znak

SLOVENSKÁ REPUBLIKA

U Z N E S E N I E

Ústavného súdu Slovenskej republiky

II. ÚS 467/08-15

Ústavný súd Slovenskej   republiky na neverejnom   zasadnutí   senátu 16. decembra 2008 predbežne prerokoval sťažnosť MUDr. J. K., T., zastúpeného advokátkou JUDr. I. R., K., vo veci namietaného porušenia základného práva na zachovanie ľudskej dôstojnosti a na ochranu pred neoprávneným zasahovaním do súkromného života zaručeného v čl. 19 ods. 1 a 2   Ústavy   Slovenskej   republiky,   základného   práva   na   náhradu   škody   spôsobenej nesprávnym úradným postupom zaručeného v čl. 46 ods. 3 Ústavy Slovenskej republiky a práva na rešpektovanie súkromného života zaručeného v čl. 8 ods. 1 Dohovoru o ochrane ľudských   práv   a základných   slobôd   rozsudkom   Krajského   súdu   v Prešove   sp.   zn. 8 Co 28/2008 z 21. apríla 2008 a takto

r o z h o d o l :

Sťažnosť MUDr. J. K. o d m i e t a.

O d ô v o d n e n i e :

I.

Ústavnému súdu Slovenskej republiky (ďalej len „ústavný súd“) bola 25. júla 2008 doručená sťažnosť MUDr. J. K., T. (ďalej len „sťažovateľ“), ktorou namietal porušenie základného   práva   na   zachovanie   ľudskej   dôstojnosti   a na   ochranu   pred   neoprávneným zasahovaním   do   súkromného   života   zaručeného   v   čl.   19   ods.   1   a 2   Ústavy   Slovenskej republiky (ďalej len „ústava“), základného práva na náhradu škody spôsobenej nesprávnym úradným postupom zaručeného v čl. 46 ods. 3 ústavy a práva na rešpektovanie súkromného života zaručeného v čl. 8 ods. 1 Dohovoru o ochrane ľudských práv a základných slobôd (ďalej   len   „dohovor“)   rozsudkom   Krajského   súdu   v Prešove   (ďalej   len   „krajský   súd“) sp. zn. 8 Co 28/2008 z 21. apríla 2008.

Zo sťažnosti a z jej príloh vyplýva, že policajtovi Obvodného oddelenia Policajného zboru   v S.   (ďalej   len   „policajt“),   ktorý   19.   novembra   2003   v inej   priestupkovej   veci (nahádzanie kamenia do záhrady sťažovateľa) vedenej pod ČPS: ORP-376/2003 vykonával ohliadku miesta skutku (záhrady sťažovateľa), sťažovateľ odovzdal fotografie a zvukový záznam,   z ktorých   malo   vyplývať,   že   sa   stal   ďalší   priestupok,   a to   tým,   že   dve identifikovateľné osoby urobili na adresu sťažovateľa viacero dehonestujúcich posunkov a vyjadrení,   čím   sa   voči   sťažovateľovi   dopustili   priestupku.   Z dôvodu,   že   policajt   toto oznámenie priestupku z 19. novembra 2003 nevybavil v súlade so zákonom č. 372/1990 Zb. o priestupkoch   (ďalej   len   „zákon   o priestupkoch“),   podal   21.   júla   2005   sťažovateľ v zastúpení jeho právnou zástupkyňou Okresnému súdu Poprad (ďalej len „okresný súd“) žalobu, ktorou sa v zmysle zákona č. 514/2003 Z. z. o zodpovednosti za škodu spôsobenú pri výkone verejnej moci a o zmene niektorých zákonov (ďalej len „zákon o zodpovednosti za škodu“) domáhal náhrady škody spôsobenej nesprávnym úradným postupom, ktorý mal spočívať v nečinnosti policajta pri vybavovaní jeho oznámenia o priestupku z 19. novembra 2003.

