znak

SLOVENSKÁ REPUBLIKA

U Z N E S E N I E

Ústavného súdu Slovenskej republiky

II. ÚS 468/2013-15

Ústavný súd Slovenskej republiky na neverejnom zasadnutí senátu 26. septembra 2013 predbežne prerokoval sťažnosť Ing. M. C., T., zastúpenej advokátom Mgr. A. Z., N., vo   veci   namietaného   porušenia   čl.   13   ods.   1   písm.   a)   Ústavy   Slovenskej   republiky, namietaného porušenia základného práva na ochranu pred neoprávneným zasahovaním do súkromného a rodinného života zaručeného v čl. 19 ods. 2 Ústavy Slovenskej republiky, základného   práva   na   súdnu   a   inú   právnu   ochranu   zaručeného   v   čl.   46   ods.   1   Ústavy Slovenskej republiky, ako aj práva na spravodlivé súdne konanie zaručeného v čl. 6 ods. 1 Dohovoru   o   ochrane   ľudských   práv   a   základných   slobôd   rozsudkom   Okresného   súdu Trenčín sp. zn. 26 C 64/2010 zo 17. júna 2011 a rozsudkom Krajského súd v Trenčíne sp. zn. 4 Co 430/2011 zo 4. apríla 2013 a takto

r o z h o d o l :

Sťažnosť Ing. M. C. o d m i e t a.

O d ô v o d n e n i e :

I.

Ústavnému súdu Slovenskej republiky (ďalej len „ústavný súd“) bola 16. júla 2013 doručená sťažnosť Ing. M. C., T. (ďalej len „sťažovateľka“), vo veci namietaného porušenia čl.   13   ods.   1   písm.   a)   Ústavy   Slovenskej   republiky   (ďalej   len   „ústava“),   namietaného porušenia základného práva na ochranu pred neoprávneným zasahovaním do súkromného a rodinného života zaručeného v čl. 19 ods. 2 ústavy, základného práva na súdnu a inú právnu ochranu zaručeného v čl. 46 ods. 1 ústavy, ako aj práva na spravodlivé súdne konanie zaručeného v čl. 6 ods. 1 Dohovoru o ochrane ľudských práv a základných slobôd (ďalej len „dohovor“) rozsudkom Okresného súdu Trenčín (ďalej len „okresný súd“) sp. zn. 26 C 64/2010 zo 17. júna 2011 a rozsudkom Krajského súdu v Trenčíne (ďalej len „krajský súd“) sp. zn. 4 Co 430/2011 zo 4. apríla 2013.

Zo sťažnosti a z jej príloh vyplýva, že v konaní vedenom pod sp. zn. 26 C 64/2010 konal okresný súd o žalobe, ktorou sa žalobca domáhal voči sťažovateľke zaplatenia sumy 2 518 € s príslušenstvom. Označená pohľadávka žalobcu predstavovala sumu kúpnej ceny za predaj jeho spoluvlastníckeho podielu vyplatenú na základe kúpnej zmluvy, ktorú v mene žalobcu uzavrela ním na tento právny úkon splnomocnená sťažovateľka. Aj keď predmetná suma kúpnej ceny bola vyplatená na účet P. O. (ďalej len „pozemkové spoločenstvo“), ktorého predsedníčkou je sťažovateľka, okresný súd, konštatujúc, že splnomocnenie udelené žalobcom   sťažovateľke   na   predaj   jeho   spoluvlastníckeho   podielu   možno   považovať   za príkaznú zmluvu podľa § 724 a nasl. Občianskeho zákonníka, na základe ktorej vzniká sťažovateľke „... povinnosť ako príkazníkovi vydať navrhovateľovi ako príkazcovi úžitok z vykonaného príkazu, ktorým je kúpna cena vo výške 2.518,- Eur za predaj spoluvlastníckeho podielu navrhovateľa“, pretože ním žalobca splnomocnil sťažovateľku ako fyzickú osobu a nesplnomocnil ním pozemkové spoločenstvo, ktoré ani nedisponuje právnou subjektivitou, rozsudkom č. k. 26 C 64/2010-114 zo 17. júna 2011 žalobe žalobcu vyhovel a sťažovateľke uložil   povinnosť   žalovanú   sumu   s   príslušenstvom   žalobcovi   vyplatiť.   O   odvolaní sťažovateľky   proti   označenému   rozsudku   okresného   súdu   rozhodol   krajský   súd,   ktorý rozsudkom č. k. 4 Co 430/2011-131 zo 4. apríla 2013, stotožniac sa so závermi okresného súdu,   tento   v plnom   rozsahu   ako   vecne   správny   potvrdil   (obidva   rozsudky   nadobudli právoplatnosť 25. júna 2013, pozn.).

