znak

SLOVENSKÁ REPUBLIKA

U Z N E S E N I E

Ústavného súdu Slovenskej republiky

II. ÚS 464/2013-28

Ústavný súd Slovenskej republiky na neverejnom zasadnutí senátu 26. septembra 2013 predbežne prerokoval sťažnosť JUDr. J. J., K., vo veci namietaného porušenia čl. 19 ods.   1   a   čl.   46   Ústavy   Slovenskej   republiky   v   konaniach   vedených   Najvyšším   súdom Slovenskej republiky pod sp. zn. 2 Sdo 30/2013 a sp. zn. 10 Sžd 14/2012, Krajským súdom v Košiciach pod sp. zn. 7 S 160/2011, Krajským riaditeľstvom Policajného zboru, Krajským dopravným inšpektorátom   Košice pod sp. zn. KRPZ-KE-KDI2-P-172/2011 a Okresným riaditeľstvom Policajného zboru, Okresným dopravným inšpektorátom Košice pod sp. zn. ORPZ-KE-ODI1-P-563/2011 a takto

r o z h o d o l :

Sťažnosť JUDr. J. J.   o d m i e t a.

O d ô v o d n e n i e :

I.

Ústavnému súdu Slovenskej republiky (ďalej len „ústavný súd“) bola 20. augusta 2013   osobne do   podateľne   doručená sťažnosť JUDr.   J. J.,   K.   (ďalej   len   „sťažovateľ“), vo veci namietaného porušenia čl. 19 ods. 1 a čl. 46 Ústavy Slovenskej republiky (ďalej len „ústava“)   v   konaniach   vedených   Najvyšším   súdom   Slovenskej   republiky   (ďalej   len „najvyšší súd“) pod sp. zn. 2 Sdo 30/2013 a sp.   zn. 10 Sžd 14/2012, Krajským súdom v Košiciach (ďalej len „krajský súd“) pod sp. zn. 7 S 160/2011, Krajským riaditeľstvom Policajného   zboru,   Krajským   dopravným   inšpektorátom   Košice   (ďalej   len   „krajský inšpektorát“)   pod   sp.   zn.   KRPZ-KE-KDI2-P-172/2011   a   Okresným   riaditeľstvom Policajného   zboru,   Okresným   dopravným   inšpektorátom   Košice   (ďalej   len   „okresný inšpektorát“) pod sp. zn. ORPZ-KE-ODI1-P-563/2011.

Zo sťažnosti a z pripojených listinných dôkazov vyplýva, že rozkazom o uložení sankcie   za   priestupok   zo   17.   júna   2011   sp.   zn.   ORPZ-KE-ODI1-P-563/2011   vydaným okresným inšpektorátom bol sťažovateľ uznaný za vinného zo spáchania priestupku proti bezpečnosti a plynulosti cestnej premávky podľa § 22 ods. 1 písm. h) zákona Slovenskej národnej   rady   č.   372/1990 Zb.   o priestupkoch   v   znení neskorších   predpisov   (ďalej   len „zákon o priestupkoch“) za to, že ako účastník cestnej premávky porušil ustanovenie § 16 ods. 4 a § 137 ods. 2 písm. d) zákona č. 8/2009 Z. z. o cestnej premávke a o zmene a doplnení niektorých zákonov v znení neskorších predpisov (ďalej len „zákon o cestnej premávke“), pretože 10. mája 2011 o 15.14 h v obci Č. v okrese T. viedol motorové vozidlo Fiat Ducato evidenčné číslo K. rýchlosťou 62 km/h úsekom, kde je najvyššia dovolená rýchlosť 50 km/h. Bola mu za to uložená pokuta vo výške 30 €.

Keďže   sťažovateľ   podal   proti   rozkazu   o   uložení   sankcie   za   priestupok   odpor, rozhodnutím o priestupku sp. zn. ORPZ-KE-ODI1-P-563/2011 z 5. augusta 2011 vydaným okresným   inšpektorátom   bol   uznaný   vinným   v   rovnakom   rozsahu   pri   uložení   totožnej sankcie.

Na základe odvolania sťažovateľa rozhodnutím o odvolaní sp. zn. KRPZ-KE-KDI2-P-172/2011   z   25.   novembra   2011   vydaným   krajským   inšpektorátom   bolo   rozhodnutie okresného inšpektorátu potvrdené a odvolanie sťažovateľa bolo zamietnuté.