Okresný súd rozsudkom sp. zn. 10 C 64/2005 z 29. októbra 2007 žalobu sťažovateľa zamietol.   Z dôvodu   odvolania   sťažovateľa   bol   predmetný   rozsudok   okresného   súdu potvrdený napadnutým rozsudkom krajského súdu sp. zn. 8 Co 28/2008 z 21. apríla 2008. Krajský súd ustálil, že policajt pri vybavovaní oznámenia sťažovateľa z 19. novembra 2003 porušil   zákon   o priestupkoch,   keďže   toto   oznámenie   nevybavil   v lehote   na   vybavenie priestupku,   avšak   súčasne   dospel   k záveru,   že   k tomuto   nesprávnemu   úradnému   potupu policajta   došlo   ešte   v čase   účinnosti   zákona   č.   58/1969   Zb.   o   zodpovednosti   za   škodu spôsobenú rozhodnutím orgánu štátu alebo jeho nesprávnym úradným postupom (ďalej len „zákon   č.   58/1969   Zb.“),   pričom   zákon   č.   58/1969   Zb.   nepoznal   inštitút   náhrady nemajetkovej škody v dôsledku nesprávneho úradného postupu.

V súvislosti s uvedeným záverom krajského súdu v napadnutom rozsudku sťažovateľ v sťažnosti okrem iného uviedol:

„...   právny   záver Krajského súdu   v   Prešove je   nielenže   v rozpore   s príslušnými ustanoveniami   Zákona   o   priestupkoch,   ale   vo   svojich   dôsledkoch   viedol   k   odopretiu ochrany,   ktorá   je   sťažovateľovi   poskytnutá   vo   vyššie   uvedených   článkoch   Ústavy   SR a Dohovoru.

Podstatou sťažovateľovej žaloby bolo tvrdenie, že mu bola spôsobená nemateriálna škoda - nemajetková ujma spočívajúca v tom, že napriek tomu, že sa osoby, ktoré označil, dopustili voči nemu konania znižujúce jeho ľudskú dôstojnosť, štátny orgán, ktorému toto konanie oznámil, v rozpore so svojimi povinnosťami nekonal a tak znemožnil sťažovateľovi domôcť   sa   ochrany   pred   takýmto   zasahovaním   do   svojej   dôstojnosti   a   do   súkromného života, napriek tomu, že platné právne predpisy mu v uvedenom čase mu takúto ochranu poskytovali....

Žiadne   ustanovenie   Zákona   o   priestupkoch,   ani   ustanovenia   iných   právnych predpisov neobsahujú v sebe zbavenie sa tejto povinnosti štátnymi orgánmi uplynutím času. Sťažovateľ považuje za nesporné, že policajt mal povinnosť oznámiť priestupok, o ktorom sa dozvedel pri výkone svojej právomoci (pri vykonávaní služobného výkonu) v mieste bydliska sťažovateľa bez ohľadu na to, či od získania tejto vedomosti uplynula doba 1 mesiaca alebo dlhší čas. Aj v čase po nadobudnutí účinnosti Zákona č. 514/2003 Z. z. trvala povinnosť príslušného policajta oznámiť túto skutočnosť a prijaté oznámenie o priestupku postúpiť orgánu, ktorý bol oprávnený priestupok objasňovať a prejednať.

Sťažovateľ považuje taký záver Krajského súdu v Prešove, ktorý nesprávny úradný postup   príslušného   policajta   obmedzil   časom   jedného   mesiaca   od   prijatia   oznámenia o priestupku za absurdný. Prijatím takéhoto záveru by sa štátne orgány zbavili povinnosti konať v súlade s imperatívom uvedeným v článku 2 ods. 2 Ústavy SR, len tým, že by porušili ďalšie   ustanovenia   upravujúce   ich   činnosť   a   to   lehoty,   ktoré   im   príslušné   predpisy stanovujú na konanie.

Záver odvolacieho súdu o tom. že nesprávny úradný postup príslušníka PZ môže byť dôvodom na uplatňovanie náhrady škody len vo vzťahu k časovému úseku od 19. 11. 2003 do 19. 12. 2003, nezodpovedá zmyslu a cieľu článku 46 ods. 3 Ústavy SR.

Sťažovateľ pociťoval nemajetkovú ujmu. poníženie, pocit bezmocnosti a beznádeje preto, že za konanie, ktoré je právnym predpisom kvalifikované ako priestupok, neboli voči osobám,   ktoré   sa   tohto   konania   dopustili,   vyvodené   dôsledky,   ktoré   zákon   v   takýchto prípadoch vyvodiť ukladá.

