znak

SLOVENSKÁ REPUBLIKA

U Z N E S E N I E

Ústavného súdu Slovenskej republiky

II. ÚS 465/2011-24

Ústavný súd Slovenskej republiky neverejnom zasadnutí senátu 20. októbra 2011 predbežne prerokoval sťažnosť Z. T., N., t. č. vo väzbe N., zastúpeného advokátom JUDr. P. Č., B., vo veci namietaného porušenia základného práva na osobnú slobodu zaručeného v čl. 17   ods.   2   a 5   Ústavy   Slovenskej   republiky,   základného   práva   na   súdnu   ochranu zaručeného v čl. 46 ods. 1 Ústavy Slovenskej republiky, práva na slobodu a bezpečnosť zaručeného v čl. 5 ods. 1 písm. c) Dohovoru o ochrane ľudských práv a základných slobôd a práva   na   spravodlivé   súdne   konanie   zaručeného   v čl.   6   ods.   1   Dohovoru   o ochrane ľudských práv a základných slobôd uznesením Krajského súdu v Nitre č. k. 1 Tpo 21/2011-55 zo 6. júla 2011 a takto

r o z h o d o l :

Sťažnosť Z. T. o d m i e t a.

O d ô v o d n e n i e :

I.

Ústavnému súdu Slovenskej republiky (ďalej len „ústavný súd“) bola 9. septembra 2011   doručená   sťažnosť   Z.   T.,   N.,   t.   č.   vo   väzbe   N.   (ďalej   len   „sťažovateľ“),   ktorou namietal porušenie základného práva na osobnú slobodu zaručeného v čl. 17 ods. 2 a 5 Ústavy   Slovenskej   republiky   (ďalej   len   „ústava“),   základného   práva   na   súdnu   ochranu zaručeného v čl. 46 ods. 1 ústavy, práva na slobodu a bezpečnosť zaručeného v čl. 5 ods. 1 písm. c) Dohovoru o ochrane ľudských práv a základných slobôd (ďalej len „dohovor“) a práva   na   spravodlivé   súdne   konanie   zaručeného   v čl.   6   ods.   1   dohovoru   uznesením Krajského súdu v Nitre (ďalej len „krajský súd“) č. k. 1 Tpo 21/2011-55 zo 6. júla 2011.

Zo   sťažnosti   a z jej   príloh   vyplýva,   že   sťažovateľ   je   uznesením   vyšetrovateľa Prezídia   Policajného   zboru,   Úradu   boja   proti   organizovanej   kriminalite,   odboru   Západ, Trnava sp. zn. PPZ-306/BOK-ZA-2010 zo 14. decembra 2010 podľa § 206 ods. 1 zákona č. 301/2005   Z.   z.   Trestný   poriadok   v znení   neskorších   predpisov   (ďalej   len   „Trestný poriadok“) trestne stíhaný pre obzvlášť závažný zločin vydieračského únosu podľa § 186 ods. 1, ods. 2 písm. b) a ods. 4 písm. a) zákona č. 300/2005 Z. z. Trestný zákon v znení neskorších   predpisov   (ďalej   len   „Trestný   zákon“)   spáchaného   závažnejším   spôsobom konania podľa § 138 písm. a) a i) Trestného zákona.

Uznesením sudcu pre prípravné konanie Okresného súdu Nitra (ďalej len „okresný súd“) sp. zn. 1 Tp 156/2010 z 18. decembra 2010 bol sťažovateľ vzatý do väzby z dôvodov uvedených v § 71 ods. 1 písm. a) a c) Trestného poriadku. Na základe sťažnosti sťažovateľa krajský súd uznesením č. k. 2 Tpo 32/2010-40 z 21. decembra 2010 rozhodnutie okresného súdu zrušil a sťažovateľa vzal do väzby iba z dôvodu podľa § 71 ods. 1 písm. c) Trestného poriadku.

Sťažovateľ   11.   februára   2011   podal   žiadosť   o prepustenie   z väzby   na   slobodu a zároveň   požiadal   o nahradenie   väzby   písomným   sľubom   podľa   §   80   ods.   1   písm.   b) Trestného   poriadku   a ponúkol   peňažnú   záruku   za   nahradenie   väzby   podľa   §   81   ods.   1 Trestného poriadku. O týchto žiadostiach sudkyňa pre prípravné konanie okresného súdu rozhodla   uznesením   č.   k.   1   Tp   21/2011-12   z 10.   marca   2011   v spojení   s opravným uznesením z 22. marca 2011 tak, že žiadosť sťažovateľa o prepustenie z väzby zamietla a písomný sľub ani peňažnú záruku neprijala.

Proti tomuto rozhodnutiu podal sťažovateľ sťažnosť, o ktorej krajský súd uznesením č. k. 2 Tpo 9/2011-22 zo 6. apríla 2011 rozhodol tak, že ju ako nedôvodnú zamietol.Dňa   3.   júna   2011   prokurátor   Krajskej   prokuratúry   v Nitre   (ďalej   len   „krajská prokuratúra“) pod sp. zn. Kv 138/2010 podal okresnému súdu návrh na predĺženie lehoty trvania väzby, o ktorom sudkyňa okresného súdu pre prípravné konanie uznesením sp. zn. 1 Tp 52/2011 z 28. júna 2011 rozhodla tak, že podľa § 76 ods. 2 a 3 Trestného poriadku predĺžila lehotu trvania väzby sťažovateľa do 14. novembra 2011.

