znak

SLOVENSKÁ REPUBLIKA

U Z N E S E N I E

Ústavného súdu Slovenskej republiky

II. ÚS 47/09-22

Ústavný súd Slovenskej republiky na neverejnom zasadnutí senátu 4. februára 2009 predbežne prerokoval sťažnosť Ing. Z. F., Š.; J. S., Š.; J. Č., Š.; L. V., Š.; D. M., Š., a J. P., Š., všetkých zastúpených advokátom JUDr. J. S., P., pre namietané porušenie čl. 30 ods. 1 a 4 Ústavy Slovenskej republiky postupom Obce Š. a starostu obce O. M. v súvislosti s neumožnením výkonu ich funkcie poslancov a v súvislosti s povolaním náhradníkov za nich a takto

r o z h o d o l :

Sťažnosť Ing. Z. F., J. S., J. Č., L. V., D. M. a J. P.   o d m i e t a   ako oneskorene podanú.

O d ô v o d n e n i e :

I.

Ústavnému súdu Slovenskej republiky (ďalej len „ústavný súd“) bola 9. januára 2009 doručená sťažnosť Ing. Z. F., Š.; J. S., Š.; J. Č., Š.; L. V., Š.; D. M., Š., a J. P., Š. (ďalej len „sťažovatelia“), pre namietané porušenie čl. 30 ods. 1 a 4 Ústavy Slovenskej republiky (ďalej len „ústava“) postupom Obce Š. (ďalej len „obec“) a starostu obce O. M. (ďalej len „starosta“)   v súvislosti   s neumožnením   výkonu   ich   funkcie   poslancov   a v súvislosti s povolaním náhradníkov za nich. Sťažnosť bola odovzdaná na poštovú prepravu 8. januára 2009.

Zo sťažnosti vyplýva, že na mimoriadnom zasadnutí Obecného zastupiteľstva obce Š. (ďalej len „obecného zastupiteľstvo“) konanom 24. júla 2007 došlo k nelegálnemu zrušeniu mandátov sťažovateľov ako poslancov obecného zastupiteľstva. Protizákonnosť spočívala v skutočnosti, že mimoriadneho zasadnutia sa zúčastnili iba traja poslanci z celkového počtu deviatich poslancov, a preto obecné zastupiteľstvo nebolo uznášaniaschopné a nemohlo ani rozhodnúť o zrušení poslaneckého mandátu sťažovateľov, resp. o ustanovení náhradníkov za sťažovateľov. Od uvedeného dňa obec a starosta bránia sťažovateľom vo výkone funkcie poslanca.   Na   základe   podnetov   sťažovateľov   Okresná   prokuratúra   S.   (ďalej   len „prokurátor“)   podala   protest   prokurátora   č.   k.   Pd 118/07-15   z 18.   októbra   2007   proti uzneseniu obecného zastupiteľstva z 24. júla 2007. Po mnohých úmyselných prieťahoch na zasadnutí   obecného   zastupiteľstva   konanom   18. novembra   2008   bolo   protizákonné uznesenie z 24. júla 2007 zrušené a následne bolo schválené nové protizákonné uznesenie s totožným obsahom.

Právomoc ústavného súdu   konať a rozhodnúť o tejto veci odvodzujú   sťažovatelia z analogickej veci vedenej ústavným súdom pod sp. zn. I. ÚS 13/02.

Včasnosť podania sťažnosti odvodzujú zo skutočnosti, že 18. novembra 2008 bola sťažovateľom   definitívne   odmietnutá   možnosť   vykonávať   funkciu   poslancov   obecného zastupiteľstva, a preto zákonná dvojmesačná lehota začala plynúť uvedeného dňa.

Sťažovatelia žiadajú vydať nález, ktorým by ústavný súd vyslovil porušenie čl. 30 ods. 1 a 4 ústavy zo strany obce a starostu jednak na mimoriadnom zasadnutí obecného zastupiteľstva   24.   júla   2007,   ale   aj   všetkými   nasledujúcimi   zasadnutiami   obecného zastupiteľstva, pri ktorých pôsobili namiesto sťažovateľov náhradníci P. B., Mgr. M. Č., R. S.,   D.   Ž.   a L.   U.,   s tým,   aby   boli   tieto   zasadnutia   vyhlásené   za   neplatné,   starostovi uložené umožniť sťažovateľom výkon funkcie poslancov, vyhlásiť nastúpenie náhradníkov za   neplatné,   priznať   sťažovateľom   primerané   finančné   zadosťučinenie   po   6   638,78   € každému z nich, ako aj náhradu trov právneho zastúpenia advokátom.

