SLOVENSKÁ REPUBLIKA
U Z N E S E N I E
Ústavného súdu Slovenskej republiky
II. ÚS 466/2015-11
Ústavný súd Slovenskej republiky na neverejnom zasadnutí 29. júla 2015 v senátezloženom z predsedníčky Ľudmily Gajdošíkovej a zo sudcov Sergeja Kohuta a LadislavaOrosza (sudca spravodajca) predbežne prerokoval sťažnosti obchodnej spoločnostiPOHOTOVOSŤ, s. r. o., Pribinova 25, Bratislava, zastúpenej obchodnou spoločnosťouFridrich Paľko, s. r. o., Grösslingová 4, Bratislava, v mene ktorej koná konateľ a advokátdoc. JUDr. Branislav Fridrich, PhD., vedené pod spisovými značkami: Rvp 4568/2014,Rvp 4569/2014, Rvp 4570/2014, Rvp 4571/2014, Rvp 4572/2014, Rvp 4573/2014,Rvp 4574/2014, Rvp 4575/2014, Rvp 4576/2014, Rvp 4577/2014, Rvp 4578/2014,Rvp 4579/2014, Rvp 4580/2014, Rvp 4581/2014, Rvp 7020/2014, Rvp 7021/2014,Rvp 7022/2014, Rvp 7023/2014, Rvp 7024/2014, Rvp 7025/2014, Rvp 7026/2014,Rvp 7027/2014, Rvp 7028/2014, Rvp 7029/2014, Rvp 7030/2014 a Rvp 7031/2014 vo vecinamietaného porušenia jej základných práv podľa čl. 20 ods. 1 a čl. 46 ods. 1 ÚstavySlovenskej republiky, práva podľa čl. 6 ods. 1 Dohovoru o ochrane ľudských práva základných slobôd a práva podľa čl. 1 Dodatkového protokolu k Dohovoru o ochraneľudských práv a základných slobôd uzneseniami Krajského súdu v Trenčíne sp. zn.8 Co 342/2013 z 29. januára 2014 (Rvp 4568/2014), sp. zn. 8 Co 364/2013 z 29. januára2014 (Rvp 4569/2014), sp. zn. 8 Co 363/2013 z 29. januára 2014 (Rvp 4570/2014), sp. zn.8 Co 350/2013 z 29. januára 2014 (Rvp 4571/2014), sp. zn. 8 Co 340/2013 z 29. januára2014 (Rvp 4572/2014), sp. zn. 8 Co 341/2013 z 29. januára 2014 (Rvp 4573/2014), sp. zn.6 Co 19/2014 z 28. januára 2014 (Rvp 4574/2014), sp. zn. 8 Co 327/2013 z 29. januára2014 (Rvp 4575/2014), sp. zn. 8 Co 346/2013 z 29. januára 2014 (Rvp 4576/2014), sp. zn.6 Co 774/2013 z 29. januára 2014 (Rvp 4577/2014), sp. zn. 8 Co 329/2013 z 29. januára2014 (Rvp 4578/2014), sp. zn. 16 Co 331/2013 z 20. januára 2014 (Rvp 4579/2013), sp. zn.16 Co 352/2013 z 20. januára 2014 (Rvp 4580/2014), sp. zn. 16 Co 344/2013 z 8. januára2014 (Rvp 4581/2014), sp. zn. 16 Co 2/2013 z 5. marca 2014 (Rvp 7020/2014), sp. zn.16 Co 10/2013 z 5. marca 2014 (Rvp 7021/2014), sp. zn. 16 Co 6/2013 z 5. marca 2014(Rvp 7022/2014), sp. zn. 16 Co 4/2013 z 5. marca 2014 (Rvp 7023/2014), sp. zn.16 Co 8/2013 z 5. marca 2014 (Rvp 7024/2014), sp. zn. 16 Co 12/2013 (Rvp 7025/2014),sp. zn. 8 Co 309/2013 z 12. marca 2014 (Rvp 7026/2014), sp. zn. 8 Co 315/2013z 12. marca 2014 (Rvp 7027/2014), sp. zn. 8 Co 306/2013 z 12. marca 2014(Rvp 7028/2014), sp. zn. 8 Co 313/2013 z 12. marca 2014 (Rvp 7029/2014), sp. zn.8 Co 311/2013 z 12. marca 2014 (Rvp 7030/2014) a sp. zn. 8 Co 305/2013 z 12. marca 2014(Rvp 7031/2014) a takto
r o z h o d o l :
1. Sťažnosti obchodnej spoločnosti POHOTOVOSŤ, s. r. o., vedené pod spisovýmiznačkami: Rvp 4568/2014, Rvp 4569/2014, Rvp 4570/2014, Rvp 4571/2014,Rvp 4572/2014, Rvp 4573/2014, Rvp 4574/2014, Rvp 4575/2014, Rvp 4576/2014,Rvp 4577/2014, Rvp 4578/2014, Rvp 4579/2014, Rvp 4580/2014, Rvp 4581/2014,Rvp 7020/2014, Rvp 7021/2014, Rvp 7022/2014, Rvp 7023/2014, Rvp 7024/2014,Rvp 7025/2014, Rvp 7026/2014, Rvp 7027/2014, Rvp 7028/2014, Rvp 7029/2014,Rvp 7030/2014 a Rvp 7031/2014 s p á j a na spoločné konanie, ktoré bude ďalej vedenépod sp. zn. Rvp 4568/2014.
