znak

SLOVENSKÁ REPUBLIKA

U Z N E S E N I E

Ústavného súdu Slovenskej republiky

II. ÚS 464/2011-16

Ústavný súd Slovenskej republiky na neverejnom zasadnutí senátu 20. októbra 2011 predbežne prerokoval sťažnosť A. K. a A. K., obaja bytom T., zastúpených advokátom JUDr.   J.   F.,   T.,   vo   veci   namietaného   porušenia   základného   práva   na   súdnu   ochranu zaručeného v čl. 46 ods. 1 Ústavy Slovenskej republiky a čl. 36 ods. 1 Listiny základných práv a slobôd rozsudkom Krajského súdu v Košiciach č. k. 3 Cob 223/2010-251 z 31. mája 2011 a takto

r o z h o d o l :

Sťažnosť A. K. a A. K. o d m i e t a   pre zjavnú neopodstatnenosť.

O d ô v o d n e n i e :

I.

Ústavnému súdu Slovenskej republiky (ďalej len „ústavný súd“) bola 17. augusta 2011 doručená sťažnosť A. K. (ďalej len „sťažovateľ“) a A. K. (ďalej len „sťažovateľka“, spolu ďalej len „sťažovatelia“), obaja bytom T., vo veci namietaného porušenia základného práva na súdnu ochranu zaručeného v čl. 46 ods. 1 Ústavy Slovenskej republiky (ďalej len „ústava“) a čl. 36 ods. 1 Listiny základných práv a slobôd (ďalej len „listina“) rozsudkom Krajského súdu v Košiciach (ďalej len „krajský súd“) č. k. 3 Cob 223/2010-251 z 31. mája 2011.

Z   obsahu   sťažnosti   a   jej   príloh   vyplýva,   že   v konaní   vedenom   pod   sp.   zn. 5 Cb 191/2002   konal   Okresný   súd   Trebišov   (ďalej   len   „okresný   súd“)   od   28.   októbra 2002 o žalobe   spoločnosti   S.,   a.   s.   (ďalej   len   „pôvodný   žalobca“),   ktorou   sa proti sťažovateľom   ako žalovaným domáhala zaplatenia sumy   1 125 000 Sk   s príslušenstvom. Rozsudkom   zo   7.   júla   2003   okresný   súd   žalobu   zamietol,   avšak   na   základe   odvolania pôvodného žalobcu krajský súd uznesením sp. zn. 1 Cob 119/03 z 30. septembra 2004 odvolaním napadnutý rozsudok okresného súdu zrušil a vec mu vrátil na ďalšie konanie.

Okresný súd v danej veci opätovne rozhodol rozsudkom č. k. 5 Cb 191/2002-215 z 15. apríla 2010, ktorým sťažovateľom uložil, aby spoločnosti G. (ďalej len „žalobca“) ako právnemu nástupcovi pôvodného žalobcu spoločne a nerozdielne zaplatili sumu 37 343,16 € (t. j.   1   125   000   Sk)   s tým,   že   žalobca   bol   oprávnený   domáhať   sa   uspokojenia   tejto pohľadávky len z výťažku predaja vo výrokovej časti rozsudku označených nehnuteľností v bezpodielovom   spoluvlastníctve   sťažovateľov   (ďalej   len   „nehnuteľnosti“).   Okresný   súd svoje   rozhodnutie   odôvodnil   tým,   že   sťažovatelia   ako   záložcovia   uzavreli   s   právnym predchodcom žalobcu (S. v B., pobočka T.) ako záložným veriteľom zmluvu o zriadení záložného   práva   č.   723296-5   zo   14.   mája   1992   (ďalej   len   „záložná   zmluva“),   ktorej predmetom   bolo   zriadenie   záložného   práva   k   nehnuteľnostiam   pre   účely   zabezpečenia pohľadávky   z úverovej   zmluvy   č. 78723296-5   zo   14.   mája   1992   (ďalej   len   „úverová zmluva“)   do   výšky   1   125   000   Sk,   na   základe   ktorej   záložný   veriteľ   poskytol   synovi sťažovateľov ako dlžníkovi (ďalej len „dlžník“) úver v sume 1 500 000 Sk. Keďže dlžník záložným právom zabezpečenú pohľadávku z úverovej zmluvy a jej príslušenstvo nesplnil ani potom, ako bol na jej splnenie zaviazaný v rámci iného súdneho konania, ktoré bolo ukončené právoplatným rozsudkom krajského súdu sp. zn. 2 Cb 8475/94 z 24. mája 1999 (právoplatnosť nadobudol 27. júla 1999), okresný súd žalobe v celom rozsahu vyhovel.