Sťažovateľ   naďalej   trvá   na   stanovisku,   že   podstatou   jeho   žaloby   a   podstatou nesprávneho   úradného   postupu   nebola   skutočnosť,   že   príslušný   policajt   neurobil   úkon v zákonom   stanovenej   lehote,   ale skutočnosť,   že   ho   neurobil   vôbec   a   tým   znemožnil objasnenie a prejednanie tohto priestupku.

Z uvedeného dôvodu je sťažovateľ presvedčený o tom. že na vec je možné a potrebné vzťahovať   ustanovenia   Zákona   č.   514/2003   Z.   z.,   pretože   v čase,   keď   uvedený   zákon nadobudol účinnosť, existovali dve zásadné okolnosti. Policajt ani v lehote po nadobudnutí účinnosti tohto   zákona   neoznámil   priestupok   orgánu,   ktorý   ho mal   prejednať   a bol   ho oprávnený aj objasňovať (okresnému úradu ) a zároveň ešte stále existovala možnosť, že ak tak urobí, priestupok bude môcť byť prejednaný pred uplynutím lehoty stanovenej na zánik zodpovednosti.“

Vzhľadom na uvedené sťažovateľ žiada, aby ústavný súd po prijatí jeho sťažnosti na ďalšie konanie rozhodol týmto nálezom:

„Právo   sťažovateľa   na   zachovanie   ľudskej   dôstojnosti   a   na   ochranu   pred neoprávneným zasahovaním do jeho súkromného života podľa článku 19 ods. 1 a článku 19 ods. 2 Ústavy SR, na náhradu škody spôsobenej nesprávnym úradným postupom podľa článku 46 ods. 3 Ústavy SR, na rešpektovanie súkromného života podľa článku 8 ods. 1 Dohovoru, bolo rozsudkom Krajského súdu v Prešove sp. zn. 8 Co 28/2008 zo dňa 21. 4. 2008, porušené.

Ústavný súd Slovenskej republiky zrušuje rozsudok Krajského súdu v Prešove sp. zn. 8 Co 28/2008 zo dňa 21. 4. 2008 a vracia vec Krajskému súdu v Prešove na ďalšie konanie a rozhodnutie.

Ústavný súd Slovenskej republiky zakazuje Krajskému súdu v Prešove pokračovať v porušovaní namietaných právach sťažovateľa.

Ústavný súd Slovenskej republiky priznáva sťažovateľovi finančné zadosťučinenie vo výške 100.000,- Sk.

Odporca je povinný nahradiť sťažovateľovi všetky trovy tohto konania.“

II.

Ústavný súd rozhoduje podľa čl. 127 ods. 1 ústavy o sťažnostiach fyzických osôb alebo právnických   osôb,   ak namietajú porušenie   svojich   základných   práv alebo slobôd, alebo ľudských   práv   a základných   slobôd   vyplývajúcich   z medzinárodnej   zmluvy, ktorú Slovenská   republika   ratifikovala a bola vyhlásená spôsobom   ustanoveným zákonom,   ak o ochrane týchto práv a slobôd nerozhoduje iný súd.

Ústavný   súd   podľa   §   25   ods.   1   zákona   Národnej   rady   Slovenskej   republiky č. 38/1993 Z.   z. o organizácii Ústavného súdu   Slovenskej republiky, o konaní pred ním a o postavení   jeho   sudcov   v znení   neskorších   predpisov   (ďalej   len   „zákon   o   ústavnom súde“) každý návrh predbežne prerokuje na neverejnom zasadnutí senátu bez prítomnosti navrhovateľa,   ak   tento   zákon   neustanovuje   inak.   Pri   predbežnom   prerokovaní   každého návrhu ústavný súd skúma, či dôvody uvedené v § 25 ods. 2 zákona o ústavnom súde nebránia jeho prijatiu na ďalšie konanie. Podľa tohto ustanovenia návrhy vo veciach, na prerokovanie   ktorých   nemá   ústavný   súd   právomoc,   návrhy,   ktoré   nemajú   zákonom predpísané   náležitosti,   neprípustné   návrhy   alebo   návrhy   podané   niekým   zjavne neoprávneným,   ako   aj   návrhy   podané   oneskorene   môže   ústavný   súd   na   predbežnom prerokovaní odmietnuť uznesením bez ústneho pojednávania. Ústavný súd môže odmietnuť aj návrh, ktorý je zjavne neopodstatnený.