2. Sťažnosti obchodnej spoločnosti POHOTOVOSŤ, s. r. o., o d m i e t a ako zjavneneopodstatnené.
O d ô v o d n e n i e :
I.
Ústavnému súdu Slovenskej republiky (ďalej len „ústavný súd“) boli 16. apríla 2014 a 11.júna 2014 doručené sťažnosti obchodnej spoločnosti POHOTOVOSŤ, s. r. o. (ďalej len„sťažovateľka“), vedené pod spisovými značkami: Rvp 4568/2014, Rvp 4569/2014,Rvp 4570/2014, Rvp 4571/2014, Rvp 4572/2014, Rvp 4573/2014, Rvp 4574/2014,Rvp 4575/2014, Rvp 4576/2014, Rvp 4577/2014, Rvp 4578/2014, Rvp 4579/2014,Rvp 4580/2014, Rvp 4581/2014, Rvp 7020/2014, Rvp 7021/2014, Rvp 7022/2014,Rvp 7023/2014, Rvp 7024/2014, Rvp 7025/2014, Rvp 7026/2014, Rvp 7027/2014,Rvp 7028/2014, Rvp 7029/2014, Rvp 7030/2014 a Rvp 7031/2014, ktorými namietaporušenie svojich základných práv podľa čl. 20 ods. 1 a čl. 46 ods. 1 Ústavy Slovenskejrepubliky (ďalej len „ústava“), práva podľa čl. 6 ods. 1 Dohovoru o ochrane ľudských práva základných slobôd (ďalej len „dohovor“) a práva podľa čl. 1 Dodatkového protokoluk Dohovoru o ochrane ľudských práv a základných slobôd (ďalej len „dodatkový protokol“)uzneseniami Krajského súdu v Trenčíne (ďalej len „krajský súd“) označenými v záhlavítohto rozhodnutia (ďalej len „napadnuté uznesenia“).
Zo sťažností a z ich príloh vyplýva, že sťažovateľka vystupuje v postavení žalobkynev konaniach vedených Okresným súdom Trenčín a Okresným súdom Bánovce nadBebravou (ďalej len „okresné súdy“), v ktorých sa domáha náhrady majetkovej škodya nemajetkovej ujmy spôsobenej nezákonným rozhodnutím, resp. nesprávnym úradnýmpostupom okresných súdov, pričom tieto súdy sú súčasne orgánmi verejnej moci, ktorésťažovateľke majetkovú škodu a nemajetkovú ujmu spôsobili. Na základe uvedenéhosťažovateľka očakávala, že dôjde k vylúčeniu okresných súdov a spory budú prikázanéinému vecne príslušnému súdu v obvode krajského súdu; svoje „očakávania“ sťažovateľkavyjadrila v žalobách adresovaných príslušným okresným súdom.
