znak

SLOVENSKÁ REPUBLIKA

U Z N E S E N I E

Ústavného súdu Slovenskej republiky

II. ÚS 466/2011-14

Ústavný súd Slovenskej republiky na neverejnom zasadnutí senátu 20. októbra 2011 predbežne prerokoval sťažnosť maloletej K. H., zastúpenej zákonnou zástupkyňou G. H., obidve bytom Š., právne zastúpených advokátkou JUDr. E. B., B., vo veci namietaného porušenia základného práva domáhať sa zákonom ustanoveným postupom svojho práva na nezávislom a nestrannom súde zaručeného v čl. 46 ods. 1 a čl. 48 ods. 2 Ústavy Slovenskej republiky, ako aj práva zaručeného v čl. 6 ods. 1 Dohovoru o ochrane ľudských práv a základných slobôd rozsudkom Okresného súdu Bratislava I sp. zn. 10 C 63/09 z 26. júla 2010 a uznesením Krajského súdu v Bratislave sp. zn. 8 Co 402/2010 z 31. mája 2011 a takto

r o z h o d o l :

Sťažnosť maloletej K. H. o d m i e t a.

O d ô v o d n e n i e :

I.

Ústavnému súdu Slovenskej republiky (ďalej len „ústavný súd“) bola 12. septembra 2011 doručená sťažnosť maloletej K. H., zastúpenej zákonnou zástupkyňou G. H., obidve bytom   Š.   (ďalej   len   „sťažovateľka“),   vo veci   namietaného   porušenia   základného   práva domáhať sa zákonom ustanoveným postupom svojho práva na nezávislom a nestrannom súde zaručeného v čl. 46 ods. 1 a čl. 48 ods. 2 Ústavy Slovenskej republiky (ďalej len „ústava“), ako aj práva zaručeného v čl. 6 ods. 1 Dohovoru o ochrane ľudských práv a základných slobôd (ďalej len „dohovor“) rozsudkom Okresného súdu Bratislava I (ďalej len „okresný súd“) sp. zn. 10 C 63/09 z 26. júla 2010 a uznesením Krajského súdu v Bratislave (ďalej len „krajský súd“) sp. zn. 8 Co 402/2010 z 31. mája 2011.

Zo sťažnosti vyplýva, že v konaní vedenom okresným súdom pod sp. zn. 10 C 63/09 konal okresný súd o návrhu sťažovateľky na zaplatenie pozostalostnej úrazovej renty od odporcu   (poisťovňa   K.,   a.   s.),   pričom   okresný   súd   rozsudkom   z   26.   júla   2010   návrhu sťažovateľky vyhovel a súčasne rozhodol o náhrade trov konania v zmysle zásady úspechu v konaní, a to tak, že sťažovateľke, ktorá mala v konaní plný úspech, priznal nárok na náhradu   trov   súvisiacich   s   jej   právnym   zastúpením   advokátkou.   Právna   zástupkyňa sťažovateľky si však tieto svoje trovy vyčíslila ako súčet tarifnej odmeny určenej v zmysle vyhlášky Ministerstva spravodlivosti Slovenskej republiky č. 655/2004 Z. z. o odmenách a náhradách advokátov za poskytovanie právnych služieb v znení neskorších predpisov (ďalej len „vyhláška o odmenách advokátov“) a zmluvnej odmeny dohodnutej so sťažovateľkou. Okresný   súd   však   priznal sťažovateľke   náhradu   trov   iba v   rozsahu   tarifnej   odmeny   za právnu pomoc poskytnutú jej advokátkou, ale nepriznal jej časť uplatnených trov právneho zastúpenia spočívajúcu v dohodnutej zmluvnej odmene medzi sťažovateľkou a jej právnou zástupkyňou.   Na   základe   odvolania   sťažovateľky   krajský   súd   napadnutým   uznesením sp. zn. 8 Co 402/2010 z 31. mája 2011 rozsudok okresného súdu v napadnutej výrokovej časti o trovách konania ako vecne správny potvrdil.

Sťažovateľka   sťažnosťou   podanou   ústavnému   súdu   namieta   arbitrárnosť, svojvoľnosť   a   nepreskúmateľnosť   záverov   tak   okresného   súdu,   ako   aj   krajského   súdu v súvislosti   s   ich   rozhodnutím   o   náhrade   trov   konania,   pričom   tento   svoj   názor argumentačne   odôvodňuje   tým,   že   všeobecné   súdy   vôbec   nezohľadnili,   že   zmluvne dohodnutú časť odmeny si uplatnila v zmysle § 4 ods. 2 písm. c) zákona č. 381/2001 Z. z. o povinnom   zmluvnom   poistení   zodpovednosti   za   škodu   spôsobenú   prevádzkou motorového vozidla a o zmene a doplnení niektorých zákonov v znení neskorších predpisov (ďalej len „zákon o zmluvnom poistení“), v dôsledku čoho sťažovateľka, ktorá sa domohla náhrady   škody   spôsobenej   jej   tragickým   úmrtím   otca,   tak   musí   v   dôsledku   uvedeného rozhodnutia všeobecných súdov vynakladať z vysúdenej sumy prostriedky na náhradu trov svojej právnej zástupkyni, k čomu by nemuselo dôjsť, keby jej všeobecné súdy priznali uplatnené trovy v plnom rozsahu v súlade s označeným ustanovením zákona o povinnom zmluvnom poistení.

