SLOVENSKÁ REPUBLIKA
U Z N E S E N I E
Ústavného súdu Slovenskej republiky
II. ÚS 470/2015-12
Ústavný súd Slovenskej republiky na neverejnom zasadnutí 5. augusta 2015 v senátezloženom z predsedu Sergeja Kohuta (sudca spravodajca) a zo sudcov Lajosa Mészárosaa Ladislava Orosza predbežne prerokoval sťažnosť ⬛⬛⬛⬛, ⬛⬛⬛⬛, zastúpeného advokátkou JUDr. Michaelou Macalákovou,J. Milca 11, Žilina, vo veci namietaného porušenia základných práv podľa čl. 36 písm. b),čl. 46 ods. 1 a čl. 48 ods. 2 Ústavy Slovenskej republiky a porušenia čl. 12 ods. 1, 2 a 4a čl. 152 ods. 4 Ústavy Slovenskej republiky postupom a rozsudkom Okresného súduPezinok sp. zn. 8 C 238/2011 z 13. septembra 2012, postupom a rozsudkom Krajského súduv Bratislave sp. zn. 5 Co 651/2012 zo 17. septembra 2013 a postupom a uznesenímNajvyššieho súdu Slovenskej republiky sp. zn. 7 Cdo 83/2014 z 29. apríla 2014 a takto
r o z h o d o l :
Sťažnosť ⬛⬛⬛⬛ o d m i e t a.
O d ô v o d n e n i e :
I.
Ústavnému súdu Slovenskej republiky (ďalej len „ústavný súd“) bola 4. augusta 2014doručená sťažnosť ⬛⬛⬛⬛, ⬛⬛⬛⬛ (ďalej len „sťažovateľ“),ktorou namieta porušenie svojich základných práv podľa čl. 36 písm. b), čl. 46 ods. 1 a čl.48 ods. 2 Ústavy Slovenskej republiky (ďalej len „ústava“) a porušenie čl. 12 ods. 1, 2 a 4 ačl. 152 ods. 4 ústavy postupom a rozsudkom Okresného súdu Pezinok (ďalej len „okresnýsúd“) sp. zn. 8 C 238/2011 z 13. septembra 2012 (ďalej aj „rozsudok okresného súdu“),postupom a rozsudkom Krajského súdu v Bratislave (ďalej len „krajský súd“ alebo„odvolací súd“) sp. zn. 5 Co 651/2012 zo 17. septembra 2013 a postupom a uznesenímNajvyššieho súdu Slovenskej republiky (ďalej len „najvyšší súd“ alebo „dovolací súd“) sp.zn. 7 Cdo 83/2014 z 29. apríla 2014.
Z obsahu sťažnosti vyplynulo, že „Sťažovateľ dňa 31.08.2010 uzatvoril so Základnou školou s mat. školou, Orešie č. 3, 902 03 Pezinok... (ďalej už iba ako žalovaný) Pracovnú zmluvu č. 52/2010. Žalovaný prijal sťažovateľa do pracovného pomeru na dobu určitú od 02.09.2010 do 30.06.2010 (správne má byť do 30.06.2011, pozn.) so skúšobnou dobou 3 mesiace na vykonávanie práce učiteľ ZŠ.
... Sťažovateľ u žalovaného vyučoval matematiku, hudobnú výchovu a anglický jazyk. K vyučovaniu predmetov matematika a hudobná výchova bol kvalifikovaný na základe Diplomu Žilinskej univerzity B *000012, 21/FPV zo dňa 19.06.2003. Kvalifikáciu na výučbu anglického jazyka v spornom čase sťažovateľ mal s odkazom na vyhlášku č. 437/2009 Z.z., ktorou sa ustanovovali kvalifikačné požiadavky jednotlivých kategórií pedagogických zamestnancov a odborných zamestnancov.
... Žalovaný ukončil so sťažovateľom pracovný pomer v skúšobnej dobe ku dňu 31.10.2010 bez uvedenia dôvodu. Neskôr ako dôvod ukončenia pracovného pomeru so sťažovateľom uvádzal, že sťažovateľ nie je kvalifikovaný na výučbu anglického jazyka a ako učiteľku angličtiny prijal p. ⬛⬛⬛⬛, ktorá nemala vysokoškolské vzdelanie, ale iba certifikát z Cambridskej univerzity z anglického jazyka.
... Sťažovateľ s ukončením pracovného pomeru nesúhlasil, z ktorého dôvodu skončenie pracovného pomeru odmietol osobne podpísať a prevziať...
Skončenie pracovného pomeru formou výpovede bolo následne sťažovateľovi oznámené poštou odoslanou 28.10.2010 a doručenou dňa 02.11.2013.
Nakoľko sťažovateľ považoval správanie a právne úkony žalovaného za protiprávne..., podal dňa 12.08.2011 žalobu, ktorou sa domáhal, aby mu súd priznal nemajetkovú ujmu za porušenie antidiskriminačného zákona v celkovej výške 11.016,- Eur. V priebehu konania sťažovateľ zmenil žalobný návrh, pričom súd pripustil zmenu návrhu... Po vykonanom dokazovaní vydal Okresný súd Pezinok, Rozsudok sp. zn. 8C/238/2011-213 zo dňa 13.09.2012, ktorým súd návrh sťažovateľa zamietol.... Sťažovateľ voči Rozsudok sp. zn. 8C/238/2011-213 zo dňa 13.09.2012 podal ako oprávnená osoba v zákonom stanovenej lehote dňa 26.04.2012 odvolanie....
Odvolací súd, Krajský súd v Bratislave vydal Rozsudok sp. zn. 5Co/651/2012-230 zo dňa 17.09.2013, ktorým len bez nariadenia pojednávania potvrdil Rozsudok Okresného súdu v Pezinku sp. zn. 8C/238/2011-213 zo dňa 13.09.2012....
Sťažovateľ voči Rozsudku Krajského súdu Bratislava sp. zn. 5Co/651/2012-230 zo dňa 17.09.2013 podal dovolanie z dôvodu podľa § 236 ods. 1 O.s.p., ktoré však Najvyšší súd Slovenskej republiky Uznesením sp. zn. 7Cdo/83/2014 zo dňa 29.04.2014 odmietol.“.
Podľa sťažovateľa „žalovaný ukončil pracovný pomer k 31.10.2010 so sťažovateľom ako kvalifikovaným učiteľom matematiky, hudobnej výchovy a anglického jazyka a na miesto učiteľky prijal nekvalifikovanú pracovnú silu… p. ⬛⬛⬛⬛.
… Žalovaný sa tak dopustil voči sťažovateľovi porušenia § 13 ods. 1 Zákonníka práce a súčasne tak § 2 ods. 1, 2, 3 § 6 ods. 1 a 2 a § 14 zákona č. 365/2004 Z. z. antidiskriminačného zákona, čím sa zároveň dopustil porušenia čl. 12 ods. 1 a čl. 36 písm. b) Ústavy Slovenskej republiky z nasledovných dôvodov:
- v zmysle prílohy č. 1 vyhlášky MS SR č. 437/2009 Z. z. sťažovateľ mal kvalifikačné predpoklady na vyučovanie predmetov hudobná výchova a anglický jazyk,
- v zmysle § 9 vyhlášky MŠ SR č. 42/1996 Z. z. a tiež časti V. bod 18 písm. d) prílohy č. 1 vyhlášky MŠ SR č. 437/2009 Z. z. sťažovateľ spĺňal kvalifikačné predpoklady na vyučovanie anglického jazyka, keďže študoval anglický jazyk formou rozširujúceho štúdia na Filozofickej fakulte, Katolíckej univerzity v Ružomberku…
- v zmysle § 6 ods. 1, 2, § 7 a § 8 zákona č. 317/2009 Z. z. o pedagogických zamestnancoch a odborných zamestnancoch a o zmene a doplnení niektorých zákonov spĺňal sťažovateľ trvalo aj kvalifikačné predpoklady.“.
