znak

SLOVENSKÁ REPUBLIKA

U Z N E S E N I E

Ústavného súdu Slovenskej republiky

II. ÚS 468/08-13

Ústavný súd Slovenskej   republiky na neverejnom   zasadnutí   senátu 16. decembra 2008   predbežne   prerokoval   sťažnosť   spoločnosti   R.,   s. r. o.,   S.,   zastúpenej   advokátkou JUDr. M. Š., K., vo veci namietaného porušenia základného práva zaručeného v čl. 46 ods. 1   Ústavy   Slovenskej   republiky   a práva   zaručeného   v   čl.   6   ods.   1   Dohovoru   o ochrane ľudských práv a základných slobôd postupom Okresného súdu Svidník v konaní vedenom pod sp. zn. 3 C 141/04 a jeho rozsudkom zo 17. decembra 2007 a postupom Krajského súdu v Prešove v konaní vedenom pod sp. zn. 4 Co 36/2008 a jeho rozsudkom z 30. mája 2008 a takto

r o z h o d o l :

Sťažnosť spoločnosti R., s. r. o.,   o d m i e t a.

O d ô v o d n e n i e :

I.

Ústavnému súdu Slovenskej republiky (ďalej len „ústavný súd“) bola 19. augusta 2008   doručená   sťažnosť   spoločnosti   R.,   s. r. o.,   S.   (ďalej   len   „sťažovateľka“),   ktorou namietala porušenie   základného   práva   zaručeného   v   čl.   46   ods.   1   Ústavy   Slovenskej republiky   (ďalej   len   „ústava“)   a práva   zaručeného   v   čl.   6   ods.   1   Dohovoru   o ochrane ľudských   práv   a základných   slobôd   (ďalej   len   „dohovor“)   postupom   Okresného   súdu Svidník   (ďalej   len   „okresný   súd“)   v konaní   vedenom   pod   sp.   zn.   3   C   141/04   a   jeho rozsudkom zo 17. decembra 2007 a postupom Krajského súdu v Prešove (ďalej len „krajský súd“) v konaní vedenom pod sp. zn. 4 Co 36/2008 a jeho rozsudkom z 30. mája 2008.

Z obsahu sťažnosti a jej príloh vyplýva, že žalobou z 25. augusta 2004 sa J. H., S. (ďalej len „žalobca“), domáhal proti sťažovateľke zaplatenia náhrady mzdy za dovolenku v sume   215 909   Sk.   Okresný   súd   22. októbra   2004   vydal   platobný   rozkaz,   ktorým sťažovateľku   zaviazal   uhradiť   žalovanú   sumu   s prísl.   Proti   predmetnému   platobnému rozkazu podala sťažovateľka odpor, o ktorom rozhodol okresný súd rozsudkom č. k. 3 C 141/2004-96 z 1. júna 2006 tak, že zaviazal sťažovateľku uhradiť žalovanú sumu 215 909 Sk   s prísl.   Proti   rozhodnutiu   okresného   súdu   podala   sťažovateľka   odvolanie,   o ktorom rozhodol krajský súd uznesením sp. zn. 4 Co 283/2006 z 23. marca 2007 tak, že rozsudok okresného   súdu   zrušil   a vec   mu   vrátil   na   ďalšie   konanie.   Okresný   súd   rozsudkom   zo 17. decembra 2007 vo veci rozhodol tak, že zaviazal sťažovateľku uhradiť 103 950 Sk s prísl.   a v prevyšujúcej   časti   žalobu   zamietol.   Proti   predmetnému   rozsudku   podala odvolanie sťažovateľka i žalobca, o odvolaní ktorých rozhodol krajský súd rozsudkom č. k. 4 Co 36/2008-254 z 30. mája 2008 tak, že potvrdil rozsudok okresného súdu vo výroku o povinnosti sťažovateľky zaplatiť žalobcovi 65 908 Sk a vo výroku, ktorým bola žaloba v prevyšujúcej časti zamietnutá. Rozsudok bol právnemu zástupcovi sťažovateľky doručený 18. júla 2008.

