znak

SLOVENSKÁ REPUBLIKA

U Z N E S E N I E

Ústavného súdu Slovenskej republiky

II. ÚS 466/2015-11

Ústavný súd Slovenskej republiky na neverejnom zasadnutí 29. júla 2015 v senátezloženom z predsedníčky Ľudmily Gajdošíkovej a zo sudcov Sergeja Kohuta a LadislavaOrosza   (sudca   spravodajca)   predbežne   prerokoval   sťažnosti   obchodnej   spoločnostiPOHOTOVOSŤ,   s. r. o.,   Pribinova 25,   Bratislava,   zastúpenej   obchodnou   spoločnosťouFridrich Paľko, s. r. o., Grösslingová 4, Bratislava, v mene ktorej koná konateľ a advokátdoc. JUDr. Branislav Fridrich, PhD., vedené pod spisovými značkami: Rvp 4568/2014,Rvp 4569/2014,   Rvp   4570/2014,   Rvp   4571/2014,   Rvp   4572/2014,   Rvp 4573/2014,Rvp 4574/2014,   Rvp   4575/2014,   Rvp   4576/2014,   Rvp   4577/2014,   Rvp 4578/2014,Rvp 4579/2014,   Rvp   4580/2014,   Rvp   4581/2014,   Rvp   7020/2014,   Rvp 7021/2014,Rvp 7022/2014,   Rvp   7023/2014,   Rvp   7024/2014,   Rvp   7025/2014,   Rvp 7026/2014,Rvp 7027/2014, Rvp 7028/2014, Rvp 7029/2014, Rvp 7030/2014 a Rvp 7031/2014 vo vecinamietaného porušenia jej základných práv podľa čl. 20 ods. 1 a čl. 46 ods. 1 ÚstavySlovenskej   republiky,   práva   podľa   čl.   6   ods.   1   Dohovoru   o   ochrane   ľudských   práva základných slobôd a práva podľa čl. 1 Dodatkového protokolu k Dohovoru o ochraneľudských   práv   a základných   slobôd   uzneseniami   Krajského   súdu   v Trenčíne   sp. zn.8 Co 342/2013 z 29. januára 2014 (Rvp 4568/2014), sp. zn. 8 Co 364/2013 z 29. januára2014 (Rvp 4569/2014), sp. zn. 8 Co 363/2013 z 29. januára 2014 (Rvp 4570/2014), sp. zn.8 Co 350/2013 z 29. januára 2014 (Rvp 4571/2014), sp. zn. 8 Co 340/2013 z 29. januára2014 (Rvp 4572/2014), sp. zn. 8 Co 341/2013 z 29. januára 2014 (Rvp 4573/2014), sp. zn.6 Co 19/2014 z 28. januára 2014 (Rvp 4574/2014), sp. zn. 8 Co 327/2013 z 29. januára2014 (Rvp 4575/2014), sp. zn. 8 Co 346/2013 z 29. januára 2014 (Rvp 4576/2014), sp. zn.6 Co 774/2013 z 29. januára 2014 (Rvp 4577/2014), sp. zn. 8 Co 329/2013 z 29. januára2014 (Rvp 4578/2014), sp. zn. 16 Co 331/2013 z 20. januára 2014 (Rvp 4579/2013), sp. zn.16 Co 352/2013 z 20. januára 2014 (Rvp 4580/2014), sp. zn. 16 Co 344/2013 z 8. januára2014 (Rvp 4581/2014), sp. zn. 16 Co 2/2013 z 5. marca 2014 (Rvp 7020/2014), sp. zn.16 Co 10/2013 z 5. marca 2014 (Rvp 7021/2014), sp. zn. 16 Co 6/2013 z 5. marca 2014(Rvp   7022/2014),   sp.   zn.   16   Co   4/2013   z   5.   marca   2014   (Rvp   7023/2014),   sp.   zn.16 Co 8/2013 z 5. marca 2014 (Rvp 7024/2014), sp. zn. 16 Co 12/2013 (Rvp 7025/2014),sp.   zn.   8   Co   309/2013   z 12.   marca   2014   (Rvp   7026/2014),   sp.   zn.   8   Co   315/2013z 12. marca   2014   (Rvp   7027/2014),   sp.   zn.   8   Co   306/2013   z   12.   marca   2014(Rvp 7028/2014),   sp.   zn.   8   Co   313/2013   z   12.   marca   2014   (Rvp   7029/2014),   sp.   zn.8 Co 311/2013 z 12. marca 2014 (Rvp 7030/2014) a sp. zn. 8 Co 305/2013 z 12. marca 2014(Rvp 7031/2014) a takto

