znak

SLOVENSKÁ REPUBLIKA

U Z N E S E N I E

Ústavného súdu Slovenskej republiky

II. ÚS 465/2013-9

Ústavný súd Slovenskej republiky na neverejnom zasadnutí senátu 26. septembra 2013   predbežne   prerokoval   sťažnosť   J.   T.,   B.,   t. č.   vo   väzbe,   zastúpeného   advokátom JUDr. J. H., B., vo veci namietaného porušenia čl. 17, čl. 46 ods.1 a čl. 50 ods. 2 Ústavy Slovenskej   republiky,   ako   aj   čl.   5,   čl.   6   a   čl.   13   Dohovoru   o ochrane   ľudských práv a základných   slobôd   v   konaniach   vedených   Okresným   súdom Bratislava   IV pod sp. zn. 0 Tp 102/13 a Krajským súdom v Bratislave pod sp. zn. 4 Tpo 49/2013 a takto

r o z h o d o l :

Sťažnosť J. T. o d m i e t a.

O d ô v o d n e n i e :

I.

Ústavnému súdu Slovenskej republiky (ďalej len „ústavný súd“) bola 21. augusta 2013   doručená   sťažnosť   J.   T.,   B.,   t.   č.   vo   väzbe   (ďalej   len   „sťažovateľ“),   vo   veci namietaného porušenia čl. 17, čl. 46 ods. 1 a čl. 50 ods. 2 Ústavy Slovenskej republiky (ďalej   len   „ústava“),   ako   aj   čl.   5,   čl. 6   a   čl.   13   Dohovoru   o   ochrane   ľudských   práv a základných   slobôd   (ďalej   len   „dohovor“)   v   konaniach   vedených   Okresným   súdom Bratislava   IV   (ďalej   len   „okresný   súd“)   pod sp. zn. 0   Tp   102/13   a   Krajským   súdom v Bratislave (ďalej len „krajský súd“) pod sp. zn. 4 Tpo 49/2013. Sťažnosť bola odovzdaná na poštovú prepravu 19. augusta 2013.

Zo sťažnosti vyplýva, že pre podozrenie zo spáchania zločinu vydierania podľa § 189 ods. 1 Trestného zákona uznesením okresného súdu sp. zn. 0 Tp 102/13 zo 14. júla 2013 bol sťažovateľ   vzatý   do   väzby   z   dôvodu   podľa   §   71   ods.   1   písm.   c)   Trestného   poriadku. Sťažovateľ spáchanie skutku, za ktorý je trestne stíhaný, poprel, okresnému súdu predložil písomný   sľub,   ktorý   však   tento   neprijal.   Taktiež   jeho   obhajca   ako   dôveryhodná   osoba (priateľ starých rodičov a rodičov sťažovateľa) prevzal záruku za jeho ďalšie správanie. Ani túto okresný súd neprijal, keďže sa cítil byť viazaný rozhodnutím Najvyššieho súdu Slovenskej republiky (ďalej len „najvyšší súd“), podľa ktorého treba považovať postavenie obhajcu   a   dôveryhodnej   osoby   za   vzťah   vzájomne   sa   vylučujúci.   Obhajca   sťažovateľa sa domáhal   aj   nahradenia   väzby   dohľadom   ustanoveného   probačného   a   mediačného úradníka, avšak o tomto návrhu okresný súd, ale ani krajský súd nerozhodli, a to aj napriek tomu,   že tento   inštitút   mohol byť uprednostnený   pred   väzbou aj bez písomného sľubu sťažovateľa ako obvineného.

Proti vzatiu do väzby podal sťažovateľ hneď do zápisnice sťažnosť, ktorú zdôvodnil tým,   že   chýba   materiálny   dôvod   väzby   a   označený   skutok   nevykazuje   základné   znaky skutkovej   podstaty   trestného   činu   vydierania   podľa   §   189   ods.   1   Trestného   zákona, keďže by mohol byť iba priestupkom.

