znak

SLOVENSKÁ REPUBLIKA

U Z N E S E N I E

Ústavného súdu Slovenskej republiky

II. ÚS 466/2012-19

Ústavný súd Slovenskej republiky na neverejnom zasadnutí senátu 25. októbra 2012 predbežne prerokoval sťažnosť Z. T., S., t. č. vo väzbe N., zastúpeného advokátom JUDr. P. Č., B., vo veci namietaného porušenia základného práva na osobnú slobodu zaručeného v čl. 17 ods. 2 a 5 Ústavy Slovenskej republiky a práva na slobodu a bezpečnosť zaručeného v čl. 5 ods. 1 Dohovoru o ochrane ľudských práv a základných slobôd postupom Krajského súdu v Nitre v konaní vedenom pod sp. zn. 4 Tos 57/2012 a jeho uznesením z 24. mája 2012 a takto

r o z h o d o l :

Sťažnosť Z. T. o d m i e t a.

O d ô v o d n e n i e :

I.

Ústavnému súdu Slovenskej republiky (ďalej len „ústavný súd“) bola 31. júla 2012 doručená sťažnosť Z. T., S., t. č. vo väzbe N. (ďalej len „sťažovateľ“), ktorou namietal porušenie základného práva na osobnú slobodu zaručeného v čl. 17 ods. 2 a 5 Ústavy Slovenskej republiky (ďalej len „ústava“) a práva na slobodu a bezpečnosť zaručeného v čl. 5 ods. 1 Dohovoru o ochrane ľudských práv a základných slobôd (ďalej len „dohovor“) postupom Krajského súdu v Nitre (ďalej len „krajský súd“) v konaní vedenom pod sp. zn. 4 Tos 57/2012 a jeho uznesením z 24. mája 2012.

Z obsahu sťažnosti a jej príloh vyplýva, že Okresný súd Nitra (ďalej len „okresný súd“) v konaní vedenom pod sp. zn. 5 T 118/2011 na základe obžaloby podanej Krajskou prokuratúrou   v Nitre   pod   sp.   zn.   Kv   138/2010   väzobne   trestne   stíha   sťažovateľa   spolu s ďalšími osobami pre obzvlášť závažný zločin vydieračského únosu podľa § 186 ods. 1, ods. 2 písm. b) a ods. 4 písm. a) zákona č. 300/2005 Z. z. Trestný zákon v znení neskorších predpisov (ďalej len „Trestný zákon“) s poukazom na § 138 písm. a) a i) Trestného zákona a iné.

Sťažovateľ 25. apríla 2012 požiadal okresný súd o prepustenie z väzby na slobodu, súčasne   žiadal   nahradiť   väzbu   písomným   sľubom   podľa   §   80   ods.   1   písm.   b)   zákona č. 301/2005   Z.   z.   Trestný   poriadok   v znení   neskorších   predpisov   (ďalej   len   „Trestný poriadok“)   a taktiež   ponúkol   zloženie   peňažnej   záruky   podľa   §   81   ods.   1   Trestného poriadku ako nahradenie väzby.

Okresný súd žiadosť sťažovateľa o prepustenie z väzby na slobodu uznesením sp. zn. 5   T   118/2011   zo   4.   mája   2012   zamietol   a   písomný   sľub   ani ponuku   peňažnej   záruky neprijal.

Proti tomuto rozhodnutiu podal sťažovateľ sťažnosť, o ktorej krajský súd uznesením č. k. 4 Tos 57/2012-524 z 24. mája 2012 rozhodol tak, že ju zamietol.

Podľa   názoru   sťažovateľa   krajský   súd   svojím   postupom   a uvedeným   uznesením porušil jeho základné právo na osobnú slobodu zaručené v čl. 17 ods. 2 a 5 ústavy a právo na slobodu a bezpečnosť zaručené v čl. 5 ods. 1 dohovoru.

Svoje presvedčenie odôvodnil takto:«Sťažovateľ   je   názoru,   že   krajský   súd   pri   rozhodovaní   o   ďalšom   trvaní   väzby nepostupoval podľa... ustanovení ústavy, ale ani podľa ustanovenia § 176 ods. 2 Tr. por., ktoré mu ukladá povinnosť uviesť práve úvahy, na základe akých dospel v danom prípade k postupu podľa ustanovenia § 193 ods. 1 písm. c) Tr. por. Vecné dôvody, ktoré viedli krajský súd k vydaniu napádaného uznesenia nie   je   možné   z odôvodnenia   napádaného uznesenia zistiť...

... uznesenie krajského súdu je nezákonné, neústavné a nepreskúmateľné, keďže nie je možné zistiť, aké konkrétne okolnosti a skutočnosti nasvedčujú všeobecným záverom súdu... Prehnaný formalistický prístup pri rozhodovaní o ďalšom trvaní väzby sťažovateľa, priviedol tak okresný súd ako aj krajský súd k absurdnému záveru, keď na strane jednej výpovede svedkov - poškodených... používa v prejednávanej trestnej veci ako dôveryhodný argument, že skutok sa stal a mal ho v spolupáchateľstve spáchať sťažovateľ, pričom na strane   druhej   vydaným   Uznesením   zo   dňa   07.   mája   2012   o   pribratí   znalca...   nariadil skúmať   dôveryhodnosť   výpovede   svedka   -   poškodeného   z   dôvodov,   že   preukázateľne zavádzal súd vo svojej výpovedi na hlavnom pojednávaní...... výpoveď jediného priameho svedka - poškodeného odporuje ďalším objektívnym zisteniam, ktoré s nimi nie sú v súlade. Nezanedbateľným faktom tiež zostáva skutočnosť, že hodnovernosť svedka - poškodeného je narušená jeho trestnými stíhaniami...