r o z h o d o l :

1.   Sťažnosti   obchodnej   spoločnosti   POHOTOVOSŤ,   s.   r.   o.,   vedené   pod   spisovýmiznačkami:   Rvp   4568/2014,   Rvp   4569/2014,   Rvp   4570/2014,   Rvp   4571/2014,Rvp 4572/2014,   Rvp   4573/2014,   Rvp   4574/2014,   Rvp   4575/2014,   Rvp   4576/2014,Rvp 4577/2014,   Rvp   4578/2014,   Rvp   4579/2014,   Rvp   4580/2014,   Rvp   4581/2014,Rvp 7020/2014,   Rvp   7021/2014,   Rvp   7022/2014,   Rvp   7023/2014,   Rvp   7024/2014,Rvp 7025/2014,   Rvp   7026/2014,   Rvp   7027/2014,   Rvp   7028/2014,   Rvp   7029/2014,Rvp 7030/2014 a Rvp 7031/2014 s p á j a   na spoločné konanie, ktoré bude ďalej vedenépod sp. zn. Rvp 4568/2014.

2.   Sťažnosti   obchodnej   spoločnosti   POHOTOVOSŤ,   s.   r.   o., o d m i e t a   ako   zjavneneopodstatnené.

O d ô v o d n e n i e :

I.

Ústavnému súdu Slovenskej republiky (ďalej len „ústavný súd“) boli 16. apríla 2014 a 11.júna   2014 doručené sťažnosti   obchodnej spoločnosti   POHOTOVOSŤ, s. r. o. (ďalej   len„sťažovateľka“),   vedené   pod   spisovými   značkami:   Rvp   4568/2014,   Rvp   4569/2014,Rvp 4570/2014,   Rvp   4571/2014,   Rvp   4572/2014,   Rvp   4573/2014,   Rvp   4574/2014,Rvp 4575/2014,   Rvp   4576/2014,   Rvp   4577/2014,   Rvp   4578/2014,   Rvp   4579/2014,Rvp 4580/2014,   Rvp   4581/2014,   Rvp   7020/2014,   Rvp   7021/2014,   Rvp   7022/2014,Rvp 7023/2014,   Rvp   7024/2014,   Rvp   7025/2014,   Rvp   7026/2014,   Rvp   7027/2014,Rvp 7028/2014,   Rvp   7029/2014,   Rvp   7030/2014   a   Rvp   7031/2014,   ktorými   namietaporušenie svojich základných práv podľa čl. 20 ods. 1 a čl. 46 ods. 1 Ústavy Slovenskejrepubliky (ďalej len „ústava“), práva podľa čl. 6 ods. 1 Dohovoru o ochrane ľudských práva základných   slobôd   (ďalej   len   „dohovor“)   a   práva   podľa   čl. 1   Dodatkového   protokoluk Dohovoru o ochrane ľudských práv a základných slobôd (ďalej len „dodatkový protokol“)uzneseniami Krajského súdu v Trenčíne (ďalej len „krajský súd“) označenými v záhlavítohto rozhodnutia (ďalej len „napadnuté uznesenia“).

