znak

SLOVENSKÁ REPUBLIKA

U Z N E S E N I E

Ústavného súdu Slovenskej republiky

II. ÚS 47/2016-19

Ústavný súd Slovenskej republiky na neverejnom zasadnutí 21. januára 2016 v senátezloženom z predsedníčky Ľudmily Gajdošíkovej a zo sudcov Sergeja Kohuta a LadislavaOrosza (sudca spravodajca) predbežne prerokoval sťažnosť ⬛⬛⬛⬛, ⬛⬛⬛⬛, zastúpenej advokátom JUDr. Jánom Vajdom, Hviezdoslavovonámestie 201, Námestovo, ktorou namieta porušenie svojho základného práva podľa čl. 46ods. 1 Ústavy Slovenskej republiky a práva podľa čl. 6 ods. 1 Dohovoru o ochrane ľudskýchpráv a základných slobôd postupom Krajského súdu v Žiline v konaní vedenom pod sp. zn.8 CoP 23/2015 a jeho rozsudkom z 28. apríla 2015, a takto

r o z h o d o l :

Sťažnosť ⬛⬛⬛⬛ o d m i e t a ako zjavne neopodstatnenú.

O d ô v o d n e n i e :

I.

Ústavnému súdu Slovenskej republiky (ďalej len „ústavný súd“) bola 3. augusta 2015doručená sťažnosť ⬛⬛⬛⬛, ⬛⬛⬛⬛ (ďalej len„sťažovateľka“),zastúpenejadvokátomJUDr.Jánom Vajdom,Hviezdoslavovonámestie 201, Námestovo, ktorou namieta porušenie svojho základného práva podľa čl. 46ods. 1 Ústavy Slovenskej republiky (ďalej len „ústava“) a práva podľa čl. 6 ods. 1 Dohovoruo ochrane ľudských práv a základných slobôd (ďalej len „dohovor“) postupom Krajskéhosúdu v Žiline (ďalej len „krajský súd“) v konaní vedenom pod sp. zn. 8 CoP 23/2015 a jehorozsudkom z 28. apríla 2015 (ďalej len „napadnutý rozsudok“).

Sťažovateľka v sťažnosti okrem iného uvádza:„Vo veci starostlivosti súdu o maloletú ⬛⬛⬛⬛... bol rozsudkom Okresného súdu Dolný Kubín sp. zn. 2 P/20/2013-383 zo dňa 12. 2. 2015 zamietnutý môj návrh na zníženie výživného a o trovách konania bolo rozhodnuté tak, že žiaden z účastníkov nemá právo na náhradu trov konania.

Na moje odvolanie zo dňa 5. 3. 2015 proti tomuto prvostupňovému rozsudku Krajský súd v Žiline rozsudkom sp. zn. 8 CoP/23/2015-463 zo dňa 28. 4. 2015 rozhodol tak, že rozsudok okresného súdu potvrdzuje. O trovách konania bolo rozhodnuté tak, že žiaden z účastníkov nemá právo na náhradu trov odvolacieho konania.“

Sťažovateľka ďalej argumentuje:„Podľa mojich informácií na internetovej stránke a ani na úradnej tabuli Krajského súdu v Žiline nebol podľa § 156 ods. 3 OSP zverejnený čas a miesto verejného vyhlásenia rozsudku vo veci Krajského súdu v Žiline č. k. 8 CoP/23/2015 a tento rozsudok nebol vyhlásený verejne. Takýmto postupom odporcu v tomto konaní bol porušený článok 46 ods. 1 a článok 48 ods. 2 Ústavy Slovenskej republiky v spojení s článkom 142 ods. 3 Ústavy Slovenskej republiky.“

Podľa názoru sťažovateľky:„Odôvodnenie rozsudku Krajského súdu Žilina nespĺňa požiadavky ustanovenia § 157 ods. 2 OSP a preto je tento rozsudok nepreskúmateľný. Krajský súd v Žiline sa vôbec nevysporiadal s mojimi námietkami prednesenými v prvostupňovom a v odvolacom konaní. Tým, že Krajský súd v Žiline riadne neodôvodnil tento napadnutý rozsudok odňal mi právo konať vo veci. V odôvodnení tohto rozsudku odporcu absentuje právne posúdenie veci podľa ustanovení Zákona o rodine... V tomto konaní neboli splnené zákonné dôvody na to, aby Krajský súd v Žiline postupoval podľa § 219 ods. 1 OSP, pretože prvostupňový rozsudok nebol vo výroku vecne správny a bol nepreskúmateľný.“