Na základe skutočností uvedených sťažovateľkou v jej žalobách okresné súdyvyhodnotili argumentáciu sťažovateľky o potrebe prikázať jej veci inému vecne príslušnémusúdu ako námietky zaujatosti a svojimi uzneseniami špecifikovanými v sťažnostiach (ďalejlen „uznesenia okresných súdov“) zaviazali sťažovateľku na zaplatenie súdneho poplatku zavznesené námietky zaujatosti. Na základe odvolaní podaných sťažovateľkou, podstatouktorých bolo jej tvrdenie o tom, že námietky zaujatosti nepodala, krajský súd napadnutýmiuzneseniami potvrdil prvostupňové rozhodnutia okresných súdov ako vecne správne.
Sťažovateľka v rámci svojej argumentácie tvrdí, že napadnutými uzneseniami krajskýsúd porušil ňou označené práva, keď:
„a) rozhodol nad rámec zverenej právomoci;
b) rozhodol bez návrhu na začatie konania, hoci podľa zákona bol potrebný;
c) svoje rozhodnutie oprel o neexistujúce právne skutočnosti;
d) svoje rozhodnutie formuloval na základe nesprávneho právneho posúdenia veci a s použitím chybnej aplikácie a interpretácie práva...
e) svojím rozhodnutím porušil bez uvedenia dôvodov ustálenú rozhodovaciu prax Najvyššieho súdu SR.“
Podľa sťažovateľky krajský súd napadnuté uznesenia založil na nesprávnom právnomposúdení návrhov podaných sťažovateľkou ako námietok zaujatosti, hoci tieto podanianeboli dostatočne určité a nespĺňali náležitosti námietky zaujatosti upravené v § 15a zákonač. 99/1963 Zb. Občiansky súdny poriadok v znení neskorších predpisov (ďalej aj „OSP“).Napriek uvedenému okresné súdy aj krajský súd prejavy vôle sťažovateľky obsiahnutév podaných žalobách vyhodnotili ako námietky zaujatosti.
Sťažovateľka v sťažnostiach tiež poukazuje na rozhodnutia iných všeobecných súdov,ktoré v skutkovo a právne zhodných veciach rozhodli o zrušení uznesenia súdu prvéhostupňa.
Na základe svojej sťažnostnej argumentácie sa sťažovateľka domáha, aby ústavný súdo jej sťažnostiach rozhodol nálezom, v ktorom vysloví porušenie jej základných práv podľačl. 20 ods. 1 a čl. 46 ods. 1 ústavy, práv podľa čl. 6 ods. 1 dohovoru a čl. 1 dodatkovéhoprotokolu napadnutými uzneseniami, zruší napadnuté uznesenia krajského súdu, veci vrátina ďalšie konanie a prizná jej finančné zadosťučinenie, ako aj úhradu trov konania.
II.
Podľa čl. 127 ods. 1 ústavy ústavný súd rozhoduje o sťažnostiach fyzických osôbalebo právnických osôb, ak namietajú porušenie svojich základných práv alebo slobôd,alebo ľudských práv a základných slobôd vyplývajúcich z medzinárodnej zmluvy, ktorúSlovenská republika ratifikovala a bola vyhlásená spôsobom ustanoveným zákonom,ak o ochrane týchto práv a slobôd nerozhoduje iný súd.
Ústavný súd podľa § 25 ods. 1 zákona Národnej rady Slovenskej republikyč. 38/1993 Z. z. o organizácii Ústavného súdu Slovenskej republiky, o konaní pred níma o postavení jeho sudcov v znení neskorších predpisov (ďalej len „zákon o ústavnomsúde“) každý návrh predbežne prerokuje na neverejnom zasadnutí bez prítomnostinavrhovateľa, ak tento zákon neustanovuje inak.
Pri predbežnom prerokovaní každého návrhu ústavný súd skúma, či dôvody uvedenév § 25 ods. 2 zákona o ústavnom súde nebránia jeho prijatiu na ďalšie konanie. Podľa tohtoustanovenia návrhy vo veciach, na prerokovanie ktorých nemá ústavný súd právomoc,návrhy, ktoré nemajú zákonom predpísané náležitosti, neprípustné návrhy alebo návrhypodané niekým zjavne neoprávneným, ako aj návrhy podané oneskorene môže ústavný súdna predbežnom prerokovaní odmietnuť uznesením bez ústneho pojednávania. Ústavný súdmôže odmietnuť aj návrh, ktorý je zjavne neopodstatnený.