Uznesením krajského súdu sp. zn. 4 Tpo 49/2013 z 18. júla 2013 bola sťažnosť proti uzneseniu okresného súdu zamietnutá. K zamietnutiu sťažnosti došlo skôr, ako bolo uznesenie   okresného   súdu   doručené   sťažovateľovi   a   jeho   obhajcovi,   teda   skôr, ako sa sťažovateľ   dozvedel,   že   jeho   stíhanie pre   „bankovú   lúpež“   je jediným   dôvodom na splnenie väzobnej podmienky obavy z pokračovania v trestnej činnosti. Návrh uvedený v zápisnici okresného súdu ani len nespomenul. Vzhľadom na to, že ani v prípade odsúdenia za skutok uvedený v obvinení by sťažovateľovi nebol uložený nepodmienečný trest odňatia slobody, ani odsúdením by mu nebolo zabránené pokračovať v páchaní trestnej činnosti. Chýba   teda   logika   tzv.   pokračovacej   väzby,   a   to   tým   skôr,   že   tretí   „spolupáchateľ“ bol prepustený.

Sťažovateľ   nesúhlasí   so   závermi   všeobecných   súdov.   Skutok   nespáchal,   dosiaľ nebol súdne   trestaný,   viedol   riadny   život   a   neexistuje   žiaden   dôkaz   svedčiaci   o   tom, že by po prepustení   z   väzby   mal   pokračovať   v   nejakej   trestnej   činnosti.   Poškodeného niekoľkokrát stretol, no napriek tomu sa nič nestalo. To treba považovať za nevyvrátiteľný argument.   Navyše,   prísľub,   dôveryhodná   osoba   a   probačný   úradník   by   nutne   a   hravo nahradili väzbu.

Pravdou   je,   že   jedinou   skutočnosťou   vrhajúcou   zlé   svetlo   na   sťažovateľa   je   to, že je trestne   stíhaný   pre   trestný   čin   lúpeže.   Stíhaného   skutku   sa   však   nikdy   nedopustil a neexistujú ani presvedčivé dôkazy.

Sťažovateľ sa mal v auguste zúčastniť dodatočných prijímacích skúšok na strednú školu, aby si doplnil vzdelanie, čo však vzhľadom na väzbu nemôže absolvovať. Ak by bol taký, akým ho „chcú mať kriminalisti“, tak by si nechcel zvyšovať kvalifikáciu.

Postupom všeobecných súdov bolo porušené právo sťažovateľa na spravodlivé súdne konanie. Uznesenie okresného súdu bolo obhajcovi doručené až 22. júla 2013, t. j. dávno potom, ako krajský súd 18. júla 2013 rozhodol o sťažnosti. Keby bolo uznesenie okresného súdu doručené ešte pred rozhodnutím krajského súdu, sťažovateľ by namietal, že okresný súd sa otázkou ustanovenia probačného a mediačného úradníka vôbec nezaoberal. Pritom v zápisnici z konania vedeného okresným súdom je tento návrh obhajcu uvedený. Pokiaľ na to krajský súd „nereagoval“, porušil čl. 13 dohovoru.

Sťažovateľ 2. augusta 2013 podal žiadosť o prepustenie z väzby spolu so žiadosťou o nahradenie   väzby podľa   §   72 ods.   1 písm.   b),   §   80   ods.   1 a §   81 ods.   1 Trestného poriadku.

Sťažovateľ   navrhuje   vydať   nález,   ktorým   by   ústavný   súd   vyslovil   porušenie označených   článkov   ústavy   a   dohovoru   v   konaniach   vedených   okresným   súdom pod sp. zn. 0 Tp 102/2013 a krajským súdom pod sp. zn. 4 Tpo 49/2013 s tým, aby boli uznesenia   okresného   súdu   zo   14.   júla   2013   a   krajského   súdu   z   18.   júla   2013   zrušené a sťažovateľ bol prepustený na slobodu. Požaduje tiež priznanie finančného zadosťučinenia vo výške 2 000 € a náhradu trov právneho zastúpenia vo výške 331,13 €.

