znak

SLOVENSKÁ REPUBLIKA

U Z N E S E N I E

Ústavného súdu Slovenskej republiky

II. ÚS 470/2011-10

Ústavný súd Slovenskej republiky na neverejnom zasadnutí senátu 20. októbra 2011 predbežne prerokoval sťažnosť F. P., F., vo veci namietaného porušenia základných práv podľa čl. 46 ods. 1 a čl. 47 ods. 2 Ústavy Slovenskej republiky a práva podľa čl. 6 ods. 1 Dohovoru o ochrane ľudských práv a základných slobôd postupom Generálnej prokuratúry Slovenskej   republiky   v konaní   vedenom   pod   sp.   zn. VI/2   Pz   494/11   a jej   prípisom z 5. augusta   2011, ako   aj rozsudkom   Okresného   súdu   Prešov   č.   k.   16   C   170/04-117 z 24. novembra 2006 v spojení s rozsudkom Krajského súdu v Prešove č. k. 7 Co 25/07-141 z 21. februára 2008 a takto

r o z h o d o l :

Sťažnosť F. P.   o d m i e t a.

O d ô v o d n e n i e :

I.

1. Ústavnému súdu Slovenskej republiky (ďalej len „ústavný súd“) bola 8. septembra 2011   doručená   sťažnosť   F.   P.   (ďalej   len   „sťažovateľ“)   vo   veci   namietaného   porušenia základných práv podľa čl. 46 ods. 1 a čl. 47 ods. 2 Ústavy Slovenskej republiky (ďalej len „ústava“) a práva podľa čl. 6 ods. 1 Dohovoru o ochrane ľudských práv a základných slobôd (ďalej len „dohovor“) postupom Generálnej prokuratúry Slovenskej republiky (ďalej len „generálna   prokuratúra“)   v konaní   vedenom   pod   sp.   zn. VI/2   Pz   494/11   a jej   prípisom z 5. augusta 2011, ako aj rozsudkom Okresného súdu Prešov (ďalej len „okresný súd“) č. k. 16 C 170/04-117 z 24. novembra 2006 v spojení s rozsudkom Krajského súdu v Prešove (ďalej len „krajský súd“) č. k. 7 Co 25/07-141 z 21. februára 2008.

2.   Zo   sťažnosti   vyplýva,   že sťažovateľ   písomne   7.   marca   2011   podal   generálnej prokuratúre podnet na podanie mimoriadneho dovolania proti rozsudku okresného súdu č. k. 16   C   170/04-117   z 24.   novembra   2006   v spojení   s rozsudkom   krajského   súdu   č.   k. 7 Co 25/07-141 z 21. februára 2008. V uvedenom súdnom spore vystupuje sťažovateľ na strane   žalovaného   a predmetom   konania   je   zaplatenie   sumy   164   684   Sk   z titulu bezdôvodného obohatenia sa sťažovateľa.

Podľa názoru sťažovateľa generálna prokuratúra porušila jeho „ústavné práva(...) tým,   že   podanie   nepredložila   dovolaciemu   súdu,   aby   ten   rozhodol   o zákonnom   postupe okresného a krajského súdu(...)“. Ďalšie porušenia svojich práv vidí sťažovateľ v tom, že v konaní   pred   všeobecnými   súdmi   mu   nebolo   umožnené   byť   zastúpený   ustanoveným advokátom   a súdy   konali   bez   jeho   prítomnosti   aj   napriek   tomu,   že   sa   z neúčasti   na pojednávaní riadne ospravedlnil.

3. Sťažovateľ napokon navrhol, aby ústavný súd po predbežnom prerokovaní jeho sťažnosť prijal na ďalšie konanie a aby následne nálezom takto rozhodol:

„Generálna prokuratúra porušuje Ústavu v článku 148 porušuje moje ústavné právo na súdnu ochranu a inú právnu ochranu tým, že moje mimoriadne dovolanie nepredložila dovolaciemu   súdu.   Moje   mimoriadne   dovolanie   riadne   nevyšetrila   čím   mi   spôsobila majetkovú ujmu vo výške 500 000 Sk, 63 000 Eur.

