znak

SLOVENSKÁ REPUBLIKA

U Z N E S E N I E

Ústavného súdu Slovenskej republiky

II. ÚS 469/2013-15

Ústavný súd Slovenskej republiky na neverejnom zasadnutí senátu 26. septembra 2013 predbežne prerokoval sťažnosť L. V., D., a R. P., P., zastúpených advokátom JUDr. Ľ. Š., Š., vo veci namietaného porušenia základného práva na právnu pomoc zaručeného v čl. 47 ods. 2 Ústavy Slovenskej republiky, základného práva na obhajobu zaručeného v čl. 50 ods. 3 Ústavy Slovenskej republiky a práva na spravodlivé súdne konanie zaručeného v čl. 6 ods. 1 a ods. 3 písm. d) Dohovoru o ochrane ľudských práv a základných slobôd rozsudkom Špecializovaného trestného súdu Pezinok č. k. PK-2 T 12/2012-2809 z 25. septembra 2012 a uznesením Najvyššieho súdu Slovenskej republiky sp. zn. 1 To 10/2012 z 3. apríla 2013 a takto

r o z h o d o l :

Sťažnosť L. V. a R. P. o d m i e t a.

O d ô v o d n e n i e :

I.

Ústavnému súdu Slovenskej republiky (ďalej len „ústavný súd“) bola 22. júla 2013 doručená   sťažnosť   L.   V.,   D.   (ďalej   len   „sťažovateľ   v 1.   rade“),   a R.   P.,   P.   (ďalej   len „sťažovateľ   v 2.   rade“,   spolu   ďalej   len   „sťažovatelia“),   ktorou   namietali   porušenie základného práva na právnu pomoc zaručeného v čl. 47 ods. 2 Ústavy Slovenskej republiky (ďalej len „ústava“), základného práva na obhajobu zaručeného v čl. 50 ods. 3 ústavy a práva na spravodlivé súdne konanie zaručeného v čl. 6 ods. 1 a ods. 3 písm. d) Dohovoru o ochrane   ľudských   práv   a   základných   slobôd   (ďalej   len   „dohovor“)   rozsudkom Špecializovaného trestného súdu Pezinok (ďalej len „špecializovaný súd“) č. k. PK-2 T 12/2012-2809 z 25. septembra 2012 a uznesením Najvyššieho súdu Slovenskej republiky (ďalej len „najvyšší súd“) sp. zn. 1 To 10/2012 z 3. apríla 2013.

Zo   sťažnosti   a z jej   príloh   vyplýva,   že   sťažovateľ   v 1.   rade   bol   rozsudkom špecializovaného súdu č. k. PK-2T 12/2012-2809 z 25. septembra 2012 uznaný vinným z obzvlášť závažného zločinu úkladnej vraždy podľa § 144 ods. 1 zákona č. 300/2005 Z. z. Trestný zákon v znení neskorších predpisov (ďalej len „Trestný zákon“) formou účastníctva podľa   §   21   ods.   1   písm.   c)   Trestného   zákona   a tým   istým   rozsudkom   bol   sťažovateľ v 2. rade uznaný vinným z obzvlášť závažného zločinu úkladnej vraždy podľa § 144 ods. 1 a ods. 2 písm. c), e) a f) Trestného zákona s poukazom na § 138 písm. c) a § 140 písm. a) Trestného zákona spolupáchateľstvom podľa § 20 Trestného zákona, zločinu nedovoleného ozbrojovania a obchodovania so zbraňami podľa § 295 ods. 1 písm. a) Trestného zákona a prečinu   nedovoleného   ozbrojovania   a obchodovania   so   zbraňami   podľa   §   294   ods.   1 Trestného zákona.

Za to bol sťažovateľ v 1. rade odsúdený na trest odňatia slobody vo výmere 22 rokov so zaradením pre jeho výkon do ústavu na výkon trestu s maximálnym stupňom stráženia a bol mu uložený ochranný dohľad na dobu 3 rokov a sťažovateľ v 2. rade bol odsúdený na úhrnný trest odňatia slobody vo výmere 25 rokov so zaradením pre jeho výkon do ústavu na výkon trestu s maximálnym stupňom stráženia a bol mu uložený ochranný dohľad na dobu 3 rokov.

Proti   rozsudku   špecializovaného   súdu   podali   tak   sťažovatelia,   ako   aj   prokurátor Úradu špeciálnej prokuratúry Generálnej prokuratúry Slovenskej republiky odvolania, ktoré najvyšší súd uznesením sp. zn. 1 To 10/2012 z 3. apríla 2013 zamietol.