Sťažovateľka namieta porušenie svojich základných práv podľa čl. 20 ods. 1 a čl. 46ods. 1 ústavy a práv podľa čl. 6 ods. 1 dohovoru a čl. 1 dodatkového protokolu napadnutýmiuzneseniami.
II.1 K spoločnému prerokovaniu vecí
Podľa § 31a zákona o ústavnom súde ak tento zákon neustanovuje inak a povaha vecito nevylučuje, použijú sa na konanie pred ústavným súdom primerane ustanoveniaObčianskeho súdneho poriadku. V zmysle § 112 ods. 1 OSP v záujme hospodárnostikonania môže súd spojiť na spoločné konanie veci, ktoré sa uňho začali a skutkovo spolusúvisia alebo sa týkajú tých istých účastníkov. Zákon o ústavnom súde nemá osobitnéustanovenie o spojení vecí, avšak v súlade s citovaným § 31a zákona o ústavnom súdemožno v konaní o sťažnosti podľa čl. 127 ústavy použiť na prípadné spojenie vecí primerane§ 112 ods. 1 OSP.
S prihliadnutím na obsah sťažností vedených ústavným súdom pod spisovýmiznačkami: Rvp 4568/2014, Rvp 4569/2014, Rvp 4570/2014, Rvp 4571/2014,Rvp 4572/2014, Rvp 4573/2014, Rvp 4574/2014, Rvp 4575/2014, Rvp 4576/2014,Rvp 4577/2014, Rvp 4578/2014, Rvp 4579/2014, Rvp 4580/2014, Rvp 4581/2014,Rvp 7020/2014, Rvp 7021/2014, Rvp 7022/2014, Rvp 7023/2014, Rvp 7024/2014,Rvp 7025/2014, Rvp 7026/2014, Rvp 7027/2014, Rvp 7028/2014, Rvp 7029/2014,Rvp 7030/2014 a Rvp 7031/2014 a z tohto obsahu vyplývajúcu ich právnu a skutkovúsúvislosť a taktiež prihliadajúc na totožnosť v osobe sťažovateľky a krajského súdu, protiktorému tieto sťažnosti smerujú, rozhodol ústavný súd, uplatniac citované právne normy,tak, ako to je uvedené v bode l výroku tohto uznesenia.
II.2 K namietanému porušeniu základných práv podľa čl. 20 ods. 1 a čl. 46 ods. 1 ústavy a práv podľa čl. 6 ods. 1 dohovoru a čl. 1 dodatkového protokolu napadnutými uzneseniami krajského súdu
Z § 25 ods. 2 zákona o ústavnom súde vyplýva, že úlohou ústavného súdu pripredbežnom prerokovaní sťažnosti je tiež posúdiť, či táto nie je zjavne neopodstatnená.V súlade s konštantnou judikatúrou ústavného súdu o zjavne neopodstatnenú sťažnosť idevtedy, keď namietaným postupom alebo namietaným rozhodnutím príslušného orgánuverejnej moci nemohlo dôjsť k porušeniu základného práva alebo slobody, ktoré označilsťažovateľ, a to buď pre nedostatok príčinnej súvislosti medzi označeným postupom aleborozhodnutím príslušného orgánu verejnej moci a základným právom alebo slobodou,porušenie ktorých sa namietalo, prípadne z iných dôvodov. Za zjavne neopodstatnenú pretomožno považovať sťažnosť, pri predbežnom prerokovaní ktorej ústavný súd nezistí žiadnumožnosť porušenia označeného základného práva alebo slobody, reálnosť ktorej by moholposúdiť po jej prijatí na ďalšie konanie (I. ÚS 66/98, tiež napr. I. ÚS 4/00, II. ÚS 101/03,IV. ÚS 136/05, III. ÚS 198/07).
Ústavný súd je súdnym orgánom ochrany ústavnosti (čl. 124 ústavy). Túto ochranuposkytuje aj základným právam účastníkov v konaní o ich veci pred súdmi (všeobecnými)alebo pred inými orgánmi Slovenskej republiky v prípadoch ustanovených zákonom. Tietopráva vyplývajú z ústavnoprocesných princípov konania pred uvedenými orgánmi (čl. 46 ažčl. 50 ústavy) a patrí medzi ne aj právo každého na rozhodnutie jeho veci tým sudcom, resp.súdom, ktorého určuje zákon.
