znak

SLOVENSKÁ REPUBLIKA

U Z N E S E N I E

Ústavného súdu Slovenskej republiky

II. ÚS 470/2014-11

Ústavný súd Slovenskej republiky na neverejnom zasadnutí 30. júla 2014 v senáte zloženom   z predsedu   Ladislava   Orosza   (sudca   spravodajca),   zo   sudkyne   Ľudmily Gajdošíkovej a sudcu Sergeja Kohuta predbežne prerokoval sťažnosť M. V., ktorou namieta porušenie   základného   práva   na   súdnu   ochranu   podľa   čl.   46   ods.   1   Ústavy   Slovenskej republiky a základného práva na rovnosť účastníkov v konaní podľa čl. 47 ods. 3 Ústavy Slovenskej republiky rozsudkom Najvyššieho súdu Slovenskej republiky sp. zn. 9 Sžso 71/2013 a sp. zn. 9 Sžso 72/2013 z 28. apríla 2014, a takto

r o z h o d o l :

Sťažnosť M. V. o d m i e t a   ako zjavne neopodstatnenú.

O d ô v o d n e n i e :

I.

Ústavnému súdu Slovenskej republiky (ďalej len „ústavný súd“) bola 6. júna 2014 doručená sťažnosť M. V. (ďalej len „sťažovateľka“), ktorou namieta porušenie základného práva   na   súdnu   ochranu   podľa   čl.   46   ods.   1   Ústavy   Slovenskej   republiky   (ďalej   len „ústava“) a základného práva na rovnosť účastníkov v konaní podľa čl. 47 ods. 3 ústavy rozsudkom Najvyššieho súdu Slovenskej republiky (ďalej len „najvyšší súd“) sp. zn. 9 Sžso 71/2013 a sp. zn. 9 Sžso 72/2013 z 28. apríla 2014 (ďalej len „napadnutý rozsudok“).

Zo sťažnosti a z príloh k nej priložených vyplýva, že sťažovateľka bola rozsudkom Okresného súdu Lučenec (ďalej len „okresný súd“) č. k. 11 Ps 10/2006-46 z 15. decembra 2006 ustanovená za opatrovníčku J. V. (ďalej aj „opatrovanec“). Úrad práce, sociálnych vecí a rodiny Lučenec (ďalej len „úrad práce“) rozhodnutím č. A/2007/15061/7/ZDE zo 14. februára   2012   (ďalej   len   „rozhodnutie   o odňatí   peňažného   príspevku   na   kompenzáciu zvýšených výdavkov zo 14. februára 2012“) podľa § 38 ods. 1 písm. b) bodu 2, § 45 ods. 1 a § 55 ods. 6 zákona č. 447/2008 Z. z. o peňažných príspevkoch na kompenzáciu ťažkého zdravotného   postihnutia   a   o   zmene   a   doplnení   niektorých   zákonov   v znení   neskorších predpisov (ďalej len „zákon o peňažných príspevkoch“) odňal z vlastného podnetu peňažný príspevok   na kompenzáciu   zvýšených výdavkov súvisiacich so zabezpečením prevádzky osobného   motorového   vozidla,   ktorý   poberal   opatrovanec   v sume   30,96   €   mesačne   na základe rozhodnutia úradu práce č. A/2007/15061/E/ZDE z 30. júla 2010, a jeho výplatu zastavil. Ústredie práce, sociálnych vecí a rodiny Bratislava, pracovisko Banská Bystrica (ďalej len „ústredie práce“), rozhodnutím č. A/2012/00514-Ma z 21. mája 2012 na základe odvolania sťažovateľky ako súdom ustanovenej opatrovníčky J. V. rozhodnutie úradu práce o odňatí peňažného príspevku na kompenzáciu zvýšených výdavkov zo 14. februára 2012 potvrdilo.