Žaloba sťažovateľa o preskúmanie rozhodnutia a postupu krajského inšpektorátu bola rozsudkom krajského súdu č. k. 7 S 160/2011-66 z 29. februára 2012 zamietnutá. Podľa názoru   krajského   súdu   krajský   inšpektorát   a   okresný   inšpektorát   postupovali   v   súlade so zákonom.   V   správnom   konaní   bolo   nesporne   preukázané,   že   sťažovateľ   sa   dopustil priestupku.   Rýchlosť   jeho   jazdy   bola   preukázaná   fotografiou   z   cestného   radarového rýchlomeru,   ktorý   bol   zákonným   spôsobom   overovaný.   Chyba meradla   rýchlosti   podľa certifikátu overení je pri rýchlosti v rozsahu 20-100 km/h +/-/ 3 km/h. Tieto odchýlky v presnosti merania nemožno vykladať tak, ako to robí sťažovateľ, teda že rýchlosť jeho motorového   vozidla   bola   59   km/h.   Pri   možnej   chybe   meradla   +/-   3   km/h   sa   skutočná rýchlosť sťažovateľa mohla pohybovať v rozsahu 59 km/h až 62 km/h. Aj v prípade, ak pri zohľadnení   možnej   chyby   meradla   reálna   rýchlosť   osobného   motorového   vozidla sťažovateľa predstavovala 59 km/h, išlo by o porušenie ustanovenia § 16 ods. 4 zákona o cestnej premávke. Sťažovateľovi nebola za spáchanie priestupku uložená bloková pokuta preto, že odmietol uznať svoju zodpovednosť za spáchanie priestupku. Aj v prípade, ak by sa   mu   ukladala   pokuta   v   blokovom   konaní,   takisto   by   mu   mohla   byť   uložená   s prihliadnutím na ustanovenie § 22 ods. 3 a § 13 ods. 2 zákona o priestupkoch vo výške 30 €. Pokiaľ sťažovateľ uvádza, že uloženie pokuty v uvedenej výške v blokovom konaní by bolo v rozpore s právnymi predpismi, zrejme má na mysli internú úpravu Policajného zboru – sadzobník pokút za dopravné priestupky (usmernenie ministra vnútra Slovenskej republiky č.   159   z   29.   decembra   2010   publikované   vo   Vestníku   Ministerstva   vnútra   Slovenskej republiky v čiastke 64/2010). Tento interný predpis nemá charakter všeobecne záväzného právneho predpisu.

Na   základe   odvolania   sťažovateľa   rozsudkom   najvyššieho   súdu   sp.   zn. 10 Sžd 14/2012 zo 14. novembra 2012 bol rozsudok krajského súdu č. k. 7 S 160/2011-66 z 29.   februára   2012   potvrdený.   Podľa   názoru   najvyššieho   súdu   bolo   jednoznačne preukázané, že sťažovateľ jazdil v obci rýchlosťou 62 km/h. O takto zistenom skutkovom stave nemal najvyšší súd žiadne pochybnosti. So zreteľom na podrobné a vyčerpávajúce dôvody uvedené v rozsudku krajského súdu sa najvyšší súd s týmto odôvodnením krajského súdu   v   celom   rozsahu   stotožňuje   (§   219   ods.   2   Občianskeho   súdneho   poriadku). Na spresnenie dodal len toľko, že sadzobník pokút, na ktorý sa sťažovateľ odvoláva, nie je obsiahnutý   v   usmernení   ministra   vnútra   Slovenskej   republiky,   ale   v   nariadení   ministra vnútra Slovenskej republiky č. 159 z 27. decembra 2010.

Uznesením najvyššieho súdu sp. zn. 2 Sdo 30/2013 z 19. júna 2013 bolo zastavené dovolacie konanie začaté na základe dovolania sťažovateľa proti rozsudku najvyššieho súdu sp. zn. 10 Sžd 14/2012 zo 14. novembra 2012. Podľa názoru najvyššieho súdu dovolanie proti rozhodnutiu súdu v rámci správneho súdnictva nie je prípustné (§ 246c ods. 1 tretia veta   Občianskeho   súdneho   poriadku).   To   znamená, že   najvyšší   súd   v   rámci   správneho súdnictva nie je dovolacím súdom. Neprípustnosť dovolania je prekážkou ďalšieho konania v tejto veci pred najvyšším súdom.

