znak

SLOVENSKÁ REPUBLIKA

U Z N E S E N I E

Ústavného súdu Slovenskej republiky

II. ÚS 469/2011-12

Ústavný súd Slovenskej republiky na neverejnom zasadnutí senátu 20. októbra 2011 predbežne   prerokoval   sťažnosť   spoločnosti   E.,   a.   s.,   právne   zastúpenej   advokátom JUDr. R. F., P., vo veci namietaného porušenia základného práva na súdnu ochranu podľa čl. 46 ods. 1 Ústavy Slovenskej republiky a práva na spravodlivé súdne konanie podľa čl. 6 ods.   1   Dohovoru   o   ochrane   ľudských   práv a základných   slobôd   v konaní   vedenom Najvyšším súdom Slovenskej republiky pod sp. zn. 4 Cdo 67/2011 a jeho rozhodnutím z 30. mája 2011 a takto

r o z h o d o l :

Sťažnosť spoločnosti E., a. s., o d m i e t a   ako zjavne neopodstatnenú.

O d ô v o d n e n i e :

I.

Ústavnému súdu Slovenskej republiky (ďalej len „ústavný súd“) bola 5. septembra 2011   doručená   sťažnosť   spoločnosti   E.,   a.   s.   (ďalej   len   „sťažovateľka“),   vo veci namietaného porušenia základného práva na súdnu ochranu podľa čl. 46 ods. 1 Ústavy Slovenskej republiky (ďalej len „ústava“) a práva na spravodlivé súdne konanie podľa čl. 6 ods.   1   Dohovoru   o   ochrane   ľudských   práv a základných   slobôd   (ďalej   len   „dohovor“) v konaní vedenom Najvyšším súdom Slovenskej republiky (ďalej len „najvyšší súd“) pod sp. zn. 4 Cdo 67/2011 a jeho rozhodnutím z 30. mája 2011.

Z obsahu sťažnosti a jej príloh vyplýva, že sťažovateľka bola účastníčkou konania na strane   žalovanej   o náhradu   škody   z ublíženia   na   zdraví,   v ktorom   bola   na základe rozsudku Okresného súdu Považská Bystrica (ďalej len „okresný súd“) č. k. 8 C 12/2005-455   z 21.   januára 2009 zaviazaná zaplatiť žalobcovi z titulu zvýšenia   bolestného   sumu 60 645,29 € a z titulu sťaženia spoločenského uplatnenia sumu 53 256,33 €.

Na základe odvolania sťažovateľky Krajský súd v Trenčíne (ďalej len „krajský súd“) rozsudkom sp. zn. 4 Co 94/2009 z 29. apríla 2010 v spojení s dopĺňacím rozsudkom potvrdil vo veci samej rozsudok prvostupňového okresného súdu.

Z dôvodu   sťažovateľkou   podaného   dovolania   rozhodoval   vo   veci   najvyšší   súd. Sťažovateľka   v podanom   dovolaní   predovšetkým   namietala   chybný postup   odvolacieho súdu spočívajúci v nedoručení vyjadrenia protistrany, ktoré bolo súdu predložené deň pred súdnym pojednávaním na odvolacom súde konaným 8. apríla 2010, v dôsledku čoho sa sťažovateľka nemohla vyjadriť k dôležitým skutočnostiam uvedeným v tomto vyjadrení. Ďalšou   skutočnosťou   namietanou   sťažovateľkou   v dovolaní   bol nedostatok   riadneho a vyčerpávajúceho   odôvodnenia   rozhodnutia   odvolacieho   súdu, v   dôsledku   čoho   toto rozhodnutie považoval za nezrozumiteľné a neurčité, keďže odvolací súd v odôvodnení rozhodnutia neuviedol dostatočne dôvody, pre ktoré rozhodol vo veci tak, ako rozhodol. Prvostupňový   ani odvolací   súd   sa   taktiež   nezaoberal dôležitými   námietkami účastníkov konania týkajúcimi sa znaleckého posudku a v odôvodnení svojho rozhodnutia sa s nimi nevysporiadal.

Najvyšší súd uznesením sp. zn. 4 Cdo 67/2011 z 30. mája 2011 (ďalej aj „napadnuté uznesenie“) dovolanie sťažovateľa odmietol.

