znak

SLOVENSKÁ REPUBLIKA

U Z N E S E N I E

Ústavného súdu Slovenskej republiky

II. ÚS 47/2014-12

Ústavný súd Slovenskej republiky na neverejnom zasadnutí 23. januára 2014 v senáte zloženom   z predsedu   Juraja   Horvátha   a zo   sudcov   Sergeja   Kohuta   (sudca   spravodajca) a Lajosa Mészárosa predbežne prerokoval sťažnosť P. K., zastúpeného advokátom JUDr. Rudolfom Priečinským, Advokátska kancelária HKP Legal, s. r. o., Sasinkova 6, Bratislava, ktorou namieta porušenie základného práva na súdnu a inú právnu ochranu podľa čl. 46 ods. 1   Ústavy   Slovenskej   republiky   rozsudkom   Okresného   súdu   Banská   Bystrica   č.   k.   9   C 150/2011-45 z 13. januára 2012 a rozsudkom Krajského súdu v Banskej Bystrici č. k. 15 Co 64/2012-70 z 24. júla 2013, a takto

r o z h o d o l :

Sťažnosť P. K. o d m i e t a.

O d ô v o d n e n i e :

I.

Ústavnému súdu Slovenskej republiky (ďalej len „ústavný súd“) bola 28. októbra 2013   doručená   sťažnosť   P.   K.,   (ďalej   len „sťažovateľ“),   ktorou   namieta   porušenie základného práva na súdnu a inú právnu ochranu podľa čl. 46 ods. 1 Ústavy Slovenskej republiky   (ďalej   len   „ústava“)   rozsudkom   Okresného   súdu   Banská   Bystrica   (ďalej   len „okresný súd“) č. k. 9 C 150/2011-45 z 13. januára 2012 a rozsudkom Krajského súdu v Banskej Bystrici (ďalej len „krajský súd“) č. k. 15 Co 64/2012-70 z 24. júla 2013 a žiada vydať tento nález:

„1. Základné právo sťažovateľa – P. K., na súdnu ochranu v zmysle čl. 46 ods. 1 Ústavy SR bolo postupom Okresného súdu Banská Bystrica a postupom Krajského súdu v Banskej Bystrici porušené.

2.   Rozsudok   Okresného   súdu   Banská   Bystrica   zo   dňa   13.   01.   2012,   č.   k. 9 C 150/2011-45 a Rozsudok Krajského súdu v Banskej Bystrici zo dňa 24. 07. 2013 č. k. 15 Co 64/2012-70 ruší a vec vracia Okresnému súdu Banská Bystrica na ďalšie konanie.

3. Sťažovateľovi – P. K., priznáva primerané finančné zadosťučinenie v sume 3.000,- Eur (slovom: tritisíc   eur), ktoré sú mu Okresný súd Banská Bystrica a Krajský súd v Banskej   Bystrici   povinní   spoločne   a   nerozdielne   vyplatiť   do   dvoch   mesiacov   od právoplatnosti tohto nálezu.

4. Okresný súd Banská Bystrica a Krajský súd v Banskej Bystrici sú povinní spoločne a nerozdielne uhradiť trovy právneho zastúpenia... sťažovateľovi – P. K., v sume 331,13 Eur... do dvoch mesiacov od právoplatnosti tohto nálezu.“

