znak

SLOVENSKÁ REPUBLIKA

U Z N E S E N I E

Ústavného súdu Slovenskej republiky

II. ÚS 469/2012-11

Ústavný súd Slovenskej republiky na neverejnom zasadnutí senátu 25. októbra 2012 predbežne prerokoval sťažnosť M. T., Ž., zastúpeného advokátom JUDr. P. R., Ž., vo veci namietaného   porušenia   základného   práva   na   obhajobu   podľa   čl.   50   ods.   3   Ústavy Slovenskej republiky a práva podľa čl. 6 ods. 1 a ods. 3 písm. c) Dohovoru o ochrane ľudských práv a základných slobôd rozsudkom Okresného súdu Žilina sp. zn. 28 T 87/2008 z 28. septembra 2010 a rozsudkom Krajského súdu v Žiline sp. zn. 2 To 27/2011 z 1. júna 2011 a takto

r o z h o d o l :

Sťažnosť Michala Tatara   o d m i e t a   ako oneskorene podanú.

O d ô v o d n e n i e :

I.

Ústavnému súdu Slovenskej republiky (ďalej len „ústavný súd“) bola 5. septembra 2012 doručená sťažnosť M. T. (ďalej len „sťažovateľ“), ktorou namieta porušenie svojho základného práva na obhajobu podľa čl. 50 ods. 3 Ústavy Slovenskej republiky (ďalej len „ústava“) a práva podľa čl. 6 ods. 1 a ods. 3 písm. c) Dohovoru o ochrane ľudských práv a základných slobôd (ďalej len „dohovor“) rozsudkom Okresného súdu Žilina (ďalej len „okresný súd“) sp. zn. 28 T 87/2008 z 28. septembra 2010 a rozsudkom Krajského súdu v Žiline (ďalej len „krajský súd“) sp. zn. 2 To 27/2011 z 1. júna 2011.

Zo   sťažnosti   vyplýva,   najmä   že: „(...)   Okresný   súd   v   Žiline   svojim   rozhodnutím sp. zn.: 28 T 87/2008 uznal sťažovateľa za vinného zo spáchania pokračovacieho obzvlášť závažného   zločinu   podvodu   podľa   §   221   ods.   1,   ods.   4   písm.   a/   Trestného   zákona v spolupáchateľstve podľa ust. § 20 Trestného zákona a odsúdil ho k súhrnnému trestu odňatia slobody v trvaní 15 (pätnásť) rokov a 6 (šesť) mesiacov, na výkon ktorého ho súd zaradil do ústavu na výkon trestu odňatia slobody s maximálnym stupňom stráženia. Na podklade odvolania sťažovateľa a prokurátora   Krajský súd   v Žiline   ako súd odvolací sa vo svojom rozhodnutí sp. zn.: 2To 27/2011 zo dňa 01. 06. 2011 v podstate stotožnil s odôvodnením rozsudku súdu prvého stupňa a v podrobnostiach naň odkázal. V   predmetnej   trestnej   veci   podal   sťažovateľ   v   zastúpení   dovolanie,   ktoré   bolo uznesením dovolacieho súdu sp. zn.: 6Tdo 9/2012 zo dňa 09. 02. 2012 odmietnuté. (...) sťažovateľ je toho názoru, že popísané skutkové a právne závery všeobecných súdov   v   prejednávanej   veci   sú   so   zreteľom   na   zadovážený   skutkový   stav   zjavne neodôvodnené, resp. arbitrárne a z ústavného hľadiska neospravedlniteľné a neudržateľné a zároveň mali za následok porušenie namietaných základných práv a slobôd. (...) Vo   výrokovej   časti   rozhodnutia   Krajského   súdu   v   Žiline   chýba   výrok   súdu o odvolaniach obvinených, teda z výrokovej časti rozhodnutia Krajského súdu v Žiline nie je zrejmé, ako odvolací súd rozhodol o odvolaniach obvinených. Uvedené činí výrokovú časť neúplnú, zmätočnú.

