znak

SLOVENSKÁ REPUBLIKA

U Z N E S E N I E

Ústavného súdu Slovenskej republiky

II. ÚS 464/2010-13

Ústavný súd Slovenskej republiky na neverejnom zasadnutí senátu 10. novembra 2010   predbežne   prerokoval   sťažnosť   P.   M.,   zastúpeného   advokátkou   JUDr.   K.   K.,   B., ktorou namieta porušenie základného práva na súdnu a inú právnu ochranu podľa čl. 46 ods. 1 a 2 Ústavy Slovenskej republiky a práva na spravodlivý súdny proces podľa čl. 6 ods. 1 Dohovoru o ochrane ľudských práv a základných slobôd rozsudkom Najvyššieho súdu Slovenskej republiky sp. zn. 8 Sžf 11/2009 z 18. marca 2010, a takto

r o z h o d o l :

Sťažnosť P. M.   o d m i e t a   ako zjavne neopodstatnenú.

O d ô v o d n e n i e :

I.

Ústavnému súdu Slovenskej republiky (ďalej len „ústavný súd“) bola 28. júna 2010 doručená sťažnosť P. M., D. (ďalej len „sťažovateľ“), ktorou namieta porušenie základného práva na súdnu a inú právnu ochranu podľa čl. 46 ods. 1 a 2 Ústavy Slovenskej republiky (ďalej len „ústava“) a práva na spravodlivý súdny proces podľa čl. 6 ods. 1 Dohovoru o ochrane   ľudských   práv   a   základných   slobôd   (ďalej   len   „dohovor“)   rozsudkom Najvyššieho súdu Slovenskej republiky (ďalej len „najvyšší súd“) sp. zn. 8 Sžf 11/2009 z 18. marca 2010, ktorou žiadal vydať tento nález:

„1. Základné právo P. M. na súdnu ochranu zaručené upravené v čl. 46 ods.1, 2 Ústavy   Slovenskej   republiky   a   právo   na   spravodlivé   súdne   konanie   podľa   čl.   6   ods.1 Dohovoru   o   ochrane   ľudských   práv   a   základných   slobôd   rozsudkom   Najvyššieho   súdu Slovenskej republiky, sp. zn. 8 Sžf/11/2010 (správne má byť 8 Sžf 11/2009, pozn.) porušené bolo.

2. Rozsudok Najvyššieho súdu Slovenskej republiky, sp. zn. 8 Sžf/11/2010 (správne má byť 8 Sžf 11/2009, pozn.) zo dňa 18. marca 2010 Ústavný súd Slovenskej republiky zrušuje a vec vracia na ďalšie konanie a rozhodnutie.

3. Najvyšší súd Slovenskej republiky je povinný nahradiť trovy právneho zastúpenia za 2 úkony právnej služby v sume 240,46 EUR (slovom dvestštyridsať EUR, dvadsaťtri cent) a 2 krát režijný paušál v sume 14,42 EUR – P. M. na účet advokáta JUDr. K. K., B. do 15 dní od tohto rozhodnutia na č. ú. 4000 845 407/3100.“

Ako   vyplynulo   zo   sťažnosti   sťažovateľa   a z   pripojeného   spisu   Krajského   súdu v Trenčíne   (ďalej   len   „krajský   súd“)   sp.   zn.   11   S   41/2009,   sťažovateľ   sa   ako   žalobca v tomto   konaní   domáhal   preskúmania   zákonnosti   rozhodnutia   Colného   riaditeľstva Slovenskej   republiky   (ďalej   len   „colné   riaditeľstvo“   alebo   „žalovaný“)   č.   55160/2007 z 25. marca 2009, ktorým žalovaný potvrdil rozhodnutie Colného úradu T. (ďalej aj „colný úrad“) č. 43846/2007-6638 z 18. septembra 2007.