Sťažnosťou podanou ústavnému súdu sťažovateľka namieta porušenie svojich práv z dôvodu   vecnej   nesprávnosti   tak   rozsudku   okresného   súdu,   ako   aj   rozsudku   krajského súdu,   ktoré   podľa   nej   vychádzajú   z   nesprávneho   právneho   posúdenia   veci.   Podľa sťažovateľky nie je zrejmé, na základe akých skutočností dospeli obidva súdy k záveru, že splnomocnenie udelené jej žalobcom ako predsedníčke pozemkového spoločenstva možno kvalifikovať ako príkaznú zmluvu, a preto podľa nej ide v tomto prípade o «... špekulatívne konvertovanie   právneho   úkonu   a   „prispôsobovanie“   výsledkov   dokazovania,   výroku rozhodnutia   vo   veci   samej».   Podľa   názoru   sťažovateľky   žalobcom   jej   udelené splnomocnenie jej nebolo udelené ako fyzickej osobe, ale jej bolo udelené ako predsedníčke pozemkového spoločenstva, hoci bez právnej subjektivity, avšak na základe jeho stanov. Vzhľadom   na uvedené tak sťažovateľka   podľa   jej   názoru   pri   podpise   dotknutej   kúpnej zmluvy   nekonala   ako   fyzická   osoba   vo   svojom   mene,   ale   v   mene   pozemkového spoločenstva ako jeho predsedníčka, na účet ktorého bola vyplatená aj kúpna cena, takže podľa sťažovateľky jej ani ako fyzickej osobe nemohla vzniknúť povinnosť vydať žalobcovi kúpnu cenu zo svojho. Z uvedených dôvodov sťažovateľka tvrdí, že v danej veci nebola na jej   strane   dostatočne   splnená   procesná   podmienka   danosti   pasívnej   legitimácie,   pričom svoje názory   argumentačne podporuje aj poukazom na iné rozhodnutia okresného súdu v identických   veciach   (išlo   tiež   o   žaloby   iných   pozemkových   podielnikov   voči sťažovateľke,   pozn.),   v   ktorých   okresný   súd   žaloby   žalobcov   voči   sťažovateľke   z   ňou proklamovaných   dôvodov   zamietol.   Okrem   toho   sťažovateľka   vyjadruje   svoj   nesúhlas vyplatiť   žalobcovi   kúpnu   cenu   z   predaja   jeho   spoluvlastníckeho   podielu,   ktorá   bola poukázaná na účet pozemkového spoločenstva, a to z dôvodu údajných pochybností o jeho skutočnom   vlastníckom   práve   k   uvedenému   podielu,   kvôli   pochybnosti   ktorej   malo pozemkové spoločenstvo iniciovať voči žalobcovi súdny spor o určenie vlastníckeho práva k   tomuto   podielu,   pričom   podľa   sťažovateľky   všeobecné   súdy   nezohľadnili   ani   túto skutočnosť.

Sťažovateľka v sťažnosti okrem iného tiež uviedla: «Oba súdy podcenili skutočnosť, že plnomocné zastúpenie sťažovateľkou pri podpise kúpnej zmluvy bolo úkonom sui generis, oddelené od aktu, či úkonu vyplatenia kúpnej ceny a   nemalo   nič   spoločné   s   domnelou   príkaznou   zmluvou.   Z   predmetného   plnomocenstva možno vyvodiť jediný pokyn, a tým je pokyn podpísať v mene navrhovateľa kúpnu zmluvu. Teda   žiaden   prevod   úžitkov,   pretože   sťažovateľka   žiaden   úžitok   ani   neprevzala. Rozhodnutia oboch súdov odporujú zásade „Nemo plus iuris...“ že „nikto nemôže na iného previesť viac práv ako sám má“. Do dnešného dňa sa predmetné úžitky nachádzajú v držbe všetkých   spoluvlastníkov   na   účte   „P.“   (rozumej   „pozemkové   spoločenstvo“,   pozn.)   bez právnej subjektivity....

Konštatovania   súdov,   že   sťažovateľka   porušila   povinnosť   z   domnelej   príkaznej zmluvy tak, že kúpnu zmluvu o predaji týchto podielov za uvedenú kúpnu cenu v mene navrhovateľa podpísala na základe plnomocenstva zo dňa 15. 12. 2007 a že predmetnú kúpnu   cenu   navrhovateľovi   nevyplatila,   napriek   preukázaniu,   že   navrhovateľka   kúpnou cenou vôbec nedisponovala, ani ju nikdy nemala v držbe, sú hrubým porušením princípu spravodlivého   a   zákonného   rozhodovania,   pretože   ju   zaviazali   k   de   facto   i   de   iure nemožnému plneniu.

Navrhovateľ   jednoznačne   a   výslovne   splnomocnil   odporkyňu   -   sťažovateľku   na vykonanie právnych úkonov a zastupovanie v súlade so stanovami P. O. a uzneseniami Valného zhromaždenia „P.“ v jeho mene,   vo veci uzatvárania a podpisu nájomných a kúpnych   zmlúv.   Nemožno   a   priori   vylúčiť   ani   uznesenia   pro   futuro.   Oba   súdy   mali preukázané, že finančné prostriedky z predaja nehnuteľností boli poukázané nie na účet sťažovateľky, ale na účet „P.“. Doterajšie závery konajúcich súdov, že sťažovateľka sa stala dlžníkom a má z vlastných prostriedkov zaplatiť žalovanú sumu preto nemajú logickú oporu vo vykonanom dokazovaní a indikujú nesprávne hodnotenie dôkazov i úvahy súdov. Zároveň zakladajú stav, ktorý je v rozpore so zákonom i dobrými mravmi....

Rozhodnutie súdu tak odvolacieho,   ako aj prvostupňového považuje sťažovateľka za nezákonné,   nakoľko   hodnotenie   dôkazov   v   danom   súdnom   konaní   bolo   vykonané v rozpore s Občianskym súdnym poriadkom. Splnomocnenie zo dňa 15. 12. 2007 nemožno ľubovoľne hodnotiť/konvertovať na príkaznú zmluvu, neexistujúci príkaz na vydanie úžitkov nemožno nahradiť vlastnou úvahou súdu a vyvodiť z toho dôsledky zaväzujúce sťažovateľku ako fyzickú osobu s dosahom na jej rodinný majetok a BSM manželov, obzvlášť, ak konala nie vo svojom mene, ani na svoj účet ale ako zvolený štatutárny zástupca „P.“ hoci bez právnej   subjektivity,   pretože   dané   vzťahy   v   „P.“   je   potrebné   podriadiť   príslušným ustanoveniam OZ o podielovom spoluvlastníctve, čo žiaden z konajúcich súdov nespravil.... Sťažovateľka namieta, že oba súdy ako prvostupňový tak aj druhostupňový sa napriek   jej   námietkam   nevysporiadali   ani   s   otázkou   jej   pasívnej   vecnej   legitimácie. Sťažovateľka nie je držiteľom/disponentom úžitkov, ani dlžníkom navrhovateľa a namieta, že   na   jej   strane   nejestvuje   pasívna   vecná   legitimácia   od   samého   začiatku.   Napadnuté rozsudky nedôvodne zasahujú do jej súkromnej sféry a sú podľa nej nezákonné.

