znak

SLOVENSKÁ REPUBLIKA

N Á L E Z

Ústavného súdu Slovenskej republiky

V mene Slovenskej republiky

II. ÚS 467/2012-41

Ústavný   súd   Slovenskej   republiky   na   neverejnom   zasadnutí   28.   februára   2013 v senáte zloženom z predsedu Lajosa Mészárosa a zo sudcov Juraja Horvátha a Sergeja Kohuta prerokoval prijatú sťažnosť spoločnosti R., a. s., zastúpenej A. s. r. o., pre namietané porušenie základného práva na zákonného sudcu podľa čl. 48 ods. 1 v spojení s čl. 2 ods. 2 Ústavy Slovenskej republiky v konaní vedenom Krajským súdom v Košiciach pod sp. zn. 3 NcC 9/2011 a takto

r o z h o d o l :

1. Krajský súd v Košiciach v konaní vedenom pod sp. zn. 3 NcC 9/2011   p o r u š i l základné právo spoločnosti R., a. s., na zákonného sudcu podľa čl. 48 ods. 1 v spojení s čl. 2 ods. 2 Ústavy Slovenskej republiky.

2. Uznesenie Krajského súdu v Košiciach č. k. 3 NcC 9/2011-77 z 29. marca 2011 z r u š u j e   a vec   v r a c i a   na ďalšie konanie.

3. Spoločnosti R., a. s.,   p r i z n á v a   náhradu trov právneho zastúpenia v sume 261,82 € (slovom dvestošesťdesiatjeden eur a osemdesiatdva centov), ktorú   j e   Krajský súd   v   Košiciach   p o v i n n ý   vyplatiť   na   účet   A.   s.   r.   o.,   do   jedného   mesiaca   od právoplatnosti tohto nálezu.

4. Sťažnosti spoločnosti R., a. s., vo zvyšnej časti n e v y h o v u j e.

O d ô v o d n e n i e :

I.

Uznesením Ústavného súdu Slovenskej republiky (ďalej len „ústavný súd“) č. k. II. ÚS 467/2012-16 z 25. októbra 2012 bola prijatá na ďalšie konanie sťažnosť spoločnosti R.,   a.   s.   (ďalej   len   „sťažovateľka“),   pre   namietané   porušenie   základného   práva na zákonného sudcu podľa čl. 48 ods. 1 v spojení s čl. 2 ods. 2 Ústavy Slovenskej republiky (ďalej len „ústava“) v konaní vedenom Krajským súdom v Košiciach (ďalej len „krajský súd“) pod sp. zn. 3 NcC 9/2011.

Podľa   § 30 ods.   2   zákona Národnej   rady   Slovenskej   republiky   č.   38/1993 Z.   z. o organizácii Ústavného súdu Slovenskej republiky, o konaní pred ním a o postavení jeho sudcov   v   znení   neskorších   predpisov   (ďalej   len   „zákon   o   ústavnom   súde“)   prerokoval ústavný súd túto vec na neverejnom zasadnutí, keďže sťažovateľka podaním zo 17. januára 2013 a tiež krajský súd vo vyjadrení z 13. decembra 2012 vyslovili súhlas, aby sa upustilo od ústneho pojednávania. Ústavný súd vychádzal pritom z listinných dôkazov a vyjadrení nachádzajúcich sa v jeho spise.