Týmto   rozhodnutím   colný   úrad   podľa   §   31   ods.   3   zákona   č.   239/2001   Z.   z. o spotrebnej   dani   z   minerálnych   olejov   v znení neskorších   predpisov   (ďalej   len   „zákon č. 239/2001 Z. z.“) dodatočne určil sťažovateľovi ako daňovému subjektu za zdaňovacie obdobie február a marec 2002 daň vo výške 430 080 Sk a 219 523 Sk s tým, že daňová povinnosť   vznikla   podľa   §   4   písm.   j)   zákona   č.   239/2001   Z.   z.   dňom   zistenia   držby minerálneho   oleja,   ktorého   pôvod   sťažovateľ   nevedel   preukázať,   čo   predstavuje v zdaňovacom   období   február   2002   množstvo   38   400   litrov   minerálneho   oleja a v zdaňovacom období marec 2002 množstvo 19 600 litrov minerálneho oleja. Zároveň colný úrad predpísal sťažovateľovi ako daňovému subjektu zvýšenie dane vo výške 25 % z dodatočne určenej dane za zdaňovacie obdobie február 2002 v sume 107 520 Sk a za zdaňovacie obdobie marec 2002 v sume 54 880 Sk. Takto dodatočne určenú daň a zvýšenie dane   uložil   sťažovateľovi   zaplatiť   do   15   dní   odo   dňa   nadobudnutia   právoplatnosti rozhodnutia. Svoje rozhodnutie colný úrad odôvodnil tým, že v čase od 23. marca 2007 až 6. septembra 2007 vykonal u sťažovateľa ako daňového subjektu opakovanú kontrolu na spotrebnú daň z minerálneho oleja za zdaňovacie obdobia január 2002 až december 2003, v rámci   ktorej   zistil,   že   sťažovateľ   zrealizoval   príjem   dodávky   motorovej   nafty   od spoločnosti   N.,   spol.   s   r.   o.,   K.,   v   období   roku   2002   na   základe   faktúr,   ktoré   má kontrolovaný subjekt zaevidované v   účtovníctve.   Z   celkového   množstva   zrealizovaných dodávok motorovej nafty boli kontrolou zistené dodávky motorovej nafty na účtovných dokladov sťažovateľa, ktoré boli u sťažovateľa zaevidované (fa. č. 06/03-2002, č. 10/03-2002, č. 7/03-2002, č. 20/03-2002 a č. 27/04-2002), avšak dodávateľ ich vo svojej účtovnej evidencii nemal. Dodávateľ (N., spol. s r. o.) mal vo svojej účtovnej evidencii zaevidované na výstupe fa. č. 02/03-2002, č. 05/03-2002, č. 06/03-2003, č. 15/03-2002 a č. 19/04-2002, ktoré sa nenachádzali v účtovnej evidencii sťažovateľa. Za dodanie motorovej nafty zaplatil sťažovateľ   dodávateľovi,   čo   osvedčili   výdavkové   pokladničné   doklady   zaevidované v účtovníctve sťažovateľa (č. V-20, č. V-21, č. V-27, č. V-32, č. V-33, V-39 a V-42). Na dokladoch bolo uvedené nesprávne obchodné meno dodávateľa (dodávateľ mal zapísané obchodné meno N., spol. s r. o., v obchodnom registri až od 8. marca 2002, do toho času podnikal   pod   obchodným   menom   A.,   spol.   s r.   o.)   a   nesprávne   IČO;   na   faktúre   bola vyčíslená   daň   z pridanej   hodnoty,   hoci   dodávateľ   v tom   čase   nebol   platiteľom   dane z pridanej   hodnoty.   Z vyššie   uvedených   faktúr   colný   úrad   neakceptoval   ako   doklady preukazujúce   spôsob   nadobudnutia   minerálneho   oleja   sťažovateľom   fa.   č.   03/02-2002 (vystavenú 19. februára 2002), fa. č. 04/02-2002 (vystavenú 26. februára 2002) a fa. č. 06/03-2002 (vystavenú 25. marca 2003). Fa. č. 09/03-2002 nezaevidovaná u dodávateľa zodpovedá   množstvom   a faktúrovanou   sumou   fa.   č.   02/03-2002,   ktorú   však   nemá zaúčtovanú sťažovateľ. Podobne na rovnaké množstvo a cenu boli vystavené fa. č. 07/03-2002   zaúčtovaná   u dodávateľa   a fa.   č.   05/03-2002   nezaevidovaná   u dodávateľa   a   fa.   č. 05/03-2002   nezaúčtovaná   však   u sťažovateľa.   To   isté   platí   aj   o fa. č. 10/03-2002,   fa.   č. 20/03-2002 a fa. č. 27/04-2002 nezaúčtovaných u dodávateľa a fa. č. 06/03-2002, fa. č. 15/03-2002 a 19/04-2002 nezaúčtovaných u sťažovateľa.

Sťažovateľ v podanom odvolaní proti rozhodnutiu colného úradu č.   43846/2007-6638 z 18. septembra 2007 poukázal na to, že spoločnosť N., spol. s r. o., voči nemu vystupovala   ako   platca   dane   z   pridanej   hodnoty,   ňou   doručené   faktúry   sťažovateľ zaevidoval   vo   svojom   účtovníctve   a   tieto   faktúry   spolu   s   výdavkovými   pokladničnými dokladmi   k   nim   sú   dokladmi   preukazujúcimi   nadobudnutie   minerálneho   oleja   za   cenu s daňou. Za správnosť daňového dokladu doručeného sťažovateľovi zodpovedá dodávateľ.Colné riaditeľstvo rozhodnutie colného úradu potvrdilo rozhodnutím č. 55160/2007 z 25. marca 2009. Poukázalo na to, že dodávateľ, tak ako bol definovaný na faktúrach, nebol a nemohol byť subjektom žiadneho právneho vzťahu, pod takýmto obchodným v danom čase dodávateľ nepodnikal, a ak boli účtovné doklady   vyhotovené pod takýmto obchodným   menom,   boli   vyhotovené   osobou,   ktorá   právne   neexistovala,   preto   takéto nemohli byť uznané ani na účely dane z pridanej hodnoty a ani ako doklady potvrdzujúce nadobudnutie   minerálneho oleja   v súlade   so   zákonom   o   spotrebnej   dani   z minerálnych olejov. Osvedčenie o registrácii N., spol. s r. o., ako platiteľa dane z pridanej hodnoty bolo vydané až 28. marca 2003. Vo vzťahu k zmluve o dodávke pohonných hmôt uzatvorenej medzi zmluvnými stranami, a to sťažovateľom a spoločnosťou N., spol. s r. o., 20. februára 2002   colný   úrad   uviedol,   že   aj   táto   zmluva   trpí   rovnakou   vadou,   pretože   jedna   zo zmluvných   strán   (predávajúci)   v   čase   uzatvorenia   zmluvy   neexistovala.   Sťažovateľ nezachoval   v   rámci   výkonu   svojej   podnikateľskej   činnosti   náležitú   mieru   opatrnosti a nedostatočne   zistil   totožnosť   osoby,   s   ktorou   obchodoval.   Ak   sa   sťažovateľ   rozhodol nepreveriť si totožnosť svojho dodávateľa (zákon povinnosť preveriť si údaje dodávateľa výslovne neukladá), vystavil sa týmto rozhodnutím riziku, že sa sám stane platiteľom dane, ak sa preukáže, že tovar nebol zaťažený spotrebnou daňou z minerálneho oleja a že nebude vedieť   v budúcnosti   preukázať   spôsob   nadobudnutia   minerálneho   oleja   relevantným dôkazom. V prípade sťažovateľa ním predložené doklady nemožno považovať za doklady právne relevantné, ktoré by preukazovali spôsob nadobudnutia motorovej nafty, a nemožno ich považovať ani za doklady preukazujúce, že z takto nadobudnutého minerálneho oleja bola odvedená spotrebná daň.

