znak

SLOVENSKÁ REPUBLIKA

U Z N E S E N I E

Ústavného súdu Slovenskej republiky

II. ÚS 47/08-11

Ústavný súd Slovenskej republiky na neverejnom zasadnutí senátu 31. januára 2008 predbežne prerokoval sťažnosť J. Z., Č., zastúpeného advokátom JUDr. M. R., Ž., vo veci namietaného   porušenia   jeho   základného   práva   na   prerokovanie   veci   bez   zbytočných prieťahov podľa čl. 48 ods. 2 Ústavy Slovenskej republiky a podľa čl. 38 ods. 2 Listiny základných práv a slobôd, ako aj práva na prejednanie jeho záležitosti v primeranej lehote podľa   čl.   6   ods.   1   Dohovoru   o ochrane   ľudských   práv   a základných   slobôd   postupom Okresného súdu Čadca v konaní vedenom pod sp. zn. 10 C 416/02 a takto

r o z h o d o l :

Sťažnosť J. Z. o d m i e t a   pre neprípustnosť.

O d ô v o d n e n i e :

I.

Ústavnému súdu Slovenskej republiky (ďalej len „ústavný súd“) bolo 14. januára 2008 doručené podanie J. Z., Č. (ďalej len „sťažovateľ“), zastúpeného advokátom JUDr. M. R.,   Ž.,   označené ako „Sťažnosť“. Z obsahu sťažnosti   vyplynulo, že sťažovateľ namieta porušenie svojho základného práva na prerokovanie veci bez zbytočných prieťahov podľa čl. 48 ods. 2 Ústavy Slovenskej republiky (ďalej len „ústava“) a podľa čl. 38 ods. 2 Listiny základných práv a slobôd (ďalej len „listina“), ako aj práva na prejednanie svojej záležitosti v primeranej lehote podľa čl. 6 ods. 1 Dohovoru o ochrane ľudských práv a základných slobôd (ďalej len „dohovor“) postupom Okresného súdu Čadca   v konaní vedenom pod sp. zn. 10 C 416/02 o zaplatenie istiny 56 100 Sk s príslušenstvom.

Sťažovateľ vo svojej sťažnosti okrem iného uviedol:„Sťažovateľ   podal   dňa   26.   8.   2002   návrh   na   súd   o zaplatenie   istiny   vo   výške 56.100,- Sk s prísl. Okresný súd v Čadci vydal dňa 13. 9. 2002 vo veci platobný rozkaz, voči ktorému   bol   podaný   odpor.   Prvé   pojednávanie   súd   vytýčil   na   deň   23.   1.   2003,   ďalšie pojednávania boli vytýčené na deň 2. 9. 2003, 13. 11. 2003 a ohliadka na mieste samom dňa 5. 5. 2004. Na základe uznesení č. k. 10 C 416/2002 zo dňa 11. 5. 2004 a 17. 6. 2004 bolo   vo   veci   nariadené   znalecké   dokazovanie   súdnym   znalcom.   Znalecký   posudok   bol doručený súdu dňa 20. 3. 2007, ku ktorému sa sťažovateľ vyjadril dňa 12. 4. 2007. Od uvedeného termínu súd vo veci nekoná.

Vzhľadom   na   tieto   skutočnosti   je   sťažovateľ   po   viac   ako   5   rokoch   konania bez akéhokoľvek výsledku a nie je vydané ani prvostupňové rozhodnutie. (...)

Sťažovateľ si uplatňuje primerané finančné zadosťučinenie v sume 40 000,- Sk tým, že   sa   pre   spor   trvajúci   takmer   5,5   roka   dostáva   do   stavu   právnej   neistoty,   má   za   to, že sa nejedná   o právne   a skutkovo   zložitú   vec,   nemôže   sa   dočkať   zaplatenia   faktúry za riadne   vykonané   práce,   bol   nútený   odviesť   ako   platiteľ   daň   z pridanej   hodnoty   ešte v roku 2000.“.

Vzhľadom na uvedené skutočnosti sťažovateľ navrhuje, aby ústavný súd prijal jeho sťažnosť na ďalšie konanie a aby vo veci samej vydal tento nález:

„Základné právo J. Z. na prerokovanie veci bez zbytočných prieťahov podľa čl. 48 ods. 2 Ústavy SR a právo na prejednanie jeho záležitosti v primeranej lehote podľa čl. 6 ods. 1 Dohovoru o ochrane ľudských práv a základných slobôd a podľa čl. 38 ods. 2 Listiny základných práv a slobôd bolo postupom Okresného súdu Čadca v konaní vedenom pod č. k. 10 C 416/02 porušené.

Okresnému súdu Čadca sa prikazuje, aby v konaní vedenom pod č. k. 10 C 416/02 konal bez zbytočných prieťahov.

J.   Z.   sa   priznáva   primerané   finančné   zadosťučinenie   vo   výške 40.000,- Sk, ktoré je Okresný súd Čadca povinný zaplatiť do dvoch mesiacov od doručenia nálezu.

