znak

SLOVENSKÁ REPUBLIKA

U Z N E S E N I E

Ústavného súdu Slovenskej republiky

II. ÚS 468/2010-23

Ústavný súd Slovenskej republiky na neverejnom zasadnutí senátu 10. novembra 2010   predbežne   prerokoval   sťažnosť   spoločnosti   S.,   Švédsko,   právne   zastúpenej advokátkou Mgr. K. B., B., vo veci namietaného porušenia základného práva na súdnu ochranu   podľa   čl.   46   ods.   1   Ústavy   Slovenskej   republiky   a práva   podľa   čl.   6   ods.   1 Dohovoru   o   ochrane   ľudských   práv   a   základných   slobôd   rozsudkom   Najvyššieho   súdu Slovenskej republiky sp. zn. 6 Sžh 1/2010 zo 16. júna 2010 a takto

r o z h o d o l :

Sťažnosť spoločnosti S. o d m i e t a   ako zjavne neopodstatnenú.

O d ô v o d n e n i e :

I.

Ústavnému súdu Slovenskej republiky (ďalej len „ústavný súd“) bola 14. septembra 2010   doručená   sťažnosť   spoločnosti   S.,   Švédsko   (ďalej   len   „sťažovateľka“),   ktorou namietala porušenie svojho základného práva na súdnu ochranu podľa čl. 46 ods. 1 Ústavy Slovenskej republiky (ďalej len „ústava“) a práva podľa čl. 6 ods. 1 Dohovoru o ochrane ľudských práv a základných slobôd (ďalej len „dohovor“) rozsudkom Najvyššieho súdu Slovenskej republiky (ďalej len „najvyšší súd“) sp. zn. 6 Sžh 1/2010 zo 16. júna 2010.Zo sťažnosti vyplynulo: «Porušovateľ v konaní č. 6Sžh 1/2010 preskúmaval ako súd odvolací podľa ust. 246c ods. 1 O.s.p. v spojení s ust. §10 ods 2 napadnutý rozsudok Krajského súdu v Banskej Bystrici a konanie mu predchádzajúce. Predmetom odvolacieho konania v preskúmavanej veci bol rozsudok Krajského súdu v Banskej Bystrici zo dňa 30.9.2009 č.k. 23S/33/2009-95 (ďalej aj „rozsudok Krajského súdu“),   ktorým Krajský súd v Banskej Bystrici ako súd prvého stupňa na základe podanej žaloby o preskúmanie rozhodnutia správneho orgánu zrušil rozhodnutie predsedníčky Úradu priemyselného vlastníctva Slovenskej republiky zo dňa 26.2.2009, č.k. POZ 139-2005 II / 21-2009 (ďalej aj „zrušené správne rozhodnutie“), ako aj prvostupňové rozhodnutie Úradu priemyselného vlastníctva Slovenskej republiky zo dňa 8.2.2007, č.k. POZ 139-2005 N/38-2007/Zach o námietkach podaných sťažovateľom (ďalej aj „zrušené rozhodnutie prvostupňového správneho orgánu“) a vrátil vec Úradu priemyselného vlastníctva Slovenskej republiky na ďalšie konanie.

Najvyšší súd Slovenskej republiky po preskúmaní odvolaním napadnutého rozsudku Krajského   súdu   v   Banskej   Bystrici   a   konania   mu   predchádzajúceho,   rozsudkom   č.k. 6 Sžh 1/2010 zo dňa 16.6.2010 potvrdil rozsudok Krajského súdu v Banskej Bystrici č.k. 23S 33/2009-95   zo   dňa   30.9.2009   a   žalovanému   uložil   povinnosť   zaplatiť   žalobcovi náhradu trov konania.

Sťažovateľ je presvedčený, že rozsudkom Najvyššieho súdu Slovenskej republiky zo dňa 16.6.2010 č.k. 6 Sžh 1/2010 bolo porušené jeho základné právo na súdnu ochranu podľa čl. 46 ods. 1 Ústavy a Slovenskej republiky a právo na spravodlivé súdne konanie v podľa čl. 6 ods. 1 Dohovoru o ochrane ľudských práv a základných slobôd...

Zrušeným   rozhodnutím   prvostupňového   správneho   orgánu   Úrad   priemyselného vlastníctva Slovenskej republiky (ďalej aj „Úrad“) rozhodol v prvom stupni o námietkach podaných   sťažovateľom   proti   zápisu   prihlášky   ochrannej   známky   č.   139-2005   „S.“   do registra ochranných známok.