Ako vyplynulo zo sťažnosti doručenej ústavnému súdu a z jej príloh, krajský súd právoplatným rozsudkom sp. zn. 40 Cb 38/1999 zo 6. júna 2007 na návrh sťažovateľa ako žalobcu   zaviazal   obchodnú   spoločnosť   Tlačiarne   BB,   spol.   s.   r.   o.   (ďalej len „spoločnosť“ alebo „žalovaný“), zaplatiť sťažovateľovi sumu 885 804 Sk s 24,13 % ročným úrokom z omeškania zo sumy 4 957 000 Sk od 30. marca 1998 do 10. septembra 2001   a   zo   sumy   885   804   Sk   od   11.   septembra   2001   do   zaplatenia.   V   tomto   konaní sa sťažovateľ   domáhal   pôvodne   zaplatenia   sumy   4   957   000   Sk   z   titulu   vyrovnacieho podielu,   na   ktorý   mu   vznikol   nárok   jeho   vylúčením   zo   spoločnosti   podľa   rozhodnutia valného zhromaždenia spoločnosti z 20. decembra 1996. V priebehu konania (10. septembra 2001) žalovaný uhradil sťažovateľovi 4 071 196 Sk a sťažovateľ v tejto časti vzal žalobu späť.   Úrok   z omeškania   krajský   súd   priznal   sťažovateľovi   od   30.   marca   1998,   pretože v tento deň sa vyrovnací podiel stal splatným. Výšku úroku z omeškania (24,13 % ročne) určil krajský súd s poukazom na § 369 a § 502 Obchodného zákonníka (priemerná úroková sadzba,   ktorú   poskytovali   peňažné   ústavy   v   čase   vzniku   záväzku,   zistená   z   potvrdení Všeobecnej úverovej banky, a. s., a Slovenskej sporiteľne). Proti časti vyhovujúceho výroku rozsudku   krajského   súdu   sp.   zn.   40   Cb   38/1999   zo   6.   júna   2007,   pokiaľ   ide   o   úrok z omeškania, podal žalovaný   odvolanie, dôvodiac tým, že výška úroku z omeškania bola krajským súdom určená nesprávne, nesprávne bola určená i splatnosť vyrovnacieho podielu, a tým aj začiatok omeškania s jeho výplatou. Najvyšší súd Slovenskej republiky (ďalej len „najvyšší   súd“)   rozsudkom   sp.   zn.   3   Obo 66/2008   zo   7.   mája   2009   však   rozsudok krajského   súdu   v žalovaným   napadnutej   časti   ako   vecne   správny   potvrdil.   Rovnakým rozsudkom odmietol najvyšší súd odvolanie sťažovateľa ako oneskorené.

Žalovaný   6.   augusta   2007   zaplatil   sťažovateľovi   istinu   priznanú   rozsudkom krajského   súdu   sp.   zn.   40 Cb   38/1999   zo   6.   júna   2007   a   priznané úroky   z   omeškania 19. augusta 2009.  

Následne   sťažovateľ   podal   proti   žalovanému   žalobu   o   náhradu   škody   v sume 32 678,42 €. Táto suma zodpovedá priemernému úroku podľa úrokovej sadzby Národnej banky Slovenska za rok 2007 z úverov pre podnikateľov s viazanosťou na jeden a viac rokov, t. j. 8,75 % ročne, a to zo sumy úrokov z omeškania 178 891,99 € od 6. augusta 2007 do 19. augusta 2009. Dôvodil tým, že táto škoda mu vznikla preto, že žalovaný mu podľa rozsudku   krajského   súdu   sp.   zn.   40   Cb   38/1999   zo   6.   júna   2007   úroky   z   omeškania nezaplatil už 6. júna 2007. Žalovaný žiadal žalobu zamietnuť s odôvodnením, podľa ktorého ak z jeho strany nedošlo ku včasnému plneniu, založilo to sťažovateľovi nárok na úroky z omeškania, ktoré mu však žalovaný zaplatil. Sťažovateľ tak požaduje úroky z úrokov. Navyše zo žaloby nie je zrejmé, akého porušenia povinností sa mal žalovaný dopustiť.

