znak

SLOVENSKÁ REPUBLIKA

U Z N E S E N I E

Ústavného súdu Slovenskej republiky

II. ÚS 466/2013-61

Ústavný súd Slovenskej republiky na neverejnom zasadnutí senátu 26. septembra 2013 predbežne prerokoval sťažnosť M. D., vystupujúceho aj ako D. M., t. č. vo väzbe L., zastúpeného advokátom JUDr. P. G., N., vo veci namietaného porušenia základných práv zaručených   v   čl.   17   ods.   1,   2   a   5   Ústavy   Slovenskej   republiky,   základného   práva   na prerokovanie veci bez zbytočných prieťahov zaručeného v čl. 48 ods. 2 Ústavy Slovenskej republiky   a   práv   zaručených   v   čl.   5   ods.   3   a   4   Dohovoru   o   ochrane ľudských   práv   a základných slobôd uznesením Okresného súdu Nitra sp. zn. 5 T 118/2011 z 5. novembra 2012 a uznesením Krajského súdu v Nitre sp. zn. 4 Tos 127/2012 z 15. novembra 2012 a takto

r o z h o d o l :

Sťažnosť M. D., vystupujúceho aj ako D. M., o d m i e t a.

O d ô v o d n e n i e :

I.

Ústavnému súdu Slovenskej republiky (ďalej len „ústavný súd“) bola 2. januára 2013 doručená a následne 14. januára 2013 a tiež 3. mája 2013 doplnená sťažnosť M. D., vystupujúceho aj ako D. M., t. č. vo väzbe L. (ďalej len „sťažovateľ“), vo veci namietaného porušenia základných práv zaručených v čl. 17 ods. 1, 2 a 5 Ústavy Slovenskej republiky (ďalej   len   „ústava“),   základného   práva   na prerokovanie   veci   bez zbytočných   prieťahov zaručeného v čl. 48 ods. 2 ústavy a práv zaručených v čl. 5 ods. 3 a 4 Dohovoru o ochrane ľudských práv a základných slobôd (ďalej len „dohovor“) uznesením Okresného súdu Nitra (ďalej len „okresný súd“) sp. zn. 5 T 118/2011 z 5. novembra 2012 a uznesením Krajského súdu v Nitre (ďalej len „krajský súd“) sp. zn. 4 Tos 127/2012 z 15. novembra 2012.

Zo sťažnosti, z jej doplnení a príloh vyplýva, že sťažovateľ je v trestnom konaní vedenom na okresnom súde pod sp. zn. 5 T 118/2011 na základe obžaloby prokurátora Krajskej prokuratúry Nitra (ďalej len „prokurátor“) č. k. Kv 138/2010-232 z 12. októbra 2011 stíhaný pre obzvlášť závažný zločin vydieračského únosu podľa ustanovenia § 186 ods. 1, ods. 2 písm. b) a ods. 4 písm. a) zákona č. 300/2005 Z. z. Trestný zákon v znení neskorších predpisov (ďalej len „Trestný zákon“) s poukazom na ustanovenie § 138 písm. a) a   i)   Trestného   zákona   v   jednočinnom   súbehu   s   prečinom   ublíženia   na   zdraví spolupáchateľstvom podľa ustanovenia § 156 ods. 1 Trestného zákona a podľa ustanovenia § 20 Trestného zákona, pričom do väzby bol vzatý ešte 21. júna 2011 uznesením okresného súdu sp. zn. 21 Tp 303/2011 z 21. júna 2011.

Okresný súd žiadosť sťažovateľa o jeho prepustenie z väzby na slobodu zo 16. júla 2012 v zmysle ustanovenia § 79 ods. 3 zákona č. 301/2005 Z. z. Trestný poriadok v znení účinnom   v   rozhodujúcom   období   (ďalej   len   „Trestný   poriadok“)   uznesením   sp.   zn. 5 T 118/2011 z 5. novembra 2012 zamietol a zároveň rozhodol o neprijatí sťažovateľom ponúknutého prostriedku nahradenia jeho väzby, a to jeho písomného sľubu.

Sťažovateľ však proti uzneseniu okresného súdu sp. zn. 5 T 118/2011 z 5. novembra 2012   podal   riadne   a   včas   riadny   opravný   prostriedok   –   sťažnosť,   ktorú   krajský   súd uznesením sp. zn. 4 Tos 127/2012 z 15. novembra 2012 v zmysle ustanovenia § 193 ods. 1 písm. c) Trestného poriadku zamietol ako nedôvodnú.

Sťažovateľ porušenie označených základných práv zaručených ústavou a dohovorom odôvodňuje okrem iného najmä takto:

«...   posudzujúc   rozhodovanie,   najmä   súdu   prvého   stupňa,   o   mojej   žiadosti o prepustenie z väzby,   nebolo takéto rozhodovanie v súlade s požiadavkami osobitného urýchlenia v rámci rozhodovania o väzbe. Toto nakoniec priznáva aj samotný krajský súd... Z   citovaných   záverov   krajského   súdu   však   je   zrejmé,   že   tento   ospravedlňuje, resp. konvaliduje tento nedostatok tým, že neurýchlenosť rozhodovania súdu prvého stupňa v tejto veci nebola svojvoľná, ale bola spôsobená procesnou aktivitou obžalovaných, teda aj mojou, keď na návrh obžalovaných súd konajúci v merite veci (na hlavných pojednávania) vykonával dokazovanie v podobe pribratia znalca a práve tento procesný postup mal byť údajne dôvodom pre nemožnosť konštatovania prieťahov v rámci rozhodovania o väzbe, keď   súd   nemal   k   dispozícii   trestný   spis,   ktorý   bol   zaslaný   znalcovi   na   vypracovanie znaleckého posudku. Mám za to, že takýto názor krajského súd nie je správny a je v rozpore s vyššie ako aj nižšie uvedenou judikatúrou ústavného súdu...

... je pre mňa nepochopiteľné, z akého dôvodu má byť na môj úkor skutočnosť, že súd... pribral... znalca na podanie znaleckého posudku, aj keď... z podnetu obhajoby... V žiadnom prípade nie je možné v snahe ospravedlniť   zjavné prieťahy v konaní poukazovať na procesné konanie obžalovaného, ktorým si riadne a relevantne využíva svoje právo na obhajobu. Každý iný výklad je priamym popretím zmyslu zákona a aj Ústavy SR... V rámci zdôvodnenia tejto sťažnosti považujem za potrebné taktiež poukázať aj na skutočnosť, že prvostupňový, ako aj sťažnostný súd, sa nesprávne vysporiadali aj s mojimi námietkami ohľadom porušenia zásady špeciality...