V   konaní   bolo   spoľahlivo   preukázané,   že   peňažné   prostriedky   z   predaja nehnuteľnosti boli poukázané na účet „P,“ dňa 19. 12. 2008, že o spôsobe s ich nakladaním rozhodlo Valné zhromaždenie „P.“ dňa 18. 04. 2009 väčšinou spoluvlastníkov, a že žalobca splnomocnil sťažovateľku nie ako fyzickú osobu Ing. M. C. ale ako zvoleného predsedu a člena pozemkového spoločenstva podielnikov O. Ing. M. C., konajúcu v súlade s pokynmi Valného zhromaždenia P. Súd preto nemôže ignorovať vôľu spoluvlastníkov združených v „P.“ o tom ako má toto spoločenstvo prostredníctvom štatutára po rozhodnutí väčšiny spoluvlastníkov naložiť s majetkom, ktorý je predmetom podielového spoluvlastníctva...»

Vzhľadom na uvedené sťažovateľka žiada, aby ústavný súd po prijatí jej sťažnosti na ďalšie konanie nálezom takto rozhodol:

„a) Základné právo M. C... na súdnu a inú právnu ochranu podľa čl. 46 ods. 1 Ústavy SR rozsudkom Okresného súdu v Trenčíne, sp. zn. 26 C/64/2010 zo dňa 17. 06. 2011 a Krajského súdu v Trenčíne, sp. zn.: 4 Co/430/2011-131 zo dňa 04. 04. 2013 porušené bolo.

b) Základné právo M. C..., ktoré je upravené v článku 6 ods. 1 Dohovoru o ochrane ľudských práv a základných slobôd, t. j. právo na spravodlivé súdne konanie rozsudkom Okresného súdu v Trenčíne, sp. zn. 26 C/64/2010 zo dňa 17. 06. 2011 a Krajského súdu v Trenčíne sp. zn.: 4 Co/430/2011-131 zo dňa 04. 04. 2013 porušené bolo.

c)   Základné   právo   M.   C...   na   ochranu   pred   neoprávneným   zasahovaním   do súkromného a rodinného života v zmysle čl. 19 ods. 2 Ústavy SR rozsudkom Okresného súdu v Trenčíne, sp. zn. 26 C/64/2010 zo dňa 17. 06. 2011 a Krajského súdu v Trenčíne, sp. zn.: 4 Co/430/2011-131 zo dňa 04. 04. 2013 porušené bolo.

d) Základné právo M. C... podľa čl. 13 ods. 1 písm. a) Ústavy SR, podľa ktorého možno   povinnosti   ukladať   zákonom   alebo   na   základe   zákona,   v   jeho   medziach   a   pri zachovaní základných práv a slobôd rozsudkom Okresného súdu v Trenčíne, sp. zn. 26 C/64/2010 zo dňa 17. 06. 2011 a Krajského súdu v Trenčíne, sp. zn.: 4Co/430/2011-131 zo dňa 04. 04. 2013 porušené bolo.

e) Ústavný súd SR rozsudok Krajského súdu v Trenčíne, sp. zn.: 4 Co/430/2011-131 zo dňa 04. 04. 2013 zrušuje a vec vracia na ďalšie konanie.

f) Sťažovateľke sa priznáva finančné zadosťučinenie vo výške 300,- EUR, ktoré je Okresný súd Trenčín a Krajský súd Trenčín povinný zaplatiť do dvoch mesiacov odo dňa právoplatnosti tohto nálezu, a to k rukám advokáta: Mgr. A. Z...

g) Okresný súd v Trenčíne a Krajský súd v Trenčíne je povinný zaplatiť sťažovateľke trovy   právneho   zastúpenia   v sume   218,12 €...   na   účet   jej   právneho   zástupcu   advokáta Mgr. A. Z...“

Sťažovateľka sa   súčasne sťažnosťou   podanou   ústavnému súdu   domáhala vydania dočasného opatrenia, ktorým by ústavný súd odložil vykonateľnosť napádaného rozsudku krajského   súdu   sp.   zn.   4   Co   430/2011   zo   4.   apríla   2013 „...   a   to   až   do   rozhodnutia Ústavného súdu Slovenskej republiky vo veci samej, nakoľko je dôvodná obava, že prípadne exekučné konanie, ktoré pri súčasnom právnom stave môže žalobca iniciovať, nezákonne a nezvratne zasiahne do súkromia sťažovateľky“.

II.

Podľa čl. 127 ods. 1 ústavy ústavný súd rozhoduje o sťažnostiach fyzických osôb alebo právnických   osôb,   ak namietajú porušenie   svojich   základných   práv alebo slobôd, alebo ľudských práv a základných slobôd vyplývajúcich z medzinárodnej zmluvy, ktorú Slovenská republika ratifikovala a bola vyhlásená spôsobom ustanoveným zákonom, ak o ochrane týchto práv a slobôd nerozhoduje iný súd.

