znak

SLOVENSKÁ REPUBLIKA

U Z N E S E N I E

Ústavného súdu Slovenskej republiky

II. ÚS 464/2012-12

Ústavný súd Slovenskej republiky na neverejnom zasadnutí senátu 25. októbra 2012 predbežne prerokoval sťažnosti JUDr. I. P., H., vo veci namietaného porušenia základného práva na spravodlivé súdne konanie zaručeného v čl. 46 ods. 1 Ústavy Slovenskej republiky uzneseniami Okresného súdu Pezinok sp. zn. 15 Er 311/08 z 5. júna 2012, sp. zn. 15 Er 1067/08 zo 14. mája 2012, sp. zn. 15 Er 1445/08 z 9. mája 2012 a sp. zn. 15 Er 9436/08 z 9. mája 2012 a takto

r o z h o d o l :

1. Sťažnosti JUDr. I. P. vedené pod sp. zn. Rvp 6528/2012 až sp. zn. Rvp 6531/2012 s p á j a na spoločné konanie, ktoré bude ďalej vedené pod sp. zn. Rvp 6528/2012.

2. Sťažnosti JUDr. I. P. o d m i e t a pre zjavnú neopodstatnenosť.

O d ô v o d n e n i e :

I.

Ústavnému súdu Slovenskej republiky (ďalej len „ústavný súd“) boli 16. júla 2012 doručené   štyri   sťažnosti   JUDr.   I.   P.,   H.   (ďalej   len   „sťažovateľ“),   vo veci   namietaného porušenia základného práva na spravodlivé súdne konanie zaručeného v čl. 46 ods. 1 Ústavy Slovenskej republiky (ďalej len „ústava“) uzneseniami Okresného súdu Pezinok (ďalej len „okresný súd“) sp. zn. 15 Er 311/08 z 5. júna 2012, sp. zn. 15 Er 1067/08 zo 14. mája 2012, sp. zn. 15 Er 1445/08 z 9. mája 2012 a sp. zn. 15 Er 9436/08 z 9. mája 2012.

Zo sťažností a z ich príloh vyplýva, že na okresnom súde sú proti sťažovateľovi ako povinnému vedené tieto exekučné konania:

- pod sp. zn. 15 Er 311/08, v ktorom sa oprávnená z exekúcie (S., a. s.) domáha voči sťažovateľovi   vymoženia   pohľadávky   v sume   501,26   €   s príslušenstvom   na   základe vykonateľného   platobného   výmeru   svojej   právnej   predchodkyne   V.   (ďalej   len   „v.“) č. 2219/2000   zo   6.   decembra   2000   z   titulu   dlžného   poistného   na   zdravotné   poistenie (ústavným súdom vec vedená pod sp. zn. Rvp 6528/2012),

- pod sp. zn. 15 Er 1067/08, v ktorom sa oprávnená z exekúcie (S., pobočka B.) domáha voči sťažovateľovi vymoženia pohľadávky v sume 2 232,19 € s príslušenstvom na základe vykonateľného rozhodnutia svojej právnej predchodkyne – niekdajšieho Okresného úradu   práce   S.   (ďalej   len   „úrad   práce“)   č. 2860/1998/OK   zo 16. októbra   1998   z   titulu dlžného príspevku na poistenie v nezamestnanosti (ústavným súdom vec vedená pod sp. zn. Rvp 6529/2012),

- pod sp. zn. 15 Er 1445/08, v ktorom sa oprávnená z exekúcie (D., a. s.) domáha voči sťažovateľovi vymoženia pohľadávky v sume 283,64 € s príslušenstvom na základe vykonateľného platobného výmeru svojej právnej predchodkyne – niekdajšej zdravotnej poisťovne S., zzp. (ďalej len ako „poisťovňa S.“), č. 2000-1100-01833/IS z 19. decembra 2000 z titulu dlžného poistného na zdravotné poistenie a poplatku z omeškania (ústavným súdom vec vedená pod sp. zn. Rvp 6530/2012),

- pod sp. zn. 15 Er 9436/08, v ktorom sa oprávnená z exekúcie (D., a. s.) domáha voči sťažovateľovi vymoženia pohľadávky v sume 370,98 € s príslušenstvom na základe vykonateľného výmeru svojej právnej predchodkyne – poisťovne S.č. 2003-1100-00704/IS z 22. apríla 2003 z titulu dlžného poistného na zdravotné poistenie a poplatku z omeškania (ústavným súdom vec vedená pod sp. zn. Rvp 6531/2012).

