znak

SLOVENSKÁ REPUBLIKA

U Z N E S E N I E

Ústavného súdu Slovenskej republiky

II. ÚS 469/2014-11

Ústavný súd Slovenskej republiky na neverejnom zasadnutí 30. júla 2014 v senáte zloženom   z   predsedu   Ladislava   Orosza   (sudca   spravodajca),   zo   sudkyne   Ľudmily Gajdošíkovej a sudcu Sergeja Kohuta predbežne prerokoval sťažnosť J.M., zastúpeného advokátkou JUDr. Nikoletou Sekerákovou, 1. mája 18, Žilina, ktorou namieta porušenie svojich základných práv podľa čl. 17 ods. 2 a čl. 50 ods. 3 Ústavy Slovenskej republiky a práva podľa čl. 6 ods. 3 písm. b) Dohovoru o ochrane ľudských práv a základných slobôd uznesením Okresného súdu Žilina sp. zn. 3 T 96/2004 zo 17. októbra 2013, ako aj porušenie svojich   základných   práv   podľa   čl.   17, čl. 46   ods.   1   a čl.   50 ods.   3 Ústavy   Slovenskej republiky   a   práva   podľa   čl.   6   ods.   3   písm.   b)   Dohovoru   o   ochrane   ľudských   práv a základných   slobôd   uznesením   Krajského   súdu   v   Žiline   sp.   zn.   1   Tos   113/2013 z 19. novembra 2013, a takto

r o z h o d o l :

Sťažnosť J. M. o d m i e t a.

O d ô v o d n e n i e :

I.

Ústavnému súdu Slovenskej republiky (ďalej len „ústavný súd“) bola 7. februára 2014 doručená sťažnosť J. M., (ďalej len „sťažovateľ“), z obsahu ktorej vyplýva, že ňou namieta porušenie svojich základných práv podľa čl. 17 ods. 2 a čl. 50 ods. 3 Ústavy Slovenskej republiky (ďalej len „ústava“) a práva podľa čl. 6 ods. 3 písm. b) Dohovoru o ochrane ľudských práv a základných slobôd (ďalej len „dohovor“) uznesením Okresného súdu   Žilina   (ďalej   len   „okresný   súd“)   sp.   zn.   3 T 96/2004   zo   17.   októbra   2013   (ďalej aj „napadnuté uznesenie okresného súdu“), ako aj porušenie svojich základných práv podľa čl. 17, čl. 46 ods. 1 a čl. 50 ods. 3 ústavy a práva podľa čl. 6 ods. 3 písm. b) dohovoru uznesením   Krajského   súdu   v   Žiline   (ďalej   len   „krajský   súd“)   sp.   zn.   1   Tos   113/2013 z 19. novembra 2013 (ďalej aj „napadnuté uznesenie krajského súdu“).

Zo sťažnosti a z priloženej dokumentácie vyplýva, že sťažovateľ je trestne stíhaný pre trestný čin týrania blízkej a zverenej osoby podľa § 215 ods. 1 písm. a) Trestného zákona účinného do 31. decembra 2005, pričom jeho trestná vec je vedená okresným súdom pod sp. zn. 3 T 96/2004.

Okresný súd uznesením sp. zn. 3 T 96/2004 zo 17. októbra 2013 uložil sťažovateľovi poriadkovú   pokutu vo výške 550 € z dôvodu,   že sa   nedostavil na hlavné pojednávanie napriek   tomu,   že   bol   naň riadne   predvolaný.   Sťažovateľ   krátko   pred   začatím   hlavného pojednávania   svoju   neúčasť   ospravedlnil   tým,   že „bol   hospitalizovaný   vo   Fakultnej nemocnici s poliklinikou Žilina, kde absolvoval infúzne liečby z dôvodu nečakaného úrazu“. Okresný   súd   si   vzhľadom   na   opakovanú   neúčasť   sťažovateľa   na   hlavnom   pojednávaní vyžiadal   stanovisko   sťažovateľovho   ošetrujúceho   lekára,   ktorý   konštatoval,   že „sa u obžalovaného nejednalo o taký stav,   pre ktorým by u obžalovaného došlo k ohrozeniu života alebo závažnému zhoršeniu zdravotného stavu v prípade, ak by sa dostavil na hlavné pojednávanie na Okresnom súde Žilina“.