Podľa   názoru   sťažovateľov   došlo   rozsudkom   špecializovaného   súdu   a uznesením najvyššieho súdu k porušeniu nimi označených práv, čo odôvodnili takto:

«V   prvom   rade   mám   za   to,   že   v   samotnom   trestnom   konaní   už   v   samotnom prípravnom konaní došlo postupom vyšetrovateľa, ktorý dozorujúci prokurátor nechal bez povšimnutia,   napriek   námietkam   obhajoby,   k   porušeniu   práva   na   obhajobu   v   zmysle ust. § 44 ods. 1, 5, § 69, ods. 1, § 213 ods. 3 Tr. por., ktoré bližšie konkretizujú ústavou garantované   právo   na   obhajobu   podľa   čl.   50   ods.   3   Ústavy   SR,   a   to   bezdôvodným neumožnením nahliadať do spisu, zhotoviť kópiu spisu po prevzatí obhajoby, predvolávaním na úkony len s označením dátumu, s počtom svedkov, bez uvedenia mien týchto svedkov... V rámci ďalšieho porušenia práva na obhajobu poukazujem na fakt, že v danom trestnom   konaní   neboli   vykonané   dôkazy   navrhované   obhajobou   (podľa   nášho   názoru nesporne dôležitých na objasnenie veci a hodnovernosti svedkov) a to ani v prípravnom konaní, v rámci predbežného prejednania obžaloby a ani v rámci hlavného pojednávania, čím bola porušená jedna zo základných zásad trestného konania uvedená v § 2 ods. 10 Tr. por.   in   fine,   ktorá   korešponduje   s   účelom   čl.   6   ods.   3   písm.   d/ Dohovoru.... prvostupňový súd oprel svoje rozhodnutie predovšetkým o svedkov obžaloby, pričom však odmietal návrhy obhajoby na vypočutie svedkov... v prospech obvineného..., ktorých   obhajoba   už   v   prípravnom   konaní   a   takisto   v   rámci   predbežného   prejednania obžaloby ako i na samotnom hlavnom pojednávaní navrhovala vypočuť, avšak menovaní boli vypočutí len pred vznesením obvinenia... Z uvedeného vyplýva, že obvineným bola upretá reálna možnosť výkonu práva v zmysle § 34 ods. 1 in fine Tr. por. vypočúvať v konaní pred súdom svedkov, ktorých navrhli, čím bolo porušené ich právo na obhajobu v zmysle čl. 50 ods. 3 Ústavy SR. Obdobné právo je zároveň garantované čl. 6 ods. 3 písm. d/ Dohovoru, ku ktorému porušeniu tiež došlo, keďže obhajoba taktiež nemohla dosiahnuť vypočúvanie svedkov v prospech   obvinených   za rovnakých podmienok   ako tomu bolo v prípade svedkov v ich   neprospech.  ...   porušenia   práva na obhajobu možno   odvodiť   zo skutočnosti, že oba súdy konajúce vo veci jednostranne preferovali výpovede svedkov v neprospech obvinených, ktoré dokonca ako rozhodujúce dôkazy priamo viedli k rozhodnutiu vo   veci,   pričom...   súdy   neprihliadali   k   návrhom   na   vykonanie   dôkazov   v   prospech obvinených.... by som rád upozornil aj na porušenie práva na rovnosť v konaní pred súdmi podľa   čl.   47   ods.   3   Ústavy,   ktoré   sa   prejavilo   odlišným   prístupom   k   akceptovaniu navrhovaných dôkazov...

... mám za to, že nepreverením rozhodujúcich usvedčujúcich výpovedí, tak ako to bolo   navrhované   obhajobou   došlo   k   porušeniu   práva   na   obhajobu   v   zmysle   upretia možnosti reálne sa brániť voči skutočnostiam v neprospech obvinených... Podotýkam, že závažnejší   stupeň   porušenia   práva   na   obhajobu   možno   odôvodniť   možným   odlišným rozhodnutím v prípade, ak by bola obvineným poskytnutá reálna možnosť brániť sa proti skutočnostiam v ich neprospech priamo ovplyvňujúcich samotné napadnuté rozhodnutia a to   v   podobe   akceptovania   návrhov   dôkazov   na   preverenie   pochybností   o   takých skutočnostiach.... na skutočnosti svedčiace v prospech obvinených v rozhodnutiach súdov vôbec neprihliadalo.