Okresný   súd   o   podanej   žalobe   rozhodol   rozsudkom   č.   k.   9   C   150/2011-45 z 13. januára 2012 tak, že žalobu sťažovateľa zamietol a žalovanému náhradu trov konania nepriznal. V odôvodnení svojho rozhodnutia poukázal na to, že nárok na náhradu škody predpokladá   preukázanie,   že   došlo   k   porušeniu   právnej   povinnosti,   ktoré   je   v príčinnej súvislosti so vzniknutou škodou. Ďalej okresný súd uviedol: „V danom prípade, aj keby došlo   k   opozdenému   plneniu   povinnosti   zaplatiť   úroky   z   omeškania   z priznanej   istiny rozhodnutím   Krajského   súdu   v   Banskej   Bystrici   v   konaní   40   Cb   38/1999,   navrhovateľ by nepreukázal   existenciu škody vo svojej majetkovej   sfére tak,   ako ju tvrdil   vo svojich písomných   podaniach.   Úroky   z   omeškania   nahradzujú   škodu,   ktorú   veriteľ   utrpel   tým, že nemohol včas disponovať dlžnou sumou. Úroky z omeškania nie sú súčasťou pohľadávky ale len jej príslušenstvom. Oneskoreným zaplatením úrokov nevzniká právo na ďalšie úroky z omeškania (porovnaj rozhodnutie NS SR v konaní 6 Obdo 4/94).“

V   odvolaní   podanom   proti   rozsudku   okresného   súdu   č.   k.   9   C   150/2011-45 z 13. januára   2012   poukázal   sťažovateľ   na   to,   že   škoda   mu   vznikla   tým,   že   nemohol so svojím   majetkom   (úrokmi   z   omeškania)   nakladať   a   túto   sumu   prípadne   zhodnotiť. Naopak, žalovaný si sumu úrokov vo výške cca 5,3 mil. Sk užíval dva roky. Tak vznikla sťažovateľovi   škoda,   pričom   táto   vznikla   v príčinnej   súvislosti   s oneskoreným   plnením žalovaného.   Ak   platí,   že   nemožno   úročiť   úroky,   tiež   platí,   že   náhrada   škody   nie   je príslušenstvom   pohľadávky.   Proti   výroku   o   nepriznaní   náhrady   trov   konania   podal odvolanie i žalovaný.

Krajský súd rozsudkom č. k. 15 Co 64/2012-70 z 24. júla 2013 rozsudok vo výroku o zamietnutí   žaloby   ako   vecne   správny   potvrdil.   V   tomto   výroku   nadobudol   rozsudok okresného súdu č. k. 9 C 150/2011-45 z 13. januára 2012 v spojení s rozsudkom krajského súdu č. k. 15 Co 64/2012-70 z 24. júla 2013 právoplatnosť 24. augusta 2013.

Sťažovateľ sťažnosť na porušenie čl. 46 ods. 1 ústavy rozsudkom okresného súdu č. k.   9   C   150/2011-45   z   13.   januára   2012   a   rozsudkom   krajského   súdu   č.   k. 15 Co 64/2012-70 z 24. júla 2013 doručenú ústavnému súdu odôvodnil tým, že okresný súd i krajský súd pristúpili k rozhodnutiu arbitrárne a formalisticky, odôvodnenie ich rozhodnutí nie je dostatočne presvedčivé a nevyvracia argumenty sťažovateľa predložené v priebehu konania. Sťažovateľ zdôraznil, že žalovaný porušil svoju povinnosť uloženú mu rozsudkom krajského súdu sp. zn. 40 Cb 38/1999 zo 6. júna 2007 tým, že úroky z omeškania nezaplatil sťažovateľovi spolu s istinou 6. augusta 2007, ale až 19. augusta 2009 po tom, čo sa stal právoplatným rozsudok najvyššieho súdu sp. zn. 3 Obo 66/2008 zo 7. mája 2009. Úroky z omeškania sa stali splatnými zároveň so splatnosťou istiny. V dôsledku oneskoreného zaplatenia úrokov bol sťažovateľ ukrátený o možnosť nakladať s týmto svojím majetkom, nemohol   finančné   prostriedky   zhodnotiť.   Žalovaná   suma   bola   teda   ušlým   ziskom sťažovateľa,   o   ktorý   ho   žalovaný   ukrátil   protiprávnym   konaním.   Sťažovateľ   poukázal na ustanovenie   §   369   ods.   3   Obchodného   zákonníka,   podľa   ktorého   má   veriteľ   nárok na náhradu škody spôsobenej omeškaním so splnením peňažného záväzku, len ak táto škoda nie je krytá úrokmi z omeškania. Škoda sťažovateľovi vznikla oneskoreným zaplatením úrokov z omeškania, a teda ich úhrada bola iba splnením povinnosti uloženej rozsudkom, avšak   nie   úhradou   vzniknutej   škody   (ktorá   navyše   nie   je   príslušenstvom   pohľadávky). Aj okresný   súd   nepriamo   potvrdil,   že   sťažovateľovi   škoda   vznikla,   keď   v odôvodnení rozsudku   č.   k.   9   C   150/2011-45   z   13.   januára   2012   uviedol,   že   úroky   z omeškania nahradzujú   škodu,   ktorú   sťažovateľ   utrpel   tým,   že   nemohol   včas   disponovať   s dlžnou sumou. Aj napriek tomu, že sťažovateľ v konaní (a najmä v odvolaní) uviedol pre svoj právny názor argumenty, okresný súd a ani krajský súd sa s nimi nevysporiadali a ani len nezaoberali.