Zo znenia právnej normy upravujúcej zásadu špeciality v Trestnom poriadku je teda zrejmé, že posudzovanie totožnosti na nesústreďuje na skutok, ako udáva krajský súd ale na trestný čin, pričom ja ako som v konaní pred všeobecnými súdmi preukázal, som nebol vydaný na účely trestného stíhania pre prečin ublíženia na zdraví, z ktorého som v súbehu s trestným činom vydieračského únosu v tomto konaní (pred súdom) trestne stíhaný na základe podanej obžaloby. Mám za to, že výklad, ktorý v danej problematike vo vzťahu k mojim   námietkam   zaujal   krajsky   súd   je   mimo rámec   znenia   zákona nakoľko je   príliš extenzívny. Pričom v trestnom práve je extenzívny výklad trestných noriem v neprospech obvineného neprípustný.

Pokiaľ by sme však aj teoreticky prijali tézu o tom,   že v danom prípade sa má posudzovať   totožnosť   skutku,   tak   mám   za   to,   že   skutok,   tak   ako   bol   naformulovaný v európskom zatykačom rozkaze (vychádzajúc z návrhu Krajského štátneho zastupiteľstva v Brne sp. zn.: KZM 112/2011-74 zo dňa 17. 04. 2011) nie je pri ňom možné hovoriť o tom, že tento je z hľadiska posudzovania právnej kvalifikácie tohto skutku ako prečinu ublíženia na zdravý totožný so skutkom, ktorý je naformulovaný v skutkovej vete podanej obžaloby... Prvostupňový ako aj sťažnostný súd sa absolútne nesprávne vysporiadali s mojimi námietkami, ktoré som už uvádzal na mojom výsluchu pri rozhodovaní o mojej žiadosti o prepustenie z väzby... ide o to, že začatie plynutia mojej väzby malo byť počítané nie odo dňa 21. 06. 2011, ako uvádza súd prvého stupňa... ale odo dňa, kedy mi bola po prvý krát obmedzená   osobná   sloboda   v   rámci   vydávacieho   konania   v   Českej   republike,   teda   od 16. 03.   2011,   keď   som   bol   vzatý   do   predbežnej   väzby   v   rámci   vydávacieho   konania Uznesením Krajského súdu v Brne sp. zn.: 1 Nt 413/2011 zo dňa 18. 03. 2011...

V   kontexte   uvedeného...   som   poukazoval   na   to,   že   v   mojom   prípade   nedošlo k žiadnemu   uzneseniu   predpokladanému   v   ods.   2   §   77,   ktorým   by   došlo   k rozhodnutiu o nezapočítaní   doby   mojej   vydávacej   väzby   v   Českej   republike.   To   že   k   nemu   dôjsť jednoznačne malo plynie aj z toho, že § 77 ods. 2 Trestného poriadku výslovne pripúšťa možnosť podania sťažnosti proti takémuto uzneseniu, teda proti uzneseniu o nezapočítaní lehoty, počas ktorej bol obvinený vo väzbe v cudzine.

... to znamená, že základná lehota väzby v prípravnom konaní počítaná podľa § 76 ods. 2 TP, teda väzba v trvaní 7 mesiacov, mi uplynula dňa 16. 10. 2011 (7 mesiacov po mojom zadržaní v Českej republike)...

S prihliadnutím na vyššie uvedené je zrejmé, že moje ďalšie zotrvávanie vo väzbe počnúc dňom 17. 10. 2011 nemá zákonný podklad...»

Sťažovateľ   v   rámci   doplnenia   sťažnosti   podaním   doručeným   ústavnému   súdu 14. januára 2013 (v zákonnej 2-mesačnej lehote na podanie sťažnosti podľa čl. 127 ústavy, pozn.) na podporu svojej dovtedajšej argumentácie o porušení zásady špeciality, potom čo bol   Českou   republikou   vydaný   Slovenskej   republike   pre   účely   jeho   trestného   stíhania, poukázal aj na ustanovenie § 31 ods. 1 zákona č. 154/2010 Z. z. o európskom zatýkacom rozkaze   v   znení   účinnom   v   rozhodujúcom   období   (ďalej   len   „zákon   o   európskom zatýkacom   rozkaze“),   v   zmysle   ktorého   je   z hľadiska   posúdenia   dodržania   tejto   zásady rozhodujúcim kritériom „trestný čin“, a nie „skutok“, ako to uviedol krajský súd.

Ďalej sťažovateľ aj s poukazom judikatúru Európskeho súdu pre ľudské práva a na ním označené rozhodnutia ústavného súdu v iných podľa jeho názoru obdobných veciach, najmä však na nález ústavného súdu vo veci vedenej pod sp. zn. III. ÚS 12/06 odôvodňoval nezákonnosť svojej väzby tiež tým, že v jeho trestnej veci ako takej, t. j. vo veci samej, nebolo   konané   s   osobitnou   starostlivosťou   a urýchlením.   V tejto   súvislosti   sťažovateľ uviedol: „... v mojom prípade súd bez mojej viny nekonal viac ako 5 mesiacov“.

V závere tohto podania sťažovateľ doplnil petit sťažnosti tak, že žiadal, aby ústavný súd rozhodnutím vyslovil aj porušenie práva byť súdený v primeranej lehote zaručeného v čl. 5 ods. 3 dohovoru.

Napokon sťažovateľ doplnil svoju sťažnosť podaním doručeným ústavnému súdu 3. mája 2013, v ktorom opäť poukazoval na nezákonnosť svojej väzby „... pre nekonanie súdu s osobitným urýchlením vo veci samej...“, pričom v nadväznosti na túto argumentáciu ďalším doplnením petitu sťažnosti žiadal aj o vyslovenie porušenia čl. 17 ods. 1 a čl. 48 ods. 2 ústavy.

Na   základe   uvedených   skutočností   sťažovateľ   žiadal,   aby   ústavný   súd   po   prijatí sťažnosti na ďalšie konanie takto rozhodol:

„... Základné právo sťažovateľa na osobnú slobodu podľa čl. 17 ods. 1 a 2 a ods. 5 Ústavy Slovenskej republiky a právo sťažovateľa na slobodu a bezpečnosť podľa čl. 5 ods. 3 a ods. 4 Dohovoru o ochrane ľudských práv a základných slobôd, Uznesením Okresného súdu Nitra sp. zn.: 5 T/118/2011 zo dňa 05. 11. 2012 a Uznesením Krajského súdu Nitra sp. zn. 4 Tos/127/2012 zo dňa 15. 11. 2012, ktorými bolo rozhodované o jeho žiadosti o prepustenie z väzby na slobodu, porušené bolo.

