znak

SLOVENSKÁ REPUBLIKA

U Z N E S E N I E

Ústavného súdu Slovenskej republiky

II. ÚS 465/2012-13

Ústavný súd Slovenskej republiky na neverejnom zasadnutí senátu 25. októbra 2012 predbežne prerokoval sťažnosť Ing. J. D., S., vo veci namietaného porušenia základného práva na súdnu ochranu zaručeného v čl. 46 ods. 1 Ústavy Slovenskej republiky postupom Okresného súdu Spišská Nová Ves v konaniach vedených pod sp. zn. 3 C 640/94, sp. zn. 7 C 87/05 a sp. zn. 8 C 62/08, ako aj rozhodnutím Okresného súdu Spišská Nová Ves sp. zn. 3 Er 2613/99 z 21. júna 2012 a takto

r o z h o d o l :

Sťažnosť Ing. J. D. o d m i e t a.

O d ô v o d n e n i e :

I.

Ústavnému súdu Slovenskej republiky (ďalej len „ústavný súd“) bola 17. júla 2012 doručená sťažnosť Ing. J. D., Tehelná 15, Spišská Nová Ves (ďalej len „sťažovateľ“), vo veci namietaného porušenia základného práva na súdnu ochranu zaručeného v čl. 46 ods. 1 Ústavy Slovenskej republiky (ďalej len „ústava“) postupom Okresného súdu Spišská Nová Ves (ďalej len „okresný súd“) v konaniach vedených pod sp. zn. 3 C 640/94, sp. zn. 7 C 87/05 a sp. zn. 8 C 62/08, ako aj rozhodnutím okresného súdu sp. zn. 3 Er 2613/99 z 21. júna 2012.

V sťažnosti podanej ústavnému súdu sťažovateľ vyjadruje nespokojnosť s postupom okresného súdu v konaní vedenom pod sp. zn. 3 C 640/94, pretože podľa jeho tvrdení okresný súd predmetnú vec nesprávne právne posúdil a tiež nevykonal ním navrhované dôkazy, ktorými chcel sťažovateľ odôvodniť ním uplatňovaný žalovaný nárok na náhradu škody. Sťažovateľ tiež spochybňuje postup okresného súdu aj v konaniach vedených pod sp. zn. 7 C 87/05 a sp. zn. 8 C 62/08, v ktorých sa domáhal obnovy už označeného konania.

Okrem uvedeného sťažovateľ namieta porušenie základného práva na súdnu ochranu aj v súvislosti s exekučným konaním vedeným okresným súdom pod sp. zn. 3 Er 2613/99, a to   konkrétne   uznesením   z 21.   júna   2012,   ktorým   okresný   súd   zamietol   jeho   návrh na zastavenie   predmetného   exekučného   konania.   Podľa   sťažovateľa   sa   totiž   označené exekučné konanie uskutočňuje na základe toho istého exekučného titulu (platobný rozkaz sp. zn. 1 Rob 2326/93 z 13. októbra 1993, pozn.), ktorý mal byť exekučným titulom, resp. titulom pre nútený výkon súdneho rozhodnutia podľa Občianskeho súdneho poriadku (ďalej len „OSP“) aj v konaní vedenom pod sp. zn. E 1779/94, ktoré však bolo z dôvodu podľa § 268 ods. 1 písm. c) OSP zastavené uznesením z 30. septembra 1999, pretože oprávnený zobral svoj návrh na nútený výkon späť. Sťažovateľ tak namieta, že ak už raz v minulosti bolo   zastavené   konanie   o   nútený   výkon   označeného   platobného   rozkazu,   nemôže v súvislosti s tým istým rozhodnutím prebiehať exekučné konanie.  

Vzhľadom na uvedené sťažovateľ žiada, aby ústavný súd zrušil rozhodnutie vydané v konaní vedenom pod sp. zn. 3 C 640/94, aby prikázal okresnému súdu v tejto veci obnoviť konanie a pokračovať opätovne v prerokúvaní veci, a napokon, aby ústavný súd zrušil aj rozhodnutie okresného súdu sp. zn. 3 Er 2613/99 z 21. júna 2012 a toto exekučné konanie zastavil.