Sťažovatelia   požadujú   aj vydanie   predbežného opatrenia, ktorým   by ústavný   súd prikázal starostovi, obecnému zastupiteľstvu a náhradníkom zdržať sa akejkoľvek činnosti vyplývajúcej z funkcie poslanca až do rozhodnutia vo veci samej.

II.

Podľa čl. 127 ods. 1 ústavy ústavný súd rozhoduje o sťažnostiach fyzických osôb alebo právnických   osôb,   ak namietajú porušenie   svojich   základných   práv alebo slobôd, alebo ľudských   práv   a základných   slobôd   vyplývajúcich   z medzinárodnej   zmluvy, ktorú Slovenská   republika   ratifikovala a bola vyhlásená spôsobom   ustanoveným zákonom,   ak o ochrane týchto práv a slobôd nerozhoduje iný súd.

Ústavný   súd   podľa   §   25   ods.   1   zákona   Národnej   rady   Slovenskej   republiky č. 38/1993 Z.   z. o organizácii Ústavného súdu   Slovenskej republiky, o konaní pred ním a o postavení   jeho   sudcov   v znení   neskorších   predpisov   (ďalej   len   „zákon   o ústavnom súde“)   každý   návrh   predbežne   prerokuje   na   neverejnom   zasadnutí   bez   prítomnosti navrhovateľov. Pri predbežnom prerokovaní každého návrhu ústavný súd skúma, či dôvody uvedené v § 25 ods. 2 zákona o ústavnom súde nebránia jeho prijatiu na ďalšie konanie. Podľa tohto ustanovenia návrhy vo veciach, na ktorých prerokovanie nemá ústavný súd právomoc, návrhy, ktoré nemajú náležitosti predpísané zákonom, neprípustné návrhy alebo návrhy   podané   niekým   zjavne   neoprávneným,   ako   aj   návrhy   podané   oneskorene   môže ústavný súd na predbežnom prerokovaní odmietnuť uznesením bez ústneho pojednávania.

Podľa § 53 ods. 3 zákona o ústavnom súde sťažnosť možno podať v lehote dvoch mesiacov od právoplatnosti rozhodnutia, oznámenia opatrenia alebo upovedomenia o inom zásahu. Táto lehota sa pri opatrení alebo inom zásahu počíta odo dňa, keď sa sťažovateľ mohol o opatrení alebo inom zásahu dozvedieť.

Podľa názoru ústavného súdu je sťažnosť oneskorene podaná.

Z navrhovaného znenia nálezu (petitu) sťažnosti, ktoré je pre vymedzenie predmetu konania rozhodujúce, vyplýva, že sťažovatelia požadujú vysloviť porušenie čl. 30 ods. 1 a 4 ústavy výslovne uznesením obecného zastupiteľstva z 24. júla 2007, ktorým boli namiesto sťažovateľov za poslancov obecného zastupiteľstva povolaní ako náhradníci iné osoby.

Keďže sťažnosť bola odovzdaná na poštovú prepravu až 8. januára 2009, stalo sa tak dávno po uplynutí zákonnej lehoty.

Na   uvedených   záveroch   nič   nemení   skutočnosť,   že   sa   sťažovatelia   domáhajú vyhlásenia neplatnosti nastúpenia náhradníkov za poslancov obecného zastupiteľstva aj na základe   uznesenia   obecného   zastupiteľstva   z 18.   novembra   2008,   keďže   sťažovatelia nežiadajú zároveň vysloviť porušenie označených základných práv aj týmto uznesením. Ústavný súd môže totiž rozhodnúť o zrušení rozhodnutia iba v nadväznosti na to, že vysloví porušenie základného práva (čl.   127   ods.   2 ústavy   v spojení s   § 56   ods.   1   a 2   zákona o ústavnom súde).

Nad   rámec   dosiaľ   uvedeného   považuje   ústavný   súd   v danej   veci   za   nevyhnutné poukázať aj na niektoré ďalšie skutočnosti.

Zo   skutkového   stavu   uvedeného   v sťažnosti,   ako   aj   z predložených   listinných dôkazov možno považovať za preukázané, že uznesenie obecného zastupiteľstva z 24. júla 2007 bolo na základe protestu prokurátora v rámci autoremedúry zrušené 18. novembra 2008, pričom bolo zároveň prijaté nové uznesenie prakticky totožného obsahu. Za takéhoto stavu mala podaná sťažnosť smerovať proti postupu a rozhodnutiu obecného zastupiteľstva na zasadnutí konanom 18. novembra 2008.

Aj keby sa odhliadlo od oneskoreného podania sťažnosti, bolo by potrebné dospieť k záveru, že nie je daná právomoc ústavného súdu konať a rozhodnúť o podanej sťažnosti.