Z uvedených dôvodov, prihliadajúc na opakovanie takéhoto konania, okresný súd ospravedlnenie sťažovateľa neakceptoval a napadnutým uznesením mu uložil poriadkovú pokutu. Proti napadnutému uzneseniu okresného súdu podal sťažovateľ sťažnosť. Krajský súd o sťažnosti rozhodol uznesením sp. zn. 1 Tos 113/2013 z 19. novembra 2013 tak, že ju ako nedôvodnú zamietol.

Sťažovateľ   v sťažnosti   okrem   iného   uvádza: „Voči   uvedenému   rozhodnutiu prvostupňového súdu podal sťažovateľ sťažnosť, v ktorej namietal skutočnosť, že predmetnú lekársku správu neobdržal, nie je mu známy obsah tejto správy, teda relevantne sa k nej nemôže   vyjadriť.   Predmetná   lekárska   správa   nebola   doručená   tak   isto   ani   obhajcovi sťažovateľa. Z uvedeného mal sťažovateľ za to, že Okresný súd Žilina porušil sťažovateľove právo na obhajobu a to znemožnením sa brániť voči vykonanému dokazovaniu, dôkazu.“

Rovnako   podľa   názoru   sťažovateľa   pochybil   i krajský   súd,   ktorý „nezabezpečil sťažovateľovi uplatnenie jeho práva na obhajobu“.

Sťažovateľ žiada, aby ústavný súd o jeho sťažnosti nálezom takto rozhodol:„1. Základné právo sťažovateľa na spravodlivé konanie a obhajobu podľa čl. 50 ods. 3 Ústavy Slovenskej republiky a čl. 17 ods. 2 Ústavy SR a právo na obhajobu podľa čl. 6 ods. 3 písm. b) Dohovoru o ochrane ľudských práv a základných slobôd uznesením Okresného súdu Žilina zo dňa 17. 10. 2013, sp. zn. 3 T/96/2004-2009 bolo porušené.

2. Základné právo sťažovateľa na spravodlivé konanie a obhajobu podľa čl. 50 ods. 3 Ústavy Slovenskej republiky a čl. 17 a čl. 46 ods. 1 Ústavy SR a právo na obhajobu podľa čl. 6 ods. 3 písm. b) Dohovoru o ochrane ľudských práv a základných slobôd uznesením Krajského súdu Žilina zo dňa 19. 11. 2013, sp. zn. 1 Tos/113/2013-2019 bolo porušené.

3. Uznesenie Krajského súdu Žilina zo dňa 19. 11. 2013, sp. zn. 1 Tos/113/2013- 2019 sa zrušuje a vec sa vracia Krajskému súdu Žilina na nové prerokovanie a rozhodnutie s tým, že bude zabezpečené sťažovateľove právo na obhajobu s možnosťou sa vyjadriť k vykonaným dôkazom.

4. Ústavný súd Slovenskej republiky priznáva sťažovateľovi náhradu nemajetkovej ujmy ako finančné zadosťučinenie vo výške 1.000 Eur, ktoré je povinný vyplatiť Krajský súd Žilina sťažovateľovi do dvoch mesiacov od právoplatnosti rozhodnutia ústavného súdu.

5. Ústavný súd priznáva odmenu a náhradu hotových výdavkov právnemu zástupcovi sťažovateľa JUDr. Nikolete Sekerákovej... vo výške 284,08 EUR.“

II.

Ústavný súd ako nezávislý súdny orgán ochrany ústavnosti rozhoduje podľa čl. 127 ods.   1   ústavy   o   sťažnostiach   fyzických   osôb   alebo   právnických   osôb,   ak   namietajú porušenie svojich základných práv alebo slobôd, alebo ľudských práv a základných slobôd vyplývajúcich   z   medzinárodnej   zmluvy,   ktorú   Slovenská   republika   ratifikovala   a   bola vyhlásená spôsobom ustanoveným zákonom, ak o ochrane týchto práv a slobôd nerozhoduje iný súd.

Podľa čl. 140 ústavy podrobnosti o organizácii ústavného súdu, o spôsobe konania pred ním a o postavení jeho sudcov ustanoví zákon.