Z   výsledkov   doposiaľ   vykonaného   dokazovania   vyplýva   množstvo   závažných rozporov   medzi   tvrdeniami   svedka   -   poškodeného   a   nespochybniteľnými   -   objektívnymi dôkazmi   zadokumentovanými   v   spise,   ktoré   majú   za   následok   vážne   spochybnenie obžalobou ustáleného skutkového deja...

Sťažovateľ vedomý si skutočnosti, že aj keď ústavný súd už mnohokrát vo svojich rozhodnutiach konštatoval, že nie je súčasťou všeobecnej súdnej sústavy a neprislúcha mu preto vykonávať dohľad nad rozhodovacou činnosťou všeobecných súdov, uviedol... vážne pochybnosti   o   priebehu   skutkového   deja   preto,   lebo   podľa   jeho   názoru   rozhodnutie krajského súdu o materiálnych podmienkach trvania väzby (skutok, pre ktorý bolo začaté trestné stíhanie nebol spáchaný tak ako je opísaný v obžalobe, nemá znaky trestného činu, neexistujú   dôvody   na   podozrenie,   že   skutok   spáchal   sťažovateľ)   v   jeho   prípade   je v extrémnom rozpore s obsahom súdneho spisu, s princípom spravodlivosti, je arbitrárne, lebo   ním   tvrdené   dôvody   väzby   sú   v   extrémnom   rozpore   s   kautelami   vyplývajúcimi z ústavného poriadku Slovenskej republiky ako i s medzinárodnými zmluvami, ktorými je Slovenská republika viazaná...

Z odôvodnenia napádaného uznesenia krajského súdu sa nedá zistiť, ako sa tento s vyššie   uvedenými   závažnými   skutkovými   zisteniami   spochybňujúcimi   materiálne podmienky väzby vysporiadal...

1.   Doposiaľ   vykonané   dokazovanie   vo   veci   na   hlavných   pojednávaniach nepreukázalo... naplnenie materiálnych podmienok väzby.

2. Krajský súd vo vydanom uznesení, neosvedčil žiadne významné skutočnosti pre trvanie   väzobných   dôvodov,   pričom   možnosťami   nahradiť   ju   zárukou,   sľubom   alebo peňažnou zárukou sa vôbec nezaoberal a nevyslovil žiadne zákonné ani ústavne konformné závery odôvodňujúce ich zamietnutie. Vydané Uznesenie je založené len na abstraktných úvahách, nie na konkrétnych skutočnostiach odôvodňujúcich väzbu.

3. Ponechaním osoby sťažovateľa vo väzbe, bez náležitého zhodnotenia primeranej a spravodlivej   rovnováhy   („fair   and   just   balance“)   medzi   záujmami   štátu   a   právom na osobnú slobodu..., sa nerešpektovali právne relevantné princípy a zásady, ktorými sa riadi ESĽP a ústavný súd pri posudzovaní dôvodnosti väzby a jej trvania.

4.  ...   krajský   súd...   rozhodol   v   danej   veci   o   dôvodoch   väzby   arbitrárne,   zjavne neodôvodnene, v rozpore s princípom spravodlivosti...

To sú dôvody, pre ktoré závery krajského súdu o väzbe sťažovateľa treba hodnotiť ako svojvoľné, arbitrárne, porušujúce čl. 17 ods. 2 a ods. 5 ústavy, ako aj čl. 5 dohovoru... Pretože   doposiaľ   vykonané   dokazovanie   vo   veci   nepreukázalo...   naplnenie materiálnych   podmienok   väzby,   sťažovateľ   považuje   rozhodnutie   krajského   súdu o dôvodoch trvania jeho väzby za neústavné, nezákonné a neprimerané.»

Vzhľadom   na   uvedené   sťažovateľ   navrhol,   aby   ústavný   súd   po   prijatí   sťažnosti na ďalšie konanie nálezom takto rozhodol:

„1. Krajský súd v Nitre právoplatným v konaní vedenom pod sp. zn.: 4 Tos/57/2012- 2524 uznesením z 24. mája 2012 porušil základné právo Z. T. na osobnú slobodu zaručené v čl. 17 ods. 2, ods. 5 Ústavy Slovenskej republiky, a právo na slobodu zaručené v čl. 5 ods. 1 Dohovoru o ochrane ľudských práv a základných slobôd.

2. Uznesenie Krajského súdu v Nitre sp. zn.: 4 Tos/57/2012-2524 z 24. mája 2012 zrušuje v časti týkajúcej sa Z. T. a v rozsahu zrušenia vec vracia Krajskému súdu v Nitre na ďalšie konanie.

3.   Sťažovateľovi   priznáva náhradu trov právneho zastúpenia v sume 323,49 €..., ktorú je Krajský súd v Nitre povinný vyplatiť na účet jeho právneho zástupcu Advokátskej kancelárie Č. s. r. o., so sídlom B... do pätnástich dní od doručenia tohto nálezu.“

II.

Ústavný súd podľa čl. 127 ods. 1 ústavy rozhoduje o sťažnostiach fyzických osôb alebo právnických   osôb,   ak namietajú porušenie   svojich   základných   práv alebo slobôd, alebo ľudských práv a základných slobôd vyplývajúcich z medzinárodnej zmluvy, ktorú Slovenská republika ratifikovala a bola vyhlásená spôsobom ustanoveným zákonom, ak o ochrane týchto práv a slobôd nerozhoduje iný súd.

Podľa čl. 127 ods. 2 ústavy ak ústavný súd vyhovie sťažnosti, svojím rozhodnutím vysloví, že právoplatným rozhodnutím, opatrením alebo iným zásahom boli porušené práva alebo   slobody   podľa   odseku   1,   a   zruší   také   rozhodnutie,   opatrenie   alebo   iný   zásah... Ústavný súd môže zároveň vec vrátiť na ďalšie konanie...