Sťažovateľka zastáva názor, že krajský súd napadnutými uzneseniami, ktorýmipotvrdil uznesenia okresných súdov o uložení povinnosti zaplatiť súdny poplatok za podanénámietky zaujatosti, porušil ňou označené základné práva podľa čl. 20 ods. 1 a čl. 46 ods. 1 ústavy a práva podľa čl. 6 ods. 1 dohovoru a čl. 1 dodatkového protokolu, keďže podľa jej tvrdenia z jej písomných podaní uplatnených v konaniach pred okresnými súdmi, ako ani z jej odvolaní proti prvostupňovým rozhodnutiam okresných súdov nevyplýva, že námietky zaujatosti vzniesla.
Okresné súdy svojimi rozhodnutiami uložili sťažovateľke zaplatiť súdny poplatokza námietky zaujatosti v sume 66 € podľa položky č. 17 písm. a) „sadzobníka súdnych poplatkov zákona, tvoriaceho prílohu zákona č. 71/1992 Zb.“. Proti týmto uzneseniampodala sťažovateľka odvolania, v ktorých poukázala na to, že námietky zaujatosti nepodala,a okrem iného uviedla: „... v úvode svojej žaloby uviedol skutočnosti preukazujúce fakt, že inak vecne a miestne príslušný okresný súd nemôže vo veci konať, pretože jeho sudcovia sú z prejednania veci vylúčení, keďže majú pomer k veci a k účastníkom konania a sú teda vo veci zaujatí (§ 14 OSP).“ Na základe uvedeného sa sťažovateľka domáhala, aby krajskýsúd zrušil uznesenia okresných súdov v celom rozsahu.
Ústavný súd vo svojej konštantnej judikatúre opakovane zdôrazňuje, že nie jezásadne oprávnený preskúmavať a posudzovať právne názory všeobecného súdu, ktoré hopri výklade a uplatňovaní zákonov viedli k rozhodnutiu vo veci samej, ani preskúmavať, či vkonaní pred všeobecnými súdmi bol alebo nebol náležite zistený skutkový stav veci a akéskutkové zistenia a právne závery zo skutkového stavu všeobecný súd vyvodil. Úlohaústavného súdu sa obmedzuje na kontrolu zlučiteľnosti takejto interpretácie a aplikácies ústavou, prípadne medzinárodnými zmluvami o ľudských právach a základných slobodách(I. ÚS 13/00, m. m. II. ÚS 1/95, II. ÚS 21/96, I. ÚS 4/00, I. ÚS 17/01).
Vo všeobecnosti úlohou súdnej ochrany ústavnosti poskytovanej ústavným súdomnie je chrániť občana pred skutkovými omylmi všeobecných súdov, ale chrániť ho predtakými zásahmi do jeho práv, ktoré sú z ústavného hľadiska neospravedlniteľnéa neudržateľné (I. ÚS 17/01). Z rozdelenia súdnej moci v ústave medzi ústavný súda všeobecné súdy totiž vyplýva, že ústavný súd nie je opravnou inštanciou vo veciachpatriacich do právomoci všeobecných súdov (napr. I. ÚS 19/02).
Sťažovateľka svoje sťažnosti založila v podstatnom najmä na argumente, že okresnésúdy nesprávne posúdili jej žalobné návrhy, ktorých súčasťou boli aj upovedomeniao skutočnostiach týkajúcich sa okresných súdov, ktoré majú v jej právnych veciachrozhodovať a súčasne sú orgánom, ktorý svojím nesprávnym úradným postupom malsťažovateľke spôsobiť škodu, pričom jej upovedomenia nemožno kvalifikovať ako námietkyzaujatosti, keďže nespĺňajú náležitosti vyplývajúce z § 15a OSP.
Podľa § 14 ods. 1 OSP sudcovia sú vylúčení z prejednávania a rozhodovania veci, akso zreteľom na ich pomer k veci, k účastníkom alebo k ich zástupcom možno maťpochybnosti o ich nezaujatosti.
Podľa § 15 OSP ak sa sudca dozvie o skutočnostiach, pre ktoré je vylúčený, oznámito neodkladne predsedovi súdu...
Podľa § 15a ods. 1 OSP účastníci majú právo z dôvodov podľa § 14 ods. 1 uplatniťnámietku zaujatosti voči sudcovi, ktorý má vec prejednať a rozhodnúť.