Zrušeným   správnym   rozhodnutím   predsedníčka   Úradu   priemyselného   vlastníctva Slovenskej republiky   ako   druhostupňový správny   orgán rozhodla   o   zamietnutí   rozkladu podaného prihlasovateľom a potvrdení prvostupňového rozhodnutia....

Sťažovateľ   je   obchodnou   spoločnosťou   so   sídlom   vo   Švédsku.   Sťažovateľ   je majiteľom okrem iného aj ochrannej známky Spoločenstva č. 603811 S. (slovná) s dátumom podania 25.7.1997 (ďalej aj „slovná namietaná ochranná známka“) a ochrannej známky Spoločenstva   č.   1408368   S.   (kombinovaná)   s   dátumom   podania   30.11.1999   (ďalej   aj „kombinovaná   namietaná   ochranná   známka“).   V   zmysle   ust.   § 36a   ods.   2   zákona č. 55/1997 Z.z. o ochranných známkach v znení platnom ku dňu podania námietok „zápis ochrannej známky Spoločenstva má na území Slovenskej republiky rovnaké účinky ako zápis ochrannej známky zapísanej do registra úradom“.

Sťažovateľ ako majiteľ ochranných známok uplatnil dňa 25.4.2006 svoje práva proti zápisu zameniteľného neskoršieho označenia do registra ochranných známok, a to podaním námietok na Úrad priemyselného vlastníctva Slovenskej Republiky v súlade s ustanovením § 9 zákona o ochranných známkach zákona č. 55/1997 Z.z. o ochranných známkach v znení ku dňu podania námietok (ďalej aj „zákon o ochranných známkach“) v spojení s ust. § 4 ods. 1 písm. a) zákona o ochranných známkach....

Úrad priemyselného vlastníctva po podrobnom zhodnotení zameniteľnosti označení S. a S. v vizuálneho, fonetického aj sémantického hľadiska dospel k záveru, že zverejnené označenie   S.   a   slovná   namietaná   ochranná   známka   spoločenstva   č.   603811   S.   sú zameniteľné, keďže vykazujú takú vizuálnu, fonetickú a sémantickú podobnosť, že hrozí reálne nebezpečenstvo ich zámeny v povedomí spotrebiteľa, ako aj na relevantom trhu. Úrad   zároveň   skonštatoval,   že   aj   tovary   a   služby   zverejnenej   prihlášky   a   namietanej ochrannej známky sú zhodné a podobné. Na základe tohto zistenia Úrad uznal námietky za opodstatnené a v zmysle ust. § 11 ods. 2 písm. a) zákona o ochranných známkach rozhodol o zamietnutí prihlášky ochrannej známky č. 139-2005 (rozhodnutie zo dňa 8.2.2007, č. POZ 139-2005 N/38-2007/Zach)....

Krajský súd v Banskej Bystrici sa stotožnil s argumentáciou žalobcu - prihlasovateľa známky, že namietaná ochranná známka S. má veľmi nízku rozlišovaciu spôsobilosť.... Najvyšší súd Slovenskej republiky ako súd odvolací podľa ust. § 246c ods. 1 O.s.p. v spojení s ustanovením § 10 ods. 2 preskúmal odvolaním napadnutý rozsudok Krajského súdu   v   Banskej   Bystrici   zo   dňa   30.9.2009   č.k.   23/S   /   33   /   2009-95   a   konanie   mu predchádzajúce a dospel k názoru, že v danej veci odvolanie nie je dôvodné....

Sťažovateľ je presvedčený, že uvedený právny názor Najvyššieho súdu SR vyplývajúci z   rozsudku   č.   6   Sžh   1/2010   je   zjavne   arbitrárny   a   z   ústavného   hľadiska   neudržateľný z nasledujúcich dôvodov. Úrad priemyselného vlastníctva Slovenskej republiky je povinný postupovať a postupoval pri zisťovaní skutkového stavu v intenciách lex specialis (zákon o ochranných   známkach   č.   55/1997   Z.z.)   a   ten   Úradu   ukladá   rozhodovať   na   základe skutkového stavu zisteného z vykonaných dôkazov, ktoré boli účastníkmi predložené alebo navrhnuté,   pričom   účastníci   konania   sú   povinní   predložiť   alebo   navrhnúť   dôkazy   na preukázanie svojich tvrdení (§ 40b ods. 1 a ods. 3 cit. zákona o ochranných známkach). Aplikácia   ustanovenia   §   32   správneho   poriadku,   ktorého   nepoužitie   Najvyšší   súd správnemu   orgánu   v   napadnutom   rozsudku   vytkol   je   ustanovením   §   37   zákona   o ochranných známkach výslovne vylúčená....