Úrad práce rozhodnutím č. A/2009/00874/6/ZDE zo 14. februára 2012 (ďalej len „rozhodnutie o odňatí peňažného príspevku na opatrovanie zo 14. februára 2012“) podľa § 40 ods. 1, § 45 ods. 1 a § 55 ods. 6 zákona o peňažných príspevkoch z vlastného podnetu odňal peňažný príspevok na opatrovanie J. V., ktorý poberala sťažovateľka v sume 206,37 € mesačne na základe rozhodnutia úradu práce č. A/2009/00874/3/ZDE z 26. júla 2010, a jeho výplatu zastavil. Ústredie práce rozhodnutím č. A/2012/00515 z 21. mája 2012 na základe odvolania   sťažovateľky   rozhodnutie   úradu   práce   o odňatí   peňažného   príspevku   na opatrovanie zo 14. februára 2012 potvrdilo.

Sťažovateľka   podala   ako   žalobkyňa   vo   veci   odňatia   peňažného   príspevku na opatrovanie a ako opatrovníčka J. V. pozbaveného spôsobilosti na právne úkony vo veci odňatia   peňažného   príspevku   na   kompenzáciu   zvýšených   výdavkov   žaloby,   o ktorých rozhodol   Krajský   súd   v Banskej   Bystrici   (ďalej   len   „krajský   súd“)   rozsudkom   sp. zn. 23 S 56/2012 z 10. apríla 2013 tak, že ich zamietol. Najvyšší súd napadnutým rozsudkom rozsudok krajského súdu sp. zn. 23 S 56/2012 z 10. apríla 2013 potvrdil.

Sťažovateľka v sťažnosti predovšetkým uvádza, že „Po prieťahoch na Najvyššom súde   SR   sa   dokázalo,   že   nepreštudovali   vec,   nerešpektovali   rozsudok   OS-Lučenec, č. k. 11 Ps 10/2006-46 zo dňa 15. 12. 2006 v čom je zreteľné, že ja ako manželka mám aké práva a povinnosti voči manželovi J. V... Nerešpektovali znalecký posudok, čo je pre súdy hlavný dôkaz ani lekárske správy vypracované tým odborníkom z odd. psychiatrií..., v čom je jasne uvedené, že stav je trvalý a liečbou neovplyvniteľný. Najvyšší súd SR nerešpektoval naše argumenty – návrhy napríklad, aby (NS SR) preskúmal skutočnosť, na akom základe boli odobraté všetky peňažné príspevky... Boli porušené zo strany Najvyššieho súdu – SR, aj procesné práva, keďže v posudzovanom súdnom konaní sa vzhľadom na charakter a povahu sporu, zásada povinnosťou súdu z úradnej moci zisťovať skutkový stav veci a vykonať všetky potrebné dôkazy, a to bez ohľadu na to, či ich účastníci konania navrhli alebo nie.“.

Na základe uvedeného sťažovateľka navrhuje, aby ústavný súd po prijatí sťažnosti na ďalšie konanie v náleze:

„poukázal   na   skutočnosť   o porušovaní   ľudských   práv,   ako   aj   porušovaní Medzinárodného Dohovoru o právach osôb so (Z. Ť. P) zo strany (ÚPSVaR-SR), ako aj Najvyššieho súdu Slovenskej republiky. Ako aj porušovanie rovnosti práva pred súdom... Zároveň   aby   Najvyšší   súd   Slovenskej   republiky   plno   rešpektoval   vyhovel   návrhom   – požiadavkách ktoré boli dané v odvolaní, ako odškodné za majetkovú a nemajetkovú ujmu.“

II.

Podľa čl. 127 ods. 1 ústavy ústavný súd rozhoduje o sťažnostiach fyzických osôb alebo právnických   osôb,   ak namietajú porušenie   svojich   základných   práv alebo slobôd, alebo ľudských práv a základných slobôd vyplývajúcich z medzinárodnej zmluvy, ktorú Slovenská republika ratifikovala a bola vyhlásená spôsobom ustanoveným zákonom, ak o ochrane týchto práv a slobôd nerozhoduje iný súd.