Zo sťažností a z ich príloh vyplýva, že sťažovateľka vystupuje v postavení žalobkynev konaniach   vedených   Okresným   súdom   Trenčín   a   Okresným   súdom   Bánovce   nadBebravou   (ďalej   len   „okresné   súdy“),   v ktorých   sa   domáha   náhrady   majetkovej   škodya nemajetkovej   ujmy   spôsobenej   nezákonným   rozhodnutím,   resp.   nesprávnym   úradnýmpostupom okresných súdov, pričom tieto súdy sú súčasne orgánmi verejnej moci, ktorésťažovateľke   majetkovú   škodu   a nemajetkovú   ujmu   spôsobili.   Na základe   uvedenéhosťažovateľka   očakávala,   že   dôjde   k vylúčeniu   okresných   súdov   a spory   budú   prikázanéinému vecne príslušnému súdu v obvode krajského súdu; svoje „očakávania“ sťažovateľkavyjadrila v žalobách adresovaných príslušným okresným súdom.

Na   základe   skutočností   uvedených   sťažovateľkou   v jej   žalobách   okresné   súdyvyhodnotili argumentáciu sťažovateľky o potrebe prikázať jej veci inému vecne príslušnémusúdu ako námietky zaujatosti a svojimi uzneseniami špecifikovanými v sťažnostiach (ďalejlen „uznesenia okresných súdov“) zaviazali sťažovateľku na zaplatenie súdneho poplatku zavznesené   námietky   zaujatosti.   Na   základe   odvolaní   podaných   sťažovateľkou,   podstatouktorých bolo jej tvrdenie o tom, že námietky zaujatosti nepodala, krajský súd napadnutýmiuzneseniami potvrdil prvostupňové rozhodnutia okresných súdov ako vecne správne.

Sťažovateľka v rámci svojej argumentácie tvrdí, že napadnutými uzneseniami krajskýsúd porušil ňou označené práva, keď:

„a) rozhodol nad rámec zverenej právomoci;

b) rozhodol bez návrhu na začatie konania, hoci podľa zákona bol potrebný;

c) svoje rozhodnutie oprel o neexistujúce právne skutočnosti;

d) svoje rozhodnutie formuloval na základe nesprávneho právneho posúdenia veci a s použitím chybnej aplikácie a interpretácie práva...

e) svojím rozhodnutím porušil bez uvedenia dôvodov ustálenú rozhodovaciu prax Najvyššieho súdu SR.“

Podľa sťažovateľky krajský súd napadnuté uznesenia založil na nesprávnom právnomposúdení   návrhov   podaných   sťažovateľkou   ako   námietok   zaujatosti,   hoci   tieto   podanianeboli dostatočne určité a nespĺňali náležitosti námietky zaujatosti upravené v § 15a zákonač. 99/1963 Zb. Občiansky súdny poriadok v znení neskorších predpisov (ďalej aj „OSP“).Napriek   uvedenému   okresné   súdy   aj   krajský   súd   prejavy   vôle   sťažovateľky   obsiahnutév podaných žalobách vyhodnotili ako námietky zaujatosti.

Sťažovateľka v sťažnostiach tiež poukazuje na rozhodnutia iných všeobecných súdov,ktoré   v skutkovo   a právne   zhodných   veciach   rozhodli   o zrušení   uznesenia   súdu   prvéhostupňa.

Na základe svojej sťažnostnej argumentácie sa sťažovateľka domáha, aby ústavný súdo jej sťažnostiach rozhodol nálezom, v ktorom vysloví porušenie jej základných práv podľačl. 20 ods. 1 a čl. 46 ods. 1 ústavy, práv podľa čl. 6 ods. 1 dohovoru a čl. 1 dodatkovéhoprotokolu napadnutými uzneseniami, zruší napadnuté uznesenia krajského súdu, veci vrátina ďalšie konanie a prizná jej finančné zadosťučinenie, ako aj úhradu trov konania.

II.

