znak

SLOVENSKÁ REPUBLIKA

N Á L E Z

Ústavného súdu Slovenskej republiky

V mene Slovenskej republiky

II. ÚS 468/2012-22

Ústavný   súd   Slovenskej   republiky   na   neverejnom   zasadnutí   14.   februára   2013 v senáte   zloženom   z predsedu   Lajosa   Mészárosa   a zo   sudcov   Juraja   Horvátha   a Sergeja Kohuta prerokoval prijatú sťažnosť T. G., P., zastúpenej advokátom JUDr. L. L., P., vo veci namietaného   porušenia   základných   práv   podľa   čl.   20   ods.   1   a čl.   46   ods.   1   Ústavy Slovenskej republiky a podľa čl. 11 ods. 1 a čl. 36 ods. 1 Listiny základných práv a slobôd, ako aj práv podľa čl. 6 ods. 1 Dohovoru o ochrane ľudských práv a základných slobôd a podľa čl. 1 Dodatkového protokolu k Dohovoru o ochrane ľudských práv a základných slobôd postupom Krajského súdu v Prešove v konaní vedenom pod sp. zn. 19 Co 76/2010 a jeho rozsudkom z 27. septembra 2011 a takto

r o z h o d o l :

1. Základné právo T.   G. podľa   čl.   20 ods.   1 a čl.   46   ods.   1 Ústavy Slovenskej republiky a podľa čl. 11 ods. 1 a čl. 36 ods. 1 Listiny základných práv a slobôd, ako aj právo podľa čl. 6 ods. 1 Dohovoru o ochrane ľudských práv a základných slobôd a podľa čl. 1 Dodatkového   protokolu   k   Dohovoru   o   ochrane   ľudských   práv   a   základných   slobôd postupom Krajského súdu v Prešove v konaní vedenom pod sp. zn. 19 Co 76/2010 a jeho rozsudkom z 27. septembra 2011 p o r u š e n é   b o l o.

2. Rozsudok Krajského súdu v Prešove sp. zn. 19 Co 76/2010 z 27. septembra 2011 z r u š u j e   a vec mu v r a c i a   na ďalšie konanie.

3. T.   G.   p r i z n á v a   náhradu   trov   konania   v sume   261,82   €   (slovom dvestošesťdesiatjeden   eur   a osemdesiatdva   centov),   ktorú   j e   Krajský   súd   v Prešove p o v i n n ý   vyplatiť   na   účet   jej   advokáta   JUDr.   L.   L.,   P.,   do   dvoch   mesiacov od právoplatnosti tohto nálezu.

O d ô v o d n e n i e :

I.

1.   Ústavný   súd   Slovenskej   republiky   (ďalej   len   „ústavný   súd“)   uznesením   č.   k. II. ÚS 468/2012-8   z 25.   októbra   2012 prijal   podľa   §   25   ods.   3   zákona   Národnej   rady Slovenskej republiky č. 38/1993 Z. z. o organizácii Ústavného súdu Slovenskej republiky, o konaní pred ním a o postavení jeho sudcov v znení neskorších predpisov (ďalej len „zákon o ústavnom súde“) na ďalšie konanie sťažnosť T. G. (ďalej len „sťažovateľka“), ktorou namietala porušenie svojich základných práv podľa čl. 20 ods. 1 a čl. 46 ods. 1 Ústavy Slovenskej   republiky   (ďalej   len   „ústava“)   a podľa   čl.   11   ods.   1   a čl. 36   ods.   1   Listiny základných práv a slobôd (ďalej len „listina“), ako aj práv podľa čl. 6 ods. 1 Dohovoru o ochrane   ľudských   práv   a   základných   slobôd   (ďalej   len   „dohovor“)   a podľa   čl.   1 Dodatkového protokolu k Dohovoru o ochrane ľudských práv a základných slobôd (ďalej len „dodatkový protokol“) postupom Krajského súdu v Prešove (ďalej len „krajský súd“) v konaní vedenom pod sp. zn. 19 Co 76/2010 a jeho rozsudkom z 27. septembra 2011.

2. Zo sťažnosti a z jej príloh vyplynulo najmä, že «Porušovateľom základných práv sťažovateľky je Krajský súd v Prešove (ďalej „porušovateľ“).

Konaním,   ktorým   došlo   k   porušeniu   základných   práv   sťažovateľky,   je   rozsudok Krajského súdu v Prešove, č. k. 19 Co 76/2010 zo dňa 27. 09. 2011, ktorým Krajský súd v Prešove   potvrdil   rozsudok   Okresného   súdu   v   Prešove,   č.   k.   14   C   80/2005   zo   dňa

28. 04. 2010.   Rozsudok   porušovateľa   nadobudol   právoplatnosť   a   vykonateľnosť   dňa 27. 10. 2011.

Žalobou doručenou súdu dňa 13. 05. 2005, v znení pripustených zmien petitu žaloby, žalobcovia žiadali, aby súd určil, že do dedičstva po nebohej E. K., rod. S.(...), patria novovytvorené parcely: KN-C 608 - zastavaná plocha a nádvoria o výmere 19 m2, KN-C 609   -   zastavaná   plocha   a nádvoria   o   výmere   64   m2,   KN-C   610   -   zastavaná   plocha a nádvoria o výmere 18 m2, KN-C 603/18 - zastavaná plocha a nádvoria o výmere 13 m2, KN-C   603/129   -   zastavaná   plocha   a   nádvoria   o   výmere   3310   m2,   KN-C   603/131   - zastavaná plocha a nádvoria o výmere 2 m2, KN-C 603/133 - zastavaná plocha a nádvoria o výmere 80 m2, KN-C 603/82 - zastavaná plocha a nádvoria o výmere 1420 m2, KN-C 603/88 - zastavaná plocha a nádvoria o výmere 219 m2, KN-C 611/2 - zastavaná plocha a nádvoria o výmere 300 m2, KN-C 613 - zastavaná plocha a nádvoria o výmere 251 m2, KN-C 614/1 - zastavaná plocha a nádvoria o výmere 59 m2, nachádzajúce sa v kat. území H., vytvorené Geometrickým plánom č. 8/2010, vyhotoveným dňa 04. 02. 2010, Ing. K. P., overeným Správou katastra P. dňa 09. 03. 2010, pod č. 292/2010, a to v podiele 8/24. Žalobcovia poukázali na to, že sú oprávnenými dedičmi po E. K., rod. S. (E. K. užívala aj meno O. K. a tak aj dedila nehnuteľnosti v roku 1998 po svojom otcovi a mame), ktorá nadobudla po svojich rodičoch J. S. a V. S., rod. V., na základe dedičstva do podielového spoluvlastníctva, okrem iných parciel aj parcelu E - KN č. 117/4 - orná pôda vo výmere 5755 m2, k. ú. H., vo veľkosti podielu 8/24. E. K. mala spoluvlastnícky podiel k parcele E - KN č. 117/4 - orná pôda vo výmere 5755 m2, k. ú. H., zapísaný na LV č. 292.