Ako to vyplýva z citovaného ustanovenia čl. 127 ods. 1 ústavy, právomoc ústavného súdu poskytovať ochranu základným právam a slobodám je daná iba subsidiárne, teda iba vtedy,   ak poskytovanie   tejto   ochrany   nie   je v právomoci   všeobecných   súdov.   V danom prípade z dôvodov uvedených ďalej právomoc poskytnúť ochranu označeným základným právam sťažovateľov vyplývajúcim z ústavy prináleží všeobecným súdom, čím je zároveň vylúčená právomoc ústavného súdu.

Zodpovedá skutočnosti, že v obdobnej veci vedenej ústavným súdom pod sp. zn. I. ÚS   13/02   dospel   ústavný   súd   k záveru,   že   je   v jeho   subsidiárnej   právomoci   posúdiť ústavnosť   postupu   obce   vo   vzťahu   k starostovi   obce,   resp.   poslancom   obecného zastupiteľstva. Uznesenie o prijatí sťažnosti na ďalšie konanie bolo vydané 6. marca 2002.

V uvedenom čase znelo ustanovenie § 7 Občianskeho súdneho poriadku takto:„Právomoc

§ 7

(1)   V   občianskom   súdnom   konaní   súdy   prejednávajú   a   rozhodujú   veci,   ktoré vyplývajú z občianskoprávnych, pracovných, rodinných, družstevných, ako aj z obchodných vzťahov   (včítane   podnikateľských   a   hospodárskych   vzťahov),   pokiaľ   ich   podľa   zákona neprejednávajú a nerozhodujú o nich iné orgány.

(2) Iné veci prejednávajú a rozhodujú súdy v občianskom súdnom konaní, len ak to ustanovuje zákon.“

Vzhľadom na takýto rozsah právomocí všeobecných súdov v občianskom súdnom konaní žaloby nespokojných   poslancov obecného   zastupiteľstva   nepatrili v tom   čase do právomoci všeobecných súdov, lebo nešlo o konania definované v § 7 ods. 1 Občianskeho súdneho poriadku, pričom v tom čase ani žiaden osobitný zákon neustanovoval právomoc všeobecných   súdov   v zmysle   §   7   ods.   2   Občianskeho   súdneho   poriadku   v takýchto prípadoch. Preto musel súdnu ochranu poskytnúť subsidiárne priamo ústavný súd.

Súčasné znenie § 7 Občianskeho súdneho poriadku (účinné od 15. októbra 2008) je takéto:„Právomoc

§ 7

(1) V občianskom súdnom konaní súdy prejednávajú a rozhodujú spory a iné právne veci,   ktoré   vyplývajú   z   občianskoprávnych,   pracovných,   rodinných,   obchodných   a hospodárskych vzťahov, pokiaľ ich podľa zákona neprejednávajú a nerozhodujú o nich iné orgány.

(2)   V   občianskom   súdnom   konaní   súdy   preskúmavajú   aj   zákonnosť   rozhodnutí orgánov verejnej správy a zákonnosť rozhodnutí, opatrení alebo iných zásahov orgánov verejnej   moci   a   rozhodujú   o   súlade   všeobecne   záväzných   nariadení   orgánov   územnej samosprávy vo veciach územnej samosprávy so zákonom a pri plnení úloh štátnej správy aj s nariadením vlády a so všeobecne záväznými právnymi predpismi ministerstiev a ostatných ústredných orgánov štátnej správy, pokiaľ ich podľa zákona neprejednávajú a nerozhodujú o nich iné orgány.

(3) Iné veci prejednávajú a rozhodujú súdy v občianskom súdnom konaní, len ak to ustanovuje zákon.“

Za   rozhodujúce   treba   považovať   súčasné   ustanovenie   §   7   ods.   2   Občianskeho súdneho poriadku.

Obce celkom   iste   nemožno   považovať za orgány   verejnej   správy,   ale za orgány verejnej moci, keďže vykonávajú kvázi zákonodarnú činnosť (vydávajú všeobecne záväzné nariadenia). Práve preto posudzovanie zákonností rozhodnutí, opatrení alebo iných zásahov obce patrí do prieskumnej právomoci všeobecných súdov na základe ustanovenia § 7 ods. 2 Občianskeho súdneho poriadku. Tým je zároveň vylúčená právomoc ústavného súdu.

Vzhľadom   na   to,   že   ústavný   súd   sťažnosť   odmietol   v celom   rozsahu,   nebolo   už potrebné osobitne sa zaoberať návrhom sťažovateľov na vydanie predbežného opatrenia.

Z uvedených dôvodov ústavný súd rozhodol podľa § 25 ods. 2 zákona o ústavnom súde tak, ako to je uvedené vo výroku tohto rozhodnutia.

P o u č e n i e : Proti tomuto rozhodnutiu nemožno podať opravný prostriedok.

V Košiciach 4. februára 2009