Rozhodnutie colného   úradu   č.   43846/2007-6638 z 18.   septembra 2007 v spojení s rozhodnutím   colného   riaditeľstva   č.   55160/2007   z   25.   marca   2009   nadobudli právoplatnosť 14. apríla 2009.

Krajský   súd   o   sťažovateľovej   žalobe   o   preskúmanie   zákonnosti   rozhodnutia žalovaného č. 55160/2007 z 25. marca 2009 a rozhodnutia colného úradu č. 43846/2007-6638 z 18. septembra 2007 rozhodol rozsudkom č. k. 11 S 41/2009-50 z 23. septembra 2009 tak, že sťažovateľovu žalobu zamietol a sťažovateľovi náhradu trov konania nepriznal.Krajský   súd   v   odôvodnení   svojho   rozsudku   uviedol,   že   správne   orgány   vo   veci dostatočne a spoľahlivo zistili skutkový stav a vyvodili z neho správny právny záver. Podľa názoru krajského súdu sa sťažovateľ nemôže svojej zodpovednosti zbaviť tým, že tvrdí, že konal v dobrej viere. Faktúry č. 03/02-2002 a č. 04/02-2002 nemal dodávateľ zaúčtované. Sťažovateľ nevedel preukázať spôsob nadobudnutia motorovej nafty a predložiť doklad o nadobudnutí motorovej nafty, a teda ani to, že z takto nadobudnutých minerálnych olejov bola spotrebná daň odvedená. Sťažovateľ sa nemôže brániť tým, že ho dodávateľ podviedol, pretože mal možnosť si existenciu obchodného partnera preveriť, a ak tak neurobil, dostal sa do rizika. Vo vzťahu k zmene obchodného mena sťažovateľovho dodávateľa krajský súd zdôraznil,   že   zmena   obchodného   mena   má   konštitutívny   charakter.   Sťažovateľ   sa   teda nesprával s odbornou starostlivosťou podnikateľa a vo veci neuniesol dôkazné bremeno.Proti   rozsudku   krajského   súdu   podal   sťažovateľ   23.   novembra   2009   odvolanie a navrhol   odvolaciemu   súdu,   aby   zmenil   rozsudok   krajského   súdu   tak,   že   napadnuté rozhodnutie colného riaditeľstva sa zrušuje a vec sa mu vracia na ďalšie konanie. Dôvodil tým, že správne orgány a ani krajský súd nevzali do úvahy, že jeho dodávateľ v rozhodnom čase nevznikol ako nová spoločnosť, ale iba zmenil svoje obchodné meno a vystupoval v právnych vzťahoch stále pod rovnakým IČO, ktoré bolo správne uvedené aj na faktúrach. Poukázal na to, že žalovaný (a colný úrad) na jednej strane vychádza z toho, že sporné faktúry zneli na neexistujúci subjekt, a preto na ne v daňovom konaní nemohol prihliadnuť, a na druhej strane sám žalovaný na ich základe dodatočne vymeral spotrebnú daň (určil v zmysle nich základ dane, pričom takto urobený záver o základe dane sa neopiera o žiaden iný dôkaz) – t. j. niektoré faktúry vyhlásil za fiktívne [podľa § 29 ods. 5 zákona Slovenskej národnej rady č. 511/1992 Zb. o správe daní a poplatkov a o zmenách v sústave územných finančných orgánov v znení neskorších predpisov (ďalej len „zákon č. 511/1992 Zb.“)], ale zároveň ich použil ako základ dane pre dodatočné určenie spotrebnej dane. Ak považoval žalovaný faktúry za fiktívne, mal použiť náhradný spôsob na určenie základu spotrebnej dane,   a   to   buď   evidenciu   z   počítadiel,   alebo   fyzické   odpočítanie   stavu   meračov   na prietokoch nafty u sťažovateľa, prípadne postupovať podľa § 29 ods. 5 zákona č. 511/1992 Zb. Ani rozhodnutie žalovaného a ani rozhodnutie colného úradu neuvádza, ako sa colné orgány   dopracovali   k   určeniu   základu   dane –   správca   dane   nie je pri   tom   viazaný iba návrhmi daňových subjektov. Už len z tohto dôvodu neobstojí záver o tom, že žalovaný správne a úplne zistil skutkový stav vecí, na ktorom založil krajský súd svoje rozhodnutie (ďalej len „odvolacie body 2, 3, 4“).

