znak

SLOVENSKÁ REPUBLIKA

U Z N E S E N I E

Ústavného súdu Slovenskej republiky

II. ÚS 465/2015-10

Ústavný súd Slovenskej republiky na neverejnom zasadnutí 29. júla 2015 v senátezloženom z predsedníčky Ľudmily Gajdošíkovej a zo sudcov Sergeja Kohuta a LadislavaOrosza   (sudca   spravodajca)   predbežne   prerokoval   sťažnosti   obchodnej   spoločnostiPOHOTOVOSŤ,   s. r. o.,   Pribinova   25,   Bratislava,   zastúpenej   Fridrich   Paľko,   s.   r.   o.,Grösslingová 4,   Bratislava,   konajúca   prostredníctvom   konateľa   a advokátadoc. JUDr. Branislava Fridricha, PhD., vedené pod spisovými značkami Rvp 4459/2014,Rvp 4460/2014, Rvp 4461/2014, Rvp 4462/2014, Rvp 4463/2014 a Rvp 4464/2014 vo vecinamietaného porušenia jej základných práv podľa čl. 46 ods. 1 a čl. 48 ods. 1 ÚstavySlovenskej   republiky   a práva   podľa   čl.   6   ods. 1   Dohovoru   o ochrane   ľudských   práva základných   slobôd   uzneseniami   Krajského   súdu   v Trenčíne   sp.   zn.   6   NcC   14/2013z 21. januára   2013   (Rvp   4459/2014),   sp.   zn.   6   NcC   429/2012   z 2.   novembra   2012(Rvp 4460/2014), sp. zn. 17 NcC 621/2012 zo 6. novembra 2012 (Rvp 4461/2014), sp. zn.17   NcC   20/2013   zo   16.   januára   2013   (Rvp   4462/2014),   sp.   zn.   4   NcC   136/2012z 19. októbra   2012   (Rvp   4463/2014)   a   sp.   zn.   19   NcC   84/2012   zo   17.   októbra   2012(Rvp 4464/2014) a takto

r o z h o d o l :

1. Sťažnosti obchodnej spoločnosti POHOTOVOSŤ, s. r. o., vedené pod spisovýmiznačkami Rvp 4459/2014, Rvp 4460/2014, Rvp 4461/2014, Rvp 4462/2014, Rvp 4463/2014a   Rvp   4464/2014 s p á j a   na   spoločné   konanie,   ktoré   bude   ďalej   vedené   pod   sp. zn.Rvp 4459/2014.

2.   Sťažnosti   obchodnej   spoločnosti   POHOTOVOSŤ,   s.   r.   o., o d m i e t a   prenedostatok právomoci Ústavného súdu Slovenskej republiky na ich prerokovanie.

O d ô v o d n e n i e :

I.

Ústavnému súdu Slovenskej republiky (ďalej len „ústavný súd“) boli 16. apríla 2014doručené sťažnosti obchodnej spoločnosti POHOTOVOSŤ, s. r. o., Pribinova 25, Bratislava(ďalej   len   „sťažovateľka“),   vedené   pod   spisovými   značkami   Rvp   4459/2014,Rvp 4460/2014, Rvp 4461/2014, Rvp 4462/2014, Rvp 4463/2014 a Rvp 4464/2014 vo vecinamietaného porušenia jej základných práv podľa čl. 46 ods. 1 a čl. 48 ods. 1 ÚstavySlovenskej republiky (ďalej len „ústava“) a práva podľa čl. 6 ods. 1 Dohovoru o ochraneľudských   práv   a základných   slobôd   (ďalej   len   „dohovor“)   uzneseniami   Krajského   súduv Trenčíne   (ďalej   len   „krajský   súd“)   sp.   zn.   6   NcC   14/2013   z 21.   januára   2013(Rvp 4459/2014), sp. zn. 6 NcC 429/2012 z 2. novembra 2012 (Rvp 4460/2014), sp. zn.17 NcC   621/2012   zo   6.   novembra   2012   (Rvp   4461/2014),   sp.   zn.   17   NcC   20/2013zo 16. januára   2013   (Rvp   4462/2014),   sp.   zn.   4   NcC   136/2012   z 19.   októbra   2012(Rvp 4463/2014) a sp. zn. 19 NcC 84/2012 zo 17. októbra 2012 (Rvp 4464/2014) (ďalej aj„napadnuté   uznesenia“)   a postupom,   ktorý   predchádzal   ich   vydaniu.   Napadnutýmiuzneseniami   krajský   súd   rozhodol   o námietkach   zaujatosti   vznesených   proti   sudcomOkresného súdu Prievidza a Okresného súdu Trenčín (ďalej len „okresné súdy“).

