znak

SLOVENSKÁ REPUBLIKA

N Á L E Z

Ústavného súdu Slovenskej republiky

V mene Slovenskej republiky

II. ÚS 464/08-27

Ústavný súd Slovenskej republiky na neverejnom zasadnutí 14. mája 2009 v senáte zloženom   z predsedu   Lajosa   Mészárosa   a zo   sudcov   Juraja   Horvátha   a Sergeja   Kohuta prerokoval   prijatú sťažnosť   J.   Š.   a I.   Š.,   obaja   bytom   S.,   zastúpených   advokátom JUDr. J. M., B., vo veci namietaného porušenia základného práva na prerokovanie veci bez zbytočných   prieťahov   podľa   čl. 48   ods.   2   Ústavy   Slovenskej   republiky   a   práva   na prejednanie veci v primeranej lehote podľa čl. 6 ods. 1 Dohovoru o ochrane ľudských práv a základných slobôd postupom Okresného súdu Bratislava III v konaní vedenom pod sp. zn. V-2 9 C 186/93 a takto

r o z h o d o l :

1.   Okresný   súd   Bratislava   III   v konaní   vedenom   pod   sp.   zn.   V-2   9   C   186/93 p o r u š i l   základné   právo   J.   Š.   a I.   Š.,   aby   sa   ich   vec   prerokovala   bez   zbytočných prieťahov, zaručené v čl. 48 ods. 2 Ústavy Slovenskej republiky a ich právo na prejednanie veci v primeranej lehote podľa čl. 6 ods. 1 Dohovoru o ochrane ľudských práv a základných slobôd.

2. J. Š. a I. Š. p r i z n á v a primerané finančné zadosťučinenie každému v sume po 5 500 € (slovom päťtisícpäťsto eur), ktoré j e Okresný súd Bratislava III   p o v i n n ý   im vyplatiť do dvoch mesiacov od právoplatnosti tohto nálezu.

3. J. Š. a I. Š.   p r i z n á v a   náhradu trov právneho zastúpenia v sume 416,45 € (slovom štyristošestnásť eur a štyridsaťpäť centov), ktorú j e   Okresný súd Bratislava III p o v i n n ý   vyplatiť na účet ich právneho zástupcu JUDr. J. M., B., do jedného mesiaca od právoplatnosti tohto rozhodnutia.

O d ô v o d n e n i e :

I.

1.   Ústavný   súd   Slovenskej   republiky   (ďalej   len   „ústavný   súd“)   uznesením   č.   k. II. ÚS 464/08-12 zo 16. decembra   2008   prijal podľa   § 25 ods.   3 zákona   Národnej   rady Slovenskej republiky č. 38/1993 Z. z. o organizácii Ústavného súdu Slovenskej republiky, o konaní pred ním a o postavení jeho sudcov v znení neskorších predpisov (ďalej len „zákon o ústavnom   súde“)   na   ďalšie   konanie   sťažnosť   J.   Š.   a I.   Š.,   obaja   bytom   S.   (ďalej   aj „sťažovateľ“,   „sťažovateľka“   a spolu   „sťažovatelia“),   ktorou   namietali   porušenie   svojho základného   práva   na   prerokovanie   veci   bez   zbytočných   prieťahov   podľa   čl. 48   ods.   2 Ústavy Slovenskej republiky (ďalej len „ústava“) a práva na prejednanie veci v primeranej lehote podľa čl. 6 ods. 1 Dohovoru o ochrane ľudských práv a základných slobôd (ďalej len „dohovor“)   postupom   Okresného   súdu   Bratislava   III   (ďalej   aj   „okresný   súd“)   v konaní vedenom pod sp. zn. V-2 9 C 186/93 (ďalej aj „napadnuté konanie“).

Zo sťažnosti vyplynulo najmä, že: «Na základe žaloby podanej dňa 23. 6. 1993 bývalému Okresnému súdu Bratislava - vidiek sa na Okresnom súde Bratislava III(...) vedie konanie pod sp. zn. V-2 9 C 186/93 o vypratanie nehnuteľnosti, v ktorom sú sťažovatelia v pozícii žalovaných. Neskôr žalobcovia rozšírili petit aj o určenie vlastníctva pozemkov. (...) Ku dňu podania tejto sťažnosti okresný súd vo veci nerozhodol a konanie tak nie je ani po viac ako 15 rokoch od jeho začatia právoplatne skončené. (...)