Podľa   § 25 ods.   1 zákona   Národnej   rady   Slovenskej   republiky   č.   38/1993   Z.   z. o organizácii Ústavného súdu Slovenskej republiky, o konaní pred ním a o postavení jeho sudcov v znení neskorších predpisov (ďalej len „zákon o ústavnom súde“) ústavný súd každý návrh predbežne prerokuje na neverejnom zasadnutí bez prítomnosti navrhovateľa, ak tento zákon neustanovuje inak.

Pri predbežnom prerokovaní každého návrhu ústavný súd skúma, či dôvody uvedené v § 25 ods. 2 zákona o ústavnom súde nebránia jeho prijatiu na ďalšie konanie. Podľa tohto ustanovenia   návrhy   vo   veciach,   na   prerokovanie   ktorých   nemá   ústavný   súd   právomoc, návrhy, ktoré   nemajú zákonom   predpísané náležitosti,   neprípustné   návrhy alebo návrhy podané niekým zjavne neoprávneným, ako aj návrhy podané oneskorene môže ústavný súd na predbežnom prerokovaní odmietnuť uznesením bez ústneho pojednávania. Ústavný súd môže odmietnuť aj návrh, ktorý je zjavne neopodstatnený.

1. K napadnutému uzneseniu okresného súdu sp. zn. 3 T 96/2004 zo 17. októbra 2013

V   súvislosti   s   namietaným   porušením   sťažovateľom   označených   práv   uznesením okresného súdu sp. zn. 3 T 96/2004 zo 17. októbra 2013 ústavný súd považoval za potrebné zdôrazniť,   že   jeho   právomoc   podľa   čl.   127   ods.   1   ústavy   je   založená   na   princípe subsidiarity.

Z princípu subsidiarity vyplýva, že právomoc ústavného súdu poskytnúť ochranu základným   právam   a   slobodám   je   daná   iba   vtedy,   ak   o   ochrane   týchto   práv   a   slobôd nerozhodujú všeobecné súdy. Ústavný súd sa pri zakladaní svojej právomoci riadi zásadou, že všeobecné súdy sú ústavou povolané chrániť nielen zákonnosť, ale aj ústavnosť. Preto je právomoc   ústavného   súdu   subsidiárna   a   nastupuje   až   vtedy,   ak   nie   je   daná   právomoc všeobecných súdov (m. m. IV. ÚS 236/07). Ak ústavný súd pri predbežnom prerokovaní sťažnosti   zistí,   že   sťažovateľ   sa   ochrany   základných   práv   alebo   slobôd   môže   domôcť využitím jemu dostupných a účinných prostriedkov nápravy pred iným súdom, musí takúto sťažnosť   odmietnuť   z   dôvodu   nedostatku   právomoci   na   jej   prerokovanie   (m.   m. IV. ÚS 115/07).

Sťažovateľ mal právo podať proti napadnutému uzneseniu okresného súdu sťažnosť (čo   aj   využil),   o   ktorej   bol   oprávnený   a   aj   povinný   rozhodnúť   krajský   súd.   Právomoc krajského súdu rozhodnúť o sťažnosti sťažovateľa v danom prípade vylučuje právomoc ústavného súdu.

Vzhľadom na uvedené ústavný súd pri predbežnom prerokovaní túto časť sťažnosti odmietol podľa § 25 ods. 2 zákona o ústavnom súde z dôvodu nedostatku svojej právomoci.

2.   K   napadnutému   uzneseniu   krajského   súdu   sp.   zn.   1   Tos   113/2013 z 19. novembra 2013

V súvislosti   s námietkou,   ktorú   sťažovateľ uplatnil proti   napadnutému uzneseniu krajského súdu, ústavný súd v prvom rade poukazuje na svoju stabilizovanú judikatúru, podľa ktorej vo veciach patriacich do právomoci všeobecných súdov nie je alternatívnou ani mimoriadnou opravnou inštitúciou (m. m. II. ÚS 1/95, II. ÚS 21/96). Preto nie je zásadne oprávnený   preskúmavať   a   posudzovať   právne   názory   všeobecného   súdu,   ktoré   ho   pri výklade a uplatňovaní zákonov viedli k rozhodnutiu vo veci samej, ani preskúmavať, či v konaní   pred   všeobecným   súdom   bol   náležite   zistený   skutkový   stav   a   aké   skutkové a právne závery zo skutkového stavu   všeobecný   súd vyvodil.   Úloha ústavného súdu   sa obmedzuje na kontrolu zlučiteľnosti účinkov takejto interpretácie a aplikácie s ústavou, prípadne medzinárodnými zmluvami o ľudských právach a základných slobodách. Do sféry pôsobnosti všeobecných súdov môže ústavný súd zasiahnuť len vtedy, ak by ich konanie alebo rozhodovanie bolo zjavne nedôvodné alebo arbitrárne, a tak z ústavného hľadiska neospravedlniteľné a neudržateľné, a zároveň by malo za následok porušenie niektorého základného práva alebo slobody (m. m. I. ÚS 13/00, I. ÚS 139/02, III. ÚS 180/02 atď.).