Preto žiadam Ústavný súd, aby rozsudky Krajského súdu 7Co/25/2007 a Okresného súdu Prešov 16C 170/04 zrušil v celom rozsahu, vrátil vec späť na Okresný súd v Prešove, prikázal Okresnému súdu v Prešove prideliť mi právneho zástupcu, na súdnu ochranu tak ako   to   prikazuje   Ústava   Slovenskej   republiky   a   zabezpečil   my   Ústavný   súd   Ústavnú ochranu.“

II.

4. Podľa čl. 127 ods. 1 ústavy ústavný súd rozhoduje o sťažnostiach fyzických osôb alebo právnických   osôb,   ak namietajú porušenie   svojich   základných   práv alebo slobôd, alebo ľudských   práv   a základných   slobôd   vyplývajúcich   z medzinárodnej   zmluvy, ktorú Slovenská   republika   ratifikovala a bola vyhlásená spôsobom   ustanoveným zákonom,   ak o ochrane týchto práv a slobôd nerozhoduje iný súd.

Ústavný   súd   podľa   §   25   ods.   1   zákona   Národnej   rady   Slovenskej   republiky č. 38/1993 Z. z. o organizácii Ústavného súdu Slovenskej republiky, o konaní pred ním a o postavení   jeho   sudcov   v   znení   neskorších   predpisov   (ďalej   len   „zákon   o   ústavnom súde“)   každý   návrh   predbežne   prerokuje   na   neverejnom   zasadnutí   bez   prítomnosti navrhovateľa,   ak   tento   zákon   neustanovuje   inak.   Pri   predbežnom   prerokovaní   každého návrhu ústavný súd skúma, či dôvody uvedené v § 25 ods. 2 zákona o ústavnom súde nebránia jeho prijatiu na ďalšie konanie. Podľa tohto ustanovenia návrhy vo veciach, na ktorých   prerokovanie   nemá   ústavný   súd   právomoc,   návrhy,   ktoré   nemajú   zákonom predpísané   náležitosti,   neprípustné   návrhy   alebo   návrhy   podané   niekým   zjavne neoprávneným,   ako   aj   návrhy   podané   oneskorene   môže   ústavný   súd   na   predbežnom prerokovaní odmietnuť uznesením bez ústneho pojednávania. Ústavný súd môže odmietnuť aj návrh, ktorý je zjavne neopodstatnený.

5.   Predmetom   sťažnosti   je   sťažovateľom   namietané   porušenie základných   práv zaručených v čl. 46 ods. 1 a čl. 47 ods. 2 ústavy a práv zaručených v čl. 6 ods. 1 dohovoru postupom   generálnej   prokuratúry   v   konaní   vedenom   pod   sp.   zn. VI/2   Pz   494/11   a jej prípisom z 5. augusta 2011 tým, že nevybavila náležitým spôsobom podnet sťažovateľa v namietanej   veci   a nepodala   mimoriadne   dovolanie   proti   rozsudkom   okresného   súdu a krajského súdu.

6. Ústavný súd sa pri predbežnom prerokovaní najprv zaoberal tou časťou sťažnosti, ktorou sťažovateľ namietal porušenie práv, a to nevyužitím práva generálneho prokurátora Slovenskej republiky (ďalej len „generálny prokurátor“) podať mimoriadne dovolanie proti napadnutému rozsudku okresného súdu v spojení s rozsudkom krajského súdu.

Zákonné predpoklady na podanie mimoriadneho dovolania sú upravené v § 243e a nasl. Občianskeho súdneho poriadku. Z týchto ustanovení jednoznačne vyplýva, že ide o mimoriadny opravný prostriedok, ktorého využitie ako procesného inštitútu patrí výlučne generálnemu prokurátorovi. To znamená, že nejde o základné právo sťažovateľa, ktoré by bolo možné zahrnúť pod čl. 46 ods. 1 alebo čl. 47 ods. 2 ústavy, prípadne právo podľa čl. 6 ods. 1 dohovoru.