... ustanovenie § 37 zákona o ochranných známkach je v danom vzťahu osobitným zákonom   vylučujúcim   aplikáciu   ust.   32   správneho   poriadku   na   konanie   vo   veciach ochranných známok. Pokiaľ odvolací súd dospel k záveru, že správne orgány oboch stupňov neboli   zbavené   povinnosti   zistiť   náležite   skutkový   stav   v   zmysle   ust.   §32   správneho poriadku, takýto záver nemá oporu v platnom znení zákona o ochranných známkach.... Vyššie   citovaný   právny   názor   Najvyššieho   súdu   Slovenskej   republiky   je   zjavne arbitrárny a z ústavného hľadiska neudržateľný z uvedených dôvodov, pričom je v priamom rozpore s právnym   poriadkom Slovenskej republiky   a zásadným spôsobom   ovplyvnil   aj rozhodnutie Najvyššieho súdu Slovenskej republiky vo veci samej....

Odvolací   súd   pri   rozhodovaní   vychádzal   z   vlastného   právneho   názoru,   ktorý   je v zjavnom rozpore s právnym poriadkom Slovenskej republiky. Napadnutým rozhodnutím Najvyššieho súdu Slovenskej republiky tak došlo k porušeniu práv sťažovateľa na súdnu ochranu, keďže sťažovateľ podal námietky proti zápisu prihlášky ochrannej známky S., aby boli chránené jeho práva k zapísaným ochranným známkam S. a dôvodne očakával, že aj v súdnom   konaní   o   preskúmanie   zákonnosti   správneho   rozhodnutia,   v   ktorom   bol zúčastnený, budú súdy vec preskúmavať a rozhodovať podľa platného práva....

Navyše, v zmysle § 250ja Občianskeho súdneho poriadku sú súd prvého stupňa aj správny orgán viazané právnym názorom odvolacieho súdu, ak bolo rozhodnutie zrušené a vec bola vrátená na ďalšie konanie. V danom prípade by Úrad priemyselného vlastníctva Slovenskej   republiky   bol   v   ďalšom   konaní   o   námietkach   viazaný   právnym   názorom najvyššieho súdu o   nevyhnutnosti   aplikácie   ust.   §   32 správneho poriadku pri zisťovaní skutkového   stavu,   čo   by   bolo   v   priamom   rozpore   s   platným   zákonom   o   ochranných známkach. Takýto postup by bol nezákonný a rovnako ako rozhodnutie vydané na jeho základe.

Ďalší dôvod protiprávnosti napadnutého rozhodnutia Najvyššieho súdu Slovenskej republiky a tým porušenia práv sťažovateľa na súdnu ochranu vidí sťažovateľ v tom, že súdy prvého   aj   druhého   stupňa   preskúmavali   zameniteľnosť   prihlášky   ochrannej   známky   S. a namietanej   ochrannej   známky   S.   a   hodnotili   ich   vizuálnu,   fonetickú   a sémantickú podobnosť spôsobom, ktorý je v rámci právomocí delegovaný výlučne Úradu priemyselného vlastníctva Slovenskej republiky. Porušovateľ sa preto domnieva, že súdy týmto prekročili svoju právomoc, ktorú im v ust. § 245 Občianskeho súdneho poriadku zveruje zákon.»

Sťažovateľka žiadala, aby ústavný súd vydal tento nález: „1.   Najvyšší   súd Slovenskej   republiky vo veci vedenej pod sp.   zn.   6 Sžh 1/2010 porušil právo obchodnej spoločnosti S., Švédsko na súdnu ochranu podľa čl. 46 ods. 1 Ústavy   Slovenskej republiky   a   právo na spravodlivé súdne   konanie podľa čl.   6   ods.   1 Dohovoru o ochrane ľudských práv a základných slobôd.