II.

Z uznesenia vyšetrovateľa o vznesení obvinenia sp. zn. ČVS: ORP-455/1-OVK-B4-2013 z 10. júla 2013 vyplýva, že sťažovateľ sa spolu s ďalšími dvomi osobami mal dopustiť zločinu   vydierania   v   spolupáchateľstve   podľa   §   20   a§   189   ods.   1   Trestného   zákona, a to tak, že začiatkom júna 2013 mal začať vulgárne nadávať poškodenej a pýtať sa jej, či chce mať problémy. Zároveň mal od nej pýtať finančnú hotovosť 300 € aj s pokutou za dlh 120 € so slovami, že poškodenej „rozjebe“ hlavu kvôli finančnej pohľadávke J. M. u sťažovateľa za sprostredkovanie pervitínu.

Zo zápisnice okresného súdu sp. zn. 0 Tp 102/2013 zo 14. júla 2013 vyplýva inter alia, že sťažovateľ spáchanie skutku poprel. Obhajca predložil písomný sľub sťažovateľa v zmysle § 80 ods. 1 písm. b) Trestného poriadku a zároveň sám ponúkol prevzatie záruky za sťažovateľa podľa § 80 ods. 1 písm. a) Trestného poriadku ako jeho obhajca, keďže sťažovateľa pozná od jeho narodenia. Ide o rodinného známeho, pričom obsahom ponuky je schopnosť   obhajcu   „zabezpečiť“   sťažovateľa   v   mieste   jeho   aktuálneho   bydliska, s čím sťažovateľ   súhlasí.   Obhajca   považuje   výrok   uznesenia   o   vznesení   obvinenia za nezákonný a nepreskúmateľný. Nevykazuje známky prečinu či zločinu. Mohlo by ísť nanajvýš   o priestupok.   Bolo   by   vhodné,   aby   okresný   súd   ustanovil   probačného a mediačného úradníka, ktorý v súčinnosti s obhajcom ako osobou podávajúcou záruku môže   reálne   zabezpečiť   splnenie   sľubu   daného   sťažovateľom.   Žiada   preto,   aby   bol sťažovateľ prepustený na slobodu, keďže nie sú splnené dôvody na jeho vzatie do väzby. Alternatívne   žiada   väzbu   nahradiť   prijatím   záruky   podanej   obhajcom,   prijatím   sľubu sťažovateľa   a ustanovením   probačného   úradníka,   ktorý   by   už   uvedené   obmedzenia kontroloval a dozoroval. Po vyhlásení uznesenia o vzatí sťažovateľa do väzby, neprijatí písomného sľubu sťažovateľa podľa § 80 ods. 1 písm. b) Trestného poriadku a neprijatí záruky   obhajcu   za   ďalšie   správanie   sťažovateľa   podľa   §   80   ods.   1   písm.   a)   Trestného poriadku   bolo   uznesenie   odôvodnené   a   bolo   dané   poučenie   o   práve   podať   proti   nemu sťažnosť v lehote troch dní od jeho oznámenia. Sťažovateľ po porade s obhajcom vyhlásil, že podáva sťažnosť, ktorú takto zdôvodnil: „Proti uzneseniu o vzatí do väzby podávam sťažnosť z toho dôvodu, že napriek tomu, že chýba materiálny dôvod a uznesenie o vznesení obvinenia je v rozpore so zákonom, pretože označený skutok v bode dva zásadne nevykazuje základné znaky zločinu, vydierania podľa § 189 ods. 1 a vôbec nevysvetľuje v zmysle § 206 ods. 3 Tr. por., prečo tento skutok nie je priestupkom podľa § 49 ods. 1 písm. c). Keď akceptoval   súdu   tento   neodstrániteľný   problém   a   nemal   splnenú   podmienku pre rozhodovanie   o   väzbe,   je   odôvodnenie   mierne   povedané   nedostačujúce   v   rozpore so zákonom. Písomný prísľub samotného obvineného pri akceptácii splnenia materiálnej podmienky   je   dostačujúci,   napriek   tomu,   že   sudkyňa   osobu   obvineného   nepovažuje za dôveryhodnú. T. doposiaľ nebol súdne trestaný, viedol riadne život, od 05. 07. 2013 má takpovediac lukratívne zamestnanie a ani len náznakom neexistuje žiaden konkrétny dôkaz, žiadna   skutočnosť,   ktorá   by   odôvodňovala   záver,   že   po   prepustení   z   väzby   by   mal pokračovať v trestnej činnosti, neviem v akej, neviem ako a neviem prečo by tak mal robiť. Žiadam, aby súd, aby preskúmal rozhodnutie súdu prvého stupňa, toto v celom rozsahu zrušil a obvineného ihneď prepustil na slobodu.“