Sťažovateľka   namieta,   že   postupom   okresného   súdu   v označenom   konaní   a   jeho rozsudkom zo 17. decembra 2007 a postupom krajského súdu v označenom konaní a jeho rozsudkom z 30. mája 2008 bolo porušené jej základné právo na súdnu ochranu podľa čl. 46 ods. 1 ústavy a právo podľa čl. 6 ods. 1 dohovoru.

Vychádzajúc z uvedených skutočností sťažovateľka žiada, aby ústavný súd nálezom rozhodol tak, že vysloví porušenie základného práva na súdnu ochranu podľa čl. 46 ods. 1 ústavy a práva podľa čl. 6 ods. 1 dohovoru postupom okresného súdu i postupom krajského súdu, zruší rozsudok krajského súdu č. k. 4 Co 36/2008-254 z 30. mája 2008 a rozsudok okresného súdu č. k. 3C 141/04-221 zo 17. decembra 2004 a vec vráti okresnému súdu na ďalšie konanie a sťažovateľke prizná náhradu trov právneho zastúpenia, ktorú sú okresný súd a krajský súd nerozdielne povinné vyplatiť do jedného mesiaca odo dňa právoplatnosti tohto nálezu.

II.

Ústavný súd rozhoduje podľa čl. 127 ods. 1 ústavy o sťažnostiach fyzických osôb alebo právnických   osôb,   ak namietajú porušenie   svojich   základných   práv alebo slobôd, alebo ľudských   práv   a základných   slobôd   vyplývajúcich   z medzinárodnej   zmluvy, ktorú Slovenská   republika   ratifikovala a bola vyhlásená spôsobom   ustanoveným zákonom,   ak o ochrane týchto práv a slobôd nerozhoduje iný súd.

Podľa čl. 127 ods. 2 ústavy ak ústavný súd vyhovie sťažnosti, svojím rozhodnutím vysloví, že právoplatným rozhodnutím, opatrením alebo iným zásahom boli porušené práva alebo slobody podľa odseku 1, a zruší také rozhodnutie, opatrenie alebo iný zásah.

Ústavný   súd   podľa   §   25   ods.   1   zákona   Národnej   rady   Slovenskej   republiky č. 38/1993   Z.   z.   o organizácii Ústavného súdu   Slovenskej republiky,   o konaní   pred ním a o postavení   jeho   sudcov   v znení   neskorších   predpisov   (ďalej   len   „zákon   o   ústavnom súde“) každý návrh predbežne prerokuje na neverejnom zasadnutí senátu bez prítomnosti navrhovateľa,   ak   tento   zákon   neustanovuje   inak.   Pri   predbežnom   prerokovaní   každého návrhu   ústavný súd skúma,   či   dôvody uvedené   v § 25   ods.   2   zákona   o ústavnom   súde nebránia jeho prijatiu na ďalšie konanie. Podľa tohto ustanovenia návrhy vo veciach, na prerokovanie   ktorých   nemá   ústavný   súd   právomoc,   návrhy,   ktoré   nemajú   zákonom predpísané   náležitosti,   neprípustné   návrhy   alebo   návrhy   podané   niekým   zjavne neoprávneným,   ako   aj   návrhy   podané   oneskorene   môže   ústavný   súd   na   predbežnom prerokovaní odmietnuť uznesením bez ústneho pojednávania. Ústavný súd môže odmietnuť aj návrh, ktorý je zjavne neopodstatnený.

Predmetom   sťažnosti   je   sťažovateľkou   namietané   porušenie   základného   práva zaručeného v čl. 46 ods. 1 ústavy a práva zaručeného v čl. 6 ods. 1 dohovoru postupom okresného   súdu   v konaní   vedenom   pod   sp.   zn.   3   C   141/04   a   jeho   rozsudkom zo 17. decembra   2007   a postupom   krajského   súdu   v konaní   vedenom   pod   sp.   zn. 4 Co 36/2008 a jeho rozsudkom z 30. mája 2008.