Zo   sťažnosti   a   z   jej   doplnení   doručených   osobne   do   podateľne   ústavného   súdu 22. mája 2012 a 15. októbra 2012 vyplýva, že sťažovateľka uzavrela s Ing. J. J. (ďalej len „žalobkyňa)   poistnú   zmluvu.   Jej   súčasťou   boli   všeobecné   poistné   podmienky,   v   rámci ktorých   sťažovateľka   a   žalobkyňa   dohodli   rozhodcovskú   doložku,   v zmysle   ktorej rozhodovanie o prípadných sporoch z poistného vzťahu zveria rozhodcovskému súdu. Počas trvania poistného vzťahu vznikol medzi sťažovateľkou a žalobkyňou spor týkajúci sa tohto vzťahu,   o   ktorom   bolo   rozhodnuté   rozsudkom   Arbitrážneho   súdu   Košice   sp.   zn. 3 C 227/2009 zo 14. októbra 2009 tak, že žalobkyni bolo uložené zaplatiť sťažovateľke dlžnú   sumu.   Žalobkyňa   podala   18.   septembra   2009   žalobu   Okresnému   súdu   Rimavská Sobota, ktorou sa domáhala zrušenia rozhodcovského rozsudku. Okresný súd Rimavská Sobota prípisom zo 14. januára 2010 postúpil vec Okresnému súdu Košice I (ďalej len „okresný   súd“)   z   dôvodu,   že   v   zmysle   ustanovenia   §   88   ods.   2   Občianskeho   súdneho poriadku je daná výlučná miestna príslušnosť okresného súdu. Podľa tohto ustanovenia totiž na konanie o zrušenie rozhodcovského rozsudku je vždy príslušný súd, v ktorého obvode sa nachádza miesto rozhodcovského konania. Po postúpení veci okresný súd riadne pokračoval v konaní pod sp. zn. 39 C 11/2010 bez toho, aby vyslovil nesúhlas s postúpením veci, resp. aby   ju   predložil   nadriadenému   súdu   na   rozhodnutie   o miestnej   príslušnosti.   Následne žalobkyňa podaním z 3. februára 2011 namietala postúpenie veci okresnému súdu a žiadala, aby bola vec postúpená Okresnému súdu Rimavská Sobota. Okresný súd námietku predložil na rozhodnutie krajskému súdu ako súdu nadriadenému. Uznesením krajského súdu č. k. 3 NcC 9/2011-77 z 29. marca 2011 bolo určené, že miestne príslušným súdom je Okresný súd Rimavská Sobota. Uznesenie bolo právnemu zástupcovi sťažovateľky doručené 2. mája 2011. Následne okresný súd v súlade s právnym názorom vysloveným krajským súdom vec postúpil   Okresnému   súdu   Rimavská   Sobota,   kde   je   vedená   pod   sp.   zn.   8   C   122/2011. Uznesením Okresného súdu Rimavská Sobota č. k. 8 C 122/2011-105 z 27. januára 2012 v spojení   s   uznesením   Krajského   súdu   v Banskej   Bystrici   č.   k.   14   Co   135/2012-121 z 30. apríla 2012 (uznesenia nadobudli právoplatnosť 24. mája 2012) bolo konanie vo veci prerušené.

Keďže predmetom konania vedeného okresným súdom pod sp. zn. 39 C 11/2010 je zrušenie rozhodcovského rozsudku, v zmysle § 88 ods. 2 Občianskeho súdneho poriadku je daná   výlučná   miestna   príslušnosť   súdu,   v   ktorého   obvode   sa   nachádza   miesto rozhodcovského konania. Na tomto závere nič nemení ani právna úprava ustanovenia § 87 písm. f) Občianskeho súdneho poriadku, podľa ktorej popri všeobecnom súde odporcu je na konanie   príslušný   aj   súd,   v   obvode   ktorého   má   bydlisko   spotrebiteľ,   ak   ide   o   spor zo spotrebiteľskej zmluvy. Konanie o nároku zo spotrebiteľskej zmluvy je potrebné odlíšiť od konania o zrušenie rozhodcovského rozsudku, ktoré je osobitným konaním podľa § 40 zákona č. 244/2002 Z. z. o rozhodcovskom konaní v znení neskorších predpisov (ďalej len „zákon o rozhodcovskom konaní“). Konanie o zrušenie rozhodcovského rozsudku nie je sporom   spotrebiteľským, ale len konaním o preskúmanie zákonnosti postupu a záverov rozhodcovského súdu z hľadiska dôvodov taxatívne uvedených v ustanovení § 40 ods. 1 písm. a) až i) zákona o rozhodcovskom konaní. Pokiaľ krajský súd poukázal na niektoré rozsudky Európskeho súdneho dvora, sťažovateľka podotýka, že neexistuje žiaden, ktorý by v rovnakom alebo podobnom prípade ukladal súdu nerešpektovať zákonnú úpravu výlučnej miestnej   príslušnosti.   Rozhodnutia,   na   ktoré   sa   krajský   súd   odvoláva,   nedopadajú na výlučnú   miestnu   príslušnosť   súdu   ustanovenú   zákonom   (vnútroštátnym   procesným predpisom),   ale   iba   na   miestnu   príslušnosť   dohodnutú   v   spotrebiteľskej   zmluve. Sťažovateľka v tejto súvislosti poukazuje na iné rozhodnutie krajského súdu v obdobnom prípade. Krajský súd preto v rozpore so zásadou, že miestnu príslušnosť určuje zákon, určil za miestne príslušný súd, ktorý ním podľa zákona nie je. Krajský súd vychádzal navyše z nesprávneho predpokladu, že všetky rozhodcovské konania vedené Arbitrážnym súdom Košice   nevyhnutne   prebiehajú   v   Košiciach,   hoci   v   skutočnosti   miesto   rozhodcovského konania   nie   je   vždy   zhodné   so   sídlom   Arbitrážneho   súdu   Košice   a   nevyplýva   ani z rozhodcovskej doložky.