Ústavný   súd   podľa   §   25   ods.   1   zákona   Národnej   rady   Slovenskej   republiky č. 38/1993 Z. z. o organizácii Ústavného súdu Slovenskej republiky, o konaní pred ním a o postavení   jeho   sudcov   v   znení   neskorších   predpisov   (ďalej   len   „zákon   o   ústavnom súde“) každý návrh predbežne prerokuje na neverejnom zasadnutí senátu bez prítomnosti navrhovateľa,   ak   tento   zákon   neustanovuje   inak.   Pri   predbežnom   prerokovaní   každého návrhu ústavný súd skúma, či dôvody uvedené v § 25 ods. 2 zákona o ústavnom súde nebránia jeho prijatiu na ďalšie konanie. Podľa tohto ustanovenia návrhy vo veciach, na prerokovanie   ktorých   nemá   ústavný   súd   právomoc,   návrhy,   ktoré   nemajú   zákonom predpísané   náležitosti,   neprípustné   návrhy   alebo   návrhy   podané   niekým   zjavne neoprávneným,   ako   aj   návrhy   podané   oneskorene   môže   ústavný   súd   na   predbežnom prerokovaní odmietnuť uznesením bez ústneho pojednávania. Ústavný súd môže odmietnuť aj návrh, ktorý je zjavne neopodstatnený.

Predmetom konania ústavného súdu bolo preskúmanie, či rozsudkom okresného súdu sp. zn. 26 Co 64/2010 zo 17. júna 2011 a rozsudkom krajského súdu sp. zn. 4 Co 430/2011 zo 4. apríla 2013 došlo k porušeniu čl. 13 ods. 1 písm. a) ústavy, základného práva na ochranu pred neoprávneným zasahovaním do súkromného a rodinného života zaručeného v čl. 19 ods. 2 ústavy, základného práva na súdnu a inú právnu ochranu zaručeného v čl. 46 ods.   1   ústavy,   ako   aj   práva   na   spravodlivé   súdne   konanie   zaručeného   v   čl.   6   ods.   1 dohovoru.

1. K namietanému   porušeniu   označených   práv   rozsudkom   okresného   súdu sp. zn. 26 Co 64/2010 zo 17. júna 2011

V súvislosti s napádaným rozhodnutím okresného súdu ústavný súd v prvom rade poukazuje na princíp subsidiarity („ak... nerozhoduje iný súd“), ktorý vyplýva z citovaného čl. 127 ods. 1 ústavy, podľa ktorého môže ústavný súd poskytnúť ochranu konkrétnemu právu alebo slobode, porušenie ktorých je namietané, iba vtedy, ak sa ich ochrany fyzická osoba   alebo   právnická   osoba   nemôže   domôcť   v   žiadnom   inom   konaní   pred   súdnymi orgánmi Slovenskej republiky.

Inými slovami, pokiaľ je o ochrane sťažovateľkou   označeného základného práva alebo   slobody   oprávnený   konať   alebo   rozhodovať   iný   všeobecný   súd,   ústavný   súd   jej sťažnosť už po predbežnom prerokovaní odmietne pre nedostatok svojej právomoci.

Podľa   ústavného   súdu   sťažovateľka   mala   možnosť   domáhať   sa   preskúmania napádaného rozsudku okresného súdu sp. zn. 26 C 64/2010 zo 17. júna 2011, a to podaním riadneho opravného prostriedku (odvolania), ktoré napokon, tak ako to vyplýva zo samotnej sťažnosti, aj účinne využila. Na základe sťažovateľkou podaného odvolania sa krajský súd ako súd odvolací v odvolacom konaní vedenom pod sp. zn. 4 Co 430/2011 musel v podstate vysporiadať s identickými námietkami proti rozhodnutiu okresného súdu, aké sťažovateľka proti tomuto rozhodnutiu   uvádza aj v konaní pred ústavným súdom,   preto ústavný súd sťažnosť   sťažovateľky   v   tejto   časti   už   po   jej   predbežnom   prerokovaní   odmietol   pre nedostatok svojej právomoci na jej prerokovanie (§ 25 ods. 2 zákona o ústavnom súde).

2.   K namietanému   porušeniu   označených   práv   rozsudkom   krajského   súdu sp. zn. 4 Co 430/2011 zo 4. apríla 2013

V súvislosti so sťažovateľkou namietaným rozsudkom krajského súdu ústavný súd vzhľadom na svoju doterajšiu judikatúru považuje za potrebné v prvom rade pripomenúť, že nie je zásadne oprávnený preskúmavať a posudzovať právne názory všeobecného súdu, ktoré   ho   pri   výklade   a   uplatňovaní zákonov   viedli   k   rozhodnutiu,   ani   preskúmavať,   či v konaní pred všeobecnými súdmi bol alebo nebol náležite zistený skutkový stav a aké skutkové a právne závery zo skutkového stavu všeobecný súd vyvodil. Úloha ústavného súdu   sa   obmedzuje   na   kontrolu   zlučiteľnosti   účinkov   takejto   interpretácie   a   aplikácie s ústavou,   prípadne   medzinárodnými   zmluvami   o   ľudských   právach   a   základných slobodách. Z tohto postavenia ústavného súdu vyplýva, že môže preskúmavať rozhodnutie všeobecného   súdu   v   prípade,   ak   v   konaní,   ktoré   mu   predchádzalo,   alebo   samotným rozhodnutím došlo k porušeniu základného práva alebo slobody. Skutkové a právne závery všeobecného súdu môžu byť teda predmetom kontroly zo strany ústavného súdu vtedy, ak by vyvodené závery boli zjavne neodôvodnené alebo arbitrárne, a tak z ústavného hľadiska neospravedlniteľné a neudržateľné, a zároveň by mali za následok porušenie základného práva alebo slobody (I. ÚS 13/00).

