znak

SLOVENSKÁ REPUBLIKA

N Á L E Z

Ústavného súdu Slovenskej republiky

V mene Slovenskej republiky

II. ÚS 47/04

Ústavný   súd   Slovenskej   republiky   na   neverejnom   zasadnutí   20.   októbra   2004 v senáte   prerokoval   sťažnosť   M.   B.,   bytom   K.,   Z.   B.,   bytom   K.,   a   J.   B.,   bytom   K., zastúpených   advokátom   JUDr.   R.,   K.,   vo   veci   porušenia   ich   základného   práva   na prerokovanie   veci   bez   zbytočných   prieťahov   podľa   čl.   48   ods.   2   Ústavy   Slovenskej republiky   a práva   na   prejednanie   ich   záležitosti   v primeranej   lehote   podľa   čl.   6   ods.   1 Dohovoru o ochrane ľudských práv a základných slobôd postupom Okresného súdu Košice I v konaní vedenom pod sp. zn. 16 C 496/96 a takto

r o z h o d o l :

1.   Základné   právo M.   B.,   Z.   B.   a   J.   B. na prerokovanie   veci   bez   zbytočných prieťahov   podľa   čl.   48   ods.   2   Ústavy   Slovenskej   republiky a   právo   na   prejednanie ich záležitosti v primeranej lehote podľa čl. 6 ods. 1 Dohovoru o ochrane ľudských práv a základných   slobôd postupom   Okresného   súdu   Košice I v   konaní   vedenom   pod sp. zn. 16 C 496/96   p o r u š e n é   b o l o.

2.   Okresnému   súdu   Košice   I   p r i k a z u j e,   aby   v   konaní   vedenom pod sp. zn. 16 C 496/96 konal bez zbytočných prieťahov.

3. M.   B.   p r i z n á v a   primerané   finančné   zadosťučinenie   30 000 Sk (slovom tridsaťtisíc slovenských korún), ktoré mu je Okresný súd Košice I   p o v i n n ý   zaplatiť do dvoch mesiacov od doručenia tohto nálezu.

4. Z.   B. p r i z n á v a   primerané   finančné   zadosťučinenie   30 000 Sk (slovom tridsaťtisíc slovenských korún), ktoré mu je Okresný súd Košice I   p o v i n n ý   zaplatiť do dvoch mesiacov od doručenia tohto nálezu.

5. J.   B. p r i z n á v a   primerané   finančné   zadosťučinenie   30 000 Sk (slovom tridsaťtisíc slovenských korún), ktoré mu je Okresný súd Košice I   p o v i n n ý   zaplatiť do dvoch mesiacov od doručenia tohto nálezu.

6. Okresný súd Košice   I   j e   p o v i n n ý   M. B.,   Z.   B. a J. B.   uhradiť trovy právneho zastúpenia 8 800 Sk (slovom osemtisícosemsto slovenských korún) na účet ich právneho zástupcu JUDr. R. Ž., K., do dvoch mesiacov od doručenia tohto nálezu.

O d ô v o d n e n i e :

I.

Ústavný   súd   Slovenskej   republiky   (ďalej   len   „ústavný   súd“)   uznesením z 24. februára 2004 prijal na ďalšie konanie sťažnosť M. B., bytom K., Z. B., bytom K., a J. B., bytom K. (ďalej aj „sťažovatelia“), v ktorej tvrdili, že postupom Okresného súdu Košice I   (ďalej   len   „okresný   súd“)   v   konaní   vedenom   pod   sp.   zn.   16   C   496/96   bolo porušené ich základné právo na prerokovanie veci bez zbytočných prieťahov podľa čl. 48 ods.   2   Ústavy   Slovenskej   republiky   (ďalej   len   „ústava“)   a   právo   na   prejednanie   ich záležitosti   v   primeranej   lehote   podľa čl.   6   ods.   1   Dohovoru   o   ochrane   ľudských   práv a základných slobôd (ďalej len „dohovor“).