Namietaná   protiústavnosť   postupu   okresného   súdu   spočíva   v   tom,   že   tento   bez splnenia zákonom ustanovených podmienok predložil krajskému súdu ako nadriadenému súdu na rozhodnutie žalobkyňou namietané postúpenie veci okresnému súdu, a tak inicioval rozhodovanie o miestnej príslušnosti pred krajským súdom. Pritom podľa § 105 ods. 3 Občianskeho   súdneho   poriadku   ak   súd,   ktorému   bola   vec   postúpená,   s   postúpením nesúhlasí,   alebo   účastník   postúpenie   namieta   do   15   dní   od   doručenia   upovedomenia o postúpení,   predloží   vec   na   rozhodnutie   svojmu   nadriadenému   súdu.   Okresný   súd Rimavská Sobota postúpil vec okresnému súdu prípisom zo 14. januára 2010. Žalobkyňa namietla   postúpenie   veci   podaním   doručeným   okresnému   súdu   8.   februára   2011,   teda s oneskorením približne rok po uplynutí zákonnej lehoty na podanie tejto námietky. Zákon výslovne   ukladá   súdu   povinnosť   predložiť nadriadenému   súdu   na   rozhodnutie   nesúhlas účastníka   konania   s   postúpením   veci,   len   ak   účastník   postúpenie   namieta   do   15   dní od doručenia upovedomenia o postúpení. V danom prípade však celkom zjavne žalobkyňa túto   lehotu   nedodržala,   avšak   okresný   súd   i   napriek   tomu   namietané   postúpenie   veci predložil na rozhodnutie krajskému súdu ako nadriadenému súdu. Týmto postupom bolo zasiahnuté   do   práva   sťažovateľky   podľa   čl.   2   ods.   2   ústavy.   Na   predloženie   námietky nadriadenému súdu neboli totiž splnené zákonné podmienky. Okresný súd teda nekonal na základe ústavy, v jej medziach a v rozsahu a spôsobom, ktorý ustanoví zákon. Naopak, postupoval celkom svojvoľne v rozpore s procesnoprávnymi predpismi.  

Sťažovateľka   navrhuje   vydať   nález,   ktorým   by   ústavný   súd   vyslovil   porušenie označených   článkov   ústavy   v   konaniach   vedených   okresným   súdom   pod   sp.   zn. 39 C 11/2010 a krajským súdom pod sp. zn. 3 NcC 9/2011 s tým, aby bolo uznesenie krajského súdu z 29. marca 2011 zrušené a vec bola vrátená okresnému súdu na ďalšie konanie. Domáha sa tiež primeraného finančného zadosťučinenia vo výške 1 000 €, ako aj náhrady trov právneho zastúpenia advokátom v sume 261,82 €.

Z vyjadrenia predsedu krajského súdu sp. zn. 1 SprV/770/2012 z 29. novembra 2012 doručeného ústavnému súdu 13. decembra 2012 vyplýva, že žiada sťažnosť odmietnuť. Poukazuje   na   odôvodnenie   uznesenia   o   určení   miestnej   príslušnosti,   potom   sumarizuje námietky sťažovateľky (s výnimkou námietky nedodržania zákonnej lehoty podľa § 105 ods. 3 Občianskeho súdneho poriadku) a dospieva k záveru o neodôvodnenosti sťažnosti.  