Ústavný   súd   podľa   §   25   ods.   1   zákona   Národnej   rady   Slovenskej   republiky č. 38/1993 Z. z. o organizácii Ústavného súdu Slovenskej republiky, o konaní pred ním a o postavení   jeho   sudcov   v   znení   neskorších   predpisov   (ďalej   len   „zákon   o   ústavnom súde“)   každý   návrh   predbežne   prerokuje   na   neverejnom   zasadnutí   bez   prítomnosti navrhovateľa, ak tento zákon neustanovuje inak.

Podľa   §   25   ods.   2   zákona   o ústavnom   súde   môže   ústavný   súd   na   predbežnom prerokovaní   odmietnuť   uznesením   bez   ústneho   pojednávania   návrhy,   na   ktorých prerokovanie   nemá   právomoc,   návrhy,   ktoré   nemajú   náležitosti   predpísané   zákonom, neprípustné   návrhy   alebo   návrhy   podané   niekým   zjavne   neoprávneným,   ako   aj   návrhy podané oneskorene. Ústavný súd môže odmietnuť aj návrh, ktorý je zjavne neopodstatnený. Ak ústavný súd navrhovateľa na také nedostatky upozornil, uznesenie sa nemusí odôvodniť.

Z citovaného § 25 ods. 2 zákona o ústavnom súde vyplýva, že úlohou ústavného súdu pri predbežnom prerokovaní sťažnosti je tiež posúdiť, či táto nie je zjavne neopodstatnená. V súlade s konštantnou judikatúrou ústavného súdu o zjavne neopodstatnenú sťažnosť ide vtedy,   keď   namietaným   postupom   alebo   namietaným   rozhodnutím   príslušného   orgánu verejnej moci nemohlo dôjsť k porušeniu základného práva alebo slobody, ktoré označil sťažovateľ, a to buď pre nedostatok príčinnej súvislosti medzi označeným postupom alebo rozhodnutím   príslušného   orgánu   verejnej   moci   a základným   právom   alebo   slobodou, porušenie ktorých sa namietalo, prípadne z iných dôvodov. Za zjavne neopodstatnenú preto možno považovať sťažnosť, pri predbežnom prerokovaní ktorej ústavný súd nezistí žiadnu možnosť porušenia označeného základného práva alebo slobody, reálnosť ktorej by mohol posúdiť po jej prijatí na ďalšie konanie (I. ÚS 66/98, tiež napr. I. ÚS 4/00, II. ÚS 101/03, IV. ÚS 136/05, III. ÚS 198/07).

Podľa § 20 ods. 3 zákona o ústavnom súde je ústavný súd viazaný návrhom na začatie konania okrem prípadov výslovne uvedených v tomto zákone. Viazanosť ústavného súdu návrhom na začatie konania sa prejavuje predovšetkým vo viazanosti petitom návrhu na začatie konania, teda tou časťou sťažnosti (v konaní podľa čl. 127 ústavy), v ktorej sťažovateľ   špecifikuje,   akého   rozhodnutia   sa   od   ústavného   súdu   domáha   (§   20   ods.   1 zákona o ústavnom súde), čím zároveň vymedzí predmet konania pred ústavným súdom z hľadiska   požiadavky   na   poskytnutie   ústavnej   ochrany.   Vzhľadom   na   uvedené   môže ústavný súd rozhodnúť len o tom, čoho sa sťažovateľ domáha v petite svojej sťažnosti, a vo vzťahu   k   tomu   subjektu,   ktorý   označil   za   porušovateľa   svojich   práv.   Platí   to predovšetkým   v   situácii,   keď   je   sťažovateľ   zastúpený   zvoleným   advokátom   (m.   m. II. ÚS 19/05,   III. ÚS 2/05).   Text   uvedený   mimo   petitu   považuje   ústavný   súd   za   súčasť odôvodnenia   sťažnosti,   ktorý   nemôže   doplniť   petit   (I.   ÚS   316/09,   I.   ÚS   98/2011, II. ÚS 103/08, II. ÚS 154/09, III. ÚS 235/05, IV. ÚS 174/2011).