Z uznesenia okresného súdu sp. zn. 0 Tp 102/13 zo 14. júla 2013 vyplýva, že ním bol sťažovateľ vzatý do väzby podľa § 71 ods. 1 písm. c) Trestného poriadku od 10. júla 2013 o 22.30 h, pričom písomný sľub sťažovateľa a záruka jeho obhajcu podľa § 80 ods. 1 písm. a) a b) Trestného poriadku neboli prijaté. Podľa názoru okresného súdu dôvodnosť stíhania sťažovateľa je potvrdená výsluchom poškodenej, svedkov a listinnými dôkazmi. Sťažovateľ nemá trvalý zdroj   príjmu,   aj keď je podľa   vlastného vyjadrenia samostatne zárobkovou činnou osobou. Skutku, pre ktorý je stíhaný, sa dopustil napriek tomu, že je voči nemu vedené trestné stíhanie pre zločin lúpeže podľa § 188 ods. 1 a 2 písm. b) a c) Trestného zákona, teda pre násilnú trestnú činnosť. Hrozí preto reálna obava, že v prípade ponechania na slobode bude pokračovať v páchaní násilnej a majetkovej trestnej činnosti. Sľub sťažovateľa nebolo možné akceptovať, a to vzhľadom na jeho osobu a doterajšie správanie vrátane spáchania ďalšieho násilného zločinu, ku ktorému malo dôjsť 5. apríla 2012.   Prevzatie záruky   obhajcom   sťažovateľa   treba považovať za   nedostatočné,   pričom zároveň existujú pochybnosti, či nejde o stret záujmov v prípade osoby, ktorá vykonáva jednak obhajobu a jednak ponúka prevzatie záruky za ďalšie správanie sťažovateľa.