Z repliky právneho zástupcu sťažovateľky zo 17. januára 2013 doručenej ústavnému súdu   osobne   do   podateľne   toho   istého   dňa   vyplýva,   že   sťažovateľka   trvá   na   svojich argumentoch poukazujúcich na nesprávnu aplikáciu komunitárneho práva.

Ústavný súd doručil sťažnosť, uznesenie ústavného súdu č. k. II. ÚS 467/2012-16 z 25.   októbra   2012,   vyjadrenie   predsedu   krajského   súdu,   ako   aj   repliku   sťažovateľky žalobkyni s tým, aby sa aj ona mohla vyjadriť vo veci samej, keďže rozhodnutím ústavného súdu môže byť dotknutá vo svojich právach. Žalobkyňa však poštovú zásielku z ústavného súdu neprevzala v odbernej lehote a táto sa vrátila späť.

II.

Zo spisu Okresného súdu Rimavská Sobota sp. zn. 8 C 122/2011, ktorý si ústavný súd vyžiadal, vyplývajú tieto relevantné skutočnosti:

Upovedomením sp. zn. 8 C 143/2009 zo 14. januára 2010 bolo žalobkyni oznámené, že   jej   žaloba   proti   sťažovateľke   o   zrušenie   rozhodcovského   rozsudku   bude   postúpená okresnému   súdu   ako   miestne   príslušnému,   a   to   v   zmysle   §   105   ods.   2   a   §   88   ods.   2 poslednej   vety   Občianskeho   súdneho   poriadku.   Podľa   doručenky   k   tomuto   prípisu žalobkyňa prípis prevzala 19. januára 2010 (doručenka pripojená pri č. l. 15 spisu). Prípisom Okresného súdu Rimavská Sobota sp. zn. 8 C 143/2009 zo 14. januára 2010 bolo okresnému súdu oznámené postúpenie spisu podľa § 105 ods. 2 a § 88 ods. 2 poslednej vety Občianskeho súdneho poriadku, keďže miestom rozhodcovského konania je Arbitrážny súd Košice so sídlom na Alžbetinej 41 v Košiciach.

Podaním z 3. februára 2011 doručeným okresnému súdu 4. februára 2011 žalobkyňa namietla príslušnosť okresného súdu s tým, že vo veci má správne konať Okresný súd Rimavská Sobota.

Prípisom   okresného   súdu   č.   k.   39   C   11/2010-55   z   25.   februára   2011   bola   vec predložená krajskému súdu   na rozhodnutie o námietke žalobkyne proti postúpeniu   veci Okresnému súdu Rimavská Sobota, a to so súčasným konštatovaním, že upovedomenie o postúpení bolo žalobkyni doručené 19. januára 2010 a námietka žalobkyne bola podaná 4. februára 2011.