Podstata   námietok   sťažovateľa   spočíva   v jeho   nesúhlase   s právnym   názorom krajského   súdu,   že   na   prípad   nekonania   policajta   v súvislosti   s vybavovaním sťažovateľovho   oznámenia   o priestupku   z 19.   novembra   2003   sa   nedá   aplikovať   zákon o zodpovednosti   za   škodu   (účinný   od   1.   júla   2004),   ale   treba   aplikovať   skorší   zákon č. 58/1969 Zb. (účinný do 30. júna 2004), pretože práve v čase jeho účinnosti došlo aj k spomínanému   nekonaniu   policajta.   Podľa   tvrdení   sťažovateľa   v dôsledku   uvedeného právneho názoru krajského súdu, mu bolo znemožnené domáhať sa účinnej ochrany pred neoprávneným   zasahovaním   do   jeho   ľudskej   dôstojnosti   a súkromného   života,   a tým   aj k porušeniu označených článkov ústavy a dohovoru, pretože osoby, ktoré sa voči nemu dopustili dehonestujúcich vyjadrení, neboli potrestané. Podľa sťažovateľa ním namietané články ústavy a dohovoru nielenže zaručujú „... právo na zachovanie ľudskej dôstojnosti, rešpektovanie súkromia a súkromného života...“, ale dávajú súčasne „... každému, komu je toto   právo   zaručené,   legitímne   očakávanie,   že   štát   prostredníctvom   svojich   orgánov zabezpečí rešpektovanie a reálne uplatňovanie tohto práva v bežnom živote.   Inak by sa javili tieto práva ako absurdné a akademické.“.

Sťažovateľ v prvom rade namieta, že rozsudkom krajského súdu bolo porušené jeho základné právo na zachovanie ľudskej dôstojnosti, osobnej cti, dobrej povesti a dobrého mena, ako aj základné právo na ochranu proti neoprávnenému zasahovaniu do súkromného a rodinného života garantované v čl. 19 ods. 1 a 2 ústavy a tiež právo na rešpektovanie jeho súkromného a rodinného života zaručené v čl. 8 ods. 1 dohovoru.

O zjavnej   neopodstatnenosti   návrhu   možno   hovoriť   vtedy,   keď   namietaným postupom   orgánu   štátu   nemohlo   vôbec   dôjsť   k porušeniu   toho   základného   práva   alebo slobody, ktoré označil sťažovateľ, a to buď pre nedostatok vzájomnej príčinnej súvislosti medzi označeným postupom orgánu štátu a základným právom alebo slobodou, porušenie ktorých sa namietalo, prípadne z iných dôvodov. Za zjavne neopodstatnený návrh preto možno považovať ten, pri predbežnom prerokovaní ktorého ústavný súd nezistil žiadnu možnosť   porušenia   označeného   základného   práva   alebo   slobody,   reálnosť   ktorej by mohol posúdiť po jeho prijatí na ďalšie konanie (I. ÚS 27/04, I. ÚS 25/05, I. ÚS 74/05, I. ÚS 44/08).

V zmysle judikatúry ústavného súdu (napr. I. ÚS 130/93, I. ÚS 22/94, I. ÚS 50/96, I. ÚS 2/00, II. ÚS 169/02, III. ÚS 149/04) porušenie práv zaručených v čl. 19 ods. 1 a 2 ústavy   nemôže   nastať   rozhodnutím   štátneho   orgánu,   ktorým   tento   orgán   uplatní   svoju právomoc. Všeobecné súdy vykonávaním svojich ústavne vymedzených právomocí nemôžu zasiahnuť   do   označených   základných   práv,   pretože   práve   tieto   štátne   orgány   konajú s cieľom poskytnúť, v rozsahu ich právomoci, ochranu týmto základným právam.