Sťažnosti   sťažovateľky   sú   v zásade   identické   s množstvom   jej   predchádzajúcichsťažností, o ktorých už ústavný súd rozhodol, a to tak z hľadiska skutkového a právnehostavu, ako aj sťažnostnej argumentácie. Ústavný súd preto nepovažuje za potrebné podrobnepopisovať   skutkový   a právny   stav   ani   sťažnostnú   argumentáciu   sťažovateľky,   keďže,vychádzajúc zo zásady hospodárnosti, považuje za postačujúce odkázať na jej v podstatetotožnú   argumentáciu,   ktorá   je   už   popísaná   v celom   rade   predchádzajúcich   rozhodnutíústavného súdu; ide napr. o uznesenia sp. zn. I. ÚS 92/2013 z 13. februára 2013, sp. zn.I. ÚS 293/2013 z 29. mája 2013, sp. zn. II. ÚS 447/2013 z 12. septembra 2013, sp. zn.II. ÚS 460/2013 z 26. septembra 2013, sp. zn. III. ÚS 301/2013 z 2. júla 2013 alebo sp. zn.IV. ÚS 483/2013 z 15. augusta 2013.

Sťažovateľka   v rámci   svojej   sťažnostnej   argumentácie   reaguje   aj   na   uznesenieústavného   súdu   sp.   zn.   I. ÚS 89/2013   zo   6. februára   2013,   ktorým   boli   jej   obsahovoobdobné   sťažnosti   odmietnuté   pre   nedostatok   právomoci   ústavného   súdu   na   ichprerokovanie.   V   tejto   súvislosti   sťažovateľka   poukazuje   na   konania   ústavného   súduvo veciach   vedených   pod   sp. zn.   I. ÚS 265/05,   sp.   zn.   III.   ÚS   24/05   a   sp.   zn.III. ÚS 74/2011,   v ktorých   tento   preskúmaval   rozhodnutia   súdov   o   zaujatosti   sudcov,a namieta,   že   ústavný   súd   od   tejto   rozhodovacej   praxe   bez   akéhokoľvek   zdôvodneniaupustil, a to len v jej veciach. V nadväznosti na uvedené sťažovateľka podporne poukazujeaj na odôvodnenie publikovaného uznesenia (40/1998 ZSP) Najvyššieho súdu Slovenskejrepubliky sp. zn. 3 Cdo 20/97.

Sťažovateľka sa domáha, aby ústavný súd vyslovil, že napadnutými uzneseniamikrajského súdu boli porušené jej základné práva podľa čl. 46 ods. 1 a čl. 48 ods. 1 ústavy,ako aj právo podľa čl. 6 ods. 1 dohovoru, napadnuté uznesenia zrušil, vrátil krajskému súduna ďalšie konanie a priznal jej primerané finančné zadosťučinenie a úhradu trov konania.

Sťažovateľka taktiež navrhuje, aby ústavný súd podľa § 52 ods. 2 zákona Národnejrady   Slovenskej   republiky   č.   38/1993   Z.   z.   o   organizácii   Ústavného   súdu   Slovenskejrepubliky, o konaní pred ním a o postavení jeho sudcov v znení neskorších predpisov (ďalejlen   „zákon   o   ústavnom   súde“) „vydal   dočasné   opatrenie,   ktorým   rozhodne   o   odklade vykonateľnosti napadnutého uznesenia...“.

II.

Podľa čl. 127 ods. 1 ústavy ústavný súd rozhoduje o sťažnostiach fyzických osôbalebo právnických osôb, ak namietajú porušenie svojich základných práv alebo slobôd,alebo ľudských práv a základných slobôd vyplývajúcich z medzinárodnej zmluvy, ktorúSlovenská republika ratifikovala a bola vyhlásená spôsobom ustanoveným zákonom, ako ochrane týchto práv a slobôd nerozhoduje iný súd.

Ústavný súd podľa § 25 ods. 1 zákona o ústavnom súde každý návrh predbežneprerokuje   na   neverejnom   zasadnutí   bez   prítomnosti   navrhovateľa,   ak   tento   zákonneustanovuje inak. Pri predbežnom prerokovaní každého návrhu ústavný súd skúma, čidôvody uvedené v § 25 ods. 2 zákona o ústavnom súde nebránia jeho prijatiu na ďalšiekonanie. Podľa tohto ustanovenia návrhy vo veciach, na prerokovanie ktorých nemá ústavnýsúd právomoc, návrhy, ktoré nemajú zákonom predpísané náležitosti, neprípustné návrhyalebo návrhy podané niekým zjavne neoprávneným, ako aj návrhy podané oneskorene môžeústavný súd na predbežnom prerokovaní odmietnuť uznesením bez ústneho pojednávania.Ústavný súd môže odmietnuť aj návrh, ktorý je zjavne neopodstatnený.