Po   vykonaní   ROEP   v   roku   2001   nebolo   pôvodným   podielovým   spoluvlastníkom zapísané spoluvlastníctvo k parcele č. E - KN č. 117/4, (resp. im bolo vlastníctvo k tejto parcele predtým zapísané na LV č. 292 zrušené) z dôvodu, že na tejto parcele stoja bývalé hydinárske závody a vlastníctvo v prospech nich je zapísané v súbore „C“ KN, na LV č. 255, k. ú. H., pričom celá výmera parcely E - KN č. 117/4 sa nachádza v areáli podniku. Žalobcovia poukázali hlavne na to, že pozemok, ktorý je predmetom tohto sporu nebol vyvlastnený a nikdy neprešiel na štát.

Žalovaní v 1/ až 3/ rade so žalobou nesúhlasili, poukázali na to, že žalobcom vznikli reštitučné   nároky,   pričom   vlastníctvo   k   parcelám,   ktoré   sú   predmetom   žaloby,   bolo   od r. 1958 vedené na československý štát, ktorý sa od tohto obdobia ujal držby týchto parciel, pričom v tomto výkone svojho práva nebol nijakým spôsobom rušený a žalobcovia sa mohli svojich nárokov domáhať len cestou reštitučného konania. Poukázali na to, že štát, ako právny predchodca žalovaných, bol vlastníkom prevádzaných nehnuteľností a teda právne úkony, ktoré v tejto súvislosti vykonal sú platné.

Súd prvého stupňa v odôvodnení rozhodnutia okrem iného uviedol: „Z   vykonaného   dokazovania   je   zrejmé,   že   od   r.   1958,   kedy   sporné   parcely skonfiškoval štát, už vlastníctvo k sporným parcelám prešlo na viacero subjektov, a to aj na základe privatizácie, resp. následných kúpnych zmlúv, pričom za týchto okolností v prípade ak   štát   previedol   majetok   na   tretie   osoby,   existuje   v   danom   prípade   zásada   určitého legitímneho očakávania, že týmto vlastníkom musí byť daná možnosť počítať s udržaním stability   právnych   vzťahov   (vlastníctva)   a   mala   by   im   byť   poskytnutá   ochrana   proti akejkoľvek   zmene   tohto   stavu,   ktorú   nemohli   rozumne   očakávať,   pretože   v   opačnom prípade,   za   situácie,   že   by   neexistovala   istota,   či   možno   nadobudnúť   vlastnícke   právo k nehnuteľnostiam bez toho, aby hrozilo, že za vlastníka bude následne určený niekto iný, u koho sa malo za to, že jeho právo zaniklo pred, v tomto prípade, viac ako 50 rokmi, a táto situácia   ani   s   najväčšou   možnou   starostlivosťou,   nemohla   byť   v   okamžiku   prevodu vlastníctva predvídaná, čo by neprijateľne narušilo zásadu právnej istoty, pričom štát je povinný   chrániť   záujmy   osôb,   ktoré   podliehajú   jeho   jurisdikcii,   aj   z   hľadiska nespochybňovania a stability vlastníctva (stanovisko pléna ÚS ČR č. 477/2005 Sb.)“. „Súd   s poukazom na uvedené uvádza,   že vývojom súdnej praxe došlo   k   prijatiu záverov, že v takýchto prípadoch má prioritu princíp právnej istoty, ktorý je nepochybne potrebné mať na zreteli aj v rámci výkladu reštitučných zákonov, z ktorých vyplývajú určité lehoty a už aj z preambuly zákona č. 229/1991 Zb. vyplýva, že účelom tohto zákona, okrem iného bolo upraviť vlastnícke vzťahy k pôde v súlade so záujmami hospodárskeho rozvoja, pričom   v   rámci   predchádzajúceho   politického   režimu   došlo   nepochybne   k   rozsiahlemu „zabratiu“ majetku fyzických osôb štátom, pričom pokiaľ by reštitučné predpisy nemali jasné   pravidlá   a   stanovené   lehoty,   mohlo   by   dochádzať   z   hľadiska   rozsahu,   ako   aj z časového   hľadiska   k   značnej   právnej   neistote,   čo   ale   samozrejme   narúša   základné princípy demokratického štátu s trhovou ekonomikou“.

Voči rozsudku Okresného súdu v Prešove podala sťažovateľka v zákonom stanovenej lehote odvolanie.

Porušovateľ   rozsudok   súdu   prvého   stupňa   potvrdil   a   v   sťažnosťou   napadnutom rozsudku okrem iného uviedol:

„Súd prvého stupňa vo veci správne rozhodol, správne zistil skutkový stav, správne aplikoval   príslušné   hmotnoprávne   normy   na   zistený   skutkový   stav,   vydal   rozhodnutie v súlade   s   ustanoveniami   procesného   práva,   správne   a   dostatočne   svoje   rozhodnutie odôvodnil, a s ktorým odvolací súd sa v celom rozsahu stotožňuje“.

„Aj odvolací súd sa v celom rozsahu stotožňuje s názorom súdu prvého stupňa, že lex specialis v danom prípade reštitučné predpisy je treba primárne aplikovať. Iba, ak na vec nemožno   aplikovať   lex   specialis,   nastupuje   aplikácia   lex   generalis,   ale   až   sekundárne. V prejednávanom prípade však nebol na vec aplikovaný lex specialis, to znamená nárok nebol   uplatnený   podľa   reštitučných   predpisov,   ale   podľa   ustanovení   Občianskeho zákonníka, teda lex generalis. Keďže reštitučný nárok nebol žalobcami uplatnený v zmysle reštitučných zákonov, uplynutím lehoty, počas ktorej to bolo možné zrealizovať, im zaniklo právo“.

„K   odvolacím   námietkam   žalobcov   Odvolací   súd   ešte   dodáva,   že   z   vykonaného dokazovania   bolo   zistené,   že   štát   predmetné   nehnuteľnosti   odňal   bez   právneho   dôvodu v roku 1958. Nehnuteľnosti teda boli evidované na štáte bez právneho dôvodu, následne jednak privatizáciou a jednak ďalšími zmluvami boli zapísané ako vlastníctvo žalovaných. Aj   keď   na   vyjadrenie   uvedeného   súd   prvého   stupňa   použil   výraz,   že   na   štát   „prešlo vlastníctvo“, nebolo však tvrdené, že na základe platného právneho úkonu ale práve súd prvého stupňa konštatoval, že bez právneho dôvodu bol štát zapísaný ako vlastník. Štát následne sa správal a nakladal s touto nehnuteľnosťou ako vlastník. Nie je preto možné súhlasiť s odvolacou námietkou, že súd prvého stupňa sa nevysporiadal s otázkou, ako došlo k strate vlastníctva právnych predchodcov žalobcov. Je tiež treba ešte uviesť, že do spisu boli pripojené fotokópie Výmeru o vlastníctve pôdy č. 2534/48 zo dňa 07. 04. 1948, od ktorých bol nárok žalobcov odôvodnený v dvoch vyhotoveniach, ktoré však vykazujú známky rozdielnosti“.