Sťažovateľka v sťažnosti uviedla, že je v rozpore s princípmi etiky, aby jej nebola priznaná   náhrada   nákladov,   ktoré   vynaložila   v   súvislosti   s   domáhaním   sa   svojho oprávneného   nároku   voči   odporcovi,   ktorý   si   svoju   povinnosť   dobrovoľne   neplnil. Sťažovateľka v sťažnosti tiež okrem iného uviedla:

„Zákonodarca zákonnou úpravou uvedenou v § 4 ods. 2 písm. c/ zákona č. 381/2001 Z. z.   garantoval to,   aby   všetci   poškodení,   ktorí   sa   budú domáhať   svojich   nárokov   voči poisťovateľovi,   dostali   plnú   náhradu   škody,   ktorá   im   vznikla   v   súvislosti   s   prudkým rozmachom   automobilovej   dopravy   za   predpokladu,   že   škodu   im   spôsobil   iný   účastník cestnej   premávky.   Týmto   ustanovením   je   zabezpečené   to,   aby   prijatá   náhrada   bola kompenzáciou ich ujmy a aby z tejto náhrady nemuseli použiť časť prostriedkov na to, aby túto náhradu vôbec vymohli....

Pokiaľ sa sťažovateľka domáhala pozostalostnej úrazovej renty je nesporné, že by bolo v rozpore s princípom samotnej pozostalostnej úrazovej renty, ktorá má slúžiť na výživu maloletej sťažovateľky, aby z tejto boli hradené náklady právneho zastúpenia, ktoré bolo   potrebné   vynaložiť   na   uspokojenie   nárokov   sťažovateľky,   ktoré   boli   od   počiatku dôvodné a nepochybné... Porušovateľ v I. rade obišiel to, že sťažovateľka túto zmluvnú odmenu uplatňovala podľa zákona, ktorý je špeciálnym zákonom voči vyhláške 655/2004 Z. z., nijako túto skutočnosť neodôvodnil....

...   tým,   že   obaja   porušovatelia   uprednostnili   normu   nižšej   sily   pred   zákonom, dopustili   sa   podľa   názoru   sťažovateľa   nesprávnej   aplikácie   práva,   resp.   nesprávnej aplikácie konkurencie interpretačných alternatív a tým aj svojvoľnej aplikácie práva, už aj preto,   lebo   takémuto   výkladu   porušovateľov   chýba   zmysluplné   odôvodnenie,   resp.   s prepojením s akýmkoľvek ústavne chráneným účelom a hlavne zámerom zákonodarcu.... V   každom   individuálnom   prípade   je   potrebné   porovnať   stav   sťažovateľky   ako poškodenej pred vznikom škody a po nej. Vo finančnom vyjadrení musí obdržať toľko, čo mala pred vznikom škody. Pokiaľ jej otec prispieval na výživu určitou sumou, táto musí odrážať i príjem, ktorý sťažovateľka obdrží po jeho smrti v dôsledku zavineného konania inej   osoby   a   žiadna   suma   nie   je   odpočítateľnou   položkou,   vrátane   trov,   ktoré   musela vynaložiť na to, aby to, čo jej patrí, jej bolo priznané....

Tým, že porušovatelia náhradu trov v časti zmluvnej odmeny sťažovateľke nepriznali, došlo k porušeniu práva sťažovateľky na súdnu ochranu podľa čl. 46 ods. 1 Ústavy SR a práva na spravodlivé súdne konanie podľa čl. 6 ods. 1 Dohovoru. Konaním porušovateľov došlo   k   odopretiu   základných   ľudských   práv   sťažovateľky   i   k   porušeniu   základných princípov zakotvených v Ústave SR....

Ako sme vyššie uviedli, porušovateľ v 1. rade sa vôbec v odôvodnení rozhodnutia nevyjadril k tomu, resp. rozhodnutie neodôvodnil v časti pokiaľ sa sťažovateľka domáhala tejto   odmeny   podľa   úplne   iného   predpisu,   ktorý   je   vyššej   právnej   sily   a   je   predpisom špeciálnym....