2.   Rozsudok   Najvyššieho   súdu   Slovenskej   republiky   zo   dňa   16.6.2010   č.k. 6 Sžh 1/2010 sa zrušuje a vec sa mu vracia na ďalšie konanie.“

II.

Podľa čl. 127 ods. 1 ústavy ústavný súd rozhoduje o sťažnostiach fyzických osôb alebo právnických   osôb,   ak namietajú porušenie   svojich   základných   práv alebo slobôd, alebo ľudských práv a základných slobôd vyplývajúcich z medzinárodnej zmluvy, ktorú Slovenská republika ratifikovala a bola vyhlásená spôsobom ustanoveným zákonom, ak o ochrane týchto práv a slobôd nerozhoduje iný súd.

Ústavný   súd   podľa   §   25   ods.   1   zákona   Národnej   rady   Slovenskej   republiky č. 38/1993 Z. z. o organizácii Ústavného súdu Slovenskej republiky, o konaní pred ním a o postavení jeho sudcov v znení neskorších predpisov (ďalej len „zákon o ústavom súde“) každý návrh predbežne prerokuje na neverejnom zasadnutí bez prítomnosti navrhovateľa. Pri predbežnom prerokovaní každého návrhu ústavný súd skúma, či dôvody uvedené v § 25 ods.   2   zákona   o   ústavnom   súde   nebránia   jeho   prijatiu   na   ďalšie   konanie.   Podľa   tohto ustanovenia   návrhy   vo   veciach,   na   ktorých   prerokovanie   nemá   ústavný   súd   právomoc, návrhy, ktoré   nemajú náležitosti   predpísané   zákonom, neprípustné   návrhy alebo návrhy podané niekým zjavne neoprávneným, ako aj návrhy podané oneskorene môže ústavný súd na predbežnom prerokovaní odmietnuť uznesením bez ústneho pojednávania.

Predmetom   sťažnosti   je   tvrdenie   sťažovateľky,   že   rozsudkom   najvyššieho   súdu sp. zn. 6 Sžh 1/2010 došlo k porušeniu jej základného práva podľa čl. 46 ods. 1 ústavy a práva podľa čl. 6 ods. 1 dohovoru.

Podľa ustálenej judikatúry ústavného súdu je dôvodom odmietnutia sťažnosti pre jej zjavnú neopodstatnenosť absencia priamej súvislosti medzi označeným základným právom alebo slobodou na jednej strane a namietaným rozhodnutím alebo iným zásahom orgánu štátu do takéhoto práva alebo slobody na strane druhej, ako aj nezistenie žiadnej možnosti porušenia označeného základného práva alebo slobody, reálnosť ktorej by mohol posúdiť po jej prijatí na ďalšie konanie (mutatis mutandis sp. zn. III. ÚS 138/02 a v ňom citovaná ďalšia judikatúra).

Ústavný   súd   vzhľadom   na   svoju   doterajšiu   judikatúru   považuje   za   potrebné   tiež pripomenúť,   že   nie   je   zásadne   oprávnený   preskúmavať   a   posudzovať   právne   názory všeobecného súdu, ktoré ho pri výklade a uplatňovaní zákonov viedli k rozhodnutiu, ani preskúmavať,   či   v   konaní   pred   všeobecnými   súdmi   bol,   alebo   nebol   náležite   zistený skutkový stav a aké skutkové a právne závery zo skutkového stavu všeobecný súd vyvodil. Úloha ústavného súdu sa vymedzuje na kontrolu zlučiteľnosti účinkov takejto interpretácie a   aplikácie   s   ústavou,   prípadne   medzinárodnými   zmluvami   o   ľudských   právach a základných slobodách. Z tohto postavenia ústavného súdu vyplýva, že môže preskúmavať rozhodnutie   všeobecného   súdu   v   prípade,   ak   v   konaní,   ktoré   mu   predchádzalo,   alebo samotným   rozhodnutím   došlo   k   porušeniu   základného   práva   alebo   slobody.   Skutkové a právne závery všeobecného súdu môžu byť predmetom kontroly zo strany ústavného súdu vtedy, ak by vyvodené závery boli zjavne neodôvodnené alebo arbitrárne, a tak z ústavného hľadiska   neospravedlniteľné   a neudržateľné,   a   zároveň   by   mali   za   následok   porušenie základného práva alebo slobody (mutatis mutandis I. ÚS 13/00).