„Na veci nemôže zmeniť nič ani poukazovanie odvolateľov na iné rozhodnutia, či už Okresného   alebo   Krajského   súdu   v   Prešove,   ktorými   bolo   určené   vlastnícke   právo prídelcov; nakoľko od uvedených rozhodnutí už súdna prax zaujala iné stanovisko. Taktiež nie   je   možné   súhlasiť   ani   s   ďalšou   odvolacou   námietkou,   že   súd   prvého   stupňa   sa nevysporiadal zákonným spôsobom s dôkazmi, preto nezhodnotil a náležite neodôvodnil svoje rozhodnutie“.

„Z   vyššie   uvedených   dôvodov   preto   odvolací   súd   postupom   podľa   §   219   ods.   1 O. s. p. potvrdil rozsudok súdu prvého stupňa ako vecne správny v celom rozsahu“. Dňa 23. 12. 2011 podali žalobcovia: 1/ R. S.(...), 2/ J. S.(...), 3/ T. P., rod. S.(...), 4/ G. H., rod. S.(...) v konaní vedenom na OS v Prešove sp. zn. 14 C 80/2005 ústavnú sťažnosť.   Sťažnosť   je   vedená   na   Ústavnom   súde   SR   pod   podacím   číslom:   8579/2011. Sťažovateľka týmto pristupuje k tejto ústavnej sťažnosti v celom rozsahu a stotožňuje sa s jej dôvodmi.

Sťažovateľka   navrhuje,   aby   Ústavný   súd   SR,   na   základe   dôvodov   uvedených v sťažnosti vedenej pod podacím číslom: 8579/2011 po jej prerokovaní rozhodol nálezom nasledovne:

1. Sťažnosti sa vyhovuje.

2. Postupom Krajského súdu v Prešove, základné práva sťažovateľky, podľa článku 20 ods. 1, článku 46 ods. 1 Ústavy(...), článku 11 ods. 1, článku 36 ods. 1 Listiny(...), článku 1   Dodatkového   protokolu   č.   1   k Dohovoru(...)   a   článku   6   ods.   1   Dohovoru(...), rozsudkom zo dňa 27. 09. 2011 č. k. 19 Co 76/2011, porušené boli.

3. Rozsudok Krajského súdu v Prešove zo dňa 27. 09. 2011 č. k. 19 Co 76/2011 sa zrušuje.

4. Vec sa vracia Krajskému súdu v Prešove na ďalšie konanie. Sťažovateľka si uplatňuje nárok na náhradu trov konania a právneho zastúpenia voči porušovateľovi v súlade so všeobecne záväznými právnymi predpismi upravujúcimi platenie a náhradu trov konania.

Sťažovateľka   oznamuje   súdu,   že   súhlasí,   aby   Ústavný   súd   Slovenskej   republiky upustil od ústneho pojednávania.».

3. Na základe žiadosti ústavného súdu sa k veci písomne vyjadril krajský súd listom sp.   zn.   Spr   10182/2012   z 12. decembra   2012,   pričom   z uvedeného   listu   vyplynuli   tieto relevantné skutočnosti:

«(...) Predmetná vec napadla na Krajský súd v Prešove na odvolacie konanie dňa 1. 7. 2010 a bola zaradená pod vyššie uvedenú sp. zn. 19Co 76/2010.

Po naštudovaní veci a zvládnutí jej skutkovej a právnej náročnosti bolo vo veci rozhodnuté dňa 27. 9. 2011 a po napísaní rozhodnutia a jeho kontrole bola vec zaslaná súdu prvého stupňa.

Z uvedeného vyplýva, že k prieťahom v konaní v predmetnej veci nedošlo. Súd prvého stupňa vo veci správne rozhodol, správne zistil skutkový stav, správne aplikoval   príslušné   hmotnoprávne   normy   na   zistený   skutkový   stav,   vydal   rozhodnutie v súlade   s   ustanoveniami   procesného   práva,   správne   a   dostatočne   svoje   rozhodnutie odôvodnil, a s ktorým odvolací súd sa v celom rozsahu stotožňuje.

Aj odvolací súd sa v celom rozsahu stotožňuje s názorom súdu prvého stupňa, že lex specialis v danom prípade reštitučné predpisy je treba primárne aplikovať. Iba, ak na vec nemožno   aplikovať   lex   specialis,   nastupuje   aplikácia   lex   generalis,   ale   už   sekundárne. V prejednávanom prípade však nebol na vec aplikovaný lex specialis, to znamená nárok nebol   uplatnený   podľa   reštitučných   predpisov,   ale   podľa   ustanovení   Občianskeho zákonníka, teda lex generalis. Keďže reštitučný nárok nebol žalobcami uplatnený v zmysle reštitučných zákonov, uplynutím lehoty, počas ktorej to bolo možné zrealizovať, im zaniklo právo. K   odvolacím   námietkam   žalobcov   odvolací   súd   ešte   dodáva,   že   z   vykonaného dokazovania   bolo   zistené,   že   štát   predmetné   nehnuteľnosti   odňal   bez   právneho   dôvodu v roku 1958. Nehnuteľnosti teda boli evidované na štáte bez právneho dôvodu, následne jednak privatizáciou a jednak ďalšími zmluvami boli zapísané ako vlastníctvo žalovaných. Aj   keď   na   vyjadrenie   uvedeného   súd   prvého   stupňa   použil   výraz,   že   na   štát   „prešlo vlastníctvo“, nebolo však tvrdené, že na základe platného právneho úkonu ale práve súd prvého stupňa konštatoval, že bez právneho dôvodu bol štát zapísaný ako vlastník. Štát následne sa správal a nakladal s touto nehnuteľnosťou ako vlastník. Nie je preto možné súhlasiť s odvolacou námietkou, že súd prvého stupňa sa nevyporiadal s otázkou, ako došlo k strate vlastníctva právnych predchodcov žalobcov. Je tiež treba ešte uviesť, že do spisu boli   pripojené   fotokópie   Výmeru   o   vlastníctve   pôdy   č.   2534/48   zo   dňa   07.   04.   1948, od ktorých bol nárok žalobcov odôvodnený v dvoch vyhotoveniach, ktoré však vykazujú známky rozdielnosti.

Na veci nemôže zmeniť nič ani poukazovanie odvolateľov na iné rozhodnutia, či už Okresného   alebo   Krajského   súdu   v   Prešove,   ktorými   bolo   určené   vlastnícke   právo prídelcov, nakoľko od uvedených rozhodnutí už súdna prax zaujala iné stanovisko. Taktiež nie   je   možné   súhlasiť   ani   s   ďalšou   odvolacou   námietkou,   že   súd   prvého   stupňa   sa nevyporiadal   zákonným   spôsobom   s   dôkazmi,   preto   nezhodnotil   a   náležite   neodôvodnil svoje rozhodnutie.

