znak

SLOVENSKÁ REPUBLIKA

U Z N E S E N I E

Ústavného súdu Slovenskej republiky

II. ÚS 466/2010-14

Ústavný súd Slovenskej republiky na neverejnom zasadnutí senátu 10. novembra 2010 predbežne prerokoval sťažnosť spoločnosti A., s. r. o., Š., a spoločnosti R., s. r. o. „v likvidácii“, Š., zastúpených advokátkou JUDr. J. F., B., vo veci namietaného porušenia základného   práva   na   prerokovanie   veci   bez   zbytočných   prieťahov   podľa   čl.   48   ods.   2 Ústavy Slovenskej republiky postupom Okresného súdu Bratislava III v konaní vedenom pod sp. zn. 27 Cb 35/2005 a takto

r o z h o d o l :

Sťažnosť spoločnosti A., s. r. o., a spoločnosti R., s. r. o. „v likvidácii“, o d m i e t a.

O d ô v o d n e n i e :

I.

Ústavnému súdu Slovenskej republiky (ďalej len „ústavný súd“) bola 23. augusta 2010   doručená   sťažnosť   spoločnosti   A.,   s.   r.   o.,   Š.   (ďalej   len   „sťažovateľ   v 1.   rade“), a spoločnosti R., s. r. o. „v likvidácii“, Š. (ďalej len „sťažovateľ v 2. rade“ spolu ďalej len „sťažovatelia“), ktorou namietajú porušenie svojho základného práva na prerokovanie veci bez   zbytočných   prieťahov   podľa   čl.   48   ods.   2   Ústavy   Slovenskej   republiky   (ďalej   len „ústava“)   postupom   Okresného   súdu   Bratislava   III   (ďalej   len   „okresný   súd“)   v konaní vedenom pod sp. zn. 27 Cb 35/2005 (ďalej aj „namietané konanie“).

Zo sťažnosti a z jej príloh vyplynulo, že sťažovateľ v 1. rade podal 20. decembra 2004 na okresnom súde žalobu proti spoločnosti S., a. s.,   B. (ďalej len „žalovaný v 1. rade“),   a spoločnosti   L.,   a.   s.,   L.   (ďalej   len   „žalovaný   v 2.   rade“),   ktorou   sa   domáhal zaplatenia dlžnej sumy s príslušenstvom. Okresný súd v uvedenej veci „spočiatku konal pružne“ a 3. februára 2005 vydal platobný rozkaz sp. zn. 42 Rob 1851/04, proti ktorému podali žalovaní v 1. a 2. rade v zákonnej lehote odpor. Okresný súd uznesením z 9. mája 2005 konanie prerušil z dôvodu vyhlásenia konkurzu na žalovaného v 1. rade uznesením Krajského súdu v Bratislave (ďalej len „krajský súd“) sp. zn. 3 K 223/04 z 22. marca 2005. Proti uzneseniu o prerušení konania podal sťažovateľ v 1. rade odvolanie, v ktorom žiadal pokračovať v konaní proti žalovanému v 2. rade. Krajský súd uznesením z 31. októbra 2005 napadnuté uznesenie okresného súdu zrušil a vec vrátil okresnému súdu na ďalšie konanie. Podaním doručeným okresnému súdu 4. januára 2006 vzal sťažovateľ v 1. rade žalobu proti žalovanému v 1. rade späť a žiadal v konaní pokračovať už len proti žalovanému v 2. rade. Okresný   súd   tomuto   návrhu   vyhovel   a uznesením   zo   16.   januára   2006   konanie   proti žalovanému v 1. rade zastavil. Proti uzneseniu o zastavení konania podal žalovaný v 2. rade 6. februára 2006 odvolanie. Sťažovateľ v 1. rade sa následne domáhal urýchlenia konania vo svojej veci prostredníctvom podaní z 19. apríla 2006, 29. mája 2006 a 5. januára 2007. Uznesením z 30. januára 2007 krajský súd potvrdil prvostupňové rozhodnutie o zastavení konania proti žalovanému v 1. rade.  