Pokiaľ zákon č. 381/2001 Z. z. o povinnom zmluvnom poistení v § 4 ods. 2 písm. c/ jednoznačne   konštatuje,   že   poisťovateľ   -   odporca   za   poisteného   uhrádza   poškodenému

-sťažovateľke, aj účelne vynaložené náklady spojené s právnym zastúpením pri uplatňovaní nárokov podľa písm. a), ak poisťovateľ nesplnil povinnosti uvedené v § 11 ods. 5 písm. a) alebo písm. b) alebo poisťovateľ neoprávnene odmietol poskytnúť poistné plnenie alebo neoprávnene   krátil   poskytnuté   plnenie,   tak   potom   bezpečne   ide   o   jeden   z   nárokov   na náhradu, ktorý podľa citovaného zákona sťažovateľke patrí....

Ako vyplýva z priebehu konania, ako aj zo správania odporcu je nepochybné, že sťažovateľka účelne vynaložila prostriedky na právne zastúpenie, nakoľko bez právneho zastúpenia by sa zrejme svojich nárokov nebola účinne domohla....

... postup a konštatovanie odporcu - poisťovne, ktorá nelikviduje poistnú udalosť len preto, že nemá príslušnú metodiku a z uvedeného dôvodu zamietne poistnú udalosť a núti poškodeného, aby sa svojich nárokov domáhal súdnou cestou a sám sa pokúsil vypočítať uplatnenú náhradu, je nielen v rozpore so zmyslom zákona o povinnom zmluvnom poistení, ale aj so základnými princípmi etiky. Nepochybné sťažovateľka ako poškodená - ešte k tomu aj maloletá nepochybné nemá schopnosti sama predmetný nárok uplatniť a špecifikovať a je nútená dať sa zastúpiť advokátom, ktorý bude relevantne hájiť jej záujmy, s čím je spojená aj   nutnosť   zohnať   finančné   prostriedky   na   právne   zastúpenie.   Rovnako   nie   je   možné spravodlivo požadovať, aby sťažovateľka znášala náklady na zmluvnú odmenu sama, keď má v zmysle vyššie citovaných ustanovení nárok, aby všetky účelne vynaložené náklady hradil odporca ako poisťovateľ. Súčasne nemožno ani od advokáta žiadať, aby tak náročnú agendu poskytoval za tarifnú odmenu, už aj s tým poukazom, že samotnému odporcovi predložil výpočet pozostalostnej úrazovej renty, s ktorým sa stotožnili i súdy, ktorý odporca nielenže nevedel vypočítať, ale ani likvidátori odporcu nepoznali metodiku jeho výpočtu.... Porušovatelia pochybili aj v tom prípade, pokiaľ by uplatnený nárok na náhradu účelne vynaložených nákladov bolo potrebné uplatniť nie v rámci trov konania, ale ako samostatný nárok. V takom prípade v tejto časti uplatnenej zmluvnej odmeny by potom bolo potrebné toto považovať za rozšírený návrh, o ktorom mali porušovatelia mali tak isto rozhodnúť   a   pripustiť   alebo   nepripustiť   rozšírenie   návrhu,   nie   však   uplatnený   nárok nepriznať, pretože porušovatelia sú oprávnení nárok priznať aj s iného právneho dôvodu ako   uplatnený   sťažovateľom.   Aj   v   takomto   prípade   porušovatelia   pochybili   a   odňali sťažovateľke   právo   na   súdnu   ochranu,   pretože   uplatnený   nárok   jej   bez   akýchkoľvek pochybností patrí a sťažovateľka ho uplatnila riadne a včas.

Pokiaľ by porušovatelia dospeli k záveru, že uplatnený nárok na náhradu účelne vynaložených   nákladov   spojených   s   právnym   zastúpením   pri   uplatňovaní   nárokov sťažovateľka, nie sú trovami konania, ale samostatným nárokom, potom mali tak ako je vyššie   uvedené,   považovať   tento   uplatnený   nárok   za   rozšírenie   návrhu,   alebo   mali   o takomto postupe sťažovateľku poučiť. Tým, že porušovatelia takto nepostupovali, odňali sťažovateľke možnosť konať pred súdom a sťažovateľke porušili jej právo podľa čl. 48 ods. 2 Ústavy SR a to právo aby sa jej vec verejne prerokovala v jej prítomnosti, aby sa mohla vyjadriť ku všetkým dôkazom.“

Vzhľadom   na   uvedené   sa   sťažovateľka   domáha,   aby   ústavný   súd   po   prijatí   jej sťažnosti na ďalšie konanie nálezom takto rozhodol:

„1. Porušovateľ v prvom rade - Okresný súd Bratislava I. v konaní vedenom pod sp. zn.   10   C   63/2009   porušil   základné   právo   sťažovateľky   domáhať   sa   zákonom ustanoveným postupom svojho práva na nezávislom a nestrannom súde podľa článku 46 ods. 1 a čl. 48 ods. 2 Ústavy SR, ako aj práva podľa článku 6 ods. 1 Dohovoru o ochrane ľudských práv a slobôd.