Na základe skutočností uvedených v sťažnosti sa sťažovateľka domáha, aby ústavnýsúd nálezom takto rozhodol:

„Základné právo sťažovateľky ⬛⬛⬛⬛ na súdnu a inú právnu ochranu podľa článku 46 ods. 1 Ústavy Slovenskej republiky a právo na spravodlivé súdne konanie podľa článku 6 ods. 1 Dohovoru o ochrane ľudských práv a základných slobôd postupom a rozsudkom Krajského súdu v Žiline sp. zn. 8 CoP/23/2015-463 zo dňa 28. 4. 2015 porušené bolo.

Rozsudok Krajského súdu v Žiline sp. zn. 8 CoP/23/2015-463 zo dňa 28. 4. 2015 sa zrušuje a vec sa vracia Krajskému súdu v Žiline na ďalšie konanie a rozhodnutie.

Sťažovateľke ⬛⬛⬛⬛ sa priznávajú trovy tohto konania v sume 296,44 EUR, ktoré je Krajský súd v Žiline povinný zaplatiť sťažovateľke ⬛⬛⬛⬛ na účet advokáta JUDr. Jána Vajdu... do 2 mesiacov od právoplatnosti tohto nálezu.“

II.

Podľa čl. 127 ústavy ústavný súd rozhoduje o sťažnostiach fyzických osôb aleboprávnických osôb, ak namietajú porušenie svojich základných práv alebo slobôd, aleboľudských práv a základných slobôd vyplývajúcich z medzinárodnej zmluvy, ktorúSlovenská republika ratifikovala a bola vyhlásená spôsobom ustanoveným zákonom, ako ochrane týchto práv a slobôd nerozhoduje iný súd.

Ústavný súd podľa § 25 ods. 1 zákona Národnej rady Slovenskej republikyč. 38/1993 Z. z. o organizácii Ústavného súdu Slovenskej republiky, o konaní pred níma o postavení jeho sudcov v znení neskorších predpisov (ďalej len „zákon o ústavnomsúde“) každý návrh predbežne prerokuje na neverejnom zasadnutí bez prítomnostinavrhovateľa, ak tento zákon neustanovuje inak.

Pri predbežnom prerokovaní každého návrhu ústavný súd skúma, či dôvody uvedenév § 25 ods. 2 zákona o ústavnom súde nebránia jeho prijatiu na ďalšie konanie. Podľa tohtoustanovenia návrhy vo veciach, na ktorých prerokovanie nemá ústavný súd právomoc,návrhy, ktoré nemajú zákonom predpísané náležitosti, neprípustné návrhy alebo návrhypodané niekým zjavne neoprávneným, ako aj návrhy podané oneskorene môže ústavný súdna predbežnom prerokovaní odmietnuť uznesením bez ústneho pojednávania. Ústavný súdmôže odmietnuť aj návrh, ktorý je zjavne neopodstatnený.

Z § 25 ods. 2 zákona o ústavnom súde vyplýva, že úlohou ústavného súdu pripredbežnom prerokovaní sťažnosti je tiež posúdiť, či táto nie je zjavne neopodstatnená.V súlade s konštantnou judikatúrou ústavného súdu o zjavne neopodstatnenú sťažnosť idevtedy, keď namietaným postupom alebo namietaným rozhodnutím príslušného orgánuverejnej moci nemohlo dôjsť k porušeniu základného práva alebo slobody, ktoré označilsťažovateľ, a to buď pre nedostatok príčinnej súvislosti medzi označeným postupom aleborozhodnutím príslušného orgánu verejnej moci a základným právom alebo slobodou,porušenie ktorých sa namietalo, prípadne z iných dôvodov. Za zjavne neopodstatnenúsťažnosť je preto možné považovať takú, pri predbežnom prerokovaní ktorej ústavný súdnezistil žiadnu možnosť porušenia označeného základného práva alebo slobody, reálnosťktorej by mohol posúdiť po jej prijatí na ďalšie konanie (I. ÚS 66/98, tiež napr. I. ÚS 4/00,II. ÚS 101/03, IV. ÚS 136/05, III. ÚS 198/07).