V odôvodnení sťažnosti sťažovateľ vo vzťahu k namietanému postupu a rozhodnutiuokresného súdu okrem iného uviedol:
„Sťažovateľ vidí prejav arbitrárnosti predovšetkým v skutočnosti, že prvostupňový súd sa napriek jeho opakovaným prednesom, kedy realizoval vlastný vplyv na priebeh konania ako jeho účastník, nevysporiadal... s jeho majoritným tvrdením, ktoré malo podstatný vplyv na právne posúdenie skutkového stavu a osvedčenie záveru o tom, či ukončenie pracovnoprávneho vzťahu žalovaným výpoveďou bez udania dôvodu a následne prijatie nekvalifikovanej učiteľskej pracovnej sily na výuku anglického jazyka, nie je porušením zákonných ustanovení..., ktoré porušenie mohlo mať za následok diskrimináciu sťažovateľa...
Žalovaný je povinný zamestnávať v zmysle zákona č. 317/2009 Z. z. o pedagogických zamestnancoch a odborných zamestnancoch len kvalifikované pracovné sily..., ktorými skutočnosťami sa ani prvostupňový súd nezaoberal. Analýza predmetných skutočností je rozhodujúca pri kvalifikácii úvah o existencii/neexistencii diskriminácie v pracovnoprávnych vzťahoch... Prvostupňový súd spomenutú kvalifikáciu v tomto prípade nevykonal a zaoberal sa len citovaním ustanovení a konštatovaniami v mimoriadne všeobecnej úrovni, ktorá nemôže byť akceptovaná s odkazom na individuálny charakter dotknutého sporu. Uvedeným spôsobom sa v postupe a rozhodovacej činnosti prvostupňového zhmotnilo porušenie ustanovenia čl. 46 ods. 1, čl. 48 ods. 2 a v končenom dôsledku tiež čl. 152 ods. 4 Ústavy Slovenskej republiky.
... prvostupňový súd v odôvodnení rozsudku ďalej konštatuje, že sťažovateľ v čase trvania pracovného pomeru ešte len študoval predmet anglický jazyk, a preto v rámci trvalého pracovného pomeru túto výuku nemal ani poskytovať... Sťažovateľ uvedené tvrdenie považuje za nesprávne skutkové zistenie, ktoré bolo následne nesprávne právne posúdené. Sťažovateľ v čase trvania pracovného pomeru mal vysokoškolské vzdelanie druhého stupňa učiteľstvo: matematika a hudobná výchova a prebiehalo u navrhovateľa rozširujúce štúdium učiteľstva angličtiny na vysokej škole, čo znamená v zmysle vyhlášky MS SR č. 437/2009, časť. V., bod 18. písm. d), že bol sťažovateľ kvalifikovaný učiteľ angličtiny pre 2. stupeň základných škôl ako potvrdilo i Ministerstvo školstva SR... Kvalifikácia sťažovateľa, tak jednoznačne bola v spornom čase daná.
... Ústredným argumentačným záverom prvostupňového súdu sa stalo tvrdenie, že pracovný pomer sťažovateľa u žalovaného bol ukončený formou výpovede zo strany žalovaného bez udania dôvodu a z tohto titulu, teda ani nemohlo dôjsť týmto úkonom žalovaného k diskriminácii, pretože aj akékoľvek iné skončenie pracovného pomeru výpoveďou v skúšobnej dobe zo strany zamestnávateľa by predstavovalo diskrimináciu... Sťažovateľ sa domnieva, že deklarovaným záverom tak súd judikoval záver o tom, že žiadny zamestnanec sa z dôvodu diskriminácie, pre prípad skončenia pracovného pomeru výpoveďou v skúšobnej dobe, nemôže domáhať spravodlivosti na nestrannom a nezávislom súde, ale musí predmetné bez ďalšieho strpieť.
... Prvostupňový súd uskutočnil na základe vykonaného dokazovania mylný skutkový záver o tom, že sťažovateľ bol zamestnancom žalovaného ako učiteľ matematiky a hudobnej výchovy, keď nevzal na zreteľ Pracovnú zmluvu č. 52/2010 uzatvorenú medzi sťažovateľom a žalovaným, ktorá nešpecifikuje zameranie výučby sťažovateľa ani popis vykonávanej práce, pričom na predmetné sa dá usudzovať len s ohľadom na diplom získaný sťažovateľom v dotknutom odbore. V dôsledku uvedeného máme za to, že sťažovateľ bol u žalovaného zamestnaný ako učiteľ matematiky, hudobnej výchovy a anglického jazyka, keďže sa tak na pojednávaní dňa 13.09.2012 vyjadril sám žalovaný. Prvostupňový súd na tento podstatný rozpor nereflektoval ani ho v procese dokazovania neodstraňoval...“
Podľa sťažovateľa k porušeniu označených práv v odvolacom konaní malo dôjsť tým, že „Odvolací súd nesprávne rozhodoval vo veci, keď rozhodoval bez nariadenia pojednávania, keďže dôvody pre nariadenie pojednávania tu v zmysle § 214 ods. 1, písm. c, d O.s.p. existovali a to s poukazom na skutočnosť, že vzhľadom na povahu a charakter merita veci išlo o dôležitý verejný, resp. spoločenský záujem, ktorý v tomto prípade predstavuje ochrana pred zneužívaním zákazu diskriminácie zamestnávateľmi... a súčasne išlo o tvrdené porušenie zásady rovnakého zaobchádzania formou diskriminácie v pracovnoprávnom vzťahu, resp. aj pri ukončení pracovnoprávneho vzťahu.
... Označeným konaním odvolací súd zmaril možnosť sťažovateľovi ako žalobcovi vykonávať vlastný vplyv na priebeh a výsledok konania, za ktorým účelom zákon priznáva sťažovateľovi, vtedy v postavení žalobcu, široké spektrum procesných práv a to aj v prípade odvolacieho konania.
... odvolací súd, ktorý sa rozhodol upustiť od nariadenia pojednávania mal existenciu týchto dôvodov vyslovene preukázať a nie obmedziť sa na konštatovanie, že prejednáva vec bez nariadenia pojednávania v zmysle § 214 ods. 2 O.s.p. bez podrobnejšieho odôvodnenia, prečo od pojednávania upustil....
Skutočnosť, že odvolací súd nenariadil vo veci pojednávanie sa odráža do porušenia ústavného práva podľa čl. 48 ods. 2 v podobe zmarenia práva na verejné prerokovanie veci za súčasného zmarenia práva vyjadriť sa ku všetkým vykonávaným dôkazom a práva na prerokovanie veci v prítomnosti účastníka konania…
Odvolací súd arbitrárne rozhodol o odvolaní sťažovateľa, keď sa v Rozsudku… oprel výlučne o zistenia a právne závery prvostupňového súdu a vlastné úvahy, smerujúce k stotožneniu sa so skutkovými a právnymi závermi prvostupňového súdu riadne neodôvodnil. Rozhodnutie odvolacieho súdu je tak nepresvedčivé a popiera základné princípy spravodlivého procesu.