Podľa   názoru   sťažovateľky   najvyšší   súd   týmto   postupom   a rozhodnutím   porušil označené   základné   práva   podľa   ústavy   a práva   podľa   dohovoru,   keďže   nepovažoval doručenie   predmetného   vyjadrenia   účastníka   konania   ostatným   účastníkom   za   nutné, pretože podľa jeho názoru neobsahovalo skutočnosti obsahovo dôležité pre konanie, a to aj napriek tomu, že skutočnosti uvedené vo vyjadrení boli smerodajné pre odvolací súd pri jeho rozhodovaní vo veci. Uvedené skutočnosti, ktoré boli predmetom vyjadrenia, počas prvostupňového   konania   namietané   neboli,   čím   bola   tiež   porušená   zásada   občianskeho procesu, a to koncentračná zásada, vyjadrená v ustanovení § 120 ods. 4 zákona č. 99/1963 Zb. Občiansky súdny poriadok v znení neskorších predpisov (ďalej aj „OSP“).

Sťažovateľka   k odôvodneniu   napadnutého   uznesenia   uviedla,   že   neurčitosť rozhodnutia vidí v tom, že rozhodnutím bola za dopravnú nehodu určená zodpovednosť dvoch   subjektov,   a   to   sťažovateľky   ako   zamestnávateľa   zamestnanca,   ktorý   svojím nevhodným pokynom nehodu spôsobil – zodpovednosť podľa ustanovenia § 420 ods. 2 Občianskeho   zákonníka,   ako   aj   sťažovateľky   ako   prevádzkovateľa   motorového   vozidla, ktorý   nehodu   fakticky   spôsobil   –   zodpovednosť   podľa   ustanovenia   §   427   a   §   430 Občianskeho zákonníka. Takéto nejednoznačné a neurčité určenie zodpovednosti vytvára stav neistoty, keď za sťažovateľku odmietla poskytnúť plnenie poškodenému poisťovňa.

Na základe uvedeného v závere sťažnosti sťažovateľka navrhuje, aby ústavný súd vo veci rozhodol týmto nálezom:

„1. Základné právo spoločnosti E., a. s. na súdnu a inú právnu ochranu upravené v čl.   46   a   nasl.   Ústavy(...)   a   práva   na   spravodlivé   súdne   konanie   podľa   čl.   6   ods.   1 Dohovoru(...)   postupom   a   rozhodnutím   Najvyššieho(...)   v   konaní   vedenom   pod   sp.   zn. 4 Cdo 67/2011 porušené bolo.

2. Rozhodnutie Najvyššieho súdu(...) č. k. 4 Cdo 67/2011 z 30. 05. 2011 sa zrušuje a vec vracia na ďalšie konanie.

3.   Spoločnosti   E.,   a.   s.(...)   priznáva   finančné   zadosťučinenie   v   sume   vo   výške 10.000,00 EUR(...), ktoré je Najvyšší súd(...) povinný spoločnosti E., a. s. vyplatiť do 15 dní od právoplatnosti tohto rozhodnutia (nálezu).

4.   Spoločnosti   E.,   a.   s.   priznáva   trovy   konania   a   právneho   zastúpenia   v   sume vo výške 667,08 Eur(...), ktoré je Najvyšší súd(...) povinný zaplatiť na účet advokáta JUDr. R. F.(...) do 15 od právoplatnosti tohto rozhodnutia (nálezu).“

Z napadnutého uznesenia najvyššieho súdu sp. zn. 4 Cdo 67/2011 z 30. mája 2011 vyplýva, že ním bolo odmietnuté dovolanie sťažovateľky proti rozsudku krajského súdu sp. zn.   4   Co   94/2009   z 29.   apríla   2010   (v   spojení   s dopĺňacím   a opravným   uznesením) z dôvodu jeho neprípustnosti a nezistenia dôvodov dovolania podľa § 237 OSP.

