znak

SLOVENSKÁ REPUBLIKA

U Z N E S E N I E

Ústavného súdu Slovenskej republiky

II. ÚS 47/2013-10

Ústavný súd Slovenskej republiky na neverejnom zasadnutí senátu 30. januára 2013 predbežne prerokoval sťažnosť M. P., Ž., zastúpeného advokátom Mgr. R. K., Ž., vo veci namietaného porušenia základného práva podľa čl. 46 ods. 1 Ústavy Slovenskej republiky uznesením Krajského súdu v Žiline č. k. 3 Tos 146/2012-101 z 29. novembra 2012 a takto

r o z h o d o l :

Sťažnosť   M.   P.   o d m i e t a   pre   nedostatok   právomoci   Ústavného   súdu Slovenskej republiky.

O d ô v o d n e n i e :

I.

Ústavnému súdu Slovenskej republiky (ďalej len „ústavný súd“) bola 17. decembra 2012   doručená   sťažnosť   M.   P.,   Ž.   (ďalej   len   „sťažovateľ“),   ktorou   namietal   porušenie svojho   základného   práva   podľa   čl.   46   ods.   1   Ústavy   Slovenskej   republiky   (ďalej   len „ústava“)   uznesením   Krajského   súdu   v   Žiline   (ďalej   len   „krajský   súd“) č. k. 3 Tos 146/2012-101 z 29. novembra 2012.

Sťažovateľ v sťažnosti uviedol:«Uznesením zo dňa 31.10.2012, č. k. 35T/104/2009 Okresný súd Žilina rozhodol, že sťažovateľ   sa   v   skúšobnej   dobe   podmienečného   odsúdenia   určenej   mu   rozsudkom Okresného súdu Žilina zo dňa 17.07.2009, č. k. 35T/104/2009-38 neosvedčil a sťažovateľovi nariadil výkon trestu odňatia slobody vo výmere štyri mesiace.

Voči tomuto uzneseniu podal sťažovateľ do zápisnice na verejnom zasadnutí dňa 31.10.2012 sťažnosť.

Okresný súd Žilina predložil spis vedený pod č. k. 35T/104/2009 dňa 23.11.2012 Krajskému súdu Žilina na rozhodnutie o sťažnosti odsúdeného proti Uzneseniu Okresného súdu Žilina zo dňa 31.10.2012.

Dňa 27.11.2012 podal sťažovateľ za splnenia zákonných podmienok v zmysle §-u 185 a nasl. zákona č. 301/2005 Z. z. Trestný poriadok (ďalej len „TP“) doplnenie sťažnosti proti Uzneseniu Okresného súdu Žilina zo dňa 31.10.2012, č. k. 35T/104/2009, ktorým podaním bližšie odôvodnil sťažnosť podanú dňa 31.10.2012. Toto podanie bolo Okresnému súdu doručené právnym zástupcom sťažovateľa prostredníctvom elektronickej podateľne Okresného súdu Žilina podpísané zaručeným elektronickým podpisom.

Krajský súd Žilina uznesením zo dňa 29.11.2012, č. k. 3Tos/146/2012-101 sťažnosť sťažovateľa   zamietol.   Následne   Okresný   súd   Žilina   podaním   zo   dňa   12.12.2012   vyzval sťažovateľa   na   nastúpenie   do   výkonu   trestu   odňatia   slobody,   ktorý   bol   sťažovateľovi uložený rozsudkom Okresného súdu Žilina zo dňa 17.07.2009 č. k. 35T/104/2009-38.... Právny zástupca sťažovateľa po nahliadnutí do súdneho spisu vedeného Okresným súdom   Žilina   pod   č.   k.   35T/104/2009   dňa   13.12.2012   zistil,   že   elektronické   podanie sťažovateľa   -   Doplnenie   sťažnosti   proti   Uzneseniu   Okresného   súdu   Žilina   zo   dňa 31.10.2012, č. k. 35T/104/2009 sa v súdnom spise nenachádza a teda, že toto podanie, ktorým bola bližšie odôvodnená sťažnosť sťažovateľa zo dňa 31.10.2012,   vôbec nebolo predložené Krajskému súdu Žilina, ktorý dňa 29.11.2012 o sťažnosti odsúdeného rozhodol. K uvedenému   došlo   z   dôvodu   na   strane   Okresného   súdu   Žilina,   keď   tento nezabezpečil,   aby   podanie   sťažovateľa   zo   dňa   27.11.2012   bolo   fyzicky   založené   do predmetného   súdneho   spisu,   napriek   tomu   že   toto   mu   bolo   riadne   doručené,   resp.   ho nepostúpil Krajskému súdu Žilina (ktorému bol v tom čase už predmetný spis postúpený na rozhodnutie o sťažnosti). Vo veci sťažnosti sťažovateľa tak Krajský súd Žilina rozhodoval na   základe   neúplného   spisového   materiálu   a neúplných   skutkových   zistení,   pričom   aj v odôvodnení   Uznesenia   zo   dňa   29.11.2012,   č.   k.   3Tos/146/2012-101   poukazuje   na skutočnosť, že sťažnosť sťažovateľa nebola bližšie odôvodnená....