1.   Podľa   názoru   ústavného   súdu   na   konanie   o tej   časti   sťažnosti   sťažovateľky, v ktorej   namieta   porušenie   označených   práv   konaním   okresného   súdu   vedeným   pod sp. zn. 3   C   141/04   a   jeho   rozsudkom   zo   17.   decembra   2007,   nie   je   daná   právomoc ústavného súdu.

Ako vyplýva z citovaného čl. 127 ods. 1 ústavy právomoc ústavného súdu je daná iba vtedy,   ak   o ochrane   základných   práv   alebo   slobôd   nerozhoduje   iný   súd.   Právomoc ústavného   súdu   je   preto   v týchto   prípadoch   subsidiárna.   O ochrane   práv   sťažovateľky, ktorých   porušenie   namieta,   vo   vzťahu   ku konaniu   okresného   súdu   (vo   veci   rozhodol rozsudkom 17. decembra 2007, proti ktorému sťažovateľka podala odvolanie) rozhodoval v odvolacom   konaní   krajský   súd   (rozsudok   sp.   zn.   4   Co   36/2008   z   30.   mája   2008). Vzhľadom   na   uvedenú   zásadu   subsidiarity   preto   nie   je   v právomoci   ústavného   súdu preskúmať konanie okresného súdu vedené pod sp. zn. 3 C 141/04 a ani jeho rozsudok zo 17. decembra 2007.

Vychádzajúc z uvedených   skutočností   ústavný   súd   sťažnosť   sťažovateľky   v časti, ktorou namietala porušenie označených práv postupom okresného súdu, po predbežnom prerokovaní   odmietol   pre   nedostatok   svojej   právomoci   podľa   §   25   ods.   2   zákona o ústavnom súde.

2. Sťažovateľka namietala porušenie označených práv aj postupom krajského súdu v konaní vedenom pod sp. zn. 4 Co 36/2008 a jeho rozsudkom z 30. mája 2008, ktorým potvrdil rozsudok okresného súdu zo 17. decembra 2007.

O zjavnej   neopodstatnenosti   sťažnosti   možno   hovoriť   vtedy,   keď   namietaným postupom všeobecného súdu nemohlo vôbec dôjsť k porušeniu toho základného práva alebo slobody, ktoré označil sťažovateľ, a to buď pre nedostatok vzájomnej príčinnej súvislosti medzi   označeným   postupom   všeobecného   súdu   a základným   právom   alebo   slobodou, porušenie   ktorých   sa   namietalo,   prípadne   z iných   dôvodov.   Za   zjavne   neopodstatnenú sťažnosť preto možno považovať tú sťažnosť, pri predbežnom prerokovaní ktorej ústavný súd   nezistil   žiadnu   možnosť   porušenia   označeného   základného   práva   alebo   slobody, reálnosť ktorej by mohol posúdiť po jej prijatí na ďalšie konanie.

Ústavný súd predovšetkým pripomína, že podľa svojej ustálenej judikatúry nemá zásadne oprávnenie preskúmavať, či v konaní pred všeobecnými súdmi bol, alebo nebol náležite zistený skutkový stav a aké právne závery zo skutkového stavu všeobecný súd vyvodil (II. ÚS 21/96). Vo všeobecnosti úlohou súdnej ochrany ústavnosti   poskytovanej ústavným súdom napokon nie je ani chrániť občana pred skutkovými omylmi všeobecných súdov, ale chrániť ho pred takými zásahmi do jeho práv, ktoré sú z ústavného hľadiska neospravedlniteľné a neudržateľné (I. ÚS 17/01). Z rozdelenia súdnej moci v ústave medzi ústavný súd a všeobecné súdy totiž vyplýva, že ústavný súd nie je opravnou inštanciou vo veciach patriacich do právomoci všeobecných súdov (napr. I. ÚS 19/02).