Ústavný   súd   podľa   §   25   ods.   1   zákona   Národnej   rady   Slovenskej   republiky č. 38/1993 Z. z. o organizácii Ústavného súdu Slovenskej republiky, o konaní pred ním a o postavení   jeho   sudcov   v   znení   neskorších   predpisov   (ďalej   len   „zákon   o   ústavnom súde“) každý návrh predbežne prerokuje na neverejnom zasadnutí senátu bez prítomnosti navrhovateľa,   ak   tento   zákon   neustanovuje   inak.   Pri   predbežnom   prerokovaní   každého návrhu ústavný súd skúma, či dôvody uvedené v § 25 ods. 2 zákona o ústavnom súde nebránia jeho prijatiu na ďalšie konanie. Podľa tohto ustanovenia návrhy vo veciach, na prerokovanie   ktorých   nemá   ústavný   súd   právomoc,   návrhy,   ktoré   nemajú   zákonom predpísané   náležitosti,   neprípustné   návrhy   alebo   návrhy   podané   niekým   zjavne neoprávneným,   ako   aj   návrhy   podané   oneskorene   môže   ústavný   súd   na   predbežnom prerokovaní odmietnuť uznesením bez ústneho pojednávania. Ústavný súd môže odmietnuť aj návrh, ktorý je zjavne neopodstatnený.

O   zjavnej   neopodstatnenosti   sťažnosti   možno   hovoriť   vtedy,   keď   namietaným postupom alebo namietaným rozhodnutím príslušného orgánu verejnej moci nemohlo dôjsť k   porušeniu   základného   práva   alebo   slobody,   ktoré   označil   sťažovateľ,   a   to   buď   pre nedostatok príčinnej súvislosti medzi označeným postupom alebo rozhodnutím príslušného orgánu verejnej moci a základným právom alebo slobodou, porušenie ktorých sa namietalo, prípadne z iných dôvodov.   Za zjavne neopodstatnenú sťažnosť preto možno považovať takú, pri predbežnom prerokovaní ktorej ústavný súd nezistil žiadnu možnosť porušenia označeného základného práva alebo slobody, reálnosť ktorej by mohol posúdiť po jej prijatí na ďalšie konanie (I. ÚS 66/98, tiež napr. I. ÚS 4/00, II. ÚS 101/03).

Predmetom sťažnosti je namietané porušenie základného práva na osobnú slobodu zaručeného v čl. 17 ods. 2 a 5 ústavy a práva na slobodu a bezpečnosť zaručeného v čl. 5 ods. 1 dohovoru postupom krajského súdu v konaní vedenom pod sp. zn. 4 Tos 57/2012 a jeho   uznesením   z 24.   mája   2012,   ktorým   sťažnosť   (okrem   iných   spoluobžalovaných) sťažovateľa proti uzneseniu okresného súdu sp. zn. 5 T 118/2011 zo 4. mája 2012 zamietol.

Podľa čl. 17 ods. 2 ústavy nikoho nemožno stíhať alebo pozbaviť slobody inak, ako z dôvodov a spôsobom, ktorý ustanoví zákon. Nikoho nemožno pozbaviť slobody len pre neschopnosť dodržať zmluvný záväzok.

Podľa čl. 17 ods. 5 ústavy do väzby možno vziať iba z dôvodov a na čas ustanovený zákonom a na základe rozhodnutia súdu.

Podľa   čl.   5   ods.   1   dohovoru   každý   má právo   na slobodu   a   osobnú   bezpečnosť. Nikoho   nemožno   pozbaviť   slobody   okrem   nasledujúcich   prípadov,   pokiaľ   sa   tak   stane v súlade s konaním ustanoveným zákonom:

... c) zákonné zatknutie alebo iné pozbavenie slobody osoby za účelom predvedenia pred príslušný súdny orgán pre dôvodné podozrenie zo spáchania trestného činu, alebo ak sú oprávnené dôvody domnievať sa, že je potrebné zabrániť jej v spáchaní trestného činu alebo v úteku po jeho spáchaní...

1. K namietanému porušeniu práva na slobodu zaručeného v čl. 5 ods. 1 písm. c) dohovoru

Ústavný súd v súvislosti s námietkou sťažovateľa o porušení jeho práva na slobodu zaručeného   čl.   5   ods.   1   dohovoru   poznamenáva,   že   sťažovateľ   síce   v petite   sťažnosti nešpecifikuje, ktoré konkrétne právo z katalógu práv tam uvedených mal na mysli, avšak z obsahu   sťažnosti   možno   predpokladať,   že   to   bolo   právo   uvedené   pod písm.   c)   tohto odseku.

V takom prípade je však potrebné poznamenať, že sťažnosťou napádané uznesenie krajského súdu   sp.   zn. 4 Tos 57/2012 z 24.   mája 2012 sa   týka   ďalšieho trvania väzby sťažovateľa   (rozhodovalo   sa   o žiadosti   o prepustenie   z väzby   na   slobodu).   Dôvodnosť ďalšieho trvania väzby je však ratione materiae súčasťou čl. 5 ods. 3 a 4 dohovoru. Článok 5 ods. 1 písm. c) dohovoru sa naopak ratione materiae vzťahuje na rozhodovanie o vzatí do väzby (o uvalení väzby). Sťažovateľova námietka o porušení práva zaručeného v čl. 5 ods. 1 písm. c) dohovoru je preto neopodstatnená už na prvý pohľad (obdobne napr. I. ÚS 352/06, III. ÚS 34/07, III.   ÚS   67/08). Z uvedeného dôvodu   ústavný súd sťažnosť v tejto časti odmietol podľa § 25 ods. 2 zákona o ústavnom súde ako zjavne neopodstatnenú.