Z uznesenia krajského súdu č. k. 3 NcC 9/2011-77 z 29. marca 2011 vyplýva, že na konanie vo veci vedenej okresným súdom pod sp. zn. 39 C 11/2010 je miestne príslušný Okresný   súd   Rimavská   Sobota.   Podľa   zistenia   krajského   súdu   Okresný   súd   Rimavská Sobota   prípisom   zo   14.   januára   2010   postúpil   vec   okresnému   súdu   27.   januára   2010 v zmysle ustanovenia § 105 ods. 1 a 2 v spojení s § 88 ods. 2 poslednou vetou Občianskeho súdneho poriadku, pretože v danom prípade je daná výlučná miestna príslušnosť okresného súdu. Žalobkyňa podaním doručeným okresnému súdu 8. februára 2011 namietala postup Okresného súdu Rimavská Sobota s poukazom na ustanovenie § 87 písm. f) Občianskeho súdneho   poriadku.   Upovedomenie   Okresného   súdu   Rimavská   Sobota   o   postúpení   veci okresnému súdu   (č.   l. 18   spisu)   bolo žalobkyni doručené 19.   januára 2010 (doručenka pripojená pri č. l. 15 spisu). Námietka žalobkyne bola podaná 4. februára 2011 (č. l. 43 spisu), teda v zákonnej lehote 15 dní. Z obsahu žaloby vyplýva, že predmetom konania je zrušenie   rozhodcovského   rozsudku,   na   čo   je   daná   výlučná   príslušnosť   súdu,   v   ktorého obvode   sa   nachádza   miesto   rozhodcovského   konania.   Týmto   súdom   je   okresný   súd. Z rozhodcovského rozsudku vyplýva, že medzi sťažovateľkou a žalobkyňou je podľa čl. 15 ods. 2 poistných podmienok na rozhodnutie sporu v rozhodcovskom konaní príslušný ten rozhodcovský   súd,   ktorý   na   rozhodnutie   sporu   určí   sťažovateľka.   Sťažovateľka   určila na prerokovanie   všetkých   sporov   Arbitrážny   súd   Košice. „S   poukazom   na   povinnosť Slovenskej republiky ako členského štátu Európskej únie vyplývajúcu jej z obsahu Smernice rady   93/13/EHS   o   nekalých   podmienkach   v   spotrebiteľských   zmluvách   zabezpečiť,   aby zmluvy uzavreté so spotrebiteľmi neobsahovali nekalé podmienky, má nadriadený súd za to, že povinnosť poskytnúť žalobkyni – spotrebiteľke ako slabšej strane sporu zvýšenú ochranu spočíva aj v jej práve, aby jej vec nebola prejednaná na súde, vzdialenosť sídla ktorého od bydliska   žalobkyne   by   ju   odradzoval   od   uplatnenia   jej   práva,   resp.   sťažoval   možnosť uplatnenia jej práva. Nadriadený súd má teda za to, že miestna príslušnosť okresného súdu v tejto veci je odvodená z obsahu poistnej zmluvy ako zmluvy spotrebiteľskej, v ktorej si poisťovňa ako silnejšia strana sporu vyhradila neprijateľnú zmluvnú podmienku založiť miestnu   príslušnosť   rozhodcovského   súdu   a   v   náväznosti   na   ňu   aj   miestnu   príslušnosť všeobecného súdu postupom, ktorý sťažuje žalobkyni možnosť uplatnenia jej práva s tým, že jej   vec   bude   prejednávaná   na   súde,   ktorého   sídlo   je   vzdialené   od   miesta   jej   bydliska. Podmienka   v   zmluve,   ktorá   deleguje   príslušnosť   na   súd,   v   obvode   ktorého   má   sídlo predajca, ktorý je ďaleko od miesta trvalého bydliska spotrebiteľa,   môže tomuto sťažiť obranu jeho práv. Takáto podmienka spadá do kategórie podmienok, ktoré majú za cieľ alebo účinok vylúčiť alebo zabrániť právu spotrebiteľa začať právne konanie. Na druhej strane takáto podmienka je výhodná predajcovi alebo dodávateľovi. Európsky súdny dvor túto   podmienku   posúdil   ako   nečestnú   a   vyvodil   z   nej   následok   jej   neplatnosť,   napr. v spojených   prípadoch   C-240/98   až   C-240/08   vo   veci   Oceáno   gruppo   editoriál   SA   c/a Salvat Editores SA a spol.“

III.

Podľa čl. 127 ods. 1 ústavy ústavný súd rozhoduje o sťažnostiach fyzických osôb alebo právnických   osôb,   ak namietajú porušenie   svojich   základných   práv alebo slobôd, alebo ľudských   práv   a základných   slobôd   vyplývajúcich   z medzinárodnej   zmluvy, ktorú Slovenská   republika   ratifikovala   a bola   vyhlásená   spôsobom   ustanoveným   zákonom, ak o ochrane týchto práv a slobôd nerozhoduje iný súd.

Podľa čl. 127 ods. 2 ústavy ak ústavný súd vyhovie sťažnosti, svojím rozhodnutím vysloví, že právoplatným rozhodnutím, opatrením alebo iným zásahom boli porušené práva alebo   slobody   podľa   odseku   1,   a   zruší   také   rozhodnutie,   opatrenie   alebo   iný   zásah. Ak porušenie práv alebo slobôd podľa odseku 1 vzniklo nečinnosťou, ústavný súd môže prikázať, aby ten, kto tieto práva alebo slobody porušil, vo veci konal. Ústavný súd môže zároveň vec vrátiť na ďalšie konanie, zakázať pokračovanie v porušovaní základných práv a slobôd alebo ľudských práv a základných slobôd vyplývajúcich z medzinárodnej zmluvy, ktorú Slovenská republika ratifikovala a bola vyhlásená spôsobom ustanoveným zákonom, alebo ak je to možné, prikázať, aby ten, kto porušil práva alebo slobody podľa odseku 1, obnovil stav pred porušením.