Ústavný   súd   teda,   tak   ako   to   už   vyslovil   vo   viacerých   svojich   nálezoch,   nie   je opravnou inštanciou všeobecných súdov (napr. I. ÚS 31/05), a preto nemôže preskúmavať rozhodnutia všeobecných súdov, pokiaľ tieto súdy vo svojej činnosti postupujú v súlade s právami na súdnu a inú právnu ochranu zakotvenými v siedmom oddiele druhej hlavy ústavy   (čl.   46   až   50   ústavy).   Z takéhoto   pohľadu   pristúpil   ústavný   súd   aj   k posúdeniu rozsudku krajského súdu sp. zn. 4 Co 36/2008 z 30. mája 2008.

Z odôvodnenia označeného rozsudku krajského súdu okrem iného vyplýva: „Z obsahu spisu odvolací súd zistil, že súd prvého stupňa správne zistil skutkový stav veci, nesprávne však stanovil výšku náhrady za nevyčerpanú dovolenku.

K právnemu posúdeniu právneho vzťahu medzi účastníkmi konania odvolací súd poukazuje na ust.   § 66 ods.   3 zákona č. 511/1991 Zb. Obchodného zákonníka v znení neskorších predpisov (ďalej len Obchodného zákonníka),   v zmysle ktorého vzťah medzi spoločnosťou a členom orgánu spoločnosti alebo spoločníkom pri zariaďovaní záležitostí spoločnosti   sa   spravuje   primerane   ustanoveniami   o   mandátnej   zmluve,   ak   zo   zmluvy o výkone   funkcie   uzatvorenej   medzi   spoločnosťou   a   členom   orgánu   spoločnosti   alebo spoločníkom   alebo   zo   zákona   nevyplýva   iné   určenie   práv   a   povinnosti.   Citované ustanovenie nemá kogentnú povahu, a preto nie je vylúčené, aby zamestnanec spoločnosti bol   vymenovaný   alebo   zvolený   za   člena   štatutárneho,   či   iného   orgánu   a   napokon   nič nebráni   ani   tomu,   aby   sa   člen   určitého   orgánu   spoločnosti   stal   aj   zároveň   jej zamestnancom.

Je nesporné, že právny vzťah medzi účastníkmi konania vznikol na základe pracovnej zmluvy zo dňa 30. 3. 2002, na základe ktorého si žalobca uplatňuje nárok na náhradu mzdy za nevyčerpanú dovolenku. Posúdenie právneho vzťahu súdom prvého stupňa bolo správne v súlade s vysloveným právnym názorom odvolacieho súdu v uznesení č. k. 4 Co 283/2006- 121 zo dňa 23. 3. 2007. Naviac odvolací súd dodáva, že zánikom funkcie štatutárneho zástupcu u žalovaného nedošlo k skončeniu pracovného pomeru. Účastníci sa vzájomne dohodli na skončení pracovného pomeru ku dňu 12. 11. 2003. Táto skutočnosť vyplýva z č. l. 8 spisu. Tvrdené skutočnosti žalovaným o tom, že medzí účastníkmi konania nevznikol pracovnoprávny vzťah je v rozpore s predloženými listinnými dôkazmi samotným žalovaným v konaní - dohodou o skončení pracovného pomeru, preukázanými výplatnými páskami žalobcu, napokon aj s výpoveďou svedka H., konateľa spoločnosti žalovaného v N. Túto odvolaciu námietku preto odvolací súd nepovažoval za dôvodnú.

Za dôvodné sčasti považoval odvolacie námietky žalovaného pokiaľ sa týka výšky priznanej náhrady mzdy za nevyčerpanú dovolenku, a to vzniku nároku na dovolenku za rok 2002   a   2003,   ako   aj   rozsahu   počtu   vyčerpaných   pracovných   a   preplatených   dní   za dovolenku.