2. Porušovateľ v druhom rade - Krajský súd Bratislava v konaní vedenom pod sp. zn. 8 Co 402/2010 porušil základné právo sťažovateľky domáhať sa zákonom ustanoveným postupom svojho práva na nezávislom a nestrannom súde podľa článku 46 ods. 1 a čl. 48 ods. 2 Ústavy SR, ako aj práva podľa článku 6 ods. 1 Dohovoru o ochrane ľudských práv a slobôd.

3.   Rozhodnutie   porušovateľa v prvom rade   -   rozsudok 10 C 63/2009-79 zo dňa 30.06.2010 v napadnutej časti a rozhodnutie porušovateľa v druhom rade - uznesenie sp. zn. 8Co 402/2010-100 zo dňa 31. 05. 2011 sa zrušujú a vec sa vracia na nové prejednanie a rozhodnutie.

4. Sťažovateľke sa priznáva primerané finančné zadosťučinenie v sume 50.000,- €, ktoré sú povinní spoločne a nerozdielne uhradiť porušovatelia v prvom a druhom rade do 30 dní od doručenia tohto rozhodnutia - nálezu.

5. Porušovatelia v prvom a druhom rade sú povinní spoločne a nerozdielne uhradiť sťažovateľke trovy konania vo výške 305,84 €... k rukám advokátky JUDr. E. B., a to do 15 dní odo dňa právoplatnosti rozhodnutia.“

II.

Podľa čl. 127 ods. 1 ústavy ústavný súd rozhoduje o sťažnostiach fyzických osôb alebo právnických   osôb,   ak namietajú porušenie   svojich   základných   práv alebo slobôd, alebo ľudských práv a základných slobôd vyplývajúcich z medzinárodnej zmluvy, ktorú Slovenská republika ratifikovala a bola vyhlásená spôsobom ustanoveným zákonom, ak o ochrane týchto práv a slobôd nerozhoduje iný súd.

Ústavný   súd   podľa   §   25   ods.   1   zákona   Národnej   rady   Slovenskej   republiky č. 38/1993 Z. z. o organizácii Ústavného súdu Slovenskej republiky, o konaní pred ním a o postavení   jeho   sudcov   v   znení   neskorších   predpisov   (ďalej   len   „zákon   o   ústavnom súde“) každý návrh predbežne prerokuje na neverejnom zasadnutí senátu bez prítomnosti navrhovateľa,   ak   tento   zákon   neustanovuje   inak.   Pri   predbežnom   prerokovaní   každého návrhu ústavný súd skúma, či dôvody uvedené v § 25 ods. 2 zákona o ústavnom súde nebránia jeho prijatiu na ďalšie konanie. Podľa tohto ustanovenia návrhy vo veciach, na prerokovanie   ktorých   nemá   ústavný   súd   právomoc,   návrhy,   ktoré   nemajú   zákonom predpísané   náležitosti,   neprípustné   návrhy   alebo   návrhy   podané   niekým   zjavne neoprávneným,   ako   aj   návrhy   podané   oneskorene   môže   ústavný   súd   na   predbežnom prerokovaní odmietnuť uznesením bez ústneho pojednávania. Ústavný súd môže odmietnuť aj návrh, ktorý je zjavne neopodstatnený.

Predmetom konania ústavného súdu bolo preskúmať, či rozsudkom okresného súdu sp. zn. 10 C 63/09 z 26. júla 2010 a uznesením krajského súdu sp. zn. 8 Co 402/2010 z 31. mája 2011 nedošlo k porušeniu základného práva sťažovateľky domáhať sa zákonom ustanoveným postupom svojho práva na nezávislom a nestrannom súde zaručeného v čl. 46 ods. 1 a čl. 48 ods. 2 ústavy, ako aj práva zaručeného v čl. 6 ods. 1 dohovoru.

1. K namietanému rozhodnutiu okresného súdu

V súvislosti s napádaným rozsudkom okresného súdu sp. zn. 10 C 63/09 z 26. júla 2010   ústavný   súd   poukazuje   na   skutočnosť,   že   vzhľadom   na   princíp   subsidiarity („ak... nerozhoduje   iný   súd“),   ktorý   vyplýva   z   citovaného   čl.   127   ods.   1   ústavy,   môže ústavný súd poskytnúť ochranu konkrétnemu právu alebo slobode, porušenie ktorých je namietané,   iba   vtedy,   ak   sa   ich   ochrany   fyzická   osoba   alebo   právnická   osoba   nemôže domôcť v žiadnom inom konaní pred súdnymi orgánmi Slovenskej republiky.

Inými slovami, pokiaľ je o ochrane sťažovateľkou označených práv alebo slobôd oprávnený konať alebo rozhodovať iný všeobecný súd, ústavný súd jej sťažnosť už po predbežnom prerokovaní odmietne pre nedostatok svojej právomoci.