Podľa čl. 127 ods. 1 ústavy ústavný súd rozhoduje o sťažnostiach fyzických osôbalebo právnických osôb, ak namietajú porušenie svojich základných práv alebo slobôd,alebo ľudských práv a základných slobôd vyplývajúcich z medzinárodnej zmluvy, ktorúSlovenská   republika   ratifikovala   a   bola   vyhlásená   spôsobom   ustanoveným   zákonom,ak o ochrane týchto práv a slobôd nerozhoduje iný súd.

Ústavný   súd   podľa   § 25   ods. 1   zákona   Národnej   rady   Slovenskej   republikyč. 38/1993 Z. z. o organizácii Ústavného súdu Slovenskej republiky, o konaní pred níma o postavení   jeho   sudcov   v znení   neskorších   predpisov   (ďalej   len   „zákon   o   ústavnomsúde“)   každý   návrh   predbežne   prerokuje   na   neverejnom   zasadnutí   bez   prítomnostinavrhovateľa, ak tento zákon neustanovuje inak.

Pri predbežnom prerokovaní každého návrhu ústavný súd skúma, či dôvody uvedenév § 25 ods. 2 zákona o ústavnom súde nebránia jeho prijatiu na ďalšie konanie. Podľa tohtoustanovenia   návrhy   vo   veciach,   na prerokovanie   ktorých   nemá   ústavný   súd   právomoc,návrhy, ktoré nemajú zákonom predpísané náležitosti, neprípustné návrhy alebo návrhypodané niekým zjavne neoprávneným, ako aj návrhy podané oneskorene môže ústavný súdna predbežnom prerokovaní odmietnuť uznesením bez ústneho pojednávania. Ústavný súdmôže odmietnuť aj návrh, ktorý je zjavne neopodstatnený.

Sťažovateľka namieta porušenie svojich základných práv podľa čl. 20 ods. 1 a čl. 46ods. 1 ústavy a práv podľa čl. 6 ods. 1 dohovoru a čl. 1 dodatkového protokolu napadnutýmiuzneseniami.

II.1 K spoločnému prerokovaniu vecí

Podľa § 31a zákona o ústavnom súde ak tento zákon neustanovuje inak a povaha vecito   nevylučuje,   použijú   sa   na   konanie   pred   ústavným   súdom   primerane   ustanoveniaObčianskeho   súdneho   poriadku.   V zmysle   §   112   ods.   1   OSP   v   záujme   hospodárnostikonania môže súd spojiť na spoločné konanie veci, ktoré sa uňho začali a skutkovo spolusúvisia alebo sa týkajú tých istých účastníkov. Zákon o ústavnom súde nemá osobitnéustanovenie o spojení vecí, avšak v súlade s citovaným § 31a zákona o ústavnom súdemožno v konaní o sťažnosti podľa čl. 127 ústavy použiť na prípadné spojenie vecí primerane§ 112 ods. 1 OSP.

S   prihliadnutím   na   obsah   sťažností   vedených   ústavným   súdom   pod spisovýmiznačkami:   Rvp   4568/2014,   Rvp   4569/2014,   Rvp   4570/2014,   Rvp   4571/2014,Rvp 4572/2014,   Rvp   4573/2014,   Rvp   4574/2014,   Rvp   4575/2014,   Rvp   4576/2014,Rvp 4577/2014,   Rvp   4578/2014,   Rvp   4579/2014,   Rvp   4580/2014,   Rvp   4581/2014,Rvp 7020/2014,   Rvp   7021/2014,   Rvp   7022/2014,   Rvp   7023/2014,   Rvp   7024/2014,Rvp 7025/2014,   Rvp   7026/2014,   Rvp   7027/2014,   Rvp   7028/2014,   Rvp   7029/2014,Rvp 7030/2014 a Rvp 7031/2014 a z tohto obsahu vyplývajúcu ich právnu a skutkovúsúvislosť a taktiež prihliadajúc na totožnosť v osobe sťažovateľky a krajského súdu, protiktorému tieto sťažnosti smerujú, rozhodol ústavný súd, uplatniac citované právne normy,tak, ako to je uvedené v bode l výroku tohto uznesenia.

