SLOVENSKÁ REPUBLIKA
U Z N E S E N I E
Ústavného súdu Slovenskej republiky
II. ÚS 465/2015-10
Ústavný súd Slovenskej republiky na neverejnom zasadnutí 29. júla 2015 v senátezloženom z predsedníčky Ľudmily Gajdošíkovej a zo sudcov Sergeja Kohuta a LadislavaOrosza (sudca spravodajca) predbežne prerokoval sťažnosti obchodnej spoločnostiPOHOTOVOSŤ, s. r. o., Pribinova 25, Bratislava, zastúpenej Fridrich Paľko, s. r. o.,Grösslingová 4, Bratislava, konajúca prostredníctvom konateľa a advokátadoc. JUDr. Branislava Fridricha, PhD., vedené pod spisovými značkami Rvp 4459/2014,Rvp 4460/2014, Rvp 4461/2014, Rvp 4462/2014, Rvp 4463/2014 a Rvp 4464/2014 vo vecinamietaného porušenia jej základných práv podľa čl. 46 ods. 1 a čl. 48 ods. 1 ÚstavySlovenskej republiky a práva podľa čl. 6 ods. 1 Dohovoru o ochrane ľudských práva základných slobôd uzneseniami Krajského súdu v Trenčíne sp. zn. 6 NcC 14/2013z 21. januára 2013 (Rvp 4459/2014), sp. zn. 6 NcC 429/2012 z 2. novembra 2012(Rvp 4460/2014), sp. zn. 17 NcC 621/2012 zo 6. novembra 2012 (Rvp 4461/2014), sp. zn.17 NcC 20/2013 zo 16. januára 2013 (Rvp 4462/2014), sp. zn. 4 NcC 136/2012z 19. októbra 2012 (Rvp 4463/2014) a sp. zn. 19 NcC 84/2012 zo 17. októbra 2012(Rvp 4464/2014) a takto
r o z h o d o l :
1. Sťažnosti obchodnej spoločnosti POHOTOVOSŤ, s. r. o., vedené pod spisovýmiznačkami Rvp 4459/2014, Rvp 4460/2014, Rvp 4461/2014, Rvp 4462/2014, Rvp 4463/2014a Rvp 4464/2014 s p á j a na spoločné konanie, ktoré bude ďalej vedené pod sp. zn.Rvp 4459/2014.
2. Sťažnosti obchodnej spoločnosti POHOTOVOSŤ, s. r. o., o d m i e t a prenedostatok právomoci Ústavného súdu Slovenskej republiky na ich prerokovanie.
O d ô v o d n e n i e :
I.
Ústavnému súdu Slovenskej republiky (ďalej len „ústavný súd“) boli 16. apríla 2014doručené sťažnosti obchodnej spoločnosti POHOTOVOSŤ, s. r. o., Pribinova 25, Bratislava(ďalej len „sťažovateľka“), vedené pod spisovými značkami Rvp 4459/2014,Rvp 4460/2014, Rvp 4461/2014, Rvp 4462/2014, Rvp 4463/2014 a Rvp 4464/2014 vo vecinamietaného porušenia jej základných práv podľa čl. 46 ods. 1 a čl. 48 ods. 1 ÚstavySlovenskej republiky (ďalej len „ústava“) a práva podľa čl. 6 ods. 1 Dohovoru o ochraneľudských práv a základných slobôd (ďalej len „dohovor“) uzneseniami Krajského súduv Trenčíne (ďalej len „krajský súd“) sp. zn. 6 NcC 14/2013 z 21. januára 2013(Rvp 4459/2014), sp. zn. 6 NcC 429/2012 z 2. novembra 2012 (Rvp 4460/2014), sp. zn.17 NcC 621/2012 zo 6. novembra 2012 (Rvp 4461/2014), sp. zn. 17 NcC 20/2013zo 16. januára 2013 (Rvp 4462/2014), sp. zn. 4 NcC 136/2012 z 19. októbra 2012(Rvp 4463/2014) a sp. zn. 19 NcC 84/2012 zo 17. októbra 2012 (Rvp 4464/2014) (ďalej aj„napadnuté uznesenia“) a postupom, ktorý predchádzal ich vydaniu. Napadnutýmiuzneseniami krajský súd rozhodol o námietkach zaujatosti vznesených proti sudcomOkresného súdu Prievidza a Okresného súdu Trenčín (ďalej len „okresné súdy“).