Sťažovatelia okrem vyslovenia porušenia ich základného práva na prerokovanie veci bez zbytočných prieťahov podľa čl. 48 ods. 2 ústavy a práva na prejednanie ich záležitosti v primeranej lehote podľa čl. 6 ods. 1 dohovoru vo svojej sťažnosti požadujú, aby ústavný súd   prikázal   okresnému   súdu   konať   bez   zbytočných   prieťahov,   zaplatiť   im   primerané finančné zadosťučinenie 100 000 Sk a úhradu trov konania.

Ústavný súd so súhlasom účastníkov konania podľa § 30 ods. 2 zákona Národnej rady   Slovenskej   republiky   č.   38/1993   Z.   z.   o organizácii   Ústavného   súdu   Slovenskej republiky, o konaní pred ním a o postavení jeho sudcov v znení neskorších predpisov (ďalej len „zákon o ústavnom súde“) upustil v danej veci od ústneho pojednávania.

Ústavný súd zistil z obsahu sťažnosti a jej príloh, z vyjadrenia účastníkov konania a obsahu spisu sp. zn. 16 C 496/96 nasledovné:

Žalobca   sa   žalobou   doručenou   okresnému   súdu   13.   júna   1996   domáha   voči sťažovateľom   v   procesnej   pozícii   žalovaných   v   druhom   až   štvrtom   rade   vydania bezdôvodného obohatenia.

Okresný   súd   uznesením   z   13.   septembra   1996   nepriznal   žalobcovi   oslobodenie od súdnych   poplatkov   Uznesenie   bolo   na   odvolanie   žalobcu   zrušené   Krajským   súdom v Košiciach 31. októbra 1996. Uznesením z 20. marca 1998 okresný súd priznal žalobcovi oslobodenie od súdnych poplatkov.

Po týchto úkonoch okresný súd nariadil pojednávania na 20. marec 1998, 22. máj 1998 (pojednávaní sa nezúčastnila žalovaná v prvom rade) a 10. júl 1998 (pojednávania sa nezúčastnili   žalovaní   v   prvom   a   druhom   rade).   Pojednávania   24.   septembra   1998   sa nezúčastnili žalovaní v druhom a treťom rade, za čo im bola uložená poriadková pokuta.Podaním   zo   6.   októbra   1998   vzniesol   M.   B.   námietku   zaujatosti   voči   zákonnej sudkyni,   spis   bol   postúpený   nadriadenému   súdu   za   účelom   rozhodnutia   o vznesenej námietke.

Opatrením z 1. júla 1999 došlo k zmene zákonnej sudkyne.

Vo   veci   sa   ďalej uskutočnili   pojednávania   6.   novembra   2001,   25.   januára 2002, 11. apríla 2002, 23. mája 2002, 3. októbra 2002 a 23. apríla 2003. Sťažovatelia ospravedlnili svoju neprítomnosť na pojednávaniach 25. januára 2002, 11. apríla 2002 a 23. mája 2002.

II.

Ústavný súd podľa čl. 127 ods. 1 ústavy rozhoduje o sťažnostiach fyzických osôb alebo právnických   osôb,   ak namietajú porušenie   svojich   základných   práv alebo slobôd, alebo ľudských práv a základných slobôd vyplývajúcich z medzinárodnej zmluvy, ktorú Slovenská   republika   ratifikovala a bola vyhlásená spôsobom   ustanoveným zákonom,   ak o ochrane týchto práv a slobôd nerozhoduje iný súd.

Podľa ustanovenia čl. 48 ods. 2 prvej vety ústavy „Každý má právo, aby sa jeho vec verejne prerokovala bez zbytočných prieťahov...“

Účelom základného práva na prerokovanie veci bez zbytočných prieťahov je podľa ustálenej judikatúry ústavného súdu odstránenie stavu právnej neistoty, v ktorej sa nachádza osoba domáhajúca sa rozhodnutia všeobecného súdu. Samotným prerokovaním veci na súde sa právna neistota osoby domáhajúcej sa rozhodnutia neodstraňuje. K stavu právnej istoty dochádza zásadne až právoplatným rozhodnutím súdu alebo iným zákonom predvídaným spôsobom, ktorý znamená nastolenie právnej istoty inak ako právoplatným rozhodnutím súdu.