… Arbitrárnosť rozhodnutia vidí sťažovateľ v tom, že neboli naplnené atribúty v zmysle § 219 ods. 1 a ods. 2 O.s.p…, keď odvolací súd po absolútnom stotožnení sa so skutkovými a právnymi závermi prvostupňového súdu v záujme právnej istoty a spravodlivosti nedoplnil na zdôraznenie správnosti takéhoto rozhodnutia žiadne ďalšie dôvody.“.
Vo vzťahu k namietanému postupu a rozhodnutiu dovolacieho súdu sťažovateľ najmäuviedol:
„NSSR Dovolanie navrhovateľa... odmietol, pretože dovolanie považoval podľa § 238 ods. 1 ods. 2 a ods. 3 O.s.p. za neprípustné, napriek skutočnosti, že dovolateľ sa opieral o zákonné znenie ustanovenia § 237f O.s.p., keďže v konaní pred Krajským súdom Bratislava mu bolo odňaté jeho právo konať pred súdom ako účastníkovi konania a vykonávať práva účastníka konania, keď odvolací súd rozhodol vo veci bez nariadenia pojednávania..., hoci v tomto prípade existovali dôvody na nariadenie pojednávania podľa § 214 ods. 1, písm. c, d O.s.p...
Rovnako podmienka prípustnosti dovolania podľa § 237f O.s.p. bola daná tým, že účastníkovi konania sa hoc len v dovolacom konaní odňala možnosť konať pred súdom až do takej miery, že sťažovateľ nemohol uplatniť svoj vplyv na priebeh a výsledok dovolacieho konania, keď sa nemohol vyjadrovať k všetkým skutočnostiam a dôkazom, keď nemohol predkladať nové dôkazy. Predovšetkým mu bola odňatá možnosť uplatniť svoj vplyv na priebeh konania možnosťou podať dovolanie...
Dovolací súd sa stotožnil so závermi odvolacieho súdu, čo sa týka notoricky známych skutočností o diskriminácii (Uznesenie NSSR sp. 7Cdo/83/2014, ods. 3, str. 5), ale opomenul vysvetliť, z ktorého dôvodu uprednostnenie zamestnávania nekvalifikovaného učiteľa s certifikátom bez vysokoškolského vzdelania II. st. pred sťažovateľom ako kvalifikovaným učiteľom v zmysle zákona, nie je možné považovať za diskrimináciu. Rovnako sa nevysporiadal so špecifickým charakterom diskriminácie v oblasti pracovnoprávnych vzťahov.
... dovolací súd sa nesprávne stotožnil aj s ďalším záverom odvolacieho súdu..., keď deklaruje, že nebolo nevyhnutné sa vysporadúvať s otázkou kvalifikácie/nekvalifikácie a tým potenciálneho porušenia čl. 36 ods. 1 Ústavy Slovenskej republiky....
Sťažovateľ sa tiež domnieva, že NSSR pochybil, keď dovolanie odmietol z dôvodu, že je neprípustné nakoľko tu dôvod prípustnosti, tak ako vyššie preukázal v zmysle § 237f O.s.p. jestvoval.“
Sťažovateľ v sťažnosti žiada aj „náhradu nemajetkovej ujmy v celkovej výške 10.000,- Eur“ z dôvodu, že „v dôsledku existujúceho judikovaného stavu, ktorý je toho času považovaný za zákonný utrpel ujmu..., ktorá spočíva v pocitoch neistoty, krivdy a poníženia, ako aj v strate pocitu spoločenského uplatnenia, vlastnej hodnoty, spoločenskej prestíže a ľudskej dôstojnosti, v neposlednom rade v zhoršení jeho psychického a zdravotného stavu“.
Na základe uvedeného sťažovateľ navrhol, aby ústavný súd prijal sťažnosť na ďalšiekonanie a nálezom takto rozhodol:
„1. Základné právo sťažovateľa na slobodu a rovnosť v dôstojnosti a právach zaručené v čl. 12 ods. 1, 2 a 4 Ústavy Slovenskej republiky, právo na ochranu pred svojvoľným prepúšťaním a diskrimináciou zaručené v čl. 36 písm. b) Ústavy Slovenskej republiky, právo na súdnu ochranu a právo na spravodlivé súdne konanie zaručené v čl. 46 ods. 1 Ústavy Slovenskej republiky a právo na prerokovanie veci v prítomností účastníka konania, právo na verejné prerokovanie veci a právo vyjadriť sa k všetkým vykonávaným dôkazom zaručené v čl. 48 ods. 2 Ústavy Slovenskej republiky, čl. 152 ods. 4 Ústavy Slovenskej republiky postupom a rozsudkom Okresného súdu Pezinok sp. zn. 8C/238/2011- 2123 zo dňa 13.09.2012, postupom a rozsudkom Krajského súdu Bratislava sp. zn. 5Co/651/2012 zo dňa 17.09.2013 ako aj postupom a Uznesením NSSR sp. zn. 7Cdo 83/2014 zo dňa 29.04.2014 porušené boli.
2. Uznesenie Najvyššieho súdu Slovenskej republiky sp. zn. 7Cdo/83/2014 zo dňa 29.04.2014 sa zrušuje a vec sa mu vracia na ďalšia konanie.
3. Ústavný súd Slovenskej republiky priznáva finančné zadosťučinenie vo výške 10.000,- Eur, ktoré sú mu povinné NS SR, Krajský súd Bratislava a Okresný súd Pezinok sťažovateľovi vyplatiť spoločne a nerozdielne do dvoch mesiacov od právoplatnosti rozhodnutia Ústavného súdu Slovenskej republiky.
4. Najvyšší súd Slovenskej republiky je povinný uhradiť sťažovateľovi trovy konania..., a to do 30 dní od doručenia tohto nálezu na účet jeho právneho zástupcu.“
Z rozsudku okresného súdu sp. zn. 8 C 238/2011 z 13. septembra 2012 vyplýva, že ním okresný súd ako nedôvodný zamietol návrh sťažovateľa, ktorým sa domáhal náhrady nemajetkovej ujmy v sume 5 016 € z dôvodu porušenia zákona č. 365/2004 Z. z. o rovnakom zaobchádzaní v niektorých oblastiach a o ochrane pred diskrimináciou a o zmene a doplnení niektorých zákonov (antidiskriminačný zákon) v znení neskorších predpisov. Okresný súd dospel k záveru o nepreukázaní porušenia ani jedného z príslušných ustanovení Zákonníka práce či antidiskriminačného zákona zo strany odporcu. Svoj právny záver odôvodnil tým, že «... samotné tvrdenie navrhovateľa o tom, že odporca prijal do pracovného učiteľku angličtiny s certifikátom bez vysokoškolského vzdelania II stupňa a de facto ju uprednostnil pred ním ako kvalifikovaným učiteľom nie je možné považovať za diskrimináciu. V danom prípade súd poukazuje na vyjadrenie odporcu, ktorý uviedol, že navrhovateľa prijali do pracovného pomeru ako učiteľa matematiky a hudobnej výchovy, teda nie ako učiteľa angličtiny. Pričom ako s učiteľom matematiky a hudobnej výchovy s ním aj ukončili pracovný pomer v skúšobnej dobe. Z uvedeného je teda zrejmé, že pri prijímaní do pracovného pomeru u navrhovateľa zohrali úlohu iné predpoklady ako pri prijatí do zamestnania u učiteľky angličtiny. Súd... taktiež poukazuje na skutočnosť, že navrhovateľ v čase trvania pracovného pomeru, ešte len študoval študijný predmet „anglický jazyk“, a preto v rámci trvalého pracovného pomeru túto výuku nemal ani poskytovať.