Zo sťažnosti vyplýva, že podľa názoru sťažovateľky krajský súd potvrdenímrozhodnutia súdu prvého stupňa o zamietnutí jej návrhu na zníženie výživného na maloletúdcéru porušil jej v sťažnosti označené základné právo podľa ústavy a právo podľadohovoru.

V nadväznosti predmet sťažnosti ústavný súd považuje za potrebné poukázať nasvoju konštantnú judikatúru, podľa ktorej vo veciach patriacich do právomoci všeobecnýchsúdov nie je alternatívnou ani mimoriadnou opravnou inštitúciou (m. m. II. ÚS 1/95,II. ÚS 21/96). Preto nie je zásadne oprávnený preskúmavať a posudzovať právne názoryvšeobecného súdu, ktoré ho pri výklade a uplatňovaní zákonov viedli k rozhodnutiu vo vecisamej, ani preskúmavať, či v konaní pred všeobecným súdom bol náležite zistený skutkovýstav a aké skutkové a právne závery zo skutkového stavu všeobecný súd vyvodil. Úlohaústavného súdu sa obmedzuje na kontrolu zlučiteľnosti účinkov takejto interpretáciea aplikácie s ústavou, prípadne medzinárodnými zmluvami o ľudských právacha základných slobodách. Do sféry pôsobnosti všeobecných súdov môže ústavný súdzasiahnuť len vtedy, ak by ich konanie alebo rozhodovanie bolo zjavne nedôvodné aleboarbitrárne, a tak z ústavného hľadiska neospravedlniteľné a neudržateľné, a zároveň by maloza následok porušenie niektorého základného práva alebo slobody (m. m. I. ÚS 13/00,I. ÚS 139/02, III. ÚS 180/02 atď.).

Podľa čl. 46 ods. 1 ústavy každý sa môže domáhať zákonom ustanoveným postupomsvojho práva na nezávislom a nestrannom súde a v prípadoch ustanovených zákonom nainom orgáne Slovenskej republiky.

Podľa čl. 6 ods. 1 dohovoru má každý právo na to, aby jeho záležitosť bolaspravodlivo, verejne a v primeranej lehote prejednaná nezávislým a nestranným súdomzriadeným zákonom, ktorý rozhodne o jeho občianskych právach alebo záväzkoch aleboo oprávnenosti akéhokoľvek trestného obvinenia proti nemu.

Ústavný súd vo svojej konštantnej judikatúre opakovane uvádza, že obsahomzákladného práva na súdnu ochranu podľa čl. 46 ods. 1 ústavy (ako aj práva podľa čl. 6ods. 1 dohovoru) je umožniť každému reálny prístup k súdu, pričom tomuto základnémuprávu zodpovedá povinnosť súdu o veci konať a rozhodnúť (napr. II. ÚS 88/01,III. ÚS 362/04), ako aj zabezpečiť konkrétne procesné garancie v súdnom konaní.K porušeniu tohto základného práva by mohlo dôjsť predovšetkým vtedy, ak by bolakomukoľvek odmietnutá možnosť domáhať sa svojho práva na nezávislom a nestrannomsúde, teda pokiaľ by súd odmietol konať a rozhodovať o podanom návrhu fyzickej osobyalebo právnickej osoby (II. ÚS 216/06).

Integrálnou súčasťou základného práva na súdnu ochranu podľa čl. 46 ods. 1 ústavyje aj právo účastníka konania na také odôvodnenie súdneho rozhodnutia, ktoré jasnea zrozumiteľne dáva odpovede na všetky právne a skutkovo relevantné otázky súvisiaces predmetom súdnej ochrany, t. j. s uplatnením nárokov a obranou proti takému uplatneniu(IV. ÚS 115/03, III. ÚS 60/04). Všeobecný súd však nemusí dať odpoveď na všetky otázkynastolené účastníkom konania, ale len na tie, ktoré majú pre vec podstatný význam,prípadne dostatočne objasňujú skutkový a právny základ rozhodnutia. Odôvodnenierozhodnutia všeobecného súdu (prvostupňového, ale aj odvolacieho), ktoré stručne a jasneobjasní skutkový a právny základ rozhodnutia, postačuje na záver o tom, že z tohto aspektuje plne realizované základné právo účastníka na spravodlivý proces (III. ÚS 209/04).