Okresný   súd   Čadca   je   povinný   zaplatiť   J.   Z.   trovy   konania   z titulu   právneho zastúpenia   vo   výške   6.732,-   Sk   (2   úkony   á   3.176,-   Sk   +   2   x   režijný   paušál á 190,- Sk), na účet JUDr. M. R., advokáta, do dvoch mesiacov od doručenia nálezu.“.

II.

Ústavný súd podľa čl. 127 ods. 1 ústavy rozhoduje o sťažnostiach fyzických osôb alebo   právnických   osôb,   ak   namietajú   porušenie   svojich   základných   práv   alebo slobôd, alebo ľudských   práv   a základných   slobôd   vyplývajúcich   z medzinárodnej   zmluvy, ktorú Slovenská   republika   ratifikovala   a bola   vyhlásená   spôsobom   ustanoveným   zákonom, ak o ochrane týchto práv alebo slobôd nerozhoduje iný súd.

Podľa   § 25 ods.   1 zákona   Národnej   rady   Slovenskej   republiky   č.   38/1993   Z.   z. o organizácii Ústavného súdu Slovenskej republiky, o konaní pred ním a o postavení jeho sudcov   v znení   neskorších   predpisov   (ďalej   len   „zákon   o ústavnom   súde“)   ústavný   súd každú sťažnosť predbežne prerokuje na neverejnom zasadnutí bez prítomnosti sťažovateľa, ak tento zákon neustanovuje inak. Podľa § 25 ods. 2 zákona o ústavnom súde môže ústavný súd na predbežnom prerokovaní odmietnuť uznesením bez ústneho pojednávania návrhy, na prerokovanie   ktorých   nemá   právomoc,   návrhy,   ktoré   nemajú   náležitosti   predpísané zákonom, neprípustné návrhy alebo návrhy podané niekým neoprávneným, ako aj návrhy podané oneskorene. Ústavný súd môže odmietnuť aj návrh, ktorý je zjavne neopodstatnený.

Podľa § 53 ods. 1 zákona o ústavnom súde sťažnosť podľa čl. 127 ods. 1 ústavy nie je prípustná, ak sťažovateľ nevyčerpal opravné prostriedky alebo iné právne prostriedky, ktoré mu zákon na ochranu jeho základných práv a slobôd účinne poskytuje a na použitie ktorých je sťažovateľ oprávnený podľa osobitných predpisov.

V nadväznosti   na   citované   ustanovenie   zákona   o ústavnom   súde   sa   v prípadoch namietaného porušenia základného práva na prerokovanie veci bez zbytočných prieťahov podľa čl. 48 ods. 2 ústavy a podľa čl. 38 ods. 2 listiny, resp. práva podľa čl. 6 ods. 1 dohovoru podľa doterajšej judikatúry ústavného súdu (napr. II. ÚS 75/06, II. ÚS 154/07, IV. ÚS 239/07) vyžaduje preukázať, že sťažovateľ pred tým, než sa obrátil na ústavný súd, využil   právny   prostriedok,   na   uplatnenie   ktorého   mal   právo   podľa   §   3   ods.   7   a   §   62 a nasl. zákona č. 757/2004 Z. z. o súdoch a o zmene a doplnení niektorých zákonov (ďalej len „zákon o súdoch“), teda že podal sťažnosť na zbytočné prieťahy v konaní orgánu štátnej správy (predsedovi) príslušného súdu.

Ústavný súd výzvou z 18. januára 2008 požiadal sťažovateľa, aby v lehote 15 dní predložil dôkazy o tom, že podal sťažnosť na zbytočné prieťahy adresovanú predsedovi (t. j. orgánu štátnej správy) príslušného všeobecného súdu v namietanom konaní.

Sťažovateľ na uvedenú výzvu doručil 29. januára 2008 vyjadrenie, v ktorom uvádza, že „od vydania uznesenia dňa 17. 6. 2004 do doručenia znaleckého posudku dňa 2. 4. 2007 súd   vo   veci   žiadnym   spôsobom   nekonal“. Okrem   toho   predložil   ústavnému   súdu „Oznámenie   vo   veci   č.   k.   10 C 416/02“ z   23. apríla 2003 o   nariadenie   pojednávania, ako aj „Žiadosť   vo   veci   č. k.   10 C 416/2002“ z   24. júla 2006 o   nariadenie   termínu pojednávania.

Ústavný súd už viackrát rozhodol (m. m. I. ÚS 21/99, IV. ÚS 153/03, I. ÚS 33/05), že účelom práva účastníka konania pred všeobecným súdom podať sťažnosť na prieťahy je poskytnutie   príležitosti   tomuto   súdu,   aby   sám   odstránil   protiprávny   stav   zapríčinený porušením základného práva na prerokovanie veci bez zbytočných prieťahov. Preto ústavný súd o sťažnosti, ktorou sa namieta porušenie základného práva podľa čl. 48 ods. 2 ústavy, koná iba za predpokladu, ak sťažovateľ preukáže, že využil označené právne prostriedky, ktoré má k dispozícii podľa zákona o súdoch,   alebo ak sa preukáže, že sťažovateľ túto podmienku nesplnil z dôvodov hodných osobitného zreteľa (§ 53 ods. 2 zákona o ústavnom súde).