O   podanom   odvolaní   rozhodol   najvyšší   súd   rozsudkom   sp.   zn.   8   Sžf   11/2009 z 18. marca 2010 tak, že rozsudok krajského súdu ako vecne správny potvrdil a žalobcovi náhradu trov konania nepriznal.

Rozsudok krajského súdu č. k. 11 S 41/2009-50 z 23. septembra 2009 v spojení s rozsudkom   najvyššieho   súdu   sp.   zn.   8   Sžf   11/2009   z   18.   marca   2010   nadobudol právoplatnosť 3. mája 2010.

Sťažovateľ svoju sťažnosť ústavnému súdu na porušenie svojho základného práva na súdnu ochranu podľa čl. 46 ods. 1 a 2 ústavy a práva na spravodlivý proces podľa čl. 6 ods. 1 dohovoru   rozsudkom   najvyššieho súdu   sp.   zn. 8 Sžf 11/2009 z 18.   marca   2010 odôvodnil   tým,   že   dôvody,   na   ktorých   svoje   rozhodnutie   najvyšší   súd   založil,   sú jednostranné, neodôvodnené, a preto sú v rozpore s princípmi spravodlivosti. Sťažovateľ poukázal   na   dôvody,   o   ktoré   oprel   svoju   žalobu   a   neskôr   aj   odvolanie.   Tvrdí,   že   mu nemohla vzniknúť povinnosť zaplatiť spotrebnú daň, ktorú už raz odviedol, keď uhradil vystavené faktúry a túto daň mal odviesť dodávateľ. Pokiaľ najvyšší súd dôvody uvedené v odvolaní sťažovateľa nevzal do úvahy a nezaoberal sa s nimi s odôvodnením, že ich už nemožno zohľadniť (pretože boli uvedené až v odvolaní), sťažovateľ s takýmto postupom nesúhlasí, pretože tieto dôvody uviedol už v žalobe, keď výslovne tvrdil, že rozhodnutie colného riaditeľstva je v rozpore s § 2 ods. 1, 3 a 6 zákona č. 511/1992 Zb. Rozhodnutie najvyššieho súdu považuje sťažovateľ za arbitrárne. Takým je aj názor najvyššieho súdu o tom, že skutočnosť, či spoločnosť N. spol. s r. o., vznikla zmenou obchodného mena spoločnosti A., spol. s r. o., nie je významná. Ustanovenia zákona č. 511/1992 Zb. mal najvyšší súd interpretovať v súlade s ich účelom a v zmysle ochrany ústavne garantovaných práv.   K   aplikácii   zákona   č.   511/1992   Zb.   vo   vzťahu   k   sťažovateľovi   sa   najvyšší   súd v podstate nevyjadril.

II.

Podľa čl. 127 ods. 1 ústavy ústavný súd rozhoduje o sťažnostiach fyzických osôb alebo právnických   osôb,   ak namietajú porušenie   svojich   základných   práv alebo slobôd, alebo ľudských práv a základných slobôd vyplývajúcich z medzinárodnej zmluvy, ktorú Slovenská republika ratifikovala a bola vyhlásená spôsobom ustanoveným zákonom, ak o ochrane týchto práv a slobôd nerozhoduje iný súd.

Ústavný   súd   podľa   §   25   ods.   1   zákona   Národnej   rady   Slovenskej   republiky č. 38/1993 Z. z. o organizácii Ústavného súdu Slovenskej republiky, o konaní pred ním a o postavení   jeho   sudcov   v   znení   neskorších   predpisov   (ďalej   len   „zákon   o   ústavnom súde“)   každý   návrh   predbežne   prerokuje   na   neverejnom   zasadnutí   bez   prítomnosti sťažovateľa, ak tento zákon neustanovuje inak.

Pri predbežnom prerokovaní každého návrhu ústavný súd skúma, či dôvody uvedené v § 25 ods. 2 zákona o ústavnom súde nebránia jeho prijatiu na ďalšie konanie. Podľa tohto ustanovenia   návrhy   vo   veciach,   na   prerokovanie   ktorých   nemá   ústavný   súd   právomoc, návrhy, ktoré   nemajú náležitosti   predpísané   zákonom, neprípustné   návrhy alebo návrhy podané niekým zjavne neoprávneným, ako aj návrhy podané oneskorene môže ústavný súd na predbežnom prerokovaní odmietnuť uznesením bez ústneho pojednávania. Ústavný súd môže odmietnuť aj návrh, ktorý je zjavne neopodstatnený.