Základné právo na prerokovanie veci bez zbytočných prieťahov podľa čl. 48 ods. 2 Ústavy Slovenskej republiky v konaní na Okresnom súde v Nitre pod sp. zn.: 5 T/118/2011 porušené bolo.

Zrušuje   sa   uznesenie   Krajského   súdu   Nitra   sp.   zn.   4   Tos/127/2012,   vydané   dňa 15. 11. 2012, a vec sa Krajskému súdu v Nitre vracia na ďalšie konanie...“

II.

Podľa čl. 127 ods. 1 ústavy ústavný súd rozhoduje o sťažnostiach fyzických osôb alebo právnických   osôb,   ak namietajú porušenie   svojich   základných   práv alebo slobôd, alebo ľudských práv a základných slobôd vyplývajúcich z medzinárodnej zmluvy, ktorú Slovenská republika ratifikovala a bola vyhlásená spôsobom ustanoveným zákonom, ak o ochrane týchto práv a slobôd nerozhoduje iný súd.

Podľa čl. 127 ods. 2 ústavy ak ústavný súd vyhovie sťažnosti, svojím rozhodnutím vysloví, že právoplatným rozhodnutím, opatrením alebo iným zásahom boli porušené práva alebo slobody podľa odseku 1, a zruší také rozhodnutie, opatrenie alebo iný zásah. Ak porušenie práv alebo slobôd podľa ods. 1 vzniklo nečinnosťou, ústavný súd môže prikázať, aby ten, kto tieto práva alebo slobody porušil, vo veci konal...

Podľa čl. 17 ods. 1 ústavy osobná sloboda sa zaručuje.

Podľa čl. 17 ods. 2 ústavy nikoho nemožno stíhať alebo pozbaviť osobnej slobody inak, ako z dôvodov a spôsobom, ktorý ustanoví zákon.

Podľa čl. 17 ods. 5 ústavy do väzby možno vziať iba z dôvodov a na čas ustanovený zákonom a na základe rozhodnutia súdu.

Podľa čl. 48 ods. 2 ústavy každý má právo, aby sa jeho vec verejne prerokovala bez zbytočných prieťahov...

Podľa čl. 5 ods. 3 dohovoru každý, kto je zatknutý alebo inak pozbavený slobody v súlade s ustanoveniami odseku 1 písm. c) tohto článku, musí byť ihneď predvedený pred sudcu alebo inú úradnú osobu splnomocnenú zákonom na výkon súdnej právomoci a má právo byť súdený v primeranej lehote alebo prepustený počas konania. Prepustenie sa môže podmieniť zárukou, že sa dotknutá osoba ustanoví na pojednávanie.

Podľa čl. 5 ods. 4 dohovoru každý, kto je zatknutý alebo inak pozbavený slobody, má právo   podať návrh   na začatie konania, v ktorom   súd   urýchlene rozhodne   o zákonnosti pozbavenia jeho slobody a nariadi prepustenie, ak je pozbavenie slobody nezákonné.

Ústavný súd vo svojej judikatúre k čl. 17 ods. 2 ústavy uviedol, že vo vzťahu k väzbe obsahuje také práva, akými sú napríklad právo byť vo väzbe len zo zákonného dôvodu a na základe rozhodnutia sudcu alebo súdu; právo podať návrh na konanie, v ktorom by súd neodkladne alebo urýchlene rozhodol o zákonnosti väzby a nariadil prepustenie, ak je táto nezákonná; právo nebyť vo väzbe dlhšie ako po dobu nevyhnutnú, resp. primeranú dobu alebo byť prepustený počas konania, pričom prepustenie môže byť podmienené zárukou (III. ÚS 7/00, I. ÚS 100/04). Z čl. 17 ods. 2 ústavy vyplýva neodmysliteľná súvislosť medzi väzobným dôvodom uvedeným v zákone a rozhodnutím sudcu alebo súdu, a to nielen pri rozhodnutiach o vzatí do väzby, ale aj počas ďalšieho trvania väzby. Zákonnosť väzby je zároveň determinovaná aj skutkovými okolnosťami, ktoré by svojou podstatou mali dať ratio decidendi (nosné dôvody) na uplatnenie vhodného zákonného ustanovenia. S touto konštatáciou úzko súvisí aj obsah základného práva zaručeného v čl. 17 ods. 5 ústavy, z ktorého vyplýva oprávnenie konkrétnej osoby na preskúmanie okolností svedčiacich pre a proti väzbe, ale zároveň aj povinnosť súdu rozhodnúť na základe konkrétnych skutočností, a nie na základe abstraktnej úvahy (obdobne III. ÚS 271/07).

Z ustálenej judikatúry ústavného súdu ďalej vyplýva, že právomoc ústavného súdu vo   vzťahu   k   rozhodovaniu   všeobecných   súdov   vo   väzobných   veciach   je   daná   len   na preskúmanie dôvodu a spôsobu obmedzenia osobnej slobody, t. j. či proti osobe, ktorá sa berie do väzby, bolo vznesené obvinenie, rozhodnutie o väzbe sa odôvodnilo aj skutkovými okolnosťami,   o   väzbe   rozhodoval   súd,   obvinený   bol   vzatý   do   väzby   pre   konkrétne skutočnosti, resp. že osoba bola vzatá a držaná vo väzbe len na čas dovolený zákonom, resp. konkrétnym   rozhodnutím   väzobného   súdu   o   predĺžení   väzby.   Do   obsahu   právomoci ústavného súdu nepatrí preskúmať postup, ako aj správnosť skutkových a právnych záverov všeobecných súdov, ktorý viedol k záveru o existencii zákonného dôvodu na vzatie do väzby. Tento postup skúma opravný súd v riadnom inštančnom postupe, ktorý je funkčne uspôsobený na preskúmanie obsahu trestného spisu, súvisiacich listín, podaní obvineného a prípadne   aj   ďalších   dôkazov   osvedčujúcich   použitie   takéhoto   zabezpečovacieho prostriedku, akým je väzba v trestnom konaní (II. ÚS 76/02).

Ústavný súd pripomína, že jeho úlohou ako nezávislého súdneho orgánu ochrany ústavnosti (čl. 124 ústavy) nie je konať ako súd tretej alebo štvrtej inštancie, ale jeho úlohou je preskúmať zlučiteľnosť opatrenia, ktorým je jednotlivec pozbavený slobody, s ústavou alebo medzinárodnou zmluvou o ľudských právach a základných slobodách (I. ÚS 165/02).