Preto   okolnosti   uvádzané   navrhovateľkou   v   ústavnej   sťažnosti   považujeme   za nedôvodné a predmetnú sťažnosť navrhujeme zamietnuť.

Zároveň súhlasíme s tým, aby bolo Ústavným súdom v predmetnej veci rozhodnuté bez našej účasti.»

4.   Právny   zástupca   sťažovateľky   na výzvu   ústavného   súdu   z 20.   decembra   2012 nevyužil svoje právo v určenej lehote zaujať stanovisko k uvedenému vyjadreniu krajského súdu, avšak už v ústavnej sťažnosti uviedol, že sťažovateľka „súhlasí, aby Ústavný súd Slovenskej republiky upustil od ústneho pojednávania“.

5.   Ústavný   súd   so   súhlasom   účastníkov   konania   podľa   §   30   ods.   2   zákona o ústavnom súde upustil v danej veci od ústneho pojednávania, pretože dospel k názoru, že od tohto pojednávania nemožno očakávať ďalšie objasnenie veci namietaného porušenia označených práv.

II.

6. Podľa čl. 127 ods. 1 ústavy ústavný súd rozhoduje o sťažnostiach fyzických osôb alebo právnických   osôb,   ak namietajú porušenie   svojich   základných   práv alebo slobôd, alebo ľudských práv a základných slobôd vyplývajúcich z medzinárodnej zmluvy, ktorú Slovenská republika ratifikovala a bola vyhlásená spôsobom ustanoveným zákonom, ak o ochrane týchto práv a slobôd nerozhoduje iný súd.

7.   Podľa   čl.   46   ods.   1   ústavy   každý   sa   môže   domáhať   zákonom   ustanoveným postupom svojho práva na nezávislom a nestrannom súde.

Podľa čl. 36 ods. 1 listiny každý sa môže domáhať ustanoveným postupom svojho práva na nezávislom a nestrannom súde a v určených prípadoch na inom orgáne.

Podľa   čl.   6   ods.   1   dohovoru   každý   má   právo   na   to,   aby   jeho   záležitosť   bola spravodlivo,   verejne a v primeranej lehote prejednaná nezávislým a nestranným súdom zriadeným zákonom, ktorý rozhodne o jeho občianskych právach alebo záväzkoch alebo o oprávnenosti akéhokoľvek trestného obvinenia proti nemu. Rozsudok musí byť vyhlásený verejne, ale tlač a verejnosť môžu byť vylúčené buď po dobu celého, alebo časti procesu v záujme   mravnosti,   verejného   poriadku   alebo   národnej   bezpečnosti   v   demokratickej spoločnosti, alebo keď to vyžadujú záujmy maloletých alebo ochrana súkromného života účastníkov   alebo,   v   rozsahu   považovanom   súdom   za   úplne   nevyhnutný,   pokiaľ   by, vzhľadom   na   osobitné   okolnosti,   verejnosť   konania   mohla   byť   na   ujmu   záujmom spoločnosti.

8. Podľa čl. 20 ods. 1 ústavy každý má právo vlastniť majetok. Vlastnícke právo všetkých vlastníkov má rovnaký zákonný obsah a ochranu. Majetok nadobudnutý v rozpore s právnym poriadkom ochranu nepožíva. Dedenie sa zaručuje.

Podľa   čl.   11   ods.   1   listiny   každý   má   právo   vlastniť   majetok.   Vlastnícke   právo všetkých vlastníkov má rovnaký zákonný obsah a ochranu. Dedenie sa zaručuje.

Podľa čl. 1 dodatkového protokolu každá fyzická alebo právnická osoba má právo pokojne užívať svoj majetok. Nikoho nemožno zbaviť jeho majetku s výnimkou verejného záujmu a za podmienok, ktoré ustanovuje zákon a všeobecné zásady medzinárodného práva.

9. Podstata základného práva na súdnu ochranu podľa čl. 46 ods. 1 ústavy spočíva v oprávnení   každého   domáhať   sa   ochrany   svojich   práv   na   súde.   Tomuto   oprávneniu zodpovedá povinnosť súdu nezávisle a nestranne vo veci konať tak, aby bola právu, ktorého porušenie sa namieta, poskytnutá ochrana v medziach zákonov, ktoré tento článok ústavy o základnom práve na súdnu ochranu vykonávajú (čl. 46 ods. 4 ústavy v spojení s čl. 51 ods. 1 ústavy).

Reálne uplatnenie základného práva na súdnu ochranu predpokladá, že účastníkovi súdneho konania sa súdna ochrana poskytne v zákonom predpokladanej kvalite, pričom výklad a používanie príslušných zákonných ustanovení musí v celom rozsahu rešpektovať uvedené základné právo účastníkov garantované v čl. 46 ods. 1 ústavy.

Výklad a aplikácia   zákonných   predpisov   zo   strany   všeobecných   súdov   musí   byť preto   v   súlade   s   účelom   základného   práva   na   súdnu   ochranu,   ktorým   je   poskytnutie materiálnej   ochrany   zákonnosti   tak,   aby   bola   zabezpečená   spravodlivá   ochrana   práv a oprávnených   záujmov   účastníkov   konania.   Aplikáciou   a   výkladom   týchto   ustanovení nemožno obmedziť toto základné právo v rozpore s jeho podstatou a zmyslom.

10.   Pokiaľ   ide   o   základné   práva   a   slobody,   ústava   rozdeľuje   ochranu   ústavnosti medzi   všeobecné   súdy   a   ústavný   súd.   Systém   tejto   ochrany   je   založený   na   princípe subsidiarity,   ktorý   určuje aj rozsah   právomoci   ústavného súdu   pri   poskytovaní ochrany základným právam a slobodám vo vzťahu k právomoci všeobecných súdov (čl. 142 ods. 1 ústavy), a to tak, že všeobecné súdy sú primárne zodpovedné za výklad a aplikáciu zákonov, ale aj za dodržiavanie základných práv a slobôd (čl. 144 ods. 1 a 2 ústavy a čl. 152 ods. 4 ústavy).

Z konštantnej rozhodovacej činnosti ústavného súdu vyplýva, že ústavný súd nie je zásadne oprávnený preskúmavať a posudzovať právne názory všeobecného súdu, ktoré ho pri výklade a uplatňovaní zákonov viedli k rozhodnutiu vo veci samej, ani preskúmavať, či v konaní pred všeobecným súdmi bol náležite zistený skutkový stav a aké právne závery zo skutkového   stavu   všeobecný   súd   vyvodil.   Úloha   ústavného   súdu   sa   obmedzuje na kontrolu   zlučiteľnosti   účinkov   takejto   interpretácie   a   aplikácie   s   ústavou,   prípadne medzinárodnými   zmluvami   o   ľudských   právach   a   základných   slobodách   (I.   ÚS   13/00, mutatis mutandis II. ÚS 1/95, II. ÚS 21/96, I. ÚS 4/00, I. ÚS 17/01).

