv na rozhodnutie odvolacieho súdu. Napokonústavný súd v súvislosti s námietkou sťažovateľa považuje za relevantnú aj tú skutočnosť, žesťažovateľ   v súvislosti   s uplatnením   dovolacieho   dôvodu   podľa   §   237   písm.   f)   OSPv dovolaní   nenamietal,   že   odvolací   súd   neuskutočnil   pojednávanie   na   prejednanieodvolania. Z uvedeného vyplýva, že sám sťažovateľ skutočnosť nenariadenia odvolaciehopojednávania   nevnímal   ako   okolnosť,   ktorá   mu   znemožnila   uplatniť   a realizovať   svojeprocesné práva v rámci odvolacieho konania. Za takýchto okolností sa potom požiadavkasťažovateľa na dôsledné rešpektovanie jeho procesných práv (ktorú uplatnil až v konaní predústavným súdom) dostáva z ústavného hľadiska do iného svetla.

Čo sa týka námietky sťažovateľa o porušení jeho práva na verejné prerokovanie veci,ústavný súd uvádza, že v konaní na súde prvého stupňa okresný súd konal so sťažovateľomosobne na verejnom pojednávaní, na ktorom bol sťažovateľ vypočutý spolu s odporcom.Sťažovateľ   tak   mal   možnosť   predložiť   svoje   dôkazy   ústne   pred   prvostupňovým   súdomna pojednávaní, v dôsledku čoho bolo jeho právo na verejné prerokovanie veci na jednomstupni konania plne garantované. Aj z judikatúry ESĽP k aplikácii čl. 6 ods. 1 Dohovoruo ochrane ľudských práv a základných slobôd vyplýva, že ústne konanie nie je nevyhnutnéna všetkých stupňoch súdneho konania. Nedostatok verejného prejednania veci na druhoma treťom stupni možno ospravedlniť povahou konania, o ktoré ide, ak pojednávanie na súdeprvého stupňa bolo verejné (Ekbatani proti Švédsku, rozhodnutie z 26. 5. 1988).

Vychádzajúc   z   uvedeného,   ústavný   súd   zastáva   názor,   že   neuskutočnenímpojednávania na prejednanie odvolania krajský súd procesne pochybil, toto pochybenie všaknemalo v okolnostiach prípadu sťažovateľa vplyv na spravodlivosť procesu ako celku ani najeho výsledok, a teda nebolo v rozpore s požiadavkami čl. 46 ods. 1 a čl. 48 ods. 2 ústavy.Z uvedeného dôvodu preto nemožno považovať napadnuté uznesenie najvyššieho súdu anipostup, ktorý predchádzal jeho vydaniu, za také, ktoré porušujú základné práva sťažovateľapodľa čl. 46 ods. 1 a čl. 48 ods. 2 ústavy. Ústavný súd preto pri predbežnom prerokovaní ajtúto časť sťažnosti sťažovateľa odmietol podľa § 25 ods. 2 zákona o ústavnom súde akozjavne neopodstatnenú.

Z dôvodu zjavnej neopodstatnenosti ústavný súd odmietol v zmysle § 25 ods. 2zákona   o   ústavnom   súde   aj   tú   časť   sťažnosti,   ktorou   sťažovateľ   namietal   porušeniezákladného práva na ochranu proti svojvoľnému prepúšťaniu zo zamestnania podľa čl. 36písm. b) ústavy postupom a uznesením najvyššieho súdu, pretože o prípadnom porušenítohto   základného   práva   by   bolo   možné   uvažovať   zásadne   len   vtedy,   ak   by   zo   stranyvšeobecného (najvyššieho) súdu primárne došlo k porušeniu niektorého zo základných práv,resp. ústavnoprávnych princípov vyjadrených v čl. 46 až čl. 50 ústavy, resp. v spojení s ichporušením (obdobne IV. ÚS 326/07, III. ÚS 113/09, IV. ÚS 352/09), čo sa v danom prípadepodľa názoru   ústavného súdu nestalo. Obdobne aj čl. 152 ods. 4 ústavy má charaktergenerálneho   interpretačného   princípu   vždy   uplatňovaného   ústavným   súdom   vo   svojejrozhodovacej činnosti (m. m. IV. ÚS 383/08, III. ÚS 66/2012).

Vzhľadom na odmietnutie sťažnosti ústavný súd už nepovažoval za potrebné osobitnesa zaoberať ani otázkou porušenia čl. 12 ods. 1, 2 a 4 ústavy, keďže tieto ustanovenia súspravidla vždy porušené iba vtedy, ak je porušené niektoré základné právo alebo sloboda.Ide iba o sprievodný účinok porušenia základného práva alebo slobody (obdobne napr. IV.ÚS 66/03), čo však nie je prípad sťažovateľa.

Keďže   sťažnosť   bola   ako   celok   odmietnutá,   ústavný   súd   už   o   ďalších   návrhochsťažovateľa v nej uplatnených nerozhodoval.

P o u č e n i e :   Proti tomuto rozhodnutiu nemožno podať opravný prostriedok.

V Košiciach 5. augusta 2015