Podľa čl. 2 ods. 2 ústavy štátne orgány môžu konať iba na základe ústavy, v jej medziach a v rozsahu a spôsobom, ktorý ustanoví zákon.

Podľa   čl.   48   ods.   1   ústavy   nikoho   nemožno   odňať   jeho   zákonnému   sudcovi. Príslušnosť súdu ustanoví zákon.

Podľa § 105 ods. 2 Občianskeho súdneho poriadku ak súd podľa odseku 1 zistí, že nie je miestne príslušný, neodkladne postúpi vec príslušnému súdu bez rozhodnutia alebo ju za podmienok uvedených v § 11 ods. 3 predloží Najvyššiemu súdu Slovenskej republiky; o tomto postúpení súd upovedomí účastníkov.

Podľa   §   105   ods.   3   Občianskeho   súdneho   poriadku   ak   súd,   ktorému   bola   vec postúpená, s postúpením nesúhlasí, alebo účastník postúpenie namieta do 15 od doručenia upovedomenia o postúpení, predloží vec na rozhodnutie svojmu nadriadenému súdu; jeho rozhodnutím je viazaný aj súd, ktorému má byť vec podľa rozhodnutia nadriadeného súdu postúpená. Nadriadený súd rozhodne do 30 dní od predloženia veci.

Podľa   názoru   sťažovateľky   žalobkyňa námietku   postúpenia   veci   okresnému   súdu uplatnila po uplynutí zákonnej lehoty. Okrem toho nie je jej námietka ani dôvodná, lebo sa opiera o nesprávny výklad a aplikáciu európskeho práva.

Krajský súd je presvedčený, že európske právo v dotknutých súvislostiach vykladal a aplikoval   správne.   K   stanovisku   sťažovateľky,   podľa   ktorého   žalobkyňa   namietla postúpenie veci okresnému súdu oneskorene, sa nevyjadril.

Podľa   konštantnej   judikatúry   ústavný   súd   nie   je   súčasťou   systému   všeobecných súdov,   ale   podľa   čl.   124   ústavy   je   nezávislým   súdnym   orgánom   ochrany   ústavnosti. Pri uplatňovaní tejto právomoci ústavný súd nie je oprávnený preskúmavať a posudzovať ani   právne   názory   všeobecného   súdu,   ani   jeho   posúdenie   skutkovej   otázky.   Úlohou ústavného súdu totiž nie je zastupovať všeobecné súdy, ktorým predovšetkým prislúcha interpretácia   a   aplikácia   zákonov.   Úloha   ústavného   súdu   sa   obmedzuje   na   kontrolu zlučiteľnosti   účinkov   takejto   interpretácie   a   aplikácie   s   ústavou   alebo   kvalifikovanou medzinárodnou   zmluvou   o   ľudských   právach   a   základných   slobodách.   Posúdenie   veci všeobecným súdom sa môže stať predmetom kritiky zo strany ústavného súdu iba v prípade, ak   by   závery,   ktorými   sa   všeobecný   súd   vo   svojom   rozhodovaní   riadil,   boli   zjavne neodôvodnené alebo arbitrárne. O arbitrárnosti (svojvôli) pri výklade a aplikácii zákonného predpisu všeobecným súdom by bolo možné uvažovať len v prípade, ak by sa tento natoľko odchýlil od znenia príslušných ustanovení, že by zásadne poprel ich účel a význam (mutatis mutandis I. ÚS 115/02, I. ÚS 12/05, I. ÚS 352/06).  

Ak súd alebo iný orgán koná vo veci uplatnenia práva osoby určenej v čl. 46 ods. 1 ústavy inak, ako v rozsahu a spôsobom predpísaným zákonom, porušuje ústavou zaručené právo na súdnu alebo inú právnu ochranu (I. ÚS 26/94).

Z   pohľadu   ústavného   súdu   treba   predovšetkým   konštatovať,   že   krajský   súd   plne v súlade   s   obsahom   spisu   ustálil,   že   upovedomenie   Okresného   súdu   Rimavská   Sobota o postúpení veci okresnému súdu bolo žalobkyni doručené 19. januára 2010 a námietka žalobkyne proti postúpeniu veci bola podaná 4. februára 2011. V úplnom rozpore s týmito správnymi skutkovými zisteniami však dospel k právnemu záveru, podľa ktorého námietka žalobkyne proti postúpeniu veci bola podaná v zákonnej lehote 15 dní.