Aj Európsky súd pre ľudské práva (ďalej len „ESĽP“) vo svojej judikatúrezdôrazňuje, že čl. 6 ods. 1 dohovoru zaväzuje súdy odôvodniť svoje rozhodnutia, alenemožno ho chápať tak, že vyžaduje, aby na každý argument strany bola daná podrobnáodpoveď. Rozsah tejto povinnosti sa môže meniť podľa povahy rozhodnutia. Otázku, či súdsplnil svoju povinnosť odôvodniť rozhodnutie vyplývajúcu z čl. 6 ods. 1 dohovoru, možnoposúdiť len so zreteľom na okolnosti daného prípadu. Judikatúra ESĽP teda nevyžaduje,aby na každý argument strany, aj na taký, ktorý je pre rozhodnutie bezvýznamný, bola danáodpoveď v odôvodnení rozhodnutia. Ak však ide o argument, ktorý je pre rozhodnutierozhodujúci, vyžaduje sa špecifická odpoveď práve na tento argument (Ruiz Torijac. Španielsko z 9. 12. 1994, séria A, č. 303-A, s. 12, bod 29; Hiro Balani c. Španielskoz 9. 12. 1994, séria A, č. 303-B; Georgiadis c. Grécko z 29. 5. 1997; Higgins c. Francúzskoz 19. februára 1998).

Vo vzťahu k čl. 46 ods. 1 ústavy ústavný súd pripomína, že uvedený článok ústavy jeprimárnym východiskom pre zákonom upravené konanie súdov a iných orgánov Slovenskejrepubliky príslušných na poskytovanie právnej ochrany ústavou garantovanej v siedmomoddiele druhej hlavy ústavy (čl. 46 až čl. 50 ústavy). V súvislosti so základným právompodľa čl. 46 ods. 1 ústavy treba mať však zároveň na zreteli aj čl. 46 ods. 4 ústavy, podľaktorého podmienky a podrobnosti o súdnej ochrane ustanoví zákon, resp. čl. 51 ods. 1ústavy, podľa ktorého sa možno domáhať práv uvedených okrem iného v čl. 46 ústavy lenv medziach zákonov, ktoré toto ustanovenie vykonávajú (I. ÚS 56/01).

Z už uvedeného (pozri najmä časť I tohto uznesenia) vyplýva, že podľa tvrdeniasťažovateľky k porušeniu jej základného práva na súdnu ochranu podľa čl. 46 ods. 1 ústavya práva podľa čl. 6 ods. 1 dohovoru došlo postupom krajského súdu v napadnutom konanía napadnutým rozsudkom, ktorým bol potvrdený výrok rozsudku súdu prvého stupňa, ktorýnávrh sťažovateľky na zníženie výživného na maloleté dieťa zamietol.

Vychádzajúc z uvedených všeobecných východísk, ústavný súd pri predbežnomprerokovaní pristúpil k preskúmaniu sťažnostnej argumentácie sťažovateľky, ktorá jevo svojej podstate založená na argumentácii, že krajský súd:

- nezverejnil„na internetovej stránke a ani na úradnej tabuli Krajského súdu v Žiline... čas a miesto verejného vyhlásenia rozsudku... a tento rozsudok nebol vyhlásený verejne“(ďalej len „prvá námietka“),

- napadnutý rozsudok náležite neodôvodnil a zároveň„sa vôbec nevysporiadal s mojimi námietkami prednesenými v prvostupňovom a v odvolacom konaní“(ďalej len„druhá námietka“).

II.1 K prvej námietke sťažovateľky

Podľa § 156 ods. 3 Občianskeho súdneho poriadku (ďalej aj „OSP“) vo veciach,v ktorých súd rozhoduje rozsudkom bez nariadenia ústneho pojednávania, oznámi miestoa čas na úradnej tabuli súdu v lehote najmenej päť dní pred jeho vyhlásením.

Podľa § 214 ods. 3 OSP ak odvolací súd rozhoduje rozsudkom bez nariadeniapojednávania, upovedomí elektronickými prostriedkami účastníka konania alebo jehozástupcu, ktorý požiadal o doručovanie písomností aj elektronickými prostriedkami (§ 45ods. 4), o mieste a čase verejného vyhlásenia rozsudku podľa § 156 ods. 3.