Sťažovateľ sa v označených exekučných konaniach svojimi písomnými podaniami adresovanými   buď   priamo   okresnému   súdu,   alebo   predloženými   okresnému   súdu prostredníctvom   súdneho   exekútora   domáhal   ukončenia   týchto   exekučných   konaní z dôvodu   (podľa   neho)   ich   neprípustnosti,   ktorú   odôvodňoval   nedostatkom   pasívnej legitimácie   na   svojej   strane   v dôsledku   toho,   že   predal   podnik,   v ktorom   podnikal a v súvislosti s prevádzkou ktorého vznikli v exekučných konaniach vymáhané pohľadávky, takže tieto mali podľa sťažovateľa v dôsledku predaja podniku prejsť na kupujúceho, od ktorého mali byť aj vymáhané.

Z príloh   sťažností   vyplýva,   že   zmluvou   o predaji   podniku   z 30.   novembra   2000 uzavretou podľa § 476 a nasl. Obchodného zákonníka sťažovateľ ako predávajúci predal podnik P. spoločnosti P. a. s., B., ako kupujúcemu (ďalej len „prvý kupujúci“). Ďalšou zmluvou o predaji podniku z 15. marca 2001 kupujúci predal pôvodný podnik sťažovateľa spoločnosti C., s. r. o., Z. (ďalej len „druhý kupujúci“). Prvý kupujúci bol 12. júna 2010 bol vymazaný z obchodného registra, a to na základe rozhodnutia Okresného súdu Bratislava I sp.   zn.   2   K 10/2010   zo   17.   mája   2010,   ktoré   nadobudlo   právoplatnosť   8.   júna   2010 a ktorým bolo zastavené konkurzné konanie na jeho majetok z dôvodu nedostatku majetku. Druhý kupujúci bol z obchodného registra vymazaný 13. septembra 2008, a to na základe rozhodnutia Okresného súdu Košice I č. k. 29 Cbr 42/06-40 z 27. júna 2008 o „... zrušení obchodnej spoločnosti bez likvidácie podľa § 68 ods. 3 písm. c) Obchodného zákonníka z dôvodov podľa § 68 ods. 6 Obchodného zákonníka...“.

Sťažovateľom napádanými uzneseniami okresný súd nevyhovel jeho požiadavkám na zastavenie   označených   exekučných   konaní,   pričom   okresný   súd   svoje   rozhodnutia argumentačne   odôvodnil   tým,   že   v predmetných   exekučných   konaniach   vymáhané pohľadávky   majú   charakter   verejnoprávny,   a teda   sa   predajom   podniku   nepreniesli zo sťažovateľa na kupujúcich, tak ako sa domnieval sťažovateľ, s čím sťažovateľ vyjadril nesúhlas, ktorý argumentačne podporil aj poukázaním na iné obdobné exekučné veci, ktoré boli z identických dôvodov zastavené s poukazom na § 476 ods. 1 Obchodného zákonníka, a preto napádané uznesenia okresného súdu považuje sťažovateľ za arbitrárne a v rozpore so zárukami spravodlivého procesu.

Sťažovateľ   porušenie   svojho   základného   práva   odôvodnil   vo   všetkých   prípadoch najmä takto:

„Moja osoba už v tomto spore nemala ani figurovať... V mojom prípade s predajom podniku som stratil spôsobilosť byť účastníkom konania.

...   K   vyjadreniu,   či   prechádzajú,   alebo   neprechádzajú   záväzky   verejnoprávneho charakteru, ako je platenie daní je diskutabilné, lebo je rad judikátov napr. Rozsudok NS SR pod čk.: 7 Sž 113/98 ako aj metodický pokyn č. 14/SD/2001 k prechodu záväzkov a ručenie pri predaji podniku, ktorý vydalo Daňové riaditeľstvo Banská Bystrica, že tieto prechádzajú tiež na kupujúceho....

Ďalej by som chcel poukázať na tú skutočnosť, že zdravotná poisťovňa nie je štátnou, či   už   rozpočtovou   alebo   príspevkovou   spoločnosťou,   a   štát   nemá   v   jej   orgánoch   ani zastúpenie,   aleje   súkromnou   akciovou   spoločnosťou,   ktorá   sa   za   posledných   10   rokov viackrát pretransformovala, odpredala svoju firmu ďalším atd. Nehovoriac o tom, že ak by to tak nebolo, tak by zdravotné poisťovne určite nevykazovali zisky....