Najvyšší súd k námietke sťažovateľky vystupujúcej na strane žalovanej spočívajúcej v tom, že odvolací súd jej nedoručil podanie ďalšieho účastníka konania zo 7. apríla 2010, uviedol, že súd nie je povinný každú písomnosť založenú do spisu účastníkom konania doručiť protistrane. Takúto povinnosť súdu Občiansky súdny poriadok ukladá len v prípade takých podaní, ktoré majú z hľadiska ich obsahu podstatný význam pre výsledok sporu. Takýmito   podaniami   účastníka,   ktoré   je   súd   povinný   doručiť   druhému   účastníkovi,   sú predovšetkým návrh na začatie konania (§ 79 ods. 4 OSP), odvolanie (§ 209a ods. 1 OSP), dovolanie, prípadne podania, ktorých obsahom je skutkový a právny rozbor prerokovávanej veci. V posudzovanej veci účastník konania vzal označeným podaním svoje odvolanie proti rozsudku súdu prvého stupňa späť. Okrem dovtedy tvrdených skutočností týkajúcich sa jeho pasívnej legitimácie podanie neobsahovalo také relevantné skutočnosti a tvrdenia, prípadne právny rozbor veci, ktoré by mali určujúci vplyv pre výsledok sporu. Odvolací súd preto nemal   povinnosť   toto   podanie   doručiť   sťažovateľke,   takáto   povinnosť   mu   zo   žiadneho ustanovenia Občianskeho súdneho poriadku nevyplýva.

K námietke sťažovateľky týkajúcej sa odňatia možnosti konať pred súdom z dôvodu nedostatku riadneho a vyčerpávajúceho zdôvodnenia rozhodnutia odvolacieho súdu najvyšší súd uviedol, že všeobecný súd nemusí dať odpoveď na všetky otázky nastolené účastníkom konania, ale len na tie, ktoré majú pre vec podstatný význam, prípadne dostatočne objasňujú skutkový a právny základ rozhodnutia bez toho, aby zachádzali do všetkých detailov sporu uvádzaných   účastníkmi   konania.   Preto   odôvodnenie   rozhodnutia   všeobecného   súdu (prvostupňového,   ale aj   odvolacieho),   ktoré   stručne   a   jasne   objasní   skutkový   a   právny základ rozhodnutia, stačí na záver o tom, že z tohto aspektu je plne realizované základné právo   účastníka   na   spravodlivý   proces.   Odôvodnenie   súdneho   rozhodnutia   v   opravnom konaní však nemá odpovedať na každú námietku alebo argument v opravnom prostriedku, ale iba na tie, ktoré majú rozhodujúci význam pre rozhodnutie o odvolaní, zostali sporné alebo   sú   nevyhnutné   na   doplnenie   dôvodov   prvostupňového   rozhodnutia,   ktoré   sa preskúmava v odvolacom konaní. Zároveň najvyšší súd zdôraznil, že ak sa odvolací súd v celom   rozsahu   stotožňuje   s   odôvodnením   napadnutého   rozhodnutia,   môže   sa v odôvodnení obmedziť len na konštatovanie správnosti dôvodov napadnutého rozhodnutia, prípadne doplniť na zdôraznenie správnosti napadnutého rozhodnutia ďalšie dôvody.Preskúmaním   veci   najvyšší   súd   dospel   k   záveru,   že   rozhodnutia   súdov   nižších stupňov   zodpovedajú   požiadavkám   kladeným   na   odôvodnenie   rozhodnutí.   Súd   prvého stupňa v odôvodnení svojho rozhodnutia uviedol rozhodujúci skutkový stav, primeraným spôsobom   opísal   priebeh   konania,   stanoviská   procesných   strán   k   prerokovávanej   veci, výsledky   vykonaného   dokazovania   a   citoval   právne   predpisy,   ktoré   aplikoval   na prerokovávaný   prípad   a   z   ktorých   vyvodil   svoje   právne   závery.   Prijaté   právne   závery primerane   vysvetlil.   Z   odôvodnenia   jeho   rozsudku   nevyplýva   jednostrannosť   ani   taká aplikácia príslušných ustanovení všeobecne záväzných právnych predpisov, ktorá by bola popretím ich účelu podstaty a zmyslu.

II.

Podľa čl. 127 ods. 1 ústavy ústavný súd rozhoduje o sťažnostiach fyzických osôb alebo právnických osôb, ak namietajú porušenie svojich základných práv alebo slobôd alebo ľudských   práv   a   základných   slobôd   vyplývajúcich   z   medzinárodnej   zmluvy,   ktorú Slovenská republika ratifikovala a bola vyhlásená spôsobom ustanoveným zákonom, ak o ochrane týchto práv a slobôd nerozhoduje iný súd.