II.

Podľa čl. 127 ods. 1 ústavy ústavný súd rozhoduje o sťažnostiach fyzických osôb alebo právnických   osôb,   ak namietajú porušenie   svojich   základných   práv alebo slobôd, alebo ľudských práv a základných slobôd vyplývajúcich z medzinárodnej zmluvy, ktorú Slovenská   republika   ratifikovala   a   bola   vyhlásená   spôsobom   ustanoveným   zákonom, ak o ochrane týchto práv a slobôd nerozhoduje iný súd.

Ústavný   súd   podľa   §   25   ods.   1   zákona   Národnej   rady   Slovenskej   republiky č. 38/1993 Z. z. o organizácii Ústavného súdu Slovenskej republiky, o konaní pred ním a o postavení   jeho   sudcov   v   znení   neskorších   predpisov   (ďalej   len   „zákon   o   ústavnom súde“)   každý   návrh   predbežne   prerokuje   na   neverejnom   zasadnutí   bez   prítomnosti sťažovateľa, ak tento zákon neustanovuje inak.

Pri predbežnom prerokovaní každého návrhu ústavný súd skúma, či dôvody uvedené v § 25 ods. 2 zákona o ústavnom súde nebránia jeho prijatiu na ďalšie konanie. Podľa tohto ustanovenia   návrhy   vo   veciach,   na   prerokovanie   ktorých   nemá   ústavný   súd   právomoc, návrhy, ktoré   nemajú náležitosti   predpísané   zákonom, neprípustné   návrhy alebo návrhy podané niekým zjavne neoprávneným, ako aj návrhy podané oneskorene môže ústavný súd na predbežnom prerokovaní odmietnuť uznesením bez ústneho pojednávania. Ústavný súd môže odmietnuť aj návrh, ktorý je zjavne neopodstatnený.

O   zjavnej   neopodstatnenosti   sťažnosti   možno   hovoriť   predovšetkým   vtedy, ak namietaným postupom orgánu verejnej moci nemohlo dôjsť k porušeniu toho základného práva,   ktoré   označil   sťažovateľ,   pre   nedostatok   vzájomnej   príčinnej   súvislosti   medzi označeným postupom tohto orgánu a základným právom, ktorého porušenie sa namietalo, ale   aj   vtedy,   ak   v   konaní   pred   orgánom   verejnej   moci   vznikne   procesná   situácia alebo procesný stav, ktoré vylučujú, aby tento orgán porušoval uvedené základné právo, pretože uvedená situácia alebo stav takúto možnosť reálne nepripúšťajú (IV. ÚS 16/04, II. ÚS 1/05, II. ÚS 20/05, IV. ÚS 50/05 a IV. ÚS 288/05).

Podľa čl. 46 ods. 1 ústavy každý sa môže domáhať zákonom ustanoveným postupom svojho   práva   na   nezávislom   a   nestrannom   súde   a   v   prípadoch   ustanovených   zákonom na inom orgáne Slovenskej republiky.