Predsedníčka senátu krajského súdu vo svojom vyjadrení k sťažnosti sp. zn.Spr 445/2015 z 23. októbra 2015 okrem iného uvádza:

„Dňa 20. 04. 2015 bol nariadený uznesením termín verejného vyhlásenia rozsudku na deň 28. 04. 2015 o 9.00 hod. č. dv. 10 pojednávacej miestnosti. Vec bola vyvesená na úradnú tabuľu krajského súdu dňa 22. 04. 2015. Vyhlásenie rozsudku bolo internetovej stránke MS SR oznámené dňa 22. 04. 2015. Uvedené vyplýva zo zoznamu na č. l. 458 spisu. Podľa zápisnice o verejnom vyhlásení rozsudku spísanej pred Krajským súdom v Žiline dňa 28. 04. 2015 predsedníčka senátu konštatovala, že bola dodržaná lehota na oznámenie miesta a času verejného vyhlásenia rozsudku na úradnej tabuli súdu v zmysle ust. § 214 ods. 2 a § 156 ods. 3 O. s. p. a bolo oznámené aj vyhlásenie rozsudku na internetovej stránke MS SR dňa 22. 04. 2015. Následne bol rozsudok okresného súdu vyhlásený verejne v mene Slovenskej republiky.

V danom prípade bola vec teda vyvesená na úradnej tabuli krajského súdu dňa 22. 04. 2015. V uvedený deň bolo oznámené aj vyhlásenie rozsudku na internetovej stránke MS SR. Lehota začala plynúť nasledujúcim dňom t. j. 23. 04. 2015 a uplynula dňa 27. 04. 2015 (pondelok). Rozsudok bol vyhlásený nasledujúci deň t. j. 28. 4. 2015. Podľa odvolacieho súdu bola tak dodržaná pred jej vyhlásením zákonom stanovená lehota najmenej 5 dní podľa § 156 ods. 3 O. s. p. O tom, že rozsudok krajského súdu bol vyhlásený a to verejne svedčí zápisnica o verejnom vyhlásení rozsudku.

Okrem toho z obsahu spisu okresného súdu ani z odvolania matky dieťaťa podaného prostredníctvom jej splnomocneného zástupcu nevyplýva, že by nimi bol požiadaný súd o doručovanie písomností aj elektronickými prostriedkami v zmysle ust. 45 ods. 4 O. s. p. Nebolo preto povinnosťou krajského súdu oznamovať matke dieťaťa a jej splnomocnenému zástupcovi miesto a čas verejného vyhlásenia rozsudku v zmysle ust. 214 ods. 3 O. s. p. elektronicky.“

Z predloženej fotokópie spisovej dokumentácie a príslušnej administratívnej agendyústavný súd zistil, že krajský súd uznesením č. k. 8 CoP 23/2015-457 z 20. apríla 2015nariadil termín verejného vyhlásenia napadnutého rozsudku na 28. apríl 2015. V tento deňbol následne napadnutý rozsudok krajského súdu verejne vyhlásený, o čom svedčí zápisnicao verejnom vyhlásení rozsudku krajského súdu z 28. apríla 2015. Krajský súd zabezpečilzverejnenie informácie o mieste a čase jeho verejného vyhlásenia na svojej úradnej tabuli,ako aj internetovej stránke Ministerstva spravodlivosti Slovenskej republiky 22. apríla 2015,t. j. 6 dní vopred.

Z už uvedeného vyplýva, že krajský súd zabezpečil zverejnenie informácie o dátume,čase a mieste vyhlásenia napadnutého rozsudku v súlade s príslušnými ustanoveniamiObčianskeho súdneho poriadku a následne napadnutý rozsudok i verejne vyhlásil, pričomústavný súd nezistil žiadnu skutočnosť, ktorá by v tejto súvislosti signalizovala svojvoľnýpostup tohto súdu, t. j. taký, ktorý by nemal oporu v zákone.

V nadväznosti na uvedené ústavný súd poukazuje na svoju ustálenú judikatúru,v ktorej opakovane uvádza, že postup súdneho orgánu, ktorý koná v súlades procesnoprávnymi a hmotnoprávnymi predpismi konania v občianskoprávnej alebotrestnoprávnej veci, nemožno považovať za porušenie základného práva podľa čl. 46 ods. 1ústavy alebo práva podľa čl. 6 ods. 1 dohovoru (I. ÚS 8/96, I. ÚS 6/97).