Listom z 22. mája 2007 sťažovateľ v 1. rade urgoval „procesný pokrok“ v konaní. Reakciou bolo vydanie uznesenia zo 7. júna 2007, ktorým okresný súd pripustil zmenu návrhu na začatie konania v súvislosti so zastavením konania proti žalovanému v 1. rade. Sťažovateľ   v 1.   rade   následne   urgoval   postup   vo   veci   podaniami   zo   16.   júla   2007 a 14. septembra   2007.   Podaním   z 12.   októbra   2007   sťažovateľ   v 1.   rade   považoval   za vhodné „upriamiť   pozornosť   súdu prioritne na výpoveď generálneho riaditeľa firmy S. p. Mgr. R. P.“ (v konaní vedenom okresným súdom pod sp. zn. 22 Cb 35/2005, pozn.). Podľa názoru sťažovateľov: «... pojednávanie dňa 05. 12. 2007 bolo úplne formálne a vôbec   nebolo   pripravené   v duchu   §   114   OSP   (súd   zjavne   ignoroval   podanie   žalobcu z 12. 10. 2007)... Reálne sa pojednávalo až dňa 13. 02. 2008. Ale i toto pojednávanie bolo nepripravené a „bezobsažné“.»

Krajský súd medzičasom rozsudkom sp. zn. 1 Cob 329/2006 z 22. februára 2007 rozhodol   v obdobnej   veci   ako je vec sťažovateľov (konanie iniciované žalobcom   C.   P. vedené na okresnom súde pod sp. zn. 22 Cb 35/05) a účastníkom uvedeného konania bolo iniciované dovolacie konanie na Najvyššom súde Slovenskej republiky (ďalej len „najvyšší súd“) vedené pod sp. zn. 4 Obdo 25/2007. Z tohto dôvodu sťažovateľ v 1. rade požiadal okresný súd listom z 3. marca 2008, aby konanie v jeho veci prerušil až do rozhodnutia najvyššieho   súdu   v obdobnej   veci   vedenej   pod   sp.   zn.   4   Obdo   25/2007.   Okresný   súd konanie   neprerušil, „fakticky   však   prestal   pracovať“.   Podľa   sťažovateľov   okresný   súd reálne nekonal od marca 2008 do marca 2009.

V ďalšom   priebehu   konania   sťažovateľ   v 1.   rade   podaním   zo   16.   februára   2009 oznámil okresnému súdu, že svoje pohľadávky postúpil sťažovateľovi v 2. rade a požiadal o zmenu účastníka na strane žalobcu. Okresný súd uznesením z 9. marca 2009 odmietol zmenu pripustiť. Až po odvolaní sa sťažovateľa v 1. rade z 18. marca 2009 a jeho ďalších podaniach   a urgenciách   zo   16.   apríla   2009,   15.   októbra   2009,   10.   decembra   2009 a 11. decembra 2009 okresný súd rozhodol „v autoremedúre“ uznesením zo 14. decembra 2009 tak, že zmenu účastníka na strane žalobcu pripustil. Pôvodne žalovaný v 2. rade sa proti tomuto uzneseniu odvolal podaním zo 14. januára 2010 a sťažovateľ v 1. rade k nemu zaujal stanovisko listom z 21. januára 2010. Sťažovateľ v 1. rade podaním z 13. marca 2009 predložil   okresnému   súdu „mimoriadne   obsiahle   podanie“ s právnou   analýzou   svojho pohľadu na vec a rekapitulovaním všetkých dovtedy vykonaných dôkazov v analogických kauzách.

Sťažovatelia vo svojej sťažnosti ďalej uviedli: «OS Ba III vytýčil v predmetnej kauze dve pojednávania (v decembri 2007 a februári 2008). Tie sa však ukázali ako procesne neefektívne. Potom až do marca 2009 OS Ba III nekonal   vôbec.   Žiadosť   žalobcu   o   zámenu   účastníkov   bola   súladne   s   platným   právom vyriešená   až   v   decembri   2009.   Žalobca   -   sťažovateľ   v   predmetnom   kontexte   ústavnej sťažnosti - tvrdí, že prvostupňový súd prakticky šesť rokov pracoval procesne neefektívne a neposkytol   mu   ústavou   garantovanú   súdnu   ochranu   a   možnosť   riešiť   svoju   kauzu v spravodlivom procese....

