znak

SLOVENSKÁ REPUBLIKA

U Z N E S E N I E

Ústavného súdu Slovenskej republiky

II. ÚS 464/2015-22

Ústavný súd Slovenskej republiky na neverejnom zasadnutí 29. júla 2015 v senátezloženom z predsedníčky Ľudmily Gajdošíkovej a zo sudcov Sergeja Kohuta a LadislavaOrosza   (sudca   spravodajca)   predbežne   prerokoval   sťažnosti   obchodnej   spoločnostiPOHOTOVOSŤ,   s.   r.   o.,   Pribinova   25,   Bratislava,   zastúpenej   Fridrich   Paľko,   s.   r.   o.,Grösslingová   4,   Bratislava,   konajúca   prostredníctvom   konateľa   a   advokátadoc. JUDr. Branislava Fridricha, PhD., vedené pod spisovými značkami: Rvp 1441/2014,Rvp   1452/2014,   Rvp   1470/2014,   Rvp   1475/2014,   Rvp   1483/2014,   Rvp   1514/2014,Rvp 1522/2014,   Rvp   1528/2014,   Rvp   1576/2014,   Rvp   1581/2014,   Rvp   1614/2014a Rvp 1618/2014 vo veci namietaného porušenia jej základných práv podľa čl. 20 ods. 1,čl. 46 ods. 1 a čl. 48 ods. 2 Ústavy Slovenskej republiky a práv podľa čl. 6 ods. 1 Dohovoruo ochrane ľudských práv a základných slobôd a čl. 1 Dodatkového protokolu k Dohovoruo ochrane ľudských práv a základných slobôd, ako aj namietaného porušenia čl. 12 ods. 2Ústavy Slovenskej republiky a čl. 14 Dohovoru o ochrane ľudských práv a základnýchslobôd postupom Okresného súdu Svidník v konaniach vedených pod spisovými značkami:4 Er 123/2007, 1 Er 53/2004, 5 Er 485/2004, 3 Er 95/2005, 4 Er 82/2006, 6 Er 31/2007,3 Er 125/2003,   2   Er   119/2003,   3   Er   180/2004,   3   Er   131/2003,   3   Er   345/2004a 3 Er 127/2005 a takto

r o z h o d o l :

1. Sťažnosti obchodnej spoločnosti POHOTOVOSŤ, s. r. o., vedené pod spisovýmiznačkami:   Rvp   1441/2014,   Rvp   1452/2014,   Rvp   1470/2014,   Rvp   1475/2014,Rvp 1483/2014,   Rvp   1514/2014,   Rvp   1522/2014,   Rvp   1528/2014,   Rvp   1576/2014,Rvp 1581/2014, Rvp 1614/2014 a Rvp 1618/2014 s p á j a na spoločné konanie, ktoré budeďalej vedené pod sp. zn. Rvp 1441/2014.

2. Sťažnosti obchodnej spoločnosti POHOTOVOSŤ, s. r. o., o d m i e t a   ako zjavneneopodstatnené.

O d ô v o d n e n i e :

I.

Ústavnému   súdu   Slovenskej   republiky   (ďalej   len   „ústavný   súd“)   boli13. februára 2014   doručené   sťažnosti   obchodnej   spoločnosti   POHOTOVOSŤ,   s.   r.   o.,Pribinova   25,   Bratislava   (ďalej   len   „sťažovateľka“),   zastúpenej   Fridrich   Paľko,   s. r.   o.,Grösslingová   4,   Bratislava,   konajúca   prostredníctvom   konateľa   a   advokátadoc. JUDr. Branislava Fridricha, PhD., vedené pod spisovými značkami: Rvp 1441/2014,Rvp 1452/2014,   Rvp   1470/2014,   Rvp   1475/2014,   Rvp   1483/2014,   Rvp   1514/2014,Rvp 1522/2014,   Rvp   1528/2014,   Rvp   1576/2014,   Rvp   1581/2014,   Rvp   1614/2014a Rvp 1618/2014 vo veci namietaného porušenia jej základných práv podľa čl. 20 ods. 1,čl. 46 ods. 1 a čl. 48 ods. 2 Ústavy Slovenskej republiky (ďalej len „ústava“), práv podľačl. 6 ods. 1 Dohovoru o ochrane ľudských práv a základných slobôd (ďalej len „dohovor“)a čl. 1 Dodatkového protokolu k Dohovoru o ochrane ľudských práv a základných slobôd(ďalej len „dodatkový protokol“), ako aj namietaného porušenia čl. 12 ods. 2 ústavy a čl. 14dohovoru   postupom   Okresného   súdu   Svidník   (ďalej   len   „okresný   súd“)   v   konaniachvedených   pod   spisovými   značkami:   4   Er   123/2007,   1   Er   53/2004,   5   Er   485/2004,3 Er 95/2005, 4 Er 82/2006, 6 Er 31/2007, 3 Er 125/2003, 2 Er 119/2003, 3 Er 180/2004,3 Er 131/2003, 3 Er 345/2004 a 3 Er 127/2005 (ďalej aj „napadnuté konania“).

Zo sťažností vyplýva, že sťažovateľka (oprávnená, pozn.) v napadnutých exekučnýchkonaniach   vedených   okresným   súdom   podanými   návrhmi   požiadala   o   zmenu   súdnehoexekútora v súlade s § 44 ods. 8 zákona Národnej rady Slovenskej republiky č. 233/1995Z. z.   o   súdnych   exekútoroch   a   exekučnej   činnosti   (Exekučný   poriadok)   a   o   zmenea doplnení ďalších zákonov v znení platnom a účinnom do 31. decembra 2014. Sťažovateľkanamieta, že „V exekučnom konaní vedenom podľa týchto procesných pravidiel je založená povinnosť exekučného súdu rozhodnúť o návrhu oprávneného na zmenu súdneho exekútora do 30 dní od doručenia návrhu oprávneného na zmenu exekútora. Exekučný súd... do dňa spísania tejto sťažnosti nerozhodol o návrhu na zmenu súdneho exekútora. Sťažovateľ tvrdí, že   v   predmetnom   prípade   neexistuje   okolnosť,   ktorá   by   umožňovala   exekučnému   súdu postupovať nesústredene a so zbytočnými prieťahmi tak, že k vydaniu rozhodnutia o zmene exekútora   pristúpi   až   po   veľmi   dlhej   dobe...   Tvrdíme,   že   postupom   porušovateľa (neodôvodnenou nečinnosťou a neefektívnou/nesústredenou činnosťou) došlo k porušeniu základných práv sťažovateľa.“.

Sťažovateľka namieta, že okrem práv zaručených čl. 48 ods. 2 ústavy a čl. 6 ods. 1dohovoru okresný súd v napadnutých konaniach svojím postupom porušil aj práva zaručenéčl.   20   ods.   1   ústavy   a   čl.   1   dodatkového   protokolu,   keďže „nemôže   bez   rozhodnutia exekučného súdu dosiahnuť exekúciou zhmotnenie veci (vymoženie pohľadávky), čo má za následok   vytvorenie   prekážky   pre   individuálnu   alebo   podnikateľskú   spotrebu   veci... K znižovaniu   hodnoty   majetku   sťažovateľa   (bonity   pohľadávky)   dochádza   aj   preto,   že nečinnosť exekučného súdu podporuje a neodstraňuje nečinnosť, resp. nesústredenú činnosť povereného   exekútora   a   utvrdzuje   dlžníka   (povinného)   v   tom,   že   sťažovateľovi   zaplatiť nemusí, pretože ho autoritatívne k takémuto správaniu nemá kto prinútiť.“.

Podľa sťažovateľky okresný súd v napadnutých konaniach zároveň postupoval tak, že jej neposkytol „súdnu ochranu v zákonom predpokladanej kvalite. Porušovateľ neaplikoval ust. § 44 ods. 8 Exekučného poriadku tak, aby rešpektoval základné právo sťažovateľa garantované v čl. 46 ods. 1 ústavy.“.

K   namietanému   porušeniu   čl.   12   ods.   2   ústavy   a   čl.   14   dohovoru   sťažovateľkauvádza, že „aj keď výkon a ochrana jeho práva na spravodlivý súdny proces mala byť rovnaká, má v konaní pred exekučným súdom výrazne nevýhodné postavenie a je s ním zaobchádzané odlišne, keď procesné návrhy a žiadosti týkajúce sa jeho veci nie sú riešené v zákonom   predpokladanej   kvalite   za   použitia   príslušných   zákonných   ustanovení. Diskriminačný postup exekučného súdu výrazne ovplyvňuje právne postavenie sťažovateľa. Z   okolností   daného   prípadu   nemožno   vyšpecifikovať   také   skutočnosti,   ktoré   by   mohli objektívne a rozumne ospravedlniť takéto odlišné zaobchádzanie.“.

Vzhľadom na z pohľadu sťažovateľky neodôvodnenú nečinnosť a neefektívny postupokresného súdu podala v zmysle § 62 ods. 1 zákona č. 757/2004 Z. z. o súdoch a o zmenea doplnení niektorých zákonov v znení neskorších predpisov (ďalej len „zákon o súdoch“)predsedovi okresného súdu sťažnosti na prieťahy v ňou iniciovaných exekučných konaniach,pričom „porušovateľ nevybavil sťažnosť do 30 dní odo dňa jej doručenia. Neinformoval sťažovateľa o predĺžení lehoty na jej vybavenie a ani inak so sťažovateľom nekomunikoval (nespravil   tak   ani   zákonný   sudca).   Neprijal   žiadne   riadiace   opatrenia   na   odstránenie zbytočných prieťahov v konaní.“.

Uvedeným postupom okresného súdu malo podľa sťažovateľky dôjsť k porušeniu jejzákladného práva vlastniť majetok podľa čl. 20 ods. 1 ústavy, základného práva na súdnuochranu podľa čl. 46 ods. 1 ústavy a základného práva na prerokovanie veci bez zbytočnýchprieťahov podľa čl. 48 ods. 2 ústavy, ako aj práva na prejednanie jej záležitosti v primeranejlehote podľa čl. 6 ods. 1 dohovoru a práva na ochranu majetku podľa čl. 1 dodatkovéhoprotokolu a tiež k porušeniu čl. 12 ods. 2 ústavy a čl. 14 dohovoru upravujúcich zákazdiskriminácie.

V petite sťažností sťažovateľka navrhuje, aby ústavný súd vyslovil, že postupomokresného súdu v napadnutých konaniach boli porušené ňou označené základné práva podľaústavy,   práva   podľa   dohovoru   a   dodatkového   protokolu,   ako   aj   ďalšie   ňou   označenéustanovenia ústavy a dohovoru, prikázal okresnému súdu konať bez zbytočných prieťahova napokon   uložil   okresnému   súdu   zaplatiť   finančné   zadosťučinenie,   ako   aj   úhradu   trovkonania.

II.

Podľa čl. 127 ods. 1 ústavy ústavný súd rozhoduje o sťažnostiach fyzických osôbalebo právnických osôb, ak namietajú porušenie svojich základných práv alebo slobôd,alebo ľudských práv a základných slobôd vyplývajúcich z medzinárodnej zmluvy, ktorúSlovenská republika ratifikovala a bola vyhlásená spôsobom ustanoveným zákonom, ako ochrane týchto práv a slobôd nerozhoduje iný súd.

Ústavný   súd   podľa   §   25   ods.   1   zákona   Národnej   rady   Slovenskej   republikyč. 38/1993 Z. z. o organizácii Ústavného súdu slovenskej republiky, o konaní pred níma o postavení   jeho   sudcov   v   znení   neskorších   predpisov   (ďalej   len   „zákon   o   ústavnomsúde“)   každý   návrh   predbežne   prerokuje   na   neverejnom   zasadnutí   bez   prítomnostinavrhovateľa,   ak   tento   zákon   neustanovuje   inak.   Pri   predbežnom   prerokovaní   každéhonávrhu ústavný súd skúma, či dôvody uvedené v § 25 ods. 2 zákona o ústavnom súdenebránia   jeho   prijatiu   na   ďalšie   konanie.   Podľa   tohto   ustanovenia   návrhy   vo   veciach,na prerokovanie   ktorých   nemá   ústavný   súd   právomoc,   návrhy,   ktoré   nemajú   zákonompredpísané   náležitosti,   neprípustné   návrhy   alebo   návrhy   podané   niekým   zjavneneoprávneným,   ako   aj   návrhy   podané   oneskorene   môže   ústavný   súd   na   predbežnomprerokovaní odmietnuť uznesením bez ústneho pojednávania. Ústavný súd môže odmietnuťaj návrh, ktorý je zjavne neopodstatnený.

II.1 K spoločnému prerokovaniu vecí

Podľa § 31a zákona o ústavnom súde ak tento zákon neustanovuje inak a povaha vecito nevylučuje, použijú sa na konanie pred ústavným súdom primerane ustanovenia zákonač. 99/1963 Zb. Občiansky súdny poriadok v znení neskorších predpisov (ďalej len „OSP“).

V   zmysle   §   112   ods.   1   OSP   môže   súd   v   záujme   hospodárnosti   konania   spojiťna spoločné konanie veci, ktoré sa uňho začali a skutkovo spolu súvisia alebo sa týkajú týchistých účastníkov.

Zákon o ústavnom súde nemá osobitné ustanovenie o spojení vecí, avšak v súlades citovaným § 31a zákona o ústavnom súde možno v konaní o sťažnosti podľa čl. 127 ústavypoužiť na prípadné spojenie vecí primerane § 112 ods. 1 OSP.

S   prihliadnutím   na   obsah   sťažností   vedených   ústavným   súdom   pod   spisovýmiznačkami:   Rvp   1441/2014,   Rvp   1452/2014,   Rvp   1470/2014,   Rvp   1475/2014,Rvp 1483/2014,   Rvp   1514/2014,   Rvp   1522/2014,   Rvp   1528/2014,   Rvp   1576/2014,Rvp 1581/2014, Rvp 1614/2014 a Rvp 1618/2014 a z tohto obsahu vyplývajúcu právnua skutkovú   súvislosť   uvedených   sťažností,   ako   aj   vzhľadom   na   totožnosť   v   osobesťažovateľky   a   okresného   súdu,   proti   ktorému   sťažnosti   smerujú,   rozhodol   ústavný   súdo spojení sťažností na spoločné konanie tak, ako to je uvedené v bode 1 výroku tohtouznesenia.

II.2 K namietanému porušeniu základného práva podľa čl. 48 ods. 2 ústavy a práva   podľa   čl.   6   ods.   1   dohovoru   postupom   okresného   súdu   v napadnutých konaniach

Z   §   25   ods.   2   zákona   o   ústavnom   súde   vyplýva,   že   úlohou   ústavného   súdupri predbežnom prerokovaní sťažnosti je tiež posúdiť, či táto nie je zjavne neopodstatnená.V súlade s konštantnou judikatúrou ústavného súdu o zjavne neopodstatnenú sťažnosť idevtedy,   ak   namietaným   postupom   alebo   rozhodnutím   príslušného   orgánu   verejnej   mocinemohlo   dôjsť   k   porušeniu   základného   práva   alebo   slobody,   ktoré   označil   sťažovateľ,a to buď pre nedostatok príčinnej súvislosti medzi označeným postupom alebo rozhodnutímpríslušného orgánu verejnej moci a základným právom alebo slobodou, porušenie ktorýchsa namietalo, prípadne z iných dôvodov. Za zjavne neopodstatnenú sťažnosť preto možnopovažovať takú, pri predbežnom prerokovaní ktorej ústavný súd nezistil žiadnu možnosťporušenia označeného základného práva alebo slobody, reálnosť ktorej by mohol posúdiťpo jej prijatí na ďalšie konanie (I. ÚS 66/98, tiež napr. I. ÚS 4/00, II. ÚS 101/03).

Nosnou   argumentáciou   sťažovateľky,   ktorou   odôvodňuje   porušenie   svojhozákladného práva na prerokovanie veci bez zbytočných prieťahov podľa čl. 48 ods. 2 ústavya práva   na   prejednanie   záležitosti   v primeranej   lehote   podľa   čl.   6   ods.   1   dohovoru,   jenespokojnosť   s postupom   okresného   súdu,   ktorý   o jej   návrhoch   na zmenu   súdnehoexekútora   podľa   §   44   ods.   8   Exekučného   poriadku   v   znení   platnom   a   účinnom   do31. decembra 2014 nerozhodol v zákonom ustanovenej lehote, pričom neexistuje žiadnaokolnosť, ktorá by okresnému súdu bránila postupovať v napadnutom konaní sústredenea bez zbytočných prieťahov. Sťažovateľka namieta, že okresný súd v napadnutých konaniacho jej návrhoch dosiaľ nerozhodol aj napriek tomu, že návrhy na zmenu súdneho exekútorasťažovateľka „spísala“ už 8. októbra 2009 (konanie vedené okresným súdom pod sp. zn. 4Er 123/2007), 29. júna 2009 (konania vedené okresným súdom pod sp. zn. 1 Er 53/2004,sp. zn. 5 Er 485/2004, sp. zn. 6 Er 31/2007, sp. zn. 3 Er 180/2004, sp. zn. 3 Er 131/2003a sp. zn. 3 Er 345/2004), 29. mája 2012 (konania vedené okresným súdom pod sp. zn.3 Er 95/2005,   sp.   zn.   4   Er   82/2006,   sp.   zn.   2   Er   119/2003   a   sp.   zn.   3 Er 127/2005)a 18. novembra 2010 (konanie vedené okresným súdom pod sp. zn. 3 Er 125/2003).

Ústavný súd si pri výklade základného práva na prerokovanie veci bez zbytočnýchprieťahov podľa čl. 48 ods. 2 ústavy osvojil judikatúru Európskeho súdu pre ľudské právak čl. 6 ods. 1 dohovoru, pokiaľ ide o právo na prejednanie veci v primeranej lehote, pretov obsahu týchto práv nemožno vidieť zásadnú odlišnosť (napr. II. ÚS 55/98).

Účelom   základného   práva   na   prerokovanie   veci   bez   zbytočných   prieťahov   jeodstránenie stavu právnej neistoty, v ktorej sa nachádza osoba domáhajúca sa rozhodnutiaštátneho orgánu. Samotným prerokovaním veci na súde alebo na inom štátnom orgáne saprávna   neistota   neodstráni.   K   vytvoreniu   želateľného   stavu,   t.   j.   stavu   právnej   istotydochádza   v   zásade   až   právoplatným   rozhodnutím   súdu   alebo   iného   štátneho   orgánu.Preto na naplnenie základného práva podľa čl. 48 ods. 2 ústavy (a tiež práva podľa čl. 6ods. 1 dohovoru) nestačí, aby štátne orgány vec prerokovali, prípadne vykonali rôzne úkonybez ohľadu na ich počet (napr. I. ÚS 10/98, III. ÚS 224/05).

Podstatou, účelom a cieľom práva na prerokovanie veci bez zbytočných prieťahovje odstránenie stavu právnej neistoty (III. ÚS 61/98), pričom k vytvoreniu stavu právnejistoty dochádza zásadne až právoplatným rozhodnutím súdu alebo iného štátneho orgánu(I. ÚS 10/98, I. ÚS 44/99, IV. ÚS 68/02), alebo iným zákonom predvídaným spôsobom,ktorý   znamená   nastolenie   právnej   istoty   inak   ako   právoplatným   rozhodnutím   súdu(m. m. IV. ÚS 221/04, IV. ÚS 86/08).

Ústavný   súd   preto   poskytuje   ochranu   základnému   právu   na   prerokovanie   vecibez zbytočných prieťahov podľa čl. 48 ods. 2 ústavy len vtedy, ak bola na ústavnom súdeuplatnená   v   čase,   keď   namietané   porušenie   označeného   práva   ešte   mohlo   trvať   (napr.I. ÚS 22/01, I. ÚS 77/02, I. ÚS 116/02). Ak v čase doručenia sťažnosti ústavnému súduuž nemohlo dochádzať k namietanému porušovaniu označeného práva, ústavný súd sťažnosťodmietne ako zjavne neopodstatnenú (§ 25 ods. 2 zákona o ústavnom súde).

Na   účely   náležitého   zistenia   skutočností   rozhodných   pre   posúdenie   sťažnostísi ústavný súd vyžiadal spisy vzťahujúce sa na napadnuté konania vedené okresným súdom,z ktorých   zistil,   že   okresný   súd   o návrhoch   na   zmenu   súdneho   exekútora   do   časurozhodovania ústavného súdu nerozhodol.

Aj   napriek   existencii   svojej   konštantnej   judikatúry,   v súlade   s ktorou   zbytočnéprieťahy   v   konaní   môžu   byť   zapríčinené   predovšetkým   neodôvodnenou   nečinnosťouvšeobecného súdu, súc viazaný návrhom   sťažovateľky na rozhodnutie, a s prihliadnutímna odôvodnenie   sťažností   sa   však   ústavný   súd   v prerokovávaných   veciach   zameralpredovšetkým na   identifikáciu   rozhodných   skutkových   a právnych okolností   súvisiacichs tou   časťou   napadnutých   konaní,   v rámci   ktorých   si   sťažovateľka   porušenie   svojhozákladného práva podľa ústavy a práva podľa dohovoru uplatňuje, teda v príčinnej súvislostiso sťažovateľkou podanými návrhmi na zmenu súdneho exekútora.

Zo   zistení   ústavného   súdu   vyplýva,   že   návrhmi   podanými   okresnému   súdusťažovateľka   požiadala   v súlade   s   §   44   ods.   8   Exekučného   poriadku   v   znení   platnoma účinnom   do   31.   decembra   2014   o zmenu   súdneho   exekútora   a poverenie   vykonanímexekúcií „Exekútorský úrad “.

Ústavný súd v ďalšom považuje za potrebné poukázať na svoju ustálenú judikatúrua na   stanovisko   k právnej   otázke   z tejto   judikatúry   vyplývajúce   vo   veciach   sťažnostísťažovateľky   a súdneho   exekútora,   predmetom   ktorých   bolorozhodovanie   o namietanom   porušení   ich   práv   podľa   ústavy   a dohovoru   postupomvšeobecných súdov, ktoré vylúčili súdneho exekútora z vykonávaníexekúcií, v ktorých ako účastníčka na strane oprávnenej vystupovala sťažovateľka z dôvodu,že súdny exekútor bol zamestnancom sťažovateľky.

Ústavný   súd   sa   v týchto   sťažnostiach   stotožnil   s právnym   názorom   všeobecnýchsúdov, podľa ktorého   nezlučiteľnosť činnosti (funkcie) súdneho exekútora s pracovnýmpomerom vyplývajúca z § 4 Exekučného poriadku predstavuje záruku, že súdny exekútorsvoju činnosť spočívajúcu v nútenom výkone súdnych a iných rozhodnutí bude vykonávaťnezávisle   a   nestranne   v   zmysle   §   3   citovaného   zákona.   Súdny   exekútor   vykonávanímčinnosti, ktorá je nezlučiteľná s pracovným pomerom, môže oprávnene vyvolať pochybnostio svojej nestrannosti a nezaujatosti vo vzťahu k účastníkom exekučného konania. Uvedenékonanie nevylučuje ani disciplinárnu, resp. trestnú zodpovednosť súdneho exekútora akoverejného činiteľa. Skutočnosť, že súdny exekútor bol zamestnancom účastníka exekučnéhokonania (sťažovateľky, pozn.), je okolnosťou vylučujúcou ho z vykonávania exekúcie podľa§ 30 ods. 1 Exekučného poriadku, ktorú je v zmysle § 30 ods. 3 citovaného zákona povinnýbezodkladne   oznámiť   všeobecnému   súdu   (obdobný   právny   názor   k tomuto   právnemuproblému vyjadril ústavný súd v porovnateľných veciach už viackrát; napr. v konaniachvedených   pod   spisovými   značkami:   II.   ÚS   3/2012,   I.   ÚS   113/2012,   I.   ÚS   137/2012,IV. ÚS 192/2012 a II. ÚS 592/2011).

Ústavný súd ako súdny orgán ochrany ústavnosti je obdobne ako všeobecné súdyviazaný pri svojom rozhodovaní princípom právneho štátu, obsahom ktorého je vytvorenieprávnej   istoty,   že   na   určitú   právne   relevantnú   otázku   sa   pri   opakovanív rovnakých podmienkach   dáva   rovnaká   odpoveď   (porovnaj   napr.   I.   ÚS   87/93,PL. ÚS 16/95, II. ÚS 80/99, III. ÚS 356/06). Rešpektovanie princípu právnej istoty musí byťprítomné v každom rozhodnutí orgánov verejnej moci, a to tak v oblasti normotvornej,ako aj v oblasti aplikácie práva, keďže práve na ňom sa hlavne a predovšetkým zakladádôvera občanov, ako aj iných fyzických osôb a právnických osôb k orgánom verejnej moci(IV. ÚS 92/09).

Jediným   ústavne   akceptovateľným,   a to   s prihliadnutím   na   ustálenú   judikatúruústavného súdu vo veciach skutkovo a právne totožných a pri rešpektovaní princípu právnejistoty   zo   strany   všeobecných   súdov   konajúcich   v rámci   exekučných   konaní,   v ktorýchsťažovateľka   vystupuje   ako oprávnená,   je taký postup   všeobecného   súdu, ktorým tentoo návrhu na zmenu súdneho exekútora v exekučných veciach sťažovateľky rozhodne tak,že ho zamietne.

S prihliadnutím   na   uvedené   skutočnosti   bolo   preto   už   v čase   podania   sťažnostíústavnému súdu (február 2014) zjavné, že právna neistota sťažovateľky bola odstránenáiným spôsobom ako právoplatným rozhodnutím okresného súdu v napadnutých konaniacho návrhoch   na   zmenu   súdneho   exekútora,   a to   ustálenou   judikatúrou   ústavného   súdu(od roku 2012) týkajúcou sa sťažností, predmetom ktorých bolo rozhodovanie o namietanomporušení   práv   sťažovateľky   a súdneho   exekútora podľa   ústavya dohovoru postupom všeobecných súdov, ktoré vylúčili súdneho exekútora

z vykonávaní exekúcií, v ktorých ako účastníčka na strane oprávnenej vystupovalasťažovateľka,   z   dôvodu,   že   súdny   exekútor   bol   zamestnancom   sťažovateľky,   ako   ajrozhodovacou činnosťou všeobecných súdov v porovnateľných veciach sťažovateľky, prektoré   je   ustálená   judikatúra   ústavného   súdu   v záujme   dodržania   právnej   istotya predvídateľnosti súdnych rozhodnutí kváziprecedenčná.

Vzhľadom na doteraz uvedené je ústavný súd toho názoru, že aj keď okresný súdv napadnutých konaniach o návrhoch sťažovateľky na zmenu súdneho exekútora a poverenievykonaním   exekúcií do   času   rozhodovania   ústavného   súduo sťažnostiach nerozhodol, v čase podania sťažností ústavnému súdu bola právna neistotasťažovateľky odstránená, takže k porušeniu jej základného práva na prerokovanie veci bezzbytočných   prieťahov   podľa   čl.   48   ods.   2   ústavy   a práva   na   prejedanie   záležitostiv primeranej   lehote   podľa   čl.   6   ods.   1   dohovoru   už   nemohlo   dochádzať,   a preto   bolopotrebné tieto časti sťažností sťažovateľky odmietnuť podľa § 25 ods. 2 zákona o ústavnomsúde ako zjavne neopodstatnené.

II.3 K namietanému porušeniu základných práv podľa čl. 20 ods. 1 a čl. 46 ods. 1 ústavy, práva podľa čl. 1 dodatkového protokolu, čl. 12 ods. 2 ústavy a čl. 14 dohovoru postupom okresného súdu v napadnutých konaniach

Sťažovateľka sťažnosťami namieta aj porušenie svojich základných práv podľa čl. 20os. 1 a čl. 46 ods. 1 ústavy, práva podľa čl. 1 dodatkového protokolu a tiež porušenie čl. 12ods.   2   ústavy   a   čl.   14   dohovoru   postupom   okresného   súdu   v   napadnutých   konaniachv priamej   príčinnej   súvislosti   (z   rovnakých   dôvodov)   s   namietaným   porušenímjej základného práva na prerokovanie veci bez zbytočných prieťahov podľa čl. 48 ods. 2ústavy a práva na prejednanie záležitosti v primeranej lehote podľa čl. 6 ods. 1 dohovoru.

Vzhľadom   na   skutočnosť,   že   ústavný   súd   dospel   k   záveru,   v   zmysle   ktoréhov napadnutých   konaniach   vedených   okresným   súdom   nie   sú   splnené   podmienkyna vyslovenie porušenia základného práva sťažovateľky podľa čl. 48 ods. 2 ústavy a ani jejpráva podľa čl. 6 ods. 1 dohovoru, nemohlo podľa jeho názoru v týchto konaniach dôjsť anik porušeniu ďalších sťažovateľkou označených základných práv podľa ústavy, práva podľadodatkového protokolu a označených článkov ústavy a dohovoru.

Na základe uvedeného preto ústavný súd aj tieto časti sťažností odmietol ako zjavneneopodstatnené podľa § 25 ods. 2 zákona o ústavnom súde.

Po odmietnutí sťažností bolo už bez právneho dôvodu zaoberať sa ďalšími návrhmisťažovateľky na ochranu ústavnosti.

Už   len   nad   rámec   sťažností   ústavný   súd   k argumentácii,   ktorou   sťažovateľkaodôvodňuje porušenie svojich práv podľa čl. 20 ods. 1 ústavy a čl. 1 dodatkového protokoluznižovaním hodnoty svojho majetku v dôsledku nečinnosti všeobecného súdu, ktorou tentoumožňuje   nečinnosť   súdneho   exekútora   a utvrdzuje   dlžníka   v tom,   že   zaplatiť   svoj   dlhnemusí,   uvádza,   že   sťažovateľke,   súc   oboznámenej   s judikatúrou   ústavného   súduo sťažnostiach,   v ktorých   namietala   porušenie   svojich   práv   podľa   ústavy   a dohovorupostupom všeobecného súdu, ktorý vylúčil z exekučných konaní, v ktorých vystupovala akooprávnená,   súdneho   exekútora,   nič   nebránilo   v tom,   aby   naokresnom   súde   podala   nový   návrh   na zmenu   súdneho   exekútora   a požiadala   o vydaniepoverenia na vykonanie exekúcií iného súdneho exekútora, a týmto spôsobom hájila ajsvoje majetkové práva v konaní pred všeobecným súdom.

P o u č e n i e : Proti tomuto rozhodnutiu nemožno podať opravný prostriedok.

V Košiciach 29. júla 2015