Podľa názoru ústavného súdu sťažovateľka mala možnosť domáhať sa preskúmania napádaného   rozsudku   okresného   súdu,   a   to   podaním   riadneho   opravného   prostriedku (odvolania), čo napokon, ako to vyplýva z príloh sťažnosti, aj účinne využila. Na základe sťažovateľkou podaného odvolania krajský súd ako súd odvolací sa v odvolacom konaní vedenom   pod   sp.   zn.   8   Co   402/2010   musel   v   podstate   vysporiadať   s identickými námietkami proti rozhodnutiu okresného súdu, aké sťažovateľka proti tomuto rozhodnutiu uvádza aj v konaní pred ústavným súdom, preto ústavný súd sťažnosť sťažovateľky už po jej predbežnom prerokovaní odmietol v tejto časti pre nedostatok svojej právomoci na jej prerokovanie (§ 25 ods. 2 zákona o ústavnom súde).

2. K namietanému rozhodnutiu krajského súdu

V súvislosti s rozhodnutím krajského súdu sp. zn. 8 Co 402/2010 z 31. mája 2011 sťažovateľka namieta, že krajský súd nenapravil pochybenie okresného súdu a stotožnil sa s jeho závermi, v dôsledku ktorých jej ako úspešnej účastníčke konania nebola priznaná náhrada všetkých účelne ňou vynaložených nákladov na uplatňovanie si svojich nárokov, čo je podľa sťažovateľky v rozpore s § 4 ods. 2 písm. c) zákona o povinnom poistení.

V súvislosti s namietaným rozhodnutím krajského súdu ústavný súd v prvom rade podotýka, že jeho úlohou nie je zastupovať všeobecné súdy, ktorým predovšetkým prislúcha interpretácia   a   aplikácia   zákonov.   Ústavný   súd   je   v   súlade   so   svojou   všeobecnou právomocou   vyjadrenou   v   čl.   124   ústavy   súdnym   orgánom   ochrany   ústavnosti.   Táto právomoc spolu s právomocou podľa čl. 127 ods. 1 ústavy mu umožňuje preskúmať aj napadnuté rozhodnutia všeobecných súdov, avšak iba z hľadiska, či sú alebo nie sú v súlade s   ústavno-procesnými   zásadami   upravenými   v   ústave.   Ústavný   súd   nevykladá   iné   ako ústavné zákony, a preto musí preskúmavať len to, či sa tieto zákony nevyložili spôsobom, ktorý je svojvoľný (arbitrárny) alebo ústavne neudržateľný pre zjavné pochybenia alebo omyly v posudzovaní obsahu takýchto právnych úprav.

Inými slovami, skutkové a právne závery všeobecného súdu môžu byť predmetom kontroly   zo   strany   ústavného   súdu   iba   vtedy,   ak   by   vyvodené   závery   boli   zjavne neodôvodnené   alebo   arbitrárne,   a   tak   z   ústavného   hľadiska   neospravedlniteľné a neudržateľné, a zároveň by mali za následok porušenie základného práva alebo slobody (I. ÚS   13/00,   I.   ÚS   117/05,   II.   ÚS   127/07).   Ak   nie   sú   splnené   tieto   predpoklady na preskúmanie   rozhodnutí   všeobecných   súdov,   ústavný   súd   nemôže   dospieť   k   záveru o vecnej   spojitosti   medzi   základnými   právami   alebo   slobodami,   ktorých   porušenie   sa namieta,   a   napádaným   rozhodnutím   všeobecných   súdov,   prípadne   postupom,   ktorý   im predchádzal.

Krajský súd svoje rozhodnutie odôvodnil takto:„Odvolací   súd   preskúmal   vec   podľa   §   212   ods.   1   O. s. p.   v   rozsahu   dôvodov odvolania, bez nariadenia odvolacieho pojednávania podľa § 214 ods. 2 O. s. p., a dospel k záveru, že odvolanie navrhovateľky nie je dôvodné.

Súd prvého stupňa v danom prípade dôsledne postupoval pri rozhodovaní o náhrade trov konania podľa § 137 v spojení s § 142 ods. 1 O. s. p. a vyhl. č. 655/20004 Z. z. o odmenách a náhradách advokátov za poskytovanie právnych služieb, skúmajúc, či sú splnené zákonné predpoklady pre priznanie uplatňovanej zmluvnej (podielovej) odmeny na základe   zmluvy   o   právnej   pomoci   zo   dňa   26.3.2008,   ako   aj   posudzujúc   správnosť uplatňovanej výšky tarifnej hodnoty pre stanovenie základnej sadzby tarifnej odmeny za jednotlivé úkony právnej služby vykonané v súvislosti so zastupovaním v súdom konaní, pričom   dospel   k   správnemu   právnemu   záveru,   že   navrhovateľke   nevznikol   nárok   na priznanie   zmluvnej   odmeny v rámci   náhrady trov   konania podľa   §   151   ods.   5   O. s. p. v spojení s § 18 ods. 1 vyhl. č. 655/2004 Z. z. a správne ustálil aj výšku tarifnej odmeny za jednotlivé úkony právnej služby vychádzajúc z tarifnej hodnoty určenej podľa § 10 ods. 3 vyhl. č. 655/2004 Z. z.