Proti opätovnému rozsudku okresného súdu č. k. 5 Cb 191/2002-215 z 15. apríla 2010   podali   odvolanie   sťažovatelia,   na   základe   ktorého   krajský   súd   rozsudkom   č.   k. 3 Cob 223/2010-251 z 31. mája 2011 odvolaním napadnutý rozsudok okresného súdu ako vecne správny potvrdil (rozsudok krajského súdu nadobudol právoplatnosť 22. júla 2011).

Sťažovatelia   porušenie   nimi   označeného   základného   práva   zaručeného   ústavou a práva zaručeného listinou odôvodňujú okrem iného takto:

«...   Rozhodnutie   odvolacieho   súdu   a   v   konečnom   dôsledku   napadnutý   rozsudok nepovažujeme za správny.

... Je nepopierateľným faktom, že úverovú zmluvu dňa 14. 05. 1992 č. 723296-5 uzavrel právny predchodca žalobcu S. v B., pobočka T., zastúpená riaditeľom Ing. L. L. s dlžníkom M. K. našim synom, ktorý bol v tom čase podnikateľom. V úverovej zmluve sa uvádza okrem dlžníka M. K. aj A. K. t. j. ja žalovaný v 1. rade a túto úverovú zmluvu som aj podpísal. Ja žalovaná v druhom rade som úverovú zmluvu nepodpísala a preto som nebola v právnom vzťahu z titulu úverovej zmluvy so žalobcom. Z uvedeného je zrejmé, že by sme nemali byť obaja žalovaní dlžníkmi z úverového vzťahu, ale len ja žalovaný v 1. rade a dlžník M. K. náš syn, ktorý aj prevzal plnenie z úverovej zmluvy.

... Z odstúpenia bolo preukázané, že právny predchodca žalobcu dňa 12. 10. 1993 písomne odstúpil od úverovej zmluvy zo dňa 14. 05. 1992 pod č. 723296-5.

... Z uvedeného dôvodu právny predchodca žalobcu sa mal domáhať vrátenia toho, čo bolo prijaté na základe takto zrušenej zmluvy. Plnenie z úverovej zmluvy prevzal M. K. a nie ja žalovaný v 1. rade. M. K. bol podnikateľom a ja žalovaný v 1. rade som podnikateľom nebol. Rovnako nebola podnikateľkou ani žalovaná v 2. rade, ktorá plnenie z úverovej zmluvy neprevzala.

... Z uvedeného dôvodu podľa nášho názoru právny predchodca žalobcu mohol proti mne žalovanému v 1. rade vydanie bezdôvodného obohatenia uplatňovať v zmysle § 107 Obč. zák., t. j. v dvojročnej premlčacej lehote od októbra 1993 t. j. po doručení odstúpenia od zmluvy druhej strane do októbra 1995, lebo som nebol podnikateľ, ale občan. Na môj právny vzťah sa vzťahuje preto Občiansky zákonník.

... Ja žalovaná v 2. rade som nebola účastníčkou úverovej zmluvy a preto nie som dlžníčkou   žalobcu.   Prvostupňový   a   druhostupňový   súd   ma   preto   nemohli   zaviazať   na plnenie t. j., že mám žalobcovi spoločne a nerozdielne so žalovaným v 1. rade zaplatiť sumu 37 343,16,- €.

Ja žalovaná v 2. rade som teda s právnym predchodcom žalobcu, ani so žalobcom neuzatvorila žiaden právny úkon a na základe ktorého by som mala byť priamou dlžníčkou na plnenie z úverovej zmluvy a zaplatenia sumy 37 343,16,- €. Uzavrela som iba záložnú t. j. zabezpečovaciu zmluvu k nehnuteľnosti zo dňa 14. 05. 1992 č. 723296-5 registrovanú SN T. dňa 15. 05. 1992 pod č. reg. RIII 574/92.Touto zmluvou teda som zabezpečovala hlavný záväzok M. K. a žalovaného v 1.rade, ale nie svoj osobný peňažný záväzok, lebo som žiaden záväzok nemala.

