znak

SLOVENSKÁ REPUBLIKA

U Z N E S E N I E

Ústavného súdu Slovenskej republiky

II. ÚS 47/05-8

Ústavný súd Slovenskej republiky na neverejnom zasadnutí senátu 16. februára 2005 predbežne prerokoval sťažnosť E. V., bytom R. S., zastúpenej advokátom JUDr. M. M., B., vo veci porušenia jej základného práva na inú právnu ochranu upraveného v čl. 46 ods. 1 Ústavy Slovenskej republiky uznesením   Okresnej prokuratúry v Rimavskej Sobote z 2. decembra 2004 v konaní vedenom pod sp. zn. 1 Pv 910/04 a takto

r o z h o d o l :

Sťažnosť E. V. o d m i e t a.

O d ô v o d n e n i e :

I.

Ústavnému súdu Slovenskej republiky (ďalej len „ústavný súd“) bola 7. februára 2005 doručená sťažnosť E. V., bytom R. S., (ďalej len „sťažovateľka“), vo veci porušenia jej základného práva na inú právnu ochranu upraveného v čl. 46 ods. 1 Ústavy Slovenskej republiky (ďalej len „ústava“) uznesením Okresnej prokuratúry v Rimavskej Sobote (ďalej len „okresná prokuratúra“) z 2. decembra 2004 v konaní vedenom pod sp. zn. 1 Pv 910/04.Sťažovateľka svoju sťažnosť odôvodnila tým, že napadnutým uznesením okresnej prokuratúry   došlo   k   zamietnutiu   jej   sťažnosti   proti   uzneseniu   Okresného   riaditeľstva Policajného   zboru   v   Rimavskej   Sobote   (ďalej   len   „okresné   riaditeľstvo“)   sp.   zn. ČVS: ORP-2581/1-OSV-RS-2004   o   prerušení   trestného   stíhania   pre   trestný   čin poškodzovania cudzej veci podľa § 257 ods. 1 Trestného zákona. Podľa sťažovateľky tým bolo porušené jej základné právo na inú právnu ochranu, pretože dôvodom odmietnutia bolo to, že sťažnosť podala neoprávnená osoba, hoci sťažovateľka je vo veci poškodená.

Sťažovateľka   navrhla   vysloviť   porušenie   označeného   základného   práva,   zrušiť napadnuté uznesenie, vrátiť vec okresnej prokuratúre, zakázať jej pokračovať v porušovaní základného práva a zaplatiť jej primerané finančné zadosťučinenie 99 999 Sk.

II.

Ústavný   súd   je   podľa   čl.   127   ods.   1   ústavy   oprávnený   konať   o sťažnostiach fyzických osôb alebo právnických osôb, ktorými namietajú porušenie svojich základných práv   alebo slobôd upravených   buď v ústave,   alebo v medzinárodnej   zmluve o ľudských právach, pokiaľ o ich ochrane nerozhoduje iný súd. Podmienky konania ústavného súdu o sťažnostiach, ako aj ich zákonom predpísané náležitosti sú upravené v zákone Národnej rady   Slovenskej   republiky   č.   38/1993   Z.   z.   o organizácii   Ústavného   súdu   Slovenskej republiky, o konaní pred ním a o postavení jeho sudcov v znení neskorších predpisov (ďalej len   „zákon   o ústavnom   súde“),   pričom   nesplnenie   niektorej   z nich   má   za   následok odmietnutie   sťažnosti   už   pri   jej   predbežnom   prerokovaní   podľa   §   25   ods.   2   zákona o ústavnom súde.

Ústavný súd preto predbežne prerokoval sťažnosť sťažovateľky podľa § 25 ods. 1 zákona   o ústavnom   súde   a   skúmal,   či   neexistujú   dôvody   na   jej   odmietnutie   podľa uvedeného zákonného ustanovenia, podľa ktorého sťažnosti vo veciach, na prerokovanie ktorých   nemá   ústavný   súd   právomoc,   sťažnosti,   ktoré   nemajú   zákonom   predpísané náležitosti, neprípustné sťažnosti alebo sťažnosti podané niekým zjavne neoprávneným, ako aj   sťažnosti   zjavne   neopodstatnené   alebo   podané   oneskorene   môže   ústavný   súd na predbežnom prerokovaní odmietnuť uznesením bez ústneho pojednávania.

Podľa § 53 ods. 1 zákona o ústavnom súde sťažnosť nie je prípustná, ak sťažovateľ nevyčerpal opravné prostriedky alebo iné právne prostriedky, ktoré mu zákon na ochranu jeho základných práv alebo slobôd účinne poskytuje a na ktorých použitie je sťažovateľ oprávnený podľa osobitných predpisov.

Podľa   §   31   ods.   1   zákona   č.   153/2001   Z.   z.   o prokuratúre   v znení   neskorších predpisov   (ďalej   len   „zákon   o prokuratúre“)   prokurátor   preskúmava   zákonnosť   postupu a rozhodnutí orgánov verejnej správy, prokurátorov, vyšetrovateľov, policajných orgánov a súdov   v   rozsahu   vymedzenom   zákonom   aj   na   základe   podnetu,   pričom   je   oprávnený vykonať opatrenia na odstránenie zistených porušení, ak na ich vykonanie nie sú podľa osobitných zákonov výlučne príslušné iné orgány.