II.2 K namietanému porušeniu základných práv podľa čl. 20 ods. 1 a čl. 46 ods. 1   ústavy   a práv   podľa   čl.   6   ods.   1   dohovoru   a čl.   1   dodatkového   protokolu napadnutými uzneseniami krajského súdu

Z §   25   ods.   2   zákona   o ústavnom   súde   vyplýva,   že   úlohou   ústavného   súdu   pripredbežnom prerokovaní sťažnosti je tiež posúdiť, či táto nie je zjavne neopodstatnená.V súlade s konštantnou judikatúrou ústavného súdu o zjavne neopodstatnenú sťažnosť idevtedy,   keď   namietaným   postupom   alebo   namietaným   rozhodnutím   príslušného   orgánuverejnej moci nemohlo dôjsť k porušeniu základného práva alebo slobody, ktoré označilsťažovateľ, a to buď pre nedostatok príčinnej súvislosti medzi označeným postupom aleborozhodnutím   príslušného   orgánu   verejnej   moci   a základným   právom   alebo   slobodou,porušenie ktorých sa namietalo, prípadne z iných dôvodov. Za zjavne neopodstatnenú pretomožno považovať sťažnosť, pri predbežnom prerokovaní ktorej ústavný súd nezistí žiadnumožnosť porušenia označeného základného práva alebo slobody, reálnosť ktorej by moholposúdiť po jej prijatí na ďalšie konanie (I. ÚS 66/98, tiež napr. I. ÚS 4/00, II. ÚS 101/03,IV. ÚS 136/05, III. ÚS 198/07).

Ústavný súd je súdnym orgánom ochrany ústavnosti (čl. 124 ústavy). Túto ochranuposkytuje aj základným právam účastníkov v konaní o ich veci pred súdmi (všeobecnými)alebo pred inými orgánmi Slovenskej republiky v prípadoch ustanovených zákonom. Tietopráva vyplývajú z ústavnoprocesných princípov konania pred uvedenými orgánmi (čl. 46 ažčl. 50 ústavy) a patrí medzi ne aj právo každého na rozhodnutie jeho veci tým sudcom, resp.súdom, ktorého určuje zákon.

Sťažovateľka   zastáva   názor,   že   krajský   súd   napadnutými   uzneseniami,   ktorýmipotvrdil uznesenia okresných súdov o uložení povinnosti zaplatiť súdny poplatok za podanénámietky zaujatosti, porušil ňou označené základné práva podľa čl. 20 ods. 1 a čl. 46 ods. 1 ústavy a práva podľa čl. 6 ods. 1 dohovoru a čl. 1 dodatkového protokolu, keďže podľa jej tvrdenia z jej písomných podaní uplatnených v konaniach pred okresnými súdmi, ako ani z jej odvolaní proti prvostupňovým rozhodnutiam okresných súdov nevyplýva, že námietky zaujatosti vzniesla.

Okresné súdy svojimi rozhodnutiami uložili sťažovateľke zaplatiť súdny poplatokza námietky zaujatosti v sume 66 € podľa položky č. 17 písm. a) „sadzobníka súdnych poplatkov zákona, tvoriaceho prílohu zákona   č. 71/1992 Zb.“. Proti týmto uzneseniampodala sťažovateľka odvolania, v ktorých poukázala na to, že námietky zaujatosti nepodala,a okrem iného uviedla: „... v úvode svojej žaloby uviedol skutočnosti preukazujúce fakt, že inak vecne a miestne príslušný okresný súd nemôže vo veci konať, pretože jeho sudcovia sú z prejednania veci vylúčení, keďže majú pomer k veci a k účastníkom konania a sú teda vo veci zaujatí (§ 14 OSP).“ Na základe uvedeného sa sťažovateľka domáhala, aby krajskýsúd zrušil uznesenia okresných súdov v celom rozsahu.