Zároveň   chcem   upozorniť   na   Uznesenie   Okresného   súdu   v   Pezinku,   pod   č.   k. 15 Er 1963/2008-65 (pôvodné č. k. 34er 1608/2003), Ex 2353/2003 zo dňa 21. 09. 2008, ktoré nadobudlo právoplatnosť a vykonateľnosť 22. 10. 2009, na Uznesenie Okresného súdu v Pezinku, pod č. k. 15 Er 1877/2008-68 (pôvodné č. k. 34er 1837/2003), Ex 2370/2003 zo dňa 21. 09. 2008, ktoré nadobudlo právoplatnosť a vykonateľnosť dňa 17. 10. 2009 a Uznesenie Okresného súdu v Pezinku, pod č. k. 15 Er 1068/2008-120 (pôvodné č. k. 39er 16571999), Ex 442/1999 zo dňa 12. 01. 2011, týkajúce obdobného sporu, rozhodli tak, že súd vyhlásil exekúciu za neprípustnú a túto zastavil.

...   taká   situácia,   keď   súdy   v   druhovo   rovnakej   veci   rozhodujú   protichodným spôsobom,   podkopáva   efektivitu   fungovania   systému   spravodlivostí   a   nefunguje   jeho elementárny princíp a základný predpoklad, ktorým je požiadavka, aby sa v rovnakých veciach rozhodovalo rovnakým spôsobom.

...   Mám   za   to,   že   okresný   súd   nedostatočne   a   nepresvedčivo   odôvodnil   svoje rozhodnutie rozhodol po uplynutí zákonnej lehoty 60 dni podľa § 50 ods. 2 Exekučného poriadku....“

Vzhľadom   na   uvedené   sťažovateľ   žiada,   aby   ústavný   súd   svojím   rozhodnutím konštatoval, že označenými uzneseniami okresného súdu bolo porušené jeho základné právo na   spravodlivé   súdne   konanie   zaručené   v čl.   46   ods.   1   ústavy,   a následne,   aby   tieto rozhodnutia okresného súdu zrušil a zároveň „... vyhlási exekúciu za neprípustnú a túto zastaví“.

II.

Podľa   §   31a   zákona   Národnej   rady   Slovenskej   republiky   č.   38/1993   Z.   z. o organizácii Ústavného súdu Slovenskej republiky, o konaní pred ním a o postavení jeho sudcov v znení neskorších predpisov (ďalej len „zákon o ústavnom súde“) ak tento zákon neustanovuje inak a povaha veci to nevylučuje, použijú sa na konanie pred ústavným súdom primerane ustanovenia zákona č. 99/1963 Zb. Občiansky súdny poriadok v znení neskorších predpisov (ďalej len „OSP“).

Podľa   §   112   ods.   1   OSP   v   záujme   hospodárnosti   konania   môže   súd   spojiť   na spoločné konanie veci, ktoré sa uňho začali a skutkovo spolu súvisia alebo sa týkajú tých istých účastníkov.

Aj   keď   zákon   o   ústavnom   súde   nemá   osobitné   ustanovenie   o   spojení   vecí,   tak odvolávajúc sa na ustanovenie § 31a zákona o ústavnom súde možno aj v konaní o sťažnosti podľa čl. 127 ústavy použiť na prípadné spojenie vecí primerane citované ustanovenie § 112 ods. 1 OSP.

S   prihliadnutím   na   obsah   a identickú   argumentáciu,   ako   aj   právny   základ problematiky   v sťažnostiach   vedených   ústavným   súdom   pod   sp.   zn.   Rvp 6528/2012   až sp. zn. Rvp 6531/2012 a taktiež prihliadajúc na totožnosť v osobe sťažovateľa a okresného súdu, proti ktorému tieto sťažnosti smerujú, rozhodol ústavný súd aplikujúc citované právne normy tak, že predmetné sťažnosti spojil do jedného spoločného konania, tak ako to je uvedené v bode 1 výroku tohto rozhodnutia.

III.

Podľa čl. 127 ods. 1 ústavy ústavný súd rozhoduje o sťažnostiach fyzických osôb alebo právnických   osôb,   ak namietajú porušenie   svojich   základných   práv alebo slobôd, alebo ľudských práv a základných slobôd vyplývajúcich z medzinárodnej zmluvy, ktorú Slovenská republika ratifikovala a bola vyhlásená spôsobom ustanoveným zákonom, ak o ochrane týchto práv a slobôd nerozhoduje iný súd.

Ústavný súd podľa § 25 ods. 1 zákona o ústavnom súde každý návrh predbežne prerokuje na neverejnom zasadnutí senátu bez prítomnosti navrhovateľa, ak tento zákon neustanovuje inak. Pri predbežnom prerokovaní každého návrhu ústavný súd skúma, či dôvody uvedené v § 25 ods. 2 zákona o ústavnom súde nebránia jeho prijatiu na ďalšie konanie. Podľa tohto ustanovenia návrhy vo veciach, na prerokovanie ktorých nemá ústavný súd právomoc, návrhy, ktoré nemajú zákonom predpísané náležitosti, neprípustné návrhy alebo návrhy podané niekým zjavne neoprávneným, ako aj návrhy podané oneskorene môže ústavný súd na predbežnom prerokovaní odmietnuť uznesením bez ústneho pojednávania. Ústavný súd môže odmietnuť aj návrh, ktorý je zjavne neopodstatnený.