Aj   napriek   skutočnosti,   že   sťažovateľka   označila   ako   porušovateľa   svojich základných práv podľa ústavy ústredie práce a najvyšší súd, s prihliadnutím na odôvodnenie sťažnosti ústavný súd ustálil, že subjekt, proti ktorému sťažnosť smeruje, je (len) najvyšší súd a že predmetom sťažnosti sťažovateľky je namietané porušenie jej základných práv podľa čl. 46 ods. 1 a čl. 47 ods. 3 ústavy napadnutým rozsudkom najvyššieho súdu. V petite sťažovateľka namieta porušenie bližšie nešpecifikovaného práva podľa Dohovoru o právach osôb so zdravotným postihnutím, ktoré však vo svojej argumentácii neodôvodňuje, preto ústavný súd ustálil návrh na rozhodnutie tak, ako je vymedzený v záhlaví tohto uznesenia.

Podľa čl. 46 ods. 1 ústavy každý sa môže domáhať zákonom ustanoveným postupom svojho práva na nezávislom a nestrannom súde a v prípadoch ustanovených zákonom na inom orgáne Slovenskej republike.

V súlade s čl. 47 ods. 3 ústavy všetci účastníci sú si v konaní podľa odseku 2 rovní.

Podľa   sťažovateľky   je   napadnutý   rozsudok   najvyššieho   súdu   arbitrárny,   teda porušujúci jej základné práva podľa ústavy, keďže ním najvyšší súd nerešpektoval rozsudok okresného súdu z 15. decembra 2006 vydaný v konaní o pozbavení spôsobilosti opatrovanca na právne úkony vedenom pod sp. zn. 11 Ps 10/2006, ako ani znalecký posudok, z ktorého okresný súd pri vydávaní označeného rozsudku vychádzal.

V odôvodnení napadnutého rozsudku najvyššieho súdu sa najmä uvádza:„V   správnom   súdnictve   preskúmavajú   súdy   na   základe   žalôb   alebo   opravných prostriedkov zákonnosť rozhodnutí orgánov verejnej správy, ktorými sa zakladajú, menia alebo zrušujú práva alebo povinnosti fyzických alebo právnických osôb. Pri preskúmavaní zákonnosti   rozhodnutia   je   rozhodujúci   skutkový   stav,   ktorý   tu   bol   v   čase   vydania napadnutého rozhodnutia (§ 250i ods. 1 O. s. p.).

Predmetom konania bolo preskúmanie zákonnosti rozhodnutí žalovaného o odňatí peňažného   príspevku   na   kompenzáciu   zvýšených   výdavkov   súvisiacich   so   zabezpečením prevádzky osobného motorového vozidla a o odňatí peňažného príspevku na opatrovanie fyzickej osoby s ťažkým zdravotným postihnutím. Odvolací súd sa v celom rozsahu stotožnil s   odôvodnením   rozsudku   krajského   súdu.   Na   zdôraznenie   jeho   správnosti   považuje   za potrebné doplniť nasledovné:

Peňažný príspevok na kompenzáciu zvýšených výdavkov súvisiacich so zabezpečením prevádzky osobného motorového vozidla možno poskytovať len ťažko zdravotne postihnutej fyzickej osobe, ktorá spĺňa zákonom stanovené podmienky. Taktiež peňažný príspevok na opatrovanie   možno   poskytovať   fyzickej   osobe,   ktorá   opatruje   fyzickú   osobu   s   ťažkým zdravotným   postihnutím   pri   splnení   zákonom   stanovených   podmienok.   Odvolací   súd považuje za potrebné zdôrazniť, že právny nárok na peňažný príspevok na kompenzáciu zvýšených   výdavkov   na   prevádzku   osobného   motorového   vozidla   ako   aj   na   peňažný príspevok   na   opatrovanie   neexistuje.   Ide   o   fakultatívne   dávky   a   preto   pri   posudzovaní zákonnosti   rozhodnutí   žalovaného   súd   skúmal   len   to,   či   žalovaný   pred   svojimi rozhodnutiami dostatočne zistil skutočný stav veci. Podľa § 10 ods. 1 zákona č. 447/2008 Z. z.   posudková   činnosť   na   účely   kompenzácie,   preukazu   a   parkovacieho   preukazu   je lekárska posudková činnosť a sociálna posudková činnosť. Podľa § 11 ods. 11 vety prvej zákona č. 447/2008 Z. z. výsledkom lekárskej posudkovej činnosti je lekársky posudok, ktorý obsahuje mieru funkčnej poruchy, vyjadrenie, že ide o fyzickú osobu s ťažkým zdravotným postihnutím, závery k jednotlivým druhom odkázanosti fyzickej osoby s ťažkým zdravotným postihnutím podľa § 14 a termín opätovného posúdenia zdravotného stavu, ak tento zákon neustanovuje inak.

Podľa § 13 ods. 1 písm. e) zákona č. 447/2008 Z. z. sociálna posudková činnosť na účely tohto zákona je navrhovanie kompenzácií v jednotlivých oblastiach.

Výsledkom sociálnej posudkovej činnosti je posudkový záver, ktorého obsahom sú sociálne dôsledky ťažkého zdravotného postihnutia vo všetkých oblastiach kompenzácie, ktoré má fyzická osoba v dôsledku ťažkého zdravotného postihnutia v porovnaní s fyzickou osobou bez zdravotného postihnutia a návrh kompenzácie vo všetkých jej oblastiach (§ 13 ods. 9 zákona č. 447/2008 Z. z.).

Podľa § 15 ods. 1 písm. d) zákona č. 447/2008 Z. z. na základe lekárskeho posudku podľa § 11 ods. 11 a na základe posudkového záveru podľa § 13 ods. 9 príslušný orgán vypracúva   komplexný   posudok   na   účely   kompenzácie,   ktorý   obsahuje   návrh   druhu peňažného príspevku na kompenzáciu.

Príslušným orgánom je orgán uvedený v § 3 ods. 1 písm. b) zákona. Podľa § 55 ods. 6 zákona č. 447/2008 Z. z. podkladom m rozhodnutie o peňažnom príspevku na kompenzáciu je komplexný posudok.

Námietka žalobkyne, že správny orgán a súd prvého stupňa mali prihliadnuť na znalecké posudky č. 59/2006 a č. 17/2006, ktoré boli vyhotovené pre Okresný súd v Lučenci v konaní vo vecí pozbavenia spôsobilosti na právne úkony žalobcu 1, nie je dôvodná, keďže uvedené znalecké posudky boli vyhotovené v inom súdnom konaní a nemôžu byť podkladom pre rozhodnutie správneho orgánu v konaní podľa zákona č. 477/2008 Z. z. Odvolací súd považuje za potrebné zdôrazniť, že pozbavenie spôsobilosti na právne úkony nie je samo o sebe dôvodom na poskytovanie predmetných príspevkov; nie je dôkazom, že žalobca trpí takým   ťažkým   zdravotným   postihnutím,   ktoré   by   odôvodňovalo   priznanie   peňažných príspevkov na kompenzáciu ťažkého zdravotného postihnutia podľa zákona č.447/2008 Z. z. Predmetné príspevky je možné poskytovať len pri splnení zákonom stanovených podmienok. Takouto podmienkou je, že komplexný posudok okrem miery funkčnej poruchy a ďalších vyjadrení musí obsahovať aj návrh druhu peňažného príspevku na kompenzáciu.

