znak

SLOVENSKÁ REPUBLIKA

U Z N E S E N I E

Ústavného súdu Slovenskej republiky

II. ÚS 47/2011-17

Ústavný súd Slovenskej republiky na neverejnom zasadnutí senátu 17. februára 2011 predbežne prerokoval sťažnosť spoločnosti P., s. r. o., zastúpenej Advokátskou kanceláriou spol. s r. o., vo veci namietaného porušenia jej práv podľa čl. 6 ods. 1 Dohovoru o ochrane ľudských práv a základných slobôd a čl. 1 Dodatkového protokolu k Dohovoru o ochrane ľudských   práv   a základných   slobôd   uzneseniami   Krajského   súdu   v Banskej   Bystrici sp. zn. 13 CoE 118/2009 zo 14. októbra 2010 a sp. zn. 15 CoE 207/2010 z 31. augusta 2010 a takto

r o z h o d o l :

Sťažnosť spoločnosti P., s. r. o.,   o d m i e t a.

O d ô v o d n e n i e :

I.

Ústavnému súdu Slovenskej republiky (ďalej len „ústavný súd“) bola 13. januára 2011 doručená sťažnosť spoločnosti P., s. r. o. (ďalej len „sťažovateľka“), ktorou namieta porušenie svojich práv podľa čl. 6 ods. 1 Dohovoru o ochrane ľudských práv a základných slobôd (ďalej len „dohovor“) a podľa čl. 1 Dodatkového protokolu k Dohovoru o ochrane ľudských   práv   a základných   slobôd   (ďalej   len   „dodatkový   protokol“)   uzneseniami Krajského   súdu   v Banskej   Bystrici   (ďalej   len   „krajský   súd“) sp. zn.   13 CoE 118/2009 zo 14. októbra 2010   a   sp. zn. 15   CoE   207/2010   z 31.   augusta 2010 (ďalej aj „napadnuté uznesenia“).

Zo sťažnosti a z jej príloh vyplýva, že sťažovateľka sa v rámci svojej podnikateľskej činnosti zaoberá aj poskytovaním úverov z vlastných zdrojov. Na základe zmluvy o úvere uzavretej   11.   augusta   2003   (ďalej   len   „zmluva“)   poskytla   fyzickej   osobe   (ďalej   len „dlžník“) úver v sume 165,97 €. Na zabezpečenie úveru bolo účastníkmi zmluvného vzťahu dojednané priamo v zmluve, že v prípade ak dlžník neplní svoje povinnosti, ktoré zo zmluvy vyplývajú,   je   dlžníkom   určený   splnomocnený   zástupca   oprávnený   podpísať   notársku zápisnicu o uznaní dlhu, ktorá má povahu exekučného titulu. Z dôvodu, že dlžník neuhradil dve po sebe idúce splátky, dostal sa do omeškania so splácaním úveru, ktorý sa takto stal okamžite   splatným.   Dňa   16.   novembra   2003   bola   notárom   spísaná   notárska   zápisnica podpísaná   splnomocneným   zástupcom   dlžníka   a na   Okresnom   súde   Zvolen   (ďalej   len „okresný súd“) bol podaný návrh na výkon exekúcie. Okresný súd z vlastného podnetu „ex officio“ bez   akéhokoľvek   dokazovania   či   predchádzajúcej   výzvy   na   vyjadrenie   sa účastníkom   k   návrhu   súdu   na   neprípustnosť   vykonávacieho   konania   uznesením   č.   k. 11 Er 473/2004-14 zo 7. júla 2009 vyhlásil exekúciu za neprípustnú. Sťažovateľka podala proti tomuto uzneseniu odvolanie. Krajský súd ako súd odvolací uznesením zo 14. októbra 2009 odmietol odvolanie sťažovateľky. Okresný súd následne uznesením z 29. apríla 2010 exekučné   konanie   zastavil.   Sťažovateľka   podala   aj   proti   tomuto   uzneseniu   odvolanie. Krajský súd ako súd odvolací uznesením z 31. augusta 2010 potvrdil uznesenie okresného súdu o zastavení exekučného konania ako vecne a právne správne.