Je pravdou, že zo strany odporcu došlo k ukončeniu pracovného pomeru s navrhovateľom v skúšobnej dobe. Či došlo k platnému, alebo neplatnému skončeniu pracovného pomeru v skúšobnej dobe bude súd riešiť v konaní vedenom na tunajšom súde pod sp. zn. 8C 336/2010. Súd však v danom prípade musí skonštatovať, že v prípade akéhokoľvek výsledku v spore vedenom na tunajšom súde pod sp. zn. 8C 336/2010 nie je možné bez ďalšieho konštatovať diskrimináciu, ktorá má spočívať v tom, že zo strany zamestnávateľa došlo k ukončeniu pracovného pomeru v skúšobnej dobe. Zaujatie opačného stanoviska by v podstate znamenalo, že každé jedno skončenie pracovného pomeru v skúšobnej dobe, či už platné alebo neplatné, v podstate znamená zavedenie diskriminácie a umožnenie nárokov z toho plynúcich.
Podľa názoru súdu základné kritérium pre diskrimináciu je, že dôjde k takému konaniu, keď sa v tej istej situácii zaobchádza s jedným človekom inak než s iným človekom na základe jeho odlišnosti napr. rasového alebo etnického pôvodu, vierovyznania, veku, rodu, pohlavia alebo sexuálnej orientácie...
V danom prípade súd nemal za to, že by boli naplnené podmienky pre diskrimináciu navrhovateľa, pričom samotná skutočnosť, že došlo k prijatiu učiteľky angličtiny, ktorá nemala vysokoškolské vzdelanie II stupňa, a navrhovateľovi nebolo zo strany odporcu umožnené u odporcu vyučovať anglický jazyk a súčasne s ním bol ukončený pracovný pomer v skúšobnej dobe, nezakladá bez ďalšieho diskrimináciu. Súd má za to, že uvedený postup je v kompetencii riaditeľa školy, ktorý zvolil pre danú situáciu uvedené riešenie. Na základe uvedeného súd nezistil, že by došlo v čase pracovného pomeru medzi navrhovateľom a odporcom k diskriminácii, a preto súd ďalšie predpoklady vo vzťahu k nároku na náhradu nemajetkovej ujmy ani neskúmal, a žalobný návrh ako celok zamietol.».
⬛⬛⬛⬛II.
Podľa čl. 127 ods. 1 ústavy ústavný súd rozhoduje o sťažnostiach fyzických osôbalebo právnických osôb, ak namietajú porušenie svojich základných práv alebo slobôd,alebo ľudských práv a základných slobôd vyplývajúcich z medzinárodnej zmluvy, ktorúSlovenská republika ratifikovala a bola vyhlásená spôsobom ustanoveným zákonom,ak o ochrane týchto práv a slobôd nerozhoduje iný súd.
Ústavný súd podľa § 25 ods. 1 zákona Národnej rady Slovenskej republikyč. 38/1993 Z. z. o organizácii Ústavného súdu Slovenskej republiky, o konaní pred níma o postavení jeho sudcov v znení neskorších predpisov (ďalej len „zákon o ústavnomsúde“) každý návrh predbežne prerokuje na neverejnom zasadnutí bez prítomnostinavrhovateľa, ak tento zákon neustanovuje inak. Pri predbežnom prerokovaní každéhonávrhu ústavný súd skúma, či dôvody uvedené v § 25 ods. 2 zákona o ústavnom súdenebránia jeho prijatiu na ďalšie konanie. Podľa tohto ustanovenia návrhy vo veciach,na prerokovanie ktorých nemá ústavný súd právomoc, návrhy, ktoré nemajú zákonompredpísané náležitosti, neprípustné návrhy alebo návrhy podané niekým zjavneneoprávneným, ako aj návrhy podané oneskorene môže ústavný súd na predbežnomprerokovaní odmietnuť uznesením bez ústneho pojednávania. Ústavný súd môže odmietnuťaj návrh, ktorý je zjavne neopodstatnený.
Predmetom sťažnosti je sťažovateľom namietané porušenie základných práv podľa čl.36 písm. b), čl. 46 ods. 1 a čl. 48 ods. 2 ústavy a porušenie čl. 12 ods. 1, 2 a 4 a čl. 152 ods.4 ústavy postupom a rozsudkom okresného súdu sp. zn. 8 C 238/2011 z 13. septembra 2012,postupom a rozsudkom krajského súdu sp. zn. 5 Co 651/2012 zo 17. septembra 2013 apostupom a uznesením najvyššieho súdu sp. zn. 7 Cdo 83/2014 z 29. apríla 2014.
Podľa čl. 36 písm. b) ústavy zamestnanci majú právo na spravodlivé a uspokojujúcepracovné podmienky. Zákon im zabezpečuje najmä ochranu proti svojvoľnému prepúšťaniuzo zamestnania a diskriminácii v zamestnaní.
Podľa čl. 46 ods. 1 ústavy každý sa môže domáhať zákonom ustanoveným postupomsvojho práva na nezávislom a nestrannom súde a v prípadoch ustanovených zákonomna inom orgáne Slovenskej republiky.
Podľa čl. 48 ods. 2 ústavy každý má právo, aby sa jeho vec verejne prerokovala bezzbytočných prieťahov a v jeho prítomnosti a aby sa mohol vyjadriť ku všetkýmvykonávaným dôkazom.
Podľa čl. 12 ods. 1 ústavy ľudia sú slobodní a rovní v dôstojnosti a právach. Základnépráva a slobody sú neodňateľné, nescudziteľné, nepremlčateľné a nezrušiteľné.
Podľa čl. 12 ods. 2 ústavy základné práva a slobody sa zaručujú na území Slovenskejrepubliky všetkým bez ohľadu na pohlavie, rasu, farbu pleti, jazyk, vieru a náboženstvo,politické či iné zmýšľanie, národný alebo sociálny pôvod, príslušnosť k národnosti aleboetnickej skupine, majetok, rod alebo iné postavenie. Nikoho nemožno z týchto dôvodovpoškodzovať, zvýhodňovať alebo znevýhodňovať.
Podľa čl. 12 ods. 4 ústavy nikomu nesmie byť spôsobená ujma na právach pre to, žeuplatňuje svoje základné práva a slobody.
Podľa čl. 152 ods. 4 ústavy výklad a uplatňovanie ústavných zákonov, zákonova ostatných všeobecne záväzných právnych predpisov musí byť v súlade s touto ústavou.
II.1 K namietanému porušeniu označených práv postupom a rozsudkom okresného súdu sp. zn. 8 C 238/2011 z 13. septembra 2012
Ústava nezakotvuje ústavný súd ako jediný a výlučný orgán ochrany základných práva slobôd fyzických osôb a právnických osôb. V zmysle princípu subsidiarity formulovanéhov čl. 127 ods. 1 ústavy (ak o ochrane týchto práv a slobôd nerozhoduje iný súd) preto nemalústavný súd právomoc preskúmavať namietaný rozsudok okresného súdu a postup, ktorýpredchádzal jeho vydaniu, keďže právomoc rozhodnúť o ochrane práv sťažovateľa, ktoréním údajne mali byť porušené, mal v rámci riadneho inštančného postupu a prostredníctvomodvolania krajský súd, pričom podanie odvolania sťažovateľ aj využil, hoci s nie priaznivýmvýsledkom.