Z odôvodnenia napadnutého rozhodnutia najvyššieho súdu vyplýva:«Predmetom   odvolacieho   konania   v   preskúmavanej   veci   bol   rozsudok   krajského súdu,   ktorým   súd   prvého   stupňa   rozhodnutie   žalovaného   správneho   orgánu   ako   aj rozhodnutie prvostupňového správneho orgánu zrušil a vec vrátil žalovanému na ďalšie konanie, ktorými rozhodnutiami bolo vyhovené námietkam proti prihlasovanému označeniu a prihláška ochrannej známky zn. spisu POZ 139-2005 bola zamietnutá, a preto odvolací súd preskúmal rozsudok súdu prvého stupňa ako aj konanie, ktoré mu predchádzalo, pričom v   rámci   odvolacieho   konania   skúmal   aj   napadnuté   rozhodnutie   žalovaného   správneho orgánu   v   spojení   s   rozhodnutím   správneho   orgánu   prvého   stupňa   a   konanie   im predchádzajúce, najmä z toho pohľadu, či sa súd prvého stupňa vysporiadal so všetkými námietkami   uvedenými   v   žalobe   a   z   takto   vymedzeného   rozsahu,   či   správne   posúdil zákonnosť a správnosť napadnutého rozhodnutia žalovaného správneho orgánu. Odvolací súd dáva do pozornosti, že predmetom preskúmavacieho konania v danej veci je rozhodnutie a postup žalovaného správneho orgánu, ktorým rozhodnutím správny orgán rozhodoval v konečnej platnosti o žiadosti o zápis ochrannej známky, v rámci ktorého konania   súčasne   rozhodoval   o   námietkach   vznesených   proti   prihlásenému   označeniu ochrannej známky podľa zákona o ochranných známkach. Podľa § 4 ods. 1, písm. a/ zákona o ochranných známkach za ochrannú známku nemožno uznať označenie, o ktorom Úrad priemyselného vlastníctva Slovenskej republiky (ďalej   len   „úrad“)   na   základe   námietok   uplatnených   podľa   §   9   zistí,   že   je   a)   zhodné s ochrannou známkou so skorším právom prednosti, ak je táto ochranná známka zapísaná pre   podobné   tovary   alebo   služby   alebo   zameniteľné   s   ochrannou   známkou,   ak   je   táto ochranná známka zapísaná pre rovnaké alebo podobné tovary alebo služby.

Podľa § 9 zákona o ochranných známkach po zverejnení prihlášky vo vestníku môže osoba dotknutá z dôvodov uvedených v § 4 (ďalej len „namietateľ“) podať v lehote troch mesiacov   od   tohto   zverejnenia   úradu   námietky   proti   zápisu   označenia   do   registra obsahujúce   právne   a   skutkové   odôvodnenie,   ako   aj   listinné   dôkazy   alebo   označenie listinných alebo iných dôkazov, ktoré namietateľ predloží.

Podľa § 10 ods. 1 až 5 zákona o ochranných známkach úrad preskúma, či námietky boli podané riadne a včas podľa § 9 a či je splnená podmienka povinného zastúpenia podľa § 34 ods. 3.

Ak námietky neboli podané riadne a včas podľa § 9 alebo ak namietateľ nepredloží na výzvu úradu v určenej lehote označené dôkazy alebo na výzvu úradu v určenej lehote nepreukáže splnenie podmienky povinného zastúpenia podľa § 34 ods. 3, úrad konanie o námietkach zastaví.

Úrad s námietkami podanými podľa § 9, o ktorých sa konanie nezastavilo podľa odseku 2, oboznámi prihlasovateľa a vyzve ho, aby sa k nim vyjadril v určenej lehote. Ak sa prihlasovateľ k námietkam nevyjadrí v určenej lehote podľa odseku 3 alebo ani na výzvu úradu v určenej lehote nesplní podmienku povinného zastúpenia podľa § 34 ods. 3, úrad konanie o prihláške v rozsahu podaných námietok zastaví. Na tento následok však musí úrad prihlasovateľa vo výzve na podanie vyjadrenia upozorniť.

Písomné   vyhotovenie   rozhodnutia   podľa   odseku   2   úrad   doručí   namietateľovi a písomné   vyhotovenie   rozhodnutia   podľa   odseku   4   úrad   doručí   prihlasovateľovi a namietateľovi.