Komplexný   posudok   vyhotovený   podľa   §   15   ods.   1   zákona   č.   447/2008   Z.   z. zo 14. mája   2012,   ktorý   bol   podkladom   pre   napadnuté   rozhodnutia   žalovaného,   ako   aj komplexný   posudok   z   3.   februára   2012,   ktorý   bol   podkladom   pre   rozhodnutia prvostupňového správneho orgánu, zhodne stanovili, že miera funkčnej poruchy žalobcu 1 je 50 % a preto sa považuje za fyzickú osobu s ťažkým zdravotným postihnutím. Na základe zisteného   zdravotného   stavu   však   nenavrhli   poskytnúť   žalobcovi   peňažný   príspevok   na kompenzáciu   zvýšených   výdavkov   súvisiacich   so   zabezpečením   prevádzky   osobného motorového vozidla ani peňažný príspevok na opatrovanie (a ani žiadne iné kompenzácie). Zákonné podmienky pre poskytovanie peňažných príspevkov podľa § 38 a § 40 citovaného zákona preto neboli splnené.

Podľa   §   45   ods.   1   zákona   č.   447/2008   Z.   z.   opakovaný   peňažný   príspevok   na kompenzáciu sa odníme a jeho výplata sa zastaví, ak sa zistí, že sa poskytol neprávom alebo jeho poskytovanie prestalo plniť svoj účel. Odvolací súd sa stotožnil s názorom súdu prvého stupňa, podľa ktorého komplexné posudky vydané v danej veci vychádzali z podkladov, ktoré   sú   obsiahnuté   v   spisoch   správnych   orgánov,   sú   úplné   a   riadne   zdôvodnené.   Aj odvolací   súd   je   toho   názoru,   že   žalovaný   sa   logicky   a   vecne   správne   vysporiadal   so všetkými okolnosťami podstatnými pre poskytovanie peňažných príspevkov. Tiež dostatočne zdôvodnil, prečo pristúpil z vlastného podnetu k opätovnému posúdeniu zdravotného stavu žalobcu 1 a zistil, že jeho zdravotný stav a sociálne dôsledky zdravotného postihnutia neboli v   minulosti   hodnotené   správne,   v   dôsledku   čoho   na   základe   objektívnych,   úplných a dostatočne odôvodnených posudkov odňal   peňažné príspevky ako neprávom priznané. Komplexné posudky a lekárske posudky posudkových lekárov vyhotovené v konaní, boli dostatočne doložené vykonaným šetrením aj obsahom pripojenej zdravotnej dokumentácie a o vecnej správnosti a odbornej úrovni ich záverov nemal ani odvolací súd pochybnosti. Odvolací   súd   nepovažoval   za   dôvodnú   ani   námietku,   že   súd   ani   správny   orgán nerešpektovali Dohovor o právach osôb so zdravotným postihnutím. Predmetný Dohovor upravuje všeobecné zásady a práva osôb so zdravotným postihnutím, ktoré jednotlivé štáty zabezpečujú   osobám   so   zdravotným   postihnutím   vnútroštátnymi   predpismi,   akým   je   v danom   prípade   zákon č.   477/2008   Z.   z.,   ktorý upravuje   právne vzťahy pri poskytovaní peňažných   príspevkov   na   kompenzáciu   sociálnych   dôsledkov   ťažkého   zdravotného postihnutia.

Z uvedených dôvodov aj odvolací súd mal za preukázané, že posudky ktoré boli podkladom   rozhodnutia   žalovaného   sú   objektívne,   úplné   a   dostatočne   odôvodňujúce odňatie   poskytovaných   peňažných   príspevkov.   Rozhodnutia   žalovaného   z   toho   dôvodu považoval za zákonné a preto rozsudok krajského súdu potvrdil ako vecne správny podľa § 250ja ods. 3 veta druhá v spojení s § 219 O. s. p.“

K   námietke   sťažovateľky   o   nesplnení   požiadavky   na   riadne   odôvodnenie napadnutého rozsudku najvyššieho súdu ústavný súd poukazuje na svoje ustálené právne názory, podľa ktorých je povinnosťou všeobecného súdu uviesť v rozhodnutí dostatočné a relevantné dôvody,   na ktorých   svoje rozhodnutie založil. Dostatočnosť   a relevantnosť týchto dôvodov sa musí týkať tak skutkovej, ako i právnej stránky rozhodnutia (m. m. III. ÚS 328/05, III. ÚS 116/06).