Sťažnosť bola preto v tejto časti odmietnutá pre nedostatok právomoci ústavnéhosúdu na jej prerokovanie a rozhodnutie podľa § 25 ods. 2 zákona o ústavnom súde(I. ÚS 103/02, III. ÚS 70/02).
II.2 K namietanému porušeniu označených práv postupom a rozsudkom krajského súdu sp. zn. 5 Co 651/2012 zo 17. septembra 2013 a postupom a uznesením najvyššieho súdu sp. zn. 7 Cdo 83/2014 z 29. apríla 2014
O zjavnej neopodstatnenosti návrhu možno hovoriť vtedy, keď namietanýmpostupom orgánu štátu nemohlo vôbec dôjsť k porušeniu toho základného práva aleboslobody, ktoré označil navrhovateľ, a to buď pre nedostatok vzájomnej príčinnej súvislostimedzi označeným postupom orgánu štátu a základným právom alebo slobodou, porušeniektorých sa namietalo, prípadne z iných dôvodov. Za zjavne neopodstatnený návrh pretomožno považovať ten, pri predbežnom prerokovaní ktorého ústavný súd nezistil žiadnumožnosť porušenia označeného základného práva alebo slobody, reálnosť ktorej by moholposúdiť po jeho prijatí na ďalšie konanie (I. ÚS 66/98, I. ÚS 110/02, I. ÚS 88/07). K inýmdôvodom, ktoré môžu zakladať záver o zjavnej neopodstatnenosti sťažnosti, nesporne patríaj ústavnoprávny rozmer, resp. ústavnoprávna intenzita namietaných pochybení,resp. nedostatkov v činnosti alebo rozhodovaní príslušného orgánu verejnej moci,posudzovaná v kontexte s konkrétnymi okolnosťami prípadu (IV. ÚS 362/09, m. m.IV. ÚS 62/08).
Podľa názoru sťažovateľa krajský súd rozhodol arbitrárne, keď po stotožnení saso skutkovými a právnymi závermi prvostupňového súdu nedoplnil na zdôraznenie ich správnosti ďalšie dôvody. V dôsledku toho napadnuté rozhodnutie nespĺňa atribúty § 219 ods. 2 Občianskeho súdneho poriadku (ďalej len „OSP“) a je nepresvedčivé. Sťažovateľ tiežnamieta procesné pochybenie krajského súdu, ktorý o jeho odvolaní rozhodol bez nariadeniapojednávania, v dôsledku čoho mu bola odňatá možnosť konať pred súdom. Podľasťažovateľa pochybil aj najvyšší súd, keď jeho dovolanie ako neprípustné odmietol napriektomu, že preukázal, že v odvolacom konaní mu bola odňatá možnosť konať pred odvolacímsúdom tým, že odvolací súd rozhodol bez nariadenia pojednávania. V dôsledku odmietnutiadovolania najvyšší súd odňal sťažovateľovi možnosť konať pred dovolacím súdom.
II.2.1 K namietanému porušeniu označených práv postupom a rozsudkom krajského súdu sp. zn. 5 Co 651/2012 zo 17. septembra 2013
Ústavný súd, majúc na zreteli účel základného práva na súdnu ochranu zaručenéhočl. 46 a nasl. ústavy, už vo svojich predchádzajúcich rozhodnutiach konštatoval, žev prípade procesného rozhodnutia najvyššieho súdu o dovolaní (t. j. pri jeho odmietnutí) jelehota sťažovateľa na podanie sťažnosti ústavnému súdu považovaná za zachovanú ajvo vzťahu k predchádzajúcemu právoplatnému rozhodnutiu odvolacieho súdu (porovnaj tiežrozsudok Európskeho súdu pre ľudské práva z 12. 11. 2002 vo veci Zvolský a Zvolskáverzus Česká republika, sťažnosť č. 46129/99, body 51, 53 a 54), a preto v rámcipredbežného prerokovania sťažnosti sťažovateľa posudzoval aj opodstatnenosť jej časti,ktorá smeruje proti napadnutému rozsudku krajského súdu a postupu, ktorý predchádzaljeho vydaniu.
Predmetom prieskumu zo strany ústavného súdu bola vo vzťahu k tejto časti sťažnostinámietka sťažovateľa o nesprávnych skutkových a právnych záveroch, na ktorých jezaložený napadnutý rozsudok krajského súdu. Namietané odňatie možnosti konaťpred odvolacím súdom, ktoré je obsahom sťažovateľom označeného základného práva podľačl. 48 ods. 2 ústavy a zároveň dovolacím dôvodom v zmysle § 237 písm. f) OSP, moholsťažovateľ uplatniť v dovolacom konaní, ktoré sám inicioval. Ústavný súd, vychádzajúcz princípu subsidiarity svojej právomoci, sa preto uvedenou námietkou nezaoberal (napr.I. ÚS 85/97, I. ÚS 89/97).
Ústavný súd, poukazujúc na svoju stabilizovanú judikatúru, zdôrazňuje, ževo veciach patriacich do právomoci všeobecných súdov nie je alternatívnou animimoriadnou opravnou inštitúciou (m. m. II. ÚS 1/95, II. ÚS 21/96). Preto nie je zásadneoprávnený preskúmavať a posudzovať právne názory všeobecného súdu, ktoré ho privýklade a uplatňovaní zákonov viedli k rozhodnutiu vo veci samej, ani preskúmavať,či v konaní pred všeobecným súdom bol náležite zistený skutkový stav a aké skutkovéa právne závery zo skutkového stavu všeobecný súd vyvodil. Úloha ústavného súdu saobmedzuje na kontrolu zlučiteľnosti účinkov takejto interpretácie a aplikácie s ústavou,prípadne medzinárodnými zmluvami o ľudských právach a základných slobodách. Do sférypôsobnosti všeobecných súdov môže ústavný súd zasiahnuť len vtedy, ak by ich konaniealebo rozhodovanie bolo zjavne nedôvodné alebo arbitrárne, a tak z ústavného hľadiskaneospravedlniteľné a neudržateľné, a zároveň by malo za následok porušenie niektoréhozákladného práva alebo slobody (m. m. I. ÚS 13/00, I. ÚS 139/02, III. ÚS 180/02 atď.).O svojvôli pri výklade alebo aplikácii právneho predpisu všeobecným súdom by bolomožné uvažovať vtedy, ak by sa jeho názor natoľko odchýlil od znenia príslušnýchustanovení, že by zásadne poprel ich účel a význam (napr. I. ÚS 115/02, I. ÚS 176/03).
Krajský súd v rozsudku sp. zn. 5 Co 651/2012 zo 17. septembra 2013 v rámciodvolacieho prieskumu dospel k záveru, že rozsudok okresného súdu je potrebné ako vecnesprávny potvrdiť. V celom rozsahu sa stotožnil s odôvodnením rozsudku okresného súdu,na ktoré podľa § 219 ods. 2 OSP odkázal, pričom uviedol:
„Diskriminácia je také konanie, keď sa v tej istej situácii zaobchádza s jedným, človekom (skupinou ľudí, organizáciou, krajinou, skupinou krajín) inak než s iným človekom (skupinou ľudí, organizáciou, krajinou, skupinou krajín) na základe jeho odlišnosti napr. rasového alebo etnického pôvodu, vierovyznania, veku, rodu, pohlavia alebo sexuálnej orientácie, pričom rozhodovanie o tom, či došlo alebo nedošlo ku diskriminácii, sa uskutočňuje na základe toho, či existuje príčinná súvislosť medzi znevýhodnením a použitím kritéria pre rozlišovanie.