Napriek   opakovaným   prosbám   sťažovateľov,   dokonca   priamo   adresovaným predsedovi OS Ba III (podanie z 30. 06. 2010), ostal OS Ba III v danej veci nečinný....... v predmetnom konaní pred OS Bratislava III nie je badateľný žiadny moment výraznej právnej a faktickej zložitosti veci.... tento súd vec nerieši a nechce riešiť „motá sa v nej“ a možno aj zámerne odďaľuje jej ukončenie....

Pre   výraznú intenzitu   zásahu do práv sťažovateľov (spor   trvá od konca r.   2004 a ďalší postup je hatený aj pasivitou predsedu OS Ba III a konfúznou organizáciou práce súdu)   žiadajú   sťažovatelia,   aby   im   bolo   priznané   finančné   zadosťučinenie   vo   výške 6.000,-€.»

Na základe uvedeného sťažovatelia navrhli, aby ústavný súd vydal nález, v ktorom vysloví, že okresný súd postupom v konaní vedenom pod sp. zn. 27 Cb 35/2005 porušil základné právo sťažovateľov na prerokovanie veci bez zbytočných prieťahov podľa čl. 48 ods.   2   ústavy,   prikáže   okresnému   súdu   v predmetnom   konaní   konať   bez   zbytočných prieťahov a prizná im primerané finančné zadosťučinenie v sume 6 000 €, ako aj náhradu trov právneho zastúpenia v sume 492,14 €.

II.

Podľa čl. 127 ods. 1 ústavy ústavný súd rozhoduje o sťažnostiach fyzických osôb alebo právnických   osôb,   ak namietajú porušenie   svojich   základných   práv alebo slobôd, alebo ľudských   práv   a základných   slobôd   vyplývajúcich   z medzinárodnej   zmluvy, ktorú Slovenská   republika   ratifikovala   a bola   vyhlásená   spôsobom   ustanoveným   zákonom, ak o ochrane týchto práv a slobôd nerozhoduje iný súd.

Ústavný   súd   podľa   § 25   ods. 1   zákona   Národnej   rady   Slovenskej   republiky č. 38/1993 Z. z. o organizácii Ústavného súdu Slovenskej republiky, o konaní pred ním a o postavení   jeho   sudcov   v   znení   neskorších   predpisov   (ďalej   len   „zákon   o   ústavnom súde“)   každý   návrh   predbežne   prerokuje   na   neverejnom   zasadnutí   bez   prítomnosti navrhovateľa,   ak   tento   zákon   neustanovuje   inak.   Pri   predbežnom   prerokovaní   každého návrhu ústavný súd skúma, či dôvody uvedené v § 25 ods. 2 zákona o ústavnom súde nebránia   jeho   prijatiu   na   ďalšie   konanie.   Podľa   tohto   ustanovenia   návrhy   vo   veciach, na prerokovanie   ktorých   nemá   ústavný   súd   právomoc,   návrhy,   ktoré   nemajú   zákonom predpísané   náležitosti,   neprípustné   návrhy   alebo   návrhy   podané   niekým   zjavne neoprávneným,   ako   aj   návrhy   podané   oneskorene   môže   ústavný   súd   na   predbežnom prerokovaní odmietnuť uznesením bez ústneho pojednávania. Ústavný súd môže odmietnuť aj návrh, ktorý je zjavne neopodstatnený.

Predovšetkým treba poznamenať, že podľa § 20 ods. 3 zákona o ústavnom súde je ústavný   súd   viazaný   návrhom   sťažovateľov,   ktorí   sú   v   tomto   prípade   zastúpení kvalifikovaným právnym zástupcom. Ústavný súd preto v danej veci rozhodoval o porušení iba tých práv a v súvislosti s tým konaním, ktorých vyslovenia porušenia sa sťažovatelia domáhajú v návrhu na rozhodnutie, t. j. v petite sťažnosti. Tvrdenia o porušení iných práv a článkov ústavy, ktoré sťažovatelia uvádzajú v texte sťažnosti mimo petitu, treba podľa názoru ústavného súdu považovať iba za súčasť ich argumentácie (napr. III. ÚS 149/04, III. ÚS 235/05, II. ÚS 65/07).