Podľa § 11 ods. 1 až 4 zákona o ochranných známkach na základe námietok, ku ktorým sa prihlasovateľ vyjadril, úrad preskúma, či prihlásené označenie spĺňa podmienky ustanovené na zápis do registra so zreteľom na § 4. Ak úrad v konaní podľa odseku 1 na základe dokazovania vykonaného na návrh účastníkova)zistí, že prihlásené označenie nespĺňa podmienky ustanovené na zápis ochrannej známky do registra podľa § 4, prihlášku zamietne, alebob)ak nezistí existenciu dôvodov podľa § 4 alebo zistí, že namietateľ nie je osobou dotknutou podľa § 9, námietky zamietne.

Ak sa dôvody na zamietnutie prihlášky podľa odseku 2 písm. a) týkajú len určitej časti tovarov alebo služieb, úrad prihlášku zamietne len pre tie tovary alebo služby. Písomné   vyhotovenie   rozhodnutia   podľa   odseku   2   úrad   doručí   prihlasovateľovi a namietateľovi. Podľa názoru odvolacieho súdu správne orgány oboch stupňov v preskúmavanej veci nepostupovali v intenciách citovaných právnych noriem, vo veci náležite nezistili skutkový stav a zo skutkových okolností vyvodili nesprávny právny záver, z ktorých dôvodov súd prvého   stupňa   postupoval   v   súlade   so   zákonom,   pokiaľ   preskúmavané   rozhodnutie žalovaného   ako   aj   rozhodnutie   prvostupňového   správneho   orgánu   zrušil   a   vec   vrátil žalovanému na ďalšie konanie podľa § 250j ods. 2, písm. a/ O.s.p.. Predpokladom konania a rozhodovania úradu po podaní námietok osobou dotknutou z dôvodov uvedených v § 4 zákona o ochranných známkach proti zápisu označenia do registra, v súlade s § 9, je posúdenie, či prihlásené označenie spĺňa podmienky ustanovené na zápis do registra so zreteľom na dôvodnosť alebo nedôvodnosť námietok podľa § 4. Zákonodarca   v   právnej   norme   §   4   ods.   1,   písm.   a/   zákona   o   ochranných   známkach ustanovil, že nie je možné uznať za ochrannú známku označenie, o ktorom úrad na základe námietok   uplatnených   podľa   §   9   zistí,   že   je   zhodné   s   ochrannou   známkou   so   skorším právom prednosti, ak je táto ochranná známka zapísaná pre podobné tovary alebo služby alebo je zameniteľné s ochrannou známkou,   ak je táto ochranná známka zapísaná pre rovnaké   alebo   podobné   tovary   alebo   služby.   Teda   povinnosťou   správneho   orgánu   je posudzovať   zhodnosť   alebo   zameniteľnosť   označenia   ochrannej   známky   predloženého   k zápisu do registra s ochrannou známkou so skorším právom prednosti, ak je zapísaná pre rovnaké alebo podobné tovary alebo služby, a za tým účelom posudzovať zhodné alebo rozlišovacie prvky porovnávaných ochranných známok....

Podľa názoru odvolacieho súdu žalovaný svojím postupom a rozhodnutím nevenoval dostatočnú pozornosť námietkam vznesených žalobcom v rozklade. Odvolací súd považuje za nedostačujúce konštatovanie žalovaného uvedené v odôvodnení jeho rozhodnutia,   že tvrdenia   žalobcu   o   tom,   že   prvostupňový   správny   orgán   nevychádzal   zo   spoľahlivo zisteného   stavu   veci,   dospel   k   nesprávnym   skutkovým   zisteniam   a   nesprávne   posúdil objektívne známe skutočnosti, neboli v konaní o rozklade preukázané. Napriek tomu, že zákonodarca v zákone o ochranných známkach ustanovuje, že dôkazy predkladá žiadateľ a namietateľ, správne orgány oboch stupňov nezbavuje povinnosti zistiť náležité skutkový stav (§ 32 správneho poriadku) a za tým účelom pokiaľ účastník správneho orgánu tvrdí a to aj v odvolaní, že vo veci nebol zistený skutkový stav dostatočne, ho vyzvať na predloženie dôkazov preukazujúcich dôvodnosť jeho tvrdení.