O   zjavnej   neopodstatnenosti   sťažnosti   možno   hovoriť   predovšetkým   vtedy,   ak namietaným postupom orgánu verejnej moci nemohlo dôjsť k porušeniu toho základného práva,   ktoré   označil   sťažovateľ,   pre   nedostatok   vzájomnej   príčinnej   súvislosti   medzi označeným postupom tohto orgánu a základným právom, ktorého porušenie sa namietalo, ale aj vtedy, ak v konaní pred orgánom verejnej moci vznikne procesná situácia alebo procesný stav, ktoré vylučujú, aby tento orgán porušoval uvedené základné právo, pretože uvedená situácia alebo stav takúto možnosť reálne nepripúšťajú (IV. ÚS 16/04, II. ÚS 1/05, II. ÚS 20/05, IV. ÚS 50/05 a IV. ÚS 288/05).

Podľa čl. 46 ods. 1 ústavy každý sa môže domáhať zákonom ustanoveným postupom svojho práva na nezávislom a nestrannom súde a v prípadoch ustanovených zákonom na inom orgáne Slovenskej republiky.

Podľa čl. 46 ods. 2 ústavy kto tvrdí, že bol na svojich právach ukrátený rozhodnutím orgánu   verejnej   správy,   môže   sa   obrátiť   na   súd,   aby   preskúmal   zákonnosť   takéhoto rozhodnutia, ak zákon neustanoví inak.

Podľa čl. 6 ods. 1 prvej vety dohovoru každý má právo, aby jeho záležitosť bola spravodlivo,   verejne a v primeranej lehote prejednaná nezávislým a nestranným súdom zriadeným zákonom, ktorý rozhodne o jeho občianskych právach alebo záväzkoch alebo oprávnenosti akéhokoľvek trestného obvinenia proti nemu.

Ako   vyplýva   z   petitu   sťažnosti,   sťažovateľ   sa   sťažnosťou   domáha   vyslovenia porušenia svojho základného práva na súdnu a inú právnu ochranu podľa čl. 46 ods. 1 a 2 ústavy a práva na spravodlivý súdny proces podľa čl. 6 ods. 1 dohovoru, ku ktorému malo dôjsť rozsudkom najvyššieho súdu sp. zn. 8 Sžf 11/2009 z 18. marca 2010, ktorým bol potvrdený   rozsudok   krajského   súdu   č.   k.   11   S   41/2009-50   z   23.   septembra   2009 o zamietnutí žaloby sťažovateľa o preskúmanie zákonnosti rozhodnutia colného riaditeľstva č. 55160/2007 z 25. marca 2009. Sťažovateľ tvrdí, že najvyšší súd mu neposkytol ochranu pred zásahom do jeho práv určením dane za zdaňovacie obdobie február a marec 2002 vo výške 430 080 Sk a 219 523 Sk a predpísaním zvýšenia dane vo výške 25 % z dodatočne určenej dane za zdaňovacie obdobie február 2002 v sume 107 520 Sk a za zdaňovacie obdobie marec 2002 v sume 54 880 Sk.

Sťažovateľ tvrdí, že sa tak stalo z dôvodu, že najvyšší súd rozhodol jednostranne, bez dostatočného   odôvodnenia,   odmietol   sa   zaoberať   dôvodmi   uvedenými   v   odvolaní sťažovateľa (ktoré považoval za dôvody dosiaľ v konaní neuplatnené) a jeho rozhodnutie je arbitrárne, ustanovenia zákona č. 511/1992 Zb. najvyšší súd interpretoval v rozpore s ich účelom a zmyslom ústavne garantovaných práv daňového subjektu.

Najvyšší súd rozsudok sp. zn. 8 Sžf 11/2009 z 18. marca 2010 odôvodnil takto:„Najvyšší súd Slovenskej republiky ako súd odvolací (§ 10 ods. O.s.p.) preskúmal napadnutý rozsudok krajského súdu, ako aj konanie, ktoré mu predchádzalo, v medziach žaloby a v rozsahu odvolania žalobcu (§ 212 ods.1 O.s.p.), a dospel k záveru, že odvolaniu žalobcu   nemožno   priznať   úspech.   Rozhodol   bez   nariadenia   odvolacieho   pojednávania podľa ustanovenia § 250ja ods.2 vety prvej O.s.p. s tým, že deň vyhlásenia rozhodnutia bol zverejnený minimálne päť dní vopred na úradnej tabuli súdu a na internetovej stránke Najvyššieho   súdu   Slovenskej   republiky   www.supcourt.gov.sk.   Rozsudok   bol   verejne vyhlásený dňa 18. marca 2010 (§ 156 ods.1 a ods. 3 O.s.p.).

V   správnom   súdnictve   preskúmavajú   súdy   na   základe   žalôb   alebo   opravných prostriedkov   zákonnosť   rozhodnutí   orgánov   verejnej   správy,   ktorými   zakladajú,   menia alebo zrušujú práva alebo povinnosti fyzických alebo právnických osôb.

Pri preskúmavaní zákonnosti rozhodnutia je rozhodujúci skutkový stav, ktorý tu bol v čase vydania napadnutého rozhodnutia (§ 250i ods.1 O.s.p.).