Predmetom   sťažností   je   sťažovateľom   namietané   porušenie   základného   práva na spravodlivé súdne konanie zaručeného v čl. 46 ods. 1 ústavy uzneseniami okresného súdu sp. zn. 15 Er 311/08 z 5. júna 2012, sp. zn. 15 Er 1067/08 zo 14. mája 2012, sp. zn. 15 Er 1445/08 z 9. mája 2012 a sp. zn. 15 Er 9436/08 z 9. mája 2012, k porušeniu ktorého malo   dôjsť   tým,   že   okresný   súd   v týchto   prípadoch   neberúc   ohľad   na   skutočnosť,   že sťažovateľ   predal   podnik,   v súvislosti   s   prevádzkovaním   ktorého   vznikli   v exekučných konaniach vymáhané pohľadávky, pričom s týmto predajom bol spojený aj prechod práv a záväzkov   zo   sťažovateľa   na   kupujúceho   vrátane   povinností   uhradiť   dlžné   poistné na zdravotnom   poistení,   ako   aj   dlžný   príspevok   na   poistení   v   nezamestnanosti s príslušenstvom, označeným uzneseniami jeho návrhy na zastavenie exekúcií, resp. jeho námietky proti exekúciám, zamietol.

Ústavný   súd   považuje   v prvom   rade   za   potrebné   pripomenúť,   že   nie   je   zásadne oprávnený   preskúmavať   a   posudzovať   právne   názory   všeobecného   súdu,   ktoré   ho   pri výklade a uplatňovaní zákonov viedli k rozhodnutiu, ani preskúmavať, či v konaní pred všeobecnými súdmi bol alebo nebol náležite zistený skutkový stav a aké skutkové a právne závery zo skutkového stavu všeobecný súd vyvodil. Úloha ústavného súdu sa obmedzuje na kontrolu   zlučiteľnosti   účinkov   takejto   interpretácie   a   aplikácie   s   ústavou,   prípadne medzinárodnými zmluvami o ľudských právach a základných slobodách. Z tohto postavenia ústavného súdu vyplýva, že môže preskúmavať rozhodnutie všeobecného súdu v prípade, ak v   konaní,   ktoré   mu   predchádzalo,   alebo   samotným   rozhodnutím   došlo   k   porušeniu základného práva alebo slobody. Skutkové a právne závery všeobecného súdu môžu byť teda predmetom kontroly zo strany ústavného súdu vtedy, ak by vyvodené závery boli zjavne   neodôvodnené   alebo   arbitrárne,   a   tak   z   ústavného   hľadiska   neospravedlniteľné a neudržateľné, a zároveň by mali za následok porušenie základného práva alebo slobody.

Ústavný súd ďalej pripomína, že do obsahu základného práva zaručeného v čl. 46 ods. 1 ústavy nepatrí právo účastníka konania (dotknutej osoby) dožadovať sa toho, aby všeobecné   súdy   preberali   alebo   sa   riadili   výkladom   všeobecne   záväzných   právnych predpisov, ktorý účastník konania predkladá (II. ÚS 3/97, II. ÚS 251/03).

Okresný   súd   sťažovateľom   napadnuté   uznesenia   odôvodnil   okrem   iného   najmä odvolaním sa na odôvodnenie rozhodnutia Najvyššieho súdu Slovenskej republiky (ďalej len „najvyšší súd“) sp. zn. 2 M Cdo 11/04 z 30. júna 2005 (Zbierka stanovísk najvyššieho súdu a rozhodnutí súdov Slovenskej republiky R 38/2007), v zmysle ktorého „... zmluva o predaji   podniku   zakladá   záväzkový   vzťah   súkromno-právnej   povahy,   ktorého   subjekty (predávajúci a kupujúci) majú rovnoprávne postavenie. Na jej základe prechádzajú záväzky vzniknuté len zo záväzkových vzťahov bez ohľadu na to, či majú alebo nemajú obchodnú povahu,   neprechádzajú   však   záväzky   verejnoprávnej   povahy,   ako   je   platenie   daní,   či poistného.“.