Ako   vyplýva   z   petitu   sťažnosti,   sťažovateľ   sa   sťažnosťou   domáha   vyslovenia porušenia svojho základného práva na súdnu a inú právnu ochranu podľa čl. 46 ods. 1 ústavy, ku ktorému malo dôjsť jednak rozsudkom okresného súdu č. k. 9 C 150/2011-45 z 13. januára 2012 a jednak rozsudkom krajského súdu č. k. 15 Co 64/2012-70 z 24. júla 2013.

Z čl. 127 ods. 1 ústavy vyplýva, že ústavný súd rozhoduje o sťažnostiach týkajúcich sa   porušenia   základných   práv   a   slobôd   vtedy,   ak   o   ochrane   týchto   práv   a   slobôd nerozhoduje iný súd. Namietané porušenie niektorého zo základných práv alebo slobôd teda nezakladá automaticky aj právomoc ústavného súdu na konanie o nich. Pokiaľ ústavný súd pri   predbežnom   prerokovaní   sťažnosti   zistí,   že   ochrany   toho   základného   práva   alebo slobody, porušenie ktorých sťažovateľ namieta, sa sťažovateľ môže domôcť využitím jemu dostupných a aj účinných právnych prostriedkov nápravy pred iným súdom, musí takúto sťažnosť   odmietnuť   z   dôvodu   nedostatku   svojej   právomoci   na   jej   prerokovanie   (napr. I. ÚS 103/02).

Ústavný súd sa najprv zaoberal tou časťou sťažnosti, ktorá smerovala proti rozsudku okresného súdu č. k. 9 C 150/2011-45 z 13. januára 2012. V súlade s princípom subsidiarity svojej právomoci skúmal, či sú splnené podmienky konania pred ním o tejto časti sťažnosti sťažovateľa, a dospel k záveru, že vzhľadom na princíp subsidiarity vyplývajúci z čl. 127 ústavy je vylúčená právomoc ústavného súdu meritórne konať a rozhodovať o sťažovateľom uplatnených   námietkach   porušenia   jeho   základných   práv   týmto   rozhodnutím   okresného súdu,   pretože   preskúmavanie   jeho   postupu   zveruje   Občiansky   súdny   poriadok   v   tomto prípade odvolaciemu súdu. Odvolací súd vo veci o podanom odvolaní sťažovateľa rozhodol rozsudkom č. k. 15 Co 64/2012-70 z 24. júla 2013. Krajský súd ako súd odvolací bol súdom,   ktorému   patrí   právomoc   posúdiť,   či   odvolanie   sťažovateľa   bolo   dôvodné, a rozhodnúť o ňom.

Ústavný   súd   sťažnosť   smerujúcu   proti   rozsudku   okresného   súdu   č.   k. 9 C 150/2011-45 z 13. januára 2012 z týchto dôvodov podľa § 25 zákona o ústavnom súde odmietol pre nedostatok svojej právomoci.

Odlišná   je   situácia   týkajúca   sa   tej   časti   sťažnosti,   ktorá   smeruje   proti   rozsudku krajského súdu č. k. 15 Co 64/2012-70 z 24. júla 2013; vo vzťahu k nej je právomoc ústavného súdu daná.

Vo všeobecnosti úlohou súdnej ochrany ústavnosti poskytovanej ústavným súdom nie   je   chrániť   občana   pred   skutkovými   omylmi   všeobecných   súdov,   ale   chrániť   ho pred takými   zásahmi   do   jeho   práv,   ktoré   sú   z   ústavného   hľadiska   neospravedlniteľné a neudržateľné   (I.   ÚS   17/01).   Z   rozdelenia   súdnej   moci   v   ústave   medzi   ústavný   súd a všeobecné   súdy   totiž   vyplýva,   že   ústavný   súd   nie   je   opravnou   inštanciou   vo   veciach patriacich do právomoci všeobecných súdov (napr. I. ÚS 19/02).