Úlohou krajského súdu v predmetnej veci bolo postupom podľa ustanovení druhej hlavy   piatej   časti   Občianskeho   súdneho   poriadku   preskúmať   zákonnosť   postupu a rozhodnutia žalovaného správneho orgánu, ktorým bola žalobcovi ako daňovému subjektu podľa   § 31 ods.3 zák.č.239/2001 Z.z.   v nadväznosti na § 45 ods.2 zák.č.   98/2004 Z.z. dodatočne určená daň a zvýšenie dane, a to za zdaňovacie obdobie február 2002 a marec 2002. Ohľadne   odvolacích   dôvodov   žalobcu   odvolací   súd   považuje   v   prvom   rade   za potrebné uviesť, že v správnom súdnictve súd preskúmava zákonnosť rozhodnutia a postupu správneho orgánu v rozsahu a z dôvodov uvedených v žalobe, t.j. v medziach žaloby (§ 250j ods.1 O.s.p.), pričom rozsahom tvrdení tvrdených v žalobe je súd viazaný a nemôže ho prekročiť. V správnom súdnictve totiž platí koncentračná zásada, keď žalobca môže žalobné dôvody   síce   meniť,   avšak   rozširovať   ich   môže   len   do   konca   lehoty   na   podanie   žaloby (§ 250b ods.2 O.s.p.). Po uplynutí tejto lehoty už nie je možné v priebehu konania vznášať ďalšie námietky a výhrady proti žalobou napadnutému rozhodnutiu, a to ani v replike na vyjadrenie žalovaného ani na pojednávaní. To znamená, že k žalobným bodom uplatneným po uplynutí lehoty na podanie žaloby správny súd nemôže prihliadať. Z tohto dôvodu nové dôvody   (uvedené   pod   bodmi   2,   3,   4)   uvedené   v   odvolaní   žalobcu   nebolo   možné   pri rozhodovaní v predmetnej veci zohľadniť.

Podkladom pre vydanie napadnutého rozhodnutia žalovaného ako aj prvostupňového správneho orgánu bolo zistenie colného úradu – na základe daňovej kontroly vykonanej u žalobcu,   ktorá   bola   zameraná   na   spotrebnú   daň   z   minerálnych   olejov   za   zdaňovacie obdobie od 1. januára 2002 do 31. decembra 2003 – že žalobca mal vo svojej evidencii zaúčtované faktúry č. 03/02-2002 z 19. februára 2002, 04/02-2002 z 26. februára 2002 a 06/03-2002 z 5. marca 2002 vystavené dodávateľom N., spol. s r.o., K., pričom správne orgány   tieto   faktúry   neakceptovali   ako   doklady   preukazujúce   spôsob   nadobudnutia minerálneho oleja od spoločnosti N., spol. s r.o., a to z dôvodu, že táto spoločnosť v čase ich vystavenia nebola zapísaná v obchodnom registri.

V   posudzovanej   veci   bolo   zistené,   že   Okresný   súd   Košice   I   uznesením   sp.zn.: Sro 5281/V z 8. marca 2002 o návrhu navrhovateľa A., spol. s r.o. so sídlom K. na zápis zmeny obchodného mena a sídla tejto spoločnosti, rozhodol tak, že povolil vykonanie zápisu o výmaze jej mena a sídla s tým, že zároveň zapísal nové obchodné meno spoločnosti, a to N., spol. s r.o., K.

Uznesením Okresného súdu Košice I spis. zn.: Sro 5281/V z 15. marca 2002 bol pre spoločnosť   N.,   spol.   s   r.o.   povolený   aj   zápis   predmetu   činnosti   veľkoobchodná a maloobchodná   činnosť   s   výrobkami   petrochemického   priemyslu,   tuhými,   tekutými a plynnými palivami.

Ako vyplýva z podkladov spisu v posudzovanej veci, medzi účastníkmi konania bola spornou   otázka,   či   zmenou obchodného mena a   sídla   spoločnosti došlo   k vzniku novej spoločnosti, resp. či zmena obchodného mena má konštitutívny charakter. Odvolací súd, na rozdiel od súdu prvého stupňa, v tomto smere zastáva názor, že zmenou obchodného mena a sídla spoločnosti A., spol. s r.o. so sídlom K. na spoločnosť N., spol. s r.o., K., nová spoločnosť nevznikla.

Spôsob ukončenia existencie právnickej osoby ako subjektu práva závisí od spôsobu jej zriadenia, pričom jej zánik nastáva takým spôsobom, akým právnická osoba vznikla. Ak teda právnická osoba vznikla zápisom do obchodného alebo iného registra, zaniká dňom výmazu   z   tohto   registra   (§   20a   ods.2   Občianskeho   zákonníka).   Z   uvedených   dôvodov skutočnosť, že spoločnosť N., spol. s r.o. vznikla zmenou obchodného mena spoločnosti A., spol. s r.o. nie je pre právne posúdenie veci rozhodujúca.

V   súvislosti   s   posudzovanou   vecou   je   však   potrebné   poukázať   na   inštitút registrovaného obchodníka, ktorý je upravený v ustanovení § 17 zák.č.239/2001 Z.z. Podľa ustanovenia § 17 ods.1 zák.č. 239/2001 Z.z. právnická osoba alebo fyzická osoba, ktorá chce v rámci podnikania obchodovať s minerálnymi olejmi, musí písomne požiadať colný úrad o registráciu.