Okresný súd ďalej pri odôvodňovaní napadnutých uznesení týkajúcich sa vymáhania dlžného poistného na zdravotnom poistení pokračoval takto:

„Preto aj keď došlo k predaju podniku, na kupujúceho neprešli spolu s podnikom záväzky   z   verejného   zdravotného   poistenia.   Predávajúci   I.   P.   –   A.   síce   ukončil   svoju podnikateľskú činnosť zrušením živnostenského oprávnenia po predaji podniku, ale I. P. ako   fyzická   osoba   ručí   celým   svojim   majetkom   neobmedzene   za   záväzky,   ktoré   mu   z podnikania vznikli.“

V exekučnej veci sp. zn. 15 Er 1067/08 týkajúcej sa vymáhania pohľadávky z titulu dlžného príspevku na poistenie v nezamestnanosti okresný súd v napadnutom uznesení po už citovanej právnej vete ešte uviedol:

«Preto aj keď došlo k predaju podniku, na kupujúceho neprešli spolu s podnikom záväzky vyplývajúce z povinného platenia príspevku na poistenie v nezamestnanosti. Táto povinnosť, záväzok „zostala“ na povinnom, zmluvou o predaji podniku povinný nestratil spôsobilosť byť účastníkom exekučného konania.»

V   okolnostiach   posudzovaných   vecí   ústavný   súd   nemá   dôvod   pochybovať o správnosti právneho záveru okresného súdu spočívajúceho v tom, že na základe zmluvy o predaji   podniku   z   predávajúceho   (sťažovateľa)   na   kupujúceho   k   prechodu   záväzkov verejnoprávnej povahy, ako je platenie daní a poistného, nedošlo. Tento záver v žiadnom prípade nemožno považovať za arbitrárny či zjavne neodôvodnený. Z namietaných uznesení okresného súdu totiž nevyplýva jednostrannosť, ktorá by zakladala svojvôľu alebo takú aplikáciu príslušných ustanovení všeobecne záväzných právnych predpisov, ktorá by bola popretím ich účelu, podstaty a zmyslu.

Okresný   súd   pritom   svoje   skutkové   a   právne   závery   ústavne   akceptovateľným spôsobom odôvodnil a z jeho rozhodnutí vyplýva, že do odôvodnenia svojich uznesení uviedol   postup,   akým   dospel   k   záverom,   pre   ktoré   návrhom   sťažovateľa   na   zastavenie exekúcií,   resp.   jeho   námietkam   proti   exekúciám,   nevyhovel   a   jeho   uznesenia   obsahujú výklad ustanovenia § 476 ods. 1 v spojení s ustanoveniami § 477 zákona č. 513/1991 Zb. Obchodný   zákonník   v   znení   účinnom   v   čase   uzavretia   zmluvy   o   predaji   podniku,   t. j. k 30. novembru 2000 (ďalej len „Obchodný zákonník“) vo vzťahu k relevantným zákonným právnym   normám   upravujúcim   vykonávanie   verejného   zdravotného   poistenia,   ako   aj poistenia v nezamestnanosti, ktorý nemožno považovať za svojvoľný.

Podľa § 476 ods. 1 Obchodného zákonníka zmluvou o predaji podniku sa predávajúci zaväzuje previesť na kupujúceho vlastnícke právo k veciam, iné práva a iné majetkové hodnoty, ktoré slúžia prevádzkovaniu podniku, a kupujúci sa zaväzuje prevziať záväzky predávajúceho súvisiace s podnikom a zaplatiť kúpnu cenu.

Podľa § 477 ods. 1 Obchodného zákonníka na kupujúceho prechádzajú všetky práva a záväzky, na ktoré sa predaj vzťahuje.

Povinnosť platiť poistné na zdravotné poistenie, ako aj poplatok z omeškania vzniká priamo zo zákona na základe skutočností uvedených v § 3, § 8, § 10 a § 15 zákona Národnej rady   Slovenskej   republiky   č. 273/1994   Z.   z.   o   zdravotnom   poistení,   financovaní zdravotného   poistenia,   o   zriadení   Všeobecnej   zdravotnej   poisťovne   a   o   zriaďovaní rezortných,   odvetvových,   podnikových   a   občianskych   zdravotných   poisťovní   v   znení účinnom   rozhodujúcom   v   období   (ďalej   len   „zákon   o zdravotnom   poistení“),   pričom poisťovňa je povinná v zmysle § 18 ods. 8 a § 23 ods. 4 zákona o zdravotnom poistení ich úhradu za splnenia zákonných predpokladov platiteľom platobným výmerom (rozhodnutím) predpísať a následne v zmysle ustanovenia § 37 písm. b) zákona o zdravotnom poistení tieto aj vymáhať.