Podľa   názoru   sťažovateľky   napadnutými uzneseniami krajského súdu   a postupom súdov, ktorý im predchádzal, boli porušené jej práva „na spravodlivý proces“ podľa čl. 6 ods.   1   dohovoru,   ako   aj   práva „vyplývajúce   z   článku   1   Dodatkového   protokolu...“. V ďalšom sťažovateľka interpretovala čl. 6 ods. 1 dohovoru a čl. 1 dodatkového protokolu, poukázala na konkrétne rozhodnutia Európskeho súdu pre ľudské práva a ústavného súdu. V tomto ohľade namietala, že „okresný súd... zahájil konanie na vyhlásenie neprípustnosti exekúcie a následne konanie na zastavenie exekúcie, pričom pred zahájením týchto konaní neposkytol priestor účastníkom exekučného konania vyjadriť sa k zahájeniu konania na vyhlásenie   neprípustnosti   exekúcie,   či   konaniu   o zastavení   exekúcie. Týmto   postupom okresný   súd   porušil   zákonom   a   ústavou   garantovanú   rovnosť   strán,   keďže   zahájením konania z vlastného podnetu jednoznačne nahradil vôľu jedného z účastníkov exekúcie na úkor sťažovateľa...“.

V nadväznosti na takéto porušenie práva na spravodlivý proces vidí sťažovateľka v napadnutých uzneseniach krajského súdu zároveň aj porušenie práva na pokojné užívanie svojho majetku zo strany štátneho orgánu. Súd tým, že exekúciu zastavil, znemožnil nútený výkon práva, na ktorý sťažovateľke vznikol nárok na základe zmluvy o úvere a ktorý bol zabezpečený   zákonom   predvídaným   exekučným   titulom   realizovaný   v rámci   exekučného konania.

Sťažovateľka na základe uvedeného navrhla, aby ústavný súd vydal nález, v ktorom vysloví   porušenie   jej   práva „na   spravodlivý   proces   vyplývajúce   z   článku   6   ods.   1... dohovoru...   a   na   ochranu   majetku   podľa   čl. 1   Dodatkového   protokolu“ napadnutými uzneseniami   krajského   súdu,   zruší   napadnuté   uznesenia   a veci   vráti   na   ďalšie   konanie a prizná jej primerané finančné zadosťučinenie, ako aj úhradu trov konania.

II.

Podľa čl. 127 ods. 1 Ústavy Slovenskej republiky (ďalej len „ústava“) ústavný súd rozhoduje o sťažnostiach fyzických osôb alebo právnických osôb, ak namietajú porušenie svojich   základných   práv   alebo   slobôd,   alebo   ľudských   práv   a základných   slobôd vyplývajúcich   z medzinárodnej   zmluvy,   ktorú   Slovenská   republika   ratifikovala   a bola vyhlásená spôsobom ustanoveným zákonom, ak o ochrane týchto práv a slobôd nerozhoduje iný súd.

Ústavný   súd   podľa   § 25   ods. 1   zákona   Národnej   rady   Slovenskej   republiky č. 38/1993 Z. z. o organizácii Ústavného súdu Slovenskej republiky, o konaní pred ním a o postavení   jeho   sudcov   v   znení   neskorších   predpisov   (ďalej   len   „zákon   o   ústavnom súde“)   každý   návrh   predbežne   prerokuje   na   neverejnom   zasadnutí   bez   prítomnosti navrhovateľa,   ak   tento   zákon   neustanovuje   inak.   Pri   predbežnom   prerokovaní   každého návrhu ústavný súd skúma, či dôvody uvedené v § 25 ods. 2 zákona o ústavnom súde nebránia   jeho   prijatiu   na   ďalšie   konanie.   Podľa   tohto   ustanovenia   návrhy   vo   veciach, na prerokovanie   ktorých   nemá   ústavný   súd   právomoc,   návrhy,   ktoré   nemajú   zákonom predpísané   náležitosti,   neprípustné   návrhy   alebo   návrhy   podané   niekým   zjavne neoprávneným,   ako   aj   návrhy   podané   oneskorene   môže   ústavný   súd   na   predbežnom prerokovaní odmietnuť uznesením bez ústneho pojednávania. Ústavný súd môže odmietnuť aj návrh, ktorý je zjavne neopodstatnený.