Z tohto postavenia ústavného súdu vyplýva, že môže preskúmavať také rozhodnutia všeobecných súdov, ak v konaniach, ktoré im predchádzali, alebo samotných rozhodnutiach došlo   k   porušeniu   základného   práva   alebo   slobody,   pričom   skutkové   a   právne   závery všeobecného súdu môžu byť predmetom preskúmavania vtedy, ak by vyvodené závery boli zjavne   neodôvodnené   alebo   arbitrárne,   a   tak   z   ústavného   hľadiska   neospravedlniteľné a neudržateľné, a zároveň by mali za následok porušenie základného práva alebo slobody (mutatis mutandis I. ÚS 37/95, II. ÚS 58/98, I. ÚS 5/00, I. ÚS 13/00, I. ÚS 17/00).

11.   Tieto   zásady   týkajúce   sa   vzťahu   ústavného   súdu   a   všeobecných   súdov   pri ochrane   ústavnosti,   ktoré   možno   vyvodiť   z   doterajšej   konštantnej   judikatúry   ústavného súdu, boli relevantné aj v danej veci.

12. Sťažovateľka trvala na dôvodoch uvedených aj „v sťažnosti vedenej pod podacím číslom:   8579/2011“,   pričom   poukázala   predovšetkým   na   to,   že   pozemok,   ktorý   je predmetom konania pred všeobecnými súdmi, nebol vyvlastnený a nikdy neprešiel na štát. Predmetnú nehnuteľnosť nadobudla tiež na základe výmeru o vlastníctve pôdy – prídelovej listiny   zo   7.   apríla   1948,   z   uvedeného   vyplýva,   že   štát   nemohol   22.   septembra   1958 konfiškovať túto nehnuteľnosť V. K., ktorý už v tom čase nebol jej vlastníkom. Konštatuje, že ak štát takto postupoval, išlo by už len z tohto dôvodu o ničotný správny akt. Relevantné je podľa sťažovateľky aj to, že prídel bol vykonaný 7. apríla 1948 a zápis v prospech štátu 22. septembra   1958,   teda   po   uplynutí   desaťročnej   lehoty.   Ak uplynula táto   lehota,   bolo potrebné vziať podľa názoru sťažovateľky do úvahy aj ustanovenia o vydržaní vlastníckeho práva   k   nehnuteľnostiam   (§   116   zákona   č.   141/1950   Zb.   Občiansky   zákonník   v znení neskorších   predpisov).   Keďže   právni   predchodcovia   sťažovateľky   nadobudli   vlastnícke právo na základe prídelovej listiny, k odňatiu prídelu mohlo dôjsť len z dôvodov podľa § 23 ods.   2   nariadenia   Slovenskej   národnej   rady   č. 104/1945   Sb.   SNR   o   konfiškovaní a urýchlenom rozdelení pôdohospodárskeho majetku Nemcov, Maďarov, ako aj zradcov a nepriateľov slovenského národa v znení neskorších predpisov. Z týchto dôvodov podľa sťažovateľky   neprešlo   vlastnícke   právo   k   predmetnej   nehnuteľnosti   na   právneho predchodcu žalovaných (Československý štát), a preto nemôžu byť jeho vlastníkom ani žalovaní.

Sťažovateľka   namieta   ten   právny   záver   všeobecných   súdov,   podľa   ktorého   ak sťažovateľka nevyužila svoje právo   z reštitučných   predpisov   (lex   specialis),   nemôže sa domáhať ochrany svojho vlastníckeho práva podľa občianskeho práva (lex generalis) z toho dôvodu, že jej právo zaniklo. Ustanovenia reštitučného predpisu podľa jej názoru na daný prípad   nedopadajú,   a   preto   ich   ani   nemožno   uplatniť,   lex   specialis   neruší   platnosť   lex generalis, len jeho primárnu aplikáciu vylučuje do doby, kým je zistené, že ustanovenia lex specialis   na   prípad   nedopadajú.   Sťažovateľka   pritom   poukázala   aj   na   doterajšiu rozhodovaciu   prax   ústavného   súdu   (III.   ÚS   178/06,   II.   ÚS   231/09)   a   na   obdobné rozhodnutie Ústavného súdu Českej republiky (I. ÚS 566/07).

Namietané porušenie základného práva na súdnu ochranu a práva na spravodlivý proces sťažovateľka odôvodnila tým, že krajský súd aplikoval na jej vec právne predpisy [najmä § 126 ods. 1 Občianskeho zákonníka a § 80 Občianskeho súdneho poriadku (ďalej len „OSP“)] spôsobom, ktorý zásadne poprel účel a význam aplikovanej právnej normy, teda ústavne nekonformne. Krajský súd sa podľa jej názoru v rámci hodnotenia dôkazov relevantne   nevysporiadal   s jej   argumentáciou,   predovšetkým   s   argumentáciou,   ktorá   je uvedená v predmetných nálezoch ústavného súdu. Odôvodnenie rozhodnutia krajského súdu tak podľa nej nie je založené na dostatočných a právne relevantných dôvodoch, a tým je tiež v rozpore so zásadou spravodlivosti. Namietané rozhodnutie krajského súdu je podľa jej názoru   v   rozpore   s   konštantnou   rozhodovacou   praxou,   je   založené na nepredvídateľnej interpretačnej ľubovôli a je zásahom do princípu právnej istoty.

Namietané   porušenie   základného   práva   na   vlastníctvo   a   práva   na   majetok sťažovateľka odôvodnila iba citáciou   čl. 20 ods.   1 ústavy, čl. 11 ods. 1 listiny a čl. 1 dodatkového protokolu.