Odvolací súd zhodne s názorom súdu prvého stupňa dospel k záveru, že správne orgány   nevenovali   dostatočnú   pozornosť   pri   posudzovaní   dôvodnosti   námietok navrhovateľa (zúčastnenej osoby) a v celom rozsahu ich uznali za opodstatnené. Žalovaný v odôvodnení svojho rozhodnutia sám konštatuje, že označenia je potrebné posudzovať ako celok, avšak z jeho postupu ako aj samotného rozhodnutia nevyplýva, že by prihlasované označenie žalobcu k zápisu do registra posudzoval ako celok pri skúmaní zhodných alebo rozlišujúcich prvkov s namietanými ochrannými známkami so skorším právom prednosti.... Vychádzajúc z právnych a skutkových záverov vyslovených v uvedenom rozsudku súdu prvého stupňa ES odvolací súd dospel k záveru, že síce žalovaný na právne závery uvedené v tomto rozsudku poukazoval, avšak v preskúmavanej veci ich aplikoval nesprávne.

Z uvedených dôvodov odvolací súd dospel k záveru, že v danej veci bol nedostatočne zistený skutkový stav, pretože žalovaný sa náležite nevyporiadal s námietkou žalobcu, že prvostupňový orgán nevychádzal zo spoľahlivo zisteného stavu veci, dospel k nesprávnym skutkovým zisteniam a súčasne, že v danej veci správne orgány oboch stupňoch nesprávne posúdili zameniteľnosť prihlasovanej ochrannej známky s ochrannými známkami so skorším právom prednosti na základe námietok uplatnených v konaní spoločnosťou S., Švédsko.»

Podľa názoru ústavného súdu uvedený postup najvyššieho súdu pri odôvodňovaní svojho právneho záveru vo veci sťažovateľky nemožno považovať za zjavne neodôvodnený alebo arbitrárny.   Skutočnosť,   že   sťažovateľka   sa   so   skutkovým   hodnotením   a   následne s právnym   názorom   najvyššieho   súdu   nestotožňuje,   nemôže   sama   osebe   viesť   k   záveru o zjavnej   neodôvodnenosti   alebo   arbitrárnosti   tohto   názoru   a   nezakladá   ani   oprávnenie ústavného súdu nahradiť jeho právny názor svojím vlastným. V konečnom dôsledku však ústavný súd nie je opravným súdom skutkových omylov a právnych názorov najvyššieho súdu.   Ingerencia   ústavného   súdu   do   výkonu   tejto   právomoci   najvyššieho   súdu   je opodstatnená   len   v   prípade   jeho   nezlučiteľnosti   s   ústavou   alebo   kvalifikovanou medzinárodnou   zmluvou.   Aj   keby   ústavný   súd   nesúhlasil   s   interpretáciou   zákonov všeobecných súdov, ktoré sú „pánmi zákonov“, v zmysle citovanej judikatúry by mohol nahradiť napadnutý právny názor najvyššieho súdu iba v prípade, ak by ten bol svojvoľný, zjavne   neodôvodnený,   resp.   ústavne   nekonformný.   O   svojvôli   pri   výklade   a   aplikácii zákonného predpisu všeobecným súdom by bolo možné uvažovať len v prípade, ak by sa ten   natoľko   odchýlil   o   znenia   príslušných   ustanovení,   že   by   zásadne   poprel   ich   účel a význam.   Podľa   názoru   ústavného   súdu   predmetný   výklad   najvyšším   súdom   takéto nedostatky   nevykazuje,   a   preto   bolo   potrebné   sťažnosť   ako   zjavne   neopodstatnenú odmietnuť. Ústavný súd navyše uvádza, že najvyšší súd potvrdil   rozhodnutie krajského súdu,   ktorým   bolo   zrušené   rozhodnutie   správneho   orgánu   aj   z   dôvodov   nedostatočne zisteného skutkového stavu, čo znamená, že sťažovateľka má opätovne možnosť uplatňovať v sťažnosti uplatnené námietky pred správnym orgánom, prípadne aj pred krajským súdom.

Z uvedených dôvodov ústavný súd rozhodol podľa § 25 ods. 2 zákona o ústavnom súde tak, ako to je uvedené vo výroku tohto uznesenia.

P o u č e n i e :   Proti tomuto rozhodnutiu nemožno podať opravný prostriedok.

V Košiciach 10. novembra 2010