znak

SLOVENSKÁ REPUBLIKA

U Z N E S E N I E

Ústavného súdu Slovenskej republiky

II. ÚS 470/2010-21

Ústavný súd Slovenskej republiky na neverejnom zasadnutí senátu 10. novembra 2010 predbežne prerokoval sťažnosť spoločnosti S., s. r. o., právne zastúpenej advokátom JUDr. M. R., Ž., vo veci namietaného porušenia základného práva na súdnu ochranu podľa čl. 46 ods. 1, čl. 47 ods. 3 a čl. 48 ods. 2 Ústavy Slovenskej republiky, ako aj práva na spravodlivé   súdne   konanie   podľa   čl.   6   ods.   1   Dohovoru   o ochrane   ľudských   práv a základných   slobôd   v konaní   vedenom   Krajským   súdom   v Žiline   pod   sp.   zn. 14 Cob 94/2009 a takto

r o z h o d o l :

Sťažnosť spoločnosti S., s. r. o., o d m i e t a   pre nedostatok právomoci.

O d ô v o d n e n i e :

I.

Ústavnému súdu Slovenskej republiky (ďalej len „ústavný súd“) bola 22. marca 2010 doručená   sťažnosť   spoločnosti   S.,   s.   r.   o.   (ďalej   len   „sťažovateľka“),   ktorou   namieta porušenie základného práva na súdnu ochranu podľa čl. 46 ods. 1, čl. 47 ods. 3 a čl. 48 ods. 2 Ústavy Slovenskej republiky (ďalej len „ústava“), ako aj práva na spravodlivé súdne konanie podľa čl. 6 ods. 1 Dohovoru o ochrane ľudských práv a základných slobôd (ďalej len „dohovor“) v konaní vedenom Krajským súdom v Žiline (ďalej len „krajský súd“) pod sp. zn. 14 Cob 194/2009. Sťažnosť bola odovzdaná na poštovú prepravu 18. marca 2010.

Zo   sťažnosti   vyplýva, že   rozsudkom   krajského súdu   č.   k.   14   Cob   194/2009-324 z 11. novembra 2009 bol potvrdený rozsudok Okresného súdu Žilina (ďalej len „okresný súd“) č. k. 20 Cb 48/2009-202 z 5. júna 2009 vo výroku o povinnosti sťažovateľky ako žalovanej zaplatiť spoločnosti S., a. s. (ďalej len „žalobkyňa“), sumu 73 846,91 € s prísl. V časti nevyjadreného určenia plnenia na účet postupníka bol rozsudok okresného súdu zmenený   tak,   že   sťažovateľka   je   povinná   žalobkyni   priznanú   sumu   zaplatiť   na   účet postupníka   A.,   s.   r.   o.   (ďalej   len   „postupník“),   Krajský   súd   tak   postupoval   aj   napriek skutočnosti, že hoci žalobkyňa 7. apríla 2009 zmenila žalobný petit a zároveň aj skutkový stav žaloby, okresný súd nepostupoval v zmysle § 95 Občianskeho súdneho poriadku, teda nerozhodol   o pripustení,   resp.   nepripustení   zmeny   žaloby.   Navyše,   krajský   súd   porušil zásadu dvojinštančnosti súdneho konania, keď rozhodol vo vzťahu k rozsudku okresného súdu, že „v časti nevyjadreného určenia plnenia na účet postupníka mení tak, že žalovaný je povinný zaplatiť žalobcovi priznanú sumu vo výške 73 846,91 € s prísl. na účet postupníka A., s. r. o.“. Proti tomuto výroku krajského súdu sa už sťažovateľka nemôže efektívne brániť, lebo proti rozsudku odvolacieho súdu už nie je ďalšie odvolanie prípustné. Tento postup   krajského   súdu   mal   za   následok   odňatie   možnosti   domáhať   sa   preskúmavania skutkových   a právnych   záverov,   na ktorých   krajský   súd   výrok   založil.   Sťažovateľka   sa nemôže ďalej stotožniť ani so záverom, podľa ktorého hoci pohľadávka žalobkyne v čase jej uplatnenia nebola splatná, stala sa splatnou do momentu vyhlásenia rozsudku, a preto ju nebolo možné považovať za predčasnú. Podľa sťažovateľky neobstojí ďalej ani záver, podľa ktorého kompenzačná námietka sťažovateľky bola uplatnená až v odvolacom konaní (teda oneskorene), pretože bola vznesená v konaní vedenom okresným súdom ešte 18. februára 2005, a to dostatočne určitým a konkrétnym spôsobom. Nemožno súhlasiť ani s tým, že všeobecné súdy mali rozdielny prístup k dôkazom navrhovaným sťažovateľkou v porovnaní s dôkazmi   navrhovanými   žalobkyňou.   Nevysporiadali   sa   ani   s listinami   predloženými sťažovateľkou 5. júna 2009.