Odvolací súd preto, v celom rozsahu sa stotožňujúc so správnym právnym záverom súdu prvého stupňa uvedeným v odôvodnení jeho rozsudku, ktoré odôvodnenie spĺňajúce všetky požiadavky § 157 ods. 2 O. s. p. si aj v celom rozsahu osvojuje a na ktoré bez ďalšieho poukazuje, rozsudok v napadnutej časti týkajúcej sa náhrady trov konania ako vecne správny potvrdil podľa § 219 ods. 1 a 2 O. s. p., s tým, že považuje za potrebné ho doplniť   -   na   zdôraznenie   jeho   správnosti,   o   dôvody   poukazujúce   na   niektoré   právne významné aspekty prípadu z hľadiska odvolacích námietok navrhovateľky.

Podľa § 4 ods. 1, ods. 2, ods. 4 zákona č. 381/2001 Z. z., o povinnom zmluvnom poistení   zodpovednosti   za   škodu   spôsobenú   prevádzkou   motorového   vozidla,   poistenie zodpovednosti   sa   vzťahuje   na   každého,   kto   zodpovedá   za   škodu   spôsobenú   prevádzkou motorového vozidla uvedeného v poistnej zmluve.

Poistený   má   z   poistenia   zodpovednosti   právo,   aby   poisťovateľ   za   neho   nahradil poškodenému uplatnené preukázané nároky..., c) účelne vynaložených nákladov spojených s právnym zastúpením pri uplatňovaní nárokov podľa písmen a), b) a d), ak poisťovateľ nesplnil   povinnosti   uvedené   v   §   11   ods.   5   písm.   a)   alebo   písm.   b)   alebo   poisťovateľ neoprávnene   odmietol   poskytnúť   poistné   plnenie,   alebo   neoprávnene   krátil   poskytnuté poistné plnenie...

...   Účelne   vynaložené   náklady   spojené   s   právnym   zastúpením   pri   uplatňovaní nárokov podľa zákona č. 381/2001 Z. z. nemožno považovať za trovy konania v zmysle § 137 O. s. p., na náhradu ktorých má úspešný účastník právo podľa § 142 ods. 1 O. s. p.. Odmena za zastupovanie advokátom je súčasťou náhrady trov konania podľa § 137 O. s. p., len pokiaľ bola zaplatená za úkony právnej služby uskutočnené v bezprostrednej súvislosti so   súdnym   konaním.   Náklady   vynaložené   na   právne   zastúpenie   vo   výške   dojednanej zmluvnej   (podielovej)   odmeny   na   základe   zmluvy   o   právnej   pomoci   zo   dňa   26.3.2008 vylučuje priznať v rámci náhrady trov súdneho konania predovšetkým ust. § 18 ods. 1 vyh. č.   655/2004   Z.   z.,   z ktorého súd   prvého   stupňa správne   vychádzal.   Navrhovateľka tiež nedôvodne namieta, že postup súdu prvého stupňa pri rozhodovaní o náhrade trov konania nemá   oporu   v   zákone   a   že   išlo   o   svojvoľnú   aplikáciu   noriem   práva   na   daný   prípad. Aplikáciu vyh. č. 655/2004 Z. z. pri určovaní trov konania totiž výslovne ukladá súdu ust. § 151   ods.   5   veta   prvá   O. s. p.,   a   teda   nemožno   súčasne   priznať   nárok   na   zaplatenie tarifnej,   ako   aj   zmluvne   dohodnutej   podielovej   odmeny   v   rámci   náhrady   trov   súdneho konania.