Obdobne   to   platí   aj   vo   vzťahu   k   povinnosti   platiť   príspevok   na   poistenie v nezamestnanosti   v zmysle   §   57   –   §   69   zákona   Národnej   rady   Slovenskej   republiky č. 387/1996   Z.   z. o zamestnanosti   v   znení účinnom   v   rozhodujúcom   období (ďalej len „zákon o zamestnanosti“), ako vo aj vzťahu k plateniu príspevku do fondu zamestnanosti v zmysle ustanovení § 14 až § 23 zákona Národnej rady Slovenskej republiky č. 10/1993 Z. z. o Fonde zamestnanosti Slovenskej republiky a o zmene a doplnení niektorých ďalších zákonov v znení účinnom od 1. júla 1995 do   31. decembra 1996 (čo predstavuje časť obdobia,   za   ktoré   bolo   rozhodnutím   úradu   práce   č. 2860/1998/OK zo   16. októbra   1998 sťažovateľovi predpísané platenie príspevku od 1. júla 1995 až do 30. júna 1998, pozn.), pričom tento príspevok v zmysle ustanovenia § 126 ods. 1 zákona o zamestnanosti, ako aj penále v zmysle ustanovenia § 128 ods. 2 zákona o zamestnanosti je oprávnený a zároveň povinný vymáhať úrad práce.

Pokiaľ teda okresný súd opierajúc sa aj o odôvodnenie rozhodnutia najvyššieho súdu sp. zn. R 38/2007 s poukazom na výhradne súkromno-právnu povahu záväzkového vzťahu založeného zmluvou o   predaji podniku   a   rovnoprávne postavenie   jej účastníkov,   oproti výlučne   verejnoprávnej   povahe   záväzkov   spočívajúcich   v   povinnosti   platiť   poistné   na zdravotné poistenie, ako aj príspevok na poistenie v nezamestnanosti (predtým príspevok do fondu zamestnanosti, pozn.) vrátane ich príslušenstva, ktorých nositeľ (platiteľ) vo vzťahu k poisťovni ako právnickej osobe poverenej štátom rozhodovať o právach a povinnostiach fyzických a právnických   osôb   pri vykonávaní verejného zdravotného poistenia, ako ani k úradu práce – miestnemu orgánu verejnej moci, nie je v rovnoprávnom postavení, pričom ich rozhodnutia (platobné výmery) od vôle platiteľa (sťažovateľa) nijako nezávisia, dospel k záveru, že na základe zmluvy o predaji podniku k prechodu označených verejnoprávnych záväzkov   sťažovateľa   na   kupujúceho   nedošlo,   nijako   nemožno   tento   záver   považovať arbitrárny.

Podľa názoru ústavného súdu na uvedenom nič nemení okolnosť, či je, alebo nie je poisťovňa   v   rámci   svojho   hospodárenia   oprávnená   podnikať s   prostriedkami   získanými zo zdravotného poistenia a takýmto spôsobom tvoriť zisk. Napokon, v zmysle ustanovenia § 28   zákona   o zdravotnom   poistení   všeobecná   poisťovňa   je   verejnoprávnou   inštitúciou (právnickou   osobou)   zriadenou   na   účely   vykonávania   zdravotného   poistenia,   pričom v zmysle ustanovenia § 29 tohto zákona všetky poisťovne vrátane rezortných, odvetvových, podnikových   a   občianskych   zdravotných   poisťovní   majú   pri   vykonávaní   zdravotného poistenia rovnocenné postavenie. Tu ústavný súd poznamenáva, že práve v období, za ktoré bolo   sťažovateľovi   napadnutými   exekučnými   titulmi   platenie   poistného   na   zdravotné poistenie vrátane poplatku z omeškania predpísané, t. j. od 1. februára 1997 (rozhodnutie poisťovne S. č. 2000-1100-01833/IS z 19. decembra 2000) do 22. apríla 2003 (rozhodnutie poisťovne S. č. 2003-1100-00704/IS z 22. apríla 2003), podľa ustanovenia § 6 ods. 2 zákona o zdravotnom   poistení   poisťovňa   nesmela   s   prostriedkami   získanými   z   povinného zdravotného poistenia a od 1. júna 1998 (na základe zákona č. 124/1998 Z. z., ktorým sa menil a dopĺňal zákon o zdravotnom poistení, pozn.) celkovo s prostriedkami získanými zo zdravotného poistenia podnikať.