Ústavný   súd   podľa   §   25   ods.   1   zákona   Národnej   rady   Slovenskej   republiky č. 38/1993 Z. z. o organizácii Ústavného súdu Slovenskej republiky, o konaní pred ním a o postavení   jeho   sudcov   v   znení   neskorších   predpisov   (ďalej   len   „zákon   o   ústavnom súde“)   každý   návrh   predbežne   prerokuje   na   neverejnom   zasadnutí   bez   prítomnosti navrhovateľov. Pri predbežnom prerokovaní každého návrhu ústavný súd skúma, či dôvody uvedené v § 25 ods. 2 zákona o ústavnom súde nebránia jeho prijatiu na ďalšie konanie. Podľa tohto ustanovenia návrhy vo veciach, na ktorých prerokovanie nemá ústavný súd právomoc, návrhy, ktoré nemajú náležitosti predpísané zákonom, neprípustné návrhy alebo návrhy podané niekým zjavne neoprávneným, návrhy podané oneskorene, ako aj návrhy zjavne neopodstatnené môže ústavný súd na predbežnom prerokovaní odmietnuť uznesením bez ústneho pojednávania.

Sťažnosť treba považovať za zjavne neopodstatnenú.

O   zjavnej   neopodstatnenosti   návrhu   možno   hovoriť   vtedy,   keď   namietaným postupom   orgánu   štátu   nemohlo vôbec   dôjsť   k   porušeniu   toho   základného   práva   alebo slobody, ktoré označil navrhovateľ, a to buď pre nedostatok vzájomnej príčinnej súvislosti medzi označeným postupom orgánu štátu a základným právom alebo slobodou, porušenie ktorých sa namietalo, prípadne z iných dôvodov. Za zjavne neopodstatnený návrh preto možno považovať ten, pri predbežnom prerokovaní ktorého ústavný súd nezistil žiadnu možnosť porušenia označeného základného práva alebo slobody, reálnosť ktorej by mohol posúdiť po jeho prijatí na ďalšie konanie (I. ÚS 66/98, I. ÚS 110/02, I. ÚS 88/07).

Podľa   konštantnej   judikatúry   ústavný   súd   nie   je   súčasťou   systému   všeobecných súdov, ale podľa čl. 124 ústavy je nezávislým súdnym orgánom ochrany ústavnosti. Pri uplatňovaní tejto právomoci ústavný súd nie je oprávnený preskúmavať a posudzovať ani právne názory všeobecného súdu, ani jeho posúdenie skutkovej otázky. Úlohou ústavného súdu totiž nie je zastupovať všeobecné súdy, ktorým predovšetkým prislúcha interpretácia a aplikácia zákonov. Úloha ústavného súdu sa obmedzuje na kontrolu zlučiteľnosti účinkov takejto interpretácie a aplikácie s ústavou alebo kvalifikovanou medzinárodnou zmluvou o ľudských právach a základných slobodách. Posúdenie veci všeobecným súdom sa môže stať predmetom kritiky zo strany ústavného súdu iba v prípade, ak by závery, ktorými sa všeobecný súd vo svojom rozhodovaní riadil, boli zjavne neodôvodnené alebo arbitrárne. O arbitrárnosti (svojvôli) pri výklade a aplikácii zákonného predpisu všeobecným súdom by bolo možné uvažovať len v prípade, ak by sa tento natoľko odchýlil od znenia príslušných ustanovení,   že   by   zásadne   poprel   ich   účel   a   význam   (mutatis   mutandis   I.   ÚS   115/02, I. ÚS 12/05, I. ÚS 352/06).  

Pokiaľ   sťažovateľka   namieta   porušenie   označených   práv   napadnutým   uznesením najvyššieho (dovolacieho) súdu, v sťažnosti vychádza v zásade z dôvodov, ktoré uviedla aj v podanom dovolaní a ktorými sa dovolací súd zaoberal, a to v rámci limitu daného mu procesnými predpismi pri jeho prerokúvaní.