Podľa konštantnej judikatúry ústavný súd nie je zásadne oprávnený preskúmavať a posudzovať právne názory všeobecného súdu, ktoré ho pri výklade a uplatňovaní zákonov viedli k rozhodnutiu vo veci samej, ani preskúmavať, či v konaní pred všeobecnými súdmi bol alebo nebol náležite zistený skutkový stav veci a aké skutkové zistenia a právne závery zo   skutkového   stavu   všeobecný   súd   vyvodil.   Úloha   ústavného   súdu   sa   obmedzuje na kontrolu   zlučiteľnosti   takejto   interpretácie   a   aplikácie   s   ústavou,   prípadne medzinárodnými   zmluvami   o   ľudských   právach   a   základných   slobodách   (I.   ÚS   13/00, mutatis mutandis II. ÚS 1/95, II. ÚS 21/96, I. ÚS 4/00, I. ÚS 17/01).

Krajský súd rozsudok č. k. 15 Co 64/2012-70 z 24. júla 2013 odôvodnil takto:«Krajský súd, ako súd odvolací, vec prejednal v medziach daných ust. § 212 ods. 1 O. s. p. a bez nariadenia pojednávania podľa ust. § 214 ods. 2 O. s. p. rozsudok okresného súdu vo veci samej podľa ust. § 219 ods. 1, 2 O. s. p. potvrdil a vo výroku o trovách konania podľa ust. § 221 ods. 1 písm. f) O. s. p. zrušil a vec mu vrátil na ďalšie konanie.

Základnými predpokladmi vzniku zodpovednosti za škodu podľa ust. § 420 ods. 1 Občianskeho   zákonníka   sú:   a)   porušenie   právnej   povinnosti;   b)   existencia   škody; c) príčinná súvislosť medzi porušením právnej povinnosti a škodou; d) zavinenie.

Porušenie právnej povinnosti spočíva v existencii takého úkonu, ktorý je v rozpore s objektívnym   právom.   Škodou   treba   rozumieť   ujmu,   ktorá   nastala   v   majetkovej   sfére poškodeného, a ktorá je objektívne vyjadriteľná peniazmi, ako všeobecným ekvivalentom. Príčinná súvislosť znamená, že medzi protiprávnym úkonom a vzniknutou škodou musí byť vzťah príčiny a následku. Zavinenie má charakter subjektívny, pretože znamená psychický vzťah škodcu k protiprávnemu úkonu a ku škode.

Odvolací   súd   sa   v   celom   rozsahu   stotožňuje   s   odôvodnením   napadnutého rozhodnutia okresného súdu a preto sa v odôvodnení obmedzuje len na skonštatovanie správnosti dôvodov tohto rozhodnutia.

Okresný súd správne vec právne posúdil podľa ust. § 420 Občianskeho zákonníka a zaujal správny právny záver, že navrhovateľ nepreukázal porušenie právnej povinnosti zo strany   odporcu,   existenciu   škody   a   príčinnú   súvislosť,   ako   jednu   zo   zákonných požiadaviek vzniku zodpovednosti za škodu, ktorá znamená, že medzi protiprávnym úkonom a vzniknutou škodou musí byť vzťah príčiny a následku. Existencia príčinnej súvislosti musí byť   bezpečne   preukázaná,   nie   je   možné   ju   len   predpokladať.   Navrhovateľ   nepreukázal ani vznik škody. V konaní bolo preukázané, že odporca si splnil povinnosť, ktorá mu bola uložená   vykonateľným   súdnym   rozhodnutím   a   zaplatil   navrhovateľovi   nie   len   istinu, ale po rozhodnutí Najvyššieho súdu, ktorý potvrdil rozsudok krajského súdu, ktorým uložil odporcovi povinnosť zaplatiť navrhovateľovi sumu 885.804,-Sk s 24, 13 % úrokom zo sumy 4.957.000,-Sk od 30. 03. 1998 do 10. 09. 2001 a zo sumy 885.504,-Sk od 30. 11. 2001 do zaplatenia zaplatil navrhovateľovi aj priznané úroky. Okresný súd správne poukazuje na to, že oneskoreným zaplatením úrokov nevzniká právo na ďalšie úroky z omeškania, teda nárok na „úroky z úrokov“. Navrhovateľ nepreukázal, že by mu odporca spôsobil škodu tak, ako sa jej náhrady domáhal podaným návrhom. Preto krajský súd rozsudok okresného súdu, ktorým návrh navrhovateľa zamietol ako vecne správny potvrdil.»