Základné právo zaručené v čl. 17 ods. 2 ústavy vo svojom znení odkazuje na zákon, a preto pri posudzovaní otázky jeho rešpektovania alebo porušenia musí brať ústavný súd do úvahy zákonnú úpravu a jej aplikáciu príslušným orgánom, pričom v prípade zistenia závažného porušenia zákonnosti ide aj o porušenie ústavnosti (III. ÚS 48/00). Rovnako aj z čl. 17 ods. 5 ústavy vyplýva, že do väzby možno vziať iba z dôvodov a na čas ustanovený zákonom. Príslušná zákonná úprava obsiahnutá predovšetkým v Trestnom poriadku je tak integrálnou súčasťou ústavného rámca zaručenej osobnej slobody (II. ÚS 55/98). Aj čl. 5 ods. 1 dohovoru vyžaduje, aby k pozbaveniu osobnej slobody došlo „v súlade s konaním ustanoveným zákonom“, a každé dohovorom prípustné pozbavenie osobnej slobody [čl. 5 ods. 1 písm. a) až f)] musí byť „zákonné“. Dohovor tu teda priamo odkazuje na vnútroštátne právo,   a   preto   rešpektovanie   tohto   práva   je   integrálnou   súčasťou   záväzkov   zmluvných štátov (Lukanov v. Bulharsko z 20. marca 1997, § 43). Každé pozbavenie osobnej slobody zároveň musí byť v súlade s účelom čl. 5 dohovoru, ktorým je ochrana jednotlivca pred svojvôľou (Morsink v. Holandsko z 11. mája 2004).

Ústavný   súd   pri   konaní   podľa   §   25   ods.   1   zákona   Národnej   rady   Slovenskej republiky č. 38/1993 Z. z. o organizácii Ústavného súdu Slovenskej republiky, o konaní pred   ním   a   o   postavení   jeho   sudcov   v   znení   neskorších   predpisov   (ďalej   len   „zákon o ústavnom   súde“)   každý   návrh   predbežne   prerokuje   na   neverejnom   zasadnutí   bez prítomnosti   navrhovateľa.   Pri   predbežnom   prerokovaní   návrhu   ústavný   súd   skúma,   či dôvody uvedené v § 25 ods. 2 zákona o ústavnom súde nebránia jeho prijatiu na ďalšie konanie. Podľa tohto ustanovenia návrhy vo veciach, na prerokovanie ktorých nemá ústavný súd právomoc, návrhy, ktoré nemajú náležitosti predpísané zákonom, neprípustné návrhy alebo návrhy   podané niekým zjavne neoprávneným, ako   aj návrhy   podané oneskorene, môže   ústavný   súd   na   predbežnom   prerokovaní   odmietnuť   uznesením   bez   ústneho pojednávania. Ústavný súd môže odmietnuť aj návrh, ktorý je zjavne neopodstatnený.

Predmetom   sťažnosti   sťažovateľa   je   namietané   porušenie   základných   práv zaručených v čl. 17 ods. 1, 2 a 5 ústavy a v čl. 48 ods. 2 ústavy a práv zaručených v čl. 5 ods. 3 a 4 dohovoru uznesením okresného súdu sp. zn. 5 T 118/2011 z 5. novembra 2012 a uznesením krajského súdu sp. zn. 4 Tos 127/2012 z 15. novembra 2012.

1. Sťažovateľ v sťažnosti predovšetkým namieta, že o jeho žiadosti o prepustenie z väzby   na   slobodu   zo   16.   júla   2012   nebolo   rozhodnuté   v   súlade   s   požiadavkou neodkladnosti   a urýchlenosti.   Navyše sťažovateľ nezákonnosť väzby vyvodzuje aj z tej skutočnosti, že v trestnom konaní vo veci samej označené všeobecné súdy nepostupovali s osobitnou starostlivosťou a urýchlením.

Podľa § 20 ods. 3 zákona o ústavnom súde je ústavný súd viazaný návrhom na začatie konania okrem prípadov výslovne uvedených v tomto zákone. Viazanosť ústavného súdu návrhom na začatie konania sa prejavuje predovšetkým vo viazanosti petitom návrhu na začatie konania, teda tou časťou sťažnosti (v konaní podľa čl. 127 ústavy), v ktorej sťažovateľ   špecifikuje,   akého   rozhodnutia   sa   od   ústavného   súdu   domáha   (§   20   ods.   1 zákona o ústavnom súde), čím zároveň vymedzí predmet konania pred ústavným súdom z hľadiska   požiadavky   na   poskytnutie   ústavnej   ochrany.   Vzhľadom   na   uvedené   môže ústavný súd rozhodnúť len o tom, čoho sa sťažovateľ domáha v petite svojej sťažnosti, a vo vzťahu   k   tomu   subjektu,   ktorý   označil   za   porušovateľa   svojich   práv   (m.   m. IV. ÚS 415/09, IV. ÚS 355/09, II. ÚS 19/05, III. ÚS 2/05).

Z   petitu   sťažnosti   vyplýva,   že   sťažovateľ   namieta   porušenie   svojho   základného práva   zaručeného   v   čl.   17   ods.   5   ústavy   a   práva   zaručeného   v   čl.   5   ods.   3   dohovoru uznesením   okresného   súdu   z   5.   novembra   2012   a   uznesením   krajského   súdu zo 15. novembra 2012, pretože odôvodnenia týchto uznesení sú podľa neho nedostatočné a arbitrárne.   Súdy   zúčastnené na   rozhodovaní   v   tejto   veci   sa   v   nich   podľa   sťažovateľa nesprávne   vysporiadali   s   jeho   námietkou   spočívajúcom   v   tom,   že   o   jeho   žiadosti o prepustenie z väzby zo 16. júla 2012 nerozhodli v súlade s požiadavkou neodkladnosti a urýchlenosti,   pričom   rozhodovanie   súdov   obidvoch   inštancií   trvalo   spolu   takmer   štyri mesiace.   V   tejto   súvislosti   sťažovateľ   predovšetkým   namieta   neprimerane   dlhé   časové trvanie rozhodovania o jeho žiadosti o prepustenie z väzby, čo podľa jeho názoru nijako nie je možné ospravedlniť iba tou   okolnosťou, že okresný súd v danej trestnej veci nemal k dispozícii spis, pretože tento bol zaslaný znalcovi na vypracovanie znaleckého posudku, hoci v záujme samotného sťažovateľa a jeho spoluobžalovaných.