Okresný súd sa v dlhších časových úsekoch nevyhol nečinnosti, a to najmä od začatia konania 23.   6.   1993 do termínu prvého pojednávania,   ktoré sa uskutočnilo 7.   2.   1994 (nečinnosť viac ako 7 mesiacov), ďalej v období medzi dvomi pojednávaniami, ktoré sa konali   1.   6.   1994   a   neskôr   až   10.   6.   1997   (nečinnosť   viac   ako   3   roky),   v   období   od pojednávania   uskutočneného   26.   11.   1997   až   do   pojednávania   nariadeného   na   termín 20. 6. 2002 (nečinnosť po dobu 4 rokov a takmer 7 mesiacov) a napokon aj v období od pojednávania konaného 30. 9. 2003 až do pojednávania nariadeného na termín 5. 10. 2007 (v tomto prípade bol okresný súd nečinný viac ako 4 roky).

Na základe uvedených faktov možno konštatovať, že v konaní, ktoré doteraz trvá viac ako 15 rokov, okresný súd bol nečinný, to znamená nevykonával žiadne úkony smerujúce k vyriešeniu sporu a rozhodnutiu vo veci celkovo po dobu viac ako 12 rokov, a to napriek tomu, že v riadnom postupe v konaní mu nebránili žiadne zákonné prekážky. Okresný súd v tomto   období   svojím   postupom   v   konaní   porušil   základné   právo   sťažovateľa   na prerokovanie veci bez zbytočných prieťahov podľa čl. 48 ods. 2 Ústavy Slovenskej republiky ako   aj   právo   na   prejednanie   veci   v   primeranej   lehote   podľa   čl.   6   ods.   1   Dohovoru o ochrane ľudských práv a základných slobôd.

Uvedená nečinnosť okresného súdu nie je ničím ospravedlniteľná, pretože počas 12 ročnej   nečinnosti   nevykonal   žiadny   taký   úkon   v   konaní,   ktorý   by   viedol   k   rozhodnutiu vo veci samej a teda postup súdu v tomto období nesmeroval k odstráneniu právnej neistoty, v ktorej sa sťažovateľ v tejto etape súdneho konania nachádzal, čo je základným účelom práva zaručeného v citovanom čl. 48 ods. 2 Ústavy Slovenskej republiky, resp. čl. 6 ods. 1 Dohovoru o ochrane ľudských práv a základných slobôd (I. ÚS 186/04). Zároveň podľa sťažovateľov vo vyššie uvedených prípadoch jednotlivo, ako aj v priebehu súdneho konania ako   celku   došlo   zo   strany   príslušného   súdu   k   prieťahom   takej   intenzity,   závažnosti a rozsahu,   že   ich   nemožno   kvalifikovať   inak   ako   „zbytočné   prieťahy“,   ktoré   sú z ústavnoprávneho   aspektu   netolerovateľné,   pretože   k   uvedeným   zbytočným   prieťahom nedošlo v dôsledku zložitosti veci   alebo pričinením účastníkov konania,   ale v dôsledku postupu okresného súdu.

Podľa   názoru   sťažovateľov   predmetná   vec   nie   je   právne   zložitá,   určitá   skutková zložitosť sa dá pripísať tomu, že v konaní bolo potrebné vykonať znalecké dokazovanie. Sťažovatelia   sa   žiadnym   spôsobom   nepričinili   o   pomalý   postup   okresného   súdu a nemajú podiel na prieťahoch, ku ktorým v tomto konaní došlo. (...)

Trojnásobnú bezprecedentnú nečinnosť okresného súdu trvajúcu v dvoch prípadoch viac ako 4 roky a v jednom prípade viac ako 3 roky možno bez ďalšieho považovať za postup   súdu,   ktorý   je   nezlučiteľný   s   imperatívom   ustanoveným   v   čl.   48   ods.   2   Ústavy Slovenskej republiky. Okresný súd neustálym predlžovaním konania vedeného pod sp. zn. V-2 9 C 186/93 prehlbuje stav právnej neistoty u sťažovateľov ako dotknutých osôb do tej miery, že sa právo na súdnu ochranu sťažovateľov v procesnej pozícii žalovaných stáva iluzórnym, a teda ohrozuje ho vo svojej podstate.

(...) sťažovatelia, okrem výroku o porušení ich označených práv a príkazu okresnému súdu konať v predmetnom konaní bez prieťahov, požadujú, aby im Ústavný súd Slovenskej republiky priznal v súvislosti s viac ako 12 rokov trvajúcimi a neodôvodnenými prieťahmi v konaní, ktoré bez ich zavinenia doteraz trvá už viac ako 15 rokov, primerané finančné zadosťučinenie v sume 200.000,- Sk pre každého z nich ako náhradu nemajetkovej ujmy vyjadrenej v peniazoch.