Podľa   stabilizovanej   judikatúry   na   vyhovenie   podnetu   fyzických   osôb   alebo právnických osôb na podanie mimoriadneho dovolania neexistuje právny nárok, t. j. osobe, ktorá   takýto   podnet   podala,   nevzniká   právo na jeho prijatie,   resp.   akceptovanie, a   teda generálny   prokurátor   nemá   povinnosť   takémuto   podnetu   vyhovieť.   Je   na   voľnej   úvahe generálneho prokurátora rozhodnúť o tom, či podá, alebo nepodá mimoriadne dovolanie. Ústavný súd v tejto súvislosti viackrát vyslovil, že oprávnenie na podanie mimoriadneho dovolania   nemá   charakter   práva,   ktorému   je   poskytovaná   ústavnoprávna   ochrana (I. ÚS 19/01, I. ÚS 43/07, II. ÚS 176/03, II. ÚS 144/05, IV. ÚS 344/04), pretože nepatrí do katalógu základných práv.

Keďže   v danom   prípade   nevyužitím   práva   generálneho   prokurátora   podať   proti namietanému   rozhodnutiu   krajského   súdu   mimoriadne   dovolanie   nemohlo   dôjsť k porušeniu označeného základného práva sťažovateľa, ústavný súd túto časť sťažnosti pri predbežnom   prerokovaní odmietol   podľa   § 25 ods. 2 zákona o ústavnom   súde   z dôvodu zjavnej neopodstatnenosti.

7.   Nad   rámec   uvedeného   ústavný   súd   konštatuje,   že   zákonnou   povinnosťou generálnej prokuratúry bolo na podnet sťažovateľa primeraným spôsobom reagovať. Túto povinnosť generálna prokuratúra splnila listom sp. zn. VI/2 Pz 494/11 z 5. augusta 2011, v ktorom   uviedla,   že   vo   veci   už   márne   uplynula   zákonná   lehota   na   prípadné   podanie mimoriadneho   dovolania.   Skutočnosť,   že   generálna   prokuratúra   nepostupovala   v súlade s predstavami sťažovateľa, však nemôže celkom zjavne zakladať porušenie jeho označených základných práv.

8.   Následne   sa   ústavný   súd   pri   predbežnom   prerokovaní   sťažnosti   zaoberal   tou časťou, v ktorej sťažovateľ namieta porušenie svojich základných práv podľa čl. 47 ods. 2 ústavy (právo na právnu pomoc) a práva podľa čl. 6. ods. 1 dohovoru (spravodlivé súdne konania) rozsudkom okresného súdu v spojení s rozsudkom krajského súdu.

Sťažnosť v tejto časti ústavný súd považuje za oneskorene podanú.

Podľa zistení ústavného súdu napadnutý rozsudok okresného súdu č. k. 16 C 170/04-117   z 24.   novembra   2006   v spojení   s rozsudkom   krajského   súdu   č.   k.   7   Co   25/07-141 z 21. februára 2008 nadobudol právoplatnosť 22. marca 2008.

Podľa ustanovenia § 53 ods. 3 zákona o ústavnom súde jednou z podmienok prijatia sťažnosti fyzickej osoby na konanie pred ústavným súdom je podanie sťažnosti v lehote dvoch   mesiacov   od   právoplatnosti   rozhodnutia,   ktorým   malo   byť spôsobené   namietané porušenie základného práva.

Lehota   na   podanie   sťažnosti   podľa   čl.   127   ústavy   začína   plynúť   dňom,   keď nadobudlo právoplatnosť rozhodnutie, ktorým malo byť spôsobené namietané porušenie základného   práva,   t.   j.   v danom   prípade   od   22.   marca   2008.   Predmetná   sťažnosť   bola sťažovateľom   podaná   osobne   8.   septembra   2011,   teda   jednoznačne   po   uplynutí dvojmesačnej lehoty ustanovenej zákonom pre tento druh konania pred ústavným súdom.

Zo všetkých týchto dôvodov ústavný súd podľa § 25 ods. 2 zákona o ústavnom súde rozhodol tak, ako to je uvedené vo výrokovej časti tohto rozhodnutia.

P o u č e n i e : Proti tomuto rozhodnutiu nemožno podať opravný prostriedok.

V Košiciach 20. októbra 2011