Ústavný súd s ohľadom na formuláciu petitu sťažnosti, skutočnosť, že sťažovateľ je v   tomto   konaní   zastúpený   kvalifikovaným   právnym   zástupcom,   a   §   20   ods.   3   zákona o ústavnom súde, a v neposlednom rade opierajúc sa o právny názor vyjadrený v uznesení ústavného   súdu   č.   k.   I.   ÚS   423/2013-18   z   19.   júna   2013   vo   veci   spoluobžalovaného sťažovateľa Štefana Jóbu nepreskúmaval námietky sťažovateľa týkajúce sa porušenia ním označených práv postupom okresného súdu a krajského súdu v predmetných konaniach, ktorý   mal   byť   podľa   neho   poznačený   zbytočnými   prieťahmi   predovšetkým   v   období vyhotovovania znaleckého posudku. Na tomto závere nemôže nič zmeniť ani doplnenie sťažnosti,   ktoré   bolo   ústavnému   súdu   doručené   14.   januára   2013,   v   ktorom   sťažovateľ uviedol, že podľa jeho názoru urýchlené konanie v trestných väzobných veciach chráni čl. 17   ods.   5   ústavy,   ako   aj   čl.   5   ods.   3   dohovoru,   pričom   odkázal   na   závery   nálezu ústavného súdu sp. zn. III. ÚS 12/06. Týmto podaním doplnil aj petit sťažnosti tak, že zároveň žiadal, aby ústavný súd nálezom vyslovil aj porušenie čl. 5 ods. 3 dohovoru.

Keďže sťažovateľ, kvalifikovane zastúpený advokátom, v petite sťažnosti doručenej ústavnému   súdu   2.   januára   2013,   ako   ani   v   jej   doplnení   doručenom   ústavnému   súdu 14. januára 2013 (v lehote 2 mesiacov na podanie sťažnosti podľa čl. 127 ústavy, pozn.) nenamietal   porušenie   označených   práv   postupom   všeobecných   súdov,   ale   iba   ich uzneseniami, ústavný súd o ich prípadnom porušení nemohol rozhodnúť. Ústava v čl. 127 ods. 2, ako aj zákon o ústavnom súde v § 49 totiž rozlišujú, či k porušeniu označených práv malo   dôjsť   rozhodnutím,   opatrením   alebo   iným   zásahom,   čomu   zodpovedá   povinnosť sťažovateľa presne v sťažnosti identifikovať rozhodnutie, opatrenie či iný zásah, ktorým malo   dôjsť   k   porušeniu   jeho   práv   [§   50   ods.   1   písm.   b)   zákona   o   ústavnom   súde]. Sťažovateľ   v   petite   sťažnosti   vymedzil   predmet   ústavno-súdneho   prieskumu   iba napadnutými   uzneseniami   okresného   súdu   a   krajského   súdu,   a   preto   sa   ústavný   súd prípadným porušením jeho označených práv ich postupom v konaní zaoberať nemohol.

Sťažovateľ sa opäť s poukazom na nález ústavného súdu sp. zn. III. ÚS 12/06 až v doplnení   sťažnosti   doručenom   ústavnému   súdu   3.   mája 2013   po   uplynutí 2-mesačnej lehoty na podanie sťažnosti podľa čl. 127 ústavy, vyvodzujúc nezákonnosť svojej väzby aj z tej okolnosti, že označené všeobecné súdy v trestnom konaní vo veci samej nepostupovali s   osobitnou   starostlivosťou   a   urýchlením   (čo   inak   v   konaní   pred   nimi   podľa   zistenia ústavného   súdu   ani   nenamietal,   pozn.),   domáhal   aj   vyslovenia   porušenia   čl.   17   ods.   1 a čl. 48 ods. 2 ústavy. Takéto doplnenie sťažnosti však ústavný súd nemohol akceptovať z dôvodu,   že   už   uvedený   princíp   viazanosti   petitom   sťažnosti   je   potrebné   v   súvislosti s požiadavkou   na   kvalifikované   právne   zastúpenie   advokátom   v   konaní   pred   ústavným súdom   vykladať   tak,   že   sťažovateľ   je   povinný   formulovať   petit   priamo   v   sťažnosti a v zákonnej dvojmesačnej lehote na jej podanie (§ 53 ods. 3 zákona o ústavnom súde), a nie kedykoľvek neskôr, ak zistí v sťažnosti vady. Z uvedených dôvodov sa ústavný súd prípadným porušením základných práv zaručených v čl. 17 ods. 1 a čl. 48 ods. 2 ústavy vo vzťahu k napadnutým uzneseniam taktiež nezaoberal.

2.   K namietanému   porušeniu   označených   práv   uznesením   okresného   súdu sp. zn. 5 T 118/2011 z 5. novembra 2012

Vzhľadom na princíp subsidiarity ustanovený v čl. 127 ods. 1 ústavy (ak o ochrane týchto práv a slobôd nerozhoduje iný súd) je vylúčená právomoc ústavného súdu meritórne konať a rozhodovať o sťažovateľom uplatnených námietkach porušenia jeho základných práv zaručených v čl. 17 ods. 2 a 5 ústavy a práv zaručených v čl. 5 ods. 3 a 4 dohovoru uznesením okresného súdu z 5. novembra 2012, pretože sa ochrany svojich práv mohol domáhať a aj sa domáhal podaním sťažnosti podľa § 185 ods. 1 a nasl. Trestného poriadku. Ústavný súd z tohto dôvodu sťažnosť v časti, ktorá smeruje proti uzneseniu okresného súdu sp. zn. 5 T 118/2011 z 5. novembra 2012, odmietol z dôvodu nedostatku svojej právomoci podľa § 25 ods. 2 prvej vety zákona o ústavnom súde.

3.   K namietanému   porušeniu   označených   práv   uznesením   krajského   súdu sp. zn. 4 Tos 127/2012 z 15. novembra 2012

O   zjavnej   neopodstatnenosti   návrhu   možno   hovoriť   vtedy,   keď   namietaným postupom orgánu verejnej moci (súdu) nemohlo vôbec dôjsť k porušeniu toho základného práva   alebo slobody,   ktoré označil   sťažovateľ,   a to   pre nedostatok vzájomnej príčinnej súvislosti medzi označeným postupom orgánu verejnej moci a základným právom alebo slobodou,   porušenie   ktorých   sa   namietalo,   prípadne   z   iných   dôvodov.   Za   zjavne neopodstatnenú   možno   preto   považovať   sťažnosť,   pri   predbežnom   prerokovaní   ktorej ústavný   súd   nezistil   možnosť   porušenia   označeného   základného   práva   alebo   slobody, reálnosť ktorej by mohol posúdiť po prijatí sťažnosti na ďalšie konanie (napr. rozhodnutia I. ÚS 66/98, I. ÚS 110/02, I. ÚS 140/03, IV. ÚS 166/04, IV. ÚS 136/05, III. ÚS 168/05).