Nárok na zaplatenie účelne vynaložených nákladov spojených s právnym zastúpením podľa § 4 ods. 2 písm. c/ zákona č. 381/2001 Z. z. je nárokom na poistné plnenie, na ktoré má poškodený nárok z povinného zmluvného poistenia zodpovednosti za škodu spôsobenú prevádzkou   vozidla   poisteného   škodcu;   titul   tohto   právneho   nároku   vyplýva   priamo   z výslovnej dikcie § 4 ods. 4 zákona, kde sa uvádza, že poistený má právo, aby poisťovateľ za neho poskytol poškodenému poistné plnenie v rozsahu podľa odseku 2, teda v rozsahu škody na zdraví a nákladov pri usmrtení, škody vzniknutej poškodením, zničením, odcudzením alebo   stratou   veci,   účelne   vynaložených   nákladov   spojených   s   právnym   zastúpením   pri uplatňovaní nárokov a ušlého zisku. Ide teda o hmotnoprávny nárok, ktorý má oporu v hmotnom   práve,   a pre   priznanie ktorého   je potrebné   skúmať   splnenie týmto osobitným zákonom stanovených hmotnoprávnych podmienok, a to je účelnosť ich vynaloženia, ich vznik   pri   uplatňovaní   nárokov   u   poisťovateľa   podľa   tohto   zákona   a   že   nesplnenie poisťovateľom   povinnosti   uvedených   v   §   11   ods.   5   písm.   a)   alebo   písm.   b),   alebo neoprávnené   ním   odmietnutie   poskytnutia   poistného   plnenia,   alebo   neoprávnené   ním krátenie   poskytnutého   poistného   plnenia.   So   zreteľom   na   uvedené   možno   uzavrieť,   že náklady na právne zastúpenie vynaložené navrhovateľkou (ako poškodenou) v súvislosti s hmotnoprávnym uplatňovaním si jej zákonného nároku z povinného zmluvného poistenia u odporcu   (poisťovateľa),   predstavujú   poistné   plnenia,   na   zaplatenie   ktorého   má navrhovateľka rovnako nárok z povinného zmluvného poistenia zodpovednosti za škodu spôsobenú prevádzkou motorového vozidla poisteného, a preto ich nemožno zahrnúť do trov občianskeho   súdneho   konania.   Argumentácia   navrhovateľky   založená   na   odmietavom postoji odporcu vo vzťahu k ňou uplatňovaným nárokom je pre posúdenie vzniku nároku na zaplatenie zmluvnej odmeny v tomto konaní ako súčasti náhrady trov súdneho konania, právne bezvýznamná.“

Z   citovaného   rozhodnutia   vyplýva,   že   krajský   súd   založil   svoje   rozhodnutie o náhrade   trov   konania   sťažovateľke   v   prvom   rade   na   stotožnení   sa   s   dôvodmi prvostupňového   okresného   súdu,   ktoré   následne   posilnil   aj svojimi   dôvodmi   o   nutnosti rozlišovania medzi trovami vzniknutými v súvislosti sú súdnym konaním na jednej strane a trovami   vniknutými   v   súvislosti   s   uplatňovaním   si   hmotnoprávneho   nároku   voči žalovanému mimo súdneho konania.

Podľa   §   137   Občianskeho   súdneho   poriadku   (ďalej   aj   „OSP“)   trovy   konania   sú najmä hotové výdavky účastníkov a ich zástupcov, včítane súdneho poplatku, ušlý zárobok účastníkov a ich zákonných zástupcov, trovy dôkazov, odmena notára za vykonávané úkony súdneho   komisára   a   jeho   hotové   výdavky,   odmena   správcu   dedičstva   a   jeho   hotové výdavky, tlmočné a odmena za zastupovanie, ak je zástupcom advokát.

Podľa § 142 ods. 1 OSP účastníkovi, ktorý mal vo veci plný úspech, súd prizná náhradu trov potrebných na účelné uplatňovanie alebo bránenie práva proti účastníkovi, ktorý vo veci úspech nemal.

Podľa § 151 ods. 5 OSP trovy konania určí súd podľa sadzobníkov a podľa zásad platných pre náhradu mzdy a hotových výdavkov.

Podľa § 1 ods. 2 vyhlášky o odmenách advokátov odmena advokáta sa určuje na základe   dohody   medzi   advokátom   a   jeho   klientom   (ďalej   len   „zmluvná   odmena“);   ak nedôjde   k   dohode,   na   určenie   odmeny   advokáta   sa   použijú   ustanovenia   tejto   vyhlášky o tarifnej odmene (§ 9 až § 14).

Podľa § 18 ods. 1 vyhlášky o odmenách advokátov advokát upozorní klienta pri rokovaní o zmluvnej odmene na to, že pri určení trov konania, ktorých náhrada sa priznáva proti inej fyzickej osobe alebo právnickej osobe, sa odmena advokáta určí podľa ustanovení tejto vyhlášky o tarifnej odmene.

V súvislosti s uvedeným ústavný súd konštatuje, že všeobecne záväzným právnym predpisom upravujúcim postup všeobecných súdov v civilnom konaní je Občiansky súdny poriadok, takže tento právny predpis upravuje aj otázku náhrady iba tých trov konania, ktoré vznikli v bezprostrednej príčinnej súvislosti so „súdnym“ konaním, resp. s konaním pred súdom. Súčasťou trov „súdneho“ konania je aj odmena advokáta zastupujúceho pred súdom účastníka konania, ktorej spôsob výpočtu je upravený vyhláškou o odmenách advokátov. V zmysle ustanovenia § 18 ods. 1 odmena advokáta, ktorej náhrada sa priznáva proti inej fyzickej   osobe alebo právnickej   osobe, sa   určuje vždy   podľa   ustanovení tejto vyhlášky o tarifnej   odmene,   na   čo   je   právny   zástupca   povinný   klienta   vopred   upozorniť.   Inými slovami,   náhradu   trov   právneho   zastúpenia,   ktorá   sa   v   konaní   úspešnému   účastníkovi priznáva proti účastníkovi, ktorý v konaní pred súdom nemal úspech, nemožno priznať podľa   iných   ako   o   tarifnej   odmene   pojednávajúcich   ustanovení   vyhlášky   o   odmenách advokátov.