Krajský súd vzhľadom na uvedené teda nemohol vôbec zasiahnuť do základných práv   sťažovateľa   podľa   čl.   19   ods.   1   a 2   ústavy,   pretože   je   pojmovo   vylúčené,   aby rozhodnutie krajského súdu, ktorý konal o nároku sťažovateľa na náhradu škody v dôsledku nesprávneho úradného postupu policajta, bolo stotožňované s postupom subjektu (v danom prípade osôb, ktoré sa hanlivo vyjadrovali na adresu sťažovateľa) odlišného od všeobecného súdu. Napriek tomu sťažovateľ stotožnil (postavil na tú istú úroveň) konanie uvedených osôb, v dôsledku správania ktorých podal oznámenie o priestupku, s rozhodnutím krajského súdu, o ktorom tvrdí, že takisto porušil tie isté práva.

V prípade, že sa sťažovateľ domnieva, že konaním osôb, ktoré sa hanlivo vyjadrovali na jeho adresu, alebo postupom policajta, prípadne iného subjektu, bolo zasiahnuté do jeho osobnostných   práv,   mal   možnosť   domáhať   sa   ochrany   týchto   práv   podaním   žaloby o ochranu osobnosti.

Pokiaľ ide o namietané porušenie čl. 19 ods. 1 a 2 ústavy a čl. 8 ods. 1 dohovoru, v danom prípade sa nedá vyvodiť žiadna spojitosť medzi napadnutým rozsudkom krajského súdu a namietaným porušením označených článkov ústavy a dohovoru, preto ústavný súd sťažnosť sťažovateľa v tejto časti odmietol podľa § 25 ods. 2 zákona o ústavnom súde ako zjavne neopodstatnenú.

Sťažovateľ namietal, že napadnutým rozsudkom krajského súdu bolo porušené aj jeho základné právo na náhradu škody spôsobenej nesprávnym úradným postupom zaručené v čl. 46 ods. 3 ústavy.

Ústavný súd zdôrazňuje, že podľa čl. 51 ods. 1 ústavy domáhať sa práv uvedených v čl. 46 ústavy sa možno len v medziach zákonov, ktoré tieto ustanovenia vykonávajú. Toto pravidlo sa teda vzťahuje aj na základné právo na náhradu škody spôsobenej nezákonným rozhodnutím   súdu,   iného   štátneho   orgánu   či   orgánu   verejnej   správy   alebo   nesprávnym úradným postupom zaručené v čl. 46 ods. 3 ústavy, ktoré možno považovať konajúcim súdom   za   rešpektované,   ak   tento   postupoval   v   súlade   s   ustanoveniami   zákona o zodpovednosti za škodu (napr. III. ÚS 322/08).

Podstata základného práva na náhradu škody podľa čl. 46 ods. 3 ústavy spočíva v oprávnení   každého   domáhať   sa   náhrady   škody   spôsobenej   v dôsledku   nezákonného rozhodnutia   alebo   nesprávneho   úradného   postupu.   Tomuto   oprávneniu   zodpovedá povinnosť   súdu   nezávisle   a   nestranne   vo   veci   konať tak,   aby   bola   označenému   právu, ktorého porušenie sa namieta, poskytnutá ochrana v medziach zákonov, ktoré tento článok ústavy o základnom práve na náhradu škody vykonávajú (čl. 46 ods. 4 ústavy v spojení s čl. 51 ods. 1 ústavy).

Inými   slovami,   právo   na   náhradu   škody   spôsobenej   nezákonným   rozhodnutím štátneho orgánu alebo jeho nesprávnym úradným postupom v zmysle čl. 46 ods. 3 ústavy nie je absolútne, ale v záujme zaistenia právnej istoty podlieha (čl. 46 ods. 4 v spojení s čl. 51 ods. 1 ústavy) zákonným obmedzeniam upravujúcim predpoklady na jej uplatnenie.

Z odôvodnenia   sťažnosti možno   vyvodiť,   že   k   porušeniu   základného   práva sťažovateľa zaručeného v čl. 46 ods. 3 ústavy malo dôjsť tým, že krajský súd neaplikoval na sťažovateľov prípad ustanovenia zákona o náhrade škody, ale ho posúdil podľa ustanovení skoršieho zákona č. 58/1969Zb.