Z   uznesenia   krajského   súdu   sp.   zn.   4   Tpo   49/2013   z   18.   júla   2013   vyplýva, že ním bola   zamietnutá   sťažnosť   podaná   sťažovateľom   proti   uzneseniu   okresného   súdu sp. zn.   0 Tp 102/2013   zo   14.   júla   2013.   Podľa   názoru   krajského   súdu   dosiaľ   zistené skutočnosti nasvedčujú tomu, že skutok, pre ktorý sa vedie trestné stíhanie, sa stal, vykazuje znaky   trestného   činu   a   existuje   dôvodné   podozrenie,   že   sa   na   jeho   spáchaní   podieľal aj sťažovateľ. Krajský súd si v tejto súvislosti osvojuje závery okresného súdu bez potreby ich   znovu   opakovať.   Väzobný   dôvod   podľa   §   71   ods.   1   písm.   c)   Trestného   poriadku sa opiera   o celkom   konkrétne   skutočnosti,   z   ktorých   vyplýva   reálna   obava   z   následkov predpokladaných   v   tomto   ustanovení.   Dosiaľ   zistené   skutočnosti   nasvedčujú   tomu, že skutok bol spáchaný spôsobom uvedeným vo výroku uznesenia o vznesení obvinenia, pričom   existujú   preukázateľné   dôvody   na   podozrenie,   že   skutok   bol   spáchaný aj sťažovateľom.   Najmarkantnejším   dôkazom   je   zápisnica   o   konfrontácii   medzi sťažovateľom a poškodenou z 11. júla 2013, z ktorej jednoznačne vyplýva, že poškodená usvedčovala zo spáchania skutku aj sťažovateľa. Skutočnosti, o ktorých hovorila poškodená pri konfrontácii, resp. vo výpovedi, preukazuje aj zápisnica o rekognícii osoby z 11. júla 2013.   Z   lustrácie   v   systéme   AVÍZO   vyplýva,   že   sťažovateľ   je   v   súčasnosti   stíhaný pre zločin   lúpeže.   So   zreteľom   na   uvedené   skutočnosti   sťažnostné   námietky   smerujúce proti konkrétnym dôvodom väzby sú neopodstatnené. Krajský súd nepovažoval písomný sľub   za opodstatnený,   a   to   jednak   s   poukazom   na   okolnosti   prípadu,   ale   aj   vzhľadom na osobu sťažovateľa, proti ktorému sa už vedie aj ďalšie trestné stíhanie pre iný násilný trestný čin. Nahradenie väzby sľubom treba v posudzovanej veci považovať z materiálneho hľadiska za absolútne nedostačujúce a formálne. Za daných okolností nemožno dôvodne očakávať, že sľub by bol vôbec schopný nahradiť preventívnu väzbu. Pokiaľ ide o neprijatie záruky   za   ďalšie   správanie   sťažovateľa   jeho   obhajcom,   krajský   súd   je   toho   názoru, že obhajca nemôže byť zároveň dôveryhodnou osobou v zmysle ustanovenia § 80 ods. 1 písm.   a)   Trestného   poriadku   vo   veci,   v   ktorej   je   činný   ako   obhajca,   a   to   bez   ohľadu na skutočnosť, či obhajobu vykonáva na základe plnej moci alebo na základe ustanovenia z úradnej   moci.   Vyplýva   to   zo   stretu   záujmov   náležitej   obhajoby   obvineného s podmienkami   poskytovania   záruky   za   ďalšie   správanie   obvineného.   V   tejto   súvislosti krajský súd poukazuje na viaceré judikáty najvyššieho súdu.

III.

Podľa   čl.   127   ods.   1   ústavy   ústavný   súd   rozhoduje   o   sťažnostiach   fyzických osôb alebo právnických osôb, ak namietajú porušenie svojich základných práv alebo slobôd alebo   ľudských   práv   a   základných   slobôd   vyplývajúcich   z   medzinárodnej   zmluvy, ktorú Slovenská republika ratifikovala a bola vyhlásená spôsobom ustanoveným zákonom, ak o ochrane týchto práv a slobôd nerozhoduje iný súd.

Ústavný   súd   podľa   §   25   ods.   1   zákona   Národnej   rady   Slovenskej   republiky č. 38/1993 Z. z. o organizácii Ústavného súdu Slovenskej republiky, o konaní pred ním a o postavení   jeho   sudcov   v   znení   neskorších   predpisov   (ďalej   len   „zákon   o   ústavnom súde“)   každý   návrh   predbežne   prerokuje   na   neverejnom   zasadnutí   bez   prítomnosti navrhovateľov. Pri predbežnom prerokovaní každého návrhu ústavný súd skúma, či dôvody uvedené v § 25 ods. 2 zákona o ústavnom súde nebránia jeho prijatiu na ďalšie konanie. Podľa tohto ustanovenia návrhy vo veciach, na ktorých prerokovanie nemá ústavný súd právomoc, návrhy, ktoré nemajú náležitosti predpísané zákonom, neprípustné návrhy alebo návrhy podané niekým zjavne neoprávneným, návrhy podané oneskorene, ako aj návrhy zjavne neopodstatnené môže ústavný súd na predbežnom prerokovaní odmietnuť uznesením bez ústneho pojednávania.