3.1   Ako   to   z   obsahu   sťažnosti   zrejme   vyplýva,   sťažovateľ   vyjadruje   svoje presvedčenie, že krajský súd opierajúci sa o argumentáciu okresného súdu sa nesprávne vysporiadal s jeho námietkou o porušení zásady špeciality potom, čo bol Českou republikou vydaný Slovenskej republike na účely trestného stíhania.

Podľa   zistenia   ústavného   súdu   sa   krajský   súd   v   napadnutom   uznesení   s   danou námietkou sťažovateľa vysporiadal okrem iného najmä takto:

„...   K   námietkam   sťažovateľa,   že   postupom   orgánmi   činnými   v   trestnom   konaní a súdu prvého stupňa je porušená zásada špeciality, krajský súd udáva, že obžalovaný bol na   územie   Slovenskej republiky   vydaný   na   základe   rozhodnutia o vykonaní európskeho zatýkacieho   rozkazu   vydaného   Okresným   súdom   v   Nitre   zo   17. 02. 2011,   sp.   zn. 21 Tp/303/2011 a to na účely trestného stíhania pre skutok ktorého totožnosť v uznesení o vznesení   obvinenia   a   následne   v   obžalobe   krajského   prokurátora   je   zachovaná,   bol vydaný pre kvalifikáciu tohto skutku ako obzvlášť závažného zločinu vydieračského únosu podľa § 186 odsek 1, odsek 2 písmeno b/, odsek 4 písmeno a/ Tr. zákona s poukazom na § 138 písmeno a/, písmeno i/ Tr. zákona, čo znamená, že obžalovaný je stíhaný pre ten istý skutok,   pre   ktorý   bol   vydaný,   právna   kvalifikácia   tohto   skutku   zodpovedá   právnej kvalifikácii   skutku,   tak   ako   bol   uvedený   v   európskom   zatykačom   rozkaze   a   pokiaľ prokurátor   rozšíril   kvalifikáciu   konania   obžalovaného   aj   o   prečin   ublíženia   na   zdraví spolupáchateľstvom podľa § 20 k § 156 odsek 1 Tr. zákona, krajský súd podotýka, že ide o jednočinný súbeh s trestným činom, pre ktorý bol vydaný a preto v danom štádiu konania nie je dôvod na konštatovanie, že zásada špeciality vyjadrená v ustanovení § 31 odsek 1 Zákona č. 154/2010 o európskom zatykačom rozkaze bola porušená...“

Okresný súd v odôvodnení svojho uznesenia vo vzťahu k námietke sťažovateľa, resp. jeho vtedajšieho obhajcu, o porušení zásady špeciality uviedol:

„...   Pokiaľ   išlo   o   námietku   obhajcu   obžalovaného,   že   trestné   stíhanie   voči obžalovanému   pre   trestný   čin ublíženia   na   zdraví   v súbehu   so zločinom   vydieračského únosu sa vedie v rozpore so zásadou Špeciality podľa § 496 Trestného poriadku, pretože v spise sa nenachádza žiadny doklad o tom, že by Česká republika, ako dožiadaný štát, v zmysle Európskeho zatýkacieho rozkazu sa vzdala uplatnenia zásady špeciality a zo spisu z prípravného konania vyplýva, že po vydaní obžalovaného na územie Slovenskej republiky, mu   bolo rozšírené   trestné   stíhanie   pre trestný   čin   ublíženia   na zdraví   s iným trestným činom, preto sa pre tento skutok nemôže viesť trestné stíhanie, súd dodal, že obžalovaný bol vydaný na základe Európskeho zatýkacieho rozkazu, pre totožný skutok, ako skutok, ktorý bol   uvedený   v   uznesení   o   vznesení   obvinenia   a   v   obžalobe.   Samotná,   zmena   právnej kvalifikácie neznamenala rozšírenie skutku...“

Podľa   §   489   ods.   1   Trestného   poriadku   vyžiadať   obvineného   z   cudziny   môže ministerstvo spravodlivosti na žiadosť súdu, ktorý vydal zatýkací rozkaz podľa § 490.

Podľa § 490 ods. 1 Trestného poriadku ak sa obvinený zdržiava v cudzine a ak je potrebné ho vyžiadať, vydá proti nemu predseda senátu príslušného súdu zatýkací rozkaz (ďalej len „medzinárodný zatýkací rozkaz“). V prípravnom konaní vydá sudca pre prípravné konanie medzinárodný zatýkací rozkaz na návrh prokurátora.

Podľa § 494 ods. 2 Trestného poriadku ak nejde o vydanie na výkon trestu, sudca je povinný   obvineného   do   48   hodín   a   pri   obzvlášť   závažných   zločinoch   do   72   hodín   od odovzdania vypočuť a rozhodnúť o väzbe.

Podľa § 5 ods. 1 zákona o európskom zatýkacom rozkaze ak existuje predpoklad, že by sa obvinený mohol zdržiavať alebo sa zdržiava v inom členskom štáte a je potrebné ho vyžiadať, vydá vo vzťahu k nemu predseda senátu alebo sudca príslušného súdu európsky zatýkací rozkaz. V prípravnom konaní vydá európsky zatýkací rozkaz na návrh prokurátora sudca pre prípravné konanie.

Podľa § 31 ods. 1 zákona o európskom zatýkacom rozkaze osoba, ktorá bola vydaná z iného členského štátu na základe európskeho zatýkacieho rozkazu, nesmie byť v štáte pôvodu stíhaná, odsúdená, nemôže byť obmedzená jej osobná sloboda za trestné činy, ktoré spáchala   pred   vydaním,   na   ktoré   sa   európsky   zatýkací   rozkaz   nevzťahoval   (zásada špeciality, pozn.).

Z   citovaných   ustanovení   Trestného   poriadku   a   zákona   o   európskom   zatýkacom rozkaze vyplýva, že z cudziny možno vyžiadať na základe medzinárodného zatýkacieho rozkazu a európskeho zatýkacieho rozkazu vydaného príslušným súdom len osobu, proti ktorej sa vedie trestné stíhanie (obvinený). Takúto osobu však nemožno stíhať, odsúdiť ani jej nesmie byť obmedzená osobná sloboda za iné skutky, ktorých sa dopustila pred vydaním a na ktoré sa vydanie nevzťahovalo, samozrejme, okrem stanovených výnimiek.