Z   §   25   ods.   2   zákona   o   ústavnom   súde   vyplýva,   že   úlohou   ústavného súdu   pri predbežnom prerokovaní sťažnosti je tiež posúdiť, či táto nie je zjavne neopodstatnená. V súlade s konštantnou judikatúrou ústavného súdu o zjavne neopodstatnenú sťažnosť ide vtedy,   keď   namietaným   postupom   alebo   namietaným   rozhodnutím   príslušného   orgánu verejnej moci nemohlo dôjsť k porušeniu základného práva alebo slobody, ktoré označil sťažovateľ, a to buď pre nedostatok príčinnej súvislosti medzi označeným postupom alebo rozhodnutím   príslušného   orgánu   verejnej   moci   a   základným   právom   alebo   slobodou, porušenie   ktorých   sa   namietalo,   prípadne   z   iných   dôvodov.   Za   zjavne   neopodstatnenú sťažnosť   preto   možno   považovať takú,   pri   predbežnom   prerokovaní   ktorej   ústavný   súd nezistil žiadnu možnosť porušenia označeného základného práva alebo slobody, reálnosť ktorej by mohol posúdiť po jej prijatí na ďalšie konanie (I. ÚS 66/98, tiež napr. I. ÚS 4/00, II. ÚS 101/03, IV. ÚS 136/05, III. ÚS 198/07). Ak ústavný súd nezistí relevantnú súvislosť medzi namietaným postupom alebo rozhodnutím orgánu štátu a základným právom alebo slobodou,   porušenie   ktorých   navrhovateľ   namieta,   vysloví   zjavnú   neopodstatnenosť sťažnosti a túto odmietne (m. m. I. ÚS 12/01, I. ÚS 124/03).

Zo sťažnosti a z priloženej dokumentácie vyplýva, že sťažovateľ namieta porušenie svojich práv podľa ústavy a dohovoru napadnutým uznesením krajského súdu z dôvodu, že krajský   súd   ani jemu, ani jeho právnemu   zástupcovi   nedoručil   stanovisko   ošetrujúceho lekára na jeho ospravedlnenie z hlavného pojednávania, na základe ktorého bolo rozhodnuté o uložení poriadkovej pokuty. Sťažovateľ argumentuje, že s predmetným stanoviskom nebol oboznámený a nemal možnosť navrhnúť dôkazy, ktoré by ho vyvrátili.

Pre účely posúdenia opodstatnenosti námietok sťažovateľa ústavný súd preskúmal odôvodnenie napadnutého uznesenia krajského súdu, v ktorom sa okrem iného uvádza:«Vo   vzťahu   k   základu   rozhodnutia   predsedníčky   senátu   sa   krajský   súd   v   celom rozsahu   stotožnil   s   dôvodmi   napadnutého   uznesenia   o   uložení   poriadkovej   pokuty. Za daných okolností boli splnené zákonné podmienky na uloženie poriadkovej pokuty, tak ako vyplývajú z ustanovenia § 66 ods. 1 Tr. por.

Základným argumentom je objektívne zistenie, že obžalovaný J. M. dňa 10. 9. 2013 o 08.04   h.   zo   zdravotných   dôvodov   ospravedlnil   telefonicky   svoju   neúčasť   na hlavnom pojednávaní, ktoré bolo nariadené na termín 10. 9. 2013 o 09.00 h., a na nariadené hlavné pojednávanie   sa   nedostavil.   Ako   dôvod   svojej   neúčasti   uviedol,   že   10. 9.   2013   bol hospitalizovaný vo Fakultnej nemocnici s poliklinikou Žilina, kde absolvoval infúzne liečby z   dôvodu   nečakaného   úrazu.   O   termíne   hlavného   pojednávania   obžalovaný   vedel od 14. 5. 2013 (č. l. 1975).