2. K namietanému porušeniu základného práva na osobnú slobodu zaručeného v čl. 17 ods. 2 a 5 ústavy

Podľa   konštantnej   judikatúry   ústavného   súdu   tento   nie   je   súčasťou   systému všeobecných   súdov,   ale podľa   čl.   124   ústavy   je   nezávislým   súdnym   orgánom   ochrany ústavnosti.   Pri   uplatňovaní tejto   právomoci   ústavný   súd   nie   je   oprávnený   preskúmavať a posudzovať ani právne názory všeobecného súdu, ani jeho posúdenie skutkovej otázky. Úlohou   ústavného   súdu   totiž   nie   je   zastupovať   všeobecné   súdy,   ktorým   predovšetkým prislúcha interpretácia a aplikácia zákonov. Úloha ústavného súdu sa obmedzuje na kontrolu zlučiteľnosti   účinkov   takejto   interpretácie   a   aplikácie   s   ústavou   alebo   kvalifikovanou medzinárodnou   zmluvou   o   ľudských   právach   a   základných   slobodách.   Posúdenie   veci všeobecným súdom sa môže stať predmetom kritiky zo strany ústavného súdu iba v prípade, ak   by   závery,   ktorými   sa   všeobecný   súd   vo   svojom   rozhodovaní   riadil,   boli   zjavne neodôvodnené alebo arbitrárne. O arbitrárnosti (svojvôli) pri výklade a aplikácii zákonného predpisu všeobecným súdom by bolo možné uvažovať len v prípade, ak by sa tento natoľko odchýlil od znenia príslušných ustanovení, že by zásadne poprel ich účel a význam (mutatis mutandis I. ÚS 115/02, I. ÚS 12/05, I. ÚS 382/06).

Sťažovateľ   predovšetkým   namieta   neodôvodnenosť   a arbitrárnosť   uznesenia krajského   súdu   sp.   zn.   4   Tos   57/2012   z 24.   mája   2012,   ktoré   je   podľa   jeho   názoru v extrémnom   rozpore   s obsahom   súdneho   spisu,   a tým   aj s princípom   spravodlivosti. V podstate poukazuje na absenciu uvedenia konkrétnych skutočností odôvodňujúcich dôvod väzby uvedený v § 71 ods. 1 písm. c) Trestného poriadku, ako aj na skutočnosť, že krajský súd sa nezaoberal možnosťou nahradenia väzby sťažovateľa.

Krajský súd v odôvodnení napadnutého rozhodnutia okrem iného uviedol:«Nadriadený   súd   v   rámci   svojej   prieskumnej   povinnosti   dospel   k   záveru,   že   súd I. stupňa postupoval správne, v súlade s ustanovením § 79 odsek 3 Trestného poriadku. Zároveň postupom súdu I. stupňa bolo zachované ustanovenie § 72 odsek 2 Trestného poriadku, keď pred rozhodnutím o väzbe boli obžalovaní vypočutí; o čase a mieste výsluchu boli vhodným spôsobom upovedomení prokurátor, obžalovaní a ich obhajcovia a bolo im umožnené položiť obžalovaným otázky týkajúce sa rozhodnutia o väzbe. Taktiež boli splnené materiálne podmienky väzby a to, že skutkové okolnosti vzatia do väzby a doteraz zistené skutočnosti   nasvedčujú   tomu,   že   skutok,   pre   ktorý   bolo   začaté   trestné   stíhanie,   bol spáchaný,   vykazuje   znaky   obzvlášť   závažného   zločinu   a   naďalej   existujú   dôvody   na podozrenie, že skutok spáchali obžalovaní, doteraz vykonané dôkazy nasvedčujú dôvodnosti podozrenia aj v danom štádiu trestného konania, že sa ich mohli dopustiť obžalovaní. V   tejto   súvislosti   poukazuje   krajský   súd   na   vykonané   dôkazy   orgánmi   činnými v trestnom konaní tak, ako ich popísal prokurátor v podanej obžalobe a dôkazy vykonané súdom I. stupňa na hlavných pojednávaniach a to predovšetkým výpoveď poškodeného, výpovede svedkov a listinné dôkazy.

K danému krajský súd navyše dodáva, že si uvedomuje, že „dôvodnosť“ podozrenia, na ktorom sa musí zakladať tak zatknutie obvinenej osoby, ako i následné vzatie do väzby a následné   trvanie   väzby   predstavuje   podstatnú   časť   záruk   proti   svojvoľnému   zatknutiu a väzbe   a   na   dôvodnosť   podozrenia   musia   existovať   skutočnosti   alebo   informácie a následne   v   ďalšom   štádiu   konania   dôkazy,   ktoré   by   presvedčili   objektívneho pozorovateľa, že dotknutá osoba mohla spáchať trestný čin. Dôkazy vykonané v priebehu prípravného konania pred orgánmi činnými v trestnom konaní, o ktoré sa opiera obžaloba podaná krajským prokurátorom a dôkazy vykonané súdom I. stupňa, sú aj podľa názoru krajského súdu dostatočné na to, aby založili „dôvodné podozrenie“ proti obžalovaným. Dôkazy   a skutočnosti,   na   ktoré   poukazujú   obžalovaní,   ktoré   by   mali   spochybňovať predovšetkým hodnovernosť výpovede poškodeného nemôže byť takým dôkazom, ktorý by bez   ďalšieho   automaticky   spochybňoval   dôvodnosť   podozrenia   a   navodil   by   stav,   že skutkové okolnosti tvrdené v obžalobe sú celkom evidentne v rozpore s už zabezpečenými dôkazovými prostriedkami, alebo že by bolo možné bez akýchkoľvek pochybností dospieť k záveru, že stíhaný skutok nenapĺňa zákonné znaky trestného činu, pre ktorý bola podaná obžaloba. Navyše s touto skutočnosťou sa v dôvodoch napadnutého uznesenia súd I. stupňa dôsledne vysporiadal a správne poukázal na to, že takéto vyhodnotenie doteraz vykonaných dôkazov by bolo v priamom rozpore s ustanovením § 2 odsek 12 Trestného poriadku, navyše keď   súd   I.   stupňa   overuje   hodnovernosť   výpovede   svedka   ďalšími   aj   obhajobou   a obžalovanými navrhovanými dôkazmi.