V   danom   prípade   bola   sťažovateľka   v   konaní   pred   súdom   kvalifikovane   právne zastúpená   advokátkou,   ktorá   pri   rokovaní   so   sťažovateľkou   o   dojednávaní   si   zmluvnej odmeny mala povinnosť sťažovateľku upozorniť, že v konaní pred súdom jej môže byť priznaná iba náhrada trov podľa ustanovení vyhlášky o odmenách advokátov o tarifnej odmene (§ 18 ods. 1 vyhlášky o odmenách advokátov). Pokiaľ ide o zmluvnú odmenu za právne   zastupovanie   dojednanú   medzi   sťažovateľkou   a   jej   advokátkou,   táto   sa   môže vzťahovať iba na právnu pomoc poskytnutú sťažovateľke jej advokátkou pri domáhaní sa jej nárokov z poistenia poisteného (škodcu) voči poisťovni mimo súdneho konania, takže s uvedeným   korešponduje   aj   záver   krajského   súdu,   že   na   zaplatenie   týchto   trov „...   má navrhovateľka (sťažovateľka,   pozn.) rovnako   nárok   z   povinného   zmluvného   poistenia zodpovednosti za škodu spôsobenú prevádzkou motorového vozidla poisteného, a preto ich nemožno zahrnúť do trov občianskeho súdneho konania“.

Vzhľadom na uvedené a v súvislosti s námietkou sťažovateľky, podľa ktorej, ak sa všeobecné   súdy   domnievali,   resp.   boli   toho   názoru,   že   zmluvne   dojednanú   odmenu advokátky nemožno považovať za trovy súdneho konania, mali o tomto nároku meritórne rozhodnúť samostatným výrokom, ústavný súd opakovane konštatuje, že sťažovateľka bola v konaní pred všeobecnými súdmi kvalifikovane právne zastúpená, takže bolo vecou jej advokátky naformulovať žalobný petit, pretože všeobecné súdy nemôžu rozhodovať ultra petitum a advokátka sťažovateľky si túto odmenu neuplatnila ako samostatný hmotnoprávny nárok, ale ako trovy súdneho konania, takže v týchto intenciách všeobecné súdy aj rozhodli.

Podľa   názoru   ústavného   súdu   závery   krajského   súdu   z   uvedeného   hľadiska   tak nemožno považovať za svojvoľné, predčasné, arbitrárne, resp. za také, ktoré by odporovali podstate a zmyslu aplikovaných právnych noriem.

Ústavný   súd   už   aj   v   minulosti   konštatoval,   že   všeobecný   súd   nemôže   porušiť základné právo a právo na spravodlivé súdne konanie, ak postupuje v súlade s účinnou právnou normou.

Zjavne neopodstatneným návrhom je návrh, ktorým sa namieta taký postup orgánu verejnej moci, ktorým nemohlo dôjsť k porušeniu toho základného práva, ktoré označil sťažovateľ, pre nedostatok vzájomnej príčinnej súvislosti medzi označeným postupom tohto orgánu   a základným právom,   porušenie   ktorého sa   namieta,   ako aj vtedy,   ak v   konaní pred orgánom verejnej moci vznikne procesná situácia alebo procesný stav, ktoré vylučujú, aby   tento   orgán   porušoval   označené   základné   právo,   pretože   uvedená   situácia   alebo stav takú možnosť reálne nepripúšťajú (napr. II. ÚS 1/05, II. ÚS 20/05, IV. ÚS 288/05, II. ÚS 298/06).

Vzhľadom na uvedené ústavný súd sťažnosť sťažovateľky v tejto časti už po jej predbežnom   prerokovaní   odmietol   ako   zjavne   neopodstatnenú   (§   25   ods.   2   zákona o ústavnom súde).

Vzhľadom na to, že sťažnosť bola odmietnutá ako celok a rozhodnutie o zrušení napadnutých rozhodnutí všeobecných súdov, ako aj rozhodnutie o priznaní primeraného finančného zadosťučinenia a náhrady trov konania je viazané na vyslovenie porušenia práva alebo   slobody   sťažovateľa   (čl.   127   ods.   2   prvá   veta   ústavy),   ústavný   súd   o   tej   časti sťažnosti, ktorou sa sťažovateľka týchto nárokov domáhala, už nerozhodoval.

P o u č e n i e :   Proti tomuto rozhodnutiu nemožno podať opravný prostriedok.

V Košiciach 20. októbra 2011