SLOVENSKÁ REPUBLIKA
U Z N E S E N I E
Ústavného súdu Slovenskej republiky
II. ÚS 464/2015-22
Ústavný súd Slovenskej republiky na neverejnom zasadnutí 29. júla 2015 v senátezloženom z predsedníčky Ľudmily Gajdošíkovej a zo sudcov Sergeja Kohuta a LadislavaOrosza (sudca spravodajca) predbežne prerokoval sťažnosti obchodnej spoločnostiPOHOTOVOSŤ, s. r. o., Pribinova 25, Bratislava, zastúpenej Fridrich Paľko, s. r. o.,Grösslingová 4, Bratislava, konajúca prostredníctvom konateľa a advokátadoc. JUDr. Branislava Fridricha, PhD., vedené pod spisovými značkami: Rvp 1441/2014,Rvp 1452/2014, Rvp 1470/2014, Rvp 1475/2014, Rvp 1483/2014, Rvp 1514/2014,Rvp 1522/2014, Rvp 1528/2014, Rvp 1576/2014, Rvp 1581/2014, Rvp 1614/2014a Rvp 1618/2014 vo veci namietaného porušenia jej základných práv podľa čl. 20 ods. 1,čl. 46 ods. 1 a čl. 48 ods. 2 Ústavy Slovenskej republiky a práv podľa čl. 6 ods. 1 Dohovoruo ochrane ľudských práv a základných slobôd a čl. 1 Dodatkového protokolu k Dohovoruo ochrane ľudských práv a základných slobôd, ako aj namietaného porušenia čl. 12 ods. 2Ústavy Slovenskej republiky a čl. 14 Dohovoru o ochrane ľudských práv a základnýchslobôd postupom Okresného súdu Svidník v konaniach vedených pod spisovými značkami:4 Er 123/2007, 1 Er 53/2004, 5 Er 485/2004, 3 Er 95/2005, 4 Er 82/2006, 6 Er 31/2007,3 Er 125/2003, 2 Er 119/2003, 3 Er 180/2004, 3 Er 131/2003, 3 Er 345/2004a 3 Er 127/2005 a takto
r o z h o d o l :
1. Sťažnosti obchodnej spoločnosti POHOTOVOSŤ, s. r. o., vedené pod spisovýmiznačkami: Rvp 1441/2014, Rvp 1452/2014, Rvp 1470/2014, Rvp 1475/2014,Rvp 1483/2014, Rvp 1514/2014, Rvp 1522/2014, Rvp 1528/2014, Rvp 1576/2014,Rvp 1581/2014, Rvp 1614/2014 a Rvp 1618/2014 s p á j a na spoločné konanie, ktoré budeďalej vedené pod sp. zn. Rvp 1441/2014.
2. Sťažnosti obchodnej spoločnosti POHOTOVOSŤ, s. r. o., o d m i e t a ako zjavneneopodstatnené.
O d ô v o d n e n i e :
I.
Ústavnému súdu Slovenskej republiky (ďalej len „ústavný súd“) boli13. februára 2014 doručené sťažnosti obchodnej spoločnosti POHOTOVOSŤ, s. r. o.,Pribinova 25, Bratislava (ďalej len „sťažovateľka“), zastúpenej Fridrich Paľko, s. r. o.,Grösslingová 4, Bratislava, konajúca prostredníctvom konateľa a advokátadoc. JUDr. Branislava Fridricha, PhD., vedené pod spisovými značkami: Rvp 1441/2014,Rvp 1452/2014, Rvp 1470/2014, Rvp 1475/2014, Rvp 1483/2014, Rvp 1514/2014,Rvp 1522/2014, Rvp 1528/2014, Rvp 1576/2014, Rvp 1581/2014, Rvp 1614/2014a Rvp 1618/2014 vo veci namietaného porušenia jej základných práv podľa čl. 20 ods. 1,čl. 46 ods. 1 a čl. 48 ods. 2 Ústavy Slovenskej republiky (ďalej len „ústava“), práv podľačl. 6 ods. 1 Dohovoru o ochrane ľudských práv a základných slobôd (ďalej len „dohovor“)a čl. 1 Dodatkového protokolu k Dohovoru o ochrane ľudských práv a základných slobôd(ďalej len „dodatkový protokol“), ako aj namietaného porušenia čl. 12 ods. 2 ústavy a čl. 14dohovoru postupom Okresného súdu Svidník (ďalej len „okresný súd“) v konaniachvedených pod spisovými značkami: 4 Er 123/2007, 1 Er 53/2004, 5 Er 485/2004,3 Er 95/2005, 4 Er 82/2006, 6 Er 31/2007, 3 Er 125/2003, 2 Er 119/2003, 3 Er 180/2004,3 Er 131/2003, 3 Er 345/2004 a 3 Er 127/2005 (ďalej aj „napadnuté konania“).
Zo sťažností vyplýva, že sťažovateľka (oprávnená, pozn.) v napadnutých exekučnýchkonaniach vedených okresným súdom podanými návrhmi požiadala o zmenu súdnehoexekútora v súlade s § 44 ods. 8 zákona Národnej rady Slovenskej republiky č. 233/1995Z. z. o súdnych exekútoroch a exekučnej činnosti (Exekučný poriadok) a o zmenea doplnení ďalších zákonov v znení platnom a účinnom do 31. decembra 2014. Sťažovateľkanamieta, že „V exekučnom konaní vedenom podľa týchto procesných pravidiel je založená povinnosť exekučného súdu rozhodnúť o návrhu oprávneného na zmenu súdneho exekútora do 30 dní od doručenia návrhu oprávneného na zmenu exekútora. Exekučný súd... do dňa spísania tejto sťažnosti nerozhodol o návrhu na zmenu súdneho exekútora. Sťažovateľ tvrdí, že v predmetnom prípade neexistuje okolnosť, ktorá by umožňovala exekučnému súdu postupovať nesústredene a so zbytočnými prieťahmi tak, že k vydaniu rozhodnutia o zmene exekútora pristúpi až po veľmi dlhej dobe... Tvrdíme, že postupom porušovateľa (neodôvodnenou nečinnosťou a neefektívnou/nesústredenou činnosťou) došlo k porušeniu základných práv sťažovateľa.“.
Sťažovateľka namieta, že okrem práv zaručených čl. 48 ods. 2 ústavy a čl. 6 ods. 1dohovoru okresný súd v napadnutých konaniach svojím postupom porušil aj práva zaručenéčl. 20 ods. 1 ústavy a čl. 1 dodatkového protokolu, keďže „nemôže bez rozhodnutia exekučného súdu dosiahnuť exekúciou zhmotnenie veci (vymoženie pohľadávky), čo má za následok vytvorenie prekážky pre individuálnu alebo podnikateľskú spotrebu veci... K znižovaniu hodnoty majetku sťažovateľa (bonity pohľadávky) dochádza aj preto, že nečinnosť exekučného súdu podporuje a neodstraňuje nečinnosť, resp. nesústredenú činnosť povereného exekútora a utvrdzuje dlžníka (povinného) v tom, že sťažovateľovi zaplatiť nemusí, pretože ho autoritatívne k takémuto správaniu nemá kto prinútiť.“.
Podľa sťažovateľky okresný súd v napadnutých konaniach zároveň postupoval tak, že jej neposkytol „súdnu ochranu v zákonom predpokladanej kvalite. Porušovateľ neaplikoval ust. § 44 ods. 8 Exekučného poriadku tak, aby rešpektoval základné právo sťažovateľa garantované v čl. 46 ods. 1 ústavy.“.
K namietanému porušeniu čl. 12 ods. 2 ústavy a čl. 14 dohovoru sťažovateľkauvádza, že „aj keď výkon a ochrana jeho práva na spravodlivý súdny proces mala byť rovnaká, má v konaní pred exekučným súdom výrazne nevýhodné postavenie a je s ním zaobchádzané odlišne, keď procesné návrhy a žiadosti týkajúce sa jeho veci nie sú riešené v zákonom predpokladanej kvalite za použitia príslušných zákonných ustanovení. Diskriminačný postup exekučného súdu výrazne ovplyvňuje právne postavenie sťažovateľa. Z okolností daného prípadu nemožno vyšpecifikovať také skutočnosti, ktoré by mohli objektívne a rozumne ospravedlniť takéto odlišné zaobchádzanie.“.
Vzhľadom na z pohľadu sťažovateľky neodôvodnenú nečinnosť a neefektívny postupokresného súdu podala v zmysle § 62 ods. 1 zákona č. 757/2004 Z. z. o súdoch a o zmenea doplnení niektorých zákonov v znení neskorších predpisov (ďalej len „zákon o súdoch“)predsedovi okresného súdu sťažnosti na prieťahy v ňou iniciovaných exekučných konaniach,pričom „porušovateľ nevybavil sťažnosť do 30 dní odo dňa jej doručenia. Neinformoval sťažovateľa o predĺžení lehoty na jej vybavenie a ani inak so sťažovateľom nekomunikoval (nespravil tak ani zákonný sudca). Neprijal žiadne riadiace opatrenia na odstránenie zbytočných prieťahov v konaní.“.
Uvedeným postupom okresného súdu malo podľa sťažovateľky dôjsť k porušeniu jejzákladného práva vlastniť majetok podľa čl. 20 ods. 1 ústavy, základného práva na súdnuochranu podľa čl. 46 ods. 1 ústavy a základného práva na prerokovanie veci bez zbytočnýchprieťahov podľa čl. 48 ods. 2 ústavy, ako aj práva na prejednanie jej záležitosti v primeranejlehote podľa čl. 6 ods. 1 dohovoru a práva na ochranu majetku podľa čl. 1 dodatkovéhoprotokolu a tiež k porušeniu čl. 12 ods. 2 ústavy a čl. 14 dohovoru upravujúcich zákazdiskriminácie.
V petite sťažností sťažovateľka navrhuje, aby ústavný súd vyslovil, že postupomokresného súdu v napadnutých konaniach boli porušené ňou označené základné práva podľaústavy, práva podľa dohovoru a dodatkového protokolu, ako aj ďalšie ňou označenéustanovenia ústavy a dohovoru, prikázal okresnému súdu konať bez zbytočných prieťahova napokon uložil okresnému súdu zaplatiť finančné zadosťučinenie, ako aj úhradu trovkonania.
II.
Podľa čl. 127 ods. 1 ústavy ústavný súd rozhoduje o sťažnostiach fyzických osôbalebo právnických osôb, ak namietajú porušenie svojich základných práv alebo slobôd,alebo ľudských práv a základných slobôd vyplývajúcich z medzinárodnej zmluvy, ktorúSlovenská republika ratifikovala a bola vyhlásená spôsobom ustanoveným zákonom, ako ochrane týchto práv a slobôd nerozhoduje iný súd.
Ústavný súd podľa § 25 ods. 1 zákona Národnej rady Slovenskej republikyč. 38/1993 Z. z. o organizácii Ústavného súdu slovenskej republiky, o konaní pred níma o postavení jeho sudcov v znení neskorších predpisov (ďalej len „zákon o ústavnomsúde“) každý návrh predbežne prerokuje na neverejnom zasadnutí bez prítomnostinavrhovateľa, ak tento zákon neustanovuje inak. Pri predbežnom prerokovaní každéhonávrhu ústavný súd skúma, či dôvody uvedené v § 25 ods. 2 zákona o ústavnom súdenebránia jeho prijatiu na ďalšie konanie. Podľa tohto ustanovenia návrhy vo veciach,na prerokovanie ktorých nemá ústavný súd právomoc, návrhy, ktoré nemajú zákonompredpísané náležitosti, neprípustné návrhy alebo návrhy podané niekým zjavneneoprávneným, ako aj návrhy podané oneskorene môže ústavný súd na predbežnomprerokovaní odmietnuť uznesením bez ústneho pojednávania. Ústavný súd môže odmietnuťaj návrh, ktorý je zjavne neopodstatnený.
II.1 K spoločnému prerokovaniu vecí
Podľa § 31a zákona o ústavnom súde ak tento zákon neustanovuje inak a povaha vecito nevylučuje, použijú sa na konanie pred ústavným súdom primerane ustanovenia zákonač. 99/1963 Zb. Občiansky súdny poriadok v znení neskorších predpisov (ďalej len „OSP“).
V zmysle § 112 ods. 1 OSP môže súd v záujme hospodárnosti konania spojiťna spoločné konanie veci, ktoré sa uňho začali a skutkovo spolu súvisia alebo sa týkajú týchistých účastníkov.
Zákon o ústavnom súde nemá osobitné ustanovenie o spojení vecí, avšak v súlades citovaným § 31a zákona o ústavnom súde možno v konaní o sťažnosti podľa čl. 127 ústavypoužiť na prípadné spojenie vecí primerane § 112 ods. 1 OSP.
S prihliadnutím na obsah sťažností vedených ústavným súdom pod spisovýmiznačkami: Rvp 1441/2014, Rvp 1452/2014, Rvp 1470/2014, Rvp 1475/2014,Rvp 1483/2014, Rvp 1514/2014, Rvp 1522/2014, Rvp 1528/2014, Rvp 1576/2014,Rvp 1581/2014, Rvp 1614/2014 a Rvp 1618/2014 a z tohto obsahu vyplývajúcu právnua skutkovú súvislosť uvedených sťažností, ako aj vzhľadom na totožnosť v osobesťažovateľky a okresného súdu, proti ktorému sťažnosti smerujú, rozhodol ústavný súdo spojení sťažností na spoločné konanie tak, ako to je uvedené v bode 1 výroku tohtouznesenia.
II.2 K namietanému porušeniu základného práva podľa čl. 48 ods. 2 ústavy a práva podľa čl. 6 ods. 1 dohovoru postupom okresného súdu v napadnutých konaniach
Z § 25 ods. 2 zákona o ústavnom súde vyplýva, že úlohou ústavného súdupri predbežnom prerokovaní sťažnosti je tiež posúdiť, či táto nie je zjavne neopodstatnená.V súlade s konštantnou judikatúrou ústavného súdu o zjavne neopodstatnenú sťažnosť idevtedy, ak namietaným postupom alebo rozhodnutím príslušného orgánu verejnej mocinemohlo dôjsť k porušeniu základného práva alebo slobody, ktoré označil sťažovateľ,a to buď pre nedostatok príčinnej súvislosti medzi označeným postupom alebo rozhodnutímpríslušného orgánu verejnej moci a základným právom alebo slobodou, porušenie ktorýchsa namietalo, prípadne z iných dôvodov. Za zjavne neopodstatnenú sťažnosť preto možnopovažovať takú, pri predbežnom prerokovaní ktorej ústavný súd nezistil žiadnu možnosťporušenia označeného základného práva alebo slobody, reálnosť ktorej by mohol posúdiťpo jej prijatí na ďalšie konanie (I. ÚS 66/98, tiež napr. I. ÚS 4/00, II. ÚS 101/03).
Nosnou argumentáciou sťažovateľky, ktorou odôvodňuje porušenie svojhozákladného práva na prerokovanie veci bez zbytočných prieťahov podľa čl. 48 ods. 2 ústavya práva na prejednanie záležitosti v primeranej lehote podľa čl. 6 ods. 1 dohovoru, jenespokojnosť s postupom okresného súdu, ktorý o jej návrhoch na zmenu súdnehoexekútora podľa § 44 ods. 8 Exekučného poriadku v znení platnom a účinnom do31. decembra 2014 nerozhodol v zákonom ustanovenej lehote, pričom neexistuje žiadnaokolnosť, ktorá by okresnému súdu bránila postupovať v napadnutom konaní sústredenea bez zbytočných prieťahov. Sťažovateľka namieta, že okresný súd v napadnutých konaniacho jej návrhoch dosiaľ nerozhodol aj napriek tomu, že návrhy na zmenu súdneho exekútorasťažovateľka „spísala“ už 8. októbra 2009 (konanie vedené okresným súdom pod sp. zn. 4Er 123/2007), 29. júna 2009 (konania vedené okresným súdom pod sp. zn. 1 Er 53/2004,sp. zn. 5 Er 485/2004, sp. zn. 6 Er 31/2007, sp. zn. 3 Er 180/2004, sp. zn. 3 Er 131/2003a sp. zn. 3 Er 345/2004), 29. mája 2012 (konania vedené okresným súdom pod sp. zn.3 Er 95/2005, sp. zn. 4 Er 82/2006, sp. zn. 2 Er 119/2003 a sp. zn. 3 Er 127/2005)a 18. novembra 2010 (konanie vedené okresným súdom pod sp. zn. 3 Er 125/2003).
Ústavný súd si pri výklade základného práva na prerokovanie veci bez zbytočnýchprieťahov podľa čl. 48 ods. 2 ústavy osvojil judikatúru Európskeho súdu pre ľudské právak čl. 6 ods. 1 dohovoru, pokiaľ ide o právo na prejednanie veci v primeranej lehote, pretov obsahu týchto práv nemožno vidieť zásadnú odlišnosť (napr. II. ÚS 55/98).
Účelom základného práva na prerokovanie veci bez zbytočných prieťahov jeodstránenie stavu právnej neistoty, v ktorej sa nachádza osoba domáhajúca sa rozhodnutiaštátneho orgánu. Samotným prerokovaním veci na súde alebo na inom štátnom orgáne saprávna neistota neodstráni. K vytvoreniu želateľného stavu, t. j. stavu právnej istotydochádza v zásade až právoplatným rozhodnutím súdu alebo iného štátneho orgánu.Preto na naplnenie základného práva podľa čl. 48 ods. 2 ústavy (a tiež práva podľa čl. 6ods. 1 dohovoru) nestačí, aby štátne orgány vec prerokovali, prípadne vykonali rôzne úkonybez ohľadu na ich počet (napr. I. ÚS 10/98, III. ÚS 224/05).
Podstatou, účelom a cieľom práva na prerokovanie veci bez zbytočných prieťahovje odstránenie stavu právnej neistoty (III. ÚS 61/98), pričom k vytvoreniu stavu právnejistoty dochádza zásadne až právoplatným rozhodnutím súdu alebo iného štátneho orgánu(I. ÚS 10/98, I. ÚS 44/99, IV. ÚS 68/02), alebo iným zákonom predvídaným spôsobom,ktorý znamená nastolenie právnej istoty inak ako právoplatným rozhodnutím súdu(m. m. IV. ÚS 221/04, IV. ÚS 86/08).
Ústavný súd preto poskytuje ochranu základnému právu na prerokovanie vecibez zbytočných prieťahov podľa čl. 48 ods. 2 ústavy len vtedy, ak bola na ústavnom súdeuplatnená v čase, keď namietané porušenie označeného práva ešte mohlo trvať (napr.I. ÚS 22/01, I. ÚS 77/02, I. ÚS 116/02). Ak v čase doručenia sťažnosti ústavnému súduuž nemohlo dochádzať k namietanému porušovaniu označeného práva, ústavný súd sťažnosťodmietne ako zjavne neopodstatnenú (§ 25 ods. 2 zákona o ústavnom súde).
Na účely náležitého zistenia skutočností rozhodných pre posúdenie sťažnostísi ústavný súd vyžiadal spisy vzťahujúce sa na napadnuté konania vedené okresným súdom,z ktorých zistil, že okresný súd o návrhoch na zmenu súdneho exekútora do časurozhodovania ústavného súdu nerozhodol.
Aj napriek existencii svojej konštantnej judikatúry, v súlade s ktorou zbytočnéprieťahy v konaní môžu byť zapríčinené predovšetkým neodôvodnenou nečinnosťouvšeobecného súdu, súc viazaný návrhom sťažovateľky na rozhodnutie, a s prihliadnutímna odôvodnenie sťažností sa však ústavný súd v prerokovávaných veciach zameralpredovšetkým na identifikáciu rozhodných skutkových a právnych okolností súvisiacichs tou časťou napadnutých konaní, v rámci ktorých si sťažovateľka porušenie svojhozákladného práva podľa ústavy a práva podľa dohovoru uplatňuje, teda v príčinnej súvislostiso sťažovateľkou podanými návrhmi na zmenu súdneho exekútora.
Zo zistení ústavného súdu vyplýva, že návrhmi podanými okresnému súdusťažovateľka požiadala v súlade s § 44 ods. 8 Exekučného poriadku v znení platnoma účinnom do 31. decembra 2014 o zmenu súdneho exekútora a poverenie vykonanímexekúcií „Exekútorský úrad “.
Ústavný súd v ďalšom považuje za potrebné poukázať na svoju ustálenú judikatúrua na stanovisko k právnej otázke z tejto judikatúry vyplývajúce vo veciach sťažnostísťažovateľky a súdneho exekútora, predmetom ktorých bolorozhodovanie o namietanom porušení ich práv podľa ústavy a dohovoru postupomvšeobecných súdov, ktoré vylúčili súdneho exekútora z vykonávaníexekúcií, v ktorých ako účastníčka na strane oprávnenej vystupovala sťažovateľka z dôvodu,že súdny exekútor bol zamestnancom sťažovateľky.
Ústavný súd sa v týchto sťažnostiach stotožnil s právnym názorom všeobecnýchsúdov, podľa ktorého nezlučiteľnosť činnosti (funkcie) súdneho exekútora s pracovnýmpomerom vyplývajúca z § 4 Exekučného poriadku predstavuje záruku, že súdny exekútorsvoju činnosť spočívajúcu v nútenom výkone súdnych a iných rozhodnutí bude vykonávaťnezávisle a nestranne v zmysle § 3 citovaného zákona. Súdny exekútor vykonávanímčinnosti, ktorá je nezlučiteľná s pracovným pomerom, môže oprávnene vyvolať pochybnostio svojej nestrannosti a nezaujatosti vo vzťahu k účastníkom exekučného konania. Uvedenékonanie nevylučuje ani disciplinárnu, resp. trestnú zodpovednosť súdneho exekútora akoverejného činiteľa. Skutočnosť, že súdny exekútor bol zamestnancom účastníka exekučnéhokonania (sťažovateľky, pozn.), je okolnosťou vylučujúcou ho z vykonávania exekúcie podľa§ 30 ods. 1 Exekučného poriadku, ktorú je v zmysle § 30 ods. 3 citovaného zákona povinnýbezodkladne oznámiť všeobecnému súdu (obdobný právny názor k tomuto právnemuproblému vyjadril ústavný súd v porovnateľných veciach už viackrát; napr. v konaniachvedených pod spisovými značkami: II. ÚS 3/2012, I. ÚS 113/2012, I. ÚS 137/2012,IV. ÚS 192/2012 a II. ÚS 592/2011).
Ústavný súd ako súdny orgán ochrany ústavnosti je obdobne ako všeobecné súdyviazaný pri svojom rozhodovaní princípom právneho štátu, obsahom ktorého je vytvorenieprávnej istoty, že na určitú právne relevantnú otázku sa pri opakovanív rovnakých podmienkach dáva rovnaká odpoveď (porovnaj napr. I. ÚS 87/93,PL. ÚS 16/95, II. ÚS 80/99, III. ÚS 356/06). Rešpektovanie princípu právnej istoty musí byťprítomné v každom rozhodnutí orgánov verejnej moci, a to tak v oblasti normotvornej,ako aj v oblasti aplikácie práva, keďže práve na ňom sa hlavne a predovšetkým zakladádôvera občanov, ako aj iných fyzických osôb a právnických osôb k orgánom verejnej moci(IV. ÚS 92/09).
Jediným ústavne akceptovateľným, a to s prihliadnutím na ustálenú judikatúruústavného súdu vo veciach skutkovo a právne totožných a pri rešpektovaní princípu právnejistoty zo strany všeobecných súdov konajúcich v rámci exekučných konaní, v ktorýchsťažovateľka vystupuje ako oprávnená, je taký postup všeobecného súdu, ktorým tentoo návrhu na zmenu súdneho exekútora v exekučných veciach sťažovateľky rozhodne tak,že ho zamietne.
S prihliadnutím na uvedené skutočnosti bolo preto už v čase podania sťažnostíústavnému súdu (február 2014) zjavné, že právna neistota sťažovateľky bola odstránenáiným spôsobom ako právoplatným rozhodnutím okresného súdu v napadnutých konaniacho návrhoch na zmenu súdneho exekútora, a to ustálenou judikatúrou ústavného súdu(od roku 2012) týkajúcou sa sťažností, predmetom ktorých bolo rozhodovanie o namietanomporušení práv sťažovateľky a súdneho exekútora podľa ústavya dohovoru postupom všeobecných súdov, ktoré vylúčili súdneho exekútora
z vykonávaní exekúcií, v ktorých ako účastníčka na strane oprávnenej vystupovalasťažovateľka, z dôvodu, že súdny exekútor bol zamestnancom sťažovateľky, ako ajrozhodovacou činnosťou všeobecných súdov v porovnateľných veciach sťažovateľky, prektoré je ustálená judikatúra ústavného súdu v záujme dodržania právnej istotya predvídateľnosti súdnych rozhodnutí kváziprecedenčná.
Vzhľadom na doteraz uvedené je ústavný súd toho názoru, že aj keď okresný súdv napadnutých konaniach o návrhoch sťažovateľky na zmenu súdneho exekútora a poverenievykonaním exekúcií do času rozhodovania ústavného súduo sťažnostiach nerozhodol, v čase podania sťažností ústavnému súdu bola právna neistotasťažovateľky odstránená, takže k porušeniu jej základného práva na prerokovanie veci bezzbytočných prieťahov podľa čl. 48 ods. 2 ústavy a práva na prejedanie záležitostiv primeranej lehote podľa čl. 6 ods. 1 dohovoru už nemohlo dochádzať, a preto bolopotrebné tieto časti sťažností sťažovateľky odmietnuť podľa § 25 ods. 2 zákona o ústavnomsúde ako zjavne neopodstatnené.
II.3 K namietanému porušeniu základných práv podľa čl. 20 ods. 1 a čl. 46 ods. 1 ústavy, práva podľa čl. 1 dodatkového protokolu, čl. 12 ods. 2 ústavy a čl. 14 dohovoru postupom okresného súdu v napadnutých konaniach
Sťažovateľka sťažnosťami namieta aj porušenie svojich základných práv podľa čl. 20os. 1 a čl. 46 ods. 1 ústavy, práva podľa čl. 1 dodatkového protokolu a tiež porušenie čl. 12ods. 2 ústavy a čl. 14 dohovoru postupom okresného súdu v napadnutých konaniachv priamej príčinnej súvislosti (z rovnakých dôvodov) s namietaným porušenímjej základného práva na prerokovanie veci bez zbytočných prieťahov podľa čl. 48 ods. 2ústavy a práva na prejednanie záležitosti v primeranej lehote podľa čl. 6 ods. 1 dohovoru.
Vzhľadom na skutočnosť, že ústavný súd dospel k záveru, v zmysle ktoréhov napadnutých konaniach vedených okresným súdom nie sú splnené podmienkyna vyslovenie porušenia základného práva sťažovateľky podľa čl. 48 ods. 2 ústavy a ani jejpráva podľa čl. 6 ods. 1 dohovoru, nemohlo podľa jeho názoru v týchto konaniach dôjsť anik porušeniu ďalších sťažovateľkou označených základných práv podľa ústavy, práva podľadodatkového protokolu a označených článkov ústavy a dohovoru.
Na základe uvedeného preto ústavný súd aj tieto časti sťažností odmietol ako zjavneneopodstatnené podľa § 25 ods. 2 zákona o ústavnom súde.
Po odmietnutí sťažností bolo už bez právneho dôvodu zaoberať sa ďalšími návrhmisťažovateľky na ochranu ústavnosti.
Už len nad rámec sťažností ústavný súd k argumentácii, ktorou sťažovateľkaodôvodňuje porušenie svojich práv podľa čl. 20 ods. 1 ústavy a čl. 1 dodatkového protokoluznižovaním hodnoty svojho majetku v dôsledku nečinnosti všeobecného súdu, ktorou tentoumožňuje nečinnosť súdneho exekútora a utvrdzuje dlžníka v tom, že zaplatiť svoj dlhnemusí, uvádza, že sťažovateľke, súc oboznámenej s judikatúrou ústavného súduo sťažnostiach, v ktorých namietala porušenie svojich práv podľa ústavy a dohovorupostupom všeobecného súdu, ktorý vylúčil z exekučných konaní, v ktorých vystupovala akooprávnená, súdneho exekútora, nič nebránilo v tom, aby naokresnom súde podala nový návrh na zmenu súdneho exekútora a požiadala o vydaniepoverenia na vykonanie exekúcií iného súdneho exekútora, a týmto spôsobom hájila ajsvoje majetkové práva v konaní pred všeobecným súdom.
P o u č e n i e : Proti tomuto rozhodnutiu nemožno podať opravný prostriedok.
V Košiciach 29. júla 2015