1.   Podľa   ustanovenia   §   53   ods.   3   zákona   o ústavnom   súde   jednou   z podmienok prijatia sťažnosti fyzickej osoby na konanie pred ústavným súdom je podanie sťažnosti v lehote   dvoch   mesiacov   od   právoplatnosti   rozhodnutia,   ktorým   malo   byť   spôsobené namietané porušenie základného práva.

Ústavný   súd   v súčinnosti   s okresným   súdom   zistil,   že   sťažovateľkou   napadnuté uznesenie   krajského   súdu   č.   k.   13   CoE   118/09-32   zo 14.   októbra   2009   nadobudlo právoplatnosť 15. decembra 2009.

Lehota   na   podanie   sťažnosti   podľa   čl.   127   ústavy   začína   plynúť   dňom,   keď nadobudlo právoplatnosť rozhodnutie, ktorým malo byť spôsobené namietané porušenie práva, t. j. v danom prípade od 15. decembra 2009. Predmetná sťažnosť bola odovzdaná na poštovú   prepravu   10.   januára   2011,   teda   jednoznačne   po   uplynutí   dvojmesačnej   lehoty ustanovenej zákonom pre tento druh konania pred ústavným súdom.

2. Krajský súd napadnutým uznesením sp. zn. 15 CoE 207/2010 z 31. augusta 2010 potvrdil   uznesenie   prvostupňového   súdu   o zastavení   exekúcie.   Podstatou   sťažnosti   je tvrdenie sťažovateľky, že krajský súd označeným uznesením porušil právo sťažovateľky na spravodlivé súdne konanie podľa čl. 6 ods. 1 dohovoru a právo na ochranu majetku podľa čl. 1 dodatkového protokolu.

2.1 Podľa čl. 6 ods. 1 dohovoru každý má právo na to, aby jeho záležitosť bola spravodlivo,   verejne   a v primeranej   lehote   prejednaná   nezávislým   a nestranným   súdom zriadeným zákonom, ktorý rozhodne o jeho občianskych právach alebo záväzkoch alebo o oprávnenosti akéhokoľvek trestného obvinenia proti nemu.

O   zjavnej   neopodstatnenosti   sťažnosti   možno   hovoriť   vtedy,   keď   namietaným postupom všeobecného súdu nemohlo vôbec dôjsť k porušeniu toho základného práva alebo slobody, ktoré označil sťažovateľ, a to buď pre nedostatok vzájomnej príčinnej súvislosti medzi   označeným   postupom   všeobecného   súdu   a   základným   právom   alebo   slobodou, porušenie ktorých namietal, prípadne z iných dôvodov. Za zjavne neopodstatnenú sťažnosť preto možno považovať tú sťažnosť, pri predbežnom prerokovaní ktorej ústavný súd nezistil žiadnu možnosť porušenia označeného základného práva alebo slobody, ktorej reálnosť by mohol posúdiť po jej prijatí na ďalšie konanie (obdobne napr. III. ÚS 263/03, II. ÚS 98/06, III. ÚS 299/07).

Podľa   svojej   konštantnej   judikatúry   ústavný   súd   nemá   zásadne   oprávnenie preskúmavať,   či   v   konaní   pred   všeobecnými   súdmi   bol,   alebo   nebol   náležite   zistený skutkový   stav   a   aké   právne   závery   zo   skutkového   stavu   všeobecný   súd   vyvodil (II. ÚS 21/96,   III.   ÚS   151/05).   Vo   všeobecnosti   úlohou   súdnej   ochrany   ústavnosti poskytovanej ústavným súdom napokon nie je ani chrániť občana pred skutkovými omylmi všeobecných súdov, ale chrániť ho pred takými zásahmi do jeho práv, ktoré sú z ústavného hľadiska   neospravedlniteľné   a   neudržateľné   (I.   ÚS   17/01).   Z   rozdelenia   súdnej   moci v ústave medzi ústavný súd a všeobecné súdy totiž vyplýva, že ústavný súd nie je opravnou inštanciou vo veciach patriacich do právomoci všeobecných súdov. Úlohou ústavného súdu nie je zastupovať všeobecné súdy, ktorým predovšetkým prislúcha interpretácia a aplikácia zákonov. Úloha ústavného súdu sa obmedzuje na kontrolu zlučiteľnosti účinkov takejto interpretácie a aplikácie s ústavou, prípadne medzinárodnou zmluvou podľa čl. 7 ods. 5 ústavy (I. ÚS 13/01, I. ÚS 120/04).