Ústavný súd uznáva, že súčasťou obsahu základného práva na spravodlivé konanie podľa čl. 46 ods. 1 ústavy je aj právo účastníka konania na také odôvodnenie súdneho rozhodnutia,   ktoré   jasne   a   zrozumiteľne   dáva   odpovede   na   všetky   právne   a   skutkovo relevantné   otázky   súvisiace   s   predmetom   súdnej   ochrany,   t.   j.   s   uplatnením   nárokov a obranou proti takému uplatneniu. Všeobecný súd však nemusí dať odpoveď na všetky otázky nastolené účastníkom konania, ale len na tie, ktoré majú pre vec podstatný význam, prípadne   dostatočne   objasňujú   skutkový   a   právny   základ   rozhodnutia   bez   toho, aby zachádzali   do   všetkých   detailov   sporu   uvádzaných   účastníkmi   konania.   Preto odôvodnenie   rozhodnutia   všeobecného   súdu,   ktoré   stručne   a   jasne   objasní   skutkový a právny   základ   rozhodnutia,   postačuje   na   záver   o   tom,   že   z   tohto   aspektu   je   plne realizované základné právo účastníka na spravodlivý proces (IV. ÚS 115/03).

Ústavný súd s poukazom na obsah citovaného odôvodnenia rozsudku krajského súdu dospel vo vzťahu k tvrdeniam sťažovateľa o tom, že krajský súd dostatočne neodôvodnil svoje rozhodnutie, k záveru, že táto argumentácia v sťažnosti sťažovateľa neobstojí. Krajský súd   dal   jasnú a zrozumiteľnú   odpoveď   na všetky   právne   a skutkovo relevantné otázky súvisiace   s   predmetom   súdnej   ochrany,   ktoré   sťažovateľ   v   odvolaní   nastolil.   Vysvetlil, z akého dôvodu dospel k záveru o tom, že predpoklady vzniku zodpovednosti za škodu neboli sťažovateľom preukázané, a z akých dôvodov teda sťažovateľova žaloba neobstojí. Krajský   súd   neponechal   bez   povšimnutia   odvolacie   argumenty   sťažovateľa,   ktoré   mali pre vec podstatný význam. Odôvodnenie jeho rozhodnutia preto spĺňa všetky požiadavky vyplývajúce   zo   základného   práva   na   súdnu   ochranu   a   spravodlivý   proces   vo   vzťahu k odôvodneniu súdneho rozhodnutia.

Sťažovateľ vo vzťahu k rozsudku krajského súdu ďalej tvrdil, že tento je založený na nesprávnom   výklade   aplikovaných   právnych   predpisov,   pokiaľ   krajský   súd   dospel k záveru, že sťažovateľovi nevznikla škoda, a to najmä s poukazom na ustanovenie § 369 ods.   3   Obchodného   zákonníka,   ktoré   predpokladá,   že   omeškaním   dlžníka   so   splnením peňažného záväzku môže vzniknúť veriteľovi škoda, ktorú je dlžník povinný veriteľovi nahradiť.

Podľa   §   369   ods.   3   Obchodného   zákonníka   veriteľ   má   nárok   na   náhradu   škody spôsobenej omeškaním   so splnením   peňažného záväzku, len ak táto škoda   nie je krytá úrokmi z omeškania.