Sťažnosti sťažovateľky sú v zásade identické s množstvom jej predchádzajúcichsťažností, o ktorých už ústavný súd rozhodol, a to tak z hľadiska skutkového a právnehostavu, ako aj sťažnostnej argumentácie. Ústavný súd preto nepovažuje za potrebné podrobnepopisovať skutkový a právny stav ani sťažnostnú argumentáciu sťažovateľky, keďže,vychádzajúc zo zásady hospodárnosti, považuje za postačujúce odkázať na jej v podstatetotožnú argumentáciu, ktorá je už popísaná v celom rade predchádzajúcich rozhodnutíústavného súdu; ide napr. o uznesenia sp. zn. I. ÚS 92/2013 z 13. februára 2013, sp. zn.I. ÚS 293/2013 z 29. mája 2013, sp. zn. II. ÚS 447/2013 z 12. septembra 2013, sp. zn.II. ÚS 460/2013 z 26. septembra 2013, sp. zn. III. ÚS 301/2013 z 2. júla 2013 alebo sp. zn.IV. ÚS 483/2013 z 15. augusta 2013.
Sťažovateľka v rámci svojej sťažnostnej argumentácie reaguje aj na uznesenieústavného súdu sp. zn. I. ÚS 89/2013 zo 6. februára 2013, ktorým boli jej obsahovoobdobné sťažnosti odmietnuté pre nedostatok právomoci ústavného súdu na ichprerokovanie. V tejto súvislosti sťažovateľka poukazuje na konania ústavného súduvo veciach vedených pod sp. zn. I. ÚS 265/05, sp. zn. III. ÚS 24/05 a sp. zn.III. ÚS 74/2011, v ktorých tento preskúmaval rozhodnutia súdov o zaujatosti sudcov,a namieta, že ústavný súd od tejto rozhodovacej praxe bez akéhokoľvek zdôvodneniaupustil, a to len v jej veciach. V nadväznosti na uvedené sťažovateľka podporne poukazujeaj na odôvodnenie publikovaného uznesenia (40/1998 ZSP) Najvyššieho súdu Slovenskejrepubliky sp. zn. 3 Cdo 20/97.
Sťažovateľka sa domáha, aby ústavný súd vyslovil, že napadnutými uzneseniamikrajského súdu boli porušené jej základné práva podľa čl. 46 ods. 1 a čl. 48 ods. 1 ústavy,ako aj právo podľa čl. 6 ods. 1 dohovoru, napadnuté uznesenia zrušil, vrátil krajskému súduna ďalšie konanie a priznal jej primerané finančné zadosťučinenie a úhradu trov konania.
Sťažovateľka taktiež navrhuje, aby ústavný súd podľa § 52 ods. 2 zákona Národnejrady Slovenskej republiky č. 38/1993 Z. z. o organizácii Ústavného súdu Slovenskejrepubliky, o konaní pred ním a o postavení jeho sudcov v znení neskorších predpisov (ďalejlen „zákon o ústavnom súde“) „vydal dočasné opatrenie, ktorým rozhodne o odklade vykonateľnosti napadnutého uznesenia...“.
II.
Podľa čl. 127 ods. 1 ústavy ústavný súd rozhoduje o sťažnostiach fyzických osôbalebo právnických osôb, ak namietajú porušenie svojich základných práv alebo slobôd,alebo ľudských práv a základných slobôd vyplývajúcich z medzinárodnej zmluvy, ktorúSlovenská republika ratifikovala a bola vyhlásená spôsobom ustanoveným zákonom, ako ochrane týchto práv a slobôd nerozhoduje iný súd.
Ústavný súd podľa § 25 ods. 1 zákona o ústavnom súde každý návrh predbežneprerokuje na neverejnom zasadnutí bez prítomnosti navrhovateľa, ak tento zákonneustanovuje inak. Pri predbežnom prerokovaní každého návrhu ústavný súd skúma, čidôvody uvedené v § 25 ods. 2 zákona o ústavnom súde nebránia jeho prijatiu na ďalšiekonanie. Podľa tohto ustanovenia návrhy vo veciach, na prerokovanie ktorých nemá ústavnýsúd právomoc, návrhy, ktoré nemajú zákonom predpísané náležitosti, neprípustné návrhyalebo návrhy podané niekým zjavne neoprávneným, ako aj návrhy podané oneskorene môžeústavný súd na predbežnom prerokovaní odmietnuť uznesením bez ústneho pojednávania.Ústavný súd môže odmietnuť aj návrh, ktorý je zjavne neopodstatnený.