Otázku   existencie   zbytočných   prieťahov   v konaní   a   porušenia   základného   práva podľa čl. 48 ods. 2 ústavy a práva podľa čl. 6 ods. 1 dohovoru ústavný súd podľa svojej konštantnej   judikatúry   (napr.   II. ÚS   813/00,   IV.   ÚS   74/02)   skúma   vždy   s   ohľadom   na konkrétne okolnosti prípadu podľa a) právnej a faktickej zložitosti veci, pričom zohľadňuje aj povahu veci, b) správania účastníka konania a c) postupu súdu.

a) Predmetom konania je nárok na vydanie bezdôvodného obohatenia. Ústavný súd nezistil   žiadne   skutočnosti   odôvodňujúce   záver   o právnej   alebo   faktickej   zložitosti uvedeného konania. Právnu alebo faktickú zložitosť veci vo svojom vyjadrení nenamietal ani okresný súd.

b) Ďalším kritériom, ktorého použitím ústavný súd zisťoval existenciu zbytočných prieťahov v posudzovanom konaní, bolo správanie sťažovateľov ako účastníkov súdneho konania.   Ústavný   súd   zistil,   že   doterajšia   dĺžka   konania   pred   okresným   súdom   bola čiastočne ovplyvnená správaním   sťažovateľov   (viacnásobná neúčasť na pojednávaniach, ktorá však bola ospravedlnená).

Využitie   procesných   oprávnení   zo   strany   sťažovateľov   priznaných   účastníkom Občianskym   súdnym   poriadkom   (vznesenie   námietky   zaujatosti,   podanie   vzájomného návrhu) neprispelo rozhodujúcou mierou k trvaniu konania pred okresným súdom. Ústavný súd však pripomína, že sťažnosť podali žalovaní, ktorí sa v konaní bránia proti uplatnenému nároku. Preto ich   úlohou nie je také poskytovanie súčinnosti súdu, aké sa predpokladá u žalobcov,   ktorí   majú   povinnosť   tvrdenia,   dôkaznú   povinnosť   a znášajú   aj   dôsledky dôkazného bremena.

c) Tretím kritériom, podľa ktorého ústavný súd hodnotil, či v uvedenom konaní došlo k zbytočným prieťahom, bol postup okresného súdu v konaní. Ústavný súd zdôrazňuje, že súdne konanie, ktoré začalo 13. júna 1996, je stále vedené na súde prvého stupňa bez toho, aby bolo do dňa vydania tohto nálezu rozhodnuté vo veci samej.

Ústavný súd konštatuje, že okresný súd nariadil prvé pojednávanie až po viac než 20 mesiacoch od začatia konania. Táto doba je v podstate dobou poznačenou nečinnosťou, pričom   za   efektívne   úkony   nemožno   považovať   rozhodnutia   o   priznaní   oslobodenia od súdnych poplatkov žalobcovi a výzvy s tým spojené.

Ústavný súd ďalej zistil existenciu zbytočných prieťahov v období od 27. novembra 1998 (spis vrátený okresnému súdu krajským súdom) do 6. novembra 2001 (pojednávanie), resp.   od   23.   apríla   2003   (pojednávanie)   do   rozhodovania   ústavného   súdu   o   sťažnosti. V období od 6. novembra 2001 do 23. apríla 2003 okresný súd vykonal štyri pojednávania, avšak   ich   výsledkom   nebolo   rozhodnutie   vo   veci   samej,   pretože   tri   pojednávania   boli odročené   bez   meritórneho   prerokovania   veci,   čo   nesmerovalo   k   odstráneniu   právnej neistoty.

Z   uvedeného   vyplýva,   že   okresný   súd   bol   bez   zákonných   dôvodov   (§   107 a nasl. Občianskeho súdneho poriadku) nečinný v posudzovanej veci 71 mesiacov a ani jeho ostatné   úkony,   resp.   pojednávania   nesmerovali   účinne   k   odstráneniu   právnej   neistoty sťažovateľov.