Krajský súd svoj rozsudok odôvodnil takto:„Súd   prvého   stupňa   pri   svojom   rozhodnutí   vychádzal   z   výsledkov   vykonaného dokazovania, z ktorých vyplýva, že navrhovateľ bol podielovým spoluvlastníkom pozemku p. č... k. ú. O., zapísaného na LV č... v podiele 8/556-ín a na základe kúpnej zmluvy č. 4500017467 zo dňa 25. 11. 2008 odpredal svoj spoluvlastnícky podiel na nehnuteľnosti kupujúcemu S., a. s., za kúpnu cenu 2.518 Eur, ktorá bola zaplatená v zmysle zmluvy na účet P. O. dňa 19.12.2008. Pri uvedenom právnom úkone bol navrhovateľ v súlade s § 31 ods. 1 Občianskeho zákonníka zastúpený odporkyňou ako fyzickou osobou, ktorá v jeho mene konala na základe písomnej dohody o plnomocenstve zo dňa 17. 12. 2007. Uvedená skutočnosť   je   zrejmá   z   označenia   splnomocnenkyne   v   plnomocenstve   jej   osobnými identifikačnými   údajmi   (menom,   priezviskom,   rod.   priezviskom,   dátumom   narodenia, rodným   číslom,   číslom   občianskeho   preukazu,   bydliskom).   Dohodu   o   plnomocenstve zároveň súd posúdil ako príkaznú zmluvu podľa § 724 Občianskeho zákonníka, ktorou sa príkazník   (odporkyňa)   zaviazal   pre   príkazcu   (navrhovateľa)   obstarať   uzavretie   kúpnej zmluvy   na   prevod   nehnuteľností   vo   vlastníctve   príkazcu.   Vzájomné   práva   a   povinnosti príkazníka   a   príkazcu   sa   spravujú   príkaznou   zmluvu   a   ustanoveniami   §   724   a   nasl. Občianskeho zákonníka. Vyslovil právny názor, že v zmysle § 727 Občianskeho zákonníka odporkyni vznikla povinnosť ako príkazníkovi vydať navrhovateľovi ako príkazcovi úžitok z vykonaného   príkazu,   ktorým   je   kúpna   cena   vo   výške   2.518   Eur   za   predaj spoluvlastníckeho podielu navrhovateľa. Povinnosť odporkyne vydať navrhovateľovi kúpnu cenu,   zaplatenú   podľa   kúpnej   zmluvy,   tak   vyplýva   zo   záväzkového   vzťahu   založeného príkaznou   zmluvou.   Na splnenie   takejto   povinnosti   nemá   vplyv,   či   navrhovateľ   bol vlastníkom prevádzaných nehnuteľností.

Odvolací súd sa v celom rozsahu stotožňuje so skutkovými i právnymi závermi súdu prvého stupňa a osvojuje si dôvody napadnutého rozsudku, na ktoré poukazuje v zmysle §219 ods. 2 O. s. p. Na zdôraznenie správnosti a k odvolacím námietkam odporkyne dodáva nasledovné:

Z   výsledkov   vykonaného   dokazovania   súdom   prvého   stupňa   vyplýva,   že navrhovateľovi kúpna cena na základe kúpnej zmluvy č. 4500017467 zo dňa 25. 11. 2008, vklad   ktorej   bol   povolený   pod   č.   V   6978/08   dňa   05.12.2008,   nebola   vyplatená.   Táto skutočnosť nebola medzi účastníkmi sporná. Súd prvého stupňa preto správne na zistený skutkový stav aplikoval ustanovenia § 23 a 31 ods. 1 Občianskeho zákonníka, týkajúce sa plnomocenstva,   ako   aj   ustanovenia   §   724   a   nasl.   Občianskeho   zákonníka   o   príkaznej zmluve.

Odvolacie   námietky   odporkyne   o   nesplnení   podmienok   na   začatie   konania, súvisiacich   s   nedostatkom   jej   pasívnej   legitimácie,   ako   aj   spochybňovanie spoluvlastníckeho práva navrhovateľa k predávanej nehnuteľnosti nepovažoval odvolací súd za opodstatnené. Čo sa týka námietky ohľadne pasívnej legitimácie odporkyne, treba zdôrazniť,   že   vecná   legitimácia   sa   posudzuje   z   hľadiska   hmotného   práva,   a   nie   práva procesného,   preto   nemožno   hovoriť   o   nesplnení   podmienok   pre   vedenie   konania. Spochybňovanie spoluvlastníckeho práva navrhovateľa k predávanej nehnuteľnosti by malo právny   význam   len   v   otázke   platnosti   kúpnej   zmluvy   vo   vzťahu   medzi   predávajúcim   a kupujúcim, pričom treba zdôrazniť, že odporkyňa danú kúpnu zmluva uzatvorila na základe plnomocenstva aj za navrhovateľa, čo znamená, že jej museli byť známe vlastnícke vzťahy k predávaným nehnuteľnostiam.

Odvolací   súd   napokon   nebol   ani   toho   právneho   názoru,   že   na   danú   vec   bolo potrebné aplikovať ustanovenie § 139 ods. 1 - 3 Občianskeho zákonníka, keď postup tohto ustanovenia by mal svoje opodstatnenie len predtým, ako došlo k uzavretiu predmetnej kúpnej   zmluvy.   V   konaní   nebolo   žiadnym   spôsobom   preukázané,   že   by   niektorý zo spoluvlastníkov   predávaných   nehnuteľností   nesúhlasil   s   ich   predajom,   keď   všetci prostredníctvom splnomocnenej zástupkyne - odporkyne uzavreli predmetnú kúpnu zmluvu. Za situácie, keď spoluvlastníci uzavreli kúpnu zmluvu, v ktorej bol výslovne stanovený ich podiel,   ako   aj   výška   kúpnej   ceny,   pripadajúca   na   podiely   jednotlivých   spoluvlastníkov, následný, dodatočný nesúhlas orgánov P. O. je právne bezvýznamný.