Pokiaľ okresný súd v napadnutých uzneseniach vyjadril právny názor, že zánikom živnostenského   podnikateľského   oprávnenia   sťažovateľa   (podľa   zistenia   ústavného   súdu dňom   26.   februára   2001)   vykonávajúceho   podnikateľskú   činnosť   v   zmysle   ustanovení zákona č. 455/1991 Zb. o živnostenskom podnikaní (živnostenský zákon) v znení účinnom v rozhodujúcom období ako fyzická osoba pod obchodným menom I. P. A. jeho spôsobilosť byť   naďalej   nositeľom   práv   a povinností,   a   tým   ani   spôsobilosť   byť   účastníkom namietaných exekučných konaní nezanikla, tento názor sa nijako neprieči obsahu, zmyslu ani účelu   ustanovenia   §   2   tohto   zákona,   podľa   ktorého   živnosťou   je sústavná   činnosť, prevádzkovaná samostatne, vo vlastnom mene a na vlastnú zodpovednosť.

Inými   slovami,   ak   okresný   súd   uzavrel,   že   zánikom   živnostenského   oprávnenia sťažovateľa jeho verejnoprávny záväzok ako samotne zárobkovo činnej osoby spočívajúci v povinnosti uhradiť dlžné poistné na zdravotné poistenie, ako aj príspevok na poistenie v nezamestnanosti   (predtým   príspevok   do   fondu   zamestnanosti,   pozn.),   ktorý   mu   ako fyzickej osobe vznikol ešte v rámci prevádzkovania jeho podnikateľskej činnosti (živnosti), zostal zachovaný, je tento záver plne ústavne konformný.

Tu ústavný súd už len pre úplnosť veci s poukazom na ustanovenie § 57 ods. 1 písm. f)   zákona   Národnej   rady   Slovenskej   republiky   č.   233/1995   Z.   z.   o   súdnych exekútoroch   a   exekučnej   činnosti   (Exekučný   poriadok)   a   o   zmene   a   doplnení   ďalších zákonov v znení účinnom v rozhodujúcom období (ďalej len „Exekučný poriadok“), podľa ktorého   exekúciu   súd   zastaví,   ak   po   vydaní   rozhodnutia   zaniklo   právo   ním   priznané, uvádza, že čo sa týka právoplatných a vykonateľných rozhodnutí, a to platobného výmeru všeobecnej poisťovne č. 2219/2000 zo 6. decembra 2000, platobného výmeru poisťovne S. č.   2000-1100-01833/IS   z 19. decembra   2000,   ako   aj jej   ďalšieho   platobného   výmeru   č. 2003-1100-00704/IS z 22. apríla 2003, sa na základe skutkových alebo právnych okolností, ktoré nastali pred ich vydaním, vrátane zmluvy o predaji podniku z 30. novembra 2000, zrejme nemožno s úspechom domáhať zastavenia exekúcií.

Ústavný súd súčasne poznamenáva, že sťažovateľom vytýkané porušenie 60-dňovej lehoty   na   rozhodnutie   okresným   súdom   podľa   ustanovenia   §   50   ods.   2   Exekučného poriadku sa vzťahuje iba na rozhodovanie o námietkach povinného proti exekúcii, avšak podania sťažovateľa síce označené ako námietky boli okresným súdom podľa ich obsahu, a v neposlednom rade aj pre zmeškanie zákonnej 14-dňovej lehoty na ich podanie posúdené ako návrhy na zastavenie exekúcií, pričom nedodržanie 60-dňovej lehoty pri rozhodovaní o jeho námietke proti exekúcii zo 14. decembra 2003 uznesením sp. zn. 15 Er 1445/2008 z 9. mája 2012 nemalo žiadny vplyv na vecnú správnosť tohto rozhodnutia.

V súvislosti s argumentáciou sťažovateľa, že k porušeniu jeho základného práva na súdnu ochranu došlo aj tým, že okresný súd sa v sťažnosťami napadnutých uzneseniach odchýlil   od   podľa   jeho   názoru   stabilizovanej   súdnej   praxe,   pokiaľ   ide   o   posudzovanie právnych   následkov   zmluvy   o   predaji   podniku,   čo   sa   týka   prechodu   záväzkov verejnoprávnej povahy vzniknutých v súvislosti s jeho prevádzkovaním, ako je platenie daní či poistného (pozri sťažovateľom označené iné rozhodnutia), ústavný súd v prvom rade podotýka,   že   predmetom   konania   pred   ústavným   súdom   boli   iba   napadnuté   uznesenia okresného súdu, ktoré, resp. závery ktorých (pozri už uvedené) ústavný súd z hľadiska dodržania zásad ústavnosti aj preskúmal. Skutočnosť, že okresný súd prípadne iné súdy pri posudzovaní otázky prechodu verejnoprávnych záväzkov predajom podniku v iných ako ústavným súdom preskúmavaných veciach zaujali odlišné právne stanovisko, a teda proti sťažovateľovi exekúcie zastavili, pričom tieto iné rozhodnutia neboli predmetom prieskumu ústavného   súdu,   ešte   nemá   za   následok   automatický   predpoklad   o   ústavnosti   záverov vyslovených v týchto iných veciach, takže takéto rozhodnutia v iných exekučných veciach nie sú tak pre okresný súd, ako ani pre ústavný súd právne záväzné.