13. Z odôvodnenia rozsudku krajského súdu sp. zn. 19 Co 76/2010 z 27. septembra 2011 vyplýva, že krajský súd potvrdil ako vecne správny rozsudok Okresného súdu Prešov (ďalej len „okresný súd“), ktorým bola žaloba sťažovateľky (spolu s ďalšími žalobcami) zamietnutá z dôvodu, že sťažovateľka si vzhľadom na skutočnosti tvrdené v žalobe mohla uplatniť nárok na vydanie nehnuteľností postupom podľa zákona č. 229/1991 Zb. o úprave vlastníckych   vzťahov k pôde a inému poľnohospodárskemu majetku v znení neskorších predpisov (ďalej len „zákon o pôde“), pretože malo ísť o nehnuteľnosti, ktoré prešli na štát alebo inú právnickú osobu v dôsledku prevzatia nehnuteľností bez právneho dôvodu. Keďže sťažovateľka   takto   nepostupovala,   bola   vylúčená   možnosť,   aby   sa   domáhala   ochrany vlastníckeho práva podľa všeobecných predpisov, teda podaním žaloby o určenie, že sporná nehnuteľnosť patrí do dedičstva po neb. E. K., rod. S. Z obsahu predmetných rozsudkov okresného súdu a krajského súdu vyplýva, že tieto súdy vychádzali z predpokladu, že právni predchodcovia   sťažovateľky   vlastnícke   právo   k   nehnuteľnosti   nadobudli   na   základe prídelovej   listiny   (výmeru   o   vlastníctve   pôdy)   7.   apríla   1948,   Československý   štát   bol vedený   ako   jej   vlastník   od   22.   septembra   1958,   pričom   tento   zápis   bol   vykonaný   bez právneho   dôvodu.   V namietanom   rozsudku   krajský   súd   vyjadril   svoj   právny   názor v predmetnej veci takto: „Aj odvolací súd sa v celom rozsahu stotožňuje s názorom súdu prvého stupňa, že lex specialis v danom prípade reštitučné predpisy je treba primárne aplikovať. Iba, ak na vec nemožno aplikovať lex specialis, nastupuje aplikácia lex generalis, ale až sekundárne. V prejednávanom prípade však nebol na vec aplikovaný lex specialis, to znamená   nárok   nebol   uplatnený   podľa   reštitučných   predpisov,   ale   podľa   ustanovení Občianskeho   zákonníka,   teda   lex   generalis.   Keďže   reštitučný   nárok   nebol   žalobcami uplatnený v zmysle reštitučných zákonov, uplynutím lehoty, počas ktorej to bolo možné zrealizovať, im zaniklo právo.“

14.   Sťažovateľka   tvrdí,   že   namietaným   rozsudkom   krajského   súdu   č.   k. 19 Co 76/2010-544 z 27. septembra 2011 došlo k porušeniu jej označených základných práv podľa   ústavy   a   listiny,   práva   podľa   dohovoru   a   podľa   dodatkového   protokolu   najmä z dôvodu, že konajúce súdy zamietli jej žalobu na uvedenom právnom základe. Rozhodnutie krajského   súdu   je   podľa   sťažovateľky   založené   na   takej   aplikácii   právnych   predpisov (najmä § 126 ods. 1 Občianskeho zákonníka; § 80 OSP), ktorá je arbitrárna, zásadne poprela účel a význam aplikovaných právnych noriem a je založená na ich ústavne nekonformnom výklade.

15. V predmetnej veci je úlohou ústavného súdu posúdiť, či právny názor vyslovený krajským súdom v namietanom rozsudku, podľa ktorého ak osoba oprávnená domáhať sa podľa zákona o pôde reštitúcie svojho majetku, ktorý nadobudol štát bez právneho dôvodu, toto   svoje   právo   v   zákonom   ustanovenej   lehote   nevyužila,   hoci   spĺňala   podmienky ustanovené zákonom o pôde, nemôže sa domáhať ochrany svojho vlastníckeho práva (bez časového   obmedzenia)   podaním   určovacej   žaloby   podľa   všeobecných   predpisov občianskeho   práva   (hmotnoprávnych   i   procesnoprávnych),   je   výsledkom   ústavne konformného výkladu vo veci aplikovaných ustanovení právnych predpisov.

16. Ústavný súd sa už v minulosti zaoberal otázkou, či právny poriadok Slovenskej republiky nevylučuje uplatnenie práv určovacou žalobou za súčasnej existencie reštitučného zákonodarstva v prípade, ak žalobca, ktorý nevyužil možnosť uplatniť si svoj nárok na základe   reštitučných   predpisov,   podal   žalobu,   ktorou   žiadal   určiť,   teda   deklarovať existenciu   svojho   vlastníckeho   práva   (II.   ÚS   231/09).   S   odkazom   na   svoju   staršiu rozhodovaciu prax dospel k záveru, že reštitučné predpisy neboli vydané pre ten účel, aby spôsobili zánik vlastníckeho práva oprávnených osôb, ale aby im uľahčili obnovenie tohto vlastníckeho práva. Preto, ak došlo k zabratiu majetku štátom bez právneho dôvodu, osoba nestratila svoj vlastnícky vzťah k tomuto majetku a nič nebráni tomu, aby sa svojho nároku, resp.   finančnej   náhrady   domáhala   žalobou   opierajúcou   sa   o   všeobecné   predpisy občianskeho   práva   [podľa   nástrojov   ochrany   vlastníckeho   práva   –   žalôb   určovacích, vindikačných (na vydanie veci), negatórnych a pod. (III. ÚS 178/06)].

17. Krajský súd dospel v rozsudku č. k. 19 Co 76/2010-544 z 27. septembra 2011 k opačnému záveru a tento svoj záver relatívne stručne odôvodnil, pričom argumentoval tým, že:

a) v dôsledku princípu, podľa ktorého tam, kde existuje špeciálna právna úprava, nemožno použiť úpravu všeobecnú, teda „lex specialis v danom prípade reštitučné predpisy je treba primárne aplikovať. Iba, ak na vec nemožno aplikovať lex specialis, nastupuje aplikácia lex generalis, ale až sekundárne. V prejednávanom prípade však nebol na vec aplikovaný lex specialis, to znamená nárok nebol uplatnený podľa reštitučných predpisov, ale podľa ustanovení Občianskeho zákonníka, teda lex generalis. Keďže reštitučný nárok nebol žalobcami uplatnený v zmysle reštitučných zákonov, uplynutím lehoty, počas ktorej to bolo možné zrealizovať, im zaniklo právo.“;

b)   štát   bol   evidovaný   ako   vlastník   nehnuteľností,   aj   keď   sa   stal   vlastníkom   bez právneho dôvodu a nenadobudol vlastnícke právo na základe platného právneho úkonu, keď ich v roku 1958 odňal bez právneho dôvodu, na základe tohto zápisu sa štát správal ako vlastník   s   tým,   že   na   základe   privatizácie   a   ďalších   zmlúv   sa   nehnuteľnosti   stali vlastníctvom žalovaných;

c) do spisu boli pripojené fotokópie výmeru o vlastníctve pôdy č. 2534/48 zo 7. apríla 1948,   od   ktorých   bol   nárok   sťažovateľky   odvodený   v   dvoch   vyhotoveniach   s   tým,   že vykazujú   znaky   rozdielnosti   (krajský   súd   ale   bližšie   nevysvetľuje   relevanciu   tohto argumentu a ani to, aké závery z tejto skutočnosti odvodil, pozn.);

d) súdna prax zaujala už odlišné stanovisko od rozhodnutí okresného súdu, prípadne krajského súdu, ktorými bolo určené vlastnícke právo prídelcov (krajský súd obsah tejto odlišnej   judikatúry   bližšie   neuvádza,   rovnako   tak   neuvádza   ani   nijaké   konkrétne rozhodnutia, pozn.).