Podľa odseku 3 citovaného zák. ustanovenia, colný úrad pred vykonaním registrácie preverí u žiadateľa údaje uvedené v žiadosti a prílohách. Ak žiadateľ spĺňa podmienky na registráciu,   colný   úrad   mu   pridelí   registračné   číslo,   vydá   osvedčenie   o   registrácii   a odberný poukaz.

Z podkladov administratívneho spisu žalovaného – z oznámenia Colného úradu K. Colnému úradu T. z 20. apríla 2007 – vyplýva, že daňový subjekt N., spol. s r.o., K. bol zaregistrovaný ako obchodník dňa 24. apríla 2002 v zmysle § 17 ods.3 zák.č. 239/2001 a bolo mu pridelené registračné číslo a vydané osvedčenie o registrácii platné pre jeho prevádzku.

Žalobca   nikdy   ani   netvrdil,   že   by   s   predchodcom   spoločnosti   N.,   spol.   s   r.o. obchodoval   s   minerálnymi   olejmi,   pričom   tomu   nezodpovedal   ani   predmet   obchodnej činnosti spoločnosti A., spol. s r.o.. Z výpisu z obchodného registra totiž vyplýva, že predmet obchodnej činnosti spoločnosti A., spol. s r.o. bol upravený až dodatkom č.1 k spoločenskej zmluve z 15. januára 2002, ktorý bol predložený na zápis do obchodného registra zároveň s návrhom   na   vykonanie   zmeny   obchodného   mena   a   sídla   spoločnosti   A.,   spol.   s   r.o. a zapísanie spoločnosti N., spol. s r.o., a to dňa 5. februára 2002.

Na   základe   uvedeného   možno   konštatovať,   že   veľkoobchodná   a   maloobchodná činnosť   s   výrobkami   petrochemického   priemyslu,   tuhými,   tekutými   a   plynnými   palivami predstavovala predmet činnosti až spoločnosti N., spol. s r.o. Z uvedeného vyplýva, že v čase vyhotovenia predmetných faktúr obchodovanie s komoditou uvedenou na faktúrach nebolo v predmete podnikania dodávateľa.

Odvolací súd po oboznámení sa s predloženým kompletným spisovým materiálom krajského   súdu,   vrátane   administratívneho   spisu   žalovaného   zistil,   že   dôvody   uvádzané žalobcom nie sú spôsobilé spochybniť vecnú správnosť napadnutého rozsudku. Aj podľa názoru   odvolacieho   súdu   žalobca   v   predmetnej   veci   nepreukázal   pôvod   a   spôsob nadobudnutia minerálneho oleja, z dôvodu ktorého mu vznikla daňová povinnosť v zmysle ustanovenia § 4 písm. j/ zák.č. 239/2001 Z.z.

Za   tohto   stavu   vo   veci   Najvyšší   súd   Slovenskej   republiky   napadnutý   rozsudok krajského súdu v súlade s ust. § 219 ods.1 O.s.p. aj keď čiastočne z iných dôvodov, ako vecne správny potvrdil.“

Vo všeobecnosti úlohou súdnej ochrany ústavnosti poskytovanej ústavným súdom nie je chrániť občana pred skutkovými omylmi všeobecných súdov, ale chrániť ho pred takými   zásahmi   do   jeho   práv,   ktoré   sú   z   ústavného   hľadiska   neospravedlniteľné a neudržateľné   (I.   ÚS   17/01).   Z   rozdelenia   súdnej   moci   v   ústave   medzi   ústavný   súd a všeobecné   súdy   totiž   vyplýva,   že   ústavný   súd   nie   je   opravnou   inštanciou   vo   veciach patriacich do právomoci všeobecných súdov (napr. I. ÚS 19/02).

Podľa konštantnej judikatúry ústavný súd nie je zásadne oprávnený preskúmavať a posudzovať právne názory všeobecného súdu, ktoré ho pri výklade a uplatňovaní zákonov viedli k rozhodnutiu vo veci samej, ani preskúmavať, či v konaní pred všeobecnými súdmi bol, alebo nebol náležite zistený skutkový stav veci a aké skutkové zistenia a právne závery zo   skutkového   stavu   všeobecný   súd   vyvodil.   Úloha   ústavného   súdu   sa   obmedzuje   na kontrolu zlučiteľnosti takejto interpretácie a aplikácie s ústavou, prípadne medzinárodnými zmluvami o   ľudských   právach   a základných   slobodách   (I.   ÚS   13/00,   mutatis mutandis II. ÚS 1/95, II. ÚS 21/96, I. ÚS 4/00, I. ÚS 17/01).

Ústavný súd je toho názoru, že najvyšší súd jednak zrozumiteľne a vyčerpávajúco svoje   rozhodnutie   o   potvrdení   napadnutého   rozsudku   odôvodnil   a   jednak   toto   svoje rozhodnutie založil na takom výklade dotknutých ustanovení právnych predpisov, ktorý nemožno   označiť   za   ústavne   nekonformný   alebo   nezodpovedajúci   dikcii   aplikovaných zákonných   ustanovení.   Iba   to,   že   sťažovateľ   sa   s   právnym   názorom   najvyššieho   súdu vyjadreným   v   napadnutom   uznesení   nestotožňuje,   ešte   nemôže   zakladať   splnenie podmienok prijateľnosti jeho sťažnosti.