Podľa názoru ústavného súdu sa podanie sťažnosti na prieťahy v konaní v zmysle citovaných   zákonov   zásadne   považuje   za   účinný   opravný   prostriedok   ochrany takých základných   práv,   ktoré   súvisia   so   základným   právom   na   súdnu   ochranu, ako aj so základným právom na konanie bez zbytočných prieťahov (napr. IV. ÚS 153/03, IV. ÚS 278/04). Účinnosť takého právneho prostriedku ochrany pred zbytočnými prieťahmi v súdnom konaní potvrdzuje aj znenie zákona č. 385/2000 Z. z. o sudcoch a prísediacich a o zmene a doplnení niektorých zákonov v znení neskorších predpisov, ktorý vo viacerých ustanoveniach zdôrazňuje povinnosť sudcu konať bez zbytočných prieťahov a ustanovuje za také prieťahy aj disciplinárnu zodpovednosť [§ 2 ods. 2, § 30 ods. 4, § 52 ods. 1, § 116 ods. 1 písm. b) a § 118 ods. 1 citovaného zákona]. Podobne aj zákon o súdoch v § 64 ods. 1 ustanovuje, že „Účelom vybavovania sťažnosti je zistiť,   či v danej veci boli spôsobené prieťahy   v konaní...“.   V zmysle   prvej   vety   druhého   odseku   citovaného   zákonného ustanovenia   „Orgán,   ktorý   vybavuje   sťažnosť,   je   povinný   na   účel   zistenia   stavu   veci prešetriť všetky skutočnosti“.

V súvislosti s tým ústavný súd poznamenáva, že vyčerpanie opravných prostriedkov alebo iných právnych prostriedkov, ktoré zákon sťažovateľovi na ochranu jeho základných práv   a slobôd   účinne   poskytuje   a na   použitie   ktorých   je   oprávnený   podľa   osobitných predpisov,   je   jedným   z atribútov   prípustnosti   sťažnosti   podľa   čl.   127   ods.   1   ústavy, a teda podmienkou   konania   vo   veci   individuálnej   ochrany   základných   práv   a slobôd pred ústavným súdom.

Špecifickosť   sťažnosti   podľa   čl.   127   ods.   1   ústavy   teda   spočíva   okrem   iného   aj v tom,   že   k jej   podaniu   môže   zásadne   dôjsť   až   subsidiárne.   Zmysel   a účel   zásady subsidiarity vyplýva aj z toho, že ochrana ústavnosti nie je a ani z povahy veci nemôže byť iba úlohou ústavného súdu, ale je takisto úlohou všetkých orgánov verejnej moci, v tom rámci   predovšetkým   všeobecného   súdnictva.   Ústavný   súd   predstavuje   v   tejto   súvislosti inštitucionálny mechanizmus, ktorý   nastupuje až v   prípade   zlyhania všetkých   ostatných do úvahy prichádzajúcich orgánov verejnej moci.

Ústavný   súd   opierajúc   sa   o svoju   stabilnú   judikatúru   (napr.   IV. ÚS 44/03, II. ÚS 7/04, II. ÚS 107/04) dospel k záveru, že vzhľadom na okolnosti prípadu niet dôvodu predpokladať, že by využitie sťažnosti podľa § 62 a nasl. zákona o súdoch neumožnilo v danej veci účinnú ochranu základného práva sťažovateľa priznaného mu podľa čl. 48 ods. 2 ústavy.

Sťažovateľ na výzvu ústavného súdu predložil žiadosti o nariadenie pojednávania, tie však ústavný súd nemohol považovať za sťažnosti podľa zákona o súdoch v opísanom zmysle, pričom tiež nezistil, že by k nesplneniu podmienky prípustnosti sťažnosti podľa § 53   ods. 1   zákona   o   ústavnom   súde   došlo   zo   strany   sťažovateľa   z dôvodov   hodných osobitného zreteľa, a preto odmietol sťažnosť sťažovateľa už pri predbežnom prerokovaní podľa § 25 ods. 2 zákona o ústavnom súde ako neprípustnú.

Ústavný   súd   v   závere   pripomína,   že   toto   rozhodnutie   nezakladá   prekážku   veci rozhodnutej   v zmysle   §   24   písm.   a)   zákona   o ústavnom   súde,   preto   nebráni   tomu,   aby sťažovateľ po vyčerpaní uvedených právnych prostriedkov v tejto veci v prípade zotrvania na stanovisku,   že   postupom   označeného   súdu   v nej dochádza   k zbytočným prieťahom, predložil ústavnému súdu novú sťažnosť.

P o u č e n i e :   Proti tomuto rozhodnutiu nemožno podať opravný prostriedok.

V Košiciach 31. januára 2008