Na rozhodnutie o tej časti sťažnosti, ktorá smeruje proti konaniu vedenému okresným súdom pod sp. zn. 0 Tp 102/13, nie je daná právomoc ústavného súdu.

Ako   to   vyplýva   z   citovaného   čl.   127   ods.   1   ústavy,   právomoc   ústavného   súdu poskytovať ochranu základným právam a slobodám je daná iba subsidiárne, teda len vtedy, keď o ochrane týchto práv a slobôd nerozhodujú všeobecné súdy.

Proti   uzneseniu   okresného   súdu   bola   prípustná   sťažnosť   ako   riadny   opravný prostriedok,   a   preto   právomoc   poskytnúť   ochranu   označeným   právam   sťažovateľa vo vzťahu   voči   okresnému   súdu   mal   krajský   súd   v   rámci   opravného   konania.   Tým je zároveň vylúčená právomoc ústavného súdu. Treba tiež poznamenať, že sťažovateľ právo podať sťažnosť proti uzneseniu okresného súdu aj využil.

Odlišná   je   situácia   vo   vzťahu   ku   konaniu   vedenému   krajským   súdom pod sp. zn. 4 Tpo 49/2013.

Námietku sťažovateľa, podľa ktorej okresný súd nijako nerozhodol o návrhu jeho obhajcu nahradiť väzbu dohľadom probačného a mediačného úradníka podľa § 80 ods. 1 písm. c) Trestného poriadku, pričom ani krajský súd tento nedostatok neodstránil, treba považovať za neprípustnú.

Podľa § 53 ods. 1 zákona o ústavnom súde sťažnosť nie je prípustná, ak sťažovateľ nevyčerpal opravné prostriedky alebo iné právne prostriedky, ktoré mu zákon na ochranu jeho základných práv alebo slobôd účinne poskytuje a na ktorých použitie je sťažovateľ oprávnený podľa osobitných predpisov.

Podľa § 53 ods. 2 zákona o ústavnom súde ústavný súd neodmietne prijatie sťažnosti, aj keď sa nesplnila podmienka podľa odseku 1, ak sťažovateľ preukáže, že túto podmienku nesplnil z dôvodov hodných osobitného zreteľa.

Zo zápisnice okresného súdu zo 14. júla 2013 naozaj vyplýva, že obhajca sťažovateľa požiadal aj o nahradenie väzby dohľadom probačného a mediačného úradníka. Rovnako je nepochybné aj to, že okresný súd o tomto návrhu nerozhodol.

Hoci sťažovateľ podal proti uzneseniu okresného súdu sťažnosť, v tejto nenamietal, že   nebolo   rozhodnuté   o   uvedenej   žiadosti   obhajcu.   Možno   preto   urobiť   záver,   že   hoci sťažovateľ   z   formálneho   hľadiska   využil   riadny   opravný   prostriedok   proti   uzneseniu okresného súdu, z materiálneho hľadiska však túto námietku neuplatnil, a preto nevyužil z toho   pohľadu   možnosť   domáhať   sa   nápravy   porušeného   práva   v   opravnom   konaní vedenom   krajským   súdom.   Krajský   súd   sa   touto   neuplatnenou   námietkou   potom   ani nezaoberal.