Nadriadený súd vyššie uvedeným postupom taktiež dospel k záveru, že súd I. stupňa správne zistil, že u obžalovaných sú dané dôvody väzby uvedené v § 71 odsek 1 písmeno c/ Trestného poriadku a u obžalovaného D. aj podľa § 71 odsek 1 písmeno a/ Trestného poriadku, keďže u obžalovaných naďalej existujú konkrétne skutočnosti, ktoré odôvodňujú obavu, že v prípade prepustenia na slobodu by konali spôsobom, ako to predpokladajú vyššie   uvedené   ustanovenia   Trestného   poriadku   a   s   konkrétnymi   skutočnosťami odôvodňujúcimi existenciu týchto dôvodov väzby sa súd I. stupňa dôsledne vysporiadal a na ne poukázal a s týmto sa aj krajský súd ako súd nadriadený v celom rozsahu stotožňuje a na ne poukazuje.

Obžalovaní   sú   dôvodne   podozriví   zo   spáchania   skutku   pomerne   vysokej   miery závažnosti a z okolností, za akých mal byť tento skutok spáchaný, motivácia páchania tohto skutku   a   to   zvyšovanie   si   zdroja   svojho   príjmu   páchanou   trestnou   činnosťou   možno odôvodniť obavu, že v prípade prepustenia na slobodu budú pokračovať v trestnej činnosti, z ktorej sú obžalovaní...

Vzhľadom   na   mieru   závažnosti   spáchaného   skutku,   jeho   charakter,   väzba obžalovaných nie je neprimeraným opatrením k povahe stíhaného trestného činu a trestu, ktorý   zaň   možno   uložiť   a   s   poukazom   na   absenciu   výnimočných   okolností   prípadu a opätovne závažnosť spáchaného skutku žiadnym z inštitútov na nahradenie väzby nie je možné dosiahnuť predpokladaný účel väzby.

So zreteľom na uvedené považoval krajský súd rozhodnutie súdu I. stupňa za vecne správne a zákonné a preto sťažnosti obžalovaných ako nedôvodné zamietol.»

Pretože krajský súd vo svojom rozhodnutí poukázal na rozhodnutie okresného súdu a rozhodovanie o väzbe na oboch inštanciách je potrebné chápať ako jeden celok, ústavný súd   považoval za potrebné uviesť aj relevantnú časť   uznesenia   okresného súdu   sp.   zn. 5 T 118/2011 zo 4. mája 2012, v odôvodnení ktorého je uvedené:

„Po výsluchu obžalovaného Z. T. a po oboznámení sa so stanoviskom prokurátora a obhajcu, dospel súd k záveru, že ani žiadosti tohto obžalovaného nebolo možné vyhovieť, odkazujúc pritom na odôvodnenie uvedené pri spoluobžalovanom Š... J...“

K žiadosti o prepustenie z väzby spoluobžalovaného Š. J. okresný súd uviedol:«... aj v súčasnom štádiu trestného konania sa dôvody „preventívnej“ väzby, pre ktoré bol obžalovaný do väzby vzatý, žiadnym významným spôsobom nezmenili, pretože aj naďalej z doteraz zistených skutočností a z obsahu doposiaľ zadovážených dôkazov vyplýva, že skutok, pre ktorý bolo začaté trestné stíhanie, bol spáchaný a vykazuje znaky obzvlášť závažného zločinu... a sú stále dôvody na podozrenie, že tento skutok spáchal obžalovaný. Podľa   názoru   súdu neboli   zistené   žiadne také nové   skutočnosti,   ktoré by   odôvodňovali zánik, alebo zmenu väzobného dôvodu podľa § 71 odsek 1 písmeno c) Trestného poriadku. Aj   v   tomto   štádiu   konania   je   tu   existencia   reálnej   obavy,   že   v   prípade   prepustenia obžalovaného na slobodu, tento bude v trestnej činnosti pokračovať, pretože ani v súčasnom štádiu trestného konania na základe doteraz vykonaných dôkazov na hlavnom pojednávaní nebolo u obžalovaného úplne rozptýlené podozrenie zo spáchania trestného činu, nakoľko poškodený vo svojej výpovedi zotrval na tom, že obžalovaný Š... J... mal byť organizátorom ním uvádzaného žalovaného skutku. Nemenej závažné je, že tento skutok je kvalifikovaný ako obzvlášť závažný zločin.