Odvolací   súd   preto   napadnutý   rozsudok   súdu   prvého   stupňa   ako   vecne   správny podľa § 219 ods. 1 O. s. p. potvrdil.“

Základnou východiskovou premisou tak rozhodnutia krajského súdu, ako aj jemu predchádzajúceho rozhodnutia okresného súdu je zistenie, že žalobca v tomto spore žalujúci sťažovateľku predal svoj spoluvlastnícky podiel k nehnuteľnosti uzavretím kúpnej zmluvy, ktorú   uzavrel   v   zastúpení   sťažovateľkou,   a   to   na   základe   jej   riadne   udeleného splnomocnenia,   ktoré   sťažovateľka   prijala,   pričom   táto   skutočnosť,   nebola   medzi účastníkmi konania sporná. Spornou však bola otázka, či predmetné splnomocnenie bolo žalobcom   udelené   sťažovateľke   ako   fyzickej   osobe   alebo   či   toto   splnomocnenie   bolo udelené pozemkovému spoločenstvu, v mene ktorého bola sťažovateľka oprávnená konať. V tejto   súvislosti   je   nevyhnutné   podotknúť,   že   dotknuté   pozemkové   spoločenstvo nedisponuje   právnou   subjektivitou,   a   teda   ani   spôsobilosťou   na   právne   úkony,   takže neexistuje ako samostatný subjekt práva, čo nepopiera ani samotná sťažovateľka.

Z uvedeného je tak zrejmé, že žalobca nemohol udeliť splnomocnenie na uzavretie kúpnej   zmluvy   na   účel   predaja   svojho   spoluvlastníckeho   podielu   na   nehnuteľnosti neexistujúcemu subjektu práva, t. j. nemohol ho udeliť neexistujúcej právnickej osobe, za ktorú a v mene ktorej by sťažovateľka bola oprávnená toto splnomocnenie prijať. Inak povedané,   sťažovateľka   prijatím   takéhoto   splnomocnenia   nemohla   zaviazať   k   aktivite právne neexistujúci subjekt, navyše ak v danom prípade išlo o splnomocnenie na uzavretie právneho úkonu (kúpnej zmluvy), na uzatvorenie ktorého by pozemkové spoločenstvo aj tak nemalo spôsobilosť na právne úkony. Vzhľadom na uvedené tak ústavný súd prisvedčil argumentácii krajského súdu, že žalovaný mohol splnomocniť a napokon aj splnomocnil na uzatvorenie   kúpnej   zmluvy   nie   pozemkové   spoločenstvo,   ale   sťažovateľku   ako   fyzickú osobu. Ústavný súd v tejto súvislosti poukazuje aj na argumentáciu krajského súdu, podľa ktorej   ak   by   žalobca   chcel   na   uzatvorenie   kúpnej   zmluvy   splnomocniť   pozemkové spoločenstvo   bez   právnej   subjektivity,   musel   by   toto   splnomocnenie   udeliť   každému členovi, resp. všetkým členom tohto pozemkového spoločenstva, ktorí by ho museli prijať (každý z nich) a následne by títo členovia pozemkového spoločenstva (každý z nich) na tento právny úkon splnomocnili sťažovateľku.

V súvislosti s uvedeným je tiež potrebné podotknúť, že podľa § 10 ods. 2 zákona Národnej   rady   Slovenskej   republiky   č. 181/1995   Z.   z.   o   pozemkových   spoločenstvách účinného v rozhodnom čase (s účinnosťou od 1. mája 2013 bol zrušený zákonom č. 97/2013 Z.   z. o pozemkových   spoločenstvách, pozn.) oznámenie o tom, kto je „splnomocnený“ navonok konať v mene spoločníkov pozemkového spoločenstva bez právnej subjektivity (zákon na tomto mieste vyslovene hovorí o tom, že ide o konanie v mene „spoločníkov“, a nie v mene „pozemkového spoločenstva“ ako takého, keďže toto nedisponuje právnou subjektivitou,   pozn.),   urobia   pri   jeho   vzniku   priamo   spoločníci,   a   nie   pozemkové spoločenstvo,   pričom   zákonodarca   na   tomto   mieste   odkazuje   na   ustanovenie   §   31 Občianskeho   zákonníka   zaoberajúce   sa   zastupovaním   na   základe   splnomocnenia, obligatórnou   súčasťou   ktorého   je   presné   vymedzenie   jeho   rozsahu   (pozri   § 31   ods.   1 Občianskeho zákonníka, pozn.). Inými slovami, už pri vzniku pozemkového spoločenstva bez právnej subjektivity jednotliví jeho členovia splnomocnia osobu oprávnenú v ich mene konať   navonok,   pričom   v   tomto   splnomocnení,   ktoré   musí   udeliť   každý   z   členov vznikajúceho spoločenstva, musí byť presne vymedzený rozsah tohto splnomocnenia.

Vzhľadom na uvedené možno uzavrieť, že sťažovateľka netvrdila, že by jej členovia pozemkového   spoločenstva   bez   právnej   subjektivity   už   pri   jeho   vzniku   udelili splnomocnenie aj v rozsahu na ich zastupovanie navonok vo veci predaja spoluvlastníckeho podielu   žalobcu,   čo   by   v   konečnom   dôsledku   ani   nebolo   možné   urobiť   prv,   ako   by   s predajom tohto podielu súhlasil samotný jeho vlastník. Inými slovami, žalobca ako vlastník dotknutého podielu by musel najprv, t. j. ešte pred vznikom pozemkového spoločenstva bez právnej subjektivity, udeliť jednotlivým jeho budúcim členom splnomocnenie na predaj svojho   podielu   a   títo   členovia   by   následne   pri   vzniku   tohto   spoločenstva   bez   právnej subjektivity   v   splnomocnení   udelenom   sťažovateľke   na   ich   zastupovanie   uviedli   aj   jej oprávnenie konať vo veci predaja tohto konkrétneho spoluvlastníckeho podielu žalobcu, avšak k   takejto   situácii   nedošlo   ani pri   vzniku   pozemkového   spoločenstva   bez právnej subjektivity, a tak, ako to už bolo uvedené, nedošlo k tomu ani 17. decembra 2007, keď žalobca neudelil plnú moc na predaj svojho podielu pozemkovému spoločenstvu, ako to tvrdí sťažovateľka (t. j. neuskutočnil sa tu proces, že by žalobca najprv splnomocnil členov pozemkového spoločenstva bez právnej subjektivity na predaj svojho podielu a títo následne nesplnomocnili   sťažovateľku   na   tento   účel,   pozn.),   ale   nepochybne   ho   udelil   iba sťažovateľke ako fyzickej osobe.