Zmyslom   a   účelom   citovaného   ustanovenia   je   úprava   vzťahu   práva   na   úroky z omeškania   a   na   náhradu   škody   spôsobenej   omeškaním   dlžníka   s   úhradou   peňažného záväzku. Ustanovenie nestanovuje predpoklady vzniku zodpovednosti za škodu pre takéto prípady (tá sa riadi všeobecnou úpravou), iba obmedzuje výšku náhrady škody spôsobenej omeškaním dlžníka s úhradou peňažného dlhu tým, že jej priznanie umožňuje iba vo výške prevyšujúcej úrok z omeškania (hoci úroky z omeškania nie sú paušalizovanou náhradou škody).   Ústavne   konformný   výklad   tohto   ustanovenia   nemôže   presahovať   dikciu   tohto ustanovenia, a preto možno konštatovať, že z tohto ustanovenia nepochybne vyplýva iba to, že   oneskoreným   zaplatením   istiny   pohľadávky   vzniká   veriteľovi   právo   na   úroky z omeškania, a pokiaľ mu vznikla i škoda prevyšujúca tieto úroky z omeškania, aj nárok na jej náhradu v tejto (prevyšujúcej) časti. Niet však opory v tomto ustanovení pre záver sťažovateľa,   podľa   ktorého   možno   na   základe   tohto   ustanovenia   založiť   právo   veriteľa na náhradu škody spôsobenej omeškaním s úhradou úroku z omeškania, hoci aj priznaného právoplatným rozhodnutím súdu.

S ohľadom na uvedené potom krajský súd ústavne konformným spôsobom právne vec   posudzoval   podľa   všeobecných   ustanovení   o   náhrade   škody   a   skúmal,   či   konanie žalovaného,   ktorý   uhradil   úroky   z   omeškania   až   19.   augusta   2009,   bolo   protiprávnym konaním   a   jedným   z   predpokladov   vzniku   zodpovednosti   za   škodu,   ako   aj   to, či sťažovateľovi v príčinnej súvislosti s konaním žalovaného škoda vznikla.

Pokiaľ   krajský   súd   svojím   rozhodnutím   v   danej   situácii   nadviazal   na   skoršiu rozhodovaciu   prax   všeobecných   súdov   a   dospel   k   záveru,   podľa   ktorého   oneskoreným zaplatením úrokov z omeškania nevzniká právo na ďalšie úroky z omeškania, tento jeho záver aj podľa názoru ústavného súdu zodpovedá požiadavke ústavne konformného výkladu ustanovení upravujúcich inštitút náhrady škody.

Krajský   súd   vo   veci   sťažovateľa   naplnil   princíp,   podľa   ktorého   bol   povinný postupovať   pri   nachádzaní   práva   tak,   aby   rešpektoval   skutočný   zmysel   a   podstatu základných   (a   aj   jednoduchých)   práv   zúčastnených   osôb   a   nepostupoval   prísne formalisticky, a teda neumožniť priechod zjavnej nespravodlivosti.

Kontrolou   zlučiteľnosti   interpretácie   a   aplikácie   dotknutých   ustanovení   právneho poriadku   krajským   súdom   so   sťažovateľom   označenými   ustanoveniami   ústavy   dospel ústavný   súd   k   záveru,   že   je   vylúčené,   aby   rozsudkom   krajského   súdu   mohlo   dôjsť k porušeniu sťažovateľom označených základných práv.

S   ohľadom   na   uvedené   ústavný   súd   sťažnosť   sťažovateľa   odmietol   podľa   §   25 zákona o ústavnom súde ako zjavne neopodstatnenú.

Iba   to,   že   sťažovateľ   sa   s   názorom   krajského   súdu   vyjadreným   v   napadnutom rozsudku   nestotožňuje,   ešte   nemôže   zakladať   splnenie   podmienok   prijateľnosti   jeho sťažnosti.

Z uvedených dôvodov rozhodol ústavný súd tak, ako to je uvedené vo výrokovej časti tohto rozhodnutia.

P o u č e n i e : Proti tomuto rozhodnutiu nemožno podať opravný prostriedok.

V Košiciach 23. januára 2014