... Pokiaľ išlo o argumenty obžalovaného... vzťahujúce sa na hodnotenie vykonaných dôkazov, preukazujúcich z pohľadu obhajoby vyvrátenie obžaloby, že skutok sa nemohol stať tak, ako je opísaný v obžalobe pre rozpory výpovede poškodeného s iným vo veci produkovanými dôkazmi a ktoré by mali v tomto štádiu trestného konania jednoznačne viesť k prepusteniu obžalovaného z väzby, tieto súd vzal do úvahy, prihliadol na všetky okolnosti prípadu a s poukazom na závažnosť a povahu prejednávaného prípadu mal za to, že napriek doteraz   vykonanému   dokazovaniu   toto   ešte   stále   nebolo   súdom   vyhlásené   za   skončené, a preto pred konečnou poradou senátu ohľadne rozhodnutia vo veci samej nie je možné predčasne prijať ani vysloviť záver, že obžalovaný... zažalovaný skutok nespáchal a že tak nie je dané ani toto dôvodné podozrenie. Jednotlivé dôkazy je potrebné vyhodnotiť každý osobitne a aj v ich súhrne a na základe takéhoto hodnotenia je možné urobiť jednoznačný záver, či sa skutok stal, či má znaky žalovaného trestného činu a či sa skutku dopustil obžalovaný.   Vyslovenie   takéhoto   záveru   pred   skončením   dokazovania   a záverečnou poradou senátu by bolo predčasné a v rozpore so zásadami trestného konania uvedenými v § 2 Trestného poriadku. Súd v tejto súvislosti poukazuje na dočasnosť väzby a na to, že dôvodnosť   podozrenia   zo   spáchania   trestnej   činnosti   na   základe   vzneseného   obvinenia a následne   podanej   obžaloby   aj   naďalej   trvá   a   že   komplexné   hodnotenie   dôkazov potvrdzujúcich vinu alebo vyvracajúcich vinu v rámci rozhodovania o väzbe nie je možné....   Pokiaľ   obžalovaný...   argumentoval,   že   väzobný   dôvod   tzv.   preventívnej   väzby podľa § 71 odsek 1 písmeno c) Trestného poriadku je neudržateľný... súd poukázal na závažnosť trestnej činnosti, ktorá je obžalovanému... kladená za vinu, charakterom trestnej činnosti...   ktorej motívom malo byť násilné získanie finančných prostriedkov od svedka poškodeného,   ktorý,   ako   bolo   na   základe   doterajšieho   dokazovania   zistené,   bol   v rozhodnom období dlžníkom obchodných spoločností obžalovaného Š... J..., a nebolo pritom relevantné, či malo isť o ďalší príjem alebo vymáhanie už splatnej pohľadávky...

... s dôrazom na fakt, že sa jedná o obzvlášť závažný zločin, nevidel súd ani žiadnu možnosť na nahradenie väzby obžalovaného písomným sľubom, peňažnou zárukou, ktoré inštitúty pre tento prípad nepovažoval za dostatočné, keďže nevzhliadol v preskúmavanom prípade   žiadne   výnimočné   okolnosti   (ani   vzhľadom   na   osobu,   obžalovaného,   ale   ani vzhľadom   na   okolnosti   prípadu),   ktoré   by   prípadné   nahradenie   väzby   umožňovali a odôvodňovali... V danej trestnej veci je obžalovaný väzobne trestne stíhaný pre obzvlášť závažný   zločin,   pri   ktorom   je   možné   väzbu   nahradiť   podľa   §   80   odsek   2   veta   tretia Trestného poriadku len vtedy, ak to odôvodňujú výnimočné okolnosti prípadu, preto sa súd zaoberal   zákonnými   možnosťami   nahradenia   väzby   nielen   tak,   ako   boli   v   žiadosti obžalovaného ponúknuté (písomný sľub a peňažná záruka), ale zvažoval aj ďalšie zákonné inštitúty (dohľad   probačného   a mediačného   úradníka),   prijatím   ktorých by bolo   možné väzbu obžalovaného nahradiť v súlade s Trestným poriadkom. Avšak, súd žiadne takéto výnimočné okolnosti nezistil.   U obžalovaného neexistujú žiadne také osobné či rodinné pomery, nesúvisiace s jeho trestnou činnosťou, ktoré by zvyšovali naliehavosť potreby jeho prepustenia na slobodu, či eliminovali dôvodnú obavu z pokračovania v trestnej činnosti. Navyše,   v   čase   rozhodovania   súdu   nebolo   možné   za   výnimočné   okolnosti   označiť   ani samotné okolnosti tohto prípadu. Podľa doteraz získaných dôkazov, nič nenasvedčovalo tomu,   že   by   bolo   možné   prijať   záver,   že   preskúmavaná   trestná   činnosť   sa   niektorou zo zistených   skutkových   okolností   mimoriadne   vymyká   zo   štandardu   porovnateľných trestných činov.

Vzhľadom na už vyššie konštatované zistenia a s poukazom na to, že dôvody väzby, pre ktoré bol obžalovaný vzatý do väzby naďalej trvajú aj v tomto štádiu konania a jeho prepustením na slobodu by hrozilo zmarenie účelu trestného konania, súd rozhodol tak, že žiadosť   obžalovaného...   o   prepustenie   z   väzby   zamietol   a   neprijal   ani   písomný   sľub obžalovaného   a   ani   ním   poskytnutú   peňažnú   záruku.   S   poukazom   na   vyššie   rozvedené skutočnosti dospel súd k záveru, že u obžalovaného sú v súčasnom štádiu trestného konania stále dané dôvody väzby ako ich upravuje § 71 odsek 1 písmeno c) Trestného poriadku, a preto rozhodol tak, že žiadosť obžalovaného o prepustenie z väzby na slobodu zamietol.»