V uvedenom smere sa námietky sťažovateľky javia ako neopodstatnené a závery krajského   súdu   nemožno   považovať   za   svojvoľné,   arbitrárne   ani   odporujúce   podstate a účelu aplikovaných právnych noriem.

V   súvislosti   s   argumentom   sťažovateľky,   že   krajský   súd   svojvoľne   konvertoval splnomocnenie udelené jej žalobcom na príkaznú zmluvu, ústavný súd podotýka, že každý právny   úkon   je   potrebné posudzovať podľa   jeho obsahu, a   nie   podľa   jeho formálneho označenia,   pričom   v   danom   prípade   dotknuté   splnomocnenie   napĺňalo   znaky   príkaznej zmluvy, tak ako to konštatoval krajský súd, zo splnenia ktorého (rozumej príkazu, pozn.) vzniká sťažovateľke ako príkazníkovi povinnosť vydať žalobcovi ako príkazcovi úžitok z neho vyplývajúci, t. j. vydanie kúpnej ceny za predaj spoluvlastníckeho podielu žalobcu. V tejto súvislosti neobstojí ani obrana sťažovateľky, že uvedeným spôsobom bola súdnym rozhodnutím   zaviazaná   k   nerealizovateľnému   plneniu,   pretože   predmetná   kúpna   cena nebola   poukázaná   na   jej   účet,   ale   na   účet   pozemkového   spoločenstva   bez   právnej subjektivity,   a   teda   ona   nie   je   povinná   vynakladať   na   tento   účel   peňažné   prostriedky zo svojho. V súvislosti s uvedeným totiž ústavný súd poukazuje na skutočnosť, že z výroku napádaného   rozsudku   krajského   súdu   napokon   ani   nevyplýva,   že   by   bola   sťažovateľke uložená povinnosť zaplatiť žalobcovi žalovanú sumu zo svojho, okrem toho sťažovateľke ako účastníčke, resp. strane kúpnej zmluvy, ktorú uzavrela v mene žalobcu, musel byť známy obsah ešte pred jej podpisom.

Napokon,   pokiaľ   ide   o   povinnosť   sťažovateľky   vydať   žalobcovi   kúpnu   cenu   za predaj   jeho   spoluvlastníckeho   podielu,   ktorej   vydanie   sťažovateľka   podmieňuje preukázaním jeho vlastníckeho práva k tomuto scudzenému podielu, o ktorom vlastníctve má sťažovateľka pochybnosti, ústavný súd zhodne so závermi krajského súdu konštatuje, že táto   skutočnosť   je právne   irelevantná, pretože v   čase   udelenia   plnej moci   sťažovateľke žalobcom na predaj dotknutého spoluvlastníckeho podielu, ako aj v čase uzavretia kúpnej zmluvy bol žalobca vo verejnom registri, t. j. v katastri nehnuteľností riadne evidovaný ako vlastník   tohto   podielu,   pričom   o   pravdivosti   údajov   v   tomto   registri   nie   je   dôvod pochybovať,   resp. tieto   údaje   spochybňovať,   pokiaľ   nie   je   právoplatne   a   právne relevantným   spôsobom   preukázaný   opak.   Napokon   a contrario,   ak   by   sa   aj   prisvedčilo tvrdeniu   sťažovateľky,   znamenalo   by   to,   že   sťažovateľka   prijala   plnú   moc   na   predaj spoluvlastníckeho   podielu   od   osoby,   o   ktorej   vlastníctve   k   tomuto   podielu   mala pochybnosti,   čo   by znamenalo,   že   v   podstate   by   predala   cudzí   majetok,   na   čo   nemala oprávnenie, keďže spochybňuje samotné jej udelené splnomocnenie, čím si sťažovateľka v konečnom dôsledku argumentačne sama protirečí.

O   zjavnej   neopodstatnenosti   sťažnosti   možno   hovoriť   vtedy,   keď   namietaným postupom alebo namietaným rozhodnutím príslušného orgánu verejnej moci nemohlo dôjsť k   porušeniu   základného   práva   alebo   slobody,   ktoré   označil   sťažovateľ,   a   to   buď   pre nedostatok príčinnej súvislosti medzi označeným postupom alebo rozhodnutím príslušného orgánu verejnej moci a základným právom alebo slobodou, porušenie ktorých sa namietalo, prípadne z iných dôvodov.   Za zjavne neopodstatnenú sťažnosť preto možno považovať takú, pri predbežnom prerokovaní ktorej ústavný súd nezistil žiadnu možnosť porušenia označeného základného práva alebo slobody, reálnosť ktorej by mohol posúdiť po jej prijatí na ďalšie konanie (I. ÚS 66/98, tiež napr. I. ÚS 4/00, II. ÚS 101/03).

O arbitrárnosti a svojvôli pri výklade a aplikácii zákonného predpisu všeobecným súdom by bolo možné uvažovať len v prípade, ak by sa tento natoľko odchýlil od znenia príslušných ustanovení, že by zásadne poprel ich účel a význam. Podľa názoru ústavného súdu právny výklad krajského súdu tieto znaky nevykazuje, a preto ústavný súd dospel k záveru, že k porušeniu sťažovateľkou označeného základného práva zaručeného v čl. 46 ods. 1 ústavy, práva zaručeného v čl. 6 ods. 1 dohovoru a na ne nadväzujúceho čl. 13 ods. 1 písm. a) a čl. 19 ods. 2 ústavy nedošlo, a z tohto dôvodu sťažnosť sťažovateľky už po jej predbežnom prerokovaní odmietol pre zjavnú neopodstatnenosť podľa § 25 ods. 2 zákona o ústavnom súde.