Žalobca, ale aj súdy mali petit žaloby, rozsudku formulovať inak, ak tak neurobili, žalovaný mal žalobu žalobcu zamietnuť.

Sme toho názoru, že v zmysle § 151 md, ods. 1 písm. a, c Obč. zák. došlo k zániku záložného práva.

Právny predchodca žalobcu v zmluve o zriadení záložného práva zo dňa 14. 05. 1992 pod č. 723296-5 si nedohodol s nami také ustanovenie, podmienku, zmluvné dojednanie, podľa ktorého by záložné právo trvalo aj v prípade, ak by právny predchodca žalobcu odstúpil od úverovej zmluvy.

K   zrušeniu   úverovej   zmluvy   a   jej   zániku   došlo   odstúpením   od   úverovej   zmluvy právnym predchodcom žalobcu v októbri 1993....

Právny predchodca žalobcu si práva uplatnil v tomto konaní až 28. 10. 2002 a boli jeho práva premlčané.

Za podstatnú vec a arbitrárne rozhodnutie žalovaného vidíme aj v tom, že právny predchodca žalobcu v zmysle § 79 ods. 1 OSP skutkovo vymedzil žalobu tak, že si uplatnil právo na zaplatenie sumy 37 343,16,- € (1 125 000,- Sk) a uspokojenia tejto pohľadávky len z výťažku predaja nehnuteľností v BSM nás žalovaných na základe pohľadávky z úverovej zmluvy   a   zo   zabezpečenia   pohľadávky   zmluvou   o   zriadení   záložného   práva k nehnuteľnostiam s tým, že zo strany dlžníka ani žalovaných k žiadnemu plneniu nedošlo a preto petit žaloby znel na zaplatenie s tým, že uspokojenia z tejto pohľadávky sa možno domáhať len z výťažku predaja nehnuteľností.

Krajský súd v Košiciach potvrdil rozsudok, ale z iných dôvodov. Týmito dôvodmi bolo   vrátenie   plnenia   po   odstúpení   od   úverovej   zmluvy.   Žalobca   však   takéto   skutkové okolnosti nikdy netvrdil. Išlo o rovnaké plnenie, ale na základe iného skutkového stavu. Za daného stavu, ak KS Košice uznal platnosť odstúpenia od úverovej zmluvy a žalobca žalobu v zmysle § 95 OSOP nezmenil, KS Košice mal žalobu v celom rozsahu zamietnuť. KS Košice rozhodol nad rámec uplatneného nároku v žalobe, t. j rozhodol o tom, čo žalobca skutkovo nevymedzil a zo skutkových tvrdení ani nežiadal. Naviac KS Košice mal voči mne žalovanej v 2. rade žalobu zamietnuť, pokiaľ sa žalobca domáhal voči mne plnenia a zaplatenia sumy 37 343,16,- €, lebo ja som úverovú zmluvu nepodpísala a nebola som dlžníčkou žalobcu resp. jeho právneho predchodcu.

...   Súdy   nesprávne   posúdili   vec,   keď   nás   na   základe   žaloby   zaviazali   zaplatiť žalobcovi sumu 37 434,16,- € s tým, že uspokojenia z tejto pohľadávky sa možno domáhať len z výťažku predaja nehnuteľností, lebo na zistený skutkový stav aplikovali nesprávnu normu alebo čiastočne aj správne normy, ale ich obsah interpretovali nesprávne. KS Košice porušil teda princíp „iura novit curia“, t. j., že súd pozná právo.»

Na základe uvedených skutočností sťažovatelia navrhli, aby ústavný súd nálezom takto rozhodol:

„1.) Základné práva A. K. a A. K... na súdnu ochranu podľa článku 46 ods. 1 Ústavy Slovenskej republiky, čl. 36 ods. 1 Listiny základných práv a slobôd rozsudkom Krajského súdu v Košiciach zo dňa 31. 05. 2011 pod sp. zn. 3 Cob/223/2010, ktorým potvrdil rozsudok Okresného súdu v Trebišove zo dňa 15. 04. 2010 pod spis. zn. 5 Cb/191/2002 boli porušené.