...   v   samotnom   súdnom   konaní   boli   podávané   viaceré   námietky   zaujatosti predsedníčky   senátu   na   Špecializovanom   trestnom   súde...,   čo   naznačuje,   že   došlo   aj k porušeniu práva na spravodlivý súdny proces spočívajúceho v požiadavke nezávislosti a nestrannosti   súdu.   Zaujatosť   predsedníčky   senátu   sa   prejavovala   aj   tým,   že   napriek jednoznačnému   vyjadreniu   obžalovaných,   že   sa   odmietajú   zúčastniť   pojednávaní, predsedníčka   senátu   ich   na   pojednávanie   prikázala   predviesť,   pričom   nesprávne poukazovala   na   ust.   §   252   ods.   2   Tr.   por.,   napriek   námietke   obhajoby,   že   sa   jedná o dispozičné právo klienta a bolo porušené jeho právo nezúčastniť sa pojednávania, tak ako to   predpokladá   ust.   §   252   ods.   3   Tr.   por.   Rovnako   bola   podaná   aj   námietka   oboma obhajcami   z   dôvodu   osobitného   prístupu   predsedníčky   senátu   k obhajcom...,   čo u obvinených dôvodne vzbudilo a potvrdilo ich obavu o nestrannosti súdu.   V súvislosti so zaujatosťou by som rád upozornil aj na postup súdu pri čítaní výpovedi pána G... v inej trestnej veci,   v ktorej bol v postavení obvineného a pojatie tohto výsluchu ako dôkazu v prejednávanej veci, čo je absolútne neprípustné...... je zrejmé, že namietaná zaujatosť predsedníčky senátu, a senátu Špecializovaného trestného súdu bola a je na mieste, pretože u   obvinených   vzbudila   dôvodnú   obavu,   ktorá sa   u   nich po naznačených   úkonoch súdu potvrdila, že ich vec nebude a podľa ich vyjadrení ani nebola spravodlivo prejednaná, čo je v rozpore s kategorickou požiadavkou nezávislého a nestranného súdu podľa § 2 ods. 7 Tr. por.   Navyše,   zaujatosť   predsedníčky   senátu   sa   prejavila   aj   v odlišnom   prístupe   pri výsluchu svedkov obhajoby a obžaloby... Rovnako vytýkam aj prejav zaujatosť predsedníčky senátu v podobe jej nestáleho vstupovania do výsluchu svedkov na hlavnom pojednávaní vedného obhajcom, a to „neodkladnými otázkami“... Na základe uvedeného mám za to, že došlo aj k porušeniu práva na spravodlivý súdny proces v zmysle čl. 6 ods. 1 Dohovoru a to porušením bezpodmienečnej požiadavky na nezávislé a nestranné prejednanie veci.»

Vzhľadom na uvedené sťažovatelia navrhli, aby ústavný súd po prijatí ich sťažnosti na   ďalšie   konanie   nálezom „vyslovil,   že   rozsudkom   Špecializovaného   trestného   súdu Pezinok, č. k. PK-2 T/12/2012-2809 zo dňa 25. 9. 2012 a uznesením Najvyššieho súdu SR č. k. 1 To 10/2012, zo dňa 3. apríla 2013 boli porušené základné práva, a to podľa čl. 47 ods. 2, čl. 50 ods. 3 Ústavy SR a čl. 6 ods. 1 a ods. 3 písm. d/ Dohovoru o ochrane základných   práv   a ľudských   slobôd,   sťažovateľov   L.   V.   a R.   P.   a následne   zrušil   obe rozhodnutia a vrátil vec na ďalšie konanie Špecializovanému trestnému súdu“.

Sťažovatelia zároveň navrhli priznať im finančné zadosťučinenie každému v sume po 10 000 € a náhradu trov právneho zastúpenia v konaní pred ústavným súdom.

II.

Ústavný súd podľa čl. 127 ods. 1 ústavy rozhoduje o sťažnostiach fyzických osôb alebo právnických   osôb,   ak namietajú porušenie   svojich   základných   práv alebo slobôd, alebo ľudských práv a základných slobôd vyplývajúcich z medzinárodnej zmluvy, ktorú Slovenská republika ratifikovala a bola vyhlásená spôsobom ustanoveným zákonom, ak o ochrane týchto práv a slobôd nerozhoduje iný súd.

Podľa čl. 127 ods. 2 ústavy ak ústavný súd vyhovie sťažnosti, svojím rozhodnutím vysloví, že právoplatným rozhodnutím, opatrením alebo iným zásahom boli porušené práva alebo   slobody   podľa   odseku   1,   a   zruší   také   rozhodnutie,   opatrenie   alebo   iný   zásah... Ústavný súd môže zároveň vec vrátiť na ďalšie konanie...