K argumentom sťažovateľa okresný súd doplnil:„... Pokiaľ obžalovaný Z. T. poukazoval na to, že z dokazovania vyplynulo, že od poškodeného nevyžadoval plnenia majetkového charakteru, ani na neho fyzicky nezaútočil, že nebol členom žiadnej organizovanej skupiny, mal súd za to, že aj u tohto obžalovaného sú   stále   dané   dôvody   na   podozrenie,   že   ho   spáchal   aj   obžalovaný   T.   ako   člen   určitej organizovanej   skupiny,   hoci   aj   keď   tento   obžalovaný   by   mal   predstavovať   z hľadiska významu   a   postavenia   v   skupine   jej   najmenej   podstatný   článok   bez   účasti   na   všetkých častiach   plánovaného   trestného   činu.   Tieto   skutočnosti   stále   rovnako   vyplývajú zo zadovážených dôkazov, teda najmä z výsluchov svedka poškodeného, pričom aj naďalej z ostatných   dôkazov   nie   je   možné   prijať   záver,   že   takto   vykonané   dôkazy   sú   spôsobilé vymazať   celkom   a   ani   z   časti   dôvodnosť   podozrenia   voči   obžalovanému   zo   spáchania žalovaného skutku. Práve naopak, materiálne podmienky väzby z hľadiska danosti dôvodu na   podozrenie,   že   skutok   mal   spáchať   obžalovaný,   vyplývajú   nielen   z   výpovede   svedka poškodeného,   svedkyne   poškodenej,   ale   aj   z   iných   listinných   dôkazov   a   predčasné hodnotenie   dôkazov   by   bolo   v   rozpore   s   §   2   Trestného   poriadku,   tak   ako   to   už   súd skonštatoval vyššie. Z týchto konkrétnych skutočností podľa názoru súdu aj naďalej vyplýva dôvodná obava, že by obžalovaný po prepustení z väzby na slobodu mohol pokračovať v páchaní trestnej činnosti (§ 71 odsek 1 písmeno c) Trestného poriadku)...

...   Podľa   názoru   súdu,   to   že   poškodený   bol   vzatý   do   väzby   v   inej   trestnej   veci neznamená, že v nej zotrvá po celú dobu trvania dôvodnej obavy z pokračovania v trestnej činnosti.

... dodávajúc, že z bankových výpisov vyplynulo, že peniaze na účte obžalovaného T. boli poukazované len od spoluobžalovaného Š... J...

Nakoľko   účelom   väzby   je   zabezpečiť   obvineného   z   trestného   činu   pre   potreby prebiehajúceho trestného konania a aj naďalej má v zmysle platnej právnej úpravy len fakultatívnu povahu, a vzhľadom na už viackrát zmieňovanú povinnosť súdu zaoberať sa dôvodmi   väzby   v   každom   štádiu   trestného   konania   a   dôsledne   posudzovať   nielen   ich pretrvávanie,   ale   s   ohľadom   na   zásadu   proporcionality   aj   hľadať   a   skúmať,   či   nie   sú splnené zákonné podmienky na nahradenie väzby, zameral súd opakovane svoju pozornosť aj na tieto možnosti, a to v súlade s ustanoveniami Trestného poriadku, a aj v prípade tohto obžalovaného sa súd zaoberal možnosťou jej nahradenia, nielen navrhovanými spôsobmi, tak,   aby   pri   zistení   dôvodnosti   väzby   ktorýkoľvek   inštitút   jej   nahradenia   predstavoval v súlade so zákonom dostatočnú istotu, že jej účel môže byť a bude dosiahnutý aj inak. V rámci prejednávania predmetnej žiadosti o prepustenie z väzby na slobodu obžalovaného Z. T., súd, s poukazom na už vyššie uvádzané zákonné možnosti a po povinnom skúmaní väzobných   dôvodov   mal   za   to,   že   ani   u   neho   nebolo   možné   nahradiť   väzbu   prijatím písomného sľubu alebo peňažnou zárukou, ani ďalšími zákonnými inštitútmi rovnako ako u spoluobžalovaného Š... J..., a to pre neexistenciu výnimočných okolností.“

V súvislosti   so   spôsobom odôvodnenia   rozhodnutia,   v rámci   ktorého   krajský   súd odkazoval na iné v tejto trestnej veci vydané prvostupňové rozhodnutie, považuje ústavný súd za potrebné uviesť, že takýto spôsob formulovania odôvodnenia rozhodnutia možno z hľadiska   jeho   preskúmateľnosti   akceptovať   (obsah   predchádzajúceho   rozhodnutia   bol dotknutým   osobám   dostupný   jednak   prostredníctvom   ich   oznámenia   spôsobom ustanoveným Trestným poriadkom, ako aj prípadnou možnosťou nazretia do príslušného spisu) (podobne napr. II. ÚS 131/08).

Ústavný   súd   pri   posudzovaní   dodržania   ústavno-procesných   princípov   orgánmi verejnej moci pri rozhodovaní a rozhodnutí o osobnej slobode   fyzickej osoby vychádza z tohto, že na rozhodnutia vydané na rôznych inštanciách je potrebné vzhliadnuť ako na jeden celok, a preto aj v tejto veci ústavný súd prihliadal aj na obsah rozhodnutia súdu prvého stupňa.

Z relevantných častí citovaných rozhodnutí vyplýva, že všeobecné súdy sa otázkam dôvodnosti   ponechania   sťažovateľa   (a ďalších   obžalovaných)   vo   väzbe   dostatočným spôsobom zaoberali. Skúmali tak formálne, ako aj materiálne predpoklady pokračovania jeho   väzby   a považovali   ich   za   naplnené.   Súdy   oboch   stupňov   mali   za   preukázané,   že skutok, pre ktorý je sťažovateľ (a ďalší obžalovaní) trestne stíhaný, bol spáchaný, vykazuje znaky trestného činu (obzvlášť závažného zločinu) a naďalej pretrváva podozrenie, že tento skutok mali spáchať obžalovaní, teda aj sťažovateľ. K tomuto záveru tak okresný súd, ako aj   krajský   súd   dospeli   na   základe   dovtedy   v trestnom   konaní   vykonaných   dôkazov (výsluchov svedkov, poškodeného a listinných dôkazov).