Súd prvého stupňa nesprávne vychádzal z priemerného zárobku za rozhodné obdobie zo   sumy   577,50   Sk,   lebo   z   obsahu   žaloby   nepochybne   vyplýva,   že   žalobca   si   stanovil priemerný hodinový zárobok v rozhodnom období vo výške 568,18 Sk, a preto v tejto časti bol súd prvého stupňa viazaný touto výškou (§ 153 O. s. p.).

Žalobca   v   konaní   nepreukázal,   že   by   mu   vznikol   nárok   na   inú   ako   zákonom stanovenú   dĺžku   dovolenky   za   kalendárny   rok,   resp.   jej   pomernú   časť.   V   roku   2002 žalobcovi vznikol nárok na 18,7 dňa v súlade s ust.   § 102 ods.   1,   2 Zákonníka práce č. 65/1965   Zb.   v znení   platnom   do   31. 3. 2002.   Z   predložených   listinných   dôkazov   mal odvolací súd preukázané, že žalobca v roku 2002 vyčerpal 10 dní, a preto zostalo mu nevyčerpaných 8,7 dňa. Táto skutočnosť nepochybne vyplýva z predložených výplatných pások   z   roku   2002,   ako   aj   z   prehľadu   čerpanej   dovolenky   a   krátenej   dovolenky   na poskytnutých stravných lístkoch za rok 2002. Tvrdenie žalovaného o tom, že v skutočnosti žalobca vyčerpal 16 dní dovolenky, i napriek tomu, že mal preplatených len 10 dní, odvolací súd neuznal za dôvodné z dôvodu, že bolo vecou zamestnávateľa riadne viesť evidenciu čerpaných dovoleniek. Z tohto dôvodu odvolací súd uznal nárok žalobcu na náhradu mzdy za nevyčerpanú dovolenku za rok 2002 v rozsahu 8,7 dňa za dôvodný.

V   roku   2003   vznikol   žalobcovi   nárok   na   dovolenku   v   rozsahu   20,8   dní,   z   toho vyčerpal 15 dní, a preto zostatok nevyčerpanej dovolenky žalobcovi za rok 2003 patrí za 5,8 dňa. Celkom z titulu nevyčerpanej dovolenky žalobcovi patrí náhrada mzdy v rozsahu 14,5 dňa, čo pri uplatnenom priemernom hodinovom zárobku žalobcom vo výške 568,18 Sk predstavuje náhradu vo výške 65.908,- Sk.

Z tohto dôvodu odvolací súd v tejto časti napadnutý rozsudok považoval za vecne správny a ohľadne sumy 65.908,- Sk rozsudok potvrdil v súlade s ust. § 219 O. s. p. Za nedôvodnú považoval odvolaciu námietku žalovaného týkajúcu sa nepreukázania žiadnych   dôvodov,   pre   ktoré   žalobca   nevyčerpal   dovolenku   za   rok   2002.   Pokiaľ   sám žalobca uznal, že žalovanému vznikol nárok na náhradu mzdy za nevyčerpanú dovolenku za rok 2003,   z dôvodu   skončenia pracovného pomeru ku   dňu   12. 11. 2003,   z tohto   istého dôvodu žalobca nemal možnosť vyčerpať dovolenku za rok 2002, lebo do konca budúceho kalendárneho roka, t.j. roku 2003 skončil pracovný pomer. Z tohto dôvodu odvolací súd nepovažoval v tejto časti odvolanie žalovaného za dôvodné.

Za nedôvodné považoval odvolací súd odvolanie žalobcu proti výroku, ktorým bola žaloba v prevyšujúcej časti zamietnutá. Uplatnená náhrada mzdy za nevyčerpanú dovolenku žalobcom v rozsahu 47,5 dňa nebola dôvodná. Bolo povinnosťou žalobcu preukázať ním tvrdené skutočnosti, že dovolenku za rok 2002 a 2003 v uplatnenom rozsahu nevyčerpal, resp. že mal nárok na dovolenku v inom rozsahu.