Krajský súd je rovnakého názoru, že u obžalovaného nebol daný vážny dôvod, ktorý mu zabránil hlavného pojednávania sa zúčastniť...

Argumenty   obžalovaného,   prezentované   v   telefonickom   aj   v   písomnom ospravedlnení,   nepresvedčili   ani   nadriadený   súd,   že   z   vážnych   zdravotných   dôvodov (načakaného úrazu) sa nemohol zúčastniť na hlavnom pojednávaní. Naopak, z oznámenia MUDr. J. V., primára neurologického oddelenia FNsP Žilina, je zistiteľné, že pacient J. M. bol dňa 10. 9. 2013 vyšetrený na ambulancii stacionára neurologického oddelenia FNsP Žilina MUDr. J. H. po odoslaní jeho spádovým neurológom MUDr. A. L. Bol odoslaný k ambulantnej   infuznej   liečbe   pre   bolesti   chrbtice.   Pacient   dochádzal   k infúznej   liečbe ambulantne,   liečbu   dokonca   prerušil   na   jeden   týždeň,   nakoľko   mal   denné   zmeny v zamestnaní. U pacienta sa nejednalo o taký stav, pre ktorý by došlo k ohrozeniu života alebo by došlo k závažnému zhoršeniu zdravotného stavu, ak by sa dostavil na pojednávanie na Okresnom súde Žilina. Nejednalo sa o neodkladné vyšetrenie (č. l. 2008).

Krajský   súd,   rovnako   ako   okresný   súd,   dospel   k   záveru,   že   zdravotné   problémy (bolesti chrbtice) obžalovaného nie sú takým ochorením, ktoré by bránilo obžalovanému v účasti na nariadenom hlavnom pojednávaní. V tomto smere sa jednoznačne vyjadril aj MUDr.   J.   V.   -   primár   neurologického   oddelenia   FNsP.   Nepreukázalo   sa   tvrdenie obžalovaného, že u neho išlo o „nečakaný úraz“. Naopak, ako vyplýva z lekárskej správy, u obžalovaného   nešlo   o   neodkladné   vyšetrenie,   nebol   ohrozený   jeho   život   a   účasťou na pojednávaní   by nedošlo   k závažnému   zhoršeniu zdravotného   stavu.   Ako   je   zistiteľné zo spisu,   obžalovaný   sa   na   bolesti   chrbtice   lieči   už   dlhšiu   dobu.   Je   nepochybné,   že obžalovaný kvôli pracovným povinnostiam prerušil ambulantnú infúznu liečbu. Preto mu nič nebránilo, aby prerušil infúznu liečbu a dostavil sa na nariadené hlavné pojednávanie. Krajský súd ďalej zdôrazňuje, že aj obžalovaný je povinný rešpektovať predvolanie súdu.   Práve   naopak,   z   celkového   správania   sa   obžalovaného   a   jeho   prístupu k prejednávanej trestnej veci, ktoré je zistiteľné z obsahu spisu, aj krajský súd nadobudol presvedčenie,   že   obžalovaný   sa   účelovo   vyhýba   účasti   na   nariadených   úkonoch   súdu. Z obsahu spisu je ďalej zistiteľné, že hlavné pojednávanie, určené na deň 10. 9. 2013, pre neprítomnosť obžalovaného muselo byť odročené na iný termín. Obžalovaný nepochybné vie,   o   akú   trestnú   vec   ide,   aj   to,   že   jeho   neprítomnosť   zabráni   vykonaniu   hlavného pojednávania.   Preto   predsedníčka   senátu   okresného   súdu   postupovala   správne,   keď obžalovanému za vyššie uvedené konanie podľa § 66 ods. 1 Tr. por. uložila poriadkovú pokutu.