Sťažovateľ má za to, že vyššie uvedeným postupom súdu bol poškodený na svojich právach, pretože mu súd takýmto postupom znemožnil riadne sa vyjadriť k rozhodnutiu Okresného súdu zo dňa 31.10.2012, č. k. 35T/104/2009, čím mu znemožnil realizáciu práv priznaných mu zákonom, a teda mu odňal možnosť konať pred súdom v zmysle čl. 46 ods. 1 Ústavy Slovenskej republiky.

Bez   ohľadu   na   skutočnosť,   že   predmetný   spis   Okresného   súdu   Žilina   č.   k. 35T/104/2009 bol už dňa 23.11.2012 postúpený Krajskému súdu Žilina, bolo povinnosťou Okresného súdu Žilina, ktorá povinnosť mu vyplýva z ust. §-u 129 a nasl. Vyhl. Ministerstva spravodlivosti SR č. 543/2005 Z. z. Spravovacom a kancelárskom poriadku pre okresne súdy,   krajské   súdy,   Špeciálny   súd   a   vojenské   súdy   zabezpečiť   doručenie   podania sťažovateľa   zo   dňa   27.11.2012   Krajskému   súdu   do   predmetného   spisu.   Možno predpokladať,   že   riadne   vyjadrenie   sa   sťažovateľa   k   argumentácii   okresného   súdu a prokurátora a doplnenie dôvodov sťažnosti, vrátane predloženia nových dôkazov, by pre sťažovateľa privodilo priaznivejšie rozhodnutie o osvedčení sa v skúšobnej dobe.

Sťažovateľ zastáva názor, že ním vyššie uvedené skutočnosti preukazujú, že mu bola odňatá možnosť konať pred súdom v zmysle čl.   46 ods.   1 Ústavy Slovenskej republiky a napadnuté   rozhodnutie   Krajského   súdu   je   postihnuté   takými   nedostatkami,   ktoré   by odôvodňovali záver o jeho zjavnej nezákonnosti a v konečnom dôsledku tiež o porušení označených práv sťažovateľa.»

Sťažovateľ žiadal, aby ústavný súd vydal tento nález: „Základné   právo   sťažovateľa   podľa   čl.   46   ods.   1   Ústavy   Slovenskej   republiky uznesením Krajského súdu Žilina sp. zn. 3 Tos/146/2012-101 zo dňa 29.11.2012 porušené bolo. Ústavný   súd   Slovenskej   republiky   rozhodnutie   Krajského   súdu   Žilina   sp.   zn. 3 Tos/146/2012-101 zo dňa 29.11.2012 ruší a vec vracia na ďalšie konanie.

Krajský   súd   Žilina   je   povinný   zaplatiť   sťažovateľovi   náhradu   trov   právneho zastúpenia do troch dní od právoplatnosti vydania rozhodnutia.“

II.

Ústavný súd rozhoduje podľa čl. 127 ods. 1 ústavy a o sťažnostiach fyzických osôb alebo právnických   osôb,   ak namietajú porušenie   svojich   základných   práv alebo slobôd, alebo ľudských práv a základných slobôd vyplývajúcich z medzinárodnej zmluvy, ktorú Slovenská republika ratifikovala a bola vyhlásená spôsobom ustanoveným zákonom, ak o ochrane týchto práv a slobôd nerozhoduje iný súd.

Ústavný   súd   podľa   §   25   ods.   1   zákona   Národnej   rady   Slovenskej   republiky č. 38/1993 Z. z. o organizácii Ústavného súdu Slovenskej republiky, o konaní pred ním a o postavení   jeho   sudcov   v   znení   neskorších   predpisov   (ďalej   len   „zákon   o   ústavnom súde“) každý návrh predbežne prerokuje na neverejnom zasadnutí senátu bez prítomnosti navrhovateľa. Pri predbežnom prerokovaní každého návrhu ústavný súd skúma, či dôvody uvedené v § 25 ods. 2 zákona o ústavnom súde nebránia jeho prijatiu na ďalšie konanie. Podľa tohto ustanovenia návrhy vo veciach, na prerokovanie ktorých nemá ústavný súd právomoc, návrhy, ktoré nemajú predpísané náležitosti, neprípustné návrhy alebo návrhy podané niekým zjavne neoprávneným, ako aj návrhy zjavne neopodstatnené alebo podané oneskorene   môže   ústavný   súd   na   predbežnom   prerokovaní   odmietnuť   uznesením   bez ústneho pojednávania.