Diskriminácia je v moderných demokratických spoločnostiach považovaná za neprípustnú a minimálne jej vyššie vymedzené formy sú v súčasnosti zakazované zákonmi a medzinárodnými zmluvami.
V uvedenom prípade prvostupňový súd postupujúc na základe dôkladne zisteného skutkového stavu a správnej aplikácie príslušných zákonných ustanovení rozhodol rozsudkom, ktorý v súlade s § 157 ods. 2 O.s.p. riadne odôvodnil, dôsledne sa vysporiadal so všetkými rozhodujúcimi skutočnosťami podstatnými pre skutkové i právne posúdenie veci a po vyhodnotení všetkých relevantných argumentov a námietok účastníkov súvisiacich s meritom predmetného konania prejednávanú vec i správne rozhodol.
Návrhom doručeným prvostupňovému súdu dňa 12.08.2011 a po niekoľkých jeho doplneniach a úpravách návrhu sa navrhovateľ domáhal priznania nemajetkovej ujmy za porušenie antidiskrimmačného zákona, pôvodne vo výške 11.016 € a po jeho späťvzatí vo výške 5,016 €. Návrh súd ako nedôvodný v súlade s nepreukázaním porušenia ani jedného z príslušných ustanovení Zákonníka práce, či zákona č. 365/2004 Z.z. o rovnakom zaobchádzaní v niektorých oblastiach a o ochrane pred diskrimináciou a o zmene a doplnení niektorých zákonov (antidiskriminačný zákon) zo strany odporcu zamietol. Podporne odvolací súd aj z ďalšieho rozhodnutia Okresného súdu Pezinok, týkajúceho sa rovnakých účastníkov, zistil, že súd zamietol návrh navrhovateľa na určenie neplatnosti rozviazania pracovného pomeru (z ktorého navrhovateľ vychádza aj v tomto konaní) a rozsudok nadobudol právoplatnosť dňa 05.03.2013. Z uvedeného rozsudku je zrejmé, že pracovný pomer uzavretý účastníkmi na dobu určitú, počnúc dňom 02.09.2010 do 30.06.2011 bol uzavretý s dohodnutou skúšobnou dobou v trvaní troch mesiacov. Medzi pravidelné obsahové náležitosti pracovnej zmluvy patrí aj dohoda účastníkov o skúšobnej dobe, ktorá musí byť uskutočnená pod sankciou neplatnosti v písomnej forme a v pracovnej zmluve. Dĺžka skúšobnej doby je maximálne tri mesiace. Podľa ustanovenia § 72 Zákonníka práce môže zamestnávateľ i zamestnanec skončiť pracovný pomer aj v skúšobnej dobe, a to z akéhokoľvek dôvodu alebo bez uvedenia dôvodu....
Pracovný pomer je záväzkový právny vzťah, ktorý je na rozdiel od obchodnoprávnych vzťahov či občianskoprávnych vzťahov založený na princípe podriadenosti a nadriadenosti. Pracovný pomer ako záväzkový právny vzťah nie je založený na princípe rovnosti. Prvky rovnosti subjektov prevládajú len pri založení pracovného pomeru. V priebehu trvania pracovného pomeru prevládajú prvky podriadenosti zamestnanca voči svojmu zamestnávateľovi.
Bolo teda slobodným rozhodnutím odporcu skončiť pracovný pomer s navrhovateľom bez uvedenia dôvodu. Prijatie inej učiteľky na výuku angličtiny už z vyššie uvedených dôvodov nemôže v žiadnom prípade zakladať dôvod diskriminácie navrhovateľa dokonca i v tom prípade, ak by mal pracovnú zmluvu uzavretú ako učiteľ anglického jazyka. V jeho prípadne doplňujúce štúdium anglického jazyka na vysokej škole môže byť bonusom pri prijatí do iného zamestnania, ale nie naplnením kogentných ustanovení Zákonníka práce, či antidiskriminačného zákona, zakladajúceho prípadný nárok navrhovateľa na náhradu nemajetkovej ujmy.
Postupom prvostupňového súdu nedošlo k znemožneniu účastníkovi v realizácii procesných práv priznaných mu Občianskym súdnym poriadkom za účelom obhájenia a ochrany jeho práv a právom chránených záujmov. Nakoľko ale navrhovateľ absolútne nepreukázal opodstatnenosť svojich tvrdení, nemožno považovať odôvodnenie rozhodnutia prvostupňového súdu, nezodpovedajúce jeho predstavám a očakávaniam, za porušenie jeho práva na spravodlivý súdny proces.
Odvolací súd teda svojim potvrdzujúcim rozhodnutím odobril správnosť vyvodených skutkových i právnych záverov súdu prvého stupňa.“
V prvom rade sťažovateľ vytýka krajskému súdu, že sa v plnom rozsahu stotožnils prvostupňovým rozsudkom, ktorý on nepovažoval za správny. Odvolací súd tak urobil,opierajúc sa o ustanovenie § 219 ods. 2 OSP, podľa ktorého ak sa odvolací súd v celomrozsahu stotožňuje s odôvodnením napadnutého rozhodnutia, môže sa v odôvodneníobmedziť len na skonštatovanie správnosti dôvodov napadnutého rozhodnutia, prípadnedoplniť na zdôraznenie správnosti napadnutého rozhodnutia ďalšie dôvody.
Z formulácie ustanovenia § 219 ods. 2 OSP vyplýva, že nie je povinnosťouodvolacieho súdu uvádzať ďalšie, ešte neuvedené dôvody na zdôraznenie správnostiprvostupňového rozhodnutia (svedčí o tom slovné spojenie „prípadne doplniť“). Preto ak ajkrajský súd pri „zdôraznení správnosti“ uviedol opätovne dôvody, ktoré už boli obsiahnutév rozsudku okresného súdu, nemožno to považovať za porušenie ustanovenia § 219 ods. 2OSP, a už vôbec nie s prípadným dopadom na základné práva sťažovateľa.
Je teda evidentné, že krajský súd využil možnosť, ktorú mu poskytovalo príslušnézákonné ustanovenie procesného právneho predpisu, ktorým sa konanie riadilo. Ústavný súduž vo svojej judikatúre uviedol (napr. IV. ÚS 462/2012), že všeobecný súd nemôže porušiťzákladné právo na súdnu a inú právnu ochranu podľa čl. 46 ods. 1 ústavy, ak koná vo veciv súlade s procesnoprávnymi predpismi upravujúcimi postupy v príslušnom konaní.