Okrem   tohto   ústavný   súd   podotýka,   že   mu   neprislúcha   zjednocovať   in   abstracto judikatúru všeobecných súdov a suplovať tak poslanie, ktoré podľa zákona č. 757/2004 Z. z. o súdoch a o zmene a doplnení niektorých zákonov v znení neskorších predpisov [§ 8 ods. 3, § 20 ods. 1 písm. b), § 21, § 22 a § 23 ods. 1 písm. b)] zveruje najvyššiemu súdu (resp.   jeho   plénu   a   kolégiám),   keď   mu   okrem   iných   priznáva   aj   právomoc   zaujímať stanoviská   k   zjednocovaniu   výkladu   zákonov   a   iných   všeobecne   záväzných   právnych predpisov (I. ÚS 17/01, III. ÚS 346/05).

Z   ústavnej   kompetencie   súdov   interpretovať   a   aplikovať   zákony   vyplýva   aj   ich oprávnenie   dopĺňať a   rozvíjať existujúcu   judikatúru   týkajúcu   sa   relevantných   právnych otázok v prerokovaných veciach. Prípadný odklon súdu od existujúcej skoršej judikatúry – súdnej   praxe   v   konkrétnom   prípade   by   mohol   predstavovať   zásah   do   základných   práv a slobôd účastníka konania len za predpokladu, že by bol dôsledkom arbitrárnosti alebo zjavnej   neodôvodnenosti   súdneho   rozhodnutia   v   prerokovávanej   veci.   Nemožno   však namietať proti tomu, aby judikatúra súdov v konkrétnych prípadoch upresňovala a dopĺňala objasňovanie obsahu a zmyslu zákona vrátane prispôsobovania aplikačnej praxe novým okolnostiam za podmienky, že ich zohľadnenie možno rozumne zhrnúť pod zákonné znaky právnej   normy   aplikovanej   na   konkrétny   prípad   (III.   ÚS   346/05,   III.   ÚS   284/05, IV. ÚS 267/05).

Závery, ku ktorým dospel okresný súd, sú podľa názoru ústavného súdu v súlade s ústavnými medzami výkladu   zákonov.   Pretože   namietané rozhodnutia   okresného   súdu nevykazujú   znaky   svojvôle   a   sú   dostatočne   odôvodnené   na   základe   jeho   vlastných myšlienkových   postupov   a   hodnotení,   ústavný   súd   nie   je   oprávnený   ani   povinný   tieto postupy a hodnotenia nahrádzať a za tejto situácie nemá dôvod zasiahnuť do právneho názoru okresného súdu.

V   danom   kontexte   ústavný   súd   už   nad   rámec   vlastnej   argumentácie   v   záujme presvedčivosti   svojej   rozhodovacej   činnosti   poukazuje aj   na   uznesenie   Ústavného   súdu Českej republiky sp. zn. IV. ÚS 499/98 z 15. januára 1999, ktorý v obdobnej právnej veci týkajúcej   sa   riešenia   otázky   prechodu   verejnoprávnych   záväzkov   pri   totožnej   zákonnej právnej úprave zmluvy o predaji podniku dospel k rovnakému právnemu názoru.

Vychádzajúc z už uvedeného postup okresného súdu pri odôvodňovaní napadnutých uznesení   nemožno   podľa   názoru   ústavného   súdu   dávať   do   takej   spojitosti   s   obsahom základného práva na spravodlivé súdne konanie zaručeného v čl. 46 ods. 1 ústavy, ktorý by mohol byť predmetom posudzovania ústavnosti postupu okresného súdu v konaní o veci samej. Ústavný súd preto podľa § 25 ods. 2 zákona o ústavnom súde sťažnosti sťažovateľa odmietol pre ich zjavnú neopodstatnenosť.

Vzhľadom na to, že sťažnosti boli odmietnuté ako celok a rozhodnutie o zrušení napadnutých rozhodnutí okresného súdu je viazané na vyslovenie porušenia práva alebo slobody sťažovateľa (čl. 127 ods. 2 prvá veta ústavy), ústavný súd o tej časti sťažnosti už nerozhodoval.

P o u č e n i e :   Proti tomuto rozhodnutiu nemožno podať opravný prostriedok.

V Košiciach 25. októbra 2012