Napokon v súvislosti s argumentáciou sťažovateľky, že dôkazom o porušení jej práv napádanými rozhodnutiami tak okresného súdu, ako aj krajského súdu je aj to, že okresný súd   vo   veci   iných   identických   žalôb   vedených   pod   sp.   zn.   12   C   74/2010   a   sp.   zn. 12 C 75/2010   podaných   voči   jej   osobe   (žalobcami   boli   iní   členovia   pozemkového spoločenstva,   pozn.)   sa   v   zhode   s   jej   argumentáciou   odchýlil   od   právneho   názoru vysloveného okresným súdom a krajským súdom v napádaných rozsudkoch, ústavný súd v prvom rade podotýka, že predmetom konania pred ústavným súdom bol iba napadnutý rozsudok okresného súdu sp. zn. 26 C 64/2010 zo 17. júna 2011 a rozsudok krajského súdu sp. zn. 4 Co 430/2011 zo 4. apríla 2013 (nie iné rozsudky, pozn.), pričom tieto rozsudky, resp.   ich   závery   ústavný   súd   z   hľadiska   dodržania   zásad   ústavnosti   aj   preskúmal. Skutočnosť, že v iných ako ústavným súdom preskúmavanej veci všeobecné súdy zaujali odlišné právne stanovisko, nebola pre krajský súd ani pre ústavný súd záväzná, pretože tieto iné rozhodnutia neboli predmetom prieskumu ústavného súdu a v dôsledku toho nemožno automaticky vyvodiť predpoklad o ústavnosti záverov vyslovených v týchto iných veciach.

Okrem tohto ústavný súd nad rámec podotýka, že podľa jeho zistení aj tieto iné označené   veci,   na   ktoré   sa   sťažovateľka   odvoláva,   preskúmaval   krajský   súd,   pričom napr. rozhodnutie okresného súdu vo veci vedenej pod sp. zn. 12 C 74/2010 bolo krajským súdom   v   konaní vedenom   pod   sp.   zn.   17   Co   330/2012   zrušené   a vec   bola   vrátená   na opätovné   konanie   okresnému   súdu,   a   vo   veci   okresného   súdu   vedenej   pod   sp.   zn. 12 C 75/2010 v súčasnosti ešte na krajskom súde prebieha odvolacie konanie pod sp. zn. 17 Co   328/2012.   Napokon,   čo   sa   týka   danej   veci,   rozhodoval   už   aj   ústavný   súd,   a   to v konaní vedenom pod sp. zn. I. ÚS 479/2013, v ktorom zaujal identické stanovisko ako vo veci preskúmavanej v tomto konaní.

V súvislosti s uvedeným ústavný súd ešte podotýka, že mu neprislúcha zjednocovať in abstracto judikatúru všeobecných súdov a suplovať tak poslanie, ktoré podľa zákona č. 757/2004 Z. z. o súdoch a o zmene a doplnení niektorých zákonov v znení neskorších predpisov [§ 8 ods. 3, § 20 ods. 1 písm. b), § 21, § 22 a § 23 ods. 1 písm. b)] zveruje Najvyššiemu súdu Slovenskej republiky (resp. jeho plénu a kolégiám), keď mu okrem iných priznáva   aj   právomoc   zaujímať   stanoviská   k   zjednocovaniu   výkladu   zákonov   a   iných všeobecne záväzných právnych predpisov (I. ÚS 17/01, III. ÚS 346/05).

Z   ústavnej   kompetencie   súdov   interpretovať   a   aplikovať   zákony   vyplýva   aj   ich oprávnenie   dopĺňať a   rozvíjať existujúcu   judikatúru   týkajúcu   sa   relevantných   právnych otázok v prerokovaných veciach. Prípadný odklon súdu od existujúcej skoršej judikatúry – súdnej   praxe   v   konkrétnom   prípade   by   mohol   predstavovať   zásah   do   základných   práv a slobôd účastníka konania len za predpokladu, že by bol dôsledkom arbitrárnosti alebo zjavnej   neodôvodnenosti   súdneho   rozhodnutia   v   prerokovávanej   veci.   Nemožno   však namietať proti tomu, aby judikatúra súdov v konkrétnych prípadoch spresňovala a dopĺňala objasňovanie obsahu a zmyslu zákona vrátane prispôsobovania aplikačnej praxe novým okolnostiam za podmienky, že ich zohľadnenie možno rozumne zhrnúť pod zákonné znaky právnej   normy   aplikovanej   na   konkrétny   prípad   (III.   ÚS   346/05,   III.   ÚS   284/05, IV. ÚS 267/05).

Keďže sťažnosť bola odmietnutá ako celok a rozhodnutie o zrušení napadnutého rozhodnutia   krajského   súdu,   ako   aj   rozhodnutie   o   priznaní   finančného   zadosťučinenia a úhrady trov konania je viazané na vyslovenie porušenia práva alebo slobody sťažovateľky (čl.   127   ods.   2   prvá   veta   ústavy),   ústavný   súd   o   tých   častiach   sťažnosti,   ktorými   sa sťažovateľka domáhala ich priznania, už nerozhodoval.

Z   dôvodu   odmietnutia   sťažnosti   ako   celku   bolo   tiež   bez   právneho   dôvodu rozhodovať o návrhu sťažovateľky na vydanie dočasného opatrenia.

P o u č e n i e :   Proti tomuto rozhodnutiu nemožno podať opravný prostriedok.