Dovolacím súdom zostala uvedená námietka nepovšimnutá. Takto nebolo rešpektované právo sťažovateľa ustanovené v čl. 6 ods. 1 Dohovoru o ochrane ľudských práv a základných slobôd. (...)

Orgány činné v trestnom konaní nepostupovali v súlade s(...) ustanoveniami zákona, keď   sťažovateľ   napriek   dôvodom   nutnej   obhajoby   nemal   v   čase   od   08. 02. 2007 do 15. 02. 2007, resp. od 12. 03. 2007 do 25. 05. 2007 ustanoveného obhajcu a napriek uvedenému orgány činné v trestnom konaní vykonávali úkony prípravného konania, teda výsluch obvineného T. zo dňa 09. 02. 2007, výsluch svedka poškodeného Ing. M. G. dňa 08. 02. 2007, výkon prehliadky iných priestorov dňa 08. 02. a 07. 03. 2007 uskutočnili za stavu, kedy obvinený T. nemal obhajcu.

V tejto súvislosti neobstojí podľa nášho názoru ani argumentácia Krajského súdu v tom smere, že uvedené úkony museli byť vykonané a to vzhľadom na nebezpečenstvo ich zmarenia, resp. oslabenia ich dôkaznej hodnoty a to z dôvodu, že uznesenie o vrátení veci. príkaz   na   prehliadku   iných   priestorov,   resp.   samotná   zápisnica   o   prehliadke   iných priestorov boli uskutočnené dňa 16. 03., 20. 03., 12. 02. a 07. 03. 2007 pričom uznesenie o vznesení obvinenia je už zo dňa 08. 02. 2007, teda orgánom činným v trestnom konaní nič nebránilo obvinenému ustanoviť obhajcu aj s prihliadnutím na potrebu vykonania takýchto vyšetrovacích úkonov.

Nebezpečenstvo   zmarenia,   resp.   oslabenia   ich   dôkaznej   hodnoty   nemôže   byť dôvodom na to, aby sa takéto úkony prípravného konania vykonávali bez obhajcu v prípade nutnej obhajoby aj niekoľko dní po vznesení obvinenia. V takomto prípade sa potom stráca význam nutnej obhajoby.

Rovnako   ani   pri   výsluchu   svedka   Ing.   G.   zo   dňa   08.   02.   2007   neobstojí   vyššie uvedená   argumentácia   najmä   z   dôvodu,   že   v   danom   prípade   nie   je   ani   zrejmé nebezpečenstvo zmarenia, resp. oslabenia dôkaznej hodnoty jeho výpovede, pričom podľa názoru odvolacieho súdu práve výpoveďou tohto svedka je sťažovateľ usvedčovaný. Vyššie uvedeným konaním bolo podľa nášho názoru porušené právo sťažovateľa na obhajobu zásadným spôsobom a súd pokiaľ takéto dôkazy v konaní pred súdom postupom podľa ust. § 269 Tr. por. aj vykonal, potom jeho rozhodnutie je založené na dôkazoch, ktoré neboli súdom vykonané zákonným spôsobom.

Je porušením práva na obhajobu, ak sa v prípravnom konaní vykoná výsluch svedka bez   toho,   aby   bol   obhajca   vopred   vyrozumený   o   čase   a   mieste   konania   výsluchu   hoci požiadal o účasť na vyšetrovacích úkonoch (R 43/1989).

Takýto výsluch je absolútne neúčinným dôkazom a nie je ho možné v trestnom konaní ďalej použiť (R25/1990 - II, R 4/1999 - I - publikované v CH BECK - Trestní řád - komentár

- 4. vydanie).

Uvedené   porušenie   zostalo   bez   relevantného   zohľadnenia   aj   Najvyšším   súdom Slovenskej republiky ako súdom dovolacím keď tento len konštatoval, že uvedené porušenie nepovažuje za porušenie práva obvineného na obhajobu zásadným spôsobom.

