znak

SLOVENSKÁ REPUBLIKA

U Z N E S E N I E

Ústavného súdu Slovenskej republiky

II. ÚS 467/2013-10

Ústavný súd Slovenskej republiky na neverejnom zasadnutí senátu 26. septembra 2013 predbežne prerokoval sťažnosť F. M., S., t. č. vo väzbe B., vo veci namietaného porušenia základného práva na spravodlivé súdne konanie zaručeného v čl. 46 ods. 1 Ústavy Slovenskej   republiky   postupom   Okresnej   prokuratúry   Bratislava   IV,   ako   aj   postupom Okresného súdu Bratislava IV v konaní vedenom pod sp. zn. 2 T 26/2013 a jeho rozsudkom z 21. júna 2013 a takto

r o z h o d o l :

Sťažnosť F. M. o d m i e t a pre nedostatok právomoci Ústavného súdu Slovenskej republiky.

O d ô v o d n e n i e :

I.

Ústavnému súdu Slovenskej republiky (ďalej len „ústavný súd“) bola 26. júna 2013 doručená sťažnosť F. M., S., t. č. vo väzbe B. (ďalej len „sťažovateľ“), vo veci namietaného porušenia základného práva na spravodlivé súdne konanie zaručeného v čl. 46 ods. 1 Ústavy Slovenskej republiky (ďalej len „ústava“) postupom Okresnej prokuratúry Bratislava IV (ďalej len „okresná prokuratúra“), ako aj postupom Okresného súdu Bratislava IV (ďalej len „okresný súd“) v konaní vedenom pod sp. zn. 2 T 26/2013 a jeho rozsudkom z 21. júna 2013.

Zo sťažnosti vyplýva, že rozsudkom okresného súdu sp. zn. 2 T 26/2013 z 21. júna 2013 bol sťažovateľ uznaný vinným zo spáchania zločinu krádeže v jednočinnom súbehu s prečinom   poškodzovania   cudzej   veci   a   s   prečinom   porušovania   domovej   slobody spolupáchateľstvom, v dôsledku čoho bol odsúdený na úhrnný trest odňatia slobody v trvaní 7 rokov. Podľa sťažovateľa v postupe, ktorý predchádzal vydaniu označeného rozsudku, sa tak okresná prokuratúra, ako aj okresný súd dopustili viacero procesných pochybení, ktoré majú podľa jeho mienky za následok neústavné rozhodnutie v jeho veci porušujúce jeho   základné   právo   na   spravodlivé   súdne   konanie.   Za   závažné   procesné   pochybenie považuje   sťažovateľ   skutočnosť,   že   aj   napriek   skutkovým   zisteniam,   že   použil   cudzie motorové vozidlo iba na premiestnenie sa z jedného miesta na druhé, kde toto motorové vozidlo mal spolu s kľúčmi zanechať a kde ho aj mala nájsť polícia, t. j. aj napriek tomu, že sťažovateľ   si   toto   motorové   vozidlo   neponechal   a   ani   ho   nevyužil   žiadnym   takým spôsobom, aby mal z neho osobný prospech, ako aj napriek jeho písomným upozorneniam na uvedené skutočnosti, ani okresná prokuratúra a ani okresný súd na uvedené nereagovali a neprekvalifikovali jemu za vinu kladený trestný čin krádeže na trestný čin neoprávneného používania cudzieho motorového vozidla podľa § 216 Trestného zákona. Okrem uvedeného považuje sťažovateľ za procesné pochybenie aj to, že okresný súd uveril tvrdeniam jednej poškodenej, ktorá pred ním uviedla, že škoda na motorovom vozidle jej vznikla v dôsledku jeho   použitia   sťažovateľom   pri   trestnej   činnosti,   a   to   aj   napriek   tomu,   že   pred vyšetrovateľom mala táto poškodená do zápisnice uviesť, že dotknuté motorové vozidlo bolo poškodené ešte pred tým, než ho sťažovateľ použil. Sťažovateľ tiež poukázal aj na skutočnosť, že v dôsledku jeho trestnej činnosti bola vyčíslená vyššia škoda, než ako ju žiadali samotní poškodení, a tiež poukázal na skutočnosť, že okresný súd prihliadal iba na dôkazy   svedčiace   proti   nemu   a   bezdôvodne   odmietol   vykonať   všetky   v   jeho   prospech svedčiace   dôkazy   ním   navrhované.   Sťažovateľ   napokon   v   sťažnosti   uviedol,   že v predmetnej veci inicioval proti rozsudku okresného súdu sp. zn. 2 T 26/2013 z 21. júna 2013 odvolacie konanie, ktoré prebieha na Krajskom súde v Bratislave.

Vzhľadom na uvedené sťažovateľ žiada, aby ústavný súd po prijatí jeho sťažnosti na ďalšie konanie nálezom vyslovil, že rozsudkom okresného súdu sp. zn. 2 T 26/2013 z 21. júna 2013 bolo porušené jeho základné právo na spravodlivé súdne konanie zaručené v čl. 46 ods. 1 ústavy, aby z toho dôvodu zrušil označený rozsudok okresného súdu a aby mu vec vrátil na nové konanie a opätovné rozhodnutie.

II.

Podľa čl. 127 ods. 1 ústavy ústavný súd rozhoduje o sťažnostiach fyzických osôb alebo právnických   osôb,   ak namietajú porušenie   svojich   základných   práv alebo slobôd, alebo ľudských práv a základných slobôd vyplývajúcich z medzinárodnej zmluvy, ktorú Slovenská republika ratifikovala a bola vyhlásená spôsobom ustanoveným zákonom, ak o ochrane týchto práv a slobôd nerozhoduje iný súd.