Túto   svoju   žiadosť   sťažovatelia   odôvodňujú   ujmou,   ktorá   im   vznikla   vyššie popísaným postupom okresného súdu, ktorý vo svojom dôsledku s prihliadnutím na predmet konania (vypratanie nehnuteľnosti) nezabezpečil ich právnu istotu v tak citlivej otázke akým je plnoprávny a nerušený výkon ich vlastníckych práv týkajúcich sa priľahlého pozemku k ich rodinnému domu, ktorý spoločne ako manželia trvalo obývajú. Dlhodobo trvajúca právna neistota nepochybne negatívne vplýva na psychický stav sťažovateľov.

Zároveň sťažovatelia žiadajú úhradu trov konania (právneho zastúpenia)(...)»

Vzhľadom na uvedené podstatné skutočnosti sťažovatelia navrhli, aby ústavný súd nálezom takto rozhodol:

„1. Základné   právo   J.   Š.   a I.   Š.   na   prerokovanie   veci   bez   zbytočných prieťahov zaručené v čl. 48 ods. 2 Ústavy Slovenskej republiky a právo na prejednanie ich záležitosti v primeranej   lehote   zaručené   v   čl.   6   ods.   1   Dohovoru   o   ochrane   ľudských   práv   a základných slobôd postupom Okresného súdu Bratislava III v konaní vedenom pod sp. zn. V-2 9 C 186/93 porušené bolo.

2. Okresnému súdu Bratislava III prikazuje v konaní vedenom pod sp. zn. V-2 9 C 186/93 konať vo veci bez zbytočných prieťahov.

3. J. Š. a I. Š. priznáva primerané finančné zadosťučinenie v sume 200.000,- Sk(...) pre každého, ktoré im je Okresný súd Bratislava III povinný vyplatiť do dvoch mesiacov od právoplatnosti tohto nálezu.

4. J. Š. a I. Š. priznáva úhradu trov konania v sume 12 999,50 Sk, ktorú je Okresný súd Bratislava III povinný zaplatiť na účet advokáta JUDr. J. M., B.(...) do dvoch mesiacov od právoplatnosti tohto nálezu.“

2. Na základe žiadosti ústavného súdu sa k veci vyjadril okresný súd, zastúpený jej podpredsedníčkou JUDr. E. F., listom sp. zn. Spr. 3096/09 z 20. marca 2009, ku ktorému bolo pripojené aj stanovisko zákonnej sudkyne:

„(...) V prílohe Vám zasielam písomné vyjadrenie zákonnej sudkyne s tým, že vo veci bolo rozhodnuté uznesením č. k. V-2 9C 186/93-208 dňa 12. 03. 2009 tak, že súd konanie zastavil z dôvodu späťvzatia návrhu na základe uzavretia mimosúdnej dohody.

Na ústnom prejednaní veci netrvám.“

2.1 Zákonná sudkyňa JUDr. V. S. vo svojom vyjadrení opísala chronológiu úkonov, ktoré okresný súd vo veci vykonal od 1. decembra 2005, keď jej vec bola pridelená do oddelenia, a dodala: „Vo veci konám plynule a bez prieťahov, túto sledujem, postup súdu marilo stanovisko právneho zástupcu navrhovateľov.“

3.   Ústavný   súd   požiadal   sťažovateľov,   aby   zaujali   stanovisko   k písomnému vyjadreniu okresného súdu, avšak sťažovatelia nevyužili toto svoje právo. Zo sťažnosti inak vyplynulo, že: „Sťažovatelia súhlasia s tým, aby ústavný súd v tomto prípade upustil od ústneho pojednávania(...)“

4.   Ústavný   súd   so   súhlasom   účastníkov   konania   podľa   §   30   ods.   2   zákona o ústavnom súde upustil v danej veci od ústneho pojednávania, pretože po oboznámení sa s ich stanoviskami k opodstatnenosti sťažnosti dospel k názoru, že od tohto pojednávania nemožno   očakávať   ďalšie   objasnenie   veci   namietaného   porušenia   základného   práva   na prerokovanie veci bez zbytočných prieťahov zaručeného v čl. 48 ods. 2 ústavy a práva na prejednanie veci v primeranej lehote podľa čl. 6 ods. 1 dohovoru.

II.