Ústavný súd už rovnako vo svojej doterajšej judikatúre viackrát uviedol, že riadne odôvodnenie   súdneho   rozhodnutia   ako   integrálna   súčasť   základného   práva   na   súdnu ochranu   podľa   čl.   46   ods.   1   ústavy   vyžaduje,   aby   sa   súd   jasným,   právne   korektným a zrozumiteľným spôsobom vyrovnal so všetkými skutkovými a právnymi skutočnosťami, ktoré sú pre jeho rozhodnutie vo veci podstatné a právne významné (m. m. IV. ÚS 14/07).

Z doterajšej judikatúry ústavného súdu vyplýva stabilizovaný právny názor, podľa ktorého   všeobecný   súd   nemusí   dať   odpoveď   na   všetky   otázky   nastolené   účastníkom konania, ale len na tie, ktoré majú pre vec podstatný význam, prípadne dostatočne objasňujú skutkový a právny základ rozhodnutia. Preto odôvodnenie rozhodnutia všeobecného súdu, ktoré stručne a jasne objasní skutkový a právny základ rozhodnutia, postačuje na záver o tom, že z tohto aspektu je plne realizované základné právo účastníka na súdnu ochranu, resp. právo na spravodlivé súdne konanie (m. m. IV. ÚS 112/05, I. ÚS 117/05).

Z citovanej časti odôvodnenia napadnutého rozsudku najvyššieho súdu podľa názoru ústavného súdu vyplýva, že tento sa vysporiadal so všetkými podstatnými skutočnosťami tvoriacimi základ pre napadnuté rozhodnutie.

Napadnutý   rozsudok   najvyššieho   súdu   nemožno   preto   považovať   za   svojvoľný, zjavne   neodôvodnený,   resp.   ústavne   nekonformný,   pretože   najvyšší   súd   sa   pri   výklade a aplikácii   zákonného   predpisu   (zákon   o poskytovaní   peňažných   príspevkov)   vo   veci sťažovateľky neodchýlil od znenia príslušných ustanovení a nepoprel ich účel a význam. Ako vyplýva z judikatúry ústavného súdu, iba skutočnosť, že sťažovateľ sa s právnym názorom všeobecného súdu nestotožňuje, nemôže viesť k záveru o zjavnej neodôvodnenosti alebo arbitrárnosti rozhodnutia všeobecného súdu a nezakladá ani oprávnenie ústavného súdu nahradiť jeho právny názor svojím vlastným (I. ÚS 188/06).

Na základe uvedeného ústavný súd pri predbežnom prerokovaní dospel k záveru, že medzi   napadnutým   rozsudkom   najvyššieho   súdu   a obsahom   sťažovateľkou   označených základných práv podľa čl. 46 ods. 1 a čl. 47 ods. 3 ústavy neexistuje taká príčinná súvislosť, na základe ktorej by ústavný súd po prípadnom prijatí sťažnosti na ďalšie konanie mohol reálne vysloviť ich porušenie. Ústavný súd preto sťažnosť odmietol podľa § 25 ods. 2 zákona o ústavnom súde ako zjavne neopodstatnenú.

Keďže   sťažnosť   bola   odmietnutá,   bolo   už   bez   právneho   dôvodu   rozhodovať o ďalších návrhoch sťažovateľky.

P o u č e n i e : Proti tomuto rozhodnutiu nemožno podať opravný prostriedok.

V Košiciach 30. júla 2014