Nadriadený súd považuje za správnu a zákonnú aj výmeru poriadkovej pokuty, ktorá bola   napadnutým   uznesením   uložená   obžalovanému.   Predsedníčka   senátu   postupovala správne, keď pri výmere pokuty vo výške 550,- Eur zobrala do úvahy význam a dôležitosť zmareného   procesného   úkonu   -   nariadeného   hlavného   pojednávania,   ako   aj   celkovú nedisciplinovanosť   obžalovaného,   jeho   obštrukčné   snahy   smerujúce   k   zabráneniu   alebo aspoň k oddialeniu ukončenia predmetného trestného konania...

Krajský súd považuje za potrebné zdôrazniť, že obžalovanému za neospravedlnenú neúčasť na hlavných pojednávaniach boli právoplatne uložené už tri poriadkové pokuty, jedna vo výške 166,- Eur, druhá vo výške 200,- Eur a tretia vo výške 500,- Eur.»

V   ďalšej   časti   odôvodnenia   napadnutého   uznesenia   sa   krajský   súd   vyjadril k namietanému porušeniu práva na obhajobu, keď uviedol:

„Neobstojí ani sťažnostná námietka obžalovaného, že v konaní o uložení poriadkovej pokuty došlo k porušeniu jeho práva na obhajobu tým, že mu nebola doručená lekárska správa, ktorá bola podkladom pre vydanie napadnutého uznesenia. Predsedníčka senátu správne   zisťovala   u   lekára,   ktorého   lekársku   správu   pripojil   obžalovaný   ku   svojmu písomnému   ospravedlneniu,   skutočnosti   rozhodujúce   pre   posúdenie   dôvodnosti ospravedlnenia neúčasti obžalovaného a po takto zistenom skutkovom stave sa správne rozhodla pre uloženie poriadkovej pokuty obžalovanému, pretože pre takéto rozhodnutie mala dostatočný skutkový základ. Krajský súd v tejto súvislosti stručne poznamenáva, že lekárska správa, ktorú si vyžiadala predsedníčka senátu, bola dôkazom len pre rozhodnutie o uložení poriadkovej pokuty, nebola dôkazom pre meritórne rozhodnutie súdu. S ohľadom na   uvedené   predsedníčka   senátu   rozhodla   o   uložení   poriadkovej   pokuty   v   súlade so zákonom, pretože predsedníčka senátu nebola povinná pri rozhodovaní o poriadkovej pokute predložiť lekársku správu obžalovanému, aby sa k nej vyjadril, v dôsledku čoho nebolo porušené právo obžalovaného na obhajobu, ktoré je zakotvené v § 2 ods. 9 Tr. por. a v § 34 ods. 1, ods. 2 Tr. por.“

Po oboznámení sa s obsahom napadnutého uznesenia krajského súdu a dôvodmi, ktoré ho viedli k zamietnutiu sťažnosti sťažovateľa proti uzneseniu okresného súdu sp. zn. 3 T 96/2004 zo 17. októbra 2014, ústavný súd konštatuje, že je ústavne akceptovateľným spôsobom odôvodnené a v žiadnom prípade ho nemožno považovať za arbitrárne. Krajský súd sa v ňom presvedčivým spôsobom vysporiadal s námietkou, ktorú sťažovateľ vzniesol vo   svojej   sťažnosti   (je   v   zásade   identická   s   námietkou,   ktorú   formuloval   v   sťažnosti adresovanej   ústavnému   súdu,   pozn.),   pričom   závery,   na   ktorých   je   založené   napadnuté uznesenie,   ústavný   súd   považuje   v   okolnostiach   posudzovanej   veci   za   správne,   a   teda z ústavného hľadiska za konformné a udržateľné.

Na   tomto   základe   ústavný   súd   pri   predbežnom   prerokovaní   dospel   k   záveru,   že napadnutým   uznesením   krajského   súdu   nemohlo   dôjsť   k   porušeniu   základných   práv sťažovateľa podľa čl. 17, čl. 46 ods. 1 a čl. 50 ods. 3 ústavy a práva podľa čl. 6 ods. 3 písm. b)   dohovoru,   a   preto   sťažnosť   v   tejto   časti   odmietol   podľa   §   25   ods.   2   zákona o ústavnom súde ako zjavne neopodstatnenú.

Po odmietnutí sťažnosti ako celku bolo už bez dôvodu zaoberať sa ďalšími návrhmi sťažovateľa.

P o u č e n i e : Proti tomuto rozhodnutiu nemožno podať opravný prostriedok.

V Košiciach 30. júla 2014