Z obsahu sťažnosti a k nej priložených písomností, z vyjadrení účastníkov konania a z obsahu na vec sa vzťahujúceho súdneho spisu ústavný súd zistil takýto priebeh a stav konania vedeného na okresnom súde pod sp. zn. V-2 9 C 186/93:

Dňa 23. júna 1993 podali Ľ. S. (ďalej len „navrhovateľ v 1. rade“) a M. S. (ďalej len „navrhovateľka v 2. rade“) na bývalom Okresnom súde Bratislava - vidiek (ďalej len „súd“) žalobný návrh proti F. K. (ďalej len „odporca v 1. rade“), Ľ. K. (ďalej len „odporkyňa v 2. rade“) a sťažovateľovi J. Š. a sťažovateľke I. Š. na vypratanie nehnuteľností.

Dňa 2. februára 1994 súd nariadil termín pojednávania na 21. február 1994.Dňa 7.   februára 1994   právny zástupca   navrhovateľov   ospravedlnil   svoju   neúčasť a neúčasť navrhovateľov na nariadenom pojednávaní a požiadal súd o jeho odročenie. Dňa 21. februára 1994 bolo pojednávanie odročené na 28. marec 1994.Dňa 28. marca 1994 sa vo veci uskutočnilo pojednávanie, ktoré bolo odročené na 9. máj 1994.

Dňa 9. mája 1994 sa vo veci uskutočnilo pojednávanie, ktoré bolo odročené na 1. jún 1994.Dňa   1.   júna   1994   sa   vo   veci   uskutočnilo   pojednávanie,   ktoré   bolo   odročené   na neurčito na základe námietky zaujatosti, ktorú vzniesol voči súdu sťažovateľ.

Dňa 22. júna 1994 sťažovateľ vzal svoju námietku zaujatosti späť.Dňa   29.   júna   1994   bol   spis   predložený   Krajskému   súdu   v Bratislave   (ďalej   aj „krajský súd“), aby rozhodol o námietke zaujatosti.

Dňa 8. augusta 1994 krajský súd oznámil súdu, že niet prekážky, aby sudca vo veci konal a rozhodol.

Dňa   26.   júna   1996   právny   zástupca   sťažovateľov   vyzval   súd   na   odstránenie prieťahov v konaní.

Dňa   13.   februára   1997   bol   spis   predložený   krajskému   súdu   na   rozhodnutie o prikázaní veci Okresnému súdu Pezinok.

Dňa 14. apríla 1997 krajský súd uznesením   č.   k. 30 Nc 103/97-36 rozhodol,   že miestne príslušným v danej veci je Okresný súd Bratislava III.

Dňa 18. apríla 1997 bol nariadený termín pojednávania na 10. jún 1997.Dňa 10. júna 1997 sa vo veci uskutočnilo pojednávanie, ktoré bolo odročené na 11. september 1997.

Dňa 11. septembra 1997 sa vo veci uskutočnilo pojednávanie, ktoré bolo odročené na neurčito.

Dňa 30. októbra 1997 okresný súd uznesením č. k. 9 C 186/93-49 ustanovil vo veci znalca Ing. L. B.

Dňa 26. novembra 1997 bola vykonaná ohliadka sporných nehnuteľností.

Dňa 25. júna 1999 právny zástupca sťažovateľov vyzval okresný súd na odstránenie prieťahov v konaní.

Dňa   20.   augusta   1999   okresný   súd   urgoval   znalca, aby   zaslal znalecký   posudok v lehote 30 dní.

Dňa 29. júna 2000 bol okresnému súdu doručený znalecký posudok Ing. L. B. Dňa   30.   októbra   2000   okresný   súd   vyzval   účastníkov   konania,   aby   sa   písomne vyjadrili k znaleckému posudku.

Dňa   22.   novembra   2000   sa   právny   zástupca   sťažovateľov   písomne   vyjadril k predmetnej veci.

Dňa 23. novembra 2000 sa odporca v 1. rade písomne vyjadril k danej veci.Dňa   6.   novembra   2001   okresný   súd   požiadal   Register   obyvateľov   Slovenskej republiky o oznámenie adresy trvalého pobytu odporkyne v 2. rade.

Dňa 16. novembra 2001 Register obyvateľov Slovenskej republiky zaslal okresnému súdu požadované údaje a oznámil úmrtie odporkyne v 2. rade.

Dňa   11.   januára   2002   okresný   súd   dožiadal   Okresný   súd   Pezinok   o oznámenie okruhu dedičov po neb. odporkyni v 2. rade.

Dňa 26. februára 2002 Okresný súd Pezinok oznámil okresnému súdu okruh dedičov po neb. odporkyni v 2. rade.

Dňa 12. apríla 2002 okresný súd nariadil vo veci pojednávanie na 20. jún 2002.Dňa 20. júna 2002 sa vo veci uskutočnilo pojednávanie, ktoré bolo odročené na neurčito z dôvodu čerpania dovolenky a justičných prázdnin.