Podľa čl. 127 ods. 3 ústavy ústavný súd môže svojím rozhodnutím, ktorým vyhovie sťažnosti, priznať tomu, koho práva podľa odseku   1 boli porušené, primerané finančné zadosťučinenie.

Ústavný   súd   podľa   §   25   ods.   1   zákona   Národnej   rady   Slovenskej   republiky č. 38/1993 Z. z. o organizácii Ústavného súdu Slovenskej republiky, o konaní pred ním a o postavení   jeho   sudcov   v   znení   neskorších   predpisov   (ďalej   len   „zákon   o   ústavnom súde“) každý návrh predbežne prerokuje na neverejnom zasadnutí senátu bez prítomnosti navrhovateľa,   ak   tento   zákon   neustanovuje   inak.   Pri   predbežnom   prerokovaní   každého návrhu ústavný súd skúma, či dôvody uvedené v § 25 ods. 2 zákona o ústavnom súde nebránia jeho prijatiu na ďalšie konanie. Podľa tohto ustanovenia návrhy vo veciach, na prerokovanie   ktorých   nemá   ústavný   súd   právomoc,   návrhy,   ktoré   nemajú   zákonom predpísané   náležitosti,   neprípustné   návrhy   alebo   návrhy   podané   niekým   zjavne neoprávneným,   ako   aj   návrhy   podané   oneskorene   môže   ústavný   súd   na   predbežnom prerokovaní odmietnuť uznesením bez ústneho pojednávania. Ústavný súd môže odmietnuť aj návrh, ktorý je zjavne neopodstatnený.

Predmetom sťažnosti je namietané porušenie základného práva na právnu pomoc zaručeného v čl. 47 ods. 2 ústavy, základného práva na obhajobu zaručeného v čl. 50 ods. 3 ústavy   a   práva   na   spravodlivé   súdne   konanie   zaručeného   v   čl.   6   ods.   1   a   3 písm. d) dohovoru,   a to   rozsudkom   špecializovaného   súdu   č.   k.   PK-2   T   12/2012-2809 z 25. septembra 2012 a uznesením najvyššieho súdu sp. zn. 1 To 10/2012 z 3. apríla 2013.

Podľa čl. 47 ods. 2 ústavy každý má právo na právnu pomoc v konaní pred súdmi, inými   štátnymi   orgánmi   alebo   orgánmi   verejnej   správy   od   začiatku   konania,   a   to   za podmienok ustanovených zákonom.

Podľa čl. 50 ods. 3 ústavy obvinený má právo, aby mu bol poskytnutý čas a možnosť na prípravu obhajoby a aby sa mohol obhajovať sám alebo prostredníctvom obhajcu.Podľa   čl.   6   ods.   1   dohovoru   každý   má   právo   na   to,   aby   jeho   záležitosť   bola spravodlivo,   verejne a v primeranej lehote prejednaná nezávislým a nestranným súdom zriadeným zákonom, ktorý rozhodne o jeho občianskych právach alebo záväzkoch alebo o oprávnenosti akéhokoľvek trestného obvinenia proti nemu.

Podľa čl. 6 ods. 3 písm. d) dohovoru každý, kto je obvinený z trestného činu má tieto minimálne   práva...   vyslúchať   alebo   dať   vyslúchať   svedkov   proti   sebe   a   dosiahnuť predvolanie a výsluch svedkov vo svoj prospech za rovnakých podmienok, ako svedkov proti sebe...

Podľa zistenia ústavného súdu sťažovatelia v tejto trestnej veci podali proti uzneseniu najvyššieho súdu sp. zn. 1 To 10/2012 z 3. apríla 2013 a súvisiacim rozhodnutiam (t. j. rozsudku   špecializovaného   súdu   č.   k.   PK-2   T   12/2012-2809   z 25.   septembra   2012) v dovolanie z dôvodov uvedených v § 371 ods. 1 písm. c) a e) zákona č. 301/2005 Z. z. Trestný   poriadok   v znení   neskorších   predpisov   (ďalej   len   „Trestný   poriadok“),   ktorého odôvodnenie   sa   vo   svojej   podstate   prekrýva   s odôvodnením   ich   sťažnosti   podanej ústavnému   súdu.   Najvyšší   súd   o tomto   mimoriadnom   opravnom   prostriedku   koná   pod sp. zn. 1 Tdo V 15/2013 a v čase rozhodovania ústavného súdu o ňom ešte nerozhodol.