2.) Zrušuje rozsudok Krajského súdu v Košiciach zo dňa 31. 05. 2011 pod spis. zn. 3 Cob/223/2010 v celom rozsahu a vec vracia Krajskému súdu Košice na ďalšie konanie.

3.) Krajský súd Košice je povinný zaplatiť sťažovateľovi v 1. rade a sťažovateľke v 2.rade   trovy   konania   pozostávajúce   z   trov   právneho   zastúpenia   každému   v   sume   po 617,26,- € do 2 mesiacov od právoplatnosti tohto nálezu a to na účet právneho zástupcu sťažovateľa...“  

II.

Podľa čl. 127 ods. 1 ústavy ústavný súd rozhoduje o sťažnostiach fyzických osôb alebo právnických   osôb,   ak namietajú porušenie   svojich   základných   práv alebo slobôd, alebo ľudských práv a základných slobôd vyplývajúcich z medzinárodnej zmluvy, ktorú Slovenská republika ratifikovala a bola vyhlásená spôsobom ustanoveným zákonom, ak o ochrane týchto práv a slobôd nerozhoduje iný súd.

Ústavný   súd   podľa   §   25   ods.   1   zákona   Národnej   rady   Slovenskej   republiky č. 38/1993 Z.   z. o organizácii Ústavného súdu   Slovenskej republiky, o konaní pred ním a o postavení   jeho   sudcov   v znení   neskorších   predpisov   (ďalej   len   „zákon   o   ústavnom súde“) každý návrh predbežne prerokuje na neverejnom zasadnutí senátu bez prítomnosti navrhovateľa,   ak   tento   zákon   neustanovuje   inak.   Pri   predbežnom   prerokovaní   každého návrhu ústavný súd skúma, či dôvody uvedené v § 25 ods. 2 zákona o ústavnom súde nebránia jeho prijatiu na ďalšie konanie. Podľa tohto ustanovenia návrhy vo veciach, na prerokovanie   ktorých   nemá   ústavný   súd   právomoc,   návrhy,   ktoré   nemajú   zákonom predpísané   náležitosti,   neprípustné   návrhy   alebo   návrhy   podané   niekým   zjavne neoprávneným,   ako   aj   návrhy   podané   oneskorene   môže   ústavný   súd   na   predbežnom prerokovaní odmietnuť uznesením bez ústneho pojednávania. Ústavný súd môže odmietnuť aj návrh, ktorý je zjavne neopodstatnený.  

Predmetom sťažnosti je tvrdenie sťažovateľov o porušení označeného základného práva zaručeného ústavou, ako aj práva zaručeného listinou, a to rozsudkom krajského súdu č. k. 3 Cob 223/2010-251 z 31. mája 2011 tým, že:

A) právny záver krajského súdu o tom, že záložné právo zriadené na základe záložnej zmluvy   zabezpečuje   aj   pohľadávku   žalobcu   z   bezdôvodného   obohatenia   vzniknutú odstúpením od úverovej zmluvy, je svojvoľný,

B) krajský súd nesprávne právne posúdil vec, keď sťažovateľov zaviazal zaplatiť žalobcovi žalovanú sumu z dôvodu, že každý z účastníkov odstúpením od zrušenej úverovej zmluvy je povinný vrátiť druhému, čo podľa nej dostal, pretože sťažovatelia na základe úverovej zmluvy žiadne peňažné plnenie od záložného veriteľa nedostali,

C) krajský súd napriek tomu, že žalobca si žalobou uplatnil svoj nárok až 28. októbra 2002,   neprihliadol   na   námietku   premlčania   vznesenú   sťažovateľmi   už   v   konaní   pred okresným súdom, čím boli sťažovatelia na zaplatenie žalovanej sumy zaviazaní arbitrárne. Ústavný súd v prvom rade podotýka, že jeho úlohou nie je zastupovať všeobecné súdy,   ktorým   predovšetkým   prislúcha   interpretácia   a aplikácia   zákonov.   Ústavný súd je v súlade so svojou všeobecnou právomocou vyjadrenou v čl. 124 ústavy súdnym orgánom ochrany ústavnosti. Táto právomoc spolu s právomocou podľa čl. 127 ods. 1 ústavy mu umožňuje preskúmať aj napadnuté rozhodnutia všeobecných súdov, avšak iba z hľadiska, či sú alebo nie sú v súlade s ústavno-procesnými zásadami upravenými v ústave. Ústavný súd nevykladá iné ako ústavné zákony, a preto musí preskúmavať len to, či sa tieto zákony nevyložili spôsobom, ktorý je svojvoľný (arbitrárny) alebo ústavne neudržateľný pre zjavné pochybenia alebo omyly v posudzovaní obsahu takýchto právnych úprav.