Sťažovateľ uvádza, že v odvolaní nové dôvody   oproti podanej žalobe neuviedol, pretože už v žalobe výslovne tvrdil, že rozhodnutie colného riaditeľstva je v rozpore s § 2 ods. 1, 3 a 6 zákona č. 511/1992 Zb., ústavný súd sa zaoberal obsahom žaloby sťažovateľa doručenej   krajskému   súdu   15.   júna   2009.   Hoci   je   pravdou,   že   sťažovateľ   poukazoval v žalobe (čl. 5 spisu krajského súdu) na to, že rozhodnutie colného riaditeľstva je v rozpore s ustanovením § 2 ods. 1, 3 a 6 zákona č. 511/1992 Zb., v tejto časti žaloby je zrejmé, že ide o   právnu   argumentáciu   sťažovateľa   vo   všeobecnej   rovine   bez   toho,   aby   bolo   v   žalobe špecifikované, že k porušeniu týchto ustanovení malo dôjsť práve z dôvodov, ktoré neskôr sťažovateľ   uviedol   v   odvolaní.   Iba   v   dôsledku   označenia   týchto   ustanovení   zákona č. 511/1992 Zb. v žalobe nemožno dospieť k záveru, že sťažovateľ už v žalobe uviedol rovnaké dôvody, ktorými odôvodnil svoje odvolanie.

Ak preto najvyšší súd s poukazom na koncentračnú zásadu v správnom súdnictve dospel k záveru, že k žalobným bodom uplatneným po uplynutí lehoty na podanie žaloby správny súd nemôže prihliadať, keďže argumenty uvedené v odvolaní sťažovateľa skutočne neboli súčasťou jeho žaloby, vykladal a aplikoval základné princípy správneho súdnictva spôsobom zodpovedajúcim ich účelu a zmyslu, pretože skutočne, tak ako to najvyšší súd uviedol, v správnom súdnictve súd preskúmava zákonnosť rozhodnutia a postupu správneho orgánu v rozsahu dôvodov uvedených v žalobe, t. j. v medziach žaloby (§ 250j ods. 1 Občianskeho   súdneho   poriadku),   pričom   rozsahom   tvrdení   tvrdených   v   žalobe   je   súd viazaný a nemôže ho prekročiť.

Sťažovateľ v sťažnosti doručenej ústavnému súdu namietal však aj spôsob aplikácie ďalších ustanovení právnych predpisov najvyšším súdom.

Aj   tieto   ustanovenia   právnych   predpisov   vykladal   najvyšší   súd   tak,   že   dospel k záveru,   podľa   ktorého „žalobca   v   predmetnej   veci   nepreukázal   pôvod   a   spôsob nadobudnutia minerálneho oleja, z dôvodu ktorého mu vznikla daňová povinnosť v zmysle ustanovenia   § 4   písm./   zák.č.239/2001   Z.z.“,   a   to   z   dôvodu,   že   ak   sťažovateľ   colným orgánom predložil sporné daňové doklady, nemožno ich v zmysle § 29 zákona č. 511/1992 Zb. považovať za doklady preukazujúce nákup minerálneho oleja.

Ústavný súd sa stotožňuje s týmto názorom vysloveným najvyšším súdom, pretože v kontexte veci sťažovateľa tento názor zodpovedá výkladu všetkých ustanovení, ktoré na vec   sťažovateľa   dopadajú,   v   ich   vzájomnej   spojitosti.   Aplikácia   týchto   ustanovení najvyšším   súdom   je   potom   už   iba   dôsledkom   (mimo   iného   aj)   skutkového   zistenia správnych orgánov, podľa ktorého daňový subjekt N., spol. s r. o., K., bol zaregistrovaný ako obchodník 24. apríla 2002 v zmysle § 17 ods. 3 zákona č. 239/2001 Z. z. a bolo mu pridelené   registračné   číslo   a   vydané   osvedčenie   o registrácii   platné   pre   jeho   prevádzku (oznámenie Colného úradu K. Colnému úradu T. z 20. apríla 2007).

Za   tejto   situácie   nemohlo   uznesením   najvyššieho   súdu   sp.   zn.   8   Sžf   11/2009 z 18. marca 2010 dôjsť k porušeniu základného práva sťažovateľa na súdnu ochranu podľa čl. 46 ods. 1 a 2 ústavy alebo práva na spravodlivý proces podľa čl. 6 ods. 1 dohovoru. Preto sťažnosť sťažovateľa odmietol podľa § 25 ods. 2 zákona o ústavnom súde z dôvodu jej zjavnej neopodstatnenosti.

Z uvedených dôvodov rozhodol ústavný súd tak, ako to je uvedené vo výrokovej časti tohto rozhodnutia.

P o u č e n i e : Proti tomuto rozhodnutiu nemožno podať opravný prostriedok.

V Košiciach 10. novembra 2010