Sťažovatelia v petite namietajú porušenie svojho základného práva na prerokovanie veci   bez   zbytočných   prieťahov   podľa   čl.   48   ods.   2   ústavy   postupom   okresného   súdu v konaní vedenom pod sp. zn. 27 Cb 35/2005.

1. K namietanému porušeniu označeného základného práva sťažovateľa v 1. rade

Z čl. 127 ods. 1 ústavy vyplýva, že sťažovateľ musí namietať porušenie svojich základných práv, a v spojitosti s konaním pred všeobecným súdom je to možné len vtedy, ak je v čase doručenia sťažnosti ústavnému súdu účastníkom konania, v ktorom namieta porušenie základných práv (II. ÚS 3/05).

Zo sťažnosti, z jej príloh a zapožičaného spisu okresného súdu sp. zn. 27 Cb 35/2005 ústavný súd zistil, že sťažovateľ v 1. rade bol účastníkom namietaného konania v pozícii žalobcu. Podaním doručeným okresnému súdu 16. februára 2009 sťažovateľ v 1. rade žiadal o zmenu účastníka na strane žalobcu z dôvodu postúpenia pohľadávky, ktorá je predmetom namietaného   konania,   na   sťažovateľa   v 2.   rade   (singulárna   sukcesia).   Okresný   súd uznesením z 9. marca 2009 návrh na zmenu účastníka konania na strane žalobcu zamietol z dôvodu,   že   sťažovateľ   v 1.   rade   nepreukázal   postúpenie   pohľadávky   a zo   strany sťažovateľa   v 2.   rade   nebol   daný   súhlas   so   vstupom   do   konania.   Proti   predmetnému uzneseniu podal sťažovateľ v 1. rade odvolanie, o ktorom rozhodol okresný súd podľa § 374 ods. 4 Občianskeho súdneho poriadku uznesením zo 14. decembra 2009. Keďže sťažovateľ v 1.   rade   dodatočne   preukázal   postúpenie   pohľadávky   a súčasne   bol   daný   súhlas sťažovateľom v 2. rade so vstupom do konania na strane žalobcu, okresný súd zmenil svoje odvolaním   napadnuté   uznesenie   tak,   že   pripustil,   aby   z namietaného   konania   vystúpil sťažovateľ   v 1.   rade   a na   jeho   miesto   vstúpil   sťažovateľ   v 2.   rade.   Proti   uzneseniu o pripustení zmeny účastníka konania na strane žalobcu podal pôvodne žalovaný v 2. rade odvolanie, ktoré krajský súd uznesením sp. zn. 2 Cob 39/2010 z 11. mája 2010 odmietol ako podané   neoprávnenou   osobou.   Aj   napriek   skutočnosti,   že   na   uznesení   okresného   súdu zo 14. decembra 2009 nie je vyznačená doložka právoplatnosti, toto uznesenie nadobudlo právoplatnosť   v spojení   s uznesením   krajského   súdu   z 11.   mája   2010   jeho   doručením poslednému účastníkovi konania. Zo súdneho spisu považoval ústavný súd za preukázané, že uznesenie odvolacieho súdu bolo doručené všetkým účastníkom namietaného konania, preto uznesenie okresného súdu zo 14. decembra 2009 o pripustení zmeny účastníka na strane   žalobcu   nadobudlo   právoplatnosť   25.   júna   2010   (deň   doručenia   uznesenia odvolacieho súdu poslednému z účastníkov konania).

Na základe uvedeného sťažovateľ v 1. rade v čase podania sťažnosti (23. augusta 2010) už nebol účastníkom namietaného konania a z tohto dôvodu v namietanom konaní nemôže dochádzať k porušovaniu ním označeného základného práva.

Pretože   sťažnosť   ústavnému   súdu   podal   sťažovateľ,   ktorý   nie   je   aktívne   vecne legitimovaný na podanie sťažnosti, ústavný súd dospel k záveru, že ide o sťažnosť podanú zjavne neoprávnenou osobou, a preto ju pri predbežnom prerokovaní v tejto časti odmietol podľa § 25 ods. 2 zákona o ústavnom súde.