Sťažovateľ   naznačuje,   že   v   sťažnosti   podanej   proti   uzneseniu   okresného   súdu námietku neuplatnil preto, lebo nevedel o tom, že okresný súd sa návrhom na nahradenie väzby podľa § 80 ods. 1 písm. c) Trestného poriadku vlastne nezaoberal, keďže krajský súd rozhodol   o   sťažnosti   skôr,   ako   bolo   písomné   vyhotovenia   uznesenia   okresného   súdu sťažovateľovi   a   jeho   obhajcovi   doručené.   Túto   argumentáciu   sťažovateľa   možno z obsahového hľadiska hodnotiť ako tvrdenie, podľa ktorého nevyužil možnosť ochrany porušeného práva v konaní pred všeobecným súdom z dôvodu hodného osobitného zreteľa, čo by v zmysle § 53 ods. 2 zákona o ústavnom súde dávalo ústavnému súdu možnosť prijať túto časť sťažnosti na ďalšie konanie aj napriek nevyčerpaniu účinného prostriedku nápravy v konaní pred všeobecnými súdmi.

Ústavný súd vzhľadom na okolnosti prípadu nevidí možnosť postupu podľa § 53 ods. 2 zákona o ústavnom súde.

Uznesenie okresného súdu zo 14. júla 2013 bolo vyhlásené za osobnej prítomnosti sťažovateľa   a   jeho   obhajcu,   pričom   z   vyhláseného   výroku   je   jednoznačné,   že   bolo rozhodnuté   iba   o   návrhoch   na   nahradenie   väzby   sťažovateľa   inštitútmi   vyplývajúcimi z ustanovenia § 80 ods. 1 písm. a) a b) Trestného poriadku, nie teda o návrhu podľa § 80 ods.   1   písm.   c)   Trestného   poriadku.   Sťažovateľ   a   jeho   obhajca   preto   už   pri   vyhlásení uznesenia   museli   vedieť   o   pochybení,   ktorého   sa   podľa   nich   okresný   súd   dopustil. Nezodpovedá skutočnosti, že sa o ňom dozvedeli až doručením písomného vyhotovenia uznesenia. Zároveň to znamená, že uvedený dôvod nemožno považovať za dôvod hodný osobitného zreteľa v zmysle § 53 ods. 2 zákona o ústavnom súde.

Zvyšnú časť sťažnosti treba považovať za zjavne neopodstatnenú.

O   zjavnej   neopodstatnenosti   návrhu   možno   hovoriť   vtedy,   keď   namietaným postupom   orgánu   štátu   nemohlo vôbec   dôjsť   k   porušeniu   toho   základného   práva   alebo slobody, ktoré označil navrhovateľ, a to buď pre nedostatok vzájomnej príčinnej súvislosti medzi označeným postupom orgánu štátu a základným právom alebo slobodou, porušenie ktorých sa namietalo, prípadne z iných dôvodov. Za zjavne neopodstatnený návrh preto možno považovať ten, pri predbežnom prerokovaní ktorého ústavný súd nezistil žiadnu možnosť porušenia označeného základného práva alebo slobody, reálnosť ktorej by mohol posúdiť po jeho prijatí na ďalšie konanie (I. ÚS 66/98, I. ÚS 110/02, I. ÚS 88/07).

Podľa   konštantnej   judikatúry   ústavný   súd   nie   je   súčasťou   systému   všeobecných súdov,   ale   podľa   čl.   124   ústavy   je   nezávislým   súdnym   orgánom   ochrany   ústavnosti. Pri uplatňovaní tejto právomoci ústavný súd nie je oprávnený preskúmavať a posudzovať ani   právne   názory   všeobecného   súdu,   ani   jeho   posúdenie   skutkovej   otázky.   Úlohou ústavného súdu totiž nie je zastupovať všeobecné súdy, ktorým predovšetkým prislúcha interpretácia   a   aplikácia   zákonov.   Úloha   ústavného   súdu   sa   obmedzuje   na   kontrolu zlučiteľnosti   účinkov   takejto   interpretácie   a   aplikácie   s   ústavou   alebo   kvalifikovanou medzinárodnou   zmluvou   o   ľudských   právach   a   základných   slobodách.   Posúdenie   veci všeobecným súdom sa môže stať predmetom kritiky zo strany ústavného súdu iba v prípade, ak   by   závery,   ktorými   sa   všeobecný   súd   vo   svojom   rozhodovaní   riadil,   boli   zjavne neodôvodnené alebo arbitrárne. O arbitrárnosti (svojvôli) pri výklade a aplikácii zákonného predpisu všeobecným súdom by bolo možné uvažovať len v prípade, ak by sa tento natoľko odchýlil od znenia príslušných ustanovení, že by zásadne poprel ich účel a význam (mutatis mutandis I. ÚS 115/02, I. ÚS 12/05, I. ÚS 352/06).