Sťažovateľka   navrhuje   vydať   nález,   ktorým   by   ústavný   súd   vyslovil   porušenie označených   článkov ústavy a dohovoru   v konaní vedenom krajským súdom   pod sp. zn. 14 Cob 194/2009 s tým, aby bol rozsudok z 11. novembra 2009 zrušený a vec vrátená na ďalšie   konanie.   Požaduje   aj   náhradu   trov   právneho   zastúpenia   advokátom   vo   výške 254,88 €.

Z rozsudku krajského súdu č. k. 14 Cob 194/2009-324 z 11. novembra 2009 vyplýva, že ním bol potvrdený rozsudok okresného súdu č. k. 20 Cb 48/2009-202 z 5. júna 2009 vo výroku o povinnosti sťažovateľky zaplatiť žalobkyni sumu 73 846,91 € s prísl. Zároveň bol rozsudok v časti nevyjadreného určenia plnenia na účet postupníka zmenený tak, že sťažovateľka je povinná žalobkyni priznanú sumu   73 846,91 € s prísl. zaplatiť na účet postupníka.

Podľa rukou písanej poznámky bol rozsudok krajského súdu doručený právnemu zástupcovi sťažovateľky 26. januára 2010.

Podľa zistenia ústavného súdu sťažovateľka podala prostredníctvom svojho právneho zástupcu   23.   februára 2010   dovolanie proti   rozsudku   okresného   súdu   a krajského súdu. Dovolanie bolo doplnené samotnou sťažovateľkou podaním doručeným okresnému súdu 24. februára 2010.

Prípisom ústavného súdu č. k. Rvp 556/2010-15 zo 7. apríla 2010 bolo právnemu zástupcovi sťažovateľky oznámené, že vzhľadom na skutočnosť,   že v podanej sťažnosti ústavnému súdu sú uplatnené jednak také námietky, ktoré zakladajú prípustnosť dovolania, ale aj také námietky, ktoré prípustnosť dovolania nezakladajú, ústavný súd hodlá vyčkať na skončenie dovolacieho konania a jeho ďalší postup vo veci bude závisieť od jeho výsledku.

II.

Podľa čl. 127 ods. 1 ústavy ústavný súd rozhoduje o sťažnostiach fyzických osôb alebo právnických   osôb,   ak namietajú porušenie   svojich   základných   práv alebo slobôd, alebo ľudských   práv   a základných   slobôd   vyplývajúcich   z medzinárodnej   zmluvy, ktorú Slovenská   republika   ratifikovala   a bola   vyhlásená   spôsobom   ustanoveným   zákonom, ak o ochrane týchto práv a slobôd nerozhoduje iný súd.