18.   Krajský   súd   sa   v   odôvodnení   namietaného   rozsudku   z   27.   septembra   2011 odvoláva aj na argumentáciu okresného súdu ako súdu prvého stupňa v jeho rozsudku č. k. 14 C 80/2005-511 z 28. apríla 2010, pričom kľúčovým argumentom okresného súdu je právny názor, podľa ktorého „po uplynutí lehoty na uplatnenie reštitučných nárokov už nemožno oprávnenú osobu naďalej považovať za vlastníka veci...“. Z uvedeného vyplýva, že   nevyužitím   možnosti   domáhať   sa   reštitučného   nároku   v   zákonnej   lehote   dochádza k nezvratnému zániku práva. Podľa okresného súdu pri výklade reštitučných predpisov má „prioritu princíp právnej istoty“ vzhľadom na to, že ani reštitučné nároky neboli zákonnou prekážkou pre privatizáciu a prípadné ďalšie prevody majetku, „pričom za týchto okolností v   prípade   ak   štát   previedol   majetok   na   tretie   osoby,   existuje   v danom   prípade   zásada určitého   legitímneho   očakávania,   že   týmto   vlastníkom   musí   byť   daná   možnosť   počítať s udržaním stability právnych vzťahov...“.

19. Ústavný súd napriek tejto argumentácii krajského súdu nezistil dôvod, pre ktorý by   sa   mal   odkloniť   od   názoru   vysloveného   v   jeho   doterajšej   rozhodovacej   praxi. Rozhodnutie krajského súdu považuje ústavný súd za také, ktoré je založené na ústavne nekonformnom   výklade   dotknutých   ustanovení   právnych   predpisov.   Jeho   argumentácia nemôže vo vzťahu k prípadom, keď došlo k zabratiu nehnuteľnosti štátom v rozhodnom období, bez právneho dôvodu, obstáť.

Krajský   súd   pri   argumentácii   nevzal   do   úvahy   zmysel   a   účel   reštitučného zákonodarstva, ktorým nebolo spôsobenie zániku vlastníckeho práva oprávnených osôb, ale naopak, uľahčenie obnovenia ich vlastníckeho práva. A v žiadnom prípade ním nemohlo byť a nebolo vytváranie dodatočných nadobúdacích titulov pre nadobudnutie vlastníckeho práva (štátom) s odstupom   mnohých rokov,   a tým aj legalizácia   takých postupov štátu v dobe neslobody, ktoré boli nezlučiteľné nielen s ústavnými princípmi ochrany vlastníctva v ich dnešnom chápaní, ale boli v rozpore aj s právom platným v rozhodnom období.Pokiaľ   zákonodarca   vytvoril   v   §   6   ods.   1   písm.   p)   zákona   o   pôde   samostatný reštitučný dôvod spočívajúci v tom, že oprávneným osobám sa vydajú nehnuteľnosti, ktoré prešli na štát alebo na inú právnickú osobu v dôsledku prevzatia nehnuteľností bez právneho dôvodu,   zmyslom   tohto   ustanovenia   bolo   uľahčiť   oprávneným   osobám   dosiahnutie   ich zápisu ako vlastníkov v katastri nehnuteľností v (nepochybne častých) prípadoch, keď štát zneužijúc svoje postavenie v dobe neslobody a nedbajúc na platné právo pripustil zmenu zápisu vlastníckeho práva v evidencii nehnuteľností bez splnenia základných požiadaviek vyplývajúcich (aj) z vtedy platného práva. Uľahčenie postavenia oprávnených osôb malo spočívať aj v tom, aby nápravu zápisu svojho (stále existujúceho) vlastníckeho práva mohli dosiahnuť   v   relatívne   jednoduchom   správnom   konaní   a   nemuseli   sa   domáhať   súdnej ochrany svojho vlastníckeho práva.

Zo základných zásad občianskeho práva možno potom vyvodiť, že v situácii, keď povinnej   osobe   (štátu)   nesvedčí   žiadny   právny   titul   nadobudnutia   vlastníckeho   práva k nehnuteľnosti, ostalo naďalej k nehnuteľnosti zachované vlastnícke právo toho subjektu, ktorý bol jej posledným vlastníkom predo dňom zápisu vlastníckeho práva štátu, hoci zápis v evidencii nehnuteľností tomu nezodpovedá.

20. Názor okresného súdu, s ktorým sa krajský súd stotožnil, podľa ktorého zánik práva   oprávnenej   osoby   postupovať   podľa   zákona   o   pôde   márnym   uplynutím   lehoty ustanovenej v § 13 zákona o pôde znamená aj zánik jej vlastníckeho práva, tobôž v situácii, keď povinnej osobe (na rozdiel od oprávnenej osoby) nesvedčí   žiaden nadobúdací titul k nehnuteľnosti, zásadne popiera základné právo na vlastníctvo, tak ako to je garantované v čl. 20 ods. 1 ústavy a čl. 11 ods. 1 listiny, či právo na majetok podľa čl. 1 dodatkového protokolu,   pretože   jeho   aplikácia   by   znamenala   vytvorenie   dosiaľ   v   právnom   poriadku neznámeho spôsobu   straty   vlastníckeho   práva   fyzických   osôb   v   prospech   štátu.   Takýto záver   nemožno   vyvodiť   ani   z   tretej   vety   ustanovenia   §   13   ods.   1   zákona   o   pôde (neuplatnením práva v lehote právo zanikne), ktorá sa už len z hľadiska systematického a gramatického výkladu môže vzťahovať iba na zánik reštitučného nároku ustanoveného zákonom   o   pôde,   avšak   nie   na   zánik   práva   vlastníckeho   garantovaného   Občianskym zákonníkom, ústavou, listinou a dodatkovým protokolom. Účelom reštitučných ustanovení zákona o pôde nebolo teda ustanoviť zákaz dosiahnutia revízie krokov štátu urobených v rozhodnom období márnym uplynutím lehoty na uplatnenie reštitučného nároku, ako to vyplýva z napadnutého rozhodnutia krajského súdu.

Rovnako tak systematickým a logickým výkladom zákona o pôde nemožno dospieť k inému záveru než takému, že reštitučné predpisy nevychádzali z domnienky, že vlastnícke právo prešlo na štát v rozhodnom období aj v prípade neexistencie titulu jeho nadobudnutia, ale   iba   z   toho,   že   v   tomto   zmysle   bol   vykonaný   zápis   vlastníctva   v   prospech   štátu v evidencii nehnuteľností. Ustanovenie § 6 zákona o pôde nerieši (spätne) vlastnícky režim nehnuteľností, zámerne hovorí v ustanovení § 6 ods. 1 písm. p) zákona o pôde o tom, že nehnuteľnosť bola „prevzatá“ štátom.