Skutočnosť, že sa sťažovateľka nedozvedela o mieste, dátume a čase vyhlásenianapadnutého rozsudku, nemôže sama osebe viesť k záveru o porušení jej základného právapodľa čl. 46 ods. 1 ústavy a práva podľa čl. 6 dohovoru. Navyše sťažovateľka nevyužilamožnosti, ktoré jej na zabezpečenie práv ako účastníčky napadnutých konaní Občianskysúdny poriadok poskytuje v ustanoveniach § 44 a § 214 ods. 3 v spojení s § 45 ods. 4 OSP.

Na tomto základe ústavný súd pri predbežnom prerokovaní dospel k záveru, že prvánámietka sťažovateľky je nedôvodná, a preto sťažnosť v časti, ktorá sa týka tejto námietky,odmietol podľa § 25 ods. 2 zákona o ústavnom súde ako zjavne neopodstatnenú.

II.2 K druhej námietke sťažovateľky

Druhá námietka sťažovateľky spočíva v jej tvrdení, že krajský súd napadnutýrozsudok náležite neodôvodnil a zároveň„sa vôbec nevysporiadal s... námietkami prednesenými v prvostupňovom a v odvolacom konaní“.

V súvislosti so sťažnostnou argumentáciou sťažovateľky ústavný súd považuje zapotrebné poukázať na relevantnú časť odôvodnenia napadnutého rozsudku krajského súdu,v ktorej sa okrem iného uvádza:

„V preskúmavanej veci okresný súd rozsudkom zamietol návrh matky dieťaťa na zníženie výživného keď porovnajúc okolnosti v čase predchádzajúceho rozhodnutia o výživnom (v čase uzavretia rodičovskej dohody v r. 2012) s okolnosťami zistenými v súčasnej dobe dospel k záveru, že nenastala taká podstatná zmena na jej strane, ktorá by odôvodňovala vyhovieť jej návrhu.

Odvolací súd po preskúmaní napadnutého rozsudku dospel k záveru, že okresný súd po predchádzajúcom zrušení veci odvolacím súdom za účelom zisťovania dôvodov vedúcich zamestnávateľa matky dieťaťa k skončeniu služobného pomeru u policajného zboru v skúšobnej dobe a bez pochybností zistil, že k tomuto došlo v dôsledku správania sa matky dieťaťa. Prejednávanú vec preto aj správne právne posúdil. Nakoľko i odôvodnenie písomného vyhotovenia napadnutého rozsudku zodpovedá kritériám uvedeným v ust. § 157 ods. 2 O. s. p., odvolací súd podľa § 219 ods. 2 O. s. p. konštatuje správnosť týchto dôvodov a v podstatných bodoch na ne odkazuje.