Podľa § 27 ods. 2 zákona o náhrade škody účinného od 1. júla 2004 zodpovednosť za škodu   spôsobenú   rozhodnutiami,   ktoré   boli   vydané   pred   nadobudnutím   účinnosti   tohto zákona,   a   za   škodu   spôsobenú   nesprávnym   úradným   postupom   pred   nadobudnutím účinnosti tohto zákona sa spravuje doterajšími predpismi.

K nesprávnemu úradnému postupu policajta malo dôjsť v súvislosti s vybavovaním oznámenia   o priestupku,   ktoré   sťažovateľ   urobil   19.   novembra   2003   a ktoré   malo   byť v súlade s § 59 ods. 4 zákona o priestupkoch vybavené najneskôr do jedného mesiaca odo dňa,   keď   sa   správny   orgán   alebo orgán   oprávnený   objasňovať priestupky   o   priestupku dozvedel, avšak v uvedenej lehote oznámenie sťažovateľa vybavené nebolo, t. j. sťažovateľ sa o tejto skutočnosti dozvedel najskôr už 20. decembra 2003 (jeden mesiac), teda ešte za účinnosti zákona č. 58/1969 Zb.

Podľa   citovaného ustanovenia   §   27   ods.   2   zákona o náhrade   škody   je dôležitým kritériom na rozlíšenie adekvátnej právnej úpravy, ktorú je potrebné aplikovať na konkrétny prípad,   okamih   spôsobenia   škody,   t.   j.   kedy   ku   škode   došlo,   a nie   okamih,   kedy   si oprávnený uplatnil nárok na jej náhradu. Sťažovateľ si síce uplatnil nárok na náhradu škody v dôsledku neprávneho úradného postupu už za účinnosti zákona o náhrade škody, avšak ku škode došlo ešte v čase účinnosti zákona č. 58/1969 Zb.

Z uvedeného hľadiska sa závery krajského súdu, ktorý ustálil, že nároky sťažovateľa, ktorý bol aj v konaní pred všeobecnými súdmi relevantne právne zastúpený, treba posúdiť podľa zákona č. 58/1969 Zb., nejavia ako svojvoľné alebo zjavne neopodstatnené, rovnako ako ani závery krajského súdu, že zákon č. 58/1969 Zb. ešte neupravoval inštitút náhrady nemajetkovej škody.

Vzhľadom na uvedené skutočnosti krajský súd podľa názoru ústavného súdu ústavne súladným postupom vyhodnotil a aplikoval na prípad sťažovateľa relevantné právne normy, na základe čoho dospel k záveru, že sťažovateľ nespĺňa zákonné podmienky (čl. 46 ods. 4 v spojení s čl. 51 ods. 1 ústavy) na uplatnenie si nároku podľa čl. 46 ods. 3 ústavy, pričom tomuto   jeho   záveru   sa   nedá   vyčítať   arbitrárnosť   ani   svojvoľnosť,   takže   v konečnom dôsledku nemohlo ani dôjsť k porušeniu čl. 46 ods. 3 ústavy.

Uvedené   zistenia   boli   podkladom   rozhodnutia   ústavného   súdu,   ktorý   sťažnosť sťažovateľa   aj   v tejto   časti   už   po   jej   predbežnom   prerokovaní odmietol ako   zjavne neopodstatnenú (§ 25 ods. 2 zákona o ústavnom súde).

Vzhľadom na to, že sťažnosť sťažovateľa bola odmietnutá, tak ako to je uvedené vo výroku tohto rozhodnutia, a rozhodnutie o zrušení napadnutého rozhodnutia krajského súdu,   o priznaní   primeraného   finančného   zadosťučinenia   a   trov   konania   je   podmienené vyslovením   porušenia   práv   alebo   slobôd   sťažovateľa   (§ 127   ods.   2   prvá   veta   ústavy), ústavný súd sa touto časťou sťažnosti, ktorou sa ich sťažovateľ domáhal, nezaoberal.

P o u č e n i e :   Proti tomuto rozhodnutiu nemožno podať opravný prostriedok.

V Košiciach 16. decembra 2008