Inými slovami, skutkové a právne závery všeobecného súdu môžu byť predmetom kontroly   zo   strany   ústavného   súdu   iba   vtedy,   ak   by   vyvodené   závery   boli   zjavne neodôvodnené   alebo   arbitrárne,   a   tak   z   ústavného   hľadiska   neospravedlniteľné a neudržateľné, a zároveň by mali za následok porušenie základného práva alebo slobody (I. ÚS   13/00,   I.   ÚS   117/05,   II.   ÚS   127/07).   Ak   nie   sú   splnené   tieto   predpoklady   na preskúmanie rozhodnutí všeobecných súdov, ústavný súd nemôže dospieť k záveru o vecnej spojitosti   medzi   základnými   právami   alebo   slobodami,   ktorých   porušenie   sa   namieta, a napádaným rozhodnutím všeobecných súdov, prípadne postupom, ktorý im predchádzal.  

Krajský   súd vo vzťahu ku   kľúčovým   námietkam sťažovateľov svoje rozhodnutie odôvodnil takto:

„...   Riaditeľ   S.,   mestská   pobočka   v T.,   bol   oprávnený   uzatvárať   a   podpisovať úverové zmluvy i zmluvy o zriadení záložného práva. Vyplýva to z organizačného poriadku a nepotreboval na to osobitné poverenie. Z tohoto pohľadu sú zmluva o úvere i zmluva o zabezpečení pohľadávky platné. Odvolací súd nezistil žiadny dôvod ich neplatnosti. Zmluva o zriadení záložného práva k nehnuteľnostiam zo dňa 14. 5. 1992 mala za úlohu   zabezpečiť   pohľadávku,   vzniknutú   z   úverovej   zmluvy.   Uspokojenie   sporiteľne   pri výkone záložného práva sa riadi ust. § 299 ods. 2 Obchodného zákonníka.

Z uvedeného vyplýva, že právny vzťah medzi účastníkmi sa bude riadiť Obchodným zákonníkom   (§   262   ods.   1   Obchodného   zákonníka).   Naviac   úver   bol   poskytnutý podnikateľovi M. K.. a preto tento prípad je spravovaný Obchodným zákonníkom (§ 261 ods. 4 Obchodného zákonníka).

Záložná zmluva mala zabezpečiť pohľadávku vzniknutú z úverovej zmluvy. V prípade odstúpenia od úverovej zmluvy, táto sa od začiatku zrušuje (§ 48 ods. 2 Občianskeho   zákonníka),   ak   nie   je   právnym   predpisom   ustanovené   alebo   účastníkmi dohodnuté inak. Každý z účastníkov je povinný vrátiť druhému všetko, čo podľa nej dostal (§ 457 Občianskeho zákonníka).

Samotné   zabezpečenie   pohľadávky   nezaniklo,   pretože   pohľadávka   nebola uspokojená.

Treba poznamenať, že aj prípadná pohľadávka z bezdôvodného obohatenia vznikne z odstúpenia od úverovej zmluvy a vždy ide o tú istú pohľadávku, len z iného právneho dôvodu a nie je potrebné zvláštne dojednanie.

Za   takejto   situácie,   riadiac   sa   právnym   názorom   odvolacieho   súdu,   uvedeným   v uznesení z 30. 9. 2004, č. k. 1 Cob/119/2008-81 je napadnutý rozsudok súdu prvého stupňa vecne správny, a preto ho odvolací súd potvrdil. (§ 219 ods. 1 O. s. p.)...“

A. Sťažovatelia v sťažnosti v prvom rade namietajú svojvoľnosť právneho záveru krajského   súdu   o   tom,   že   záložné   právo   zriadené   záložnou   zmluvou   uzavretou   medzi sťažovateľmi ako záložcami a záložným veriteľom bez osobitného dojednania zabezpečuje aj   pohľadávku   žalobcu   z   titulu   bezdôvodného   obohatenia   vzniknutú   odstúpením   od úverovej zmluvy.