21. Z rovnakých dôvodov neobstojí ani argumentácia krajského súdu, podľa ktorej s ohľadom na princíp, že tam, kde existuje špeciálna právna úprava, nemožno použiť úpravu všeobecnú, a preto žalobou o určenie vlastníckeho práva nemožno obchádzať účel a zmysel reštitučného   zákonodarstva.   Sťažovateľka   (spolu   s ďalšími   žalobcami)   sa   podaním určovacej žaloby nepokúsila obchádzať reštitučné zákonodarstvo, ale iba využila zákonom ponúkanú možnosť domáhať sa ochrany nimi tvrdeného (existujúceho) vlastníckeho práva procesne akceptovateľným spôsobom.

22. Ústavný súd nemá dôvod od svojho už skôr vysloveného názoru (III. ÚS 178/06, II. ÚS 249/2011) upustiť a konštatuje, že aj v prípade sťažovateľky prichádzala do úvahy žaloba podľa všeobecných predpisov občianskeho práva, teda podanie žaloby o určenie, že tu   vlastnícke   právo   je.   Takto   podanú   žalobu   sťažovateľky   boli   preto   všeobecné   súdy povinné prerokovať a o nej rozhodnúť (porovnaj najmä IV. ÚS 295/2012).

23. Je nepochybné, že mimoriadne významné v tomto kontexte sú nielen okolnosti tvrdeného   nadobudnutia   vlastníckeho   práva   (aj)   sťažovateľkou,   ale   aj   otázka,   či nehnuteľnosť užívali po určitý (spravidla dlhý) čas dobromyseľne alebo nie, či sa správali ako jej vlastníci, držitelia alebo detentori. Posudzovať existenciu namietaného porušenia označeného   vlastníckeho   práva,   jeho   vznik,   oprávnenosť   ich   držby   a   následné   zmeny v osobách vlastníkov a vplyv týchto okolností na záver o tom, či vlastnícke právo žalovaní nadobudli a kedy a na základe akej právnej skutočnosti sa tak stalo, však patrí všeobecným súdom,   ktorých   úlohou   je   poskytnúť   ochranu   vlastníckemu   právu   účastníkom   konania vedeného   pred   nimi.   Vo   veci   sťažovateľky   sa   však   všeobecné   súdy   už týmto   otázkam nevenovali s ohľadom na právny názor, na ktorom svoje rozhodnutie založili.

24. Z uvedených dôvodov považoval ústavný súd napadnuté rozhodnutie krajského súdu   o   potvrdení   rozsudku   okresného   súdu   o   zamietnutí   žaloby   (aj)   sťažovateľky   za rozporné s označenými ustanoveniami ústavy, listiny a dodatkového protokolu, pretože pri aplikácii citovaných zákonných predpisov všeobecným súdom sa tento natoľko odchýlil od znenia príslušných ustanovení, že zásadne poprel ich účel a význam. Ústavný súd preto konštatoval, že rozsudkom   č. k. 19 Co 76/2010-544 z 27. septembra 2011 krajský súd porušil základné právo sťažovateľky na súdnu ochranu podľa čl. 46 ods. 1 ústavy, čl. 36 ods. 1 listiny, právo na spravodlivý proces podľa čl. 6 ods. 1 dohovoru, základné právo na vlastníctvo podľa čl. 20 ods. 1 ústavy, čl. 11 ods. 1 listiny a právo pokojne užívať svoj majetok podľa čl. 1 dodatkového protokolu.

III.

25.   Podľa   čl.   127   ods.   2   ústavy   ak   ústavný   súd   vyhovie   sťažnosti,   svojím rozhodnutím vysloví, že právoplatným rozhodnutím, opatrením alebo iným zásahom boli porušené práva alebo slobody podľa odseku 1, a zruší také rozhodnutie(...). Ústavný súd môže zároveň vec vrátiť na ďalšie konanie(...)

Podľa § 56 ods. 2 prvej vety zákona o ústavnom súde ak sa základné právo alebo sloboda   porušili   rozhodnutím   alebo   opatrením,   ústavný   súd   také   rozhodnutie   alebo opatrenie zruší.

Podľa   §   56   ods.   3   písm.   b)   zákona   o   ústavnom   súde   ak   ústavný   súd   sťažnosti vyhovie, môže vrátiť vec na ďalšie konanie.

Podľa § 56 ods. 6 zákona o ústavnom súde ak ústavný súd právoplatné rozhodnutie, opatrenie   alebo   iný   zásah   zruší   a   vec   vráti   na   ďalšie   konanie,   ten,   kto   vo   veci   vydal rozhodnutie, rozhodol o opatrení alebo vykonal iný zásah, je povinný vec znova prerokovať a rozhodnúť. V tomto konaní alebo postupe je viazaný právnym názorom ústavného súdu.

Keďže krajský súd rozsudkom č. k. 19 Co 76/2010-544 z 27. septembra 2011 porušil označené základné práva sťažovateľky, ústavný súd zrušil toto rozhodnutie (aj vo vzťahu k sťažovateľke)   a   vec   vrátil   krajskému   súdu   na ďalšie   konanie (bod   2   výroku   nálezu). Povinnosťou   krajského súdu   bude riadiť   sa   právnym   názorom   ústavného súdu   a   znova posúdiť odvolacie námietky sťažovateľky v intenciách tohto nálezu ústavného súdu.

26. Podľa § 36 ods. 2 zákona o ústavnom súde ústavný súd môže v odôvodnených prípadoch   uložiť niektorému účastníkovi konania, aby úplne alebo sčasti uhradil inému účastníkovi konania jeho trovy.

Sťažovateľke vznikli trovy konania z dôvodu právneho zastúpenia advokátom za dva účelne vykonané úkony právnej služby (prevzatie a príprava zastúpenia a spísanie sťažnosti z 27. decembra 2011). Za dva úkony právnej pomoci vykonané v roku 2011 patrí odmena v sume   dvakrát   po   123,50 €,   preto   trovy   právneho   zastúpenia   sťažovateľky   predstavujú sumu 247 €. Spolu s režijným paušálom ku každému úkonu (2 x 7,41 € v roku 2011) tvorí náhrada   trov   právnej   služby   advokátom   celkovú   sumu   261,82   €   v zmysle   vyhlášky Ministerstva spravodlivosti Slovenskej republiky č. 655/2004 Z. z. o odmenách a náhradách advokátov za poskytovanie právnych služieb v znení neskorších predpisov.

Vzhľadom   na   uvedené   ústavný   súd   o uplatnených   trovách   konania   sťažovateľky rozhodol tak, ako to je uvedené v bode 3 výroku tohto rozhodnutia.

27. Vzhľadom na čl. 133 ústavy, podľa ktorého proti rozhodnutiu ústavného súdu nie je prípustný opravný prostriedok, tento nález nadobúda právoplatnosť dňom jeho doručenia účastníkom konania.

P o u č e n i e : Proti tomuto rozhodnutiu nemožno podať opravný prostriedok.

V Košiciach 14. februára 2013