Proti rozhodnutiu o predĺžení trvania lehoty väzby podal sťažovateľ 28. júna 2011 sťažnosť, o ktorej krajský súd uznesením č. k. 1 Tpo 21/2011-55 zo 6. júla 2011 rozhodol tak, že ju ako nedôvodnú zamietol.

Podľa   názoru   sťažovateľa   týmto   rozhodnutím   krajský   súd   porušil   jeho   základné právo na osobnú slobodu (čl. 17 ods. 2 a 5 ústavy), základné právo na súdnu ochranu (čl. 46 ods. 1 ústavy), právo na slobodu a bezpečnosť [čl. 5 ods. 1 písm. c) dohovoru] a právo na spravodlivé súdne konanie (čl. 6 ods. 1 dohovoru).

V sťažnosti «poukazuje na extrémny rozpor medzi zisteným skutkovým stavom veci doposiaľ vykonaným dokazovaním a jeho právnym vyhodnotením, ktoré neumožňuje ďalej zákonným spôsobom držať ho vo väzbe.

Rekapituláciou podstatných skutočností týkajúcich sa predmetu ústavnej sťažnosti možno dospieť k nasledujúcim záverom:

Krajský súd pred vydaním Uznesenia sp. zn.: 1 Tpo/21/2011-55 z 06. júla 2011, z obsahu   pripojeného   spisu   ako   i   jeho   predchádzajúcich   rozhodnutí   vo   veci   mal   za preukázané, že:

1. Totožnosť sťažovateľa je známa, má riadne nahlásený trvalý pobyt na ktorom sa zdržiava, prechodné bydlisko evidované nemá, je zamestnancom v obchodnej spoločnosti... z ktorého má príjem. Je jediným živiteľom rodiny, žije v spoločnej domácnosti s družkou - matkou ich maloletého dieťaťa, ktorá je t. č. na materskej dovolenke, pred vzatím do väzby viedol riadny život, nebol doposiaľ súdne trestaný.

2. Z výpovede poškodeného vyplýva, že tento sťažovateľa pozná len ako zamestnanca obchodnej spoločnosti..., ktorá jeho spoločnostiam dodávala tovar. So sťažovateľom nikdy žiadne obchody neuzatváral. Potvrdil tiež, že sťažovateľ sa voči jeho osobe nikdy žiadneho násilia nedopustil.

3. Po spáchaní skutku, ktorý sa mal uskutočniť v dňoch 05. decembra 2010 až 06. decembra 2010, sťažovateľ poškodeného nevyhľadával, osobne, telefonicky, elektronickými prostriedkami nekontaktoval a neuskutočňoval žiadne ďalšie právne kroky na uspokojenie akýchkoľvek   pohľadávok   tretích   osôb   voči   poškodenému,   keďže   on   voči   poškodenému žiadne pohľadávky ani záväzky neeviduje.

4. Krajský prokurátor vydaným Uznesením sp. zn.: Pv 138/2010 z 05. mája 2011... zaistil nárok poškodenej spoločnosti... na majetkových právach sťažovateľa v obchodnej spoločnosti... a... zakázal nie sťažovateľovi ale obvinenému Š. J. s obchodným podielom nakladať,...   zaisti1   uspokojenie   nároku   na   náhradu   škody   spôsobenej   trestným   činom poškodenému... na majetkových právach obchodnej spoločnosti... v ktorej sťažovateľ nie je spoločníkom ani konateľom a to pohľadávke obchodnej spoločnosti... voči poškodenému... vzniknutej na základe zmluvy o pôžičke... a... zakázal obchodnej spoločnosti.. nakladať s uvedenou pohľadávkou...

5.   Uznesením   krajského súdu   sp.   zn.:   2   Tpo/32/2010-40   z 21.   decembra   2010 u sťažovateľa bol v čase rozhodovania sudkyne pre prípravné konanie o návrhu krajského prokurátora na predĺženie lehoty trvania väzby daný už len dôvod väzby podľa § 71 ods. 1 písm. c) Tr. por. a nie ako to tvrdil krajský prokurátor, aj podľa § 71 ods. 1 písm. a) Tr. por.

6. Argumentácia krajského prokurátora o potrebe vykonania ďalších vyšetrovacích úkonov ako dôvodu predĺženia lehoty trvania väzby je nepravdivá, lebo a) tretí obvinený vo veci... využil svoje právo nevypovedať ku skutku kladeného mu za vinu v extradičnej väzbe v Českej republike a toto svoje právo využil aj pri výsluchu dňa 21. júna 2011 pred Okresným súdom v Nitre, v konaní vedenom pod sp. zn.: 21 Tp 303/2011, b) svedok Ing. R. L... bol vypočutý Políciou českej republiky... 16. júna 2011, c) svedok J. B... bol vypočutý Prezídiom policajného   zboru,   úradu   boja   proti   organizovanej   kriminalite,...   09.   júna   2011,   d) svedkovia B. M... a poškodená K. S... boli už vo veci vypočutí a k akej novej skutkovej okolnosti ich treba vypočuť, sa z podaného návrhu na predĺženie lehoty trvania väzby nedá zistiť.