Zvlášť   sa   všeobecné   súdy   venovali   námietke   sťažovateľa   (a   ďalšieho z obžalovaných),   ktorou   poukázal   na   rozpornosť   tvrdení   svedka   poškodeného   s inými vykonanými   dôkazmi.   Súdy   oboch   stupňov   na   túto   okolnosť   reagovali   tým,   že   tieto prípadné rozpory neboli spôsobilé vyvrátiť podozrenie, že skutok spáchali obžalovaní (teda aj sťažovateľ). Aj keď okresný súd uznal, že sťažovateľ ako člen organizovanej skupiny predstavoval z hľadiska významu a postavenia v skupine jej najmenej podstatný článok, táto skutočnosť   nevyvrátila   dôvodnosť   podozrenia   zo   spáchania   žalovaného   skutku sťažovateľom. Aj tento záver súdy opreli o výsledky vykonaného dokazovania.

Taktiež otázka naplnenia väzobného dôvodu podľa § 71 ods. 1 písm. c) Trestného poriadku   neostala   všeobecnými   súdmi   nepovšimnutá.   Podľa   okresného   súdu, so závermi ktorého   sa   krajský   súd   stotožnil,   dôvod   tzv.   preventívnej   väzby   spočíval v závažnosti   a charaktere   trestnej   činnosti,   ktorej   motívom   malo   byť   násilné   získanie finančných   prostriedkov   od   poškodeného,   ktorý   bol „v   rozhodnom   období   dlžníkom obchodných   spoločností   obžalovaného   Š...   J...   a nebolo   pritom   relevantné,   či   malo   ísť o ďalší   príjem   alebo   vymáhanie   už   splatnej   pohľadávky“.   Vo   vzťahu   k sťažovateľovi okresný   súd   ďalej na jeho námietku,   že bolo nelogické   a neudržateľné, aby si   trestnou činnosťou zadovažoval príjem, uviedol, že z bankových výpisov vyplýva, že peniaze na jeho účte boli poukazované len od spoluobžalovaného Š. J. Všeobecné súdy teda uviedli konkrétne skutočnosti, z ktorých vyplývala dôvodná obava, že sťažovateľ bude v trestnej činnosti pokračovať.

Bez reakcie všeobecných súdov nezostala ani námietka sťažovateľa o neexistencii väzobného dôvodu aj vzhľadom na väzobné stíhanie svedka poškodeného v inej trestnej veci, ktorú (reakciu) ústavný súd považoval za primeranú a dostatočnú.

Napokon   ústavný   súd   neakceptoval   ani   námietku   sťažovateľa   spočívajúcu   v jeho nespokojnosti   s vysporiadaním   sa   druhostupňového   súdu   s   jeho   návrhmi   na   nahradenie väzby. Krajský   súd   rozhodnutie   o neprijatí   písomného   sľubu   a ponuky   peňažnej záruky odôvodnil závažnosťou a charakterom spáchaného skutku a hlavne poukázal na absenciu výnimočných okolností prípadu, ktoré sú Trestným poriadkom (§ 80 ods. 2 a § 81 ods. 1), v takomto   prípade   vyžadované.   Na   základe   tohto   odôvodnenia   konštatoval,   že predpokladaný účel väzby nie je možné dosiahnuť jej nahradením niektorým zo zákonných inštitútov.

Keďže   úlohou   ústavného   súdu   je   sledovať,   či   všeobecné   súdy   v   namietaných rozhodnutiach   správne   aplikujú   právo,   či   dané   rozhodnutia   sú   odôvodnené   a či   nenesú znaky   arbitrárnosti   vyúsťujúce   do   porušenia   niektorého   zo   základných   práv   a slobôd, nemôže zasahovať do ich skutkových a právnych záverov, ak ich z danej perspektívy možno pokladať za udržateľné (III. ÚS 271/07).

Ústavný   súd   tvrdí,   že   krajský   súd   svojím   rozhodnutím   poskytol   sťažovateľovi jednoznačný   obraz   o skutkových   okolnostiach,   ktoré   podľa   jeho   názoru   aj   v súčasnom štádiu trestného konania opodstatňujú dôvod preventívnej väzby podľa § 71 ods. 1 písm. c) Trestného   poriadku.   Odôvodnenie   rozhodnutia   krajského   súdu   obsahuje   dostatok relevantných dôvodov na jeho výrok o zamietnutí opravného prostriedku sťažovateľa proti uzneseniu okresného súdu, ktorým bola zamietnutá jeho žiadosť o prepustenie z väzby, ako aj jeho žiadosť o nahradenie väzby písomným sľubom alebo ponukou peňažnej záruky. Z uvedeného   dôvodu   ústavný   súd   hodnotí   napadnuté   uznesenie   krajského   súdu sp. zn. 4 Tos 57/2012 z 24. mája 2012 za ústavne udržateľné, pričom sa nedomnieva, že by skutkové   alebo   právne   závery   krajského   súdu   bolo   možné   kvalifikovať   ako   zjavne neodôvodnené alebo arbitrárne, a tak nezlučiteľné s obsahom základného práva sťažovateľa na osobnú slobodu zaručeného v čl. 17 ods. 2 a 5 ústavy.

Vzhľadom na uvedené ústavný súd konštatuje, že sťažnosť sťažovateľa je aj v tejto časti zjavne neopodstatnená, čo bolo dôvodom jej odmietnutia podľa § 25 ods. 2 zákona o ústavnom súde.

Keďže   ústavný   súd   sťažnosť   odmietol,   bolo   bez   právneho   významu   zaoberať sa ďalšími požiadavkami sťažovateľa nastolenými v sťažnosti.

P o u č e n i e :   Proti tomuto rozhodnutiu nemožno podať opravný prostriedok.

V Košiciach 25. októbra 2012