Ústavný   súd   podľa   §   25   ods.   1   zákona   Národnej   rady   Slovenskej   republiky č. 38/1993 Z.   z. o organizácii Ústavného súdu   Slovenskej republiky, o konaní pred ním a o postavení   jeho   sudcov   v znení   neskorších   predpisov   (ďalej   len   „zákon   o ústavnom súde“)   každý   návrh   predbežne   prerokuje   na   neverejnom   zasadnutí   bez   prítomnosti navrhovateľov. Pri predbežnom prerokovaní každého návrhu ústavný súd skúma, či dôvody uvedené v § 25 ods. 2 zákona o ústavnom súde nebránia jeho prijatiu na ďalšie konanie. Podľa tohto ustanovenia návrhy vo veciach, na ktorých prerokovanie nemá ústavný súd právomoc, návrhy, ktoré nemajú náležitosti predpísané zákonom, neprípustné návrhy alebo návrhy   podané   niekým   zjavne   neoprávneným,   ako   aj   návrhy   podané   oneskorene   môže ústavný súd na predbežnom prerokovaní odmietnuť uznesením bez ústneho pojednávania.

Podľa názoru ústavného súdu nie je v jeho právomoci o merite podanej sťažnosti konať a rozhodnúť.

Ako to vyplýva z citovaného ustanovenia čl. 127 ods. 1 ústavy, právomoc ústavného súdu poskytovať ochranu základným právam a slobodám je daná iba subsidiárne, teda iba vtedy,   ak poskytovanie   tejto   ochrany   nie   je v právomoci   všeobecných   súdov.   V danom prípade z dôvodov ďalej uvedených právomoc poskytnúť ochranu označeným základným právam   sťažovateľky   vyplývajúcim   z ústavy   a dohovoru   prináleží   Najvyššiemu   súdu Slovenskej   republiky   (ďalej   len   „najvyšší   súd“)   v dovolacom   konaní,   čím   je   zároveň vylúčená právomoc ústavného súdu.

V prípadoch sťažností podľa čl. 127 ods. 1 ústavy, v ktorých sťažovateľ namietal jednak také skutočnosti, ktoré zakladali prípustnosť dovolania, ako aj také skutočnosti, ktoré prípustnosť dovolania nezakladali, pričom sťažovateľ dovolanie podal, prax ústavného súdu bola   taká,   že   najprv   vyčkal   na   dovolacie   rozhodnutie   najvyššieho   súdu   a potom   konal o podanej   sťažnosti.   Pokiaľ   bolo   napadnuté   rozhodnutie   v dovolacom   konaní   zrušené, konanie   na   ústavnom   súde   stratilo   svoju   podstatu.   V opačnom   prípade   ústavný   súd preskúmal meritórne sťažnostné námietky.

Medzičasom došlo k zmene v rozhodovacej praxi ústavného súdu v tom zmysle, že pokiaľ   sťažovateľ   podá   sťažnosť   ústavnému   súdu,   ako   aj   dovolanie,   tak   právomoc poskytnúť ochranu základným právam a slobodám má najvyšší súd v dovolacom konaní, čo zároveň vylučuje v rámci princípu subsidiarity právomoc ústavného súdu. V prípade, že nedôjde   v dovolacom   konaní k zrušeniu, resp.   zmene napadnutého rozhodnutia, je daná právomoc ústavného súdu tak na preskúmanie dovolacieho rozhodnutia, ako aj odvolacieho rozhodnutia, pričom zákonná dvojmesačná lehota na podanie sťažnosti plynie od doručenia dovolacieho rozhodnutia najvyššieho súdu (mutatis mutandis napr. IV. ÚS 245/2010).

Z dosiaľ uvedeného vyplýva, že vzhľadom na podané dovolanie právomoc poskytnúť ochranu   označeným   právam   sťažovateľky   podľa   ústavy   a dohovoru   má   najvyšší   súd v dovolacom konaní. Táto okolnosť vylučuje právomoc ústavného súdu.

Z uvedených dôvodov ústavný súd rozhodol podľa § 25 ods. 2 zákona o ústavnom súde tak, ako to vyplýva z výroku tohto uznesenia.

P o u č e n i e : Proti tomuto rozhodnutiu nemožno podať opravný prostriedok.

V Košiciach 10. novembra 2010