V občianskom súdnom konaní posilnenou zásadou kontradiktórnosti majú účastníci dôkaznú povinnosť vyplývajúcu im z ust. § 120 O. s. p. T. zn., že majú povinnosť nielen tvrdenia, ale aj preukázania nimi tvrdené skutočnosti. Nesplnenie dôkaznej povinnosti má za následok neunesenia dôkazného bremena. V tejto časti uplatneného nároku nad priznanú náhradu mzdy za nevyčerpanú dovolenku súdom1 prvého stupňa, t. j. nad sumu 65.908,- Sk, v ktorej časti odvolací súd napadnutý rozsudok potvrdil, nebolo odvolanie žalobcu dôvodné. Z tohto dôvodu odvolací súd výrok, ktorým bola žaloba v prevyšujúcej časti zamietnutá ako vecne správny potvrdil v súlade s ust. § 219 O. s. p.

V ostatnej vyhovujúcej časti a súvisiacich výrokoch, otravách konania a trovách štátu, odvolací súd v záujme zachovania zásady dvojinštančného konania, zrušil napadnutý rozsudok v súlade s ust. § 221 ods. 1 písm. h) O. s. p. a v rozsahu zrušenia vrátil vec súdu prvého stupňa, na ďalšie konanie (§ 221 ods. 3 O. s. p.).

Dôvodom zrušenia napadnutého rozsudku vo vyhovujúcej časti nad sumu 65.908,- Sk bolo nesprávne právne posúdenie veci súdom prvého stupňa, pokiaľ sa týka rozsahu nároku na dovolenku, ako aj výšky náhrady škody za nevyčerpanú dovolenku.

Nesprávnym   právnym   posúdením   veci   sa   rozumie   omyl   súdu   pri   aplikácii   práva omyl. O omyl v aplikácii práva ide vtedy, ak súd použil iný právny predpis, než ktorý mal použiť, alebo ak použil síce správny právny predpis, ale ho nesprávne vyložil. V danom prípade súd prvého stupňa nesprávne vyložil aplikovaný správny právny predpis.

V   ďalšom   konaní   bude   úlohou   súdu   prvého   stupňa   doplniť   dokazovanie   podľa návrhov   účastníkov   konania   s   tým,   že   dôkazná   povinnosť   na   preukázaní   dôvodnosti uplatneného nároku spočíva na žalobcovi. Nesplnenie dôkaznej povinnosti má za následok neunesenie dôkazného bremena, a preto je potrebné žalobu v prevyšujúcej časti zamietnuť. Podľa ust. § 226 O. s. p. ak bolo rozhodnutie zrušené a ak bola vec vrátená na ďalšie konanie a nové rozhodnutie, je súd prvého stupňa viazaný právnym názorom odvolacieho súdu.“