Na zdôraznenie správnosti rozhodnutia okresného súdu poukazuje na to, že zníženia výživného sa povinný rodič môže domáhať, ak u neho nastane taká zmena pomerov, ktorá by mu znemožňovala platiť výživné v pôvodnej výške. Pre zníženie výživného platia relatívne prísne kritéria. Súd v konaní musí preskúmať dôvody, na základe ktorých došlo k zhoršeniu schopností a možností povinného platiť výživné. Ak sa teda povinný rodič vzdá výhodnejšieho zamestnania, ak jeho finančná situácia sa inak zhorší z jeho vlastnej viny alebo ak vlastným zavinením stratí zamestnanie (ako tomu bolo v danom prípade keď matka dieťaťa skončila služobný pomer podľa § 190 zákona č. 73/1998 Z. z. o štátnej službe príslušníkov Policajného zboru), je povinný aj naďalej platiť výživné v rovnakej výške. Odvolanie matky dieťaťa odvolací súd nepovažoval za dôvodné. Pokiaľ matka dieťaťa v odvolaní v prvom rade poukazovala na to, že rozsudok okresného súdu nie je riadne odôvodnený tak odvolací súd sa s jej námietkou nestotožnil. V odôvodnení rozsudku sú uvedené skutkové zistenia s odkazom na príslušné dôkazy a so záveru súdu tiež vyplýva z akých dôkazov vychádzal a akými úvahami sa pri svojom hodnotení riadil. Rozsudok okresného súdu preto obsahuje zákonné náležitosti uvedené v ustanovení § 157 ods. 2 O. s. p. K poukazovaniu matky dieťaťa na to, že sa súd riadne nezaoberal výdavkami na maloletú, príjmami otca dieťaťa a skutočnosťami, ktoré v záverečnej reči na pojednávaní konanom dňa 22. 01. 2015 predniesol jej splnomocnený zástupca, odvolací súd poukazuje na to, že v danom prípade bolo potrebné hlavne posúdiť dôvod pre ktorý sa matka dieťaťa stala nezamestnanou. Okresný súd tento správne uzavrel ako konanie zapríčinené matkou dieťaťa. Napriek uvedenému o výdavkoch na maloletú nemal ani odvolací súd dôvod pochybovať. Od posledného rozhodnutia v r. 2012 je maloletá vekovo staršia a preto možno dôvodne usudzovať, že jej potreby (oblečenie, obutie, výživa, školské potreby a mimoškolské aktivity) sú len vyššie. Okrem toho ak by sa príjem otca dieťaťa aj zvýšil tento si vyživovaciu povinnosť k maloletej s ohľadom jej vek plní výkonom osobnej starostlivosti. Pokiaľ matka dieťaťa v odvolaní spochybňovala výpovede svedkov k dôvodom skončenia jej služobného pomeru odvolací súd poukazuje hlavne na to, že okresný súd si pripojil osobný spis matky dieťaťa vedený u jej služobného úradu. Z obsahu tohto boli aj odvolaciemu súdu nesporne zrejmé konania matky dieťaťa v pozícii príslušníka policajného zboru, ktorých sa počas skúšobnej doby dopustila a pre ktoré bol jej služobný pomer v štátnej službe trvajúci od 01. 07. 2011 skončený a to dňa 01. 02. 2013.

Z týchto dôvodov matka dieťaťa v odvolaní neuvádza žiadne relevantné okolnosti, ktoré by neboli predmetom prvostupňového konania, resp. ktoré by súd pri svojom rozhodnutí nezohľadnil. Odvolací súd preto rozsudok okresného súdu ako vecne správny potvrdil.“

Vychádzajúc predovšetkým z citovaného, ústavný súd zastáva názor, žeargumentácia krajského súdu zodpovedá príslušným ustanoveniam Občianskeho súdnehoporiadku a zákona č. 36/2005 Z. z. o rodine a o zmene a doplnení niektorých zákonovv znení neskorších predpisov, ktoré majú na pamäti predovšetkým záujem maloletéhodieťaťa. Závery krajského súdu preto nemožno považovať ani za zjavne neodôvodnené, aniza arbitrárne. Ústavný súd rešpektuje, že je primárnou úlohou všeobecného súdu vykladaťzákony a ďalšie právne predpisy, pričom právny názor krajského súdu a jeho závery možnov posudzovanej veci považovať za zrozumiteľné, logické a vyvážené, a preto z ústavnéhohľadiska za akceptovateľné a udržateľné.

Na základe uvedeného ústavný súd, poukazujúc na svoj ustálený právny názor, podľaktorého základné právo podľa čl. 46 ods. 1 ústavy a právo podľa čl. 6 ods. 1 dohovoruneznačí právo na úspech v konaní pred všeobecným (občianskoprávnym) súdom(III. ÚS 3/97, II. ÚS 141/04), dospel pri predbežnom prerokovaní k záveru, že medzinapadnutým rozsudkom krajského súdu a obsahom základného práva na súdnu ochranupodľa čl. 46 ods. 1 ústavy a práva na spravodlivé súdne konanie podľa čl. 6 ods. 1 dohovoruneexistuje taká príčinná súvislosť, na základe ktorej by po prípadnom prijatí sťažnosti naďalšie konanie mohol reálne dospieť k záveru o ich porušení. Ústavný súd preto sťažnosťi vo vzťahu k druhej námietke odmietol podľa § 25 ods. 2 zákona o ústavnom súde akozjavne neopodstatnenú.

Vzhľadom na to, že sťažnosť sťažovateľky bola odmietnutá ako celok, ústavný súdsa už nezaoberal jej ďalšími návrhmi.

P o u č e n i e : Proti tomuto rozhodnutiu nemožno podať opravný prostriedok.

V Košiciach 21. januára 2016