Ústavný   súd   vo   svojej   konštantnej   judikatúre   opakovane   zdôrazňuje,   že   nie   jezásadne oprávnený preskúmavať a posudzovať právne názory všeobecného súdu, ktoré hopri výklade a uplatňovaní zákonov viedli k rozhodnutiu vo veci samej, ani preskúmavať, či vkonaní pred všeobecnými súdmi bol alebo nebol náležite zistený skutkový stav veci a akéskutkové   zistenia   a   právne   závery   zo   skutkového   stavu   všeobecný   súd   vyvodil.   Úlohaústavného   súdu   sa   obmedzuje   na kontrolu   zlučiteľnosti   takejto   interpretácie   a   aplikácies ústavou, prípadne medzinárodnými zmluvami o ľudských právach a základných slobodách(I. ÚS 13/00, m. m. II. ÚS 1/95, II. ÚS 21/96, I. ÚS 4/00, I. ÚS 17/01).

Vo všeobecnosti úlohou súdnej ochrany ústavnosti poskytovanej ústavným súdomnie je chrániť občana pred skutkovými omylmi všeobecných súdov, ale chrániť ho predtakými   zásahmi   do   jeho   práv,   ktoré   sú   z   ústavného   hľadiska   neospravedlniteľnéa neudržateľné   (I.   ÚS   17/01).   Z   rozdelenia   súdnej   moci   v   ústave   medzi   ústavný   súda všeobecné súdy totiž vyplýva, že ústavný súd nie je opravnou inštanciou vo veciachpatriacich do právomoci všeobecných súdov (napr. I. ÚS 19/02).

Sťažovateľka svoje sťažnosti založila v podstatnom najmä na argumente, že okresnésúdy   nesprávne   posúdili   jej   žalobné   návrhy,   ktorých   súčasťou   boli   aj   upovedomeniao skutočnostiach   týkajúcich   sa   okresných   súdov,   ktoré   majú   v jej   právnych   veciachrozhodovať   a súčasne   sú   orgánom,   ktorý   svojím   nesprávnym   úradným   postupom   malsťažovateľke spôsobiť škodu, pričom jej upovedomenia nemožno kvalifikovať ako námietkyzaujatosti, keďže nespĺňajú náležitosti vyplývajúce z § 15a OSP.

Podľa § 14 ods. 1 OSP sudcovia sú vylúčení z prejednávania a rozhodovania veci, akso   zreteľom   na   ich   pomer   k   veci,   k   účastníkom   alebo   k   ich   zástupcom   možno   maťpochybnosti o ich nezaujatosti.

Podľa § 15 OSP ak sa sudca dozvie o skutočnostiach, pre ktoré je vylúčený, oznámito neodkladne predsedovi súdu...

Podľa § 15a ods. 1 OSP účastníci majú právo z dôvodov podľa § 14 ods. 1 uplatniťnámietku zaujatosti voči sudcovi, ktorý má vec prejednať a rozhodnúť.

Odôvodnenia napadnutých uznesení krajského súdu sú podľa názoru ústavného súduzrozumiteľné   a z ústavného   hľadiska   akceptovateľné,   krajský   súd   v napadnutýchuzneseniach primerane reagoval na námietky sťažovateľky uvedené v jej odvolaniach protiuzneseniam okresného súdu. Okresné súdy určili výšku súdneho poplatku podľa položkyč. 17a „Sadzobníka súdnych poplatkov“ a tiež veci ústavne akceptovateľným spôsobomprávne posúdili podľa príslušných ustanovení zákona Slovenskej národnej rady č. 71/1992Zb.   o   súdnych   poplatkoch   a   poplatku   za   výpis   z   registra   trestov   v   znení   neskoršíchpredpisov (ďalej len „zákon o súdnych poplatkoch“). Okresné súdy a krajský súd tvrdeniauvádzané   sťažovateľkou   v odôvodneniach   svojich   rozhodnutí   vyhodnotili   tak,   žev okolnostiach posudzovaných vecí išlo o námietku zaujatosti, pričom tento postup ústavnýsúd považuje za zákonný a ústavne akceptovateľný, pretože miera interpretácie a aplikáciedo úvahy prichádzajúcich ustanovení Občianskeho súdneho poriadku nevybočuje z limitovzákladného práva na súdnu ochranu podľa čl. 46 ods. 1 ústavy a práva na spravodlivé súdnekonanie   podľa   čl.   6   ods.   dohovoru.   Skutočnosť,   že   všeobecné   súdy   neakceptovalisťažovateľkinu interpretáciu príslušných ustanovení Občianskeho súdneho poriadku, eštesama   osebe   nezakladá   dôvod   na   vyslovenie   porušenia   sťažovateľkou   označených   práv.Z pohľadu ústavného súdu je podstatné to, či okresné súdy a krajský súd ústavne súladnýmspôsobom   interpretovali   a aplikovali   na   vec   sa   vzťahujúce   ustanovenia   Občianskehosúdneho poriadku a zákona o súdnych poplatkoch.