Sťažovateľ   v   súvislosti   s   uznesením   krajského   súdu   č.   k.   3 Tos 146/2012-101 namietal porušenie svojich základných práv s odôvodnením, že mu bola odňatá možnosť konať pred súdom v rozsahu jeho procesných práv.

Ústavný   súd   vo   svojom   rozhodovaní   vychádza   z   ústavného princípu   subsidiarity svojej právomoci vo vzťahu k všeobecným súdom vyplývajúceho z čl. 127 ods. 1 ústavy, podľa ktorého rozhoduje ústavný súd o individuálnych sťažnostiach fyzických osôb alebo právnických osôb vo veci porušenia ich základných práv alebo slobôd v tých prípadoch, ak o ochrane týchto práv a slobôd nerozhoduje iný súd.

V tejto súvislosti ústavný súd opakovane zdôraznil, že trestné konanie od svojho začiatku až po jeho koniec je procesom, v ktorom sa v rámci vykonávania jednotlivých úkonov a realizácie garancií na ochranu práv a slobôd môžu zo strany orgánov činných v trestnom konaní naprávať, resp. korigovať aj jednotlivé pochybenia. Spravidla až po jeho skončení   možno   na   ústavnom   súde   namietať   pochybenia   znamenajúce   porušenie   práv a slobôd označených v čl. 127 ods. 1 ústavy, ktoré neboli odstránené v jeho priebehu (napr. III. ÚS 3/02, III. ÚS 18/04, III. ÚS 75/05, IV. ÚS 76/05).

Ústavný   súd   zastáva   názor,   že   nie   je iba   jeho   povinnosťou   ako   súdneho   orgánu ochrany   ústavnosti   zabezpečovať   v   rámci   svojej   rozhodovacej   právomoci   ochranu základných práv a slobôd vrátane rešpektovania záväzkov vyplývajúcich z medzinárodných zmlúv, ktorými je Slovenská republika viazaná. Túto povinnosť majú aj všeobecné súdy ako primárni ochrancovia ústavnosti (napr. III. ÚS 79/02).

Podľa § 34 ods. 1 Trestného poriadku obvinený má právo od začiatku konania proti svojej osobe vyjadriť sa ku všetkým skutočnostiam, ktoré sa mu kladú za vinu, a k dôkazom o nich, má však právo odoprieť vypovedať. Môže uvádzať okolnosti, navrhovať, predkladať a obstarať dôkazy slúžiace na jeho obhajobu, robiť návrhy a podávať žiadosti a opravné prostriedky.

Podľa § 368 ods. 1 Trestného poriadku dovolanie možno podať proti rozhodnutiu súdu, ktorým bola vec právoplatne skončená.

Podľa § 371 ods. 1 písm. c) Trestného poriadku dovolanie možno podať, ak súdom bolo zásadným spôsobom porušené právo na obhajobu.

Z argumentácie sťažovateľa možno vyvodiť námietku porušenia základného práva na obhajobu a odňatie možnosti konať pred súdom v rozsahu, ako to požadoval.

Za   týchto   okolností   má   sťažovateľ   právo   podať   dovolanie   proti   napadnutému rozhodnutiu ako mimoriadny opravný prostriedok, o ktorom bude rozhodovať Najvyšší súd Slovenskej republiky. Dovolací súd potom bude povinný skúmať ústavnosť a zákonnosť konania   predchádzajúceho   podaniu   dovolania,   a   to   najmä   so   zreteľom   na   dodržanie základných práv a slobôd práv sťažovateľa. Z uvedeného dôvodu je to teda v prvom rade všeobecný súd, ktorý bude oprávnený a povinný rozhodnúť o ochrane základných práv a slobôd, a preto nie je daná právomoc ústavného súdu v tejto veci konať.

Sťažovateľ teda realizáciou svojho práva na obhajobu v priebehu trestného konania vedeného proti nemu má stále možnosť nápravy, ako to je uvedené, preto ústavný súd jeho sťažnosť odmietol pre nedostatok právomoci.

P o u č e n i e :   Proti tomuto rozhodnutiu nemožno podať opravný prostriedok.

V Košiciach 30. januára 2013