Vychádzajúc zo skutočnosti, že žalobkyňa prevzala upovedomenie o postúpení veci 19.   januára   2010,   posledným   dňom   zákonnej   15-dňovej   lehoty   podľa   §   105   ods.   3 Občianskeho   súdneho   poriadku   bol   3.   február   2010   pripadajúci   na   pracovnú   stredu. Žalobkyňa však námietky proti postúpeniu veci uplatnila až 4. februára 2011, teda viac ako rok potom, ako dostala upovedomenie o postúpení veci. Zákonnú lehotu preto v žiadnom prípade nedodržala. Opačný záver krajského súdu je zrejmým omylom.

Taký   postup   všeobecného   súdu,   ktorým   tento   pri   skúmaní   miestnej   príslušnosti nesprávne vychádza z toho, že namietajúci účastník konania dodržal zákonnú 15-dňovú lehotu   na   námietku   proti   postúpeniu   veci   podľa   §   105   ods.   3   Občianskeho   súdneho poriadku,   a   o   námietke   napriek   jej   oneskorenému   podaniu   meritórne   rozhodne,   treba považovať za arbitrárny, ktorý vo svojich dôsledkoch znamená popretie základného práva na súdnu ochranu a na zákonného sudcu.

Možno   preto   konštatovať,   že   došlo   k   porušeniu   základného   práva   sťažovateľky na súdnu ochranu podľa čl. 46 ods. 1 ústavy (čo však sťažovateľka nenamietala), ako aj jej základného práva na zákonného sudcu podľa čl. 48 ods. 1 v spojení s čl. 2 ods. 2 ústavy (bod 1 výroku nálezu).

Za uvedeného stavu už nie je potrebné zaoberať sa ďalšou námietkou sťažovateľky týkajúcou sa nesprávneho výkladu a aplikácie európskeho práva.

Podľa § 56 ods. 2 prvej vety zákona o ústavnom súde ak sa základné právo alebo sloboda   porušili   rozhodnutím   alebo   opatrením,   ústavný   súd   také   rozhodnutie   alebo opatrenie zruší.

Podľa   §   56   ods.   3   písm.   b)   zákona   o   ústavnom   súde   ak   ústavný   súd   sťažnosti vyhovie, môže vrátiť vec na ďalšie konanie.

V zmysle citovaných ustanovení ústavný súd zrušil uznesenie krajského súdu č. k. 3 NcC 9/2011-77 z 29. marca 2011 a vec vrátil na ďalšie konanie (bod 2 výroku nálezu).

V ďalšom konaní bude krajský súd viazaný právnym názorom ústavného súdu, podľa ktorého žalobkyňa namietla postúpenie veci po uplynutí zákonnej lehoty.

Sťažovateľka   požadovala   priznať   náhradu   trov   právneho   zastúpenia   advokátom vo výške 261,82 €. Ústavný súd jej túto sumu priznal, a to za dva úkony právnych služieb v roku 2011 (prevzatie a príprava zastupovania a sťažnosť) po 123,50 €, ako aj dva režijné paušály po 7,41 € (bod 3 výroku nálezu).

Náhradu trov za ďalší úkon právnych služieb (za repliku na vyjadrenie krajského súdu) sťažovateľka nežiadala.

Nebolo   možné   vyhovieť   požiadavke   sťažovateľky   na   priznanie   primeraného finančného zadosťučinenia vo výške 1 000 €, keďže vyslovením   porušenia označených práv,   zrušením   uznesenia   krajského   súdu   a   vrátením   veci   na   ďalšie   konanie   bola sťažovateľke poskytnutá plnohodnotná satisfakcia, čo   vylučuje peňažnú náhradu (bod 4 výroku nálezu).

Z uvedených dôvodov ústavný súd rozhodol tak, ako to vyplýva z výrokovej časti tohto rozhodnutia.

P o u č e n i e : Proti tomuto rozhodnutiu nemožno podať opravný prostriedok.

V Košiciach 28. februára 2013