Dňa 2. júna 2003 okresný súd nariadil termín pojednávania na 15. júl 2003.Dňa 4. júna 2003 okresný súd vyzval Správu katastra P., aby zaslal predmetné listy vlastníctva   a požiadal   tiež   Okresný   súd   Pezinok   o zaslanie   rozhodnutia   z dedičského konania po odporkyni v 2. rade.

Dňa 19. júna 2003 Správa katastra P. reagovala na výzvu okresného súdu.Dňa 20. júna 2003 Okresný súd Pezinok zaslal okresnému súdu požadované dedičské rozhodnutie.

Dňa 15.   júla 2003   sa   vo veci   uskutočnilo   pojednávanie, ktoré   bolo odročené   na 30. september 2003.

Dňa 7. augusta 2003 navrhovatelia podali návrh na zmenu žalobného návrhu.Dňa   12.   augusta   2003   právny   zástupca   sťažovateľov   požiadal   súd   o odročenie termínu pojednávania.

Dňa   26.   augusta   2003   okresný   súd   zrušil   termín   pojednávania   odročeného   na 30. september   2003,   uznesením   č.   k.   9   C   186/93-141   pripustil   zmenu   návrhu   a vyzval navrhovateľov na zaplatenie súdneho poplatku.

Dňa 2. septembra 2003 navrhovatelia zaplatili súdny poplatok.Dňa 28. septembra 2005 bola vec pridelená sudkyni JUDr. V. S.Dňa   18.   apríla   2006   okresný   súd   vyzval   navrhovateľov   na   doplatenie   súdneho poplatku.

Dňa 6. júna 2006 navrhovatelia doplatili súdny poplatok.Dňa 8. septembra 2006 okresný súd zabezpečil pripojenie dedičského spisu sp. zn. PK 8D 605/04.

Dňa 2. apríla 2007 okresný súd vyzval Správu katastra P. na zaslanie identifikácie sporných parciel.

Dňa 23. apríla 2007 Správa katastra P. odpovedala na výzvu okresného súdu.Dňa 27. apríla 2007 okresný súd oznámil právnemu zástupcovi navrhovateľov, že v spise je pripojený požadovaný dedičský spis, a vyzval ho, aby si ho naštudoval a upravil žalobný petit.

Dňa 21. augusta 2007 okresný súd nariadil termín pojednávania na 5. október 2007.Dňa   2.   októbra   2007   navrhovateľ   v 1.   rade   podal   upresnenie   svojho   žalobného návrhu v časti týkajúcej sa odporcu v 1. rade.

Dňa 5. októbra 2007 sa vo veci uskutočnilo pojednávanie, ktoré bolo odročené na 23. január 2008 z dôvodu ochorenia právneho zástupcu navrhovateľov.

Dňa 23. januára 2008 sa vo veci uskutočnilo pojednávanie, ktoré bolo odročené na neurčito,   pretože navrhovatelia   uviedli,   že   sú   ochotní   sa   s   odporcami   dohodnúť.   Na prípadné mimosúdne doriešenie sporu bola účastníkom poskytnutá lehota 3 mesiacov s tým, že právny zástupca navrhovateľov mal oznámiť výsledok pokusu o mimosúdny zmier.Dňa   25.   apríla   2008   súd   urgoval   navrhovateľov,   aby   oznámili   súdu,   či   žiadajú v konaní pokračovať.

Dňa   14.   mája   2008   navrhovatelia   oznámili   súdu,   že   vo   veci   prebieha   pokus o uzavretie mimosúdnej dohody.

Dňa   19.   augusta   2008   súd   opakovane   urgoval   navrhovateľov,   aby   oznámili,   či žiadajú vo veci pokračovať.

Dňa 29. septembra 2008 navrhovatelia oznámili súdu, že vezmú žalobný návrh späť.Dňa 28. novembra 2008 súd znovu urgoval navrhovateľov, aby oznámili, či žiadajú vo veci pokračovať.

Dňa 22. decembra 2008 navrhovatelia zaslali okresnému súdu návrh na schválenie zmieru.

Dňa 23. januára 2009 okresný súd nariadil termín pojednávania na 25. február 2009.Dňa   4.   februára   2009   navrhovatelia   požiadali   okresný   súd   o odročenie   termínu pojednávania.

Dňa 25. februára 2009 bolo pojednávanie odročené na neurčito.Dňa 12. marca 2009 okresný súd uznesením č. k. 9 C 186/93-208 konanie zastavil.

III.