V uvedenej   súvislosti   krajský   súd   svoj   právny   záver   založil   na   konštatovaní,   že právny   titul,   na   základe   ktorého   si   žalobca   uplatňuje realizáciu   záložného práva,   ktorý spočíva buď vo vrátení úverom poskytnutých peňažných prostriedkov, alebo vo vrátení bezdôvodného   obohatenia   z odstúpenia   od   úverovej   zmluvy,   v konečnom   dôsledku   nič nemení   na   tom,   že   v každom   prípade   ide   o pohľadávku   žalobcu,   ktorej   vznik   tkvie v úverovej zmluve.

V   tejto   súvislosti   ústavný   súd   predovšetkým   uvádza,   že   pokiaľ   záložné   právo zriadené   záložnou   zmluvou   malo   zabezpečiť   pohľadávku   z   úverovej   zmluvy,   čo nespochybňujú ani samotní sťažovatelia, a krajský súd na jej základe dospel k záveru, že toto   záložné   právo   zabezpečovalo   celkovú   návratnosť   z   titulu   úveru   poskytnutých peňažných   prostriedkov,   a preto odstúpením   právneho predchodcu   žalobcu od   úverovej zmluvy nezaniklo, tento záver krajského súdu nemožno považovať ani za svojvoľný, ani za ústavne neudržateľný.

Napokon   právny   záver   krajského   súdu   o   tom,   že   záložné   právo   zabezpečovalo návratnosť   na   základe   úverovej   zmluvy   z   titulu   úveru   poskytnutých   peňažných prostriedkov,   je   podľa   názoru   ústavného   súdu   v   plnom   súlade   so   samotným   zmyslom a účelom uzavretia záložnej zmluvy, ktorý musel byť sťažovateľom od samého počiatku známy.

V danom prípade postup krajského súdu pri odôvodňovaní právneho záveru o tom, že záložné   právo   zriadené   záložnou   zmluvou   zabezpečovalo   aj   pohľadávku   z   titulu bezdôvodného   obohatenia   vzniknutú   dôsledkom   zrušenia   úverovej   zmluvy   odstúpením, nijako nemožno považovať za zjavne neodôvodnený, a teda za taký, ktorý by indikoval možnosť porušenia práv sťažovateľov.

Skutočnosť,   že   sťažovatelia   sa   s   právnym záverom   krajského   súdu   nestotožňujú, nemôže sama osebe viesť k záveru o zjavnej neodôvodnenosti alebo arbitrárnosti tohto záveru.

B. Pokiaľ ide o ďalšiu námietku sťažovateľov, podľa ktorej krajský súd nesprávne právne posúdil vec, keď sťažovateľov zaviazal zaplatiť žalobcovi žalovanú sumu z dôvodu, že každý z účastníkov odstúpením od zrušenej úverovej zmluvy je povinný vrátiť druhému, čo   podľa   nej   dostal,   pretože   sťažovatelia   na   základe   úverovej   zmluvy   žiadne   peňažné plnenie od záložného veriteľa nedostali, je potrebné podotknúť, že v danom prípade ide o právnu situáciu, pri ktorej na zabezpečenie pohľadávky z úverovej zmluvy proti dlžníkovi nie dlžník, ale sťažovatelia ako záložcovia zriadili záložné právo k svojim nehnuteľnostiam.Podľa § 151f ods. 1 zákona č. 40/1964 Zb. Občiansky zákonník v znení účinnom v rozhodujúcom období ak zabezpečená pohľadávka nie je riadne a včas splnená, môže sa záložný veriteľ domáhať uspokojenia zo zálohu, a to aj vtedy, keď zabezpečená pohľadávka je premlčaná.