Ústavný súd po oboznámení sa s obsahom odôvodnenia napadnutého rozsudkukrajského súdu (v spojení s dôvodmi rozsudku okresného súdu) konštatuje, že krajský súdobdobne ako súd prvého stupňa na základe vykonaného dokazovania dospel k záveru, že nieje možné bez ďalšieho považovať za diskrimináciu to, že došlo k prijatiu učiteľky angličtiny,ktorá nemala vysokoškolské vzdelanie druhého stupňa, pričom sťažovateľovi nebolo zostrany žalovaného umožnené vyučovať anglický jazyk, a súčasne došlo k ukončeniupracovného pomeru so sťažovateľom v skúšobnej dobe bez uvedenia dôvodu. Podľa názorukonajúcich súdov v posudzovanom prípade neboli splnené zákonné podmienky nadiskrimináciu, teda nedošlo k nerovnakému zaobchádzaniu v rovnakej situácii, pretože priprijímaní sťažovateľa do pracovného pomeru (ako učiteľa matematiky a hudobnej výchovy)zohrali úlohu iné predpoklady, ako pri prijímaní do pracovného pomeru učiteľky angličtiny.V konaní preto nebolo právne významné preukazovanie skutočnosti, či sťažovateľ bolkvalifikovaným učiteľom na výučbu angličtiny, čo sťažovateľ namietal v odvolaní.
Vychádzajúc z citovaného, ústavný súd na rozdiel od sťažovateľa nepovažujenapadnutý rozsudok krajského súdu za nepresvedčivý, keďže z neho vyplýva dostatokprávne relevantných argumentov odôvodňujúcich kľúčové právne závery odvolacieho súdu.Úlohou ústavného súdu pri rozhodovaní o sťažnostiach podľa čl. 127 ods. 1 ústavy nie jeposudzovanie právnej perfektnosti namietaných rozhodnutí všeobecného súdu z hľadiskaformálnych požiadaviek vyplývajúcich zo zákonov a iných všeobecne záväzných právnychpredpisov a z týchto aspektov jeho „vylepšovanie“ (IV. ÚS 325/08), ale posúdenie jehoústavnej akceptovateľnosti a udržateľnosti. Dôvody napadnutého rozsudku, ktoré viedliodvolací súd k rovnakému právnemu záveru, ku ktorému dospel aj súd prvého stupňa, pretonemôžu podľa názoru ústavného súdu viesť k záveru o ústavnej neakceptovateľnostinapadnutého rozsudku krajského súdu, ktorý by zároveň zakladal dôvod na vyslovenieporušenia čl. 46 ods. 1 ústavy.
Keďže napadnuté rozhodnutie krajského súdu nevykazuje znaky svojvôle a jedostatočne odôvodnené na základe jeho vlastných myšlienkových postupov a hodnotení,ústavný súd nie je oprávnený ani povinný tieto postupy a hodnotenia nahrádzať (podobne ajI. ÚS 21/98, III. ÚS 209/04) a v tejto situácii nemá dôvod zasiahnuť do právneho názorukrajského súdu.
Vzhľadom na uvedené skutočnosti ústavný súd dospel k záveru, že medzinapadnutým rozsudkom krajského súdu a postupom, ktorý predchádzal jeho vydaniu,a obsahom základného práva podľa čl. 46 ods. 1 ústavy neexistuje taká príčinná súvislosť, nazáklade ktorej by po prípadnom prijatí tejto časti sťažnosti na ďalšie konanie mohol reálnedospieť k záveru o ich porušení. Ústavný súd preto sťažnosť sťažovateľa v tejto časti pripredbežnom prerokovaní odmietol podľa § 25 ods. 2 zákona o ústavnom súde z dôvoduzjavnej neopodstatnenosti.
II.2.2 K namietanému porušeniu označených práv postupom a uznesením najvyššieho súdu sp. zn. 7 Cdo 83/2014 z 29. apríla 2014
Proti rozhodnutiu krajského súdu podal sťažovateľ dovolanie najvyššiemu súdu, ktorýho odmietol ako procesne neprípustné, keď nezistil dôvody jeho prípustnosti podľa § 237OSP ani podľa § 238 OSP. Sťažovateľ v sťažnosti tvrdil, že jeho dovolanie bolo prípustné,keďže v konaní pred odvolacím súdom mu bola odňatá možnosť konať pred súdom, keďodvolací súd rozhodol vo veci bez nariadenia pojednávania, hoci existovali dôvody nanariadenie pojednávania podľa § 214 ods. 1 písm. c) a d) OSP. V dôsledku toho boloporušené základné právo sťažovateľa na verejné prerokovanie veci, základné právo na prerokovanie veci v jeho prítomnosti, ako aj základné právo vyjadriť sa ku všetkým vykonávaným dôkazom garantované v čl. 48 ods. 2 ústavy.
Z obsahu dovolania sťažovateľa, ktoré bolo prílohou sťažnosti, ústavný súd zistil,že sťažovateľ námietku rozhodovania veci bez nariadenia odvolacieho pojednávaniav dovolacom konaní neuplatnil. Sťažovateľ v dovolaní uviedol dovolací dôvod podľa § 237písm. f) OSP v dôsledku odňatia možnosti konať pred súdom, ktoré podľa neho spočívalov nedostatočnom odôvodnení rozhodnutia odvolacieho súdu vychádzajúceho z nesprávnehoprávneho posúdenia veci.
Ak sťažovateľ v rámci ochrany svojich základných práv a slobôd uplatní až v konanípred ústavným súdom námietku, ktorú mohol efektívne uplatniť a neuplatnil v konanípred všeobecnými súdmi, ústavný súd na jej posúdenie nemá právomoc (IV. ÚS 76/2012,m. m. III. ÚS 135/03, III. ÚS 201/04, IV. ÚS 266/08).
Vzhľadom na to, že dovolací súd má vždy povinnosť prihliadnuť na prípadnúprocesnú vadu uvedenú v § 237 OSP (aj vtedy, ak ju dovolateľ v dovolaní nenamietal), bolapredmetom posúdenia ústavného súdu v tomto konaní aj uvedená námietka sťažovateľa. Ústavný súd poukazuje na svoju stabilizovanú judikatúru, podľa ktorej posudzujespravodlivosť procesu ako celku (napr. m. m. II. ÚS 307/06), preto k vyhoveniu sťažnostidochádza zásadne iba v prípadoch, ak dospeje k názoru, že namietané a relevantné procesnépochybenia zo strany príslušného orgánu verejnej moci umožňujú prijatie záveru, že procesako celok bol nespravodlivý a vzhľadom na to aj jeho výsledok môže vyznievať akonespravodlivý. Ústavný súd preto nepristupuje k vyhoveniu sťažnosti v prípadoch, keďzo strany orgánov verejnej moci síce k určitému pochybeniu došlo, avšak jeho intenzitaa existujúca príčinná súvislosť medzi namietaným porušením ústavou garantovaného práva ajeho dôsledkami na spravodlivosť procesu ako celku nemala podstatný dosah (m. m. IV. ÚS320/2011). V tejto súvislosti ústavný súd zdôrazňuje, že nie každé porušenie zákonazo strany orgánu verejnej moci má automaticky za následok porušenie ústavougarantovaného základného práva, v danom prípade predovšetkým základného právana súdnu ochranu podľa čl. 46 ods. 1 ústavy.
Vzhľadom na predmet posudzovaného konania (ktorým bolo sťažovateľom tvrdenéporušenie zásady rovnakého zaobchádzania) krajský súd mal na prejednanie odvolaniaobligatórne nariadiť pojednávanie v zmysle § 214 ods. 1 písm. c) OSP. Z odôvodneniarozsudku krajského súdu však vyplýva, že odvolací súd vec prejednal podľa § 214 ods. 2OSP bez nariadenia pojednávania, pričom svoj postup neodôvodnil. Vzhľadom na uvedenépochybenie odvolacieho súdu bola predmetom ďalšieho posúdenia ústavného súdu otázka,či nenariadenie odvolacieho pojednávania znamenalo v okolnostiach prípadu sťažovateľaporušenie čl. 46 ods. 1 a čl. 48 ods. 2 ústavy, resp. či malo vplyv na spravodlivosť konaniaako celku.