Odôvodnenia napadnutých uznesení krajského súdu sú podľa názoru ústavného súduzrozumiteľné a z ústavného hľadiska akceptovateľné, krajský súd v napadnutýchuzneseniach primerane reagoval na námietky sťažovateľky uvedené v jej odvolaniach protiuzneseniam okresného súdu. Okresné súdy určili výšku súdneho poplatku podľa položkyč. 17a „Sadzobníka súdnych poplatkov“ a tiež veci ústavne akceptovateľným spôsobomprávne posúdili podľa príslušných ustanovení zákona Slovenskej národnej rady č. 71/1992Zb. o súdnych poplatkoch a poplatku za výpis z registra trestov v znení neskoršíchpredpisov (ďalej len „zákon o súdnych poplatkoch“). Okresné súdy a krajský súd tvrdeniauvádzané sťažovateľkou v odôvodneniach svojich rozhodnutí vyhodnotili tak, žev okolnostiach posudzovaných vecí išlo o námietku zaujatosti, pričom tento postup ústavnýsúd považuje za zákonný a ústavne akceptovateľný, pretože miera interpretácie a aplikáciedo úvahy prichádzajúcich ustanovení Občianskeho súdneho poriadku nevybočuje z limitovzákladného práva na súdnu ochranu podľa čl. 46 ods. 1 ústavy a práva na spravodlivé súdnekonanie podľa čl. 6 ods. dohovoru. Skutočnosť, že všeobecné súdy neakceptovalisťažovateľkinu interpretáciu príslušných ustanovení Občianskeho súdneho poriadku, eštesama osebe nezakladá dôvod na vyslovenie porušenia sťažovateľkou označených práv.Z pohľadu ústavného súdu je podstatné to, či okresné súdy a krajský súd ústavne súladnýmspôsobom interpretovali a aplikovali na vec sa vzťahujúce ustanovenia Občianskehosúdneho poriadku a zákona o súdnych poplatkoch.
Takisto nie je dôvod na prehodnocovanie námietok sťažovateľky, ktoré súvisia s tým,že nemal byť vyrubený súdny poplatok za námietku zaujatosti v predmetných konaniach,pretože vecné oslobodenie občianskeho súdneho konania od súdneho poplatku podľa § 4ods. 1 zákona o súdnych poplatkoch sa nevzťahuje na jej zákonnú povinnosť zaplatiť súdnypoplatok za vznesenú námietku zaujatosti (m. m. II. 124/2011), na čo poukazoval aj krajskýsúd v odôvodneniach svojich napadnutých uznesení.
Sťažovateľka v sťažnostiach tiež poukázala aj na rozdielnosť prístupu krajského súduk rozhodovaniu v obdobných veciach.
Ústavný súd v tejto súvislosti poukazuje na svoj právny názor, podľa ktorého právnezávery všeobecných súdov obsiahnuté v rozhodnutiach vo veci samej nemajú charakterprecedensu, ktorý by ostatných sudcov rozhodujúcich v obdobných veciach zaväzovalrozhodnúť identicky, napriek tomu protichodné právne závery vyslovené v analogickýchprípadoch neprispievajú k naplneniu hlavného účelu princípu právnej istoty ani k dôverev spravodlivé súdne konanie (obdobne napr. IV. ÚS 49/06, III. ÚS 300/06).
Z rozsudku Európskeho súdu pre ľudské práva Beian v. Rumunsko (č. 1) zo 6. 12.2007 vyplýva, že rozdielna judikatúra v skutkovo rovnakých, prípadne podobných veciachje prirodzenou súčasťou vnútroštátneho súdneho systému (v zásade každého súdnehosystému, ktorý nie je založený na precedensoch ako prameňoch práva). K rozdielnejjudikatúre prirodzene dochádza aj na úrovni najvyššej súdnej inštancie. Z hľadiska princípuprávnej istoty je ale dôležité, aby najvyššia súdna inštancia pôsobila ako regulátorkonfliktov judikatúry a aby uplatňovala mechanizmus, ktorý zjednotí rozdielne právnenázory súdov v skutkovo rovnakých alebo podobných veciach.