Súdna prax v záujme vytvorenia predpokladov preto, aby nároky záložných veriteľov boli v rámci vykonávacieho konania reálne uspokojiteľné aj v prípadoch, keď osoba záložcu nie je identická s osobou dlžníka, si osvojila právny názor, ktorý spočíva v požiadavke, aby si   záložný   veriteľ   uplatnil   svoj   nárok   takým   žalobným   návrhom,   ktorým   sa   môže domáhať zaplatenia svojej zabezpečenej pohľadávky vrátane jej príslušenstva len z výťažku predaja predmetu zálohu (pozri uznesenie Najvyššieho súdu Slovenskej republiky sp. zn. 3 Obo 113/99). Dôvodom uvedenej požiadavky je, že pokiaľ by mal byť výrok rozsudku vyjadrený iba spôsobom, že záložca je povinný „strpieť“ výkon záložného práva v prospech záložného   veriteľa,   v   zmysle   ustanovenia   §   192   ods.   1   Exekučného   poriadku   (zákon č. 233/1995 Z. z.) jeho výkon by bolo možné „realizovať“ iba ukladaním peňažných pokút do úhrnnej výšky 100 000 Sk (teraz 3 310 €, pozn.), čo by v podstate pre záložného veriteľa znamenalo jeho nevykonateľnosť.

Napriek   tomu,   že   vecnému   právu   záložného   veriteľa   pôsobiacemu   erga   omnes zodpovedá povinnosť záložcu strpieť predaj zálohu na uspokojenie pohľadávky záložného veriteľa   vyplývajúcu   z   ustanovenia   §   151f   ods.   1   Občianskeho   zákonníka,   v   záujme zabezpečenia   jej   reálneho   presadenia   v   rámci   budúceho   vykonávacieho   konania   ju   až samotná   súdna   prax   rozvinula   do   procesnoprávnej   podoby   ako   povinnosť   na   peňažné plnenie.   Takéto   výnimočné   „dotvorenie“   zákona   bolo   nielen   potrebné,   ale z ústavnoprávneho hľadiska zároveň nevyhnutné a akceptovateľné.

Znakom právneho štátu je totiž princíp zákazu denegatio iustitiae, ktorý vyplýva aj z princípu práva na spravodlivý proces (čl. 46 ods. 1 ústavy a čl. 36 ods. 1 listiny). Princíp zákazu denegatio iustitiae je potrebné aplikovať aj vo vykonávacom – exekučnom konaní. Vychádzajúc z tohto základného princípu výkonu spravodlivosti, v rozpore s ním by bol práve   taký   výklad zákona,   ktorý   by znemožňoval   nárok   garantovaný hmotným právom presadiť prostredníctvom oprávnených orgánov.

Napokon, ústavný súd už v minulosti vyslovil: „... Je zrejmé, že v právnom štáte sú vzťahy medzi veriteľmi a dlžníkmi založené na očakávaní, že dlžníci si budú plniť svoje povinnosti a tiež, že štát bude túto zásadu podporovať a poskytovať veriteľom primeranú ochranu...“ (m. m. sp. zn. PL. ÚS 11/96).

Ústavný   súd   preto   v   okolnostiach   posudzovanej   veci   nemá   dôvod   pochybovať o správnosti napadnutého rozsudku krajského súdu, ktorým pri rešpektovaní už uvedeného právneho úzusu potvrdil rozsudok okresného súdu č. k. 5 Cb 191/2002-215 z 15. apríla 2010, výrokovou časťou ktorého boli sťažovatelia ako záložcovia zaviazaní na zaplatenie určenej sumy záložnému veriteľovi z dôvodu, že dlžník na základe úverovej zmluvy z titulu úveru prevzaté peňažné prostriedky nevrátil, hoci sami sťažovatelia na základe odstúpením zrušenej úverovej zmluvy žiadne peňažné prostriedky nedostali.

Právny záver krajského súdu ani v tejto časti nemožno považovať za arbitrárny či zjavne   neodôvodnený.   Z   namietaného   rozsudku   krajského   súdu   totiž   nevyplýva jednostrannosť, ktorá by zakladala svojvôľu alebo takú aplikáciu príslušných ustanovení všeobecne   záväzných   právnych   predpisov,   ktorá   by   bola   popretím   ich   účelu,   podstaty a zmyslu.

C. Sťažovatelia napokon namietajú, že krajský súd neprihliadol na riadne a včas vznesenú   námietku   premlčania   žalobou   uplatneného   práva,   resp.   že   žalobcovi   priznal premlčané právo.