Podaním dovolania teda sťažovatelia využili opravný prostriedok, ktorý im účinne poskytuje Trestný poriadok (§ 368 a nasl.).

Ústavný súd môže prijať sťažnosť na ďalšie konanie a meritórne o nej rozhodnúť až vtedy, ak príslušné orgány verejnej moci už nemajú možnosť namietaný stav zásahu do základných práv alebo slobôd napraviť.

Súčasťou konštantnej judikatúry ústavného súdu je aj právny názor, podľa ktorého vyčerpanie   všetkých   opravných   prostriedkov   alebo   iných   právnych   prostriedkov,   ktoré zákon   sťažovateľom   na   ochranu   ich   základných   práv   alebo   slobôd   účinne   poskytuje a na použitie ktorých sú sťažovatelia oprávnení podľa osobitných predpisov,   neznamená samotné   podanie   oprávnenými   osobami,   ale až rozhodnutie   o nich   príslušným   orgánom (IV. ÚS 177/05, IV. ÚS 142/2010, IV. ÚS 180/2010).

Iba za predpokladu, že sťažovatelia využili všetky im dostupné právne prostriedky súdnej a inej ochrany ich základného práva alebo slobody a neboli s ich uplatnením úspešní, môžu sťažnosťou podľa čl. 127 ods. 1 ústavy namietať porušenie tohto základného práva alebo slobody na ústavnom súde. K tomu treba dodať, že sťažovatelia nemajú podľa ústavy, zákona o ústavnom súde a stabilizovanej judikatúry ústavného súdu na výber, ktorý z oboch ústavne existujúcich systémov súdnej ochrany využijú, ale sú povinní postupovať od súdnej ochrany   poskytovanej   všeobecnými   súdmi   k   súdnej   ochrane,   na   ktorú   je   kompetentný ústavný   súd.   Toto   „poradie“   sa   nedá   sťažovateľmi   ovplyvniť   a   jeho   vnútorná   logika vychádza z toho, že aj všeobecné súdnictvo je zodpovedné za ochranu základných práv a slobôd na úrovni jeho právomoci.

Ústavný   súd   už   vyslovil   názor   (podobne   napr.   I.   ÚS   169/09,   I.   ÚS   289/09, IV. ÚS 49/2010,   IV.   ÚS   142/2010,   IV.   ÚS   145/2010,   IV.   ÚS   195/2010),   že   v   prípade podania   mimoriadneho   opravného   prostriedku   (dovolania)   a   súbežne   podanej   sťažnosti podľa čl. 127 ods. 1 ústavy je takáto sťažnosť považovaná za prípustnú až po rozhodnutí o dovolaní.

V   tejto   súvislosti   ústavný   súd   taktiež   judikoval   (napr.   m.   m.   I.   ÚS   184/09, I. ÚS 237/09, III. ÚS 167/2010, IV. ÚS 49/2010, IV. ÚS 142/2010, IV. ÚS 195/2010), že lehota na prípadné podanie sťažnosti po rozhodnutí o dovolaní bude v takýchto prípadoch považovaná   v   zásade   za   zachovanú   aj   vo   vzťahu   k   predchádzajúcemu   právoplatnému rozhodnutiu (porovnaj k tomu aj rozsudok Európskeho súdu pre ľudské práva z 8. novembra 2007   vo   veci   Soffer   proti   Českej   republike,   sťažnosť   č.   31419/04,   alebo   rozsudok Európskeho súdu pre ľudské práva z 12. novembra 2002 vo veci Zvolský a Zvolská verzus Česká republika, sťažnosť č. 46129/99, a jeho body 51, 53, 54).

Vzhľadom   na   tieto   skutočnosti   sa   ústavný   súd   podanou   sťažnosťou   meritórne nezaoberal, ale ju podľa zásady ratio temporis odmietol ako neprípustnú pre predčasnosť podľa § 53 ods. 1 v spojení s § 25 ods. 2 zákona o ústavnom súde.

Pretože   sťažnosť   bola   odmietnutá,   rozhodovanie   o   ďalších   procesných   návrhoch sťažovateľov   v   uvedenej   veci   stratilo   opodstatnenie,   preto   sa   nimi   ústavný   súd   už nezaoberal.

P o u č e n i e :   Proti tomuto rozhodnutiu nemožno podať opravný prostriedok.

V Košiciach 26. septembra 2013