Ústavný súd vo vzťahu k tejto námietke sťažovateľky považuje za potrebné zopakovaťsvoj ustálený právny názor, podľa ktorého mu neprislúcha zjednocovať in abstractojudikatúru všeobecných súdov, a suplovať tak poslanie, ktoré zákon č. 757/2004 Z. z. osúdoch a o zmene a doplnení niektorých zákonov v znení neskorších predpisov [§ 8 ods. 3,§ 20 ods. 1 písm. b), § 21, § 22 a § 23 ods. 1 písm. b)] zveruje práve Najvyššiemu súduSlovenskej republiky (ďalej len „najvyšší súd“), resp. jeho plénu a kolégiám, keď mu okreminých priznáva aj právomoc zaujímať stanoviská k zjednocovaniu výkladu zákonov a inýchvšeobecne záväzných právnych predpisov (m. m. I. ÚS 17/01, IV. ÚS 267/05). Práveplénum a kolégiá najvyššieho súdu sú oprávnené odstraňovať nejednotnosť výkladu zákonova iných všeobecne záväzných právnych predpisov tak, aby sa chránili okrem iného ajlegitímne očakávania účastníkov súdnych konaní. Ústavný súd však vzhľadom na to, že nieje súčasťou systému všeobecného súdnictva, môže zasahovať do výkladu zákonov a inýchvšeobecne záväzných právnych predpisov všeobecnými súdmi len v prípadoch, keď sa ichvýklad vyznačuje svojvôľou a zjavnou neodôvodnenosťou do tej miery, že to máza následok porušenie základného práva alebo slobody. Keďže ale ústavný súd v prípadenapadnutých uznesení prejav svojvôle, resp. zjavnej neodôvodnenosti nezistil, nepovažovalv danom prípade argumentáciu sťažovateľky za spôsobilú na to, aby len na jej základe bolomožné toto rozhodnutie hodnotiť ako ústavne neakceptovateľné a neudržateľné.
Ústavný súd zastáva názor, že napadnuté uznesenia krajského súdu ako odvolaciehosúdu sú ústavne akceptovateľné a ich odôvodnenie je dostatočné, nevybočujúce z limitovčl. 46 ods. 1 ústavy a čl. 6 ods. 1 dohovoru. To, že sťažovateľka sa s názorom krajskéhosúdu nestotožňuje, neznamená, že došlo aj k porušeniu jej označených práv podľa ústavya dohovoru.
Vychádzajúc z uvedeného, ústavný súd dospel k záveru, že medzi obsahomzákladného práva podľa čl. 46 ods. 1 ústavy a práva podľa čl. 6 ods. 1 dohovorua napadnutými uzneseniami krajského súdu neexistuje taká príčinná súvislosť, na základektorej by po prípadnom prijatí sťažností na ďalšie konanie reálne mohol dospieť k záveruo ich porušení, čo zakladá dôvod na odmietnutie príslušných častí sťažností ako zjavneneopodstatnených.
Sťažovateľka tiež namieta, že napadnutými uzneseniami krajského súdu došlo ajk porušeniu jej základného práva podľa čl. 20 ods. 1 ústavy a práva podľa čl. 1 dodatkovéhoprotokolu, pričom porušenie týchto práv namieta v priamej súvislosti s namietanýmporušením základného práva podľa čl. 46 ods. 1 ústavy a práva podľa čl. 6 ods. 1 dohovorua v zásade na základe totožnej argumentácie. Keďže ústavný súd dospel k záveru, ženapadnutými uzneseniami nemohlo dôjsť k porušeniu základného práva sťažovateľky podľačl. 46 ods. 1 ústavy ani jej práva podľa čl. 6 ods. 1 dohovoru, neprichádza do úvahy anivyslovenie porušenia základného práva podľa čl. 20 ods. 1 ústavy a práva podľa čl. 1dodatkového protokolu.
Vychádzajúc z uvedeného, ústavný súd pri predbežnom prerokovaní odmietolsťažnosti sťažovateľky podľa § 25 zákona o ústavnom súde ako zjavne neopodstatnené(obdobne napr. I. ÚS 446/2013).
Keďže sťažnosti boli odmietnuté ako celok, bolo už bez právneho významu zaoberaťsa ďalšími návrhmi sťažovateľky uvedenými v sťažnostiach.
P o u č e n i e : Proti tomuto rozhodnutiu nemožno podať opravný prostriedok.
V Košiciach 29. júla 2015