V uvedenej súvislosti ústavný súd konštatuje, že názor krajského súdu vyslovený už v odôvodnení jeho skoršieho uznesenia č. k. 1 Cob 119/2008-81 z 30. septembra 2004 v danej veci, na ktoré krajský súd poukázal v napadnutom rozsudku a v zmysle ktorého pohľadávka žalobcu proti dlžníkovi v čase podania žaloby (t. j. 28. októbra 2002) nebola ešte premlčaná, nemožno považovať za zjavne neodôvodnený alebo arbitrárny.

Vzhľadom na to, že súdne konanie, v rámci ktorého bol dlžník z titulu neuhradenia pohľadávky   z   úverovej   zmluvy zaviazaný na zaplatenie sumy   1 629   365,80 Sk a jeho príslušenstva, bolo ukončené nadobudnutím právoplatnosti rozsudku krajského súdu sp. zn. 2   Cb   8475/94   z   24.   mája   1999,   t. j.   27.   júla   1999,   ako   aj   na   to,   že   práva   priznané právoplatnými   rozhodnutiami   všeobecných   súdov   v   zmysle   ustanovenia   §   110   ods.   1 Občianskeho zákonníka sa premlčujú za desať rokov odo dňa, keď sa malo podľa týchto rozhodnutí plniť, právny záver krajského súdu, pokiaľ ide o nepremlčanie práva žalobcu proti sťažovateľom ako záložcom v čase podania žaloby, sa nijako neprieči zmyslu a účelu ustanovenia   §   100   ods.   2   Občianskeho   zákonníka,   v zmysle   ktorého   záložné   práva   sa nepremlčujú skôr ako zabezpečená pohľadávka.

Napokon sťažovatelia v priebehu konania o žalobe ani nenamietali, že by sa právo žalobcu   na   zaplatenie   pohľadávky   z   úverovej   zmluvy   proti   dlžníkovi   bolo   premlčalo, resp. dovolávali sa iba premlčania práva žalobcu vo vzťahu k sebe samým.

Podľa   názoru   ústavného   súdu   závery   krajského   súdu   z uvedeného   hľadiska   tak nemožno považovať za svojvoľné, predčasné, arbitrárne, resp. za také, ktoré by odporovali podstate a zmyslu aplikovaných právnych noriem.

Zjavne neopodstatneným návrhom je návrh, ktorým sa namieta taký postup orgánu verejnej moci, ktorým nemohlo dôjsť k porušeniu toho základného práva, ktoré označil sťažovateľ, pre nedostatok vzájomnej príčinnej súvislosti medzi označeným postupom tohto orgánu a základným právom, porušenie ktorého sa namieta, ako aj vtedy, ak v konaní pred orgánom   verejnej   moci   vznikne   procesná   situácia   alebo   procesný   stav,   ktoré   vylučujú, aby   tento   orgán   porušoval   označené   základné   právo,   pretože   uvedená   situácia   alebo stav takú možnosť reálne nepripúšťajú (napr. II. ÚS 1/05, II. ÚS 20/05, IV. ÚS 288/05, II. ÚS 298/06).

Vzhľadom na uvedené ústavný súd sťažnosť sťažovateľov už po jej predbežnom prerokovaní ako zjavne neopodstatnenú odmietol (§ 25 ods. 2 zákona o ústavnom súde).  

Vzhľadom na to, že sťažnosť bola odmietnutá ako celok a rozhodnutie o zrušení napadnutého   rozhodnutia   krajského   súdu,   ako   aj   rozhodnutie   o priznaní   náhrady   trov konania je viazané na vyslovenie porušenia práva alebo slobody sťažovateľa (čl. 127 ods. 2 prvá veta ústavy), ústavný súd o tej časti sťažnosti, ktorou sa sťažovatelia týchto nárokov domáhali, už nerozhodoval.

Z   dôvodu   odmietnutia   sťažnosti   ako   celku   bolo   tiež   bez   právneho   významu rozhodovať o návrhu sťažovateľov na vydanie dočasného opatrenia.

P o u č e n i e :   Proti tomuto rozhodnutiu nemožno podať opravný prostriedok.

V Košiciach 20. októbra 2011