Podľa § 31a zákona o ústavnom súde ak tento zákon neustanovuje inak a povaha vecito nevylučuje, použijú sa na konanie pred ústavným súdom primerane ustanovenia zákonač. 99/1963 Zb. Občiansky súdny poriadok v znení neskorších predpisov (ďalej len „OSP“). V zmysle § 112 ods. 1 OSP v záujme hospodárnosti konania môže súd spojiť naspoločné konanie veci, ktoré sa uňho začali a skutkovo spolu súvisia alebo sa týkajú týchistých účastníkov.
Zákon o ústavnom súde nemá osobitné ustanovenie o spojení vecí, avšak v súlades citovaným § 31a zákona o ústavnom súde možno v konaní o sťažnosti podľa čl. 127 ústavypoužiť na prípadné spojenie vecí primerane § 112 ods. 1 OSP. S prihliadnutím na obsahsťažností a z obsahu vyplývajúcu právnu a skutkovú súvislosť týchto sťažností, a taktiežprihliadajúc na totožnosť v osobe sťažovateľky a krajského súdu, proti ktorému sťažnostismerujú, rozhodol ústavný súd, uplatniac citované právne normy, tak, ako to je uvedené vbode l výroku tohto uznesenia.
III.
Ústavný súd po preskúmaní sťažností vedených pod spisovými značkami:Rvp 4459/2014, Rvp 4460/2014, Rvp 4461/2014, Rvp 4462/2014, Rvp 4463/2014a Rvp 4464/2014, ktorými sťažovateľka namieta porušenie svojich práv napadnutýmiuzneseniami krajského súdu, vzal na vedomie, že v nich použitá argumentácia je totožnás jej právnou argumentáciou, ktorú použila v množstve svojich predchádzajúcich sťažností, sktorými sa ústavný súd už zaoberal v uplynulom období a rozhodol o nich. Sťažovateľkav týchto sťažnostiach formulovala výhrady proti právnym záverom všeobecných súdov,ktoré rozhodovali o jej námietkach zaujatosti vznesených v konaniach pred súdmi prvéhostupňa; v týchto konaniach sa sťažovateľka žalobami domáhala svojich nárokov podľazákona č. 514/2003 Z. z. o zodpovednosti za škodu spôsobenú pri výkone verejnej mocia o zmene niektorých zákonov v znení neskorších predpisov.
V nadväznosti na obsah sťažnostnej argumentácie sťažovateľky konštatuje, že užrozhodol o celom rade jej v zásade identických sťažností tak, že ich pri predbežnomprerokovaní odmietol podľa § 25 ods. 2 zákona o ústavnom súde, pričom vo svojichpredchádzajúcich rozhodnutiach formuloval právny záver, v zmysle ktorého vzhľadom naprincíp subsidiarity, na ktorom je založená jeho právomoc rozhodovať o sťažnostiach podľačl. 127 ods. 1 ústavy, nemá právomoc vo veciach sťažovateľky rozhodnúť, keďže v ďalšompriebehu napadnutých konaní pred všeobecnými súdmi sa môže sťažovateľka domáhaťochrany svojich práv podaním odvolania proti meritórnym rozhodnutiam prvostupňovéhosúdu, prípadne následne aj podaním dovolania proti rozhodnutiam odvolacieho súdu.
Vzhľadom na to, že ústavný súd nezistil žiadny dôvod na to, aby sa odklonil odprávnych názorov vyslovených vo svojich predchádzajúcich rozhodnutiach, považuje zadostatočné v záujme hospodárnosti na ne v podrobnostiach odkázať (ide napr. o uzneseniasp. zn. I. ÚS 92/2013 z 13. februára 2013, sp. zn. I. ÚS 293/2013 z 29. mája 2013, sp. zn.II. ÚS 447/2013 z 12. septembra 2013, sp. zn. II. ÚS 460/2013 z 26. septembra 2013, sp. zn.III. ÚS 301/2013 z 2. júla 2013 alebo sp. zn. IV. ÚS 483/2013 z 15. augusta 2013)s konštatovaním, že sa v plnom rozsahu vzťahujú aj na sťažnosti, o ktorých rozhoduje týmtouznesením.
Na tomto základe ústavný súd pri predbežnom prerokovaní odmietol sťažnostisťažovateľky podľa § 25 ods. 2 zákona o ústavnom súde pre nedostatok právomoci na ichprerokovanie.
Keďže sťažnosti boli odmietnuté ako celok, ústavný súd o ďalších návrhochsťažovateľky v nich uplatnených nerozhodoval.
P o u č e n i e : Proti tomuto rozhodnutiu nemožno podať opravný prostriedok.
V Košiciach 29. júla 2015