2. K namietanému porušeniu označeného základného práva sťažovateľa v 2. rade

Ústavný súd konštatuje, že sťažovateľ v 2. rade vstúpil do namietaného konania na miesto sťažovateľa v 1. rade, čím došlo ku vzniku nového procesnoprávneho vzťahu, a teda aj k vymedzeniu časti namietaného konania, v súvislosti s ktorou sťažovateľ v 2. rade môže relevantne   uplatňovať   svoje   základné   právo   na   konanie   bez   zbytočných   prieťahov. Vzhľadom na to, že sťažovateľ v 2. rade vstúpil do konania až nadobudnutím právoplatnosti uznesenia okresného súdu   zo 14. decembra   2009 v spojení s uznesením krajského súdu sp. zn.   2   Cob   39/2010   z 11.   mája   2010,   teda   25.   júna   2010,   ústavný   súd   podrobil preskúmaniu iba tú časť namietaného konania, ktorá nasledovala od tohto momentu.

Podľa   ustálenej   judikatúry   ústavného   súdu   o   zjavnej   neopodstatnenosti   návrhu možno   hovoriť   vtedy,   keď   namietaným   postupom   orgánu   štátu   nemohlo   vôbec   dôjsť k porušeniu toho základného práva alebo slobody, ktoré označil navrhovateľ, a to buď pre nedostatok   vzájomnej   príčinnej   súvislosti   medzi   označeným   postupom   orgánu   štátu a základným   právom   alebo   slobodou,   porušenie   ktorých   sa   namietalo,   prípadne   z iných dôvodov. Za zjavne neopodstatnený návrh preto možno považovať ten, pri predbežnom prerokovaní ktorého ústavný súd nezistil žiadnu možnosť porušenia označeného základného práva alebo slobody, reálnosť ktorej by mohol posúdiť po jeho prijatí na ďalšie konanie (I. ÚS 66/98, I. ÚS 110/02, I. ÚS 88/07).

Zjavná   neopodstatnenosť   sťažnosti   namietajúcej   porušenie   základného   práva   na konanie bez zbytočných prieťahov podľa čl. 48 ods. 2 ústavy môže vyplývať aj z toho, že porušenie tohto základného práva sa namieta v takom konaní pred všeobecným súdom, ktoré   z   hľadiska   jeho   druhu   a   povahy   netrvá   tak   dlho,   aby   sa   dalo   vôbec   uvažovať o zbytočných prieťahoch (II. ÚS 92/05).

Zo zistenia ústavného súdu vyplýva, že v namietanom konaní okresný súd vykonával procesné   úkony   smerujúce   k rozhodnutiu   vo   veci   samej   a   na   tento   účel   nariadil pojednávanie   na   22.   september   2010.   Na   tomto   pojednávaní   okresný   súd   vykonal dokazovanie výsluchom účastníkov konania a pojednávanie odročil na neurčito pre účely vyhodnotenia účastníkmi predložených dôkazov.

Vzhľadom na dĺžku hodnoteného konania pred okresným súdom (4 mesiace), ako aj jeho doterajší postup ústavný súd dospel k záveru, že postup okresného súdu nesignalizuje reálnu   možnosť   existencie   zbytočných   prieťahov   v   označenom   konaní   vo   vzťahu k sťažovateľovi v 2. rade, dôvodnosť ktorej by bolo potrebné preskúmať po prijatí sťažnosti na ďalšie konanie.

Vzhľadom na to, že sťažovateľ v 2. rade vstupoval do konania singulárnou sukcesiou 14. decembra 2009, nemohol ešte pociťovať ujmu, ktorá by mu mohla vzniknúť v dôsledku prieťahov pred týmto dňom.

Z uvedeného dôvodu ústavný súd po predbežnom prerokovaní sťažnosť v tejto časti odmietol podľa § 25 ods. 2 zákona o ústavnom súde z dôvodu jej zjavnej neopodstatnenosti.

Keďže   sťažnosť   bola   odmietnutá   ako   celok,   rozhodovanie   o   ďalších   procesných návrhoch   sťažovateľov   v   uvedenej   veci   (návrh   na   priznanie   finančného   zadosťučinenia a úhradu trov právneho zastúpenia) stratilo opodstatnenie, preto sa nimi ústavný súd už nezaoberal.

P o u č e n i e :   Proti tomuto rozhodnutiu nemožno podať opravný prostriedok.

V Košiciach 10. novembra 2010