Takisto nie je dôvod na prehodnocovanie námietok sťažovateľky, ktoré súvisia s tým,že nemal byť vyrubený súdny poplatok za námietku zaujatosti v predmetných konaniach,pretože vecné oslobodenie občianskeho súdneho konania od súdneho poplatku podľa § 4ods. 1 zákona o súdnych poplatkoch sa nevzťahuje na jej zákonnú povinnosť zaplatiť súdnypoplatok za vznesenú námietku zaujatosti (m. m. II. 124/2011), na čo poukazoval aj krajskýsúd v odôvodneniach svojich napadnutých uznesení.

Sťažovateľka v sťažnostiach tiež poukázala aj na rozdielnosť prístupu krajského súduk rozhodovaniu v obdobných veciach.

Ústavný súd v tejto súvislosti poukazuje na svoj právny názor, podľa ktorého právnezávery všeobecných súdov obsiahnuté v rozhodnutiach vo veci samej nemajú charakterprecedensu,   ktorý   by   ostatných   sudcov   rozhodujúcich   v   obdobných   veciach   zaväzovalrozhodnúť identicky, napriek tomu protichodné právne závery vyslovené v analogickýchprípadoch neprispievajú k naplneniu hlavného účelu princípu právnej istoty ani k dôverev spravodlivé súdne konanie (obdobne napr. IV. ÚS 49/06, III. ÚS 300/06).

Z rozsudku Európskeho súdu pre ľudské práva Beian v. Rumunsko (č. 1) zo 6. 12.2007 vyplýva, že rozdielna judikatúra v skutkovo rovnakých, prípadne podobných veciachje   prirodzenou   súčasťou   vnútroštátneho   súdneho   systému   (v   zásade   každého   súdnehosystému,   ktorý   nie   je   založený   na   precedensoch   ako   prameňoch   práva).   K   rozdielnejjudikatúre prirodzene dochádza aj na úrovni najvyššej súdnej inštancie. Z hľadiska princípuprávnej   istoty   je   ale   dôležité,   aby   najvyššia   súdna   inštancia   pôsobila   ako   regulátorkonfliktov   judikatúry   a   aby   uplatňovala   mechanizmus,   ktorý   zjednotí   rozdielne   právnenázory súdov v skutkovo rovnakých alebo podobných veciach.