V citovanej časti odôvodnenia napadnutého rozhodnutia krajský súd zrozumiteľným a jednoznačným   spôsobom   uviedol   dôvody,   pre   ktoré   odvolaním   napadnutý   rozsudok okresného   súdu   vo   vzťahu   k sťažovateľke   potvrdil.   V každom   prípade   tento   postup krajského súdu pri odôvodňovaní svojho právneho záveru vo veci sťažovateľky nemožno považovať za zjavne neodôvodnený alebo arbitrárny, teda krajský súd v danom prípade neporušil   označené   základné   právo   sťažovateľky „nesprávnou   a svojvoľnou   aplikáciou a výkladom práva“. Skutočnosť, že sťažovateľka sa s právnym názorom krajského súdu nestotožňuje,   nemôže   sama   osebe   viesť   k záveru   o   zjavnej   neodôvodnenosti   alebo arbitrárnosti tohto názoru a nezakladá ani oprávnenie ústavného súdu nahradiť právny názor krajského súdu svojím vlastným. V konečnom dôsledku však ústavný súd nie je opravným súdom   právnych   názorov   krajského   súdu.   Ingerencia   ústavného   súdu   do   výkonu   tejto právomoci   krajského   súdu   je   opodstatnená   len   v prípade   jeho   nezlučiteľnosti   s ústavou alebo   kvalifikovanou   medzinárodnou   zmluvou.   Aj   keby   ústavný   súd   nesúhlasil s interpretáciou zákonov všeobecných súdov, ktoré sú „pánmi zákonov“, v zmysle citovanej judikatúry by mohol nahradiť napadnutý právny názor krajského súdu iba v prípade, ak by ten   bol   svojvoľný,   zjavne   neodôvodnený,   resp.   ústavne   nekonformný.   O svojvôli   pri výklade a aplikácii zákonného predpisu všeobecným súdom by bolo možné uvažovať len v prípade, ak by sa tento natoľko odchýlil od znenia príslušných ustanovení, že by zásadne poprel ich účel a význam. Podľa názoru ústavného súdu predmetný právny výklad krajským súdom takéto nedostatky nevykazuje, a preto bolo potrebné sťažnosť v tejto časti odmietnuť ako zjavne neopodstatnenú podľa § 25 ods. 2 zákona o ústavnom súde.

Z ústavnej   kompetencie   súdov   interpretovať   a aplikovať   zákony   vyplýva   aj   ich oprávnenie   dopĺňať   a rozvíjať   existujúcu   judikatúru   týkajúcu   sa   relevantných   právnych otázok v prerokovaných veciach. Prípadný odklon súdu od existujúcej skoršej judikatúry v konkrétnom   prípade   by   mohol   predstavovať   zásah   do   základných   práv   a slobôd účastníka konania   len   za   predpokladu,   že   by   bol   dôsledkom   arbitrárnosti   alebo   zjavnej neodôvodnenosti súdneho rozhodnutia v prerokovávanej veci. Nemožno však namietať proti tomu, aby judikatúra súdov v konkrétnych prípadoch upresňovala a dopĺňala objasňovanie obsahu   a zmyslu   zákona   vrátane   prispôsobovania   aplikačnej   praxe   novým   okolnostiam za podmienky,   že   ich   zohľadnenie   možno   rozumne   zhrnúť pod   zákonné   znaky   právnej normy aplikovanej na konkrétny prípad (III. ÚS 346/05, III. ÚS 284/05, IV. ÚS 267/05).

V tejto súvislosti považuje ústavný súd za potrebné poznamenať, že mu neprislúcha zjednocovať in abstracto judikatúru všeobecných súdov a suplovať tak poslanie, ktoré podľa zákona č. 757/2004 Z. z. o súdoch a o zmene a doplnení niektorých zákonov [§ 8 ods. 3, § 20 ods. 1 písm. b), § 21, § 22 a § 23 ods. 1 písm. b)] zveruje práve Najvyššiemu súdu Slovenskej   republiky   (resp.   jeho   plénu   a kolégiám),   keď   mu   okrem   iných   priznáva   aj právomoc   zaujímať   stanoviská   k zjednocovaniu   výkladu   zákonov   a iných   všeobecne záväzných právnych predpisov (I. ÚS 17/01, III. ÚS 346/05).

Vzhľadom na to, že sťažnosť sťažovateľky bola odmietnutá, tak ako to je uvedené vo výroku   tohto   rozhodnutia,   a rozhodnutie   o zrušení   označených   rozhodnutí   okresného súdu a krajského súdu, o vrátení veci okresnému súdu na nové konanie, o priznaní trov konania je podmienené vyslovením porušenia práv alebo slobôd sťažovateľky (§ 127 ods. 2 prvá veta ústavy), ústavný súd sa touto časťou sťažnosti, ktorou sa sťažovateľka domáhala ich priznania, nezaoberal.

P o u č e n i e :   Proti tomuto rozhodnutiu nemožno podať opravný prostriedok.

V Košiciach 16. decembra 2008