Ústavný súd konštatuje, že v namietanom prípade bol sťažovateľ v júli 2011 vydaný z Českej republiky na Slovensko na základe európskeho zatýkacieho rozkazu vydaného sudcom okresného súdu pre prípravné konanie pod sp. zn. 21 Tp 303/2011 zo 17. februára 2011 a jeho doplnenia zo 14. apríla 2011 na účely trestného stíhania pre obzvlášť závažný zločin   vydieračského únosu   podľa   ustanovenia § 186   ods.   1,   ods.   2   písm.   b) a ods.   4 písm. a) Trestného zákona s poukazom na ustanovenie § 138 písm. a) a i) Trestného zákona. Hlavným zmyslom zásady špeciality pri vydávaní obvinených osôb z cudzieho štátu je   ochrana   týchto   osôb   pred   neočakávanými   zásahmi   orgánov   verejnej   moci. Neočakávanými nie v tom zmysle, aby osoba, ktorá sa dopustila protiprávneho konania pred vydaním z cudzieho štátu, bola absolútne chránená pred objasnením či zistením protiprávnej činnosti a spravodlivým trestom. Preto neočakávané zásahy zo strany orgánov verejnej moci v tomto zmysle treba vnímať ako také, ktoré by osobu obvinenú z trestnej činnosti a za daných okolností chránenú jurisdikciou cudzieho štátu svojvoľne a nezákonne zbavili tejto ochrany   a   ktoré   by   zároveň   predstavovali   akúsi   „spreneveru“   súhlasu   cudzieho   štátu udeleného na predtým jasne vymedzený účel.

Aj   keď   je   pravdou,   že   sťažovateľ   je   na   základe   obžaloby   prokurátora   krajskej prokuratúry stíhaný v jednočinnom súbehu aj pre prečin ublíženia na zdraví podľa § 156 ods. 1 Trestného zákona napriek tomu, že Českou republikou bol vydaný iba pre účely trestného stíhania za už označený obzvlášť závažný zločin vydieračského únosu, resp. že záverečná   časť   skutkovej   vety   obžaloby   popisujúca   konanie   sťažovateľa   a   jeho spoluobžalovaného   presahuje   rámec   skutkovej   vety   európskeho   zatýkacieho   rozkazu, ústavný súd zastáva názor, že v prípade sťažovateľa vo vzťahu k jeho väzobnému stíhaniu nemohlo dôjsť   k porušeniu   zásady   špeciality.   Tak   ako   totožnosť   skutku, pre spáchanie ktorého bol sťažovateľ vydaný na Slovensko na jeho trestné stíhanie, tak aj jeho právna kvalifikácia ako obzvlášť závažného zločinu vydieračského únosu zostali aj po jeho vydaní Českou   republikou   plne   zachované.   Sťažovateľom   namietaná   okolnosť   spočívajúca v rozšírení jeho trestného stíhania na Slovensku aj o prečin ublíženia na zdraví môže mať prípadne význam iba vo vzťahu ku konečnému rozhodnutiu vo veci samej, resp. pri uznaní jeho viny a uložení (úhrnného) trestu aj za tento trestný čin (prečin).

Ústavný súd už iba pre úplnosť veci dodáva, že z dôvodu, aby orgánom činným v trestnom konaní a súdom bolo umožnené plniť hlavný účel trestného konania (objasnenie trestných   činov   a   spravodlivé   potrestanie   páchateľov),   právny   poriadok   Slovenskej republiky, ale aj medzinárodné zmluvy počítajú   v konkrétnych   prípadoch   s výnimkami z uplatnenia zásady špeciality, medzi ktoré je potrebné zaradiť aj dodatočný súhlas štátu, ktorý takúto osobu Slovenskej republike vydal [§ 496 ods. 2 písm. c) Trestného poriadku, § 31 ods. 2 písm. g) zákona o európskom zatýkacom rozkaze]. V prípade, ak Slovenská republika žiada o dodatočný súhlas na trestné stíhanie, postupuje sa v súlade s príslušnými medzinárodnými   zmluvami   a primerane   podľa   ustanovení   Trestného   poriadku   a   zákona o európskom zatýkacom rozkaze, ktoré upravujú proces pôvodnej extradície, teda konania, keď bol daný prvotný súhlas cudzieho štátu na konkrétny účel trestného konania.

Podľa názoru ústavného súdu sa krajský súd v namietanom uznesení dostatočným spôsobom vysporiadal s námietkou sťažovateľa týkajúcou sa porušenia zásady špeciality. Ústavný   súd   teda   nezistil   príčinnú   súvislosť   medzi   namietaným   porušením   základného práva sťažovateľa podľa čl. 17 ods. 2 a 5 ústavy a práva podľa čl. 5 ods. 3 a 4 dohovoru uznesením krajského súdu. Na základe uvedených skutočností ústavný súd sťažnosť v tejto časti už na predbežnom prerokovaní podľa § 25 ods. 2 zákona o ústavnom súde odmietol z dôvodu zjavnej neopodstatnenosti.

3.2 Ako už bolo uvedené, sťažovateľ v sťažnosti tiež namieta, že krajský súd napriek tomu,   že   podľa   ustanovenia   §   77   ods.   2   Trestného   poriadku   nebolo   rozhodnuté o nezapočítaní doby trvania jeho väzby v Českej republike, sa nesprávne stotožnil s určením začiatku   plynutia   jeho   väzby   od   21.   júna   2011,   keď   bol   vzatý   do   väzby   v   Slovenskej republike uznesením okresného súdu sp. zn. 21 Tp 303/2011 z 21. júna 2011, namiesto 16. marca 2011, keď bola prvýkrát obmedzená jeho osobná sloboda v Českej republike.

Podľa ustanovenia § 76 ods. 6 písm. c) Trestného poriadku celková lehota väzby v prípravnom konaní spolu s väzbou v konaní pre súdom nesmie presiahnuť štyridsaťosem mesiacov, ak je vedené trestné stíhanie za obzvlášť závažný zločin.

Podľa   ustanovenia   §   76   ods.   7   písm.   c)   Trestného   poriadku   z   lehoty   uvedenej v odseku 6 pripadá na prípravné konanie dvadsaťpäť mesiacov, ak je vedené trestné stíhanie pre obzvlášť závažný zločin.

Podľa ustanovenia § 77 ods. 1 písm. a) Trestného poriadku do plynutia lehôt podľa § 76   ods.   6 a   7 sa   nezapočítava   doba,   počas   ktorej   sa   obvinený   nemohol zúčastniť na úkonoch   trestného konania v dôsledku   toho, že bol vo väzbe v cudzine alebo tam bol zadržaný.

Podľa ustanovenia § 77 ods. 2 Trestného poriadku uznesenie podľa odseku 1 vydá predseda senátu v prípravnom konaní na návrh prokurátora sudca pre prípravné konanie. Proti tomuto uzneseniu je prípustná sťažnosť.