II.

Podľa čl. 127 ods. 1 ústavy ústavný súd rozhoduje o sťažnostiach fyzických osôb alebo právnických   osôb,   ak namietajú porušenie   svojich   základných   práv alebo slobôd, alebo ľudských práv a základných slobôd vyplývajúcich z medzinárodnej zmluvy, ktorú Slovenská republika ratifikovala a bola vyhlásená spôsobom ustanoveným zákonom, ak o ochrane týchto práv a slobôd nerozhoduje iný súd.

Ústavný   súd   podľa   §   25   ods.   1   zákona   Národnej   rady   Slovenskej   republiky č. 38/1993 Z. z. o organizácii Ústavného súdu Slovenskej republiky, o konaní pred ním a o postavení   jeho   sudcov   v   znení   neskorších   predpisov   (ďalej   len   „zákon   o   ústavnom súde“) každý návrh predbežne prerokuje na neverejnom zasadnutí senátu bez prítomnosti navrhovateľa,   ak   tento   zákon   neustanovuje   inak.   Pri   predbežnom   prerokovaní   každého návrhu ústavný súd skúma, či dôvody uvedené v § 25 ods. 2 zákona o ústavnom súde nebránia jeho prijatiu na ďalšie konanie. Podľa tohto ustanovenia návrhy vo veciach, na prerokovanie   ktorých   nemá   ústavný   súd   právomoc,   návrhy,   ktoré   nemajú   zákonom predpísané   náležitosti,   neprípustné   návrhy   alebo   návrhy   podané   niekým   zjavne neoprávneným,   ako   aj   návrhy   podané   oneskorene   môže   ústavný   súd   na   predbežnom prerokovaní odmietnuť uznesením bez ústneho pojednávania. Ústavný súd môže odmietnuť aj návrh, ktorý je zjavne neopodstatnený.

Predmetom sťažnosti je tvrdenie sťažovateľa o porušení základného práva na súdnu ochranu zaručeného v čl. 46 ods. 1 ústavy postupom okresného súdu v konaniach vedených pod sp. zn. 3 C 640/94, sp. zn. 7 C 87/05 a sp. zn. 8 C 62/08, ako aj rozhodnutím okresného súdu sp. zn. 3 Er 2613/99 z 21. júna 2012.

1.   K namietanému   porušeniu   základného   práva   zaručeného   v čl.   46   ods.   1 ústavy postupom okresného súdu v konaniach vedených pod sp. zn. 3 C 640/94, sp. zn. 7 C 87/05 a sp. zn. 8 C 62/08  

V súvislosti s námietkami sťažovateľa o porušení jeho základného práva na súdnu ochranu postupom okresného súdu v civilných konaniach vedených pod sp. zn. 3 C 640/94 a sp.   zn. 7 C 87/05 ústavný   súd v prvom   rade   poukazuje na skutočnosť,   že jednou   zo základných   podmienok   prijatia   sťažnosti   na   ďalšie   konanie   je   jej   podanie   v   lehote ustanovenej v § 53 ods. 3 zákona o ústavnom súde. Táto lehota je dvojmesačná a začína plynúť od právoplatnosti rozhodnutia, oznámenia opatrenia alebo upovedomenia o inom zásahu, pričom pri opatrení alebo inom zásahu sa počíta odo dňa, keď sa sťažovateľ mohol o opatrení alebo inom zásahu dozvedieť. Nedodržanie tejto lehoty je zákonom ustanoveným dôvodom na odmietnutie sťažnosti ako podanej oneskorene (§ 25 ods. 2 zákona o ústavnom súde).   V   prípade   podania   sťažnosti   po   uplynutí   zákonom   ustanovenej   lehoty   nemožno zmeškanie   tejto   lehoty   odpustiť,   pretože   kogentné   ustanovenie   §   53   ods.   3   zákona o ústavnom súde to nedovoľuje.

Ústavný   súd   pri   svojej   rozhodovacej   činnosti   opakovane   vyslovil   právny   názor, že sťažnosť   podľa   čl.   127   ústavy   nemožno   považovať   za   časovo   neobmedzený právny prostriedok   ochrany   základných   práv   alebo   slobôd   (I.   ÚS   33/02,   II.   ÚS   29/02, III. ÚS 108/02, IV. ÚS 158/04, I. ÚS 218/06).

Podľa zistenia ústavného súdu napádané konanie okresného súdu vedené pod sp. zn. 3 C 640/94 bolo právoplatne skončené 28. apríla 2005 a konanie vedené okresným súdom pod sp. zn. 7 C 87/05 bolo právoplatne skončené 13. januára 2006.  

Od 28. apríla 2005, ako aj od 13.   januára 2006, keď boli právoplatne skončené označené sťažovateľom napádané konania okresného súdu, do 13. júla 2012, keď sťažnosť sťažovateľa adresovaná ústavnému súdu bola podaná na poštovú prepravu (ústavnému súdu doručená   17.   júla   2012),   nepochybne   uplynula   dvojmesačná   lehota   podľa   §   53   ods.   3 zákona o ústavnom súde.

Vzhľadom   na   uvedené   ústavný   súd   sťažnosť   sťažovateľa   v   tejto   časti   už   po   jej predbežnom prerokovaní odmietol ako podanú oneskorene (§ 25 ods. 2 zákona o ústavnom súde).  

V prípade sťažovateľom namietaného porušenia základného práva na súdnu ochranu v príčinnej súvislosti s postupom okresného súdu v konaní vedenom pod sp. zn. 8 C 62/08, k porušeniu   ktorého   malo   dôjsť   tým,   že   okresný   súd   predmetnú   vec   nesprávne   právne posúdil   a tiež,   že   nevykonal sťažovateľom   navrhované dôkazy, ústavný   súd   dodáva,   že podľa   jeho   zistenia   v označenom   konaní   koná   okresný   súd   o návrhu   sťažovateľa   na povolenie   obnovy   konania   pôvodne   vedeného   pod   sp.   zn.   3   C   640/94.   Podľa   zistenia ústavného súdu v konaní vedenom pod sp. zn. 8 C 62/08 uznesením z 12. januára 2012 okresný súd zamietol žiadosť sťažovateľa o ustanovenie advokáta v predmetnom konaní, pričom z dôvodu odvolania sa sťažovateľa proti tomuto uzneseniu okresného súdu sa spis od 17. februára 2012 nachádza na Krajskom súde v Košiciach (ďalej len „krajský súd“), ktorý v súčasnosti vo veci koná pod sp. zn. 1 Co 52/2012.

O   zjavnej   neopodstatnenosti   sťažnosti   možno   hovoriť   vtedy,   keď   namietaným postupom alebo namietaným rozhodnutím príslušného orgánu verejnej moci nemohlo dôjsť k   porušeniu   základného   práva   alebo   slobody,   ktoré   označil   sťažovateľ,   a   to   buď   pre nedostatok príčinnej súvislosti medzi označeným postupom alebo rozhodnutím príslušného orgánu verejnej moci a základným právom alebo slobodou, porušenie ktorých sa namietalo, prípadne z iných dôvodov.   Za zjavne neopodstatnenú sťažnosť preto možno považovať takú, pri predbežnom prerokovaní ktorej ústavný súd nezistil žiadnu možnosť porušenia označeného základného práva alebo slobody, reálnosť ktorej by mohol posúdiť po jej prijatí na ďalšie konanie (I. ÚS 66/98, tiež napr. I. ÚS 4/00, II. ÚS 101/03).

Z uvedených   zistení   ústavného   súdu   týkajúcich   sa   konania   vedeného   okresným súdom   pod   sp.   zn.   8   C   62/08   vyplýva,   že   predmetné   konanie   ešte   nebolo   skončené meritórnym rozhodnutím, a teda sťažovateľ sa v rámci   tohto konania ešte pred okresným súdom bude môcť domáhať ochrany svojich práv, čo sa týka vykonania ním navrhovaných dôkazov,   ako   aj   iných   procesných   práv   účastníka   konania,   a vo   vzťahu   k rozhodnutiu, ktorým okresný súd zamietol žiadosť sťažovateľa o ustanovenie právneho zástupcu, sa tejto ochrany bude môcť sťažovateľ domáhať ešte v odvolacom konaní pred krajským súdom vedeným pod sp. zn. 1 Co 52/2012.

Vzhľadom   na   uvedené   sa   sťažnosť   sťažovateľa   proti   postupu   okresného   súdu v konaní vedenom pod sp. zn. 8 C 62/08 javí v tomto procesnom štádiu ako predčasne podaná, a preto ju ústavný súd v tejto časti už po jej predbežnom prerokovaní odmietol pre jej zjavnú neopodstatnenosť (§ 25 ods. 2 zákona o ústavnom súde).  

2.   K namietanému   porušeniu   základného   práva   zaručeného   v čl.   46   ods.   1 ústavy rozhodnutím okresného súdu sp. zn. 3 Er 2613/99 z 21. júna 2012

V súvislosti   so   sťažovateľom   namietaným   porušením   základného   práva   na   súdnu ochranu, k porušeniu   ktorého malo dôjsť   v príčinnej   súvislosti   s rozhodnutím   okresného súdu sp. zn. 3 Er 2613/99 z 21. júna 2012, ktorým okresný súd zamietol návrh sťažovateľa na   zastavenie   predmetného   exekučného   konania,   a to   aj   napriek   skutočnosti,   že   už v minulosti malo byť konanie o nútený výkon tohto istého rozhodnutia, ktoré bolo v danom prípade aj exekučným titulom, zastavené z dôvodu späťvzatia návrhu oprávneným.  

Podľa princípu subsidiarity („ak... nerozhoduje iný súd“), ktorý vyplýva z citovaného čl.   127   ods.   1   ústavy,   ústavný   súd   môže   poskytnúť ochranu   konkrétnemu   právu   alebo slobode, porušenie ktorých je namietané, iba vtedy, ak sa ich ochrany fyzická osoba alebo právnická osoba nemôže domôcť v žiadnom inom konaní pred súdnymi orgánmi Slovenskej republiky.

Inými   slovami,   pokiaľ   je   o   ochrane   sťažovateľom   označeného   základného   práva alebo slobody oprávnený konať alebo rozhodovať iný všeobecný súd, ústavný súd jeho sťažnosť už po predbežnom prerokovaní odmietne pre nedostatok svojej právomoci.

Podľa zistenia ústavného súdu v súčasnej dobe na podnet sťažovateľa prebieha pod sp.   zn.   15   CoE   367/2012   na   krajskom   súde   odvolacie   konanie   proti   napádanému rozhodnutiu okresného súdu sp. zn. 3 Er 2613/99 z 21. júna 2012, takže podľa ústavného súdu na základe sťažovateľom podaného odvolania sa krajský súd ako súd odvolací súd v odvolacom   konaní   bude   vysporadúvať   s   identickými   námietkami   proti   rozhodnutiu okresného súdu, aké sťažovateľ proti tomuto rozhodnutiu uvádza aj v konaní pred ústavným súdom,   preto   ústavný   súd   sťažnosť   sťažovateľa   v   tejto   časti   už   po   jej   predbežnom prerokovaní odmietol pre nedostatok svojej právomoci na jej prerokovanie (§ 25 ods. 2 zákona o ústavnom súde).  

Vzhľadom na to, že sťažnosť bola odmietnutá ako celok a rozhodnutie o zrušení napadnutého rozhodnutia všeobecného súdu je viazané na vyslovenie porušenia základného práva alebo slobody sťažovateľa (čl. 127 ods. 2 prvá veta ústavy), ústavný súd o tejto časti sťažnosti už nerozhodoval.

P o u č e n i e :   Proti tomuto rozhodnutiu nemožno podať opravný prostriedok.

V Košiciach 25. októbra 2012