V tejto súvislosti ústavný súd vzhľadom na svoju doterajšiu judikatúru považuje za potrebné   uviesť,   že   otázka   posúdenia,   či   sú,   alebo   nie   sú   splnené   podmienky   na uskutočnenie   dovolacieho   konania, patrí   do   výlučnej   právomoci   dovolacieho   súdu,   t.   j. najvyššieho súdu, a nie do právomoci ústavného súdu. Z rozdelenia súdnej moci v ústave medzi ústavný súd a všeobecné súdy (čl. 124 a čl. 142 ods. 1) vyplýva, že ústavný súd nie je alternatívou   ani   mimoriadnou   opravnou   inštanciou   vo   veciach   patriacich   do   právomoci všeobecných súdov, ktorých sústavu završuje najvyšší súd (mutatis mutandis II. ÚS 1/95, II. ÚS 21/96). Zo subsidiárnej štruktúry systému ochrany ústavnosti ďalej vyplýva, že práve všeobecné   súdy   sú   primárne   zodpovedné   za   výklad   a   aplikáciu   zákonov,   ale   aj   za dodržiavanie práv a slobôd   vyplývajúcich   z ústavy   alebo dohovoru   (I.   ÚS   4/00),   preto právomoc ústavného súdu pri ochrane práva každého účastníka konania nastupuje až vtedy, ak nie je daná právomoc všeobecných súdov (m. m. II. ÚS 13/01), alebo všeobecné súdy neposkytnú   ochranu   označenému   základnému   právu   sťažovateľa   v   súlade s ústavnoprocesnými princípmi, ktoré upravujú výkon ich právomoci.

Právo   na   súdnu   ochranu   (ako   aj   právo   na   spravodlivé   súdne   konanie)   sa v občianskoprávnom   konaní   účinne   zaručuje   len   vtedy,   ak   sú   splnené   všetky   procesné podmienky,   za   splnenia   ktorých   občianskoprávny   súd   môže   konať a   rozhodnúť   o   veci samej.   Platí   to   pre   všetky   štádiá   konania   pred   občianskoprávnym   súdom   vrátane dovolacieho konania. V dovolacom konaní procesné podmienky vo všeobecnosti upravujú ustanovenia § 236 a nasl. OSP. V rámci všeobecnej úpravy prípustnosti dovolania proti každému rozhodnutiu odvolacieho súdu z ustanovenia § 237 OSP výslovne vyplýva, že dovolanie je prípustné, len pokiaľ ide o prípady uvedené v písm. a ) až g) tohto zákonného ustanovenia.   Dovolanie   je   prípustné   aj   proti   uzneseniu   odvolacieho   súdu   v   prípadoch uvedených v § 239 OSP. V posudzovanom prípade najvyšší súd ustálil že „prípustnosť dovolania v danom prípade nemožno vyvodiť z ustanovenia § 238 O. s. p. a v dovolacom konaní   neboli   zistené   ani   dôvody   prípustnosti   dovolania   uvedené   v ustanovení   §   237 O. s. p.“.  

Ústavný súd z tohto hľadiska preskúmal napadnuté rozhodnutie najvyššieho súdu a nezistil pritom žiadnu skutočnosť, ktorá by signalizovala svojvoľný postup tohto súdu nemajúci oporu v zákone.

Podľa   názoru   ústavného   súdu   uznesenie   najvyššieho   súdu   dostatočným a presvedčivým   spôsobom   vysvetľuje,   prečo   odmietol   dovolanie   sťažovateľky.   Preto v žiadnom prípade nemožno považovať uznesenie najvyššieho súdu za arbitrárne, ale ani za zjavne neodôvodnené.

Najvyšší   súd   vo   svojom   rozhodnutí   jasne   a zrozumiteľne   odpovedal   na   všetky námietky sťažovateľky v podanom dovolaní, a niet teda ani príčiny na to, aby ústavný súd do   týchto   záverov   zasiahol.   Skutočnosť,   že   posúdenie   veci   najvyšším   súdom nekorešponduje   s posúdením   sťažovateľky,   sama   osebe   porušenie   označených   práv nezakladá.

Z tohto dôvodu ústavný súd nevidí príčinnú súvislosť medzi namietaným porušením základného práva na súdnu a inú právnu ochranu podľa čl. 46 ods. 1 ústavy a práva na spravodlivé súdne konanie zaručeného v čl. 6 ods. 1 dohovoru, preto bolo treba sťažnosť odmietnuť pre zjavnú neopodstatnenosť.

Berúc do úvahy uvedené skutočnosti ústavný súd rozhodol podľa § 25 ods. 2 zákona o ústavnom súde tak, ako to vyplýva z výroku tohto uznesenia.

P o u č e n i e : Proti tomuto rozhodnutiu nemožno podať opravný prostriedok.

V Košiciach 20. októbra 2011