Podľa § 58 ods. 1 zákona Národnej rady Slovenskej republiky č. 233/1995 Z. z. o súdnych exekútoroch a exekučnej činnosti a o zmene a doplnení ďalších zákonov v znení neskorších predpisov (ďalej len „Exekučný poriadok“) exekúciu možno zastaviť na návrh alebo aj bez návrhu. Jedným z dôvodov, na základe ktorých všeobecný súd obligatórne zastaví exekúciu (§ 57 ods. 1 Exekučného poriadku), je prípad, ak súd exekúciu vyhlásil za neprípustnú [§ 57 ods. 1 písm. g) Exekučného poriadku]. V posudzovanom prípade okresný súd uznesením sp. zn. 11 Er 473/2004 zo 7. júla 2009 vyhlásil exekúciu za neprípustnú. Toto uznesenie okresného súdu nadobudlo právoplatnosť a vykonateľnosť 15. decembra 2009.

Vzhľadom na uvedené krajský súd správne postupoval, keď o odvolaní sťažovateľky proti uzneseniu okresného súdu o zastavení exekúcie sp. zn. 11 Er 473/2004 z 29. apríla 2010 rozhodol tak, že potvrdil uznesenie okresného súdu vo výroku o zastavení exekúcie, keďže podľa už uvedeného právoplatného uznesenia okresného súdu sp. zn. 11 Er 473/2004 zo 7.   júla   2009   bola   exekúcia   právoplatne   vyhlásená   za   neprípustnú.   Napadnutým uznesením   krajský   súd   len   interpretoval   a aplikoval   relevantné   ustanovenia   zákonov. Ústavný   súd   v rámci   predbežného   prerokovania   tak   nezistil   žiadnu   možnosť   porušenia označeného základného práva, ktorej reálnosť by mohol posúdiť po jej prijatí na ďalšie konanie

S prihliadnutím na postavenie ústavného súdu vo vzťahu k rozhodovacej činnosti všeobecných súdov a s poukazom na to, že obsahom práva na spravodlivé súdne konanie podľa čl. 6 ods. 1 dohovoru (resp. základného práva na súdnu ochranu podľa čl. 46 ods. 1 ústavy)   nie   je   právo   na   rozhodnutie   v   súlade   s   právnym   názorom   účastníka   súdneho konania, resp. právo na úspech v konaní (obdobne napr. II. ÚS 218/02, III. ÚS 198/07, I. ÚS 265/07, III. ÚS 139/08), ústavný súd sťažnosť v tejto časti odmietol podľa § 25 ods. 2 zákona o ústavnom súde z dôvodu jej zjavnej neopodstatnenosti.

2.2 Ústavný   súd   navyše   po   preskúmaní   napadnutých   uznesení   krajského   súdu v spojení   s uzneseniami   súdov   prvého   stupňa   dospel   k záveru,   že   z   odôvodnenia napadnutých uznesení krajského súdu nemožno vyvodiť nič, čo by signalizovalo, že nimi došlo   k zásahu   do   práva   pokojne   užívať   majetok   podľa   čl. 1   dodatkového   protokolu. Všeobecné súdy svojím postupom aplikovali zákony podľa ich obsahu, v danom prípade predovšetkým   ustanovenia   Exekučného   poriadku.   Ústavný   súd   konštatuje,   že   z tohto dôvodu nie je ani taká príčinná súvislosť medzi napadnutými uzneseniami krajského súdu a právom   podľa   čl. 1   dodatkového   protokolu,   ktorá   by   zakladala   možnosť   vysloviť porušenie tohto práva po prijatí sťažnosti na ďalšie konanie. Preto je sťažnosť v tomto rozsahu zjavne neopodstatnená.

Berúc do úvahy všetky uvedené skutočnosti ústavný súd rozhodol podľa § 25 ods. 2 zákona o ústavnom súde tak, ako to vyplýva z výroku tohto uznesenia.

P o u č e n i e : Proti tomuto rozhodnutiu nemožno podať opravný prostriedok.

V Košiciach 17. februára 2011