7.   Krajským   prokurátorom   požadované   zabezpečenie   listinných   dôkazov,   a   to znaleckého posudku znalcom z odboru elektrotechnika a oznámenie údajov o uskutočnenej telekomunikačnej   prevádzke,   ako   argument   na   predĺženie   lehoty   trvania   väzby   je neudržateľný, lebo vyššie citované listinné dôkazy svojim obsahom majú len potvrdiť alebo vyvrátiť obsah iných nepriamych dôkazov, o ktoré sa zatiaľ celé obvinenie opiera... Z rekapitulácie... možno urobiť nasledujúce závery:

1. Doposiaľ vykonané dokazovanie vo veci nepreukázalo z konania sťažovateľa alebo z   ďalších   konkrétnych   skutočností   vo   vzťahu   k   niektorej   nežiadúcej   forme   správania, označovanej ako dôvod preventívnej väzby, naplnenie materiálnych podmienok väzby.

2. Krajský súd vo vydaných Uzneseniach o zamietnutí žiadosti o prepustenie z väzby na slobodu a o predĺžení lehoty trvania väzby, neosvedčil žiadne významné skutočnosti pre trvanie   väzobných   dôvodov,   pričom   možnosťami   nahradiť   ju   zárukou,   sľubom   alebo peňažnou zárukou sa vôbec nezaoberal a nevyslovil žiadne zákonné ani ústavne konformné závery odôvodňujúce ich zamietnutie. Vydané Uznesenia sú založené len na abstraktných úvahách, nie na konkrétnych skutočnostiach odôvodňujúcich väzbu.

3.   Vzatím   osoby   sťažovateľa   do   väzby   bez   náležitého   zhodnotenia   primeranej a spravodlivej rovnováhy („fair and just balance“) medzi záujmami štátu a právom na osobnú slobodu, neberúc do úvahy skutočnosť, že nie sú v prejednávanej veci naplnené základné materiálne podmienky väzby, v procese rozhodovania o jeho vzatí do väzby sa nerešpektovali právne relevantné princípy a zásady, ktorými sa riadi ESĽP a ústavný súd pri posudzovaní dôvodnosti väzby a jej trvania.

4. Neberúc do úvahy sťažovateľom namietané skutočnosti, ktorými sa krajský súd vôbec   nezaoberal   a   nezaujal   k   nim   právne   relevantné   závery,   ktoré   by   zákonným   a ústavným spôsobom vo svojich rozhodnutiach aj odôvodnil, hoci podľa platnej judikatúry ústavného súdu práve takéto posúdenia a závery sú zásadne úlohou všeobecných súdov, rozhodol   v   oboch   prípadoch   v   danej   veci   o   dôvodoch   väzby   arbitrárne,   zjavne neodôvodnene, v rozpore s princípom spravodlivosti...

Pretože doposiaľ vykonané dokazovanie vo veci nepreukázalo z konania sťažovateľa alebo z ďalších konkrétnych skutočností vo vzťahu k niektorej nežiadúcej forme správania, označovanej   ako   dôvod   preventívnej   väzby,   naplnenie   materiálnych   podmienok   väzby, sťažovateľ   považuje   rozhodnutie   krajského   súdu   o   dôvodoch   trvania   jeho   väzby   za neústavné, nezákonné a neprimerané.».

Na základe uvedeného sťažovateľ navrhol, aby ústavný súd po prijatí sťažnosti na ďalšie konanie nálezom takto rozhodol:

„1. Krajský súd v Nitre právoplatným Uznesením sp. zn.: 1 Tpo/21/2011-55 z 06. júla 2011, ktorým podľa § 193 ods. 1 písm. c) Tr. por. bola lehota trvania väzby Z. T. predĺžená do 14. novembra 2011 porušil jeho základné práva podľa čl. 17 ods. 2, ods. 5 a podľa čl. 46 ods. 1 Ústavy Slovenskej republiky, ako aj právo podľa čl. 5 ods. 1 písm. c) a podľa čl. 6 ods. 1 Dohovoru o ochrane ľudských práv a základných slobôd.

2.   Ústavný   súd   Slovenskej   republiky   zrušuje   Uznesenie   Krajského   súdu   v   Nitre sp. zn.: 1 Tpo/21/2011-55 z 06. júla 2011 v časti týkajúcej sa Z. T. a prikazuje Krajskému súdu v Nitre, aby menovaného neodkladne prepustil z väzby na slobodu.

3.   Sťažovateľovi   priznáva náhradu trov právneho zastúpenia v sume 314,18 €..., ktorú je Krajský súd v Nitre povinný vyplatiť na účet jeho právneho zástupcu Advokátskej kancelárie Č... s. r. o,... do pätnástich dní od doručenia tohto nálezu.“

II.

Ústavný súd podľa čl. 127 ods. 1 ústavy rozhoduje o sťažnostiach fyzických osôb alebo právnických   osôb,   ak namietajú porušenie   svojich   základných   práv alebo slobôd, alebo ľudských práv a základných slobôd vyplývajúcich z medzinárodnej zmluvy, ktorú Slovenská republika ratifikovala a bola vyhlásená spôsobom ustanoveným zákonom, ak o ochrane týchto práv a slobôd nerozhoduje iný súd.

Podľa čl. 127 ods. 2 ústavy ak ústavný súd vyhovie sťažnosti, svojím rozhodnutím vysloví, že právoplatným rozhodnutím, opatrením alebo iným zásahom boli porušené práva alebo slobody podľa odseku 1, a zruší také rozhodnutie, opatrenie alebo iný zásah.