Sťažovateľ   v   tomto   smere   len   poukazuje   na   skutočnosť,   že   nesporne   nebolo rešpektované jedno zo základných čiastkových práv obvineného na obhajobu, a to právo mať obhajcu a právo, aby sa tento osobne zúčastnil vykonávania vyšetrovacích úkonov, pričom   v   danej   veci   sa   jednalo   o   vyšetrovacie   úkony   z   hľadiska   obhajoby   závažné, usvedčujúce a sťažovateľ nebol o ich vykonávaní ani vyrozumený.

Nesporne sa za daných okolností aj vzhľadom na povahu porušeného čiastkového práva na obhajobu, právny význam dotknutých vyšetrovacích úkonov, právnu kvalifikáciu skutku a uložený trest jedná o porušenie práva na obhajobu zásadným spôsobom.

Takto nebolo rešpektované právo sťažovateľa ustanovené v čl. 50 ods. 3 Ústavy Slovenskej   republiky   a   v   čl.   6   ods.   3   písm.   c/   Dohovoru   o   ochrane   ľudských   práv   a základných slobôd. (...)

Na základe uvedeného skutkového a právneho stavu navrhujeme, aby Ústavný súd Slovenskej republiky vydal tento nález:

Právo sťažovateľa – M. T.(...) na spravodlivé súdne konanie a na obhajobu zaručené podľa čl. 6 ods. 1 Dohovoru(...), čl. 50 ods. 3 Ústavy(...) a čl. 6 ods. 3 písm. c/ Dohovoru(...) v konaní pred Okresným súdom v Žiline, č. k.: 28T 87/2008 porušené bolo.

Právo sťažovateľa – M. T.(...) na spravodlivé súdne konanie a na obhajobu zaručené podľa čl. 6 ods. 1 Dohovoru(...), čl. 50 ods. 3 Ústavy(...) a čl. 6 ods. 3 písm. c/ Dohovoru(...) v konaní pred Krajským súdom v Žiline, č. k.: 2To 27/2011 porušené bolo.

Ústavný súd zároveň zrušuje rozsudok Krajského súdu v Žiline, sp. zn.: 2To 27/2011 zo dňa 01. 06. 2011 a rozsudok Okresného súdu v Žiline, sp. zn.: 28T 87/2008 zo dňa 28. 09. 2010 a Okresnému súdu v Žiline sa vec vracia na ďalšie konanie.

Okresnému súdu sa prikazuje, aby neodkladne prepustil sťažovateľa z výkonu trestu odňatia slobody.

Odporcovia   sú   ďalej   povinný   uhradiť   spoločne   a   nerozdielne   na   účet   právneho zástupcu navrhovateľa JUDr. P. R. trovy právneho zastúpenia do 30 dní od právoplatnosti tohto nálezu.“

II.

Podľa čl. 127 ods. 1 ústavy ústavný súd rozhoduje o sťažnostiach fyzických osôb alebo právnických   osôb,   ak namietajú porušenie   svojich   základných   práv alebo slobôd, alebo ľudských   práv   a základných   slobôd   vyplývajúcich   z medzinárodnej   zmluvy, ktorú Slovenská   republika   ratifikovala a bola vyhlásená spôsobom   ustanoveným zákonom,   ak o ochrane týchto práv a slobôd nerozhoduje iný súd.