Podľa § 31a zákona o ústavnom súde ak tento zákon neustanovuje inak a povaha vecito nevylučuje, použijú sa na konanie pred ústavným súdom primerane ustanovenia zákonač. 99/1963 Zb. Občiansky súdny poriadok v znení neskorších predpisov (ďalej len „OSP“). V zmysle § 112 ods. 1 OSP v záujme hospodárnosti konania môže súd spojiť naspoločné konanie veci, ktoré sa uňho začali a skutkovo spolu súvisia alebo sa týkajú týchistých účastníkov.

Zákon o ústavnom súde nemá osobitné ustanovenie o spojení vecí, avšak v súlades citovaným § 31a zákona o ústavnom súde možno v konaní o sťažnosti podľa čl. 127 ústavypoužiť na prípadné spojenie vecí primerane § 112 ods. 1 OSP. S prihliadnutím na obsahsťažností a z obsahu vyplývajúcu právnu a skutkovú súvislosť týchto sťažností, a taktiežprihliadajúc na totožnosť v osobe sťažovateľky a krajského súdu, proti ktorému sťažnostismerujú, rozhodol ústavný súd, uplatniac citované právne normy, tak, ako to je uvedené vbode l výroku tohto uznesenia.

III.

Ústavný   súd   po   preskúmaní   sťažností   vedených   pod   spisovými   značkami:Rvp 4459/2014,   Rvp   4460/2014,   Rvp   4461/2014,   Rvp   4462/2014,   Rvp   4463/2014a Rvp 4464/2014,   ktorými   sťažovateľka   namieta   porušenie   svojich   práv   napadnutýmiuzneseniami krajského súdu, vzal na vedomie, že v nich použitá argumentácia je totožnás jej právnou argumentáciou, ktorú použila v množstve svojich predchádzajúcich sťažností, sktorými sa ústavný súd už zaoberal v uplynulom období a rozhodol o nich. Sťažovateľkav týchto   sťažnostiach   formulovala   výhrady   proti   právnym   záverom   všeobecných   súdov,ktoré rozhodovali o jej námietkach zaujatosti vznesených v konaniach pred súdmi prvéhostupňa;   v týchto   konaniach   sa   sťažovateľka   žalobami   domáhala   svojich   nárokov   podľazákona č. 514/2003 Z. z. o zodpovednosti za škodu spôsobenú pri výkone verejnej mocia o zmene niektorých zákonov v znení neskorších predpisov.

V nadväznosti   na   obsah   sťažnostnej   argumentácie   sťažovateľky   konštatuje,   že   užrozhodol   o celom   rade   jej   v zásade   identických   sťažností   tak,   že   ich   pri   predbežnomprerokovaní   odmietol   podľa   §   25   ods.   2   zákona   o ústavnom   súde,   pričom   vo   svojichpredchádzajúcich rozhodnutiach formuloval právny záver, v zmysle ktorého vzhľadom naprincíp subsidiarity, na ktorom je založená jeho právomoc rozhodovať o sťažnostiach podľačl. 127 ods. 1 ústavy, nemá právomoc vo veciach sťažovateľky rozhodnúť, keďže v ďalšompriebehu   napadnutých   konaní   pred   všeobecnými   súdmi   sa   môže   sťažovateľka   domáhaťochrany svojich práv podaním odvolania proti meritórnym rozhodnutiam prvostupňovéhosúdu, prípadne následne aj podaním dovolania proti rozhodnutiam odvolacieho súdu.

Vzhľadom na to, že ústavný súd nezistil žiadny dôvod na to, aby sa odklonil odprávnych názorov vyslovených vo svojich predchádzajúcich rozhodnutiach, považuje zadostatočné v záujme hospodárnosti na ne v podrobnostiach odkázať (ide napr. o uzneseniasp. zn. I. ÚS 92/2013 z 13. februára 2013, sp. zn. I. ÚS 293/2013 z 29. mája 2013, sp. zn.II. ÚS 447/2013 z 12. septembra 2013, sp. zn. II. ÚS 460/2013 z 26. septembra 2013, sp. zn.III.   ÚS   301/2013   z 2.   júla   2013   alebo   sp.   zn.   IV. ÚS   483/2013   z 15.   augusta   2013)s konštatovaním, že sa v plnom rozsahu vzťahujú aj na sťažnosti, o ktorých rozhoduje týmtouznesením.

Na   tomto   základe   ústavný   súd   pri   predbežnom   prerokovaní   odmietol   sťažnostisťažovateľky podľa § 25 ods. 2 zákona o ústavnom súde pre nedostatok právomoci na ichprerokovanie.

Keďže   sťažnosti   boli   odmietnuté   ako   celok,   ústavný   súd   o   ďalších   návrhochsťažovateľky v nich uplatnených nerozhodoval.

P o u č e n i e : Proti tomuto rozhodnutiu nemožno podať opravný prostriedok.

V Košiciach 29. júla 2015