Ústavný   súd   podľa   §   25   ods.   1   zákona   Národnej   rady   Slovenskej   republiky č. 38/1993 Z. z. o organizácii Ústavného súdu Slovenskej republiky, o konaní pred ním a o postavení   jeho   sudcov   v   znení   neskorších   predpisov   (ďalej   len   „zákon   o   ústavnom súde“) každý návrh predbežne prerokuje na neverejnom zasadnutí senátu bez prítomnosti navrhovateľa,   ak   tento   zákon   neustanovuje   inak.   Pri   predbežnom   prerokovaní   každého návrhu ústavný súd skúma, či dôvody uvedené v § 25 ods. 2 zákona o ústavnom súde nebránia jeho prijatiu na ďalšie konanie. Podľa tohto ustanovenia návrhy vo veciach, na prerokovanie   ktorých   nemá   ústavný   súd   právomoc,   návrhy,   ktoré   nemajú   zákonom predpísané   náležitosti,   neprípustné   návrhy   alebo   návrhy   podané   niekým   zjavne neoprávneným,   ako   aj   návrhy   podané   oneskorene   môže   ústavný   súd   na   predbežnom prerokovaní odmietnuť uznesením bez ústneho pojednávania. Ústavný súd môže odmietnuť aj návrh, ktorý je zjavne neopodstatnený.

Predmetom   konania   ústavného   súdu   bolo   preskúmanie,   či   postupom   okresnej prokuratúry, ako aj postupom okresného súdu v konaní vedenom pod sp. zn. 2 T 26/2013 a jeho rozsudkom z 21. júna 2013 nedošlo k porušeniu základného práva sťažovateľa na spravodlivé súdne konanie zaručeného v čl. 46 ods. 1 ústavy.

V súvislosti s uvedeným ústavný súd poukazuje na skutočnosť,   že vzhľadom na princíp subsidiarity („ak... nerozhoduje iný súd“), ktorý vyplýva z citovaného čl. 127 ods. 1 ústavy môže ústavný súd poskytnúť ochranu konkrétnemu právu alebo slobode, porušenie ktorých je namietané, iba vtedy, ak sa ich ochrany fyzická osoba alebo právnická osoba nemôže domôcť v žiadnom inom konaní pred súdnymi orgánmi Slovenskej republiky.

Inými slovami, pokiaľ je o ochrane sťažovateľom označených práv alebo slobôd oprávnený konať alebo rozhodovať iný všeobecný súd, ústavný súd jeho sťažnosť už po predbežnom prerokovaní odmietne pre nedostatok svojej právomoci.

Ústavný súd preto pri predbežnom prerokovaní sťažnosti zisťoval, či ochranu tých práv, porušenie ktorých sťažovateľ namieta, t. j. základného práva na spravodlivé súdne konanie zaručeného   v   čl.   46   ods.   1   ústavy,   k   porušeniu   ktorého   malo dôjsť   postupom okresnej   prokuratúry,   ako   aj   postupom   okresného   súdu   v konaní   vedenom   pod   sp.   zn. 2 T 26/2013 a jeho rozsudkom z 21. júna 2013, neposkytujú všeobecné súdy na základe sťažovateľovi   dostupných   opravných   prostriedkov   predstavujúcich   účinné   právne prostriedky nápravy namietaného porušenia jeho práv.

Podľa ústavného súdu sťažovateľ má možnosť domáhať sa preskúmania sťažnosťou pred ústavným súdom napádaného postupu okresnej prokuratúry, ako aj postupu okresného súdu, ktorý vyústil do vyhlásenia rozsudku sp. zn. 2 T 26/2013 z 21. júna 2013, využitím riadneho opravného prostriedku (odvolania) podľa Trestného poriadku, ktoré sťažovateľ napokon (tak ako to vyplýva aj z jeho sťažnosti, pozn.) aj využil. Podľa zistenia ústavného súdu odvolacie konanie vo veci sťažovateľa v súčasnosti prebieha na krajskom súde pod sp. zn. 3 To 101/2013, pričom v odvolacom konaní sa tak krajský súd v rozsahu svojho preskúmavacieho   oprávnenia   odvolacieho   súdu   bude   musieť   v podstate   vysporiadať s rovnakými argumentmi, aké sťažovateľ proti postupu okresnej prokuratúry, ako aj proti postupu   okresného súdu   a jeho rozhodnutiu   uvádza aj v konaní pred ústavným súdom. Sťažovateľ sa tak môže domôcť účinnej ochrany ním označeného základného práva už aj v konaní pred všeobecnými súdmi.

Vychádzajúc z postavenia ústavného súdu ako nezávislého súdneho orgánu ochrany ústavnosti (čl. 124 ústavy), ktorý nie je alternatívnou ani mimoriadnou opravnou inštitúciou vo veciach patriacich do právomoci všeobecných súdov (II. ÚS 1/95, II. ÚS 21/96), ústavný súd sťažnosť sťažovateľa už po jej predbežnom prerokovaní odmietol pre nedostatok svojej právomoci na jej prerokovanie (§ 25 ods. 2 zákona o ústavnom súde).

Keďže sťažnosť bola odmietnutá ako celok a rozhodnutie o zrušení napadnutého rozsudku   okresného   súdu   je   viazané   na   vyslovenie   porušenia   práva   alebo   slobody sťažovateľa   (čl.   127   ods.   2   prvá   veta   ústavy),   ústavný   súd   o   tejto   časti   sťažnosti   už nerozhodoval.

P o u č e n i e :   Proti tomuto rozhodnutiu nemožno podať opravný prostriedok.

V Košiciach 26. septembra 2013