Podľa čl. 127 ods. 1 ústavy ústavný súd rozhoduje o sťažnostiach fyzických osôb alebo právnických   osôb,   ak namietajú porušenie   svojich   základných   práv alebo slobôd, alebo ľudských   práv   a základných   slobôd   vyplývajúcich   z medzinárodnej   zmluvy, ktorú Slovenská   republika   ratifikovala a bola vyhlásená spôsobom   ustanoveným zákonom,   ak o ochrane týchto práv a slobôd nerozhoduje iný súd.

Podľa čl. 127 ods. 2 ústavy ak ústavný súd vyhovie sťažnosti, svojím rozhodnutím vysloví, že právoplatným rozhodnutím, opatrením alebo iným zásahom boli porušené práva alebo slobody   podľa odseku 1, a zruší také rozhodnutie, opatrenie alebo iný zásah. Ak porušenie   práv   alebo   slobôd   podľa   odseku   1   vzniklo   nečinnosťou,   ústavný   súd   môže prikázať, aby ten, kto tieto práva alebo slobody porušil, vo veci konal.

Podľa čl. 127 ods. 3 ústavy ústavný súd môže svojím rozhodnutím, ktorým vyhovie sťažnosti, priznať tomu, koho práva podľa odseku   1 boli porušené, primerané finančné zadosťučinenie.

Predmetom konania pred ústavným súdom bolo posúdenie, či postupom okresného súdu v konaní vedenom pod sp. zn. V-2 9 C 186/93 dochádzalo k porušovaniu základného práva sťažovateľov na prerokovanie veci bez zbytočných prieťahov zaručeného v čl. 48 ods. 2 ústavy a práva na prejednanie veci v primeranej lehote zaručeného v   čl. 6 ods. 1 dohovoru.

Podľa čl. 48 ods. 2 ústavy každý má právo, aby sa jeho vec verejne prerokovala bez zbytočných prieťahov(...)

Podľa   čl.   6   ods.   1   dohovoru   každý   má   právo   na   to,   aby   jeho   záležitosť   bola spravodlivo, verejne a v primeranej lehote prejednaná(...)

Ústavný súd si pri výklade „práva na prerokovanie veci bez zbytočných prieťahov“ garantovaného v čl. 48 ods. 2 ústavy osvojil judikatúru Európskeho súdu pre ľudské práva k čl. 6 ods. 1 dohovoru, pokiaľ ide o „právo na prejednanie veci v primeranej lehote“, preto v obsahu týchto práv nemožno vidieť zásadnú odlišnosť (napr. II. ÚS 55/98, I. ÚS 132/03).

Judikatúra ústavného súdu sa ustálila v tom, že otázka, či v konkrétnom prípade bolo, alebo nebolo   porušené   základné   právo   na   prerokovanie   veci   bez   zbytočných   prieťahov garantované   v čl.   48   ods.   2   ústavy,   sa   skúma   vždy   s ohľadom   na   konkrétne   okolnosti každého jednotlivého prípadu najmä podľa týchto troch základných kritérií: zložitosť veci, správanie účastníka a postup súdu (napr. I. ÚS 41/02). Ústavný súd pritom prihliada aj na predmet sporu (povahu veci) v posudzovanom konaní a jeho význam pre sťažovateľa (napr. I. ÚS 19/00, I. ÚS 54/02, II. ÚS 32/02). Podľa rovnakých kritérií postupoval ústavný súd aj v danom prípade.

1.   Pokiaľ   ide   o kritérium   zložitosti   veci,   ústavný   súd   konštatuje,   že   dĺžka posudzovaného   konania   nebola   závislá   od   právnej   zložitosti   veci.   Ústavný   súd   však nepopiera,   že   rozhodovanie „o vypratanie   nehnuteľností“,   resp. „o určenie   vlastníctva k nehnuteľnostiam“ v okolnostiach danej veci mohlo predstavovať určitý stupeň zložitosti súvisiaci   najmä   s ustálením   skutkového   stavu   znaleckým   dokazovaním   a zmenou účastníkov konania. Neobyčajne zdĺhavý priebeh napadnutého konania však ústavný súd nemohol pripísať iba na vrub faktickej náročnosti prerokovávanej veci, ale predovšetkým na ničím   neodôvodnenú   opakovanú   dlhodobú   nečinnosť   súdu,   tak   ako   to   vyplýva z vyhodnotenia postupu okresného súdu v bode III./3 tohto nálezu.  

2.   Pri   hodnotení   podľa   ďalšieho   kritéria,   teda   správania   sťažovateľov v preskúmavanom konaní, ústavný súd nezistil žiadnu okolnosť, ktorá by mala byť osobitne zohľadnená   na   ich   ťarchu   pri   posudzovaní   otázky,   či   a z akých   dôvodov   došlo v napadnutom konaní k zbytočným prieťahom.