V súvislosti s námietkou sťažovateľa o nezapočítaní doby väzby od 16. marca 2011 do 20. júna 2011 vykonanej v cudzine (Českej republike) do celkovej doby trvania jeho väzby v prípravnom konaní, čím malo dôjsť k porušeniu jeho základných práv a slobôd zaručených v čl. 17 ods. 2 a 5 ústavy a práv zaručených v čl. 5 ods. 3 a 4 dohovoru, ústavný súd   konštatuje,   že   v   prípade   sťažovateľa   bolo   prípravné   konanie   skončené   podaním obžaloby (§ 10 ods. 15 Trestného poriadku) okresnému súdu 12. októbra 2011. O ďalšom trvaní už tzv. „súdnej“ väzby rozhodol po predchádzajúcom výsluchu sťažovateľa okresný súd 27. októbra 2011 uznesením č. k. 5 T 118/2011-1930 v spojení s uznesením krajského súdu č. k. 4 Tos 68/20111-1967 z 9. novembra 2011.

Krajský súd sa v napadnutom uznesení s tvrdením sťažovateľa o nesprávnom určení začiatku plynutia jeho väzby vysporiadal takto:

„... Krajský súd k námietkam sťažovateľa, že lehota trvania väzby je u obžalovaného nesprávne   určená   vzhľadom   na   obmedzenie   jeho   osobnej   slobody   už   na   území   Českej republiky   udáva,   že   konanie   o   vzatí   do   väzby   obžalovaného   prebiehalo   na   základe ustanovení § 71 odsek 1 Tr. por., § 72 odsek 1, 2 Tr. por. a následne § 76 odsek 10 Tr. por., teda sa riadilo ustanoveniami Trestného poriadku Slovenskej republiky v nadväznosti na článok 5 odsek 1 písmeno c/ Dohovoru o ochrane ľudských práv a základných slobôd. Obmedzenie   osobnej   slobody   obžalovaného   v   konaní   o   výkone   európskeho   zatýkacieho rozkazu na území Českej republiky a s tým súvisiace jeho právo na slobodu a bezpečnosť je vyjadrené v článku 5 odsek 1 písmeno f) Dohovoru a inštitút predbežnej a vydávacej väzby v konaní o európskom zatykačom rozkaze má iný charakter ako väzba v rozsahu jej úpravy v IV. hlave prvej časti prvého až tretieho dielu Trestného poriadku a nevzťahujú sa naň tieto ustanovenia.   Preto   obmedzenie   osobnej   slobody   v   rozsahu   vykonanom   v   konaní o európskom zatykačom rozkaze môže byť vyjadrené jej započítaním väzby a trestu v zmysle § 45 odsek 4 Tr. zákona, samozrejme len v prípade odsúdenia obžalovaného. Preto podľa názoru   krajského   súdu   je   lehota   trvania   väzby   u   obžalovaného   započítaná   v   súlade s ustanovením § 76 odsek 10 Tr. poriadku...“

Z odôvodnenia napadnutého uznesenia krajského súdu z 15. novembra 2012 vyplýva, že sa okrem iného vysporiadal aj s námietkou sťažovateľa o nesprávnom určení lehoty trvania jeho väzby. Aj keď je pravdou, že krajský súd sa v napadnutom rozhodnutí síce k tejto otázke mohol/mal vyjadriť úplnejšie, avšak napriek tomu odôvodnenie krajského súdu ani v tejto časti nemožno považovať za svojvoľné či arbitrárne. Ústavný súd totiž v okolnostiach posudzovanej veci nemohol nezobrať na zreteľ znenie § 77 ods. 1 Trestného poriadku, z dikcie ktorého explicitne vyplýva, že sa do výkonu väzby nezapočítava doba väzby   alebo   zadržania   v   cudzine.   V   danej   väzobnej   veci   vychádza   odôvodnenie napadnutého uznesenia krajského súdu v tejto časti z právneho názoru Najvyššieho súdu Slovenskej republiky (ďalej len „najvyšší súd“) prezentovaného v jeho uznesení sp. zn. 2 Tost 34/2010 zo 6. decembra 2010, podľa ktorého je režim vydávacej a predbežnej väzby podľa zákona o európskom zatýkacom rozkaze iný, než v zmysle štvrtej hlavy prvej časti Trestného poriadku, s ktorým sa ústavný súd stotožňuje (pozri I. ÚS 225/2013).

Ústavný   súd   sa   v   nadväznosti   na   to   plne   stotožňuje   aj   s   právnym   názorom najvyššieho súdu vyjadreným v jeho uznesení sp. zn. 3 Tošs 6/2008 z 21. februára 2008, podľa ktorého „... Ustanovenie § 77 ods. 2 Tr. por. síce ukladá predsedovi senátu vydať také uznesenie, ale nestanovuje kedy sa tak má stať, pričom toto samo osebe môže mať len deklaratórny charakter. Nič nemôže meniť na fakte, že zo zákona sa táto doba zadržania v cudzine   nezapočítava   do   lehôt   väzby...“.   V   kontexte   citovanej   zákonnej   úpravy a rozhodovacej   praxe   najvyššieho   súdu   považuje   ústavný   súd   sťažovateľom   namietaný názor   krajského   súdu   za   ústavne   konformný,   vychádzajúci   zo   zákonného   rámca a rešpektujúci sťažovateľom označené práva.

V závere už len pre úplnosť veci ústavný súd dodáva, že, ako to aj z citovaného ustanovenia § 76 ods. 7 písm. c) Trestného poriadku zrejme vyplýva, základná lehota väzby sťažovateľa stíhaného pre obzvlášť závažný zločin   pripadajúca na prípravné konanie je dvadsaťpäť mesiacov, a nie sedem mesiacov, ako to tvrdí sťažovateľ vo svojej sťažnosti.

Na základe uvedených skutočností a dôvodov vo vzťahu k napadnutému rozhodnutiu krajského súdu aj v tejto časti ústavný súd sťažnosť podľa § 25 ods. 2 zákona o ústavnom súde odmietol z dôvodu jej zjavnej neopodstatnenosti.

Vzhľadom   na odmietnutie sťažnosti   ako celku sa   ústavný súd nemohol zaoberať ďalšími   návrhmi   sťažovateľa   na   ochranu   ústavnosti   (zrušenie   napadnutých   rozhodnutí okresného súdu a krajského súdu), keďže rozhodovanie o nich je viazané na vyslovenie porušenia práva alebo slobody (čl. 127 ods. 2 prvej vety ústavy).

P o u č e n i e :   Proti tomuto rozhodnutiu nemožno podať opravný prostriedok.

V Košiciach 26. septembra 2013