Podnetom sa rozumie písomná alebo ústna žiadosť, návrh alebo iné podanie fyzickej osoby alebo právnickej osoby (ďalej len „podávateľ podnetu“), ktoré smeruje k tomu, aby prokurátor vykonal opatrenia v rozsahu svojej pôsobnosti.

Podľa   §   34   ods.   1   zákona   o prokuratúre   podávateľ   podnetu   môže   žiadať o preskúmanie zákonnosti vybavenia svojho podnetu opakovaným podnetom, ktorý vybaví nadriadený prokurátor (§ 54 ods. 2).

Podľa   §   35   ods.   1   tohto   zákona   pri   vybavovaní   podnetu   je   prokurátor   povinný prešetriť všetky okolnosti rozhodné na posúdenie, či došlo k porušeniu zákona alebo iného všeobecne záväzného právneho predpisu, či sú splnené podmienky na podanie návrhu na začatie konania pred súdom alebo na podanie opravného prostriedku, či môže vstúpiť do už začatého konania pred súdom alebo vykonať iné opatrenia, na ktorých vykonanie je podľa zákona oprávnený.

Tieto   oprávnenia   (aj   povinnosť   preveriť   podnet)   prokurátora   sa   v celom   rozsahu vzťahujú aj na prípad sťažovateľky, ktorá v sťažnosti podanej ústavnému súdu ani netvrdila, že   by   požiadala   podnetom   nadriadenú   prokuratúru   o preskúmanie   zákonnosti   postupu okresnej prokuratúry v spojitosti s uznesením okresného riaditeľstva o prerušení trestného stíhania v jej veci. V tejto spojitosti treba uviesť, že podľa § 173 ods. 3 Trestného poriadku pred prerušením trestného stíhania treba urobiť všetko,   čo   je potrebné na zabezpečenie úspešného   vykonania trestného stíhania. Ak   už nie   je dôvod   na prerušenie, v trestnom stíhaní sa pokračuje. Aj z tohto ustanovenia vyplýva, že sa v celom rozsahu môže uplatniť pôsobnosť   nadriadeného   prokurátora   a napokon   aj   prerušenie   trestného   stíhania   nie   je konečným rozhodnutím, pretože toto uznesenie nebráni pokračovať v trestnom stíhaní, ak pominú dôvody na jeho prerušenie.

Sťažovateľka   tvrdí,   že   jej   základné   právo   na   inú   právnu   ochranu   bolo   porušené prerušením   trestného   stíhania.   Pri   predbežnom   prerokovaní   sťažnosti   preto   ústavný   súd skúmal, či súčasťou tohto základného práva na inú právnu ochranu podľa čl. 46 ods. 1 ústavy je aj právo na neprerušenie trestného stíhania, ak sú na jeho prerušenie zákonom uznané dôvody.

Zo žiadneho ustanovenia Trestného poriadku nemožno vyvodiť subjektívne právo osoby, ktorá podala trestné oznámenie, na to, aby sa trestné konanie neprerušilo, ak sú na jeho prerušenie zákonom ustanovené dôvody. Aj keď podľa § 2 ods. 3 Trestného poriadku je prokurátor povinný stíhať všetky trestné činy, o ktorých sa dozvedel, posúdenie otázky, či sú splnené zákonné podmienky na začatie a prerušenie trestného stíhania v konkrétnej veci, je   plne   v právomoci   orgánov   činných   v trestnom   konaní   (policajných   orgánov, vyšetrovateľov, prokurátorov). Osobe, ktorá podala trestné oznámenie, nielenže nevzniká právo   na   začatie   trestného   stíhania,   ale   ani   právo   na   to,   aby   sa   trestné   stíhanie neprerušovalo,   ak   nastanú   dôvody   na   takýto   procesný   úkon   (jeho   prerušenie)   orgánov činných v prípravnom konaní.

Tieto   východiská   viedli   ústavný   súd   aj   k záveru   o zjavnej   neopodstatnenosti sťažnosti.

Vychádzajúc z uvedeného   ústavný   súd   zastáva   názor,   že   sťažnosť   v tejto   veci   je neprípustná,   pretože   sťažovateľka   nielenže   nevyužila   všetky   zákonom   dovolené   právne prostriedky na preverenie zákonnosti uznesenia okresnej prokuratúry, ale nepreukázala ani to, že by priamo alebo nepriamo prispela k tomu, aby dôvody, pre ktoré bolo trestné stíhanie prerušené, pominuli a aby bolo možné v ňom pokračovať.

Z   uvedených   dôvodov   ústavný   súd   odmietol   sťažnosť   sťažovateľky   pre   jej neprípustnosť   a   zjavnú   neopodstatnenosť   podľa   §   25   ods.   2   zákona   o ústavnom   súde. Odmietnutie   sťažnosti   už   po   predbežnom   prerokovaní   má   za   následok,   že   ústavný   súd neskúmal už ďalšie nároky sťažovateľky na ochranu označeného základného práva na inú právnu ochranu.

P o u č e n i e : Proti tomuto rozhodnutiu nemožno podať opravný prostriedok.

V Košiciach 16. februára 2005