3. Napokon sa ústavný súd zaoberal postupom okresného súdu v napadnutom konaní a predovšetkým poukazuje na to, že celkové trvanie predmetného konania od 23. júna 1993 do 12. marca 2009, teda 15 rokov a 8 mesiacov, je už samo osebe celkom jednoznačne neprimerané.

Ústavný súd ďalej konštatuje, že okresný súd bol v danej veci bez akýchkoľvek dôvodov opakovane dlhodobo nečinný, konkrétne od 23. júna 1993 do 2. februára 1994 (minimálne pol roka), od 8. augusta 1994 do 13. februára 1997 (2,5 roka), od 26. novembra 1997   do   30.   októbra   2000   (minimálne   1   rok,   veď   v tomto   období   iba   raz   urgoval vyhotovenie znaleckého posudku), od 23. novembra 2000 do 16. novembra 2001 (1 rok), od 20. júna 2002 do 2. júna 2003 (1 rok), od 2. septembra 2003 do 18. apríla 2006 (2,5 roka) a od 8. septembra 2006 do 2. apríla 2007 (pol roka). Okresný súd teda podstatne viac ako desať   rokov   nevykonal   vo   veci   žiadny   úkon   smerujúci   k odstráneniu   právnej   neistoty, v ktorej sa sťažovatelia ako odporcovia počas napadnutého súdneho konania nachádzali, čo je   základným   účelom   práva   zaručeného   v citovanom   článku   ústavy   (pozri   napr. I. ÚS 41/02).   Uvedené   dlhodobé   obdobie   nečinnosti   okresného   súdu   bez   akýchkoľvek zákonných   dôvodov   treba   považovať   za   zbytočné   prieťahy   v konaní,   ktoré   sú z ústavnoprávneho   aspektu   neospravedlniteľné   a   netolerovateľné,   keďže   svojimi dôsledkami mohli nadobudnúť už charakter odopretia spravodlivosti (denegatio iustitiae). K týmto   zbytočným   prieťahom   pritom   nedošlo   v dôsledku   zložitosti   veci   ani   správania účastníkov,   ale   výlučne   v dôsledku   postupu   súdu.   Obranu   poslednej   zákonnej   sudkyne v napadnutom konaní, že vec jej bola „pridelená do oddelenia 1. decembra 2005“, nebolo možné akceptovať. V tejto súvislosti ústavný súd opakovane zdôraznil, že pri posudzovaní toho, či bolo porušené právo sťažovateľa na prerokovanie veci bez zbytočných prieťahov, posudzoval postup súdu, a nie to, či toto právo bolo porušené činnosťou (nečinnosťou) alebo   postupom   konkrétneho   sudcu   vybavujúceho   danú   vec.   Preto   pri   posudzovaní odôvodnenosti sťažnosti nemožno prihliadnuť na skutočnosti označované ako objektívne vo vyjadrení zástupcov okresného súdu. V tejto súvislosti ústavný súd už uviedol, že ústava v čl.   48   ods.   2   zaväzuje   predovšetkým   súdy   ako   garantov   spravodlivosti,   aby   prijali príslušné   opatrenia   umožňujúce   prerokovanie   veci,   a teda   vykonanie spravodlivosti   bez zbytočných prieťahov. I keď nie všetky nástroje na vyriešenie tzv. objektívnych okolností sa nachádzajú v dispozičnej   sfére   vedenia   súdu   či   konajúceho   sudcu,   nemožno systémové nedostatky   v   oblasti   výkonu   spravodlivosti   pripisovať   na   ťarchu   účastníkov   súdneho konania a mieru ochrany ich práva zaručeného v čl. 48 ods. 2 ústavy oslabiť poukázaním napr. na nadmerný počet vecí alebo na vysokú fluktuáciu sudcov vybavujúcich danú vec (pozri napr. I. ÚS 119/03).

Vzhľadom   na   uvedené   dôvody   ústavný   súd   vyslovil   porušenie   základného   práva sťažovateľov   na   prerokovanie   predmetnej   veci   bez   zbytočných   prieťahov   zaručeného v čl. 48 ods. 2 ústavy a práva zaručeného v čl. 6 ods. 1 dohovoru tak, ako to je uvedené vo výroku tohto rozhodnutia v bode 1.

4. Vzhľadom na to, že 12. marca 2009 okresný súd uznesením č. k. 9 C 186/93-208 napadnuté konanie zastavil, neprichádzalo do úvahy v okolnostiach danej veci rozhodnutie podľa § 56 ods. 3 písm. a) zákona o ústavnom súde.