Z judikatúry Európskeho súdu pre ľudské práva (ďalej len „ESĽP“) vyplýva, žeprincíp rovnosti zbraní vyžaduje, aby každej procesnej strane bola daná primeraná možnosťpredniesť svoju záležitosť za podmienok, ktoré ju nestavajú do podstatne nevýhodnejšejsituácie, než v ktorej je jej odporca (K. c. Slovenská republika, rozsudok zo 4. 6. 2002,bod 45). Právo na kontradiktórne konanie zase znamená, že procesné strany musia dostaťpríležitosť nielen predložiť všetky dôkazy potrebné na to, aby ich návrh uspel, ale i zoznámiťsa so všetkými dôkazmi a pripomienkami, ktoré boli predložené s cieľom ovplyvniťrozhodnutie súdu a vyjadriť sa k nim (pozri citovaný rozsudok K., bod 46).
Ústavný súd považuje pre posúdenie oprávnenosti námietky sťažovateľa o porušeníjeho práva na kontradiktórne konanie za právne významnú tú skutočnosť, že všetkyskutkové zistenia a príslušné dokazovanie pre náležité rozhodnutie vo veci sťažovateľavykonal okresný súd ako súd prvostupňový. Sťažovateľ v odvolaní namietal nesprávneprávne posúdenie veci prvostupňovým súdom a jeho nesprávne skutkové zistenia,v odvolaní však nenavrhol vykonanie ďalších dôkazov, resp. doplnenie dokazovania.Z odôvodnenia rozhodnutia odvolacieho súdu tiež nevyplýva, že by sa odporca k odvolaniusťažovateľa vyjadril. Preto v okolnostiach prípadu sťažovateľa nemohlo dôjsť k porušeniuzásady kontradiktórnosti konania. Je potrebné tiež zdôrazniť, že krajský súd nedopĺňaldokazovanie, v odôvodnení svojho rozhodnutia len podporne odkázal na právoplatnérozhodnutie okresného súdu o zamietnutí návrhu sťažovateľa na určenie neplatnostirozviazania pracovného pomeru, z ktorého vychádzal (§ 135 ods. 2 OSP). Preto prípadnéďalšie tvrdenia prednesené účastníkmi konania na pojednávaní na odvolacom súde by podľanázoru ústavného súdu už nemohli mať vplyv na rozhodnutie odvolacieho súdu. Napokonústavný súd v súvislosti s námietkou sťažovateľa považuje za relevantnú aj tú skutočnosť, žesťažovateľ v súvislosti s uplatnením dovolacieho dôvodu podľa § 237 písm. f) OSPv dovolaní nenamietal, že odvolací súd neuskutočnil pojednávanie na prejednanieodvolania. Z uvedeného vyplýva, že sám sťažovateľ skutočnosť nenariadenia odvolaciehopojednávania nevnímal ako okolnosť, ktorá mu znemožnila uplatniť a realizovať svojeprocesné práva v rámci odvolacieho konania. Za takýchto okolností sa potom požiadavkasťažovateľa na dôsledné rešpektovanie jeho procesných práv (ktorú uplatnil až v konaní predústavným súdom) dostáva z ústavného hľadiska do iného svetla.
Čo sa týka námietky sťažovateľa o porušení jeho práva na verejné prerokovanie veci,ústavný súd uvádza, že v konaní na súde prvého stupňa okresný súd konal so sťažovateľomosobne na verejnom pojednávaní, na ktorom bol sťažovateľ vypočutý spolu s odporcom.Sťažovateľ tak mal možnosť predložiť svoje dôkazy ústne pred prvostupňovým súdomna pojednávaní, v dôsledku čoho bolo jeho právo na verejné prerokovanie veci na jednomstupni konania plne garantované. Aj z judikatúry ESĽP k aplikácii čl. 6 ods. 1 Dohovoruo ochrane ľudských práv a základných slobôd vyplýva, že ústne konanie nie je nevyhnutnéna všetkých stupňoch súdneho konania. Nedostatok verejného prejednania veci na druhoma treťom stupni možno ospravedlniť povahou konania, o ktoré ide, ak pojednávanie na súdeprvého stupňa bolo verejné (Ekbatani proti Švédsku, rozhodnutie z 26. 5. 1988).
Vychádzajúc z uvedeného, ústavný súd zastáva názor, že neuskutočnenímpojednávania na prejednanie odvolania krajský súd procesne pochybil, toto pochybenie všaknemalo v okolnostiach prípadu sťažovateľa vplyv na spravodlivosť procesu ako celku ani najeho výsledok, a teda nebolo v rozpore s požiadavkami čl. 46 ods. 1 a čl. 48 ods. 2 ústavy.Z uvedeného dôvodu preto nemožno považovať napadnuté uznesenie najvyššieho súdu anipostup, ktorý predchádzal jeho vydaniu, za také, ktoré porušujú základné práva sťažovateľapodľa čl. 46 ods. 1 a čl. 48 ods. 2 ústavy. Ústavný súd preto pri predbežnom prerokovaní ajtúto časť sťažnosti sťažovateľa odmietol podľa § 25 ods. 2 zákona o ústavnom súde akozjavne neopodstatnenú.
Z dôvodu zjavnej neopodstatnenosti ústavný súd odmietol v zmysle § 25 ods. 2zákona o ústavnom súde aj tú časť sťažnosti, ktorou sťažovateľ namietal porušeniezákladného práva na ochranu proti svojvoľnému prepúšťaniu zo zamestnania podľa čl. 36písm. b) ústavy postupom a uznesením najvyššieho súdu, pretože o prípadnom porušenítohto základného práva by bolo možné uvažovať zásadne len vtedy, ak by zo stranyvšeobecného (najvyššieho) súdu primárne došlo k porušeniu niektorého zo základných práv,resp. ústavnoprávnych princípov vyjadrených v čl. 46 až čl. 50 ústavy, resp. v spojení s ichporušením (obdobne IV. ÚS 326/07, III. ÚS 113/09, IV. ÚS 352/09), čo sa v danom prípadepodľa názoru ústavného súdu nestalo. Obdobne aj čl. 152 ods. 4 ústavy má charaktergenerálneho interpretačného princípu vždy uplatňovaného ústavným súdom vo svojejrozhodovacej činnosti (m. m. IV. ÚS 383/08, III. ÚS 66/2012).
Vzhľadom na odmietnutie sťažnosti ústavný súd už nepovažoval za potrebné osobitnesa zaoberať ani otázkou porušenia čl. 12 ods. 1, 2 a 4 ústavy, keďže tieto ustanovenia súspravidla vždy porušené iba vtedy, ak je porušené niektoré základné právo alebo sloboda.Ide iba o sprievodný účinok porušenia základného práva alebo slobody (obdobne napr. IV.ÚS 66/03), čo však nie je prípad sťažovateľa.
Keďže sťažnosť bola ako celok odmietnutá, ústavný súd už o ďalších návrhochsťažovateľa v nej uplatnených nerozhodoval.
P o u č e n i e : Proti tomuto rozhodnutiu nemožno podať opravný prostriedok.
V Košiciach 5. augusta 2015