Ústavný   súd   podľa   §   25   ods.   1   zákona   Národnej   rady   Slovenskej   republiky č. 38/1993 Z.   z. o organizácii Ústavného súdu   Slovenskej republiky, o konaní pred ním a o postavení   jeho   sudcov   v znení   neskorších   predpisov   (ďalej   len   „zákon   o ústavnom súde“)   každý   návrh   predbežne   prerokuje   na   neverejnom   zasadnutí   bez   prítomnosti navrhovateľa. Pri predbežnom prerokovaní každého návrhu ústavný súd skúma, či dôvody uvedené v § 25 ods. 2 zákona o ústavnom súde nebránia jeho prijatiu na ďalšie konanie. Podľa tohto ustanovenia návrhy vo veciach, na ktorých prerokovanie nemá ústavný súd právomoc, návrhy, ktoré nemajú náležitosti predpísané zákonom, neprípustné návrhy alebo návrhy   podané   niekým   zjavne   neoprávneným,   ako   aj   návrhy   podané   oneskorene   môže ústavný súd na predbežnom prerokovaní odmietnuť uznesením bez ústneho pojednávania.

Predmetom sťažnosti je tvrdenie sťažovateľa, že rozsudkom okresného súdu sp. zn. 28 T   87/2008   z 28.   septembra   2010   a rozsudkom   krajského súdu   sp. zn. 2 To 27/2011 z 1. júna 2011 došlo k porušeniu jeho základného práva na obhajobu podľa čl. 50 ods. 3 ústavy a práva podľa čl. 6 ods. 1 a ods. 3 písm. c) dohovoru.

Podľa § 53 ods. 3 zákona o ústavnom súde sťažnosť možno podať v lehote dvoch mesiacov od právoplatnosti rozhodnutia, oznámenia opatrenia alebo upovedomenia o inom zásahu. Táto lehota sa pri opatrení alebo inom zásahu počíta odo dňa, keď sa sťažovateľ mohol o opatrení alebo inom zásahu dozvedieť.

Z uvedeného vyplýva, že jednou zo zákonných podmienok na prijatie sťažnosti podľa čl. 127 ústavy na ďalšie konanie je jej podanie v lehote ustanovenej v § 53 ods. 3 zákona o ústavnom súde, t. j. v lehote dvoch mesiacov od právoplatnosti rozhodnutia, oznámenia opatrenia alebo upovedomenia o inom zásahu, pričom zákon o ústavnom súde neumožňuje zmeškanie tejto kogentnej lehoty odpustiť (pozri napr. IV. ÚS 14/03).

Pretože napadnutý rozsudok okresného súdu v spojení s rozsudkom krajského súdu nadobudol   právoplatnosť   1.   júna   2011,   predmetná   sťažnosť   bola   podaná   v čase (5. septembra 2012), keď už uplynula lehota ustanovená v § 53 ods. 3 zákona o ústavnom súde.   Ústavný   súd   sa   preto   nemohol   zaoberať   opodstatnenosťou   námietok   uvedených v sťažnosti.

Nad rámec uvedeného ústavný súd poznamenáva, že aj keď sťažovateľ vo svojej sťažnosti uvádza, že v predmetnej veci podal aj dovolanie, uznesenie Najvyššieho súdu Slovenskej republiky (ďalej len „najvyšší súd“) sp. zn. 6 Tdo 8/2012 z 9. februára 2012 už v petite sťažnosti nenapáda, resp. najvyšší súd ani neoznačuje za účastníka tohto konania, teda za porušovateľa svojho označeného základného práva. (Inak už aj proti uvedenému rozhodnutiu   najvyššieho   súdu   by   bola   sťažnosť   oneskorene   podaná,   ako   to   vyplýva z uznesenia   sp.   zn.   II.   ÚS   167/2012).   Z   uvedeného   dôvodu   ústavný   súd   sťažnosť sťažovateľa predbežne prerokoval len vo vzťahu v petite označeným rozsudkom okresného súdu a krajského súdu.

Berúc do úvahy uvedené skutočnosti ústavný súd rozhodol podľa § 25 ods. 2 zákona o ústavnom súde tak, ako to vyplýva z výroku tohto uznesenia.

P o u č e n i e :   Proti tomuto rozhodnutiu nemožno podať opravný prostriedok.

V Košiciach 25. októbra 2012