5. Podľa § 56 ods. 4 zákona o ústavnom súde môže ústavný súd priznať tomu, koho základné právo alebo sloboda sa porušili, aj primerané finančné zadosťučinenie.

Sťažovatelia požadovali priznať primerané finančné zadosťučinenie každému v sume po 200 000 Sk, teda 6 638,18 €. „Túto svoju žiadosť sťažovatelia odôvodňujú ujmou, ktorá im   vznikla(...)   postupom   okresného   súdu,   ktorý   vo   svojom   dôsledku   s prihliadnutím   na predmet konania (vypratanie nehnuteľnosti) nezabezpečil ich právnu istotu v tak citlivej otázke akým je plnoprávny a nerušený výkon ich vlastníckych práv týkajúcich sa priľahlého pozemku k ich rodinnému domu, ktorý spoločne ako manželia trvalo obývajú. Dlhodobo trvajúca právna neistota nepochybne negatívne vplýva na psychický stav sťažovateľov.“

Vzhľadom na okolnosti danej veci ústavný súd dospel k názoru, že len konštatovanie porušenia základného práva na prerokovanie veci bez zbytočných prieťahov podľa čl. 48 ods. 2 ústavy nie je dostatočným zadosťučinením pre sťažovateľov. Ústavný súd preto uznal za odôvodnené priznať im aj finančné zadosťučinenie podľa citovaného ustanovenia zákona o ústavnom   súde,   ktoré   podľa   zásad   spravodlivosti   s prihliadnutím   na   všetky   okolnosti zisteného   porušenia   práv   sťažovateľov,   najmä   vzhľadom   na   celkovo   neobyčajne   dlhé trvanie napadnutého konania považuje za primerané každému zo sťažovateľov v sume po 5 500 €.

Podľa   §   56   ods.   5   zákona o ústavnom   súde   ak   ústavný   súd   rozhodne   o priznaní primeraného finančného zadosťučinenia, orgán, ktorý základné právo alebo slobodu porušil, je povinný ho vyplatiť sťažovateľovi do dvoch mesiacov od právoplatnosti rozhodnutia ústavného súdu.

Z uvedených dôvodov ústavný súd rozhodol tak, ako to je uvedené vo výroku tohto rozhodnutia v bode 2.

6. Podľa § 36 ods. 2 zákona o ústavnom súde ústavný súd môže v odôvodnených prípadoch   uložiť niektorému účastníkovi konania, aby úplne alebo sčasti uhradil inému účastníkovi konania jeho trovy.

Sťažovateľom vznikli trovy konania z dôvodu právneho zastúpenia advokátom za dva   účelne   vykonané   úkony   právnej   služby   (prevzatie   a príprava   zastúpenia   a   spísanie ústavnej sťažnosti z 3. novembra 2008). Za dva úkony vykonané v roku 2008 patrí odmena v sume   dvakrát   po   105,42   €,   preto   trovy   právneho   zastúpenia   pre   jedného   sťažovateľa predstavujú sumu 210,84 €.

Základná sadzba tarifnej odmeny bola znížená o 20 %, pretože išlo o spoločné úkony pri zastupovaní „dvoch alebo viacerých osôb“, t. j. na sumu 168,67 € v prípade jedného sťažovateľa.   Spolu   s režijným   paušálom   ku   každému   úkonu   (2x 6,31   €   v roku   2008) v prípade dvoch sťažovateľov tvorí náhrada trov právnej služby advokátom celkove sumu 349,96 € v zmysle vyhlášky Ministerstva spravodlivosti Slovenskej republiky č. 655/2004 Z.   z.   o odmenách   a náhradách   advokátov   za   poskytovanie   právnych   služieb   v   znení neskorších predpisov, ku ktorej bolo treba pripočítať 19 % DPH, teda sumu 66,49 €, t. j. trovy právneho zastúpenia sťažovateľov predstavujú celkove sumu 416,45 €.

Vzhľadom   na   uvedené   ústavný   súd   o uplatnených   trovách   konania   sťažovateľov rozhodol tak, ako to je uvedené v bode 3 výroku tohto rozhodnutia.

7. Vzhľadom na čl. 133 ústavy, podľa ktorého proti rozhodnutiu ústavného súdu nemožno podať opravný prostriedok, treba pod „právoplatnosťou rozhodnutia“ uvedenou vo výroku tohto rozhodnutia rozumieť jeho doručenie účastníkom konania.

P o u č e n i e : Proti tomuto rozhodnutiu nemožno podať opravný prostriedok.

V Košiciach 14. mája 2009