Vzhľadom   na uvedené   ústavný   súd   dospel   k   záveru,   že   v posudzovanom   konaní došlo   k zbytočným   prieťahom,   ktoré   sú   porušením   základného   práva   sťažovateľov   na prerokovanie ich veci bez zbytočných prieťahov zaručeného čl. 48 ods. 2 ústavy a práva na prejednanie ich záležitosti v primeranej lehote zaručeného čl. 6 ods. 1 dohovoru.

Obranu okresného súdu spočívajúcu vo vysokom nápade vecí, resp. v zmene v osobe vybavujúcej sudkyne ústavný súd neakceptoval. Podľa ustálenej judikatúry ústavného súdu nadmerné množstvo vecí, v ktorých štát musí zabezpečiť konanie, ako aj skutočnosť, že Slovenská republika nevie alebo nemôže v čase konania zabezpečiť primeraný počet sudcov alebo ďalších zamestnancov na súde, nemôžu byť dôvodom na porušovanie základného práva na prerokovanie veci bez zbytočných prieťahov a práva na prejednanie záležitosti v primeranej   lehote.   Tieto   príčiny   nezbavujú   všeobecný   súd   zodpovednosti   za   pomalé konanie spôsobujúce zbytočné prieťahy v súdnom konaní.

III.

Podľa čl. 127 ods. 2 ústavy ak porušenie práv alebo slobôd vzniklo nečinnosťou, ústavný súd môže prikázať, aby ten, kto tieto práva alebo slobody porušil, vo veci konal.

Podľa odseku 3 citovaného článku ústavy môže ústavný súd svojím rozhodnutím, ktorým vyhovie sťažnosti, priznať tomu, koho práva podľa odseku 1 citovaného článku ústavy boli porušené, primerané finančné zadosťučinenie.

Vzhľadom na to, že ústavný súd rozhodol, že došlo k porušeniu základného práva sťažovateľov na prerokovanie veci bez zbytočných prieťahov podľa čl. 48 ods. 2 ústavy a práva na prejednanie záležitosti v primeranej lehote podľa čl. 6 ods. 1 dohovoru, prikázal v zmysle   §   56   ods.   3   písm.   a)   zákona   o ústavnom   súde   okresnému   súdu,   aby   vo   veci sp. zn. 16 C 496/96 konal bez zbytočných prieťahov.

Sťažovatelia   vo   svojej   sťažnosti   žiadali   o   priznanie   primeraného   finančného zadosťučinenia 100 000 Sk pre všetkých spoločne.

Ústavný súd vychádzajúc zo svojej stabilizovanej judikatúry dospel k záveru, že stav konania v ich veci je taký, že sťažovatelia majú pocit právnej neistoty. Nečinnosť súdu v zistenom rozsahu nemožno podľa názoru ústavného súdu ničím ospravedlniť.

Vzhľadom   na   celkovú   dĺžku   konania,   dobu   trvania   zbytočných   prieťahov spôsobených   nečinnosťou   okresného   súdu,   zohľadňujúc   konkrétne   okolnosti   prípadu vrátane toho, že sťažovatelia sú vo veci   žalovaní, ako aj návrh sťažovateľov na výšku primeraného   finančného   zadosťučinenia,   ústavný   súd   priznal   každému   sťažovateľovi primerané finančné zadosťučinenie 30 000 Sk.

Podľa   §   36   ods.   2   zákona   o ústavnom   súde   ústavný   súd   môže   v odôvodnených prípadoch podľa výsledku konania uložiť niektorému účastníkovi konania, aby úplne alebo sčasti uhradil inému účastníkovi konania jeho trovy. Právny zástupca sťažovateľov uplatnil nárok na úhradu trov konania 8 800 Sk, a preto mu ústavný súd priznal túto sumu, ktorá neprevyšuje sumu, ktorá   by sťažovateľom   patrila podľa všeobecne záväzných právnych predpisov upravujúcich výpočet trov tohto konania.