Ústavný súd vo vzťahu k tejto námietke sťažovateľky považuje za potrebné zopakovaťsvoj   ustálený   právny   názor,   podľa   ktorého   mu   neprislúcha   zjednocovať in abstractojudikatúru všeobecných súdov, a suplovať tak poslanie, ktoré zákon č. 757/2004 Z. z. osúdoch a o zmene a doplnení niektorých zákonov v znení neskorších predpisov [§ 8 ods. 3,§ 20 ods. 1 písm. b), § 21, § 22 a § 23 ods. 1 písm. b)] zveruje práve Najvyššiemu súduSlovenskej republiky (ďalej len „najvyšší súd“), resp. jeho plénu a kolégiám, keď mu okreminých priznáva aj právomoc zaujímať stanoviská k zjednocovaniu výkladu zákonov a inýchvšeobecne   záväzných   právnych   predpisov   (m. m. I.   ÚS   17/01,   IV. ÚS   267/05).   Práveplénum a kolégiá najvyššieho súdu sú oprávnené odstraňovať nejednotnosť výkladu zákonova   iných   všeobecne   záväzných   právnych   predpisov   tak,   aby   sa   chránili   okrem   iného   ajlegitímne očakávania účastníkov súdnych konaní. Ústavný súd však vzhľadom na to, že nieje súčasťou systému všeobecného súdnictva, môže zasahovať do výkladu zákonov a inýchvšeobecne záväzných právnych predpisov všeobecnými súdmi len v prípadoch, keď sa ichvýklad   vyznačuje   svojvôľou   a zjavnou   neodôvodnenosťou   do   tej   miery,   že   to   máza následok porušenie základného práva alebo slobody. Keďže ale ústavný súd v prípadenapadnutých uznesení prejav svojvôle, resp. zjavnej neodôvodnenosti nezistil, nepovažovalv danom prípade argumentáciu sťažovateľky za spôsobilú na to, aby len na jej základe bolomožné toto rozhodnutie hodnotiť ako ústavne neakceptovateľné a neudržateľné.

Ústavný súd zastáva názor, že napadnuté uznesenia krajského súdu ako odvolaciehosúdu sú ústavne akceptovateľné a ich odôvodnenie je dostatočné, nevybočujúce z limitovčl. 46 ods. 1 ústavy a čl. 6 ods. 1 dohovoru. To, že sťažovateľka sa s názorom krajskéhosúdu nestotožňuje, neznamená, že došlo aj k porušeniu jej označených práv podľa ústavya dohovoru.

Vychádzajúc   z uvedeného,   ústavný   súd   dospel   k záveru,   že   medzi   obsahomzákladného   práva   podľa   čl.   46   ods.   1   ústavy   a práva   podľa   čl.   6   ods.   1   dohovorua napadnutými uzneseniami krajského súdu neexistuje taká príčinná súvislosť, na základektorej by po prípadnom prijatí sťažností na ďalšie konanie reálne mohol dospieť k záveruo ich porušení, čo zakladá dôvod na odmietnutie príslušných častí sťažností ako zjavneneopodstatnených.

Sťažovateľka   tiež   namieta,   že   napadnutými   uzneseniami   krajského   súdu   došlo   ajk porušeniu jej základného práva podľa čl. 20 ods. 1 ústavy a práva podľa čl. 1 dodatkovéhoprotokolu,   pričom   porušenie   týchto   práv   namieta   v priamej   súvislosti   s namietanýmporušením základného práva podľa čl. 46 ods. 1 ústavy a práva podľa čl. 6 ods. 1 dohovorua v   zásade   na   základe   totožnej   argumentácie.   Keďže   ústavný   súd   dospel   k záveru,   ženapadnutými uzneseniami nemohlo dôjsť k porušeniu základného práva sťažovateľky podľačl. 46 ods. 1 ústavy ani jej práva podľa čl. 6 ods. 1 dohovoru, neprichádza do úvahy anivyslovenie porušenia základného práva podľa   čl. 20 ods. 1 ústavy a práva podľa   čl. 1dodatkového protokolu.

Vychádzajúc   z uvedeného,   ústavný   súd   pri   predbežnom   prerokovaní   odmietolsťažnosti sťažovateľky podľa § 25 zákona o ústavnom súde ako zjavne neopodstatnené(obdobne napr. I. ÚS 446/2013).

Keďže sťažnosti boli odmietnuté ako celok, bolo už bez právneho významu zaoberaťsa ďalšími návrhmi sťažovateľky uvedenými v sťažnostiach.

P o u č e n i e : Proti tomuto rozhodnutiu nemožno podať opravný prostriedok.

V Košiciach 29. júla 2015