Podľa   názoru   ústavného   súdu   námietky   sťažovateľa   týkajúce   sa   opodstatnenosti vzatia sťažovateľa do väzby nemožno považovať za dôvodné. Argumentácia všeobecných súdov   je   v   uvedenom   smere   konkrétna,   výstižná   a   presvedčivá,   a   to   tak   pokiaľ ide o existenciu   dôvodu   väzby   podľa   §   71   ods.   1   písm.   c)   Trestného   poriadku, ako aj o ustálenie,   podľa   ktorého   je   sťažovateľ   podozrivý   zo   spáchania   označeného trestného činu. To isté sa vzťahuje aj na stanovisko, podľa ktorého neprichádzalo do úvahy nahradenie väzby niektorým z inštitútov vyplývajúcich z ustanovenia § 80 ods. 1 písm. a) a b) Trestného poriadku. Skutočnosť, že sťažovateľ má v uvedených súvislostiach odlišný názor, nezakladá sama osebe porušenie označených práv.

Nemožno akceptovať ani argument sťažovateľa, podľa ktorého sa až z doručeného písomného   vyhotovenia   uznesenia   okresného   súdu   dozvedel,   že   jediným   konkrétnym skutkovým   dôvodom   väzby   podľa   §   71   ods.   1   písm.   c)   Trestného   poriadku   má   byť okolnosť, že je stíhaný aj za trestný čin lúpeže. Keďže uznesenie okresného súdu mu bolo doručené až potom, ako už krajský súd rozhodol o riadnom opravnom prostriedku, nemal vlastne dostatočnú možnosť rozvinúť svoju obhajobu v tomto ohľade.

Ústavný súd v uvedenej súvislosti poukazuje na zápisnicu z konania okresného súdu zo 14. júla 2013, z ktorej je nepochybné (nepopiera to ani sťažovateľ), že po vyhlásení uznesenia   o   vzatí   sťažovateľa   do   väzby   bolo   toto   uznesenie   konajúcou   sudkyňou   pre prípravné konanie ústne odôvodnené. Nemožno mať pochybnosti ani o tom, že existenciu väzobného dôvodu podľa § 71 ods. 1 písm. c) Trestného poriadku vyvodzoval okresný súd v rámci ústneho odôvodnenia uznesenia zo skutočnosti,   že sťažovateľ je trestne stíhaný aj pre trestný čin lúpeže. To potvrdzuje aj sťažovateľ, keď tvrdí, že predpokladal existenciu aj   nejakých   ďalších   dôvodov   preventívnej   väzby,   čo   sa   však   z   doručeného   uznesenia nepotvrdilo.   V   konečnom   dôsledku   to   znamená,   že   v   naznačenej   súvislosti   sťažovateľ mal dostatok informácií na základe ústneho odôvodnenia uznesenia.

Berúc   do   úvahy   uvedené   skutočnosti,   ústavný   súd   rozhodol   tak,   ako   to   vyplýva z výroku tohto uznesenia.

P o u č e n i e : Proti tomuto rozhodnutiu nemožno podať opravný prostriedok.

V Košiciach 26. septembra 2013