Ústavný   súd   podľa   §   25   ods.   1   zákona   Národnej   rady   Slovenskej   republiky č. 38/1993 Z. z. o organizácii Ústavného súdu Slovenskej republiky, o konaní pred ním a o postavení   jeho   sudcov   v   znení   neskorších   predpisov   (ďalej   len   „zákon   o   ústavnom súde“)   každý   návrh   predbežne   prerokuje   na   neverejnom   zasadnutí   bez   prítomnosti navrhovateľa,   ak   tento   zákon   neustanovuje   inak.   Pri   predbežnom   prerokovaní   každého návrhu ústavný súd skúma, či dôvody uvedené v § 25 ods. 2 zákona o ústavnom súde nebránia jeho prijatiu na ďalšie konanie. Podľa tohto ustanovenia návrhy vo veciach, na prerokovanie   ktorých   nemá   ústavný   súd   právomoc,   návrhy,   ktoré   nemajú   zákonom predpísané   náležitosti,   neprípustné   návrhy   alebo   návrhy   podané   niekým   zjavne neoprávneným,   ako   aj   návrhy   podané   oneskorene   môže   ústavný   súd   na   predbežnom prerokovaní odmietnuť uznesením bez ústneho pojednávania. Ústavný súd môže odmietnuť aj návrh, ktorý je zjavne neopodstatnený.

O   zjavnej   neopodstatnenosti   návrhu   možno   hovoriť   vtedy,   keď   namietaným postupom   orgánu   štátu   nemohlo vôbec   dôjsť   k   porušeniu   toho   základného   práva   alebo slobody, ktoré označil navrhovateľ, a to buď pre nedostatok vzájomnej príčinnej súvislosti medzi označeným postupom orgánu štátu a základným právom alebo slobodou, porušenie ktorých sa namietalo, prípadne z iných dôvodov. Za zjavne neopodstatnený návrh preto možno považovať ten, pri predbežnom prerokovaní ktorého ústavný súd nezistil žiadnu možnosť porušenia označeného základného práva alebo slobody, reálnosť ktorej by mohol posúdiť po jeho prijatí na ďalšie konanie (I. ÚS 66/98, I. ÚS 110/02, I. ÚS 88/07).

Podľa čl. 17 ods. 2 ústavy nikoho nemožno stíhať alebo pozbaviť slobody inak, ako z dôvodov a spôsobom, ktorý ustanoví zákon. Nikoho nemožno pozbaviť slobody len pre neschopnosť dodržať zmluvný záväzok.

Podľa čl. 17 ods. 5 ústavy do väzby možno vziať iba z dôvodov a na čas ustanovený zákonom a na základe rozhodnutia súdu.

Podľa čl. 46 ods. 1 ústavy každý sa môže domáhať zákonom ustanoveným postupom svojho práva na nezávislom a nestrannom súde a v prípadoch ustanovených zákonom na inom orgáne Slovenskej republiky.

Podľa   čl.   5   ods.   1   dohovoru   každý   má právo   na slobodu   a   osobnú   bezpečnosť. Nikoho   nemožno   pozbaviť   slobody   okrem   nasledujúcich   prípadov,   pokiaľ   sa   tak   stane v súlade s konaním ustanoveným zákonom:...

c) zákonné zatknutie alebo iné pozbavenie slobody osoby za účelom predvedenia pred príslušný súdny orgán pre dôvodné podozrenie zo spáchania trestného činu, alebo ak sú oprávnené dôvody domnievať sa, že je potrebné zabrániť jej v spáchaní trestného činu alebo v úteku po jeho spáchaní.

Podľa   čl.   6   ods.   1   dohovoru   každý   má   právo   na   to,   aby   jeho   záležitosť   bola spravodlivo,   verejne a v primeranej lehote prejednaná nezávislým a nestranným súdom zriadeným zákonom, ktorý rozhodne o jeho občianskych právach alebo záväzkoch alebo o oprávnenosti akéhokoľvek trestného obvinenia proti nemu.

Predmetom   konania   pred   ústavným   súdom   bolo   posúdenie,   či   namietaným uznesením   krajského   súdu   sp.   zn.   1   Tpo   21/2011   zo   6.   júla   2011   došlo   k porušeniu základného práva sťažovateľa na osobnú slobodu zaručeného v čl. 17 ods. 2 a 5 ústavy, základného práva na súdnu ochranu zaručeného v čl. 46 ods. 1 ústavy, práva na slobodu a bezpečnosť zaručeného v čl. 5 ods. 1 písm. c) dohovoru a práva na spravodlivé súdne konanie zaručeného v čl. 6 ods. 1 dohovoru.

1. K namietanému porušeniu základného práva na súdnu ochranu zaručeného v čl. 46 ods. 1 ústavy a práva na spravodlivé súdne konanie zaručeného v čl. 6 ods. 1 dohovoru uznesením krajského súdu sp. zn. 1 Tpo 21/2011 zo 6. júla 2011

Ústavný   súd   v prvom   rade   poznamenáva,   že   rozhodnutie   krajského   súdu,   ktoré sťažovateľ   sťažnosťou   napadol,   je   rozhodnutím,   ktorým   bola   zamietnutá   sťažnosť sťažovateľa   proti   uzneseniu   okresného   súdu   sp.   zn.   1   Tp   52/2011   z 28.   júna   2011 o predĺžení   lehoty   trvania   väzby   sťažovateľa,   t.   j.   je   výsledkom   konania   a rozhodnutia o väzbe   [§   72   ods.   1   písm.   d)   Trestného   poriadku].   V   tomto   prípade   preto   nešlo o rozhodovanie vo veci samej, teda o vine a treste, resp. o trestnom obvinení.

V tejto   súvislosti   ústavný   súd   uvádza,   že   pokiaľ   ide   o   sťažovateľom   namietané porušenie   základného   práva   zaručeného   v   čl.   46   ods.   1   ústavy,   ústavný   súd   vo   svojej judikatúre opakovane konštatoval (napr. I. ÚS 100/04, III. ÚS 135/04, II. ÚS 151/09), že ide o všeobecné ustanovenie, ktoré upravuje základné právo na súdnu ochranu, a to vo vzťahu ku konaniu vo veci samej, a nevzťahuje sa na konanie o väzbe, na ktoré je aplikovateľné ustanovenie čl. 17 ods. 2 a 5 ústavy, ktoré je vo vzťahu k čl. 46 ods. 1 ústavy v pomere špeciality a sú v ňom implicitne obsiahnuté hmotné a tiež procesné atribúty základného práva   na   osobnú   slobodu   vrátane   práva   na   jej   súdnu   ochranu   v   prípadoch   pozbavenia osobnej   slobody   väzbou.   Táto   súdna   ochrana   zahŕňa   základné   procesné   garancie spravodlivého súdneho konania s prihliadnutím na povahu a účel konania o väzbe, a preto sú na konanie a rozhodovanie súdu o väzbe aplikovateľné špeciálne ustanovenia čl. 17 ods. 2 a 5 ústavy o osobnej slobode, a nie všeobecné ustanovenie čl. 46 ods. 1 ústavy.

Obdobne vo vzťahu k porušeniu práva zaručeného v čl. 6 ods. 1 dohovoru ústavný súd poznamenáva, že konania všeobecných súdov, ktorými sa rozhoduje o väzbe, nie sú konaniami o trestnom obvinení a ani konaniami o občianskych právach alebo záväzkoch, ako to vyžaduje citovaný článok dohovoru. Väzobným konaním podľa názoru ústavného súdu nemôže dôjsť k porušeniu práv zaručených v čl. 6 ods. 1 dohovoru aj z dôvodu, že túto oblasť ochrany práv upravuje vo svojich ustanoveniach čl. 5 dohovoru. Ústavný súd v tomto smere   poukazuje aj na   stabilnú   rozhodovaciu   prax   Európskeho   súdu   pre   ľudské   práva, podľa ktorej osobnú slobodu chráni čl. 5 dohovoru (napr. rozsudok Európskeho súdu pre ľudské práva de Wilde et al. v. Belgicko z 18. júna 1971, AČ. 12, § 65, § 67, § 71 – § 77 etc.).

Článok 6 dohovoru upravuje právo na spravodlivý proces. Tento článok dohovoru sa teda   zásadne   nevzťahuje   na   konanie   o   väzbe,   pre   ktoré   platí   špeciálna,   pokiaľ   ide o procesné záruky poskytnuté osobe nachádzajúcej sa vo väzbe, v zásade prísnejšia právna úprava obsiahnutá v čl. 5 dohovoru upravujúcom právo na slobodu a bezpečnosť (napr. II. ÚS 15/05).

Sťažovateľ namietal porušenie základného práva zaručeného v čl. 46 ods. 1 ústavy a práva zaručeného v čl. 6 ods. 1 dohovoru rozhodnutím krajského súdu, ktorým zamietol jeho sťažnosť proti uzneseniu okresného súdu, ktorým bola predĺžená lehota trvania jeho väzby, teda takým rozhodnutím všeobecného súdu, na ktoré sa čl. 46 ods. 1 ústavy ani čl. 6 ods.   1   dohovoru   vecne   nevzťahujú.   Pretože   neexistuje   žiadna   vecná   súvislosť   medzi napadnutým rozhodnutím krajského súdu o väzbe a namietaným porušením označených článkov ústavy a dohovoru, je sťažnosť sťažovateľa v tejto časti zjavne neopodstatnená, a preto ju ústavný súd odmietol už na predbežnom prerokovaní podľa § 25 ods. 2 zákona o ústavnom súde.

2. K namietanému porušeniu základného práva na osobnú slobodu zaručeného v čl. 17 ods. 2 a 5 ústavy a práva na slobodu a bezpečnosť zaručeného v čl. 5 ods. 1 písm. c) dohovoru uznesením krajského súdu sp. zn. 1 Tpo 21/2011 zo 6. júla 2011

Vo vzťahu k námietke porušenia základného práva na osobnú slobodu, resp. práva na slobodu a bezpečnosť ústavný súd poukazuje na to, že v zásade nie je tzv. „skutkovým súdom“, teda súdom, ktorý by vykonával dokazovanie na zistenie skutkového stavu, ak by malo ísť o dokazovanie, ktoré by malo nahradiť dokazovanie nevykonané všeobecnými súdmi.

Ústavný súd vo svojej judikatúre zdôrazňuje, že pri uplatňovaní svojej právomoci nezávislého súdneho orgánu ústavnosti (čl. 124 ústavy) nemôže zastupovať všeobecné súdy, ktorým   predovšetkým   prislúcha   interpretácia   a   aplikácia   zákonov,   a   že   jeho   úloha   sa obmedzuje iba na kontrolu zlučiteľnosti účinkov takejto interpretácie a aplikácie s ústavou alebo kvalifikovanou medzinárodnou zmluvou o ľudských právach a základných slobodách, pričom nesmie ísť o takú interpretáciu a aplikáciu právnych noriem, ktorá by bola arbitrárna alebo zjavne neopodstatnená (I. ÚS 19/02, I. ÚS 27/04, I. ÚS 74/05, I. ÚS 228/05).

Okresný   súd   uznesením   sp.   zn.   1   Tp   52/2011   z 28.   júna   2011   vyhovel   návrhu prokurátora   krajskej   prokuratúry   a predĺžil   lehotu   trvania   väzby   sťažovateľa   do 14. novembra 2011. Proti tomuto rozhodnutiu okresného súdu podal sťažovateľ sťažnosť, o ktorej krajský súd napadnutým uznesením č. k. 1 Tpo 21/2011-55 zo 6. júla 2011 rozhodol tak, že ju zamietol.

Krajský súd v odôvodnení rozhodnutia uviedol:

„Uvedené   uznesenie   súd   I.   stupňa   odôvodnil   tým,   že   vyšetrovateľ   po   vznesení obvinenia a po vzatí oboch obvinených do väzby, až do podania návrhu na predĺženie lehoty trvania väzby, konal vo veci plynulé. Okrem opätovných výsluchov obvinených, vykonal výsluchy poškodeného JUDr. M... Ch..., svedkov K... Š..., B... M..., K... P..., M... H..., S... T..., R... O..., E... P..., V... K..., V... B..., M... G..., Ing. V... D..., M... G.... Tiež pribral do konania znalcov a ústav, zadovážil znalecké posudky a listinné dôkazy. Prostredníctvom prokurátora   Krajskej   prokuratúry   v   Nitre   požiadal   o   vykonanie   úkonov   Krajské   statní zastupitelství v Brne. Z vyjadrenia obhajcov vyplýva, že v Českej republike bol vypočutý svedok L... Obvinený D... M... bol vypočutý v Českej republike v rámci vydávacieho konania a tiež sudcom pre prípravné konanie na území Slovenskej republiky.

Súd   I.   stupňa   mal   z   vyšetrovacieho   spisového   materiálu   za   preukázané,   že dokazovanie v prípravnom konaní nebolo doposiaľ ukončené napriek tomu. že orgány činné v trestnom konaní konali plynulé. Prípravné konanie nebolo možné ukončiť vzhľadom na rozsiahlosť a obtiažnosť danej trestnej veci. Do 14. 7. 2011. kedy končí obom obvineným základná   lehota   väzby,   nebude   možné   ukončiť   prípravné   konanie   tak,   aby   boli zadokumentované všetky dôkazy, ktoré je potrebné vykonať. Okrem vyšetrovacích úkonov súvisiacich   so   zabezpečením   a   vykonaním   dôkazov   je   potrebné,   aby   si   obvinení   a obhajcovia preštudovali vyšetrovací spis tak. aby mohli navrhnúť vykonanie dôkazov, ktoré považujú za potrebné a aby orgány činné v trestnom konaní mohli rozhodnúť vo veci samej, alebo aby prokurátor podal v príslušnej lehote na obvinených obžalobu na príslušný súd. Napokon poukázal na to. že u oboch obvinených naďalej trvajú dôvody väzby podľa § 71 ods. 1 písm. c/ Tr. por. Aj naďalej je daná obava, že obvinení svoje konanie voči poškodenému zopakujú, pretože proti nemu použili fyzické násilie a zároveň sa mu vyhrážali smrťou. Preto stále trvá dôvodná obava, že ich prepustením na slobodu by mohlo dôjsť k závažnejšiemu následku na zdraví, prípadne živote poškodeného a hrozí zmarenie alebo sťaženie účelu trestného konania...

Krajský   súd   v   Nitre,   ako   súd   nadriadený,   potom   postupom   podľa   §   192   ods.   1 písm. a/,   písm.   b/   Tr.   por.,   pri   rozhodovaní   o   sťažnosti   preskúmal   správnosť   výrokov napadnutého   uznesenia,   proti   ktorým   sťažovatelia   podali   sťažnosť   a   konanie predchádzajúce týmto výrokom napadnutého uznesenia...

Ako to vyplýva z predloženého spisového materiálu, krajský prokurátor... podal dňa 3. 6. 2011 na súde I. stupňa návrh podľa § 76 ods. 2 Tr. por. na predĺženie lehoty trvania väzby obvinených Š. J. a Z. T., stíhaných pre obzvlášť závažný zločin vydieračského únosu podľa § 186 ods. ods. 1, ods. 2 písm. b/, ods. 4 písm. a/ Tr. zák. s poukazom na § 138 písm. a/, písm. i/ Tr. zák.. Navrhol predĺžiť obom obvineným väzbu do 14. 11. 2011...

Po preskúmaní predloženého spisového materiálu nadriadený súd dospel k záveru, že sťažnosti obvinených Š. J. a Z. T. nie sú dôvodné.

Ako to vyplýva z predloženého spisového materiálu proti obvineným Š. J. a Z. T. (a taktiež   obvinenému   D.   M.)   sa   vedie   trestné   stíhanie   pre   obzvlášť   závažný   zločin vydieračského únosu podľa § 186 ods. 1, ods. 2 písm. b/, ods. 4 písm. a/ Tr. zák. s poukazom na § 138 písm. a/, písm. i/ Tr. zák.

V   danom   prípade   aj   podľa   názoru   nadriadeného   súdu,   z   doposiaľ   vykonaného dokazovania vyplývajú také skutočnosti, ktoré nasvedčujú tomu, že skutok, pre ktorý bolo začaté trestné stíhanie a menovaným obvineným vznesené obvinenie bol spáchaný a tento má znaky obzvlášť závažného zločinu vydieračského únosu podľa § 186 ods. 1, ods. 2 písm. b/, ods. 4 písm. a/ Tr. zák. s poukazom na § 138 písm. a/, písm. i/ Tr. zák.

Zároveň sú dané dôvody na podozrenie, že tento skutok mali spáchať obvinení Š. J. a Z. T. aj s ďalšou obvinenou osobou.

Na základe uvedeného súd I. stupňa dospel k správnemu záveru o tom, že dôvody preventívnej väzby podľa § 71 ods. 1 písm. c/ Tr. por. u obvinených Š. J. a Z. T. sú aj naďalej dané a aj v danom štádiu konania odôvodňujú obavu, že v prípade ich prepustenia na   slobodu   budú   pokračovať   v páchaní   obzvlášť   závažnej   úmyselnej   a násilnej   trestnej činnosti, pre ktorú im bolo vyšetrovateľom vznesené obvinenie a súčasne sa nachádzajú vo väzbe,   pretože   touto   trestnou   činnosťou   si   mali   zabezpečiť   násilím   od   poškodeného podpísanie rôznych dokumentov, a to najmä zmluvy o pôžičke a uznanie dlhu vo výške 240.000,- eur, generálnej plnej moci poškodeného ako splnomocniteľa na obvineného Š. J. ako splnomocnenca, kúpnopredajnej zmluvy na vozidlo zn. M., plnej moci na užívanie tohto motorového vozidla.

Pokiaľ ide o samotný návrh prokurátora na predĺženie väzby obvineným, nadriadený súd   sa   stotožnil   s   názorom   súdu   I.   stupňa.   V   danom   prípade   sa   jedná   o   vyšetrovanie obzvlášť   závažnej   násilnej   trestnej   činnosti,   kde   obaja   menovaní   obvinení,   aj   s   ďalšou obvinenou osobou, s cieľom únosu a vydierania poškodeného... mali vopred naplánovať jeho   únos.   Za   tým   účelom   mali   vopred   si   naplánovať   a   rozdeliť   medzi   sebou   úlohy   a spáchanie   trestného   činu   koordinovať,   kde   mali   poškodeného...   vlákať   do   motorového vozidla,   odviezť ho v tomto aute, kde ho mali opakovane udierať do oblasti úst rukou zovretou v päsť, hroziť mu, že sa nedožije sviatkov a že ho zabije, škrtiť ho pažou zovretou okolo krku. Keď sa poškodenému podarilo z vozidla ujsť, mali ho chytiť, násilím ho ťahať do vozidla, krátkou guľovou zbraňou mu hroziť zastrelením. Následne mali poškodeného odviezť cez maďarské hranice smerom na B., vyhrážať sa mu smrťou, sústavne ho strážiť a brániť mu v slobodnom pohybe. Potom ho mali zaviesť do K., do kancelárskych priestorov neznámeho   objektu,   kde   mal   čakať   páchateľ   č.   3,   tam   zisťovať   od   poškodeného   jeho majetkové pomery. Odtiaľ mali s poškodeným odísť do hotela E. v K., kde po ubytovaní mali poškodenému   prikázať   zavolať   svojej   priateľke,   aby   odovzdala   známym   jeho   motorové vozidlo M. Tiež mali poškodenému prikázať podpísať rôzne dokumenty, najmä zmluvu o pôžičke a uznanie dlhu vo výške 240.000,- eur, generálnu plnú moc, kúpnopredajnú zmluvy na vozidlo zn. M. a plnú moc na užívanie uvedeného motorového vozidla. Po podpise týchto dokumentov mali poškodeného prepustiť a spôsobiť mu hematóm v oblasti hornej pery, rozsiahlu odreninu chrbta v krížovej oblasti, nevoľnosť, bolesť hlavy a škodu na majetku uznaním dlhu vo výške 240.000, eur.

Vzhľadom na spôsob, akým mala byť trestná činnosť spáchaná, je potrebné na jej objasnenie zabezpečiť dôkazy aj prostredníctvom dožiadaní a ďalších procesných úkonov v Českej   republike,   čo   tiež   vyžaduje   poskytnutie   orgánom   činným   v   trestnom   konaní primeraný čas.

Závažnosť a rozsah posudzovanej veci, ktorú je potrebné objasniť ju robí obťažnou, najmä vzhľadom na rozsah dokazovania, ktoré je potrebné vykonať. Z týchto dôvodov ani podľa názoru nadriadeného súdu nie je možné trestné stíhanie skončiť v zákonom uvedenej lehote, pričom prepustením oboch obvinených na slobodu zároveň hrozí, že bude zmarené alebo podstatne sťažené dosiahnutie účelu trestného konania.

Na základe preskúmania predloženého spisového materiálu, najmä jeho rozsahu ako aj obsahu zabezpečených dôkazov, nadriadený súd zároveň dospel k záveru, že vyšetrovateľ v predmetnej väzobnej veci doposiaľ postupoval plynule, bez prieťahov, teda s osobitnou starostlivosťou a urýchlením...

Vzhľadom na uvedené súd I. stupňa správne rozhodol, keď na návrh prokurátora podľa § 76 ods. 2, ods. 3 Tr. por. predĺžil lehotu trvania väzby obvineným Š. J. a Z. T. do 14. 11. 2011.

Keďže   nadriadený   súd   nezistil   žiadne   dôvody   na   zmenu   napadnutého   uznesenia, sťažnosti obvinených, ako nedôvodné zamietol.“

V citovanej   časti   odôvodnenia   napadnutého   rozhodnutia   krajský   súd   jednoznačne uviedol, prečo sťažnosť sťažovateľa (a ďalšieho spoluobvineného) proti uzneseniu súdu prvého stupňa o predĺžení trvania lehoty väzby zamietol. Po preskúmaní vyšetrovacieho spisového   materiálu vyhodnotil,   či   sú   v trestnej   veci   sťažovateľa   dané   všetky   zákonom vyžadované podmienky na jeho ponechanie vo väzbe a tieto považoval za splnené.

Závery o tom, že skutok, pre ktorý bolo začaté trestné stíhanie, bol spáchaný, že má znaky trestného činu a že existuje dôvodné podozrenie, že ho spáchal sťažovateľ, pritom oprel o v trestnom konaní vykonané dôkazy.

Zároveň   krajský   súd   uviedol   konkrétne   skutočnosti   odôvodňujúce   obavu,   že   by sťažovateľ mohol v trestnej činnosti pokračovať, a to opisom spôsobu, akým k spáchaniu trestného činu došlo, a čo sa ním páchatelia (teda aj sťažovateľ) snažili dosiahnuť.

Krajský súd neopomenul odôvodniť ani potrebu ponechania sťažovateľa vo väzbe, a teda predĺžiť lehotu trvania väzby, a to z dôvodu potreby vykonania ďalších procesných úkonov a obťažnosťou veci.

Z uvedeného teda vyplýva, že krajský súd dal odpovede na všetky pre rozhodnutie o väzbe relevantné otázky.

Keďže   úlohou   ústavného   súdu   je   sledovať,   či   všeobecné   súdy   v   namietaných rozhodnutiach   správne aplikujú   právo,   či   dané   rozhodnutia   sú   odôvodnené   a či   nenesú znaky   arbitrárnosti   vyúsťujúce   do   porušenia   niektorého   zo   základných   práv   a   slobôd, nemôže zasahovať do ich skutkových a právnych záverov, ak ich z danej perspektívy možno pokladať za udržateľné. A práve aj v tomto smere sa rozhodnutie krajského súdu z hľadiska sťažovateľovej námietky javí ako akceptovateľné.

Z   tohto   hľadiska   treba   považovať   pozbavenie   osobnej   slobody   sťažovateľa   za zákonné,   pretože   sa   udialo   v   súlade   s   konaním   ustanoveným   v   zákone,   na   základe rozhodnutia príslušného súdu a z dôvodov uvedených v zákone.

Ústavný súd teda nezistil taký výklad relevantných ustanovení procesného predpisu upravujúceho   postup   v   trestnom   konaní   v   označenom   rozhodnutí   krajského   súdu   a   ich uplatnenie vo veci sťažovateľa, ktorý by mohol vyvolať nezlučiteľné účinky s ústavou. Skutočnosť, že sťažovateľ sa s právnym názorom krajského súdu nestotožňuje, nemôže sama osebe viesť k záveru o zjavnej neodôvodnenosti, arbitrárnosti názoru alebo svojvôli krajského súdu a nezakladá ani oprávnenie ústavného súdu nahradiť právny názor krajského súdu svojím vlastným.

Vzhľadom na tieto dôvody ústavný súd vyslovil, že sťažnosť sťažovateľa je aj v tejto časti namietaného porušenia základného práva na osobnú slobodu zaručeného v čl. 17 ods. 2 a 5 ústavy a práva na slobodu a bezpečnosť zaručeného v čl. 5 ods. 1 písm. c) dohovoru zjavne neopodstatnená, a preto ju odmietol už na predbežnom prerokovaní podľa § 25 ods. 2 zákona o ústavnom súde.

Pretože sťažnosť sťažovateľa bola ako celok odmietnutá, neprichádzalo do úvahy rozhodovanie   ústavného   súdu   o   ďalších   požiadavkách   sťažovateľa   (zrušiť   rozhodnutie krajského súdu, prikázať prepustiť sťažovateľa z väzby na slobodu a nahradiť mu trovy konania   pred   ústavným   súdom),   rozhodovanie   o   ktorých   je   podmienené   vyslovením porušenia základného práva alebo slobody, k čomu v tomto prípade nedošlo.

P o u č e n i e :   Proti tomuto rozhodnutiu nemožno podať opravný prostriedok.

V Košiciach 20. októbra 2011