Uznesením Ministerstva vnútra Slovenskej republiky, sekcie kontroly a inšpekčnej služby, odboru inšpekčnej služby, 4. inšpekčného oddelenia (ďalej len „inšpekcia“), sp. zn. ČVS:   SKIS-218/IS-4-V-2011   zo   16.   augusta   2011   bolo   odmietnuté   trestné   oznámenie sťažovateľa o podozrení z prečinu zneužívania právomoci verejného činiteľa podľa § 326 ods. 1 písm. a) Trestného zákona, ktorého sa mali dopustiť policajti tým spôsobom, že 10. mája 2011 pri objasňovaní priestupku proti bezpečnosti a plynulosti v cestnej premávke mali   postupovať   neprofesionálne,   v   rozpore   so   zákonom   a   zistenými   skutočnosťami, priestupok   náležite   neobjasnili,   nevzali   do   úvahy   sťažovateľom   uvádzané   skutočnosti, technické zákonitosti a ani fakt, že spáchanie priestupku poprel.

Uznesením Vojenskej obvodnej prokuratúry Prešov (ďalej len „vojenská obvodná prokuratúra“) sp. zn. OPn 331/11 zo 14. októbra 2011 bola sťažnosť podaná sťažovateľom proti uzneseniu inšpekcie zamietnutá ako nedôvodná.

Na základe uvedených skutočností považuje sťažovateľ za absolútne nepochybné, že bol poškodený na svojich ústavných a zákonných právach, a to hrubým spôsobom. Navrhuje preto vydať nález, ktorým by ústavný súd vyslovil porušenie označených článkov ústavy v konaniach   vedených   najvyšším   súdom   pod   sp.   zn.   2   Sdo   30/2013   a   sp.   zn. 10 Sžd 14/2012, krajským súdom pod sp. zn. 7 S 160/2011, krajským inšpektorátom pod sp. zn.   KRPZ-KE-KDI2-P-172/2011   a   okresným   inšpektorátom   pod   sp.   zn.   ORPZ-KE-ODI1-P-563/2011   s   tým,   aby   uznesenie   najvyššieho   súdu   z   19.   júna   2013,   rozsudok najvyššieho súdu zo 14. novembra 2012, rozsudok krajského súdu z 29. februára 2012, rozhodnutie   krajského   inšpektorátu   z   25.   novembra   2011,   rozhodnutie   okresného inšpektorátu   z   5.   augusta   2011,   ako   aj   uznesenie   vojenskej   obvodnej   prokuratúry zo 14. októbra 2011 a inšpekcie zo 16. augusta 2011 boli zrušené.

II.

Podľa čl. 127 ods. 1 ústavy ústavný súd rozhoduje o sťažnostiach fyzických osôb alebo právnických osôb, ak namietajú porušenie svojich základných práv alebo slobôd alebo ľudských   práv   a   základných   slobôd   vyplývajúcich   z   medzinárodnej   zmluvy,   ktorú Slovenská republika ratifikovala a bola vyhlásená spôsobom ustanoveným zákonom, ak o ochrane týchto práv a slobôd nerozhoduje iný súd.

Ústavný   súd   podľa   §   25   ods.   1   zákona   Národnej   rady   Slovenskej   republiky č. 38/1993 Z. z. o organizácii Ústavného súdu Slovenskej republiky, o konaní pred ním a o postavení   jeho   sudcov   v   znení   neskorších   predpisov   (ďalej   len   „zákon   o   ústavnom súde“)   každý   návrh   predbežne   prerokuje   na   neverejnom   zasadnutí   bez   prítomnosti navrhovateľov. Pri predbežnom prerokovaní každého návrhu ústavný súd skúma, či dôvody uvedené v § 25 ods. 2 zákona o ústavnom súde nebránia jeho prijatiu na ďalšie konanie. Podľa tohto ustanovenia návrhy vo veciach, na ktorých prerokovanie nemá ústavný súd právomoc, návrhy, ktoré nemajú náležitosti predpísané zákonom, neprípustné návrhy alebo návrhy podané niekým zjavne neoprávneným, návrhy podané oneskorene, ako aj návrhy zjavne neopodstatnené môže ústavný súd na predbežnom prerokovaní odmietnuť uznesením bez ústneho pojednávania.

Na   rozhodnutie   o   tej   časti   sťažnosti,   ktorá   smeruje   proti   konaniam   vedeným krajským súdom pod sp. zn. 7 S 160/2011, krajským inšpektorátom pod sp. zn. KRPZ-KE-KDI2-P-172/2011 a okresným inšpektorátom pod sp. zn. ORPZ-KE-ODI1-P-563/2011, nie je daná právomoc ústavného súdu.

Ako   to   vyplýva   z   citovaného   čl.   127   ods.   1   ústavy,   právomoc   ústavného   súdu poskytovať ochranu základným právam a slobodám je daná iba subsidiárne, teda len vtedy, keď o ochrane týchto práv a slobôd nerozhodujú všeobecné súdy.

Proti   rozhodnutiu   okresného   inšpektorátu   bolo   prípustné   odvolanie   ako   riadny opravný prostriedok, a preto právomoc poskytnúť ochranu označeným právam sťažovateľa mal krajský inšpektorát v rámci odvolacieho konania. Tým je zároveň vylúčená právomoc ústavného súdu. Obdobne proti rozhodnutiu krajského inšpektorátu bola prípustná žaloba o preskúmanie tohto rozhodnutia v rámci správneho súdnictva postupom podľa piatej časti druhej   hlavy   Občianskeho   súdneho   poriadku.   Proti   rozsudku   krajského   súdu   bolo   zasa prípustné odvolanie ako riadny opravný prostriedok, o ktorom bol príslušný rozhodovať najvyšší súd. Preto je i v tomto rozsahu právomoc ústavného súdu vylúčená. Treba tiež dodať, že sťažovateľ možnosť podania opravných prostriedkov aj využil.

Sťažnosť v časti, ktorou sa sťažovateľ domáha zrušenia uznesenia inšpekcie sp. zn. ČVS:   SKIS-218/IS-4-V-2011   zo   16.   augusta   2011   a   uznesenia   vojenskej   obvodnej prokuratúry   sp.   zn.   OPn   331/11   zo   14.   októbra   2011,   treba   považovať   za   oneskorene podanú.

Podľa § 53 ods. 3 zákona o ústavnom súde sťažnosť možno podať v lehote dvoch mesiacov od právoplatnosti rozhodnutia, oznámenia opatrenia alebo upovedomenia o inom zásahu. Táto lehota sa pri opatrení alebo inom zásahu počíta odo dňa, keď sa sťažovateľ mohol o opatrení alebo inom zásahu dozvedieť.

Uvedenými uzneseniami došlo k odmietnutiu trestného oznámenia sťažovateľa, ktoré smerovalo proti postupu policajtov vyšetrujúcich dopravný priestupok, zo spáchania ktorého bol sťažovateľ podozrivý.

I   keď   ústavnému   súdu   nie   je   známe,   kedy   presne   bolo   sťažovateľovi   doručené uznesenie vojenskej obvodnej prokuratúry zo 14. októbra 2011, nemožno pochybovať, že sa tak   stalo   viac   ako   dva   mesiace   pred   podaním   sťažnosti   ústavnému   súdu.   Uvedená skutočnosť vyplýva z podaní sťažovateľa nasledujúcich po doručení uznesenia. Preto je táto časť sťažnosti oneskorene podaná.

Odlišná je situácia vo vzťahu ku konaniam vedeným najvyšším súdom pod sp. zn. 2 Sdo 30/2013 a sp. zn. 10 Sžd 14/2012. Túto časť sťažnosti treba považovať za zjavne neopodstatnenú.

O   zjavnej   neopodstatnenosti   návrhu   možno   hovoriť   vtedy,   keď   namietaným postupom   orgánu   štátu   nemohlo vôbec   dôjsť   k   porušeniu   toho   základného   práva   alebo slobody, ktoré označil navrhovateľ, a to buď pre nedostatok vzájomnej príčinnej súvislosti medzi označeným postupom orgánu štátu a základným právom alebo slobodou, porušenie ktorých sa namietalo, prípadne z iných dôvodov. Za zjavne neopodstatnený návrh preto možno považovať ten, pri predbežnom prerokovaní ktorého ústavný súd nezistil žiadnu možnosť porušenia označeného základného práva alebo slobody, reálnosť ktorej by mohol posúdiť po jeho prijatí na ďalšie konanie (I. ÚS 66/98, I. ÚS 110/02, I. ÚS 88/07).

Podľa   konštantnej   judikatúry   ústavný   súd   nie   je   súčasťou   systému   všeobecných súdov,   ale   podľa   čl.   124   ústavy   je   nezávislým   súdnym   orgánom   ochrany   ústavnosti. Pri uplatňovaní tejto právomoci ústavný súd nie je oprávnený preskúmavať a posudzovať ani   právne   názory   všeobecného   súdu,   ani   jeho   posúdenie   skutkovej   otázky.   Úlohou ústavného súdu totiž nie je zastupovať všeobecné súdy, ktorým predovšetkým prislúcha interpretácia   a   aplikácia   zákonov.   Úloha   ústavného   súdu   sa   obmedzuje   na   kontrolu zlučiteľnosti   účinkov   takejto   interpretácie   a   aplikácie   s   ústavou   alebo   kvalifikovanou medzinárodnou   zmluvou   o   ľudských   právach   a   základných   slobodách.   Posúdenie   veci všeobecným súdom sa môže stať predmetom kritiky zo strany ústavného súdu iba v prípade, ak   by   závery,   ktorými   sa   všeobecný   súd   vo   svojom   rozhodovaní   riadil,   boli   zjavne neodôvodnené alebo arbitrárne. O arbitrárnosti (svojvôli) pri výklade a aplikácii zákonného predpisu všeobecným súdom by bolo možné uvažovať len v prípade, ak by sa tento natoľko odchýlil od znenia príslušných ustanovení, že by zásadne poprel ich účel a význam (mutatis mutandis I. ÚS 115/02, I. ÚS 12/05, I. ÚS 352/06).  

Uznesením najvyššieho súdu sp. zn. 2 Sdo 30/2013 z 19. júna 2013 bolo zastavené konanie o dovolaní podanom sťažovateľom proti odvolaciemu rozsudku najvyššieho súdu sp. zn. 10 Sžd 14/2012 zo 14. novembra 2012 z dôvodu, že dovolanie v rámci správneho súdnictva nie je v zmysle zákona vôbec prípustné.

Sťažovateľ vo vzťahu k uvedenej argumentácii najvyššieho súdu v sťažnosti podanej ústavnému súdu nijaké námietky neuplatnil, teda ani sa len nepokúsil tvrdiť, že dovolanie v zmysle zákona bolo prípustné. Vzhľadom na absenciu akejkoľvek argumentácie v tomto smere je sťažnosť v tejto časti zjavne neopodstatnená.

Vo   vzťahu   k   odvolaciemu   rozsudku   najvyššieho   súdu   sp.   zn.   10   Sžd   14/2012 zo 14. novembra 2012 namietal sťažovateľ jednak to, že v skutočnosti bola rýchlosť ním riadeného   motorového   vozidla   nižšia   (nie   62   km/h,   ale   iba   59   km/h),   ale   tiež   to,   že vzhľadom na právne predpisy nemal dostať pokutu vyššiu ako 20 €.

Podľa   názoru   ústavného   súdu   treba   v   uvedených   súvislostiach   považovať argumentáciu   krajského   súdu   a   najvyššieho   súdu   za   úplnú   a   presvedčivú   s   tým,   že vyčerpávajúcim   spôsobom   dáva   odpovede   na   sťažovateľove   konkrétne   námietky. Všeobecné súdy dospeli k presvedčivému záveru, podľa ktorého o dopravný priestupok by išlo aj v prípade, keby bola rýchlosť jazdy sťažovateľa nižšia, teda taká, akú sám tvrdí. Rovnako nemožno považovať za arbitrárnu či zjavne neodôvodnenú právnu úvahu, podľa ktorej výška pokuty je v súlade s príslušným ustanovením zákona o priestupkoch, a to bez ohľadu   na   obsah   normy   nižšej   právnej   sily   nemajúcej   charakter   všeobecne   záväzného právneho predpisu.

Berúc   do   úvahy   uvedené   skutočnosti,   ústavný   súd   rozhodol   tak,   ako   to   vyplýva z výroku tohto uznesenia.

P o u č e n i e : Proti tomuto